Vážené kolegyne, kolegovia, no už sme sa tu dostali k označeniu nášho návrhu za sprostosť, Slovenská národná strana označila tento zákon, myslím priamo ústami predsedu Danka, za nehoráznu drzosť. Ja by som spor okolo tohto zákona charakterizoval inak.
Podľa môjho názoru ide o priam o ukážkový stret dvoch úplne protikladných pohľadov na svet a na spoločnosť.
Na jednej strane stojí dôvera v ľudskú slobodu, zdravý rozum a rešpekt k menšinám a na druhej strane stoja nacionalistické inštinkty a predsudky. Celý zákon o štátnom jazyku je dedičstvom mečiarizmu z 90. rokov. Tento zákon bol presadený v čase, keď v našej krajine vládli Mečiar, Slota a Ľupták, presadili zákon o štátnom jazyku, ktorý dôsledne realizoval nacionalistickú tézu z počiatku 90. rokov na Slovensku po slovensky. Dokonca tak dôsledne, že zakázal používanie jazykov národnostných menšín v úradnom styku, pričom používanie jazykov národnostných menším v úradnom styku je zakotvené v Ústave Slovenskej republiky.
K náprave došlo až za prvej vlády Mikuláša Dzurindu, keď bol prijatý zákon o používaní jazykov národnostných menšín, ktorý umožnil používanie jazykov národnostných menšín nielen v úradnom styku, ale aj v iných oblastiach, kde zákon o štátnom jazyku obsahoval obmedzujúce formulácie. A zároveň v roku 1999 boli zo zákona o štátnom jazyku vypustené pokuty. Tie sa tam o desať rokov zvrátili, za prvej vlády Roberta Fica, za ministrovania dnes nezaradeného poslanca Mareka Maďariča, ktorý bol hlavným presadzovateľom novely zákona o štátnom jazyku, v ktorom sa do zákona okrem iného vrátili pokuty, a opäť spolu s Robertom Ficom boli pri moč.., pri moci Slota a Mečiar.
Potom opäť tie pokuty vypadli alebo takmer vypadli za vlády Ivety Radičovej, ostala tam výnimka pre porušovanie zákona, ktoré sa týka informácií verejnej správy, v poriadku, určených pre verejnosť a informácií týkajúcich sa ohrozenia života, zdravia, bezpečnosti alebo majetku, lebo však pokuty musia byť, tak aspoň takto symbolicky tam ostali.
Pán poslanec Bastrnák hovorí o tom, že v tom zákone sú nejaké problémy, ktoré sa týkajú práv a používania jazykov národnostných menšín. My si ich, samozrejme, veľmi pozorne vypočujeme a sme pripravení ich zapracovať v druhom čítaní, prípadne pozmeňováky, ktoré by vylepšili tento návrh. Ja len by som, ja len by tom upozornil, že rovnaký návrh predložil Peter Osuský v predchádzajúcom volebnom období, v roku 2014 a poslanecký klub MOST - HÍD vrátane pána Bastrnáka hlasoval za, takže dúfam, že podobne sa zachovajú aj teraz.
Ale tento návrh zákona, s ktorým teraz prichádzame, nie je primárne zameraný na používaní menšinových jazykov, lebo naozaj používanie menšinových jazykov je do veľkej miery nie dokonalé, viem si predstaviť aj lepšiu úpravu, ale je ošetrené v zákone o používaní jazykov národnostných menšín. Primárne sa tento náš návrh týka slobody prejavu, slobody šírenia informácií a slobody podnikania, do ktorých zákon o štátnom jazyku zasahuje. Spor nie je o tom, či sa má v úradnom jazyku používať slovenský jazyk, alebo nie. Samozrejme, že má, a za zákonom stanovených podmienok sa má používať aj jazyk národnostných menších, alebo jazyky národnostných menších a aj iné jazyky, ak tak stanovuje zákon. A na tom sa nemá zmeniť vôbec nič, do toho my nijako nezasahujeme. My nezasahujeme do používania jazykov úradného styku. Ale okrem úradného styku a čisto súkromnej komunikácie niekde doma alebo inde v súkromí existuje aj pomerne rozsiahla sféra, v ktorej ľudia, firmy, organizácie komunikujú na verejnosti, ale nejde o úradný styk, ide o komunikáciu súkromných alebo minimálne neštátnych subjektov: médiá, kultúra, reklama, verejné podujatia. Nacionalistickému pohľadu na svet zodpovedá predstava, že tam všade je potrebné nariadiť povinné používanie štátneho jazyka. Ale keďže žijeme v demokratickej spoločnosti, keďže máme nejaké medzinárodné záväzky a naša ústava garantuje aj možnosť používania menšinových jazykov, garantuje a slobodu šírenia informácií, tak skoro ku každému takémuto pravidlu, že tam alebo hentam sa má používať slovenský jazyk, existuje jedna alebo viac výnimiek, že možno používať aj menšinové jazyky a že možno používať aj iné jazyky v takom alebo onakom prípade. Určite si spomeniete, ako sme tu diskutovali o novele zákona o štátnych symboloch a o hraní štátnej hymny iného štátu. To je až, až prekvapivo podobná vec. A mali sme úpravu v zákone o štátnych symboloch Slovenskej republiky, že kedy sa hrá štátna hymna Slovenskej republiky, čo je úplne v poriadku a namieste, lebo štátna hymna Slovenskej republiky je štátnym symbolom Slovenskej republiky, ale ďalšia veta hovorí, že štátna hymna iného štátu sa hrá, keď je prítomná jeho oficiálna delegácia.
