Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

25.6.2019 o 15:42 hod.

Mgr.

Ondrej Dostál

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 25.6.2019 15:42 - 15:44 hod.

Ondrej Dostál Zobrazit prepis
Pani poslankyňa Grausová, no, načrtli ste tu taký tragický obraz stavu slovenčiny, slovenského národa, Slovenskej republiky, sme v kríze, ochrana slovenského jazyka je slabá, verejný priestor je zaplavený cudzojazyčnými prvkami. No, Peter Osuský sa to pýtal vo faktickej poznámke na vášho predrečníka, no ako je toto možné, keď tu máme ten dobrý zákon o štátnom jazyku už štvrťstoročia, ako to, že nezabezpečil, že všetci hovoria ľubozvučnou slovenčinou, že sa používajú aj cudzie výrazy a podobné katastrofálne veci podľa vás, aké sa tu dejú?
Používate veľmi silné slová. Tento zákon alebo návrh zákona nemá nič spoločné so suverenitou Slovenskej republiky a už vôbec nie s existenciou slovenského národa. V tomto zákone ide o to, akým spôsobom upravíme používanie slovenského jazyka, menšinových jazykov a iných jazykov na území Slovenskej republiky. Je to úplne normálna diskusia, ktorú si sebavedomý národ, ktorý si je vedomý toho, že existuje a že jeho existenciu neohrozí to, ak na jeho území žijú aj národnostné menšiny a tie sú tiež štátotvorné, alebo že sa na jeho území používajú aj iné jazyky, takýto sebavedomý národ si to môže dovoliť. To je vlastenectvo. Nie to nariekanie, ktoré tu predvádzate vy.
Nie je nič zlé na tom, že Slováci vo Francúzsku, Nemecku, Veľkej Británii sa tam dokážu prispôsobiť, dokážu sa tam uplatniť aj v iných krajinách. V Českej republike takýto zákon neexistuje, a napriek tomu čeština nie je v kríze.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 25.6.2019 15:30 - 15:32 hod.

Ondrej Dostál Zobrazit prepis
Pán poslanec Uhrík, budem pokračovať v tom, čo hovoril Peter Osuský. Ak chcete nejaký návrh kritizovať, aspoň si ho, preboha, prečítajte. My tam neriešime zdravotnícku dokumentáciu.
Čo sa týka školskej dokumentácie, nehovoríme, že nemá byť dvojjazyčná, iba ten spôsob, ako sa určí to, ktorá je dvojjazyčná a ktorá môže byť iba vo vyučovacom jazyku menšiny, sa má zmeniť.
A neriešime cirkevnú dokumentáciu, riešime agendu cirkví a náboženských spoločností určenú pre verejnosť. A nie, nekonzultovali sme to s cirkvami, ale na rozdiel od vás dôverujeme cirkvám a náboženským spoločnostiam, že budú komunikovať v jazyku, ktorému ich veriaci dôverujú.
Vôbec sa nedotýkame úradnej dokumentácie. Toto nerieši úradný styk.
A hovorili ste, že ste išli okolo nejakého bilbordu alebo viacerých bilbordov, ktoré boli iba po maďarsky. Boli to predvolebné bilbordy. No, tak predpokladám, že vy ste tú stranu nevolili, tak tá strana maximálne poškodila sama seba, lebo možnože keby mala tie bilbordy po slovensky, tak by ste ju boli volili. Keď ich mala iba po maďarsky, no tak ste ju nevolili. Prišli o jedného voliča.
A povedali ste tu, že aj samotní zástupcovia maďarskej menšiny povedali, že návrh je zlý. Tak vystúpila tu pani poslankyňa Sárközy, hovoril k tomu pán predseda poslaneckého klubu MOST - HÍD pán Bastrnák, oni nepovedali, že ten návrh je zlý. Skúste počúvať s porozumením, ak teda rozumiete slovenskému jazyku, oni povedali, že v prvom čítaní ten návrh podporia a majú k nemu pripomienky a my sme pripravení sa o tých pripomienkach v druhom čítaní baviť. My nemáme problém ten návrh vylepšiť, my nemáme problém urobiť ten návrh ešte ústretovejší voči národnostným menšinám.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 25.6.2019 15:11 - 15:13 hod.

Ondrej Dostál Zobrazit prepis
Pani poslankyňa Sárközy, ďakujem za vecné vystúpenie. Sme tu aj s pánom poslancom Osuským, nikto nám to nezakázal ani sme sa tomu nevyhli, mali sme iné povinnosti.
Ohradzujem sa trochu voči tomu vášmu podozreniu, že je za predložením tohto návrhu nejaký úmysel politikárčiť. Aj ja, aj Peter Osuský sa tejto téme venujeme dlhodobo. Ja som sa jej venoval ešte ako novinár v 90. rokoch, keď bol prijímaný zákon o štátnom jazyku. Dlhé roky som o tom písal rôzne, rôzne články. V roku 2009, keď bol ten zákon novelizovaný a vracali sa tam za ministra Maďariča pokuty, tak som proti tomu protestoval, robil som hromadné pripomienky, založil som dokonca občianske združenie, ktoré sa týkalo slobody šírenia informácií, a náš návrh je primárne o slobode šírenia informácií. My sme nemali ambíciu komplexným spôsobom upraviť legislatívu v oblasti používania jazykov príslušníkov národnostných menšín. Ten hlavný, hlavný cieľ, hlavný fókus, ktorý máme, sa týkal slobody šírenia informácií, slobody prejavu a, ale aj podnikateľskej slobody, ale, samozrejme, hlásime sa k tomu, že treba chrániť práva menšín, samozrejme, ak by to prešlo do druhého čítania, tak sme otvorení aj tým vašim ďalším podnetom.
Veľmi dobrý postreh je napríklad, že služobný styk musí byť po slovensky, aj keď ide napríklad o dvoch policajtov maďarskej národnosti, čo teda, čo teda ja by som s tým nemal problém, neviem, čo by vám na to povedal pán Blanár alebo pán Hrnko, oni by to asi tak bezproblémovo ako ja nevideli, ale, samozrejme, však môžme sa o tom baviť. A ak sa toto umožní, to nie je oslabenie slovenského jazyka. Oslabenie slovenského jazyka s týmto nemá nič spoločné, že sa dvaja Maďari medzi sebou budú rozprávať po maďarsky napríklad.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 24.6.2019 18:30 - 18:32 hod.

