Videokanál poslanca

Vážené kolegyne, kolegovia, po vyše hodinovej debate o náhradnom výživnom budeme pokračovať o ďalšej téme, budeme hovoriť o ďalšej téme, ktorá súvisí s, aj s výživným, aj s nefungujúcimi vzťahmi medzi rodičmi a medzi rozvádzajúcimi sa rodičmi. Zrejme nebude tá debata taká vzrušená, ale myslím si, že to, čoho sa týka náš návrh zákona, je podobne dôležité.
Dovoľte teda, aby som najprv uviedol návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Ondreja Dostála, Alojza Baránika, Natálie Blahovej a Petra Osuského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení zákona č. 137/2019 Z. z. a o zmene zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Účelom predkladaného návrhu zákona, ktorý obsahuje novelu Civilného mimosporového poriadku a novelu zákona o rodine, je spojenie konania o rozvode manželstva s konaním o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu aj na čas pred rozvodom.
Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie, na podnikateľské prostredie, nebude mať ani vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu a ani sociálne vplyvy.
Návrh zákona bude mať mierne pozitívny vplyv na finančnú situáciu rozvádzajúcich sa manželov, ktorý ale nie je možné vyčísliť, a zároveň možno očakávať, že mierne pozitívny vplyv bude mať aj na rovnosť príležitostí a rodovú rovnosť.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Bližšie o obsahu návrhu zákona by som rád niečo povedal v rozprave, do ktorej sa týmto hlásim ako prvý.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán predseda Národnej rady, vážená stále ešte jedna kolegyňa, kolegovia, rád by som sa vyjadril aj, aj k druhému z návrhov novely zákona o samospráve vyšších územných celkov, s ktorým prichádzajú moji kolegovia. V podstate je to taký krst Mariána Viskupiča, ktorý sa až na tejto schôdzi ujal výkonu funkcie poslanca Národnej rady, ale, ale teda už na ňu predložil, alebo s ďalšími kolegami, návrh zákona alebo teda dvoch dokonca zákonov o samospráve vyšších územných celkov.
Ako, ako už uviedol, je to, je to návrh, ktorý mení doterajšie papierové doručovanie všeobecne záväzných nariadení samosprávnych krajov obciam na elektronické doručovanie. To, čo by som chcel ako prvé vyzdvihnúť na tomto návrhu, ktorý samozrejme podporujem, a nielen preto, že ho predkladá môj kolega z poslaneckého klubu SaS, ale aj preto, že som presvedčený, že je správny a hodný podpory, tak ako prvé, čo by som chcel na ňom vyzdvihnúť, je, že prináša úsporu verejných financií.
Na tejto schôdzi a teda asi to bude biť do očí ešte viac tým, že tento návrh sa objavil na tejto schôdzi, nemám to detailne zmapované, ale možno je to jediný taký návrh a pritom riešime a hovoríme a hlasujeme a parlamentná väčšina schvaľuje veľké množstvo návrhov zákonov, ktoré majú dopad na verejné financie, ďaleko väčší dopad na verejné financie, ale negatívny dopad na verejné financie. Buď štát získa menej prostriedkov tým, že ľudia, firmy zaplatia menej, čo možno je v poriadku alebo teda je v poriadku. Obvykle, aj keď niekedy sa to realizuje spôsobom, s ktorým nie som stotožnený, lebo to nie je systémové a niekedy to pôsobí účelovo, ale dobre. Znižujú sa príjmy štátu, ale zvyšujú sa aj výdavky. Mnohé z tých návrhov o ktorých sme už hlasovali a o ktorých ešte aj budeme hlasovať, znamenajú, že štát, verejná správa, verejný sektor bude mať vyššie výdavky.
Tuto je jeden návrh, ktorý, ktorý prináša úsporu vo výdavkoch, vo výdavkoch samosprávnych krajov, nie vo výdavkoch štátu, ale je to úspora. Teda chcem to vyzdvihnúť ako, ako pozitívny moment a možno aj inšpiráciu pre to, ako by mal parlament fungovať. Teda nielen výdavky nafukovať, ale snažiť sa ich aj, aj šetriť. Toto je také šetrenie.
Druhý moment, ktorý by som rád zdôraznil v súvislosti s týmto návrhom, je, že, že šetrenie častokrát je nepopulárne, lebo niekomu prináša nejaké náklady, že niekto musí niečo zaplatiť, niekomu sa zoberie nejaká dávka alebo dotácia a v mnohých prípadoch je to, je to opodstatnené, lebo v slobodnej spoločnosti by, by každý sa mal starať hlavne, hlavne o seba a štát by nemal byť zaopatrovací a riešiť, riešiť všetko miesto občanov a prerozdeľovať obrovské množstvo financií a jedným brať a druhým dávať. Ale už zo samotnej povahy veci tie návrhy, ktoré, ktoré znamenajú, majú pozitívny vplyv na verejné financie a najmä teda znižujú výdavky, tak sú veľmi často také, že niekto je nespokojný, niekto sa sťažuje, lebo o niečo príde.
Toto je návrh zákona, kde nikto nebude mať dôvod byť nespokojný, lebo o nič nepríde. Dnes obce dostávajú všeobecne záväzné nariadenia samosprávnych krajov v listinnej podobe. Navrhuje sa, aby, aby im bola, aby im bolo doručované, aby im všeobecne záväzné nariadenia boli doručované v elektronickej forme, teda, teda formou, emailom, emailu. Možno už aj dnes je aj tá elektronická pošta trochu prežitá, lebo samosprávne kraje, všetkých osem samosprávnych krajov má svoju webovú stránku a na tej webovej stránke si, si to všeobecne záväzné nariadenie vedia dohľadať všetci občania a všetky obce. A samozrejme, že sú aj občania, ktorí, ktorí nepracujú s internetom a potrebujú, potrebujú buď do toho nahliadnuť, alebo, alebo to mať, alebo to mať vytlačené. Tak, tak pre takých, pre takých je to pravidlo doručovania obciam, aby nemusel z odľahlého okresu cestovať do krajského mesta, aby si mohol prečítať všeobecne záväzné nariadenie, keď nemá prístup na internet. Ale, ale aj toto sa dá samozrejme veľmi jednoducho, jednoducho vyriešiť, že obec v rámci svojej pôsobnosti poskytne, poskytne alebo nahradí, nahradí občanovi to, že on sám nepracuje s internetom, nemá prístup na internet, tak mu tú informáciu poskytne. Dnes sa to posiela papierovo, vytlačené v listinnej forme poštou. Náklady na tlač, na papier, na poštovné, ktoré, ak by sme schválili ten zákon, tak, tak ušetríme. Podľa návrhu by sa to posielalo elektronicky a obec by to, by to vytlačila alebo mohla by to samozrejme poskytovať aj v elektronickej forme.