Slovenská národná strana predložila novelu, v ktorej tam doplnilo slovo iba, hrá a spieva, iba keď je prítomná jeho oficiálna delegácia alebo oficiálna delegácia toho štátu, čo vyvolalo dojem, podľa mňa oprávnený, že sa zakazuje hranie a spievanie štátnej hymny iného štátu, ak nie je prítomná jeho oficiálna delegácia. V tejto podobe, napriek tomu, že som na to opakovane upozorňoval, bol zákon schválený, bolo prelomené prelomené prezidentovo veto a v skrátenom legislatívnom konaní sme schválili novelu, ktorú navrhli poslanci MOST - HÍD a ktorá hovorí o tom, aby sme tam to „iba“ vypustili a hovorí sa tam o tom, že touto vetou nie je dotknuté právo fyzických osôb a právnických osôb hrať alebo spievať štátnu hymnu iného štátu.
Miesto toho, aby sme tú úpravu spravili jednoduchou a vôbec sme neriešili v zákone o štátnych symboloch, kedy sa hrá alebo spieva štátna hymna iného štátu, lebo to nie je štátny symbol Slovenskej republiky, tak tam zavádzame nejaké pravidlo, ktoré navodzuje dojem, že hranie štátnej hymny cudzieho štátu je nejako upravené, obmedzené a zároveň tam dopĺňame vetu, že obmedzené nie je. Každá fyzická osoba, právnická osoba si môže hrať a spievať štátnu hymnu cudzieho štátu, koľko len chce. Samozrejme, vo výsledku je to to isté, len prečo má byť v zákone nejaká úprava, ktorá je následnou vetou úplne znegovaná. Normálny postup je obe tie vety vyplniť a v zmysle zásady, že každý môže v demokratickej spoločnosti robiť to, čo mu zákon nezakazuje, by každý mohol hrať a spievať štátnu hymnu iného štátu bez toho, aby to bolo riešené v zákone o štátnom symbole. A takýchto ustanovení je zákon o štátnom jazyku doslova plný.
Elektronické médiá musia vysielať v štátnom jazyku okrem 10 v zákone vymenovaných výnimiek. V periodickej tlači sa používa štátny jazyk, ak osobitný predpis nestanovuje inak. A, samozrejme, že osobitný predpis, v tomto prípade zákon o povinných výtlačkoch periodických publikácií, inak stanovuje a umožňuje vydávanie periodických publikácií v iných jazykoch za dodrženia, dodržania zákonom stanovených pravidiel. Príležitostné tlačoviny určené pre verejnosť a kultúrne účely, katalógy galérií, múzeí, knižníc, programy kín, divadiel, koncertov a ostatných kultúrnych podujatí sa vydávajú v štátnom jazyku s výnimkou tých, ktoré sa vydávajú v jazyku národnostných menšín, ktoré musia obsahovať základné informácie v štátnom jazyku, a tie v štátnom jazyku zase môžu obsahovať aj znenia v inom jazyku, ktoré ale musí nasledovať až po texte v štátnom jazyku a malo by byť v zásade obsahovo totožné s tým textom v štátnom jazyku. Podobne je to pri nápisoch, reklamách a oznamoch určených na informovanie verejnosti, na predajniach, športoviskách, v reštauračných zariadeniach, na uliciach, pri cestách a nad nimi, na letiskách, autobusových staniciach, tieto sa majú uvádzať v štátnom jazyku, môžu obsahovať aj inojazyčný text, ale len menším alebo maximálne rovnako veľkým písmom a až po texte v slovenskom jazyku. A výnimka z výnimky, v reklame sa poradie textov neurčuje. A ani v nápisoch na informovanie verejnosti v jazyku národnostnej menšiny v obciach, kde sa používa jazyk národnostnej menšiny.