Ondrej Dostál Zobrazit prepis
Ďakujem kolegom za reakcie. A, pani poslankyňa Grausová, no ja neviem, vy už ste nejako posadnutá, že niekto bojuje proti slovenskej štátnosti, však tu normálne diskutujeme o tom, akým spôsobom má byť upravený zákon o štátnom jazyku. Či ho upravíme tak, alebo onak, tak slovenskej štátnosti sa to nedotkne. V Českej republike nemajú zákon o štátnom jazyku, česká štátnosť je na tom rovnako ako slovenská štátnosť, nie je na tom o nič horšie za to, že nemajú zákon o štátnom jazyku. Majú, samozrejme, zákony, ktoré upravujú používanie ako českého jazyka, tak iných jazykov v rôznych oblastiach verejného styku a nemajú zákon o štátnom jazyku, nemajú ani to ustanovenie o prednosti českého jazyka pred inými návrhmi. Možno raz komunisti budú v Čechách tak úspešní, ako boli Mečiar so Slotom u nás v ’95., a potom to tam budú mať aj oni.
Pán poslanec Paška, my nenavrhujeme vypustiť ustanovenie o tom, že dokumentácia aj v zdravotníckych zariadeniach sa vedie v slovenskom jazyku, to tam, to tam nechávame, ale naozaj by som ponechal to, akým spôsobom sa baví lekár s pacientom, na ich vzájomnú dohodu, a ja som povedal konkrétny príklad, ktorý pri dnešnom zákone môže nastať, a bude dochádzať k porušovaniu zákona, hoci sa obaja - aj lekár a pacient - budú správať úplne prirodzene, budú konať úplne dobrovoľne, nikoho sa tým nedotknú, nikomu tu nebudú škodiť.
A, pán poslanec Blanár, ja som to, že ako hlasovali poslanci MOST - HÍD spomenul iba v reakcii na to, ako vystúpil pán poslanec Bastrnák, že hovoril nejaké výhrady voči tomuto návrhu, to nebol motív, prečo sme s tým prišli.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 24.6.2019 17:54 - 18:21 hod.

Ondrej Dostál Zobrazit prepis
Vážené kolegyne, kolegovia, no už sme sa tu dostali k označeniu nášho návrhu za sprostosť, Slovenská národná strana označila tento zákon, myslím priamo ústami predsedu Danka, za nehoráznu drzosť. Ja by som spor okolo tohto zákona charakterizoval inak.
Podľa môjho názoru ide o priam o ukážkový stret dvoch úplne protikladných pohľadov na svet a na spoločnosť.
Na jednej strane stojí dôvera v ľudskú slobodu, zdravý rozum a rešpekt k menšinám a na druhej strane stoja nacionalistické inštinkty a predsudky. Celý zákon o štátnom jazyku je dedičstvom mečiarizmu z 90. rokov. Tento zákon bol presadený v čase, keď v našej krajine vládli Mečiar, Slota a Ľupták, presadili zákon o štátnom jazyku, ktorý dôsledne realizoval nacionalistickú tézu z počiatku 90. rokov na Slovensku po slovensky. Dokonca tak dôsledne, že zakázal používanie jazykov národnostných menšín v úradnom styku, pričom používanie jazykov národnostných menším v úradnom styku je zakotvené v Ústave Slovenskej republiky.
K náprave došlo až za prvej vlády Mikuláša Dzurindu, keď bol prijatý zákon o používaní jazykov národnostných menšín, ktorý umožnil používanie jazykov národnostných menšín nielen v úradnom styku, ale aj v iných oblastiach, kde zákon o štátnom jazyku obsahoval obmedzujúce formulácie. A zároveň v roku 1999 boli zo zákona o štátnom jazyku vypustené pokuty. Tie sa tam o desať rokov zvrátili, za prvej vlády Roberta Fica, za ministrovania dnes nezaradeného poslanca Mareka Maďariča, ktorý bol hlavným presadzovateľom novely zákona o štátnom jazyku, v ktorom sa do zákona okrem iného vrátili pokuty, a opäť spolu s Robertom Ficom boli pri moč.., pri moci Slota a Mečiar.
Potom opäť tie pokuty vypadli alebo takmer vypadli za vlády Ivety Radičovej, ostala tam výnimka pre porušovanie zákona, ktoré sa týka informácií verejnej správy, v poriadku, určených pre verejnosť a informácií týkajúcich sa ohrozenia života, zdravia, bezpečnosti alebo majetku, lebo však pokuty musia byť, tak aspoň takto symbolicky tam ostali.
Pán poslanec Bastrnák hovorí o tom, že v tom zákone sú nejaké problémy, ktoré sa týkajú práv a používania jazykov národnostných menšín. My si ich, samozrejme, veľmi pozorne vypočujeme a sme pripravení ich zapracovať v druhom čítaní, prípadne pozmeňováky, ktoré by vylepšili tento návrh. Ja len by som, ja len by tom upozornil, že rovnaký návrh predložil Peter Osuský v predchádzajúcom volebnom období, v roku 2014 a poslanecký klub MOST - HÍD vrátane pána Bastrnáka hlasoval za, takže dúfam, že podobne sa zachovajú aj teraz.