Tretia vec, na ktorú by som chcel, chcel poukázať, je, že toto ustanovenie je v podstate reliktom, reliktom z doby, keď sa, keď sa zákon o samosprávnych krajoch schvaľoval a nezodpovedá dnešnej, dnešnej dobe. A dokonca aj štát sa niekam, niekam posunul. Lebo obdobná, obdobná situácia bola, bola teda v zákone o Zbierke zákonov, ktorá kedysi bola tiež vydávaná v listinnej forme. Postupne mala aj elektronickú, elektronickú verziu, ktorá ale nebola, nebola právne záväzná. A obce, teda obce, ministerstvo spravodlivosti, ktoré vydávalo Zbierku zákonov, malo povinnosť zabezpečiť, aby Zbierka zákonov bola distribuovaná obciam v listinnej forme. Paragraf 11 ods. 1 už neplatného zákona o Zbierke zákonov, zákona č. 1/1993 Z. z., pekné číslo, hovoril o tom, že ministerstvo spravodlivosti zabezpečí, aby každý záujemca mal možnosť si obstarať, si obstarať za určenú cenu, a obce sú povinné zabezpečiť, aby Zbierka zákonov bola na pracovisku orgánu jej samosprávy prístupná na nazretie každému, kto o to prejaví záujem. Na tento účel sa obciam zasiela jeden výtlačok alebo na žiadosť obce elektronická podoba každej vydanej čiastky Zbierky zákonov bezplatne bez príloh.
Čiže Zbierka zákonov, ktorá v celoštátnom merítku plní obdobnú úlohu ako všeobecne záväzné nariadenia na úrovni, na úrovni samosprávnych krajov alebo povedzme obcí, ale teda hovoríme o samosprávnych krajoch, bola pôvodne zasielaná v listinnej forme každej obci, aby sa zabezpečila všeobecná informovanosť o právach a povinnostiach, ktoré zákony ukladajú občanom. A teda opäť, aby nemusel občan, keď sa chce oboznámiť s tým, čo zákon stanovuje, nemusel cestovať zo Svidníka do Bratislavy, aby si to na ministerstve spravodlivosti prečítal, tak táto povinnosť bola stanovená obciam a obce sa k Zbierke zákonov dostali, dostali tak, že ministerstvo spravodlivosti malo povinnosť zasielať im to v listinnej podobe, všetkým obciam a na žiadosť v elektronickej podobe. A pritom existovali, existovali aj elektronické Zbierky zákonov, ku ktorým sa mohli dostať ako občania, tak, tak obce. Ale napriek tomu tam existoval ten mechanizmus zasielania listinnej formy Zbierky zákonov až do roku 2015, keď bol zrušený zákon alebo starý zákon o Zbierke zákonov a bol prijatý nový zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov. A, a ten rieši distribúciu Zbierky zákonov iným spôsobom. Jednak zavádza, že právne záväzná a prednosť má tá elektronická forma, ktorá je prevádzkovaná na systéme Slov-Lex. Čiže všetko je na internete a každý sa o to môže, môže oprieť. A teda nemusí mať pochybnosť, že ak by tam náhodou bola, bola odlišnosť od tej papierovej zbierky, to bolo až do roku 2015, že prednosť mala papierová zbierka. Ale tým pádom ministerstvo spravodlivosti, aj sa zmenil ten spôsob distribúcie, čiže ministerstvo spravodlivosti naďalej zasiela bezplatne listinnú podobu, listinnú podobu každého vydania Zbierky zákonov, ale okrem niektorých inštitúcií, ako Kancelária Národnej rady, prezidenta, Úradu vlády a tak ďalej, zasiela, zasiela túto zbierku v listinnej podobe podľa § 23 ods. 2 písm. g) zákona o tvorbe právnych predpisov a Zbierke zákonov obci, ktorá preukázateľne nemá žiadne pracovisko s prístupom na internet. Čiže štát v roku 2015 sám sebe uvoľnil ruky, rozviazal, rozviazal si, rozviazal si, alebo teda zbavil sa povinnosti zasielať v listinnej podobe všetkým obciam Zbierku zákonov a zároveň ponechal samosprávnym krajom povinnosť zasielať všetkým obciam na svojom území schválené všeobecne záväzné nariadenia.
Myslím si, že nastal čas, aby sme túto asymetriu odstránili a aby sme podobne, ako sme štát zbavili povinnosti zasielať, zasielať v listinnej podobe Zbierku zákonov obciam a umožnili to robiť elektronicky, ako to zodpovedá dnešnej dobe, aby sme podobne pristúpili aj k samosprávnym krajom a aby sme aj im umožnili zasielať obciam na svojom území v elektronickej forme všeobecne záväzné nariadenie s tým, že všeobecne záväzné nariadenie, všeobecne záväzné nariadenia by tam boli prístupné.
Snáď jediná drobnosť v tom návrhu zákona, asi treba ešte nejako ošetriť a to je možné v druhom čítaní. Obce, ktoré nemajú žiadne pracovisko s prístupom na Internet, lebo evidentne sú aj také obce na území Slovenskej republiky. Ja chápem, že, že človeku, ktorý pracoval na úrade z Bratislavského samosprávneho kraja sa to, sa to môže nezdať, ale naozaj sú, sú na území Slovenska obce, ktoré nemajú prístup na Internet, ktoré nemajú, nemajú, nemajú ani, ani vlastnú webovú stránku, ani vlastnú e-mailovú adresu, a treba, samozrejme, že myslieť aj na takéto obce. Čiže ale to je jednoducho ošetriteľné v druhom čítaní, že by sme do toho návrhu zákona doplnili, že teda takým obciam by sa naďalej asi malo posielať, posielať elektronicky, aj keď samozrejme, že je na diskusiu, že či v dnešnej dobe majú existovať obce, ktoré nemajú prístup na Internet a či, či takáto obec si môže plnohodnotne plniť všetky svoje funkcie. Ale, žiaľ, taká je, taká je ešte stále realita, že tu máme aj takéto obce, ale to je úplná drobnosť.