V slobodnej spoločnosti by používanie takého alebo onakého jazyka v médiách, príležitostných tlačovinách, nápisoch alebo reklame malo byť predsa ponechané na tie súkromné subjekty, ktorých sa to týka. Máme snáď obavu, že nejaké galéria vydá katalóg iba vo švédčine, alebo kino program iba vo vietnamčine? Alebo že si nejaká firma bude robiť reklamu vo svahilštine, že sa súkromné a iné organizácie a inštitúcie budú správať iracionálne a komunikovať v jazyku, ktorému nebudú rozumieť ich zákazníci alebo návštevníci? A keby to aj spravili, tak komu by tým ublížili? Ublížili by tým predovšetkým sebe, lebo by sa pripravili o zákazníkov, pripravili by sa o návštevníkov. Z akého dôvodu má štát nariaďovať súkromným firmám, v akom jazyku má byť ich reklama?
Zaujímavý prípad je prípad kultúrnych podujatí. Kultúrne podujatia, samozrejme, tiež musia byť v slovenčine alebo v češtine, ktorá je, ktorá spĺňa požiadavky zrozumiteľnosti, a výnimky sú tam od začiatku od roku ’95. Kultúrne podujatia národnostných menšín, ak sú tam hosťujúci zahraniční umelci alebo hudobné diela s pôvodnými textami.
Keď sa jazykový zákon novelizoval v tom roku 2009, resp. pripravovalo sa to v roku 2008 za ministrovania pána ministra Maďariča, tak bol som spoluiniciátorom hromadnej pripomienky verejnosti, v ktorej sme žiadali okrem iného vypustiť toto ustanovenie o kultúrnych podujatiach. Zozbierali sme cez 500 podpisov a spomínam si, že na rozporovom konaní so zástupcami ministerstva kultúry som im povedal príklad, že tie výnimky pokrývajú taliansku operu, lebo hudobné dielo s pôvodnými textami tam patrí, ale keby chcel niekto naštudovať nejakú Shakespeareovu drámu v originále, tak iba v prípade, že by to boli zahraniční umelci. Keby to boli naši študenti alebo naši herci, tak by tým porušovali zákon o štátnom jazyku. Tak som hovoril, že no načo je takéto ustanovenie, keď, ak chceme nejakú výnimku, tak, tak aj tak to je v zákone a nie všetky výnimky dokážeme pokryť. Aká bola reakcia ministerstva kultúry? Zrušili ustanovenie o tom, že kultúrne podujatia musia byť v slovenskom jazyku a výnimky? Nie, doplnili, doplnili tam ďalšiu výnimku - divadelné hry s pôvodnými textami.
No tak som našiel ďalší prípad, keď to nespadá pod tú výnimku, a keď to nie je nič zlé. Recitovanie básní v inom jazyku. Dokonca som zorganizoval kultúrne podujatie, na ktorom som recitoval verše v štýle haiku od vtedajšieho predsedu Európskej rady Hermana Van Rompuya vo flámskom jazyku, čím som sa vedome dopustil porušenia zákona o štátnom jazyku. Vtedy som už za to mohol dostať pokutu. Išiel som na ministerstvo kultúry, oznámil som to, žiadal som, aby som bol za porušenie zákona o štátnom jazyku porušovaný, pokutovaný. (Zaznievanie gongu.) Nepodarilo sa mi to dosiahnuť. Nepokutovalo ma ministerstvo kultúry. Tak načo, načo je ustanovenie, načo je zákaz v zákone, načo je ustanovenie, že sa za to dávajú pokuty, keď niekto poruší ten zákon a nie je za to pokutovaný?
