Videokanál poslanca

Veľavážený pán poslanec, pán sused, predovšetkým by som chcel povedať, že nesvedčí sa vyhrážať v prejave v parlamente, pretože aj v parlamente, aj v normálnom živote palica má vždy dva konce a človek nevie, kedy a ktorý udrie. To len tak na okraj, ale celkom k veci.
Každý občan, ktorý sa chce stať prezidentom, by si mal uvedomiť jednu úplne malichernú vec. Zamestnanie prezidenta nie je od utorka do štvrtka poobedia, zamestnanie prezidenta je 7 dní v týždni a 365, niekedy 366 dní do roka. Ak sa nechce človek podriadiť tomuto, tejto reguli, tak nemá ísť kandidovať za prezidenta.
A druhá vec, elementárnou aj psou povinnosťou každého verejného funkcionára je správať sa k štátnym prostriedkom tak, aby sa ich čo najviac šetrilo. A nehnevajte sa, Slovensko neni ani Amerika, ani Rusko, dokonca ani nie Čína, tu v podstate za päť hodín prejdete celý čas akýmkoľvek dopravným prostriedkom. A Poprad nie je skutočne taká krajina alebo tak vzdialený od Košíc, aby musel lietadlom ísť na golf. To predsa jednoducho takto nemôže fungovať. Prezident jednoducho musí sa správať šetrne k štátnemu rozpočtu. A ostatné poviem ďalej, už mám málo času.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pani podpredsedníčka, čudujem sa vám, že práve vy, hocikto iný, keby zobral funkciu hovorcu prezidentskej kancelárie, by som to bral, ale že ste to práve vy urobili, tak tomu sa veľmi čudujem. Pretože si pamätáme, nie sme takí zábudliví, že práve vy ste tu hovorili o tom, ako nebudete používať automobil, ako budete sa dopravovať do práce svojím dopravným prostriedkom. Myslím, že to bol bicykel. Ale vy, ktorá ste prišli s takýmto nápadom, vy tu vlastne obhajujete papalášstvo. Papalášstvo najvyššieho zrna, pretože pán Kiska nie je prvý prezident, ktorý by objavoval, ako sa to má robiť. Je minimálne štvrtý, pre niektorých piaty, ale bol tu aj jeden prezident, ktorý býval omnoho ďalej ako pán Kiska, a ten nechodil lietadlom. Ten pravidelne sadal tu na stanici do vlaku a v Košiciach po piatich hodinách vystúpil a dokonca sa s tým chválil, že takýmto spôsobom, že predsa nebude ťahať autom do Košíc, keď je tu vlak, ktorý je platený zo štátneho rozpočtu a aj tak ide. Takže takto sa správajú prezidenti.
Ale, viete, ak niekto vyrastal v papalášskej rodine, komunistickej papalášskej rodine, ktorá tam terorizovala občanov dookola za to, že chodili do kostola, tak si myslí, že sa tak môže správať aj v demokracii. Ale tak to nejde. V demokracii by sa mal každý správať demokraticky a vážiť si ľudí iných.
A ešte jednu vec. Normálni ľudia chodia do práce v pondelok až do piatka a nie v pondelok podvečer a štvrtok podvečer odchádzajú z roboty. Takýmto spôsobom sa práca nevykonáva.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Blahová, viete, ja som, myslím, že ste ma nepočúvali. Ja som celý čas tento bol v opozícii proti Mečiarovi, ale nemyslím si, že ten režim v zrovnaní tom, v zrovnaní s tými vzormi, ktoré nám tu pán prezident Kiska predložil, Tureckom a Ukrajinou, že bol zločinecký, a to si nemyslím a na tom môžete si myslieť, čo chcete.
Ale o inom som chcel povedať. Veď predsa Remiášova vražda bola vyšetrená a osobne si myslím, že neexistuje taká amnestia, ktorá by zamedzila, lebo to by mohol aj Černák povedať, že všetky tie zločiny, ktoré napáchal, boli v súvislosti so zavlečením Michala Kováča a boli by amnestované. Však to nie je pravda. Tá vražda je vyšetrená, sú známi vrahovia a... (Reakcia z pléna.) Treba ich odsúdiť.