A posledná vec, ktorú by som chcel povedať, že toto je naozaj jeden z tých návrhov zákona, ktoré by mohla, a teraz mi je veľmi ľúto, že tu okrem pána predsedu, máme iba jedného pána koaličného poslanca, že to nepočúva viac. Toto je naozaj návrh zákona, za ktorý by pokojne mohli hlasovať, hlasovať aj koaliční poslanci, lebo to nie je vec, ktorá je pravicová, ľavicová, národná, kozmopolitná, liberálna, konzervatívna, vládna, opozičná, je to čisto praktická vec, ktorá pomôže samosprávnym krajom, ušetrí verejné prostriedky, ušetrí robotu zamestnancom samosprávnych krajov, nikoho nepoškodí. Ušetrí, neviem, či tony, ale teda určite veľké množstvo, množstvo papiera. A apelujem teda aspoň na dvoch prítomných koaličných poslancov, máme, alebo teda máte, ale teda Slovenská republika má premiéra, ktorý bol digitálnym lídrom, a neviem teda, či ešte stále si ponechal tú funkciu digitálneho lídra, schvaľujeme v parlamente zákony proti byrokracii, snažíme sa obmedziť zbytočné papierovanie a toto je vec, ktorá by výrazne obmedzila papierovanie v samosprávnych krajoch. Takže budem veľmi pozorne sledovať, že či vládna väčšina, ktorá inak bojuje proti byrokracii a, a snaží sa o digitalizáciu a informáciu, ako sa postavia poslanci vládnej koalície k tomuto návrhu zákona.
Ďakujem.

Pán poslanec Viskupič, teda dve veci by som chcel povedať. Jednak ja som zvažoval, že či neotvoriť túto tému už pri príprave toho návrhu zákona, keď si avizoval zámer predložiť túto novelu. Čiastočne z dôvodov nestíhania, ale aj čiastočne z dôvodov, že naozaj to presahuje možnosti nejakej poslaneckej iniciatívy a vyžadovalo by si to nejakú systémovejšiu zmenu a rozsiahlejšiu legislatívnu úpravu. A nielen legislatívnu úpravu, tam by bolo potrebné aj, aj potom realizovať nejaké, nejaké informačné systémy a databázy, a teda nejaký štátny orgán by si to musel zobrať na starosť. Tak som usúdil, že teda nemá zmysel to otvárať ako vec, ktorú by sme my vedeli ošetriť v rámci nejakej malej poslaneckej iniciatívy, a teda lepšie bude na to poukázať a otvoriť tú tému, tému v rozprave, a teda upozorniť na to, že okrem toho problému, ktorý sa snažíš riešiť svojím návrhom, má to ešte aj nejaké ďalšie dimenzie a ďalšie rozmery.
A druhá vec, tá sankcia. Áno, môže to fungovať. Samozrejme, že sankcia v podobe vrátenia neoprávnene vyplateného platu môže fungovať, alebo teda poslaneckej odmeny. Ale teda sú napríklad obce, kde tá odmena je úplne symbolická. Teraz boli obmedzené odmeny obecných, mestských poslancov. Bol tam zavedený limit. Čiže obávam sa, že v mnohých obciach táto hrozba nebude pôsobiť nijako odstrašujúco. V samosprávnych krajoch to bude asi iné.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán predseda Národnej rady, kolegyne, kolegyňa, kolegovia, rokujeme o prvom z dvoch návrh noviel o samospráve, zákona o samospráve vyšších územných celkov, s ktorými prichádzajú kolegovia z poslaneckého klubu SaS, a tento návrh sa týka zániku mandátu poslanca a teda zavedenia povinnosti poslanca zastupiteľstva samosprávneho kraja, ktorému mandát zanikol podľa ustanovení § 13 ods. 2 písm. d), f) a h). Čiže ide tam o situácie, situácie, keď dôvodom zániku mandátu je právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin alebo právoplatné odsúdenie za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený, skončenie trvalého pobytu v obci na území samosprávneho kraja, alebo zánik mandátu podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.
Svojím spôsobom problematické sú tie, tie prvé dva najmä, myslím. Lebo teda keď zanikne mandát podľa, na základe konania o ochrane verejného záujmu, tak to predpokladám, že sa tá, ten samosprávny kraj dozvie. O tých prvých dvoch skutočnostiach sa dozvedieť nemusí. A keď poslanec nemá povinnosť to hlásiť, tak aj keď z logiky veci ten mandát zanikol už samotným právoplatným odsúdením alebo zmenou trvalého pobytu mimo územie kraja, tak zastupiteľstvo alebo úrad sa o tom nedozvie. A môže sa stať, že takýto poslanec, keď zatají skutočnosti, ktoré znamenajú zánik mandátu, naďalej vykonáva svoj mandát, naďalej hlasuje v zastupiteľstve, čo môže byť aj, aj praktický problém, lebo ak niektoré uznesenia sú prijaté vďaka hlasu takéhoto poslanca, tak následne môžu byť, môžu byť spochybnené, lebo hlasoval poslanec, ktorý nemá mandát. Samozrejme, že v realite krajských zastupiteľstiev častokrát tie hlasovania sú pomerne konsenzuálne a teda na jednom hlase nezáleží a je to, je to spochybnenie iba teoretické. Ale, ale môže aj prakticky nastať. Samozrejme, že je to, je to principiálne neprijateľné a principiálny problém. Ale môže nastať naozaj aj prakticky problém, ak nejaké uznesenie je prijaté väčšinou jedného hlasu a tento hlas je, patrí práve poslancovi, ktorého mandát už zanikol. Teda môže z toho, môže z toho, môže z toho vzniknúť aj praktický problém, čo s takýmito uzneseniami.
Ako pán predkladateľ spomenul, rovnaká povinnosť, rovnaká povinnosť je už dnes v zákone o obecnom zriadení, kde tak isto podľa § 25 ods. 2 sa upravuje, že mandát poslanca zaniká okrem iného aj tiež právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin, alebo právoplatným odsúdením za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený. V písm. f) je zmenou trvalého pobytu mimo územia obce a v mestách so samosprávou mestských častí aj v prípade zmeny trvalého pobytu mimo územia mestskej časti, v ktorej vykonáva funkciu. A písm. h) je, tak isto sa týka konania podľa zákona o nezlučiteľnosti funkcií. A zákon o obecnom zriadení obsahuje potom ods. 3, ktorý hovorí, že poslanec je povinný skutočnosti podľa ods. 2 písm. d), f) a h) bezodkladne písomne oznámiť obci.
To, čo ideme teraz spraviť, alebo teda čo kolegovia z klubu SaS navrhujú, je, že sa, že sa rovnaké ustanovenia alebo obdobné ustanovenie dostane aj do zákona o samospráve vyšších územných celkov alebo samosprávnych krajoch. A teda rovnaká povinnosť sa zavedie, zavedie aj pre poslancov zastupiteľstiev nielen mestských, miestnych a obecných, ale aj krajských.