Ale tento návrh zákona, s ktorým teraz prichádzame, nie je primárne zameraný na používaní menšinových jazykov, lebo naozaj používanie menšinových jazykov je do veľkej miery nie dokonalé, viem si predstaviť aj lepšiu úpravu, ale je ošetrené v zákone o používaní jazykov národnostných menšín. Primárne sa tento náš návrh týka slobody prejavu, slobody šírenia informácií a slobody podnikania, do ktorých zákon o štátnom jazyku zasahuje. Spor nie je o tom, či sa má v úradnom jazyku používať slovenský jazyk, alebo nie. Samozrejme, že má, a za zákonom stanovených podmienok sa má používať aj jazyk národnostných menších, alebo jazyky národnostných menších a aj iné jazyky, ak tak stanovuje zákon. A na tom sa nemá zmeniť vôbec nič, do toho my nijako nezasahujeme. My nezasahujeme do používania jazykov úradného styku. Ale okrem úradného styku a čisto súkromnej komunikácie niekde doma alebo inde v súkromí existuje aj pomerne rozsiahla sféra, v ktorej ľudia, firmy, organizácie komunikujú na verejnosti, ale nejde o úradný styk, ide o komunikáciu súkromných alebo minimálne neštátnych subjektov: médiá, kultúra, reklama, verejné podujatia. Nacionalistickému pohľadu na svet zodpovedá predstava, že tam všade je potrebné nariadiť povinné používanie štátneho jazyka. Ale keďže žijeme v demokratickej spoločnosti, keďže máme nejaké medzinárodné záväzky a naša ústava garantuje aj možnosť používania menšinových jazykov, garantuje a slobodu šírenia informácií, tak skoro ku každému takémuto pravidlu, že tam alebo hentam sa má používať slovenský jazyk, existuje jedna alebo viac výnimiek, že možno používať aj menšinové jazyky a že možno používať aj iné jazyky v takom alebo onakom prípade. Určite si spomeniete, ako sme tu diskutovali o novele zákona o štátnych symboloch a o hraní štátnej hymny iného štátu. To je až, až prekvapivo podobná vec. A mali sme úpravu v zákone o štátnych symboloch Slovenskej republiky, že kedy sa hrá štátna hymna Slovenskej republiky, čo je úplne v poriadku a namieste, lebo štátna hymna Slovenskej republiky je štátnym symbolom Slovenskej republiky, ale ďalšia veta hovorí, že štátna hymna iného štátu sa hrá, keď je prítomná jeho oficiálna delegácia.
Slovenská národná strana predložila novelu, v ktorej tam doplnilo slovo iba, hrá a spieva, iba keď je prítomná jeho oficiálna delegácia alebo oficiálna delegácia toho štátu, čo vyvolalo dojem, podľa mňa oprávnený, že sa zakazuje hranie a spievanie štátnej hymny iného štátu, ak nie je prítomná jeho oficiálna delegácia. V tejto podobe, napriek tomu, že som na to opakovane upozorňoval, bol zákon schválený, bolo prelomené prelomené prezidentovo veto a v skrátenom legislatívnom konaní sme schválili novelu, ktorú navrhli poslanci MOST - HÍD a ktorá hovorí o tom, aby sme tam to „iba“ vypustili a hovorí sa tam o tom, že touto vetou nie je dotknuté právo fyzických osôb a právnických osôb hrať alebo spievať štátnu hymnu iného štátu.
Miesto toho, aby sme tú úpravu spravili jednoduchou a vôbec sme neriešili v zákone o štátnych symboloch, kedy sa hrá alebo spieva štátna hymna iného štátu, lebo to nie je štátny symbol Slovenskej republiky, tak tam zavádzame nejaké pravidlo, ktoré navodzuje dojem, že hranie štátnej hymny cudzieho štátu je nejako upravené, obmedzené a zároveň tam dopĺňame vetu, že obmedzené nie je. Každá fyzická osoba, právnická osoba si môže hrať a spievať štátnu hymnu cudzieho štátu, koľko len chce. Samozrejme, vo výsledku je to to isté, len prečo má byť v zákone nejaká úprava, ktorá je následnou vetou úplne znegovaná. Normálny postup je obe tie vety vyplniť a v zmysle zásady, že každý môže v demokratickej spoločnosti robiť to, čo mu zákon nezakazuje, by každý mohol hrať a spievať štátnu hymnu iného štátu bez toho, aby to bolo riešené v zákone o štátnom symbole. A takýchto ustanovení je zákon o štátnom jazyku doslova plný.
Elektronické médiá musia vysielať v štátnom jazyku okrem 10 v zákone vymenovaných výnimiek. V periodickej tlači sa používa štátny jazyk, ak osobitný predpis nestanovuje inak. A, samozrejme, že osobitný predpis, v tomto prípade zákon o povinných výtlačkoch periodických publikácií, inak stanovuje a umožňuje vydávanie periodických publikácií v iných jazykoch za dodrženia, dodržania zákonom stanovených pravidiel. Príležitostné tlačoviny určené pre verejnosť a kultúrne účely, katalógy galérií, múzeí, knižníc, programy kín, divadiel, koncertov a ostatných kultúrnych podujatí sa vydávajú v štátnom jazyku s výnimkou tých, ktoré sa vydávajú v jazyku národnostných menšín, ktoré musia obsahovať základné informácie v štátnom jazyku, a tie v štátnom jazyku zase môžu obsahovať aj znenia v inom jazyku, ktoré ale musí nasledovať až po texte v štátnom jazyku a malo by byť v zásade obsahovo totožné s tým textom v štátnom jazyku. Podobne je to pri nápisoch, reklamách a oznamoch určených na informovanie verejnosti, na predajniach, športoviskách, v reštauračných zariadeniach, na uliciach, pri cestách a nad nimi, na letiskách, autobusových staniciach, tieto sa majú uvádzať v štátnom jazyku, môžu obsahovať aj inojazyčný text, ale len menším alebo maximálne rovnako veľkým písmom a až po texte v slovenskom jazyku. A výnimka z výnimky, v reklame sa poradie textov neurčuje. A ani v nápisoch na informovanie verejnosti v jazyku národnostnej menšiny v obciach, kde sa používa jazyk národnostnej menšiny.
V slobodnej spoločnosti by používanie takého alebo onakého jazyka v médiách, príležitostných tlačovinách, nápisoch alebo reklame malo byť predsa ponechané na tie súkromné subjekty, ktorých sa to týka. Máme snáď obavu, že nejaké galéria vydá katalóg iba vo švédčine, alebo kino program iba vo vietnamčine? Alebo že si nejaká firma bude robiť reklamu vo svahilštine, že sa súkromné a iné organizácie a inštitúcie budú správať iracionálne a komunikovať v jazyku, ktorému nebudú rozumieť ich zákazníci alebo návštevníci? A keby to aj spravili, tak komu by tým ublížili? Ublížili by tým predovšetkým sebe, lebo by sa pripravili o zákazníkov, pripravili by sa o návštevníkov. Z akého dôvodu má štát nariaďovať súkromným firmám, v akom jazyku má byť ich reklama?
