Vážené kolegyne, kolegovia, návrh novely živnostenského zákona prináša dve zmeny: zavedenie všeobecnej voľnej živnosti a novú úpravu pozastavovania a prevádzkovania živnosti. Obe zmeny sú vedené snahou zjednodušiť život živnostníkom a zlepšiť podnikateľské prostredie.
Pokiaľ ide o tú všeobecnú voľnú živnosť. Živnosti sa delia na voľné živnosti, viazané živnosti a remeselné živnosti. Pri remeselných a viazaných živnostiach je potrebné preukazovať istú odbornú spôsobilosť a je ten proces komplikovanejší. Úplne súhlasím s tým, že je potrebné zjednodušiť a možno aj znížiť počet viazaných a remeselných živností, prehodnotiť ich súčasný rozsah. Na druhej strane pravdepodobne, ak je niečo voľná živnosť, tak naozaj by to mala byť voľná živnosť a nemalo by sa tam preukazovať splnenie nejakej odbornej spôsobilosti. Taká živnosť z povahy veci by mala byť viazanou živnosťou. Ale toto nie je ambíciou predkladanej novely. Toto je trochu väčšie sústo a naša ambícia bola upraviť voľné živnosti.
Voľné živnosti sú také, kde v zásade nie je potrebné preukazovať odbornú spôsobilosť. Keď človek začína podnikať formou živnosti, tak niektorý vie úplne presne, že chcem robiť sklenára, budem robiť iba sklenára a nič iné nechcem robiť. Tak ten nemá problém zapísať si predmet podnikania. Ale potom sú ľudia, ktorí začínajú podnikať a uvažujú nad viacerými vecami a prípadne nevedia ešte celkom presne, že čo by chceli robiť alebo čo by mohli v budúcnosti robiť. Alebo niekedy v budúcnosti narazia na nejakú novú príležitosť a potrebujú pri súčasnom právnom stave dopĺňať to, čo si zadefinovali ako predmet podnikania. Čiže v zásade sú dve možnosti: buď máme živnostníkov, ktorí si dajú 20 predmetov podnikania v rámci voľnej živnosti, aby náhodou na niečo nezabudli, hoci 18 z tých 20 predmetov podnikania nikdy nerobia, alebo potom máme ľudí, ktorí si tam naozaj dajú iba to, čo predpokladajú, že v dohľadnej dobe robiť budú ako predmety podnikania, a keď sa to zmení a keď chcú robiť niečo ďalšie, tak znovu musia dopĺňať predmety podnikania.
Doplniť predmet podnikania nie je nejako extrémne drahé, nie je to ani zdĺhavé alebo náročne, ale predsa len to presahuje nejakú celkom zbytočnú komplikáciu, ktorá by sa dala odstrániť tým, že umožníme tým živnostníkom, ktorí majú záujem dať si ako predmet podnikania alebo ako jeden z predmetov podnikania podnikanie v rozsahu voľnej živnosti. Teda také podnikanie, ktoré by umožnilo vykonávať všetky voľné živnosti, na ktoré sa nevyžaduje nejaké osobitné kvalifikačné kritériá alebo preukazovanie odbornej spôsobilosti. Veď ak nežiadame ako štát preukázanie nejakej odbornej spôsobilosti, tak prečo, keď chce robiť niekto niečo ďalšie, na čo v zásade má nárok a čo nemusí nijako inak preukazovať, prečo by sme mu mali v tom brániť a prečo mu už vopred neumožníme, aby povedal, že okrem týchto troch predmetov, ktoré si uvediem, budem, môžem si tam uviesť aj podnikanie v rozsahu voľnej živnosti, čo ma oprávňuje robiť a podnikať vo všetkom, čo nie je viazanou živnosťou alebo remeselnou živnosťou.
Ja som sa tejto téme venoval už aj v minulosti. Občianska konzervatívna strana prišla s týmto návrhom, myslím, niekedy v roku 2008 a za ten čas, čo sa tomu venujem, som sa stretol s dvoma relevantnými námietkami, že prečo môže byť problém to urobiť.