Zdanlivo, zdanlivo sa tým problém vyrieši, ale dovolím si tvrdiť, že nie úplne. Nie úplne z toho dôvodu, že sú aj poslanci, ktorí takúto povinnosť majú stanovenú zákonom a napriek tomu ju nesplnia. Nesplnia povinnosť informovať obec o skutočnostiach, ktoré, ktoré viedli k zániku mandátu. Boli také prípady, že keď poslanec, myslím, že nie v dôsledku zmeny trvalého pobytu, to si, to si poslanec, ktorý chce ostať poslancom, dokáže ustrážiť, ale v dôsledku právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin, takýto poslanec túto skutočnosť neohlási a naďalej, naďalej vykonáva svoj mandát. A tá obec sa to nemusí dozvedieť, rovnako ako samosprávny kraj sa nemusí dozvedieť, že bol niekto odsúdený za úmyselný trestný čin. Čo potom? A teda tento spôsob zániku mandátu sa týka nielen poslancov, ale aj starostov, primátorov, starostov mestských častí a teda predsedov samosprávnych krajov. A hoci sa zdá, že tam to až taký problém nemôže byť, tak jasné, keď župana alebo primátora nejakého krajského mesta odsúdil súd a teda bol by súdený za spáchanie nejakého právoplatného, teda nejakého úmyselného trestného činu, alebo aj neúmyselného, za ktorého by šiel do väzenia, tak by sa to asi verejnosť dozvedela a dozvedela by sa to aj tá obec alebo mesto bez toho, aby, aby dotyčný ju o tom osobitne informoval. Ale na Slovensku máme 3-tisíc obcí, alebo skoro 3-tisíc obcí, a nie všade sa udeje, udeje to, že keď je starosta napríklad odsúdený, tak, tak sa to obec dozvie, resp. ten starosta to vie, dokonca vie, že mu zanikol mandát. A keď s tým nič nerobí, keď s tým nič nerobí, nerobí zastupiteľstvo, tak vzniká, vzniká problém.
Čiže domnievam sa, že aby návrh zákona, alebo teda aby ten problém, ktorý sa snaží návrh zákona riešiť, bol naozaj efektívne, efektívne vyriešený, tak nestačí iba jednu povinnosť, ktorá už dnes je v zákone o obecnom zriadení pre poslancov zastupiteľstiev, ktorým zanikol mandát z dôvodu, že boli právoplatne odsúdení za úmyselný trestný čin alebo boli odsúdení teda bez toho, aby im bol výkon trestu odňatia slobody odložený, ale bolo by žiaduce ustanoviť nejaký tzv. informačný systém, ale rozhodne nejaký informačný, informačný mechanizmus, kde by priamo súdy, ktoré vydajú právoplatný rozsudok, preverili, či dotyčný nezastáva v obci, meste, mestskej časti alebo samosprávnom kraji funkciu poslanca alebo starostu alebo primátora alebo predsedu samosprávneho kraja a túto informáciu priamo nahlásili obci. Aby takáto povinnosť vznikla aj súdom.
Uvedomujem si, že je to asi teda nad rámec možností poslaneckého návrhu, opozičného poslaneckého návrhu, ale bolo by aj z hľadiska fungovania verejnej správy dobré mať prehľad o tom, kto je kde poslancom, lebo je to, je to nutná podmienka, podmienka toho, aby to mohlo efektívne fungovať a aby sa tá informácia dostala k obci.
Treba tam pravdepodobne zabezpečiť, pardon, to, že komu by sa tá informácia mala dostať, či len starostovi alebo povedzme aj hlavnému kontrolórovi, lebo keď je v tom konflikte záujmov starosta, ktorý bol odsúdený napríklad, keď rozoberáme tento prípad, tak nebude starosta ten, teda on tú informáciu má, čiže keď by mu to súd nahlásil, tak nie je tým vyriešený ten problém. Lebo takisto to môže zatajiť. Čiže buď tam zaviesť nejakú sankciu za nesplnenie tejto povinnosti, alebo teda hlásiť tú informáciu aj niekomu inému, hlavnému kontrolórovi, zastupiteľstvu, aby sa rozšírila pravdepodobnosť, že tá informácia sa dostane k adresátovi a bude s ňou naložené tak, ako to zákon vyžaduje.
Takto na prvé počutie je možné, že to znie trochu komplikovane, ale na tejto schôdzi hneď na začiatku sme mali zákon, na programe hlasovanie o zákone, kde bol podobný problém. Išlo o pani prezidentkou vetovaný zákon o sudcoch, kde kolega Baránik pozmeňujúcim návrhom na predchádzajúcej schôdzi doplnil ten tzv. lex Harabin, teda ustanovenie, že ak sudca, sudca kandiduje v parlamentných voľbách alebo európskych voľbách, tak mu zaniká mandát. A pani prezidentke sa to ustanovenie, aj keď obsahovo s ním súhlasila, ale to ustanovenie sa jej zdalo problematické z hľadiska toho, že teda najmä z hľadiska, či bola tam pochybnosť, či je to v súlade s ústavou, ale že ten mechanizmus by mal prebehnúť tak, že prezidentka sa tú informáciu dozvie, a povinnosť, tak ako ona navrhla doplniť ten zákon a ako to parlamentná väčšina schválila a potvrdila, štátna komisia má povinnosť nahlásiť, že sudca, sudca kandiduje, aby mu zanikla funkcia sudcu, keď sa rozhodne, že sa bude venovať, bude venovať politike. A tam tiež sa objavila námietka, že akým spôsobom štátna komisia, a bude to pravdepodobne pre štátnu komisiu nejaký problém, že ako sa štátna komisia dozvie, že dotyčný kandidát je sudca. Lebo síce si uvádzajú kandidáti na kandidátnych listinách povolanie, a teda je možné, že by si niektorí uviedli sudca, ale to sme tu zase mali debatu včera o tom, že sa nemajú uvádzať vlastné mená a čo sa má uvádzať ako, pardon, zamestnanie, nie povolanie. Takže nie je vylúčené, že v realite by nastala situácia, že by kandidoval sudca a neuviedol si ako svoje zamestnanie sudca, ale dal by si tam právnik alebo, alebo, alebo niečo iné. A tá štátna komisia by zo samotnej kandidátnej listiny sa nedozvedela o tom, že, že dotyčný kandidát je sudcom a teda že mu zaniká mandát, resp. že má povinnosť ohlásiť skutočnosť prezidentovi republiky, že kandiduje sudca, aby mu zanikla funkcia sudcu.