Zaujímavý prípad je prípad kultúrnych podujatí. Kultúrne podujatia, samozrejme, tiež musia byť v slovenčine alebo v češtine, ktorá je, ktorá spĺňa požiadavky zrozumiteľnosti, a výnimky sú tam od začiatku od roku ’95. Kultúrne podujatia národnostných menšín, ak sú tam hosťujúci zahraniční umelci alebo hudobné diela s pôvodnými textami.
Keď sa jazykový zákon novelizoval v tom roku 2009, resp. pripravovalo sa to v roku 2008 za ministrovania pána ministra Maďariča, tak bol som spoluiniciátorom hromadnej pripomienky verejnosti, v ktorej sme žiadali okrem iného vypustiť toto ustanovenie o kultúrnych podujatiach. Zozbierali sme cez 500 podpisov a spomínam si, že na rozporovom konaní so zástupcami ministerstva kultúry som im povedal príklad, že tie výnimky pokrývajú taliansku operu, lebo hudobné dielo s pôvodnými textami tam patrí, ale keby chcel niekto naštudovať nejakú Shakespeareovu drámu v originále, tak iba v prípade, že by to boli zahraniční umelci. Keby to boli naši študenti alebo naši herci, tak by tým porušovali zákon o štátnom jazyku. Tak som hovoril, že no načo je takéto ustanovenie, keď, ak chceme nejakú výnimku, tak, tak aj tak to je v zákone a nie všetky výnimky dokážeme pokryť. Aká bola reakcia ministerstva kultúry? Zrušili ustanovenie o tom, že kultúrne podujatia musia byť v slovenskom jazyku a výnimky? Nie, doplnili, doplnili tam ďalšiu výnimku - divadelné hry s pôvodnými textami.
No tak som našiel ďalší prípad, keď to nespadá pod tú výnimku, a keď to nie je nič zlé. Recitovanie básní v inom jazyku. Dokonca som zorganizoval kultúrne podujatie, na ktorom som recitoval verše v štýle haiku od vtedajšieho predsedu Európskej rady Hermana Van Rompuya vo flámskom jazyku, čím som sa vedome dopustil porušenia zákona o štátnom jazyku. Vtedy som už za to mohol dostať pokutu. Išiel som na ministerstvo kultúry, oznámil som to, žiadal som, aby som bol za porušenie zákona o štátnom jazyku porušovaný, pokutovaný. (Zaznievanie gongu.) Nepodarilo sa mi to dosiahnuť. Nepokutovalo ma ministerstvo kultúry. Tak načo, načo je ustanovenie, načo je zákaz v zákone, načo je ustanovenie, že sa za to dávajú pokuty, keď niekto poruší ten zákon a nie je za to pokutovaný?
No ale malo to pokračovanie. Za ministra kultúry Krajcera miesto toho, aby sa toto ustanovenie odtiaľ úplne vypustilo, no, doplnila sa ďalšia výnimka - prednesy literárnych diel v pôvodnom jazyku. Takže už vo flámčine môžem Hermana Van Rompuya recitovať na kultúrnom podujatí, ale keby niekto chcel napríklad anglický preklad veršov Hermana Van Rompuya, tak to nebude spĺňať tú podmienku výnimky, lebo to nie je literárne dielo v pôvodnom jazyku, ale v preklade do iného jazyka ako slovenčiny. Miesto toho, aby sme zlé a nezmyselné pravidlo zrušili, keď vieme, že je nezmyselné, tak tam pridávame ďalšie a ďalšie výnimky.
Súčasné znenie zákona obsahuje niekoľko doslova absurdných príkladov. Peter Osuský tu už spomínal ten zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami, ktorý má byť neprípustný. A pritom jedine ministerstvo kultúry môže doňho zasiahnuť. Zakazuje to samo sebe. Jazyk je živý systém, jazyk sa vyvíja. Aj do kodifikovanej podoby sa bude časom zasahovať, nebude o 200 rokov rovnaká kodifikovaná podoba ako dnes.
Alebo ten príklad zdravotníckeho zariadenia, pretože zákon hovorí, že komunikácia personálu zdravotníckeho zariadenia s pacientmi sa vedie spravidla v štátnom jazyku, ale je tam výnimka, ak ide o pacienta, ktorého materinský jazyk je iný ako štátny jazyk, komunikácia sa môže viesť v jazyku, v ktorom sa možno s pacientom dorozumieť. Takže tí Rusíni by, by boli pokrytí. Ale predstavme si situáciu, že sú dvaja priatelia, jeden je Maďar, druhý je Slovák, stretávajú sa, rozprávajú sa, obaja vedia po slovensky aj po maďarsky, a keď komunikujú, tak si tak zvykli, že hovoria, hovoria po maďarsky bez toho, aby im to niekto nariaďoval. Keď, keď je pacientom Maďar a lekárom Slovák, prídu spolu, tak sa môžu baviť po maďarsky, to tá výnimka pokrýva. Ale keď sú v opačnom garde, že náhodou je tým pacientom Slovák a tým lekárom je Maďar a budú sa baviť po maďarsky, tak ako keď sa stretnú na ulici, tak ako keď sa navzájom navštívia, tak porušia zákon o štátnom jazyku, lebo to tá výnimka nepokrýva, lebo pacientov materinský jazyk nie je iný ako štátny jazyk. Je to slovenčina. Prečo sa má štát do takýchto vecí starať? Samozrejme, že oni sa budú baviť tak, ako sú zvyknutí, budú sa baviť po maďarsky a ani nebudú vedieť, že porušujú nejaký zákon. Ale prečo máme mať zákony, ktoré za protizákonné označujú konanie, ktoré je úplne nevinné, na ktorom nie je nič zlé? Keď sa na tom lekár a pacient dohodnú, tak nech rozprávajú rečou, aká im vyhovuje.