Tu prvú som počul od pani Lucie Žitňanskej, ktorá bola vtedy poslankyňou Národnej rady za opozičnú SDKÚ - DS, dnes je ministerkou spravodlivosti, a vtedy som s ňou o tom hovoril, lebo zareagovala na iniciatívu mimoparlamentnej OKS a zaujala ju táto myšlienka. A jej výhrada bola, že môže byť problém s definovaním bezúhonnosti, pretože jednou z podmienok je, že živnostník má byť bezúhonný vo vzťahu k predmetu podnikania. A keď nevieme zadefinovať predmet podnikania konkrétny, tak nevieme zadefinovať bezúhonnosť vo vzťahu k tomu konkrétnu predmetu podnikania. S touto námietkou sme sa vysporiadali tak, že sme bezúhonnosť vo vzťahu k tejto všeobecnej voľnej živnosti zadefinovali ako všeobecnú bezúhonnosť.
Čiže neposudzuje sa tam bezúhonnosť iba vo vzťahu k predmetu podnikania, ale všeobecne. Je to teda komplikovanejšie, alebo teda zužuje to okruh ľudí, ktorí môžu získať všeobecnú voľnú živnosť, ale pre väčšinu ľudí to problém nie je. A je to možné vyriešiť tú námietku, že sa bezúhonnosť vo vzťahu ku konkrétnym predmetom podnikania preukazuje v pomere k nim a nie všeobecne.
S druhou námietkou som sa stretol, keď som konzultoval túto otázku alebo možnosť zavedenia všeobecnej voľnej živnosti na ministerstve vnútra. A teda okrem takej nejakej všeobecnej nechuti meniť to, čo už je, že prečo zavádzať nejakú novotu, tak čo si pamätám ako námietku, bolo, že potom by sme predsa nemali prehľad, kto v čom podniká, kto má aký predmet podnikania. Čiže štát by stratil nejakú informáciu, ktorú dnes má.
No, k tomuto môžem povedať dve veci, lebo túto námietku na rozdiel od tej námietky, s ktorou prišla pani Žitňanská pred ôsmimi rokmi a ktorú sme vyriešili, nepovažujem za dostatočnú. Jednak preto, že ak štát stratí nejakú informáciu, s ktorou, aj tak neviem, čo robí, tak to pre mňa nie je dôležitejšie ako zjednodušenie života a fungovania živnostníkom. To je prvá dosť dôležitá vec. Ale je tam ešte zásadnejší problém, že štát tú informáciu, na ktorú sa odvoláva alebo ktorou zdôvodňuje potrebu, aby si živnostníci uvádzali predmet podnikania konkrétny, v podstate nemá. Lebo mnohí živnostníci majú uvedené viaceré predmety podnikania a skutočnosť, že niektorý z tých predmetov podnikania majú uvedený ako prvý alebo hlavný predmet podnikania, vôbec nič neznamená, vôbec nič nehovorí o tom reálne, v akom rozsahu sa venujú tej-ktorej činnosti, v akom objeme finančných prostriedkov, koľko času tomu venujú. Čiže túto námietku považujem za úplne neopodstatnenú a nie je to podľa môjho názoru dôvod, aby sme nezaviedli všeobecnú voľnú živnosť a neuľahčili život tým živnostníkom, ktorí o to budú mať záujem. Lebo sa to nenavrhuje ako povinnosť, ako zrušenie konkrétnych predmetov podnikania, ale ako možnosť navyše.
Tá druhá zmena, s ktorou prichádza navrhovaná novela, je nová úprava pozastavenia prevádzkovania živností. V súčasnosti je možné pozastaviť si živnosť iba na dobu určitú, na dobu najmenej šesť mesiacov a najviac tri roky. Potom to možno opätovne predĺžiť a zase iba na dobu určitú, na dobu najmenej šesť mesiacov a na dobu tri roky. My navrhujeme, aby bolo možné aj na inú dobu určitú si pozastaviť živnosť a zároveň a predovšetkým, aby si bolo možné pozastaviť živnosť aj na dobu neurčitú.