Vážený pán predsedajúci, vážené plénum, milí kolegovia, na začiatku chcem povedať, že nerozprávam tu za žiadnu politickú stranu, za žiaden politický klub, hovorím tu v zmysle paragrafu, teda článku ústavy o tom, že poslanec je v svojom konaní samostatný a neprináleží mu dávať príkazy, a teda môže v tomto zmysle aj vystupovať.
Predovšetkým by som chcel povedať jednu vec. Bol som človek, ktorý tieto veci z autopsie v parlamente prežil a zažil. Nikto ma nemôže obviniť z toho, že by som bol nejakým stúpencom Mečiara, práve naopak. S Mečiarom sme od začiatku mali mnohé, mnohé rozpory, najmä v tom, o tom, ako treba vykonávať politickú moc, a treba aj povedať to, že mnohé veci, ktoré chcel Mečiar presadiť, napríklad vylúčenia, vylúčenie Kňažka z parlamentu, som ja svojou aktivitou zamedzil a zamedzil aj to, aby mohla vzniknúť nejaká koalícia trvalá s SNS, a bol som aj medzi tými, ktorí v marci 1994 pripravovali aj uskutočnili odvolanie Mečiarovej vlády, a bol som stúpencom tej dočasnej vlády Vladimíra Moravčíka a počas celého ďalšieho obdobia som bol v opozícii voči Mečiarovej politike a treba aj povedať, že do určitej miery Mečiar bol aj iniciátorom skazy mojej prvej politickej kariéry, ktorá skončila v roku 1998. Takže nikto ma nemôže obviniť, že by som bol nejakým stúpencom Mečiara alebo jeho politiky.
Čo by som však chcel povedať, je, že ako človek, ktorý od začiatku pracoval na vytvorení ústavného systému tejto republiky, od začiatku pracoval na tom, ako a akým spôsobom sa má organizovať tento štát, som jeden z tvorcov ústavy, musím jasne a jednoznačne povedať, že nepodporím ani zrušenie Budaja, ani to, čo predkladá vláda, pretože odo mňa nikto nemôže chcieť, aby som rušil a búral ústavný poriadok, ktorý som staval. Takže v tomto zmysle nepodporím ani jedno, ani druhé. Niccolo Machiavelli svojho času povedal niečo podobné, neviem to presne, hej, zakaždým trošku inak tu citujem, ale zmysel je asi taký, že nikdy sa nevracaj riešiť staré krivdy, pretože poškodeným krivdu neodčiníš a nové krivdy narobíš. Tohoto by sme sa mali držať a základný princíp je, že 22 rokov je dosť na to, aby sa už tým prestali zaoberať politici a venovali sa tomu historici, pretože historický výskum bude ten, ktorý skutočne povie pravdu o tom, nie to, ten verejný lynč, ktorý sa tu dnes organizovaný tlačou a televíziou vykonáva a uskutočňuje, ale skutočnú pravdu o tom, čo, kedy, kto, ako zneužíval svoje právomoci.
Musím vám ale povedať a sklamať vám, že prvý, ktorý použil tajnú službu proti svojmu politickému protivníkovi, bol prezident Kováč, ktorý cez SIS-ku nasadil legalizanta do kabinetu Vladimíra Mečiara. Dal sledovať premiéra vlády Slovenskej republiky tajnou službou. A potom to, samozrejme, pokračovalo tak, ako to pokračovalo, nechcem nejakým spôsobom obhajovať tých alebo tých, ale nazvať toto zločinným režimom mečiarizmu, ako to nad truhlou nebohého Kováča povedal prezident Kiska, je skutočne nehoráznosť. Bola taká doba, hľadali sme v prechodnom období možno aj limity, kam môžeme ísť a čo dosiahnuť. Netreba to ospravedlňovať, treba to vysvetľovať, ale človek, ktorý pokladá za vzor demokracie pána Erdogana a Turecko za vzorový štát demokratický alebo ktorý na východe podporuje režim v Kyjeve, nazvať to, čo bolo u nás, zločinným režimom, je skutočne nehorázne, a preto často sa hovorí, myslím, že to je z Biblie, ale nie som si istý, že nepočúvaj, čo hovorí, ale kto to hovorí.