No ale bude sa s tým musieť štátna komisia nejako vysporiadať, bude musieť nejako skontrolovať všetkých, všetkých kandidátov, či náhodou nie sú sudcovia, lebo kandidatúrou a oznámením kandidatúry takýmto kandidátom funkcia sudcu zaniká. Tak som presvedčený, že rovnakým alebo teda podobným spôsobom by sa mohol riešiť aj tento problém, že ministerstvo vnútra alebo Štatistický úrad by mali nejaký informačný systém alebo nejakú databázu, v ktorej by evidovali aktuálne zloženie zastupiteľstiev, čo v prípade krajov nie je asi až také náročné, čo máme iba osem krajov, v prípade obcí a teda najmä obcí, ktoré nemajú, teda nie všetky majú webové stránky, zverejnené údaje na internete o sebe, tak by to bolo o niečo komplikovanejšie. Ale teda nepochybujem o tom, že aj, aj takéto informácie by si štátne orgány a teda či už by to bolo ministerstvo vnútra alebo Štatistický úrad alebo nejaká iná inštitúcia dokázali zaobstarať, dokázali ich udržiavať aktuálne. A keby takýto zoznam primátorov, starostov, poslancov zastupiteľstiev všetkých, všetkých úrovní existoval, tak by bolo možné, aby aj súdy v prípade, že niekoho odsudzujú za právoplatný trestný čin, by veľmi jednoducho skontrolovali, či dotyčný nevykonáva funkciu primátora, starostu, predsedu samosprávneho kraja alebo poslanca zastupiteľstva niektorej zo samosprávnych úrovní. A teda, teda ak by došlo k odsúdeniu, tak by, tak by tú informáciu mali povinnosť poskytnúť obci nielen poslanci alebo verejní funkcionári, ktorých sa to týka, ale aj teda príslušný súd, ktorý by si to zistil. Rovnako pri zmene trvalého pobytu by sa malo toto evidovať.
Tak to dávam len ako taký námet na uvažovanie. Obávam sa, že nie do druhého čítania, lebo teda aj keby sa, nebodaj, takáto zmena dostala do druhého čítania, tak to by bolo, asi rozsiahlejšia legislatívna úprava, ako je návrh zákona, takto by sa nemali meniť zákony. Ale smerom teda do budúcnosti, keď sa tento problém niekto pokúsi riešiť, riešiť systémovejšie a od podlahy, tak by bolo vhodné, aby sa pozrel nielen na to, že má povinnosť, ktorá je v zákone o obecnom zriadení, nie doteraz v zákone o samospráve vyšších územných celkov, a teda dáme, dáme poslancom túto povinnosť alebo napíšeme to do zákona. Ale aby sme sa starali aj o to, aby plnenie tej povinnosti bolo nejakým spôsobom vymožiteľné a aby, aby sme to dokázali zabezpečiť nástrojmi, ktoré neumožnia obchádzať zákon. Hoci teda ten problém, o ktorom som hovoril, je asi vypuklejší alebo teda skôr existuje v prípade obcí ako v prípade, v prípade samosprávnych krajov, kde je to predsa len jednoduchšie ustrážiteľné.
Ďakujem za pozornosť.

Trochu ma mrzí, že o tomto návrhu zákona neprebehla nejaká väčšia diskusia, teraz myslím aj kolegov z koalície, lebo si uvedomujem, že je tu množstvo zákonov, ktoré vám nestojí za to, aby ste reagovali, či už z dôvodu, že ich považujete za čisto politické, alebo nie sú dôležité, ale téma ochrany vlastníckych práv je podľa môjho názoru dôležitá a stála by za vecnú diskusiu. Ja rešpektujem, že máme rôzne pohľady, včera sme sa tu rozprávali o minimálnej mzde a o tom, ako sme inak hodnotovo nastavení. Áno, aj to môže byť, ale aspoň tá debata by mala prebehnúť tak, ako prebehla včera. Tak možno snáď pri nejakom ďalšom návrhu.
Ďakujem.

Ďakujem obom kolegom a spolupredkladateľovi Vladovi Slobodovi, s ktorým sme to vydiskutovali už samozrejme predtým, a obaja sme s tým stotožnení, ale aj jednému z troch spolukráľov, pánovi poslancovi Budajovi, s ktorým som mal teda možnosť absolvovať tú zaujímavú históriu pokusu o významnú investíciu J&T a HB Reavis v Bratislave za primátorovania pána primátora Nesrovnala.
Ja neviem, aké boli presne tie dôvody, pre ktoré nakoniec vláda upustila od pridelenia štatútu významnej investície, hoci teda pán vicepremiér vtedajší Pellegrini bol viditeľne sklamaný z toho, že to, že to vláda nakoniec urobila, respektíve že on to stiahol. Ale určite za tým bol tlak verejnosti, bol za tým tlak verejnosti, bola hromadná pripomienka, kde si myslím, že bolo pomerne podrobne zargumentované, prečo ten návrh nespĺňa podmienky, ani podmienky zákona, ani účel, aký sa očakáva. A teda tlak verejnosti sa premietol aj do stanovísk mestského zastupiteľstva, miestnych zastupiteľstiev a naozaj v takejto situácii, čo je dobré, že takýto tlak verejnosti dokáže zmeniť aj zámery vlády, ktorá bola pôvodne tomuto projektu alebo týmto dvom projektom veľkých investorov naklonená. Čiže, našťastie, v tomto prípade neprevládol súkromný záujem vydávaný za verejný záujem, ale skutočný verejný záujem.

Ja som sa, myslím, hlásil aj písomne, ale teda zrejme, zrejme tam niečo zahaprovalo.
Vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte, aby som stručne vystúpil k návrhu zákona, ktorý opakovane sa dostáva na rokovanie parlamentu, a je to návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, stavebný zákon, v znení neskorších predpisov. Predkladáme ho spolu s kolegami Petrom Osuským a Vladimírom Slobodom.
A ten návrh zákona, priznám sa, teda názov toho návrhu zákona ho nie celkom vystihuje, pretože v návrhu zákona alebo v názve návrhu zákona sa hovorí o tom, že ide o návrh, ktorým sa mení zákon o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií. V skutočnosti ide o návrh zákona, ktorým sa tento zákon ruší. Ruší sa článok I, ktorý je vlastný obsah meneného zákona, a v článku II sa menia ustanovenia, ktoré boli zmenené v stavebnom zákone v súvislosti s prijatím zákona o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií. Článok III toho pôvodného návrhu zákona predstavoval novelu zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Tento zákon ale nie je potrebné v súvislosti s navrhovaným zrušením zákona o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií novelizovať. Takže ten článok, ktorý tam ostane, ale samotný zákon, podstata toho zákona o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií bude zrušený, pretože podstata toho zákona je, pochopiteľne, v článku I.
