Dobrý deň, pán minister, kolegovia, kolegyne, mám možnosť vystúpiť v druhom čítaní zákona o hmotnej núdzi, ktorý teda je mojou aj srdcovou záležitosťou, pretože bytostne celý svoj profesionálny život spájam s ľuďmi, ktorí sú na okraji spoločnosti, ktorí nie sú vnímaní ako tí, ktorí majú postavenie, a preto mi je táto problematika blízka.
Máme pred sebou už druhé čítanie, ja som vlastne vystúpila v prvom čítaní s tým, že teda dopredu som pripravila teda pozmeňováky, ktoré som avizovala, že pôjdu sviatky, tak teda aby bolo dopredu jasné, čo budem meniť. Včera som ich spomínala na sociálnom výbore a dnes ich predložím teda v pléne Národnej rady. Ale dovolím si predtým taký krátky vstup teda do tohto druhého čítania.
V roku 2009 sa začala vlastne ekonomická kríza, ktorá postupne ovplyvňovala aj Slovensko ako také. V roku 2010 sme mali 650-tisíc ľudí, ktorí boli ohrození chudobou, ale v roku 2017 ich máme v čase ekonomického rastu tiež 650-tisíc. Čiže podľa môjho názoru nie je veľmi správne sa tešiť z toho, že nám vlastne klesla, kleslo počet ľudí ohrozených chudobou posledné roky. Keď sa pozrieme od roku 2010, tak je to rovnaké číslo aj v roku 2017. A v roku 2010 v podstate sa začala ekonomická kríza a v roku 2017 máme ekonomický rast, ktorý sa zrejme nepremieta do života ľudí na Slovensku.
Máme naďalej problémy s dlhodobo nezamestnanými ľuďmi, pribúdajú nám ľudia, ktorí sa ocitajú v službách krízovej intervencie, bez bývania, a sú to mladí ľudia z detských domovov, ocitá sa nám čoraz viac ľudí v dôchodkovom veku, ktorí sa nachádzajú v útulkoch, taktiež sa dostávajú. A posledný fenomén práce krízovej intervencie spočíva v tom, že dokonca útulky začínajú pracovať s celými rodinami, pretože nemajú bývanie alebo stratia bývanie, a ak žena ostane s deťmi sama, tak v podstate útulky by to mali riešiť. Samozrejme, oni nemôžu zobrať do útulkov deti a teda rodiča, ale len rodiča, takže mnohokrát tie rodiny žijú veľmi v ťažkých podmienkach v rôznych chatách a chatkách a kade-tade, len aby im nebolo odoberané tých detí vlastne z tých rodín.
Tých problémov je pomerne veľa, a preto si myslím, že to malo vyústiť zákonite k tomu, že pri otvorenej novele sme mali ísť do toho, aby sme vytvorili osobitnú štátnu dávku z príspevku na bývanie, ktorá by nebola viazaná len na hmotnú núdzu, ale väčšia časť občanov, ktorých som menovala, by mohli mať nárok na tento príspevok na bývanie aj práve z ľudí, kde len jeden z rodičov pracuje a druhý napríklad je na materskej alebo je to len rodič, ktorý sa sám stará o deti, lebo toto je najväčším problémom chudoby našich rodín, práve jednorodičovské domácnosti s deťmi.
Toto sú problémy, ktoré v podstate výrazne neovplyvní novela, avšak musím povedať, že je tam skutočne, skutočne veľa aj dobrých vecí, ale nemožno od nej rátať, že to pomôže práve tým ľuďom, ktorí sa ocitnú v kríze, a teda nedokážu si platiť bývanie, alebo sú teda po ukončení detského domova a ďalších krátkych benefitov postavení zoči-voči konfrontácii tvrdého života. A potom sa z nich stávajú ľudia, ktorí sú bez domova, ľudia, ktorí sa nám nachádzajú vlastne v tzv. tvrdom jadre nezamestnaných, pretože nikto s týmito ľuďmi nepracuje, a keď pracuje, tak je to v rámci európskych fondov, cez rôznu terénnu prácu a podobne. Ale koncepcia prepojenia podpory v hmotnej núdzi, ktorá ide s konkrétnymi dávkami, a podporu cez služby krízovej intervencie nepoznáme na Slovensku a každý sa hraje na svojom piesku, a preto ten efekt tej pomoci je naozaj krátkodobý a je len v akútnych stavoch.