A pozrime sa, kto nám tu hovorí, kto nám tu chce kázať. Tí, ktorí začali ten zničujúci boj vo vnútri VPN, ktorý viedol k rozdeleniu VPN, a prehrali ten zápas, chcú teraz, aby sme my za nich vyriešili ich problémy. Preboha, kde sme to? To, čo ten, teraz riešime, to je len jeden problém vo vnútri VPN-ky, politického subjektu, ktorý vznikol v roku ’89, a tak sa tí ľudia pohádali, tak sa nenávidia, že ani smrť si nevedia odpustiť. A to máme my riešiť? Za toto má trpieť slovenský ústavný poriadok? Za toto máme vytvárať precedensy, ktoré nám môžu zlomiť krk v budúcnosti? Keď sa budovalo Kosovo, to je unikátne, nebude precedens, dnes máme Abcházsko, dnes máme Južné Osetsko, dnes máme Krym a čudujeme sa, že všetci hovoria, však už sa to stalo raz.
Takže podľa môjho názoru, a apelujem tu na vás, že spravodlivosť nie je možné budovať ináč ako prostredníctvom práva a zákona. V minulosti - a teraz hovorím ako historik - sa stalo ix 500 udalostí, kde honba za spravodlivosťou stála životy tisíce, tisíce a ďalšie tisíce nevinných ľudí, pretože spravodlivosť, ktorá je mimo zákona, ktoré je mimo práva, nie je spravodlivosť, je lynč.
To a teraz je tá posledná vec, na ktorú by som chcel upozorniť, čo sa dnes deje, že herci hovoria, ako majú poslanci napĺňať zákony, že publicisti, zas sa nám objavili noví mňačkovia, noví špicelovci, ktorí hovoria, že treba Clementisa, Horákovú popraviť, opäť sa nám schádzajú závodné rady a výbory, ktoré hovoria, ako máme nakladať so svojím mandátom. Kde sme sa to dostali, páni?! Toto sú 50. roky ako vyšité a s tým, nehnevajte sa, nemôžete so mnou rátať, že by som sa na takomto niečom zúčastnil. Príliš si vážim česť, svoje meno, zákon a spravodlivosť a ako historik vám hovorím, ako vy, rozhodnutie, to bude na vašom, na vás, ale história bude hodnotiť každého jedného, tu jak sedíme, a ten odsudok alebo ten súd bude tvrdý.
Ďakujem za pozornosť.

No, filozof by skričal: "O tempora, o mores!" alebo, lepšie povedané: "Si tacuisses, philosophus mansisses!"
Pani poslankyňa, ja sa vás nechcem dotknúť osobne, ale pýtam sa, aj ste rozumeli tomu, čo ste čítali? (Ruch v sále.) Podľa môjho názoru sotva. Sotva.
A keď už tak hovoríme o tých veciach, ktoré tu dávate ako príklady, že amnestie by sa nemali dávať tým, ktorí spáchali trestné činy úmyselne, tak z tohto pohľadu Mečiarova amnestia je absolútny šuvix oproti tomu, čo zapríčinila amnestia z roku 1990 prezidenta Havla, ktorá bez akejkoľvek prípravy vrhla medzi náš ľud tisícky kriminálnikov, ťažkých kriminálnikov, ktorí sa za dva, za tri mesiace vrátili, ale za obrovskej útrap, obrovských útrap ďalších a ďalších ľudí. Viete, ešte v Ilave sedia tí, ktorí znásilnili dojčatá! Nie chlapcov alebo nie nejaké dievčatá, ktoré od 12 rokov sexuálne žili, dojčatá znásilnili! Ešte sú, choďte sa na nich pozrieť do Ilavy. Tam vidíte tie výsledky.
A potom Norimberský súd. Pani poslankyňa, Norimberský súd nebol retribučným tribunálom. Norimberský súd súdil nacistických zločinov na základe existujúceho práva bez porušenia, bez retribúcie. To boli základ..., to boli práva, ktoré nacisti pošlapali, a existujúce, nie tie, ktoré si vymysleli potom. Takže nešírte tu klamy a bludy a rozmýšľajte nad tým, čo hovoríte.