Dôvodom, prečo zdôrazňujem, že opakovane prichádzame s takýmto návrhom zákona, je naše presvedčenie, že tento zákon, ktorý umožňuje vyvlastňovať v záujme súkromných investícií, nemá oporu v ústave. Samozrejme, že keby sme spravili to, že dáme návrh na preskúmanie súladu tohto zákona s ústavou, s príslušnými ustanoveniami ústavy, tak ťažko predpokladať, ako by to dopadlo a teda ťažko ale aj očakávať, že by, že by Ústavný súd napríklad v súčasnom zložení tomu vyhovel, keďže, keďže na vyslovenie nesúladu zákona alebo ustanovení zákona s ústavou je potrebná nadpolovičná väčšina všetkých ústavných sudcov, čo znamená, že pri súčasnom zložení by sa na tom museli zhodnúť všetci siedmi sudcovia, ktorí sú, ktorí sú vymenovaní. Takže, takže nejdeme, nejdeme touto cestou a opakovane sa pokúšame predložiť návrh, ktorý by zákon umožňujúci vyvlastňovať v súkromnom záujme zrušil.
Vychádzame z ústavy, ktorá v článku 20 ods. 1 hovorí o tom, že každý má právo vlastniť majetok a vlastnícke právo má pre všetkých vlastníkov rovnaký zákonný obsah a ochranu. A podľa článku 24 (pozn. red.: správne má byť – "článku 20 ods. 4), kde je upravené vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva: "Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu."
Podmienka, že je to na základe zákona aj v prípade tohto vyvlastňovacieho zákona, nepochybne splnená je. Je to upravené v tomto zákone, v zákone o niektorých opatreniach týkajúcich sa významných investícií. Čiže jedna zo štyroch podmienok je v poriadku. Rovnako druhá, ktorá hovorí o primeranej náhrade. Je však veľmi sporné, či sú splnené prvé dve z tých štyroch podmienok, ktoré predpokladá Ústava Slovenskej republiky. Prvé dve z tých štyroch podmienok sa týkajú toho, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie, teda v tomto prípade vyvlastnenie je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme. Aký verejný záujem, keď sú to investície súkromného charakteru? Nejde o vyvlastňovanie vo verejnom záujme. Samotný fakt, že tá investícia je nejako veľká, či to už definujeme cez množstvo finančných prostriedkov, ktoré sú v rámci danej investície vynaložené, alebo to definujeme, alebo to definujeme cez, cez množstvo vytvorených pracovných príležitostí, teda počet vytvorených pracovných miest, to predsa zo súkromného záujmu, zo súkromnej investície nespraví automaticky verejnú, verejný záujem.
Rovnako sa súkromný záujem, lebo opakujem, hovoríme tu o súkromných investíciách, rovnako sa zo súkromného záujmu nestane verejný záujem len preto, že o tom rozhodne vláda, tak ako to predpokladá zákon o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií. Je rozdiel, či sa stavajú diaľnice, železnice, komunikácie, či sa chránia vodné zdroje a či sa vyvlastňuje v takomto záujme, alebo či ide o súkromnú investíciu, aj keď rozsiahlu investíciu, aj keď investíciu, ktorá znamená významné množstvo financií investovaných v nejakom, v nejakom regióne, alebo, alebo sa tým vytvorí množstvo pracovných, pracovných príležitostí.
Rovnako je sporné, či súkromnú investíciu alebo teda vyvlastňovanie v záujme súkromnej investície možno považovať za spĺňajúce tú druhú podmienku "iba v nevyhnutnej miere". Nevyhnutná miera znamená, že účel, ktorý sledujem tým opatrením, v tomto prípade vyvlastnením, nie je možné dosiahnuť nijako inak. Ak staviam diaľnicu a v ceste, v ceste stojí nejaký pozemok, ktorého vlastník ho nechce predať, a jedinou možnosťou, ako postaviť tú diaľnicu, je spraviť nejakú obchádzku niekoľkokilometrovú alebo postaviť, postaviť tunel, tak áno, tam sa bije záujem na ochrane vlastníckeho práva toho vlastníka pozemku a snaha šetriť verejné zdroje, keď by bolo potrebné vynaložiť možno desiatky alebo stovky miliónov na to, aby sa, aby sa tá diaľnica postavila bez toho, aby sa stavebník dostal, dostal k tomu pozemku. Tak áno, to je taká situácia, ktorú môžeme, môžeme vnímať, že je tu nejaký verejný záujem, aby sa povedzme určitý pozemok, ktorého jeho vlastník nechce predať, vyvlastnil, lebo keď sa to nestane, tak štát príde o veľké finančné zdroje.
Ale v tomto prípade, v tomto prípade iba niekto, kto chce realizovať nejakú súkromnú investíciu, ktorá samozrejme, že bude mať aj pozitívne efekty, samozrejme, že prinesie pracovné miesta, dá ľuďom prácu, dá zarobiť ľuďom, bude, bude poskytovať nejaké služby alebo vyrábať nejaké tovary, ktoré budú ľuďom na prospech, tak ako to väčšinou so súkromnými investíciami býva, ale súkromné investície sa nemajú realizovať na úkor iného oprávneného súkromného záujmu, ktorým je vlastnícke právo. Čiže súkromné investície by nemali mať možnosť zbaviť iných ľudí ich majetku, ich pozemkov, ich nehnuteľností.
Zaujímavé je, že tento zákon alebo existencia takéhoto zákona o významných investíciách alebo o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií býva zdôvodňovaná tým, že treba pomôcť regiónom, treba pomôcť najmä tým, tým regiónom, ktoré sú menej rozvinuté, kde je menej pracovných príležitostí, kde je menej investícií, a toto je cesta ako prilákať investorov aj do menej rozvinutých regiónov a dať ľuďom prácu. Takto nejako, ak si dobre pamätám, bolo schválenie toho zákona a odôvodňované a možno v tej dobe, v roku 1999, tesne po páde mečiarizmu to do istej miery aj tak bolo. Myslím si, že to neospravedlňuje, neospravedlňuje zásah do súkromných vlastníckych práv, ktorý tento zákon predstavuje, ale vtedy bola, vtedy bola naozaj vysoká miera nezamestnanosti, a najmä teda v niektorých regiónoch.