Máme tam potom ustanovenie, že každý účastník verejného zhromaždenia alebo verejného podujatia na území Slovenskej republiky má právo predniesť svoj prejav v štátnom jazyku. Ani tu nie je jasné, čo sa tým myslí, lebo verejné zhromaždenia majú svojich zvolávateľov, tí sa rozhodnú, komu dajú na nich slovo, a keď sa rozhodnú, že všetky vystúpenia budú trebárs v portugalčine, no tak ja tam nemôžem prísť a povedať, že dajte mi slovo, ja chcem vystúpiť v slovenskom jazyku. To je predsa na tých zvolávateľoch. Každý si môže zvolať, oznámiť zhromaždenie, máme slobodu zhromažďovania, každý tam môže hovoriť jazykom, aký uzná za vhodné. A načo je v zákone ustanovenie, že každý má právo na verejnom zhromaždení predniesť prejav v štátnom jazyku? Je to prirodzené a na drvivej väčšine, väčšine zhromaždení úplne normálne. Ale vy nemáte právo vystúpiť na zhromaždení, ktoré organizuje niekto iný.
Takéto a podobné ustanovenia navrhujeme zo zákona o štátnom jazyku vypustiť, nenavrhujeme obmedziť používanie slovenského jazyka. Naopak, navrhujeme uvoľniť podmienky pre používanie iných jazykov, nielen menšinových, ale aj iných jazykov, lebo žijeme v spoločnosti, keď sa, keď sa používa stále viac rôznych jazykov, a že je to stále viac ľudí aj takých, ktorí nepatria k národnostným menšinám.
Menšín sa týka pedagogická dokumentácia, ktorú spomínal Peter Osuský. My nenavrhujeme zrušiť povinnosť viesť aj dvojjazyčnú dokumentáciu. Navrhujeme to len otočiť. Dnes má byť teoreticky všetko dvojjazyčné na menšinových školách, čo týka pedagogickej dokumentácie, a ministerstvo kultúry po dohode s ministerstvom školstva môže stanoviť niektoré dokumenty, ktoré sa nemusia viesť v sloven..., teda v slovenskom jazyku a môžu sa viesť iba v jazyku menšín, v tom vyučujúcom jazyku. My to navrhujeme obrátiť, povedať, že menšinová dokumentácia sa vedie v jazyku menšín a ministerstvo školstva stanoví rozsah dokumentácie, ktorá sa vedie aj dvojjazyčne. Čiže samozrejme, že to nemá byť tak, že dokumentácia, ktorú potrebuje ministerstvo kontrolovať napríklad prostredníctvom štátnej inšpekcie, má byť iba v jazyku menšín. To tam my nenavrhujeme. Ale nech si štát povie, nech si ministerstvo školstva povie, že túto, túto, túto časť dokumentácie potrebujem aj v štátnom jazyku a potom, samozrejme, samozrejme, tie školy budú mať povinnosť viesť tú dokumentáciu aj v štátnom jazyku, teda dvojjazyčne.
Veľké vášne vyvolal návrh vypustiť to ustanovenie, že štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky. Ale čo toto ustanovenie prakticky, nie deklaratívne, prakticky znamená? Však máme vymedzené, aký jazyk sa používa v úradnom styku, kedy majú príslušníci národnostných menšín právo používať svoj jazyk, kedy majú napríklad na súdoch aj iné osoby, ktoré nepatria k národnostným menšinám, právo používať svoj jazyk tak, aby rozumeli, rozumeli priebehu súdneho procesu, alebo právo na tlmočníka.
V súkromnej sfére v zásade každý buď na základe pravidla, alebo na základe výnimiek, ktoré sú upravené v zákonoch, používa ten jazyk, aký chce. Čo to znamená, že štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky? Je to iba také gesto. Také gesto, ako je napríklad v preambule Ústavy Slovenskej republiky, kde najprv, my národ slovenský, pamätajúc na politické, kultúrne a tak ďalej spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky v záujme trvalej mierovej spolupráce, teda my občania Slovenskej republiky. Už v čase prijímania ústavy v roku 1992 sa obsiahlo diskutovalo, či má byť Ústava Slovenskej republiky založená na národnom alebo na občianskom princípe.
Ja som presvedčený, že začiatok ústavy mal znieť my ľud Slovenskej republiky alebo my občania Slovenskej republiky. To „My, národ slovenský,“ je také posolstvo voči Maďarom a voči iným menšinám, že najprv sme tu my národ slovenský, ktorý niečo, a potom spoločne s vami ďalšími občanmi niečo, až potom dospejeme k tomu, že dobre, tak my, občania Slovenskej republiky. Žiadny iný význam nemá ani to ustanovenie o prednosti. To nie je také, že stretnú sa dvaja a chcú sa nejako rozprávať a prednosť má ten, ktorý sa rozpráva po slovensky, kde taká situácia prakticky nastáva.
Pán poslanec Bernaťák keď sa tu rozhorčoval a hovoril o tom, že no, chcel by vedieť, ako by to vyzeralo v takom Maďarsku, že s takýmto návrhom by sme sa neodvážili vyjsť. Tak ja vám poviem iný príklad. V takom Česku nemajú zákon o štátnom jazyku. Zákon o štátnom jazyku navrhujú prijať akurát komunisti. Asi sa im páči tá naša právna úprava, ale ten návrh, s ktorým prichádzajú a s ktorým teda opakovane sa pokúšajú, pokúšajú uspieť, je oveľa stručnejší. Tiež obsahuje to deklaratívne ustanovenie o tom, že český jazyk má prednosť pred inými jazykmi. Ale tam je to návrh komunistov, ktorých demokratická časť politického spektra odmieta. Takže neviem, akú máte konkrétnu skúsenosť z Maďarska. Obávam sa, že to je len také hypotetické zvolanie, ale v Českej republike takýto návrh, ktorý je oveľa decentnejší a diétnejší a neobsahuje toľko nezmyslov, ako ešte stále obsahuje náš zákon o štátnom jazyku, demokratické politické sily odmietli a navrhujú ho tam, opakujem, komunisti.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 24.6.2019 17:18 - 17:28 hod.

Ondrej Dostál Zobrazit prepis
Vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som uviedol novelu zákona o politických stranách, ktorú v tomto volebnom období má parlament na programe už druhýkrát.
Naším cieľom je stanoviť prísnejšie a podrobnejšie podmienky na demokratický charakter politických strán, pokiaľ ide o ich zákonnú úpravu.