My musíme prepojiť systém tak, aby cez služby sme tých ľudí naučili fungovať, aby si vedeli tú rybu chytiť sami, a toto tento systém nepripravuje. To je potrebné povedať na rovinu.
Naozaj osoby v hmotnej núdzi sú najchudobnejšou skupinou populácie. Pomoc v hmotnej núdzi je zložitý problém, ktorý si, samozrejme, uvedomujeme, lebo hľadať krehkú hranicu medzi snahou čo najviac pomôcť chudobným a potieraním vzniku závislosti chudoby na štátnych sociálnych dávkach, musí brať na zreteľ teda každá normálna vláda a, samozrejme, chápeme aj snahu ministerstva potierať legislatívnymi nástrojmi možnosti legálneho zneužívania dávok v hmotnej núdzi a v tejto veci budeme návrhy ministerstva podporovať.
Čo už ale nechápeme, je dlhodobo nízky záujem o razantnejšie riešenie niektorých problémov. Ja som už načrtla problém ľudí, ktorí strácajú bývanie a následne sa nám dostanú do cyklenia chudoby. Ale mimoriadne závažným fenoménom slovenskej sociálnej politiky je nedostatočné potieranie pracujúcej chudoby, to jest chudoby domácnosti, v ktorej aspoň jeden rodič pracuje. My teda budeme presadzovať zásadu, aby bol systém pomoci v hmotnej núdzi nastavený tak, aby v domácnosti, v ktorej aspoň jeden rodič pracuje, neboli ľudia v hmotnej núdzi.
Ako som spomínala, určite by pomohlo týmto ľuďom, ktorí pracujú, aby mali nárok na príspevok na bývanie, lebo, keďže tam je jeden príjem zo zárobkovej činnosti, samozrejme, nedostanú príspevok na bývanie, strácajú strechu nad hlavou a dostávajú sa nám v podstate do sociálnej patológie, z ktorej len veľmi ťažko sa je vymôcť.
Mňa obzvlášť zaujímajú aj zamestnané ženy s nízkou mzdou a otázka, či narodenie dieťaťa neznamená prepad rodiny do stavu hmotnej núdze. Ide o to, že čistý príjem z nízkej mzdy je vyšší ako materské, neplatí pre všetky príjmové skupiny, neplatí pre všetky príjmové skupiny. Tvorí materskú rovnakú sumu ako čistá mzda pred narodením dieťaťa.
Napríklad: Pri minimálnej mzde je náhrada čistého príjmu len niečo cez 91 %. Rodina bezdetných manželov, kde je zamestnaná len manželka s hrubým príjem (pozn. red.: správne "príjmom") 600 euro, nie je v hmotnej núdzi. Ak sa jej narodí dieťa, zvýši sa početnosť rodiny a príjem rodiny klesne. Rodina sa ocitne v hmotnej núdzi, ale na pomoc v hmotnej núdzi nemá nárok. To asi málokto vie.
O populačnej politike sa veľa rozpráva, ale takmer nič nekoná alebo zameravame sa veľmi len úzko na pár, pár vlastne foriem podpory propopulačnej politiky.
Ak má príchod dieťaťa uvrhovať rodiny do hmotnej núdze, neočakávame, že sa úhrnná miera plodnosti bude zvyšovať v budúcich rokoch. Preto naozaj je potrebné pri tomto zákone toto povedať. Inak sa staviame vlastne do pozície, že v ktorej sa ticho potiera rodenie detí, pretože rodina si naozaj rozmyslí, koľko tých detí vie uživiť.