No ale malo to pokračovanie. Za ministra kultúry Krajcera miesto toho, aby sa toto ustanovenie odtiaľ úplne vypustilo, no, doplnila sa ďalšia výnimka - prednesy literárnych diel v pôvodnom jazyku. Takže už vo flámčine môžem Hermana Van Rompuya recitovať na kultúrnom podujatí, ale keby niekto chcel napríklad anglický preklad veršov Hermana Van Rompuya, tak to nebude spĺňať tú podmienku výnimky, lebo to nie je literárne dielo v pôvodnom jazyku, ale v preklade do iného jazyka ako slovenčiny. Miesto toho, aby sme zlé a nezmyselné pravidlo zrušili, keď vieme, že je nezmyselné, tak tam pridávame ďalšie a ďalšie výnimky.
Súčasné znenie zákona obsahuje niekoľko doslova absurdných príkladov. Peter Osuský tu už spomínal ten zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami, ktorý má byť neprípustný. A pritom jedine ministerstvo kultúry môže doňho zasiahnuť. Zakazuje to samo sebe. Jazyk je živý systém, jazyk sa vyvíja. Aj do kodifikovanej podoby sa bude časom zasahovať, nebude o 200 rokov rovnaká kodifikovaná podoba ako dnes.
Alebo ten príklad zdravotníckeho zariadenia, pretože zákon hovorí, že komunikácia personálu zdravotníckeho zariadenia s pacientmi sa vedie spravidla v štátnom jazyku, ale je tam výnimka, ak ide o pacienta, ktorého materinský jazyk je iný ako štátny jazyk, komunikácia sa môže viesť v jazyku, v ktorom sa možno s pacientom dorozumieť. Takže tí Rusíni by, by boli pokrytí. Ale predstavme si situáciu, že sú dvaja priatelia, jeden je Maďar, druhý je Slovák, stretávajú sa, rozprávajú sa, obaja vedia po slovensky aj po maďarsky, a keď komunikujú, tak si tak zvykli, že hovoria, hovoria po maďarsky bez toho, aby im to niekto nariaďoval. Keď, keď je pacientom Maďar a lekárom Slovák, prídu spolu, tak sa môžu baviť po maďarsky, to tá výnimka pokrýva. Ale keď sú v opačnom garde, že náhodou je tým pacientom Slovák a tým lekárom je Maďar a budú sa baviť po maďarsky, tak ako keď sa stretnú na ulici, tak ako keď sa navzájom navštívia, tak porušia zákon o štátnom jazyku, lebo to tá výnimka nepokrýva, lebo pacientov materinský jazyk nie je iný ako štátny jazyk. Je to slovenčina. Prečo sa má štát do takýchto vecí starať? Samozrejme, že oni sa budú baviť tak, ako sú zvyknutí, budú sa baviť po maďarsky a ani nebudú vedieť, že porušujú nejaký zákon. Ale prečo máme mať zákony, ktoré za protizákonné označujú konanie, ktoré je úplne nevinné, na ktorom nie je nič zlé? Keď sa na tom lekár a pacient dohodnú, tak nech rozprávajú rečou, aká im vyhovuje.
Máme tam potom ustanovenie, že každý účastník verejného zhromaždenia alebo verejného podujatia na území Slovenskej republiky má právo predniesť svoj prejav v štátnom jazyku. Ani tu nie je jasné, čo sa tým myslí, lebo verejné zhromaždenia majú svojich zvolávateľov, tí sa rozhodnú, komu dajú na nich slovo, a keď sa rozhodnú, že všetky vystúpenia budú trebárs v portugalčine, no tak ja tam nemôžem prísť a povedať, že dajte mi slovo, ja chcem vystúpiť v slovenskom jazyku. To je predsa na tých zvolávateľoch. Každý si môže zvolať, oznámiť zhromaždenie, máme slobodu zhromažďovania, každý tam môže hovoriť jazykom, aký uzná za vhodné. A načo je v zákone ustanovenie, že každý má právo na verejnom zhromaždení predniesť prejav v štátnom jazyku? Je to prirodzené a na drvivej väčšine, väčšine zhromaždení úplne normálne. Ale vy nemáte právo vystúpiť na zhromaždení, ktoré organizuje niekto iný.
Takéto a podobné ustanovenia navrhujeme zo zákona o štátnom jazyku vypustiť, nenavrhujeme obmedziť používanie slovenského jazyka. Naopak, navrhujeme uvoľniť podmienky pre používanie iných jazykov, nielen menšinových, ale aj iných jazykov, lebo žijeme v spoločnosti, keď sa, keď sa používa stále viac rôznych jazykov, a že je to stále viac ľudí aj takých, ktorí nepatria k národnostným menšinám.