Ale dnes spomeniete si na posledný verejne známy a široko medializovaný prípad pokusu o významnú investíciu alebo o uplatnenie toho zákona o niektorých opatreniach, týkajúcich sa prípravy významných investícií? Niekde na juhu stredného Slovenska, okres Rimavská Sobota? Alebo niekde na severovýchode Slovenska nejaká fabrika? Nie. Posledným široko medializovaným prípadom, o ktorom mala možnosť vedieť verejnosť, a pokusom uplatniť zákon o niektorých opatreniach, týkajúcich sa prípravy významných investícií bola výstavba v Bratislave. Bola výstavba, ktorú chceli zrealizovať HB Reavis a J&T, požiadali si o štatút významnej investície. Vidím tu dvoch kolegov z vtedajšieho mestského zastupiteľstva Bratislavy, pána Budaja, pána Grendela, s ktorými sme mali možnosť sa tým zaoberať nie ako poslanci Národnej rady, ale ako poslanci mestského zastupiteľstva v predchádzajúcom volebnom období. Keď si dve veľké spoločnosti v záujme rozsiahlej výstavby vyžiadali od vlády štatút významnej investície práve na základe zákona, ktorý my teraz navrhujeme zrušiť.
A keby ho dostali, teda odôvodňovali to tým, že teda potrebujú urýchliť výstavbu a naozaj je to významná investícia a bude veľa, bude veľa pracovných príležitostí a áno, asi tie kritériá, ktoré predpokladá zákon, to spĺňa, ale ide, jednak ide o investíciu v Bratislave, v hlavnom meste Slovenskej republiky, ktorá je z hľadiska všetkých ukazovateľov, ako je hrubý domáci produkt na hlavu, ako je ekonomická sila regiónu, ako je nezamestnanosť, respektíve zamestnanosť, v takom stave, že naozaj toto nie je okres Rimavská Sobota ani okres Svidník, kde by to mohlo mať nejakú logiku, podľa mňa nie legitimitu, ale aspoň nejakú logiku, ale Bratislava. A keby dotyčné spoločnosti ten štatút významnej investície získali, tak by mali oproti iným stavebníkom nepochybné výhody, urýchlilo by sa im stavebné konanie, nešli by, teda územné konanie, nešli by normálnym, normálnym územným konaním a nemali by na to dosah stavebné úrady, bežné teda mestské časti v prípade Bratislavy, nemuseli by platiť miestny poplatok za rozvoj, niečo by zrejme investovali, ale teda bolo by to, bolo by to na nich. A čo je dôležité z hľadiska bodu, o ktorom práve hovorím, mohli by vyvlastňovať. Mohli by vyvlastňovať mestské pozemky, súkromné pozemky, nemuseli by ich kúpiť, nemuseli by sa dohodnúť s ich vlastníkmi, ale povedali by si, potrebujem, potrebujem tento pozemok, tak by ho mohli vyvlastniť, ak by, ak by, povedzme, vlastník toho pozemku nesúhlasil s tým, že im ho predá, alebo by sa s nimi nedohodol na cene.
Našťastie, sa vtedy okolo toho strhol trochu hrmot. Do vlády to mal predložiť vtedajší pán podpredseda vlády Peter Pellegrini, dnešný, dnešný premiér, ktorý s oboma spoločnosťami rokoval, ale teda vyvolalo to negatívne reakcie. Ja som bol jedným z iniciátorov hromadnej pripomienky proti tomu, aby to vláda schválila. Negatívne stanovisko zaujali zastupiteľstvá ako hlavného mesta, tak jednotlivých dotknutých mestských častí. No a potom veľmi nerada a teda asi aj nie veľmi k nadšeniu vtedajšieho pána primátora Nesrovnala a teda k viditeľnému, viditeľnej nechuti vtedajšieho pána podpredsedu vlády Pellegriniho, už si nepamätám, ako nás nazval – traja mušketieri? – traja králi, boli sme označení za troch kráľov s pánom Budajom a s pánom Grendelom, tak nakoniec vláda od toho ustúpila. Čo je taký príbeh so šťastným koncom, ale je to veľmi dobrá ilustrácia toho, na čo sa používa zákon o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií.
Čiže nie je tam splnená podmienka verejného záujmu, lebo je to súkromný záujem, nie je tam splnená tá podmienka, že iba v nevyhnutnej miere. Keďže ten účel možno dosiahnuť aj iným spôsobom, keďže je množstvo súkromných investícii, aj veľkých súkromných investícií, ktoré sa realizujú bez toho, aby došlo k vyvlastňovaniu a aby taká investícia získala štatút významnej investície podľa príslušného zákona. Ďalší možný rozpor je so samotným čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré hovorí, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu, druhá veta ods. 1. Ale podľa tohto zákona má vlastnícke právo investorov prednosť pred vlastníckym právom súkromných vlastníkov vyvlastňovaných nehnuteľností, vyvlastňovaných pozemkov najmä teda, nemajú rovnaký zákonný obsah a ochranu, jedno vlastnícke právo je nadraďované nad druhé vlastnícke právo.
A nakoniec vyvlastňovanie v záujme súkromných investorov nezodpovedá ani ustanoveniu čl. 13 ods. 4 ústavy, ktoré hovorí, že pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený účel. Pri obmedzovaní vlastníckeho práva na súkromné účely sa nedbá na podstatu a obsah toho práva a toho obmedzenia. Ústava neumožňuje vyvlastňovanie v inom ako verejnom záujme a predmetný zákon takýto zásah do vlastníckeho práva predpokladá a priamo ustanovuje. Nedbá tým na podstatu a obsah vlastníckeho práva, zásahy do ktorého majú byť v zmysle ústavy iba výnimočné a pri splnení všetkých zákonov, teda ústavou vymedzených podmienok a obmedzení.
Čiže nenavrhujeme zrušiť inštitút vyvlastňovania, rešpektujeme, že tento inštitút existuje v slovenskom ústavnom a právnom systéme, chceme ho len obmedziť a konkrétne chceme zrušiť možnosť vyvlastňovania v prípadoch, ktoré sú z nášho pohľadu sporné z hľadiska ústavy a nie sú odôvodnené z hľadiska vecného zmyslu. Predkladali sme ten návrh už v minulosti, Peter Osuský ho predložil aj v predchádzajúcom volebnom období, zatiaľ sa mu nedostalo sluchu potrebnej väčšiny poslancov, ale myslím si, že toto je jeden z tých zákonov, ktoré budeme predkladať aj opakovane. V tomto volebnom období to už nestihneme, lebo šesť mesiacov už uplynie, ale verím, že keď sa najbližšie bude robiť niečo v téme vyvlastňovania, tak tento zákon je najdôležitejším a najlepším adeptom na to, aby bol zrušený.
Ďakujem.

Vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som aspoň stručne vystúpil k návrhu novely zákona o kontrole v štátnej správe. A myslím si, že tento návrh obsahuje viacero ustanovení, ktoré možno hodnotiť pozitívne, niektoré sú drobné, vyplývajúce z aplikačnej praxe, nejaké drobné úpravy. Niektoré sú také, že môžu zefektívniť výkon kontroly a reagujú na, na problémy, ku ktorým dochádza v realite. Tá kontrola zrejme môže byť, môže byť teraz s tými úpravami efektívnejšia.