Podľa článku 29 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú občania právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich. Podľa článku 29 ods. 3 ústavy možno toto právo obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných. Právna úprava ústavného práva združovať sa v politických stranách je obsiahnutá v súčasnosti platnom zákone č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov.
Po porážke komunistického režimu v novembri ’89 bol v období prechodu k demokratickému systému 23. januára 1990 Federálnym zhromaždením Československej - vtedy ešte - socialistickej republiky schválený zákon č. 15/1990 Zb. o politických stranách, ktorý po štyroch desaťročiach mocenského monopolu komunistickej strany a len formálnej existencie menších politických strán združených v Národnom fronte vytvoril predpoklady pre vznik plurality politických strán. Bola to len veľmi stručná a rámcová úprava, ktorá bola po prvých slobodných voľbách v roku 1990 nahradená zákonom č. 424/1991 Zb., ktorý 2. októbra 1991 schválilo Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Kým v Českej republike tento zákon naďalej platí, novelizovaný niekoľkokrát, pochopiteľne, v Slovenskej republike máme od roku 2005 novú právnu úpravu, spomínaný zákon č. 85/2005 Z. z. Tento zákon stanovuje podmienky vzniku strany, register strán, podmienky zániku strany, práva a povinnosti členov strany, hospodárenie, financovanie strany a tak ďalej, a v § 2 ods. 1 uvádza, že strana nesie, nesmie svojimi stanovami, svojím programom alebo činnosťou porušovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a medzinárodné zmluvy.
Predchádzajúca právna úprava zo spomínaného roku 1991 ustanovovala podrobnejšie a konkrétnejšie požiadavky na demokratický charakter politickej strany. Podľa vtedajšej právnej úpravy v § 4 boli zakázané politické strany a politické hnutia, ktoré
a) porušujú ústavu a zákony, alebo ktorých cieľom je odstránenie demokratických základov štátu,
b) ktoré nemajú demokratické stanovy alebo nemajú demokraticky ustanovené orgány,
c) ktoré smerujú k uchopeniu a držaniu moci zamedzujúcemu druhým stranám a hnutiam uchádzať sa ústavnými prostriedkami o moc alebo ktoré smerujú k potlačeniu rovnoprávnosti občanov,
d) ktorých program alebo činnosť ohrozujú mravnosť, verejný poriadok alebo práva a slobodu občanov.
Zákon zároveň v § 5 ustanovoval nasledovné:
Strany a hnutia sú oddelené od štátu. Nesmú vykonávať funkcie štátnych orgánov, ani tieto orgány nahrádzať. Nesmú riadiť štátne orgány ani ukladať povinnosti osobám, ktoré nie sú ich členmi.
(2) Strany a hnutia nesmú byť ozbrojené a nesmú zriaďovať ozbrojené zložky. Nie je povolená činnosť strán a hnutí v ozbrojených silách a v ozbrojených zboroch. Osobitné zákony ustanovia, v ktorých orgánoch štátu a miestnej samosprávy sa činnosť strán a hnutí takisto nepovoľuje.
(4) Strany a hnutia sa môžu organizovať zásadne na územnom princípe. Zakladať a organizovať činnosť politických strán na pracoviskách je neprípustné."
Táto úprava nepochybne reagovala na štyri desaťročia komunistickej totality, keď sa demokracia po prakticky piatich desaťročiach rôznych totalitných režimoch, režimov v roku 1989 obnovila, tak sa zdalo, že je potrebné zakotviť prísnejšie podmienky na demokratický charakter politických strán.
V roku 2005 boli tieto konkrétne požiadavky nahradené len všeobecnou podmienkou, že strana nesmie porušovať ústavy, zákony a medzinárodné zmluvy. Zrejme sa v tom čase zdalo, že už sme za vodou, že demokracia je tu raz a navždy, že demokracia definitívne zvíťazila. Avšak aj najnovší vývoj ukazuje, že je to trochu zložitejšie a že veci, o ktorých sme si mysleli možno v roku 2005, že sú definitívne rozhodnuté, otázky, o ktorých sme si mysleli, že sú vyriešené a zodpovedané, sa dnes opäť otvárajú.
Demokratický charakter politických strán a ich rešpekt k demokratickému právnemu štátu a k základným právam a slobodám sú podmienkami zachovania pluralitného demokratického systému. Z histórie 20. storočia sú známe viaceré príklady, keď extrémistické politické strany využili možnosť fungovať v rámci demokratického politického systému na likvidáciu tohto demokratického politického systému. Dostali sa demokratickou cestou k moci a nastolili na dlhé roky alebo dlhé desaťročia, ako to bolo v prípade komunistického režimu, totalitu.
V záujme upevnenia demokratického charakteru politického systému a ochrany základných práv a slobôd preto navrhujeme podrobnejšie a konkrétnejšie v zákone vymedziť požiadavky na demokratický charakter politických strán. Rovnako navrhujeme obnoviť zákaz ozbrojovania politických strán a vydáva..., vytvárania ich ozbrojených zložiek. Ozbrojené zložky boli v minulosti spájané s extrémistickými a totalitne orientovaný politickými stranami, nacistická NSDAP a jej SS a SA, Hlinkova slovenská ľudová strana a Hlinkova garda, Komunistická strana Československa a Ľudové milície. Tieto politické strany zneužívali svoje ozbrojené zložky na útoky proti demokratickému systému i pri uplatňovaní svojej totalitnej moci po likvidácii demokratického systému. Je evidentné, že demokra..., že ozbrojené zložky politických strán sú nezlučiteľné s demokratickým politickým systémom, a preto ich navrhujeme priamo v zákone explicitne zakázať. Rovnako navrhujeme zakázať, aby politické strany využívali príspevky, ktoré dostávajú zo štátneho rozpočtu na podporu akýchkoľvek ozbrojených zložiek.
Vychádzame z právnej úpravy zákona o politických stranách z roku 1991, nad rámec tejto pôvodnej úpravy je navrhovaná úprava, ktorá zakazuje strany, ktoré podnecujú národnostnú, rasovú a etnickú nenávisť. Toto ustanovenie je inšpirované neschváleným pozmeňujúcim návrhom vtedajšieho poslanca Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia a neskoršieho prvého prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča, ktorý pre prerokúvaní návrhu zákona navrhol, aby boli zakázané aj strany, ktoré hlásajú národnostnú, rasovú a náboženskú neznášanlivosť.