Priznávam, že inšpiráciou pre tento návrh bolo to, čo sa stalo kolegovi Matovičovi, ktorý si pozastavil živnosť ako poslanec Národnej rady, zabudol na to, že je to iba na tri roky a na chvíľu sa mu živnosť obnovila bez toho, aby on o tom vedel. Tak si to znova pozastavil, ale, bohužiaľ, prišlo sa na to, no tak sme mu ako výbor pre nezlučiteľnosť funkcií dali pokutu. A potom sa mu to stalo znovu a znovu iba vypršalo to trojročné obdobie, neustriehol to a teraz mu hrozí nielen ďalšia pokuta, ale sa bude výbor pre nezlučiteľnosť funkcií a potom možno aj parlament zaoberať nielen pokutou, ale aj otázkou, či má stratiť mandát. Či má stratiť mandát kvôli nepozornosti, administratívnej chybe, žiadnemu reálnemu konfliktu záujmov.
Ale aby to nebolo iba o Matovičovi, podobné veci sa stali aj pánovi poslancovi Kubánkovi a ďalším kolegom z parlamentu, ale nepochybne aj iným verejným funkcionárom. A ten dôvod, prečo sa to stalo, je, že nemožno si živnosť pozastaviť povedzme na dlhšiu dobu, na štyri roky v prípade poslancov alebo na dobu neurčitú. Ale samozrejme, že nie je to motivované alebo určené iba poslancom Národnej rady a iným verejným funkcionárom, ktorí musia zrušiť alebo pozastaviť živnosť, pretože je nezlučiteľná s výkonom ich verejnej funkcie.
Samozrejme, že sa to týka aj bežných ľudí a živnostníkov, ktorí si pozastavujú živnosť v situácii rôznorodých dôvodov, o ktorých my nič nevieme. Z nejakých dôvodov človek má živnosť a na istú dobu tú živnosť nechce vykonávať. A nechce ju zrušiť. To znamená, že nechce ukončiť to živnostenské podnikanie, ale má nejaké dôvody, pre ktoré ju chce prerušiť. A my nevieme, či tie dôvody sú také, že ju chce prerušiť na dobu kratšiu ako šesť mesiacov alebo na dobu dlhšiu, a to je ten častejší prípad, na dobu dlhšiu ako tri roky, alebo ani nevie v tej chvíli, na akú dlhú dobu tú živnosť chce prerušiť. Lebo mnohokrát sú ľudia práve v takých životných situáciách, živia sa ako živnostníci, nejde im to, tak na istú dobu sa trebárs zamestnajú ako zamestnanci a chcú sa niekedy vrátiť k výkonu tej živnosti, ale nevedia, či to bude o rok, o dva, o tri, o štyri, o päť. Tak prečo by sme im nemali umožniť, aby prerušili živnosť buď na dlhšie obdobie, alebo aj na dobu neurčitú, čo je úplne najlogickejšie riešenie, keď neviem, ako dlho budem chcieť mať živnosť pozastavenú. Čiže preruším ju na neurčito, a keď sa budem chcieť vrátiť k prevádzkovaniu živnosti, tak si to jednoducho obnovím na živnostenskom úrade.
Chcem na záver už len pripomenúť, že až do roku 2010 nebola stanovená horná hranica pozastavenia živnosti, tá dolná, dá šesťmesačná, tá, myslím, bola. A za prvej Ficovej vlády došlo k tejto zmene, pričom dôvodová správa nijako nevysvetľuje, prečo bola stanovená horná hranica pre pozastavenie živnosti. Takže tie dôvody človeku, ktorý sa nepodieľal na príprave tej novely, ostávajú neznáme. A keďže ja tie dôvody považujem za nesprávne, tak sme sa rozhodli aj s kolegami, že zmeníme túto úpravu.
Ďakujem za pozornosť.