Je tam však jedno ustanovenie, ktoré môže mať určite aj pozitívny efekt, ale môže, môže spôsobiť aj, aj problémy. Konkrétne mám na mysli ten ôsmy bod, ktorý dopĺňa § 2 ods. 6 a 7. A odsek 6 rieši to, že Úrad vlády môže požiadať príslušný útvar Policajného zboru o poskytnutie ochrany zamestnancom úradu alebo orgánom Európskej únie, ak existuje dôvodná obava, že môže dôjsť k ohrozeniu ich života alebo zdravia, čo, neviem, ale teraz asi, asi to má nejaké opodstatnenie, keď ide o nejaké vážne kontroly a tam by som sa neobával nejakého zneužitia. Ale teda ten odsek 7 hovorí, že: "Pri plnení úloh podľa ods. 4 je Úrad vlády oprávnený vyžiadať si od Policajného zboru orgánov činných v trestnom konaní a súdov informácie z trestného konania a tie použiť na účely podľa tohto zákona. Tým nie sú dotknuté ustanovenia osobitných predpisov. Orgány činné v trestnom konaní a súdy sú oprávnené neposkytnúť tie informácie, ktorých poskytnutím by mohol byť zmarený účel trestného konania." Tak samozrejme, že z hľadiska kontroly žijeme v nejakých úplne normálnych pomeroch, tak áno, môže toto byť plus, keď sa kontrolný orgán dozvie informácie z prebiehajúceho trestného, trestného stíhania, lebo je nelogické, ak jeden orgán štátu disponuje nejakými informáciami, ktoré sú dôležité aj pre rozhodnutie toho druhého orgánu, navzájom si tie informácie nevymenia, takže z hľadiska kontroly a zámeru kontrolovať bude dobré, ak sa, ak bude mať Úrad vlády možnosť dostať sa aj k takýmto informáciám. Na druhej strane ale je potrebné myslieť aj na to, že informácie, ktoré sú, ktoré sú z trestného konania alebo z konania, konania pred súdmi, ktoré často, teda najmä v tej fáze, fáze predsúdneho konania majú dôverný charakter, sa dostávajú nejakému ďalšiemu, ďalšiemu orgánu. A teda akým spôsobom to bude kontrolovateľné, jak sa bude nakladať s tými, nakladať s tými údajmi? A či tam nehrozí, teda či ste sa nezamýšľali nad tým, či tam nehrozí aj nejaké riziko zneužitia. Však žijeme, žijeme v dobe, keď sa dozvedáme, že, že boli neoprávnene v záujme nejakých mafiánov a oligarchov lustrovaní Policajným zborom novinári, a tuto vytvárame legálny nástroj, akým sa informácie z trestného konania môžu dostať na Úrad vlády, ktorý je v podstate orgán, na čele ktorého stoja, stoja politickí nominanti. Čiže samozrejme, že pri dobrej vôli nič, nič nemusí byť zneužité, môže to byť využité iba na ten účel. A samozrejme, že orgány činné v trestnom konaní nie sú povinné poskytnúť, poskytnúť tieto informácie, ak by sa tým ohrozilo vyšetrovanie. Ale teda napriek tomu sa chcem spýtať, že či ste sa pri príprave toho zákona zaoberali aj možnosťou, že by, že by došlo k zneužitiu tých informácií, či tam nevidíte nejaké, nejaké riziká a hrozby. A prípadne ak áno, tak akým spôsobom si myslíte, že tie hrozby eliminujete, aby pozitíva tohto opatrenia prevážili pred možnými rizikami. Keďže dávali ste to do toho návrhu, tak predpokladám, že ste, že ste presvedčení, že tie pozitíva tam prevažujú.
Ďakujem.

Ďakujem, pán minister, som rád, že sa, že sa zhodneme. Ja tiež súhlasím, že by sa to malo týkať nielen vládnych návrhov, ale aj poslaneckých. Myslím, že s takou iniciatívou prišli v minulosti aj, a teraz myslím to informatívne konsolidované znenie, pán poslanec Kresák, pán poslanec Štarchoň, sa mi zdá, že mali podobné návrhy, aby sa to týkalo aj poslaneckých návrhov zákonov. Nezískalo to podporu parlamentnej väčšiny. A rovnako, rovnako si myslím, že áno, možno uvažovať aj o nejakej forme pripomienkového konania vo vzťahu k poslaneckým návrhom zákonov. O tom zrejme aj viete, že sa o tom uvažovalo aj v súvislosti s prípravou zákona o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov, ktorý pôvodne mal obsahovať aj novelu rokovacieho poriadku, ale v tom čase to vypadlo. Asi by to pripomienkové konanie nemalo úplne takú podobu ako na ministerstvách, ale nejaká forma zapojenia verejnosti by bola vhodná, ja som za.
No ale tuto hovoríme o ministerstvách a iných ústredných orgánoch štátnej správy, a teda toto ustanovenie nie je len v legislatívnych pravidlách vlády, ale je aj v tom spomínanom zákone o tvorbe právnych predpisov. Čiže vlastne tie ministerstvá, ktoré predkladajú do pripomienkového konania zákony bez toho, aby obsahovali aj to informatívne konsolidované znenie, tak porušujú nielen legislatívne pravidlá, čo tiež by nemali, ale priamo aj jeden zo zákonov. Tak sa len chcem teraz spýtať, že či okrem toho konštatovania, na ktorom sa zhodneme, že to nie je v poriadku, plánuje ministerstvo spravodlivosti, ktoré toto má v gescii, aj, aj nejaké opatrenia, aby ministerstvá rešpektovali legislatívne pravidlá a zákon.

Ďakujem za faktickú, pán poslanec Klus. No, je asi prirodzené, že verejnosť nemá rovnaký vzťah ku všetkým štátnym sviatkom, ku všetkým pamätným dňom. Napriek tomu má zmysel, má význam, že si štát pripomína niektoré veci zo svojej dávnej histórie, zo svojich tradícií. A pripomínanie si zločinov komunistického a nacistického a fašistického režimu, pripomínanie si ľudí, ktorí sa týmto režimom dokázali postaviť, vzdorovať im, pripomínanie si obetí a pripomínanie si aj úspešného odporu proti, boja proti týmto režimom si myslím, že patrí k tomu najdôležitejšiemu, čo by sme mali v rámci našej historickej pamäte a budovania historickej pamäte robiť. Pamätný deň typu toho, ktorý predkladáme, k tomu nepochybne patrí. A verím, že ak nie to 70. výročie, tak nejaké z tých nasledujúcich stihneme.