Návrh zákona vychádza z návrhu, ktorý sme spolu s kolegami predložili už v roku 2016. Bol to jeden z prvých návrhov, ktorými sa tento parlament zaoberal, dostal sa do druhého čítania, vďaka čomu sme k nemu dostali aj stanovisko odboru legislatívy Kancelárie Národnej rady a tie pripomienky, ktoré boli legislatívnotechnického charakteru, sme do návrhu zákona zapracovali.
Dovolím si vás, kolegyne a kolegovia, požiadať o podporu tohto návrhu zákona, ktorý je dôležitý, pretože demokracia nie je samozrejmá.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 24.6.2019 17:13 - 17:15 hod.

Ondrej Dostál Zobrazit prepis
Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som uviedol návrh novely zákona o politických stranách a politických hnutiach. Takmer identický návrh zákona sme už predkladali na začiatku volebného obdobia v roku 2016. Dostal sa dokonca do druhého čítania, čo nie je obvyklé u opozičných návrhoch, ale do tretieho, alebo teda tretím čítaním nakoniec neprešiel, preto ho predkladáme znovu a jeho účelom je stanoviť striktnejšie a podrobnejšie podmienky na demokratický charakter politických strán ako smerom dovnútra, tak aj čo sa týka ich pôsobenia navonok. Návrh predkladám spolu s kolegami z poslaneckého klubu SaS Petrom Osuským, Martinom Klusom a Zuzanou Zimenovou. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Nemá vplyv na verejné rozpočty ani na podnikateľské prostredie, ani sociálne vplyvy nemá, ani na životné prostredie, ani na informatizáciu, ani na manželstvo, rodičovstvo a rodinu.
A bližšie o obsahu návrhu zákona by som povedal v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 24.6.2019 16:36 - 16:36 hod.

Ondrej Dostál Zobrazit prepis
No, ďakujem za obe reakcie. Jasné, že dnes je to tak, že gro daní vyberá štát a štát je prípadne ten zlý, keď, keď zvyšuje, no ale tak neviem, či toto je práve najlepší spôsobom, ako sa ideme teraz pomstiť samosprávam, nech si to oni, oni zlížu, že, že naším rozhodnutím, lebo to nie je rozhodnutie samospráv, z ktorého, z ktorého samosprávy budú mať nejaký úžitok, alebo je to rozhodnutie štátu, bude to rozhodnutie parlamentu a znížia sa tým, znížia sa tým príjmy samospráv a možno to bude viesť k tomu, že, že samosprávy začnú viacej využívať tie vlastné daňové možnosti, tie dane, ktoré majú k dispozícii, a teda ich aj, teda ich aj možno zvyšovať alebo zvyšovať ich váhu, ale opäť si nie som istý, že to je úplne najlepší spôsob, ako, ako začať zvyšovať váhu vlastných príjmov, vlastných daňových príjmov samospráv tým, že tu schválime ad hoc nejakú novelu, ktorou, ktorou znížime pre ľudí daňové zaťaženie dane z príjmu právnických osôb a tým, tým, tým prinútime samosprávy, aby prípadne uvažovali o jeho zvýšení nejakých vlastných daní, ktoré oni sami môžu určovať.
To, s čím súhlasím, to, čo považuje za veľmi dôležité, je, že, že viac treba dávať dôraz na tie príjmy, o ktorých môžu rozhodovať samotné samosprávy, a obmedzovať tie zdroje príjmov, ktoré sú založené na prerozdeľovaní, a najmä nielen takom tom systémovom, že cez podielové dane, ale najmä cez rôzne dotácie, ktoré sú selektívne, selektívne...
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 24.6.2019 16:24 - 16:32 hod.

Ondrej Dostál Zobrazit prepis
Vážený pán podpredseda, vážená pani predkladateľka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som ocenil tú debatu, ktorú tu vedieme, lebo nie vždy je taká ochota diskutovať, a teda vystupovať opakovane až aj v rozprave a nie až, nie až v záverečnom slove a v záverečnom vyjadrení k rozprave.
Je to dôležitý návrh, ja sa už nejdem vracať k tomu, či je poslanecký, alebo, alebo vládny, ja teda len zopakujem to, čo už povedala moja kolegyňa Jana Kiššová, že my tento návrh podporíme, ale je prvé čítanie aj priestor o tom, aby sme hovorili o tých veciach, ktoré tam vidíme ako, ako problematické alebo ako, ako možný, možný problém.
Je nepochybný fakt, že samospráve v posledných rokov výrazne narástli príjmy z podielových daní. Dá sa to preukázať na číslach. Je to vďaka dobrému, dobrému vývoju ekonomiky a zvyšujúcich sa, zvyšujúcemu sa objemu vybrané, vybraných daní z príjmu fyzických osôb. Na druhej strane toto, ak hovoríme z pozície štátu, tak štát na tom nie je nijako horšie, skôr naopak, aj štátu sa zvyšujú príjmy, aj štát, štátu sa výrazne zvyšujú aj, aj výdavky, boli dokonca, dokonca obdobia, keď ten rast bol neporovnateľne vyšší na strane štátu v porovnaní s tým nárastom, ktoré, ktoré zažívali, zažívali samosprávy, a teraz ideme z pozície štátu urobiť nejaké rozhodnutie, ktoré zníži daňové zaťaženie, výborné, zvýši príjmy, čisté príjmy obyvateľov, čo je tiež nepochybne, nepochybne dobrá vec, ale ten účet nezaplatí štát, zaplatia ho, zaplatia ho samosprávy, tak je logické, že sa samosprávy v takejto situácii ozývajú a sú nespokojné.