A keď tomu nerozumiete, tak tam, prosím vás, nechoďte. Robíte hanbu sebe aj všetkým poslancom. (Potlesk.)

Pán poslanec, dalo by sa reagovať na veľa vašich vyjadrení, ale budem len na to, na ktoré sa cítim ako profesionál, povinne reagovať.
Predovšetkým nemôžeme sa vysporiadať so svojou históriou nie preto, že by sme ju nepoznali alebo nechceli poznať, ale preto, že je politicky stále živá a politici stále si nevedia nájsť jednu predstavu o slovenskej budúcnosti, a preto si nevedia nájsť vzory v minulosti. To je ten základný problém. A keďže sme roztrieštená spoločnosť, na rozdiel od pána Poliačika si nemyslím, že máme mať jednotný názor na históriu, pretože len totalitné štáty, len totalitné režimy majú jeden názor na históriu. Normálne beží úplne prirodzene, že na históriu si vykladá každý podľa toho, z ktorého uhla sa na to díva. A takisto ako vo Francúzsku je štátny sviatok Veľká francúzska revolúcia, je tam celá škola, ktorá popisuje atrocity revolúcie a bojuje proti tomu, aby toto bol štátny sviatok, a my si nevieme vôbec uvedomiť, že sme v demokratickom poriadku a že tu každý má právo na určitým spôsobom výklad svojej histórie.
A pokiaľ to bude záležitosť politická, nikdy nebudeme so svojou históriou vysporiadaní, lebo s históriou sa dá vypovedať len historickými metódami, a to politici nevedia a nemôžu.

... pán predsedajúci. Pán poslanec Mihál, veľa, čo ste povedali, je skutočne racionálne a treba sa nad tým zamýšľať. A my, čo sme ako skorej narodení, my sme zažili všelijaké systémy, kedy tieto veci fungovali. A boli sme aj zvyknutí na to, že to rozdelenie na deň pracovného pokoja a potom, keď sa v 1968 zaviedli soboty ako voľné dni, ako deň pracovného voľna, že to malo nielen svoj terminologický, ale aj obsahový náboj, že keď bol pokoj, tak bol pokoj. Ale musím zas po pravde povedať, že nikdy tento deň pracovného voľna alebo deň pracovného pokoja nebol absolútny. Aj v tých hlbokých 60. rokoch, keď ešte tá tradičná spoločnosť dožívala, boli aj niektoré obchody otvorené v nedeľu, ale v určitý vyhradený čas. Napríklad od 7.00 do 9.00, pretože neboli ladničky a ľudia si museli ísť v nedeľu kúpiť mäso, lebo v týždni si ho nemohli kúpiť.
Ale trošku sme sa zmenili a ten základný princíp je v tom, že človek má určité potreby, ktoré si musí naplniť. Musí sa najesť, musí sa napiť, musí sa obliecť, obuť, ostrihať, atď. Všetko toto si kúpi, keď to potrebuje. A na to nepotrebuje dnes, v dnešnej modernej spoločnosti napríklad to, aby bolo dvadsaťštyri open hodín, teda otvorené dvadsaťštyri hodín vkuse, sedem dní v týždni. Na to nepotrebuje. Vždy je možnosť aj tieto veci riešiť. A predložený návrh preto pokladám za rozumný kompromis medzi tým absolútnym zreťazeným pracovným časom a s nejakým tým zastavením a zamyslením sa. A v tomto zmysle ho podporujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán Matovič, ja som nepočúval tie tri hodiny mlátenia slamy, ktoré ste tu predvádzali. Ale zo začiatku som sa snažil nejakú logiku v tom nájsť. Myslím, že ste tvrdili, že majetok Slovenskej republiky v roku 1993 bol 40 miliárd. Áno, je to tak? Čoho 40 miliárd? Korún? Ja vám poviem len jednu vec. Len vojenského materiálu z Českej republiky bolo do Slovenskej republiky prevezených za 404 miliárd vtedajších československých korún. Takže trošku majte úctu k faktom a netrepte tu také voloviny, ktoré ste tu trepali. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Chce sa mi tak zvolať: O tempora