Predkladáme teda konkrétny doplňujúci návrh na elimináciu vzniku hmotnej núdzi (pozn. red.: správne "núdze") spojenej práve s narodením dieťaťa, a síce, aby sa príjmy, ktoré sa neposudzujú pre účely zisťovania hmotnej núdze, zvýšili na 50 % materského namiesto doterajších 25. To znamená, že dnes, keď chcete získať príspevok v hmotnej núdzi, tak len 25 % materského sa vám nezarátava vlastne do tej sumy, kde sa vám, kde vám vznikne nárok na hmotnú núdzu. My hovoríme o tom, že by to malo byť aspoň 50 % tej materskej, ideálne pre nás by bolo, ak by sa celá materská nezarátavala do posudzovania hmotnej núdze. Pretože konečne je načase, aby sme podporovali aj ľudí, ktorí v minulosti pracovali, a sú to práve ženy, ktorým vznikne nárok na materské. Ak by nepracovali, poberali by bežne dávku v hmotnej núdzi, ale keďže pracovali poctivo, boli poctivými pracujúcimi, tak v podstate im nevznikne nárok na pomoc v hmotnej núdzi.
Možno môže padnúť otázka, prečo 50 % a nie nižšie číslo. Ide o to, že ak na posudzovanie hmotnej núdze z materského odpočítame menej ako 50 %, tak nedostaneme, aby príjem rodiny po narodení dieťaťa neklesol. To sme si prepočítavali, to znamená, preto navrhujeme aspoň 50 %.
Druhý taký problém, ktorý vnímam ako neopodstatnene tvrdý postoj štátu k osamelým rodičom, ktorým sa narodilo dieťa, je požiadavka, aby po uplynutí 31 týždňov veku dieťaťa mal správny orgán právo skúmať, či je rodič schopný zabezpečiť si zvýšenie príjmu vlastnou prácou. V subjektívnom posudzovaní je vždy riziko negatívnych emócií správneho orgánu, teda konkrétneho úradníka vo vzťahu k posudzovanej osobe a zákon nedokáže v jeho platnom znení vylúčiť ani možnosť šikanovania týchto matiek alebo otcov, ktorí v konečnom dôsledku sú naozaj rodičmi, ktorí sa sami starajú o tie deti.
A zopakujem, čo som už uviedla aj v prvom čítaní. Čo má robiť vlastne osamelý rodiť po 31. týždni veku dieťaťa, ak nemá možnosť zabezpečiť starostlivosť o dieťaťa (pozn. red.: správne "dieťa") inou fyzickou alebo právnickou osobou? Jasle napríklad v širokom okolí niet, a keď aj sú, tak si ich nemôže pre ich vysokú cenu vlastne ten samotný rodič dovoliť. Pre týchto rodičov v podstate nemáme ani stravu zadarmo, ani v podstate vlaky zadarmo a všetko musia riešiť na vlastné triko. Čiže ocitajú sa s tými detičkami sami a ešte nemajú tie benefity ako iní občania, a teda naozaj je potrebné zvážiť práve pri posudzovaní hmotnej núdze tento aspekt.
Preto vlastne navrhujeme predĺžiť obdobie, v ktorom správny orgán neskúma zabezpečenie príjmu vlastnou prácou osamelého rodiča, z 31 týždňov na 1 rok.
Takže tretím problémom, ktorý riešim v pozmeňováku, sa týka jednotnej aplikácie zákona v územných orgánoch štátnej správy na úseku teda posudzovania hmotnej núdze, kde sa navrhuje spresnenie zaradenia nezaopatrených plnoletých detí, ktoré sú samy rodičmi, do domácnosti, pretože súčasný stav umožňuje tieto osoby zaraďovať do dvoch rozdielnych kategórií domácností. Poviem príklad, lebo, samozrejme, ak nepracujete s hmotnou núdzou, tak je to také krkolomné vyznať sa vlastne v tom, čo som teraz povedala. V podstate ide o to, že ak máme rodičov, ktorí majú dcéru, ktorá začala študovať na vysokej škole, otehotnie, odíde na vysokú školu do, teda do iného mesta, kde sa jej, je tehotná, porodí dieťa, žije tam so svojím priateľom, čiže jedna domácnosť, kde môže byť posudzovaná, je tam, kde je ten priateľ, a druhá domácnosť je tá, kde sú jej rodičia a kde ona má trvalý pobyt.