Menšín sa týka pedagogická dokumentácia, ktorú spomínal Peter Osuský. My nenavrhujeme zrušiť povinnosť viesť aj dvojjazyčnú dokumentáciu. Navrhujeme to len otočiť. Dnes má byť teoreticky všetko dvojjazyčné na menšinových školách, čo týka pedagogickej dokumentácie, a ministerstvo kultúry po dohode s ministerstvom školstva môže stanoviť niektoré dokumenty, ktoré sa nemusia viesť v sloven..., teda v slovenskom jazyku a môžu sa viesť iba v jazyku menšín, v tom vyučujúcom jazyku. My to navrhujeme obrátiť, povedať, že menšinová dokumentácia sa vedie v jazyku menšín a ministerstvo školstva stanoví rozsah dokumentácie, ktorá sa vedie aj dvojjazyčne. Čiže samozrejme, že to nemá byť tak, že dokumentácia, ktorú potrebuje ministerstvo kontrolovať napríklad prostredníctvom štátnej inšpekcie, má byť iba v jazyku menšín. To tam my nenavrhujeme. Ale nech si štát povie, nech si ministerstvo školstva povie, že túto, túto, túto časť dokumentácie potrebujem aj v štátnom jazyku a potom, samozrejme, samozrejme, tie školy budú mať povinnosť viesť tú dokumentáciu aj v štátnom jazyku, teda dvojjazyčne.
Veľké vášne vyvolal návrh vypustiť to ustanovenie, že štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky. Ale čo toto ustanovenie prakticky, nie deklaratívne, prakticky znamená? Však máme vymedzené, aký jazyk sa používa v úradnom styku, kedy majú príslušníci národnostných menšín právo používať svoj jazyk, kedy majú napríklad na súdoch aj iné osoby, ktoré nepatria k národnostným menšinám, právo používať svoj jazyk tak, aby rozumeli, rozumeli priebehu súdneho procesu, alebo právo na tlmočníka.
V súkromnej sfére v zásade každý buď na základe pravidla, alebo na základe výnimiek, ktoré sú upravené v zákonoch, používa ten jazyk, aký chce. Čo to znamená, že štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky? Je to iba také gesto. Také gesto, ako je napríklad v preambule Ústavy Slovenskej republiky, kde najprv, my národ slovenský, pamätajúc na politické, kultúrne a tak ďalej spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky v záujme trvalej mierovej spolupráce, teda my občania Slovenskej republiky. Už v čase prijímania ústavy v roku 1992 sa obsiahlo diskutovalo, či má byť Ústava Slovenskej republiky založená na národnom alebo na občianskom princípe.
Ja som presvedčený, že začiatok ústavy mal znieť my ľud Slovenskej republiky alebo my občania Slovenskej republiky. To „My, národ slovenský,“ je také posolstvo voči Maďarom a voči iným menšinám, že najprv sme tu my národ slovenský, ktorý niečo, a potom spoločne s vami ďalšími občanmi niečo, až potom dospejeme k tomu, že dobre, tak my, občania Slovenskej republiky. Žiadny iný význam nemá ani to ustanovenie o prednosti. To nie je také, že stretnú sa dvaja a chcú sa nejako rozprávať a prednosť má ten, ktorý sa rozpráva po slovensky, kde taká situácia prakticky nastáva.
Pán poslanec Bernaťák keď sa tu rozhorčoval a hovoril o tom, že no, chcel by vedieť, ako by to vyzeralo v takom Maďarsku, že s takýmto návrhom by sme sa neodvážili vyjsť. Tak ja vám poviem iný príklad. V takom Česku nemajú zákon o štátnom jazyku. Zákon o štátnom jazyku navrhujú prijať akurát komunisti. Asi sa im páči tá naša právna úprava, ale ten návrh, s ktorým prichádzajú a s ktorým teda opakovane sa pokúšajú, pokúšajú uspieť, je oveľa stručnejší. Tiež obsahuje to deklaratívne ustanovenie o tom, že český jazyk má prednosť pred inými jazykmi. Ale tam je to návrh komunistov, ktorých demokratická časť politického spektra odmieta. Takže neviem, akú máte konkrétnu skúsenosť z Maďarska. Obávam sa, že to je len také hypotetické zvolanie, ale v Českej republike takýto návrh, ktorý je oveľa decentnejší a diétnejší a neobsahuje toľko nezmyslov, ako ešte stále obsahuje náš zákon o štátnom jazyku, demokratické politické sily odmietli a navrhujú ho tam, opakujem, komunisti.
Ďakujem.