Problém, ktorý, ktorý s týmto je, je, že ak rastú, ak sa ekonomike darí, tak výrazne rastú aj príjmy samospráv, lebo sa zvyšuje objem vybranej dane z príjmu fyzických osôb, no ale z času na čas príde k recesii, príde ku kríze a potom veľmi citlivo sa na to reaguje práve cez daň z príjmu fyzických osôb, ktorá tvorí základ príjmu samospráv, či už regionálnych, alebo obecných a mestských, videli sme to po roku 2009, keď dramaticky museli samosprávy škrtať svoje výdavky, lebo im klesli, klesli príjmy práve v dôsledku krízy a v dôsledku toho, že sa sa výrazne znížili, znížil objem vybranej dane z príjmu fyzických osôb. Aj tá situácia v roku, v roku 2009, teda ten problém výkyvov v príjmoch a nestability tých príjmov, ale aj povedzme tento návrh poukazujú na to, že, že zrejme naozaj by bolo dobré pristúpiť k zmene systému podielových daní a vytvoriť nejaký daňový mix, aby, aby ten hlavný zdroj príjmu samospráv nebol naviazaný iba na jeden typ dane, teda a to najmä, a to navyše na ten typ dane, ktorý je veľmi citlivý na výkyvy, výkyvy ekonomiky, takže asi lepším riešením by bolo, by bolo, miesto jednej podielovej dane urobiť nejaký daňový mix. Protiargumentom, proti kritike, kritike, ktorá zaznieva zo strany miest a obcí, je, že však mestá, obce majú svoje daňové príjmy, môžu teoreticky zvýšiť, zvýšiť dane z nehnuteľností, a teda tým spôsobom kompenzovať, kompenzovať príjmy, teda stratu príjmov z podielových daní, tam je, tam je ale problém, problém teda v tom, že štát, parlament bude ten dobrý, ktorý ľuďom dane zníži, a obce následne budú tie zlé, ktoré ktoré budú z druhého vrecka ľuďom ťahať peniaze cez zvýšené dane, teda asi najmä, najmä z nehnuteľností.
A je tam ešte druhý problém a ten sa týka samosprávnych krajov, že samosprávne kraje nemajú žiadne vlastne daňové príjmy, samosprávne kraje nemajú možnosť, tak ako ju majú mestá a obce, prípadne si takto kompenzovať znížené príjmy oproti očakávaným príjmom tým, že by, že by nejakú daň, daň zvýšili, lebo ani daň z motorových vozidiel už nie je príjmom samosprávnych krajov, čo teda pre nich potom je väčší problém, ako, ako pre obce a mestá. A viacerí z vystupujúcich sa tu dotkli toho, že, že bolo by dobré poznať tie dopady, poznať konkrétne čísla, lebo, a to je tiež pravda, štát váľa na samosprávy nové povinnosti a odhŕňanie chodníkov a škôlka od piatich rokov a obedy zadarmo a zvyšovanie, zvyšovanie miest v školách, čo teda musia, musia, musia zaplatiť, musia zaplatiť obce a mestá, musia na to nájsť niekde zdroje, lebo sú to povinnosti, povinnosti zo zákona, a zároveň im ide oproti očakávaniam znížiť príjmy.
Len všetci sa tu pohybujeme na úrovni nejakých dojmov, odhadov alebo nejakých globálnych čísel, no ale, ale tieto čísla sme mali mať už dávno k dispozícii. Konkrétne v decembri 2001, keď sa prijímal zákon o rozpočtovej zodpovednosti, tak poslanci SMER-u si presadili v parlamente uznesenie, že by vláda mala pripraviť a parlamentu predložiť audit verejnej správy, audit kompetencií a s tým súvisiacich výdavkov, ktoré má jednak štátna správ, a jednak samospráva. Vo vzťahu k štátnej správe sa to potom pretavilo do tzv. reformy ESO, ale vo vzťahu k samospráve tie čísla nemáme a hlavne tie čísla neboli predložené parlamentu, a teda jedno z nesplnených uznesení parlamentu je práve toto. Keby SMER, ktorý po, po roku 2011 vládol 4 roky sám a potom, potom teraz už viac ako tri roky, tri a pol roka je najsilnejšou vládnou stranou, to uznesenie splnil, mali by sme ten audit, tak by sme poznali aj tie čísla, ktoré nám teraz, dnes chýbajú, ktorých sa tu teraz viacerí, viacerí dovolávajú, takže súhlasím s tým, že je potrebná zásadná reforma financovania samospráv, ale to nevyhnutné minimum, ktoré k tomu potrebujeme, je poznať čísla. A nie teraz len čísla z hľadiska dopadov tejto konkrétnej novely zákona, ale z hľadiska celkových, celkových potrieb samospráv, z hľadiska tých kompetencií ktorých výkon zákony ukladajú.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 24.6.2019 15:44 - 15:46 hod.

Ondrej Dostál Zobrazit prepis
No ja by som ešte doplnil predrečníkov v tom, pani poslankyňa Sárközy, že, samozrejme, že na poslanecké návrhy zákonov je priestor na pripomienkovanie zo strany verejnosti menší. Je pravda to, čo povedali kolegovia, že vládni poslanci alebo vládna koalícia má možnosť navrhovať akýkoľvek návrh zákona cez vládu a potom prejde riadnym pripomienkovým konaním alebo ako poslanecké návrhy, na čo, samozrejme, majú, majú aj vládni poslanci právo, ale potom sa tomu, tomu riadnemu pripomienkovému konaniu vyhnú. Opoziční poslanci tú možnosť nemajú, ak poslanecký návrh, či už opozičný, alebo koaličný, ide do druhého čítania, tak je pripomienkové konanie, ale to pripomienkové konanie je iba k stanovisku vlády. Čiže nie je to to plnohodnotné pripomienkové konanie.
A ja by som si dovolil poukázať na ďalší pomerne významný rozdiel medzi návrhmi, či už návrhmi zákonov, alebo pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré predkladajú vládni poslanci a poslanci opozície a to je ten, že tie vládne návrhy alebo návrhy vládnych poslancov zvyknú byť schválené, opozičné návrhy nie. Čiže keď opozičný poslanec alebo opozičná poslankyňa niečo navrhne a iní opoziční poslanci a opozičné poslankyne za to zahlasujú, obvykle je to iba vyjadrenie názoru na danú vec. Iba veľmi výnimočne sa stane, že vládna koalícia je ochotná podporiť nejaký opozičný návrh, a to určite nie opozičný návrh, ktorý má nejaký významnejší dopad na štátny rozpočet, kdežto návrhy, ktoré predkladajú poslanci vládnej koalície, prechádzajú týmto parlamentom, možno opäť až na nejaké výnimky, ako nôž maslom.
Skryt prepis