Aby sme predišli týmto problémom práve tých nezaopatrených plnoletých rodičov, ktorí sami majú deti, tak navrhujeme tento, navrhujeme to teda v pozmeňováku upraviť, aby opäť nedošlo k nejakým anomáliám práve v praxi a potom budeme riešiť podobné prípady ako s tým, kde pri kompenzáciách v podstate úradníci subjektívne rozhodujú o tom, či teda tam, tam berú do úvahy životnú situáciu, hen neberú do úvahy tú situáciu a následne sa stane to, že ľudia, ktorí potrebujú pomoc, trpia, lebo tú pomoc zo strany štátu nedostanú.
Takisto sa to deje aj pri hmotnej núdzi, a teda ak už nemôžme robiť prepojenosť služieb, ktoré by mali postupne vytlačiť dávky, podľa môjho názoru, ak chceme byť efektívni, lebo v tých službách je to efektívnejšie, ako dostať človeka na trh práce, ako mu zabezpečiť neskôr nájomné bývanie, tak aspoň upravujme tie prorodinné veci v hmotnej núdzi tak, aby vznikal nárok aj ľuďom, ktorí čosi odpracovali a ktorí sa riadne starajú o svoje deti.
Určite je namieste, ak hovoríme o hmotnej núdzi, aj povedať vec, že služby krízovej intervencie pracujú úplne inými metódami práce ako úradníci na sociálnych odborov (pozn. red.: správne "odboroch"). Títo sú nastavení skôr na inú klientelu, zatiaľ čo služby krízovej intervencie sa zamerajú na to, aby ten človek zmenil svoje správanie. Sprevádzajú ho tak, aby si uvedomoval, že všetko je pre neho dôležité. Aj tá rekvalifikácia, aby si raz našiel prácu. Ale ak neprejdú službami krízovej intervencie, cyklí sa nám chudoba a naozaj potom len vykrikujeme, ako tí ľudia nechcú pracovať, ale v podstate možno, ak zoberete do úvahy, že vyrastá v detskom domove, potom nemá kam ísť a ešte vlastne urobíme z neho tvrdé jadro nezamestnaných, ten človek v našej krajine nemá šancu prežiť. Nemá.
Preto buďme citliví, ja naozaj tiež si myslím, že tie dávky je správne teraz viazať, aj teda valorizovať iným mechanizmom, ako to bolo v minulosti, pretože naozaj aj energie, aj potraviny idú hore a títo ľudia sú najchudobnejší z chudobných. Ale určite nesmieme opomenúť prioritu ľudí, kde z rodiny je iba jedna mzda a tá druhá je buď chorobou, alebo starobou, alebo inou životnou situáciou ľudí narušená a v podstate nevzniká im nárok na rôzne príspevky, ktoré patria do kategórie hmotnej núdze.
Ja by som v podstate už len prečítala, ale tak zrýchlene vlastne poviem, že budeme upravovať, teda kam budú patriť deti, nezaopatrené deti plnoleté, ktoré sú samy rodičmi. Potom budeme upravovať, aby sa do posudzovaného príjmu nebralo 50 % materského, predtým to bolo 25. A tiež budeme navrhovať, aby ten rodič, ktorý sa sám stará o tie deti, aby mal takú ochranu od tých úradníkov nie na 31 týždňov, ale na 52 týždňov.
Takže ja budem čítať už konkrétny pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Sone Gaborčákovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 407 (pozn. red.: správne "417") o pomoci v hmotnej núdzi a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa mení a dopĺňa takto:
1. V čl. I bode 1 v § 3 ods. 1 písm. c) v 2. bode sa na konci pripájajú tieto slová: "s výnimkou plnoletých detí, ktoré sú plnoletými rodičmi podľa písmena d)".
2. V čl. I sa za bod 6 vkladá nový bod 7, ktorý znie: 7. V § 4 ods. 3 písm. c) sa slová "25 % z materského" nahrádzajú slovami "50 % z materského a 25 %".
Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
3. V čl. I sa za bod 12 vkladá nový bod 13, ktorý znie: 13. V § 7 ods. 2 písm. f) sa za slová "31 týždňov" nahrádzajú slovami "52 týždňov".
Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
Ďakujem, skončila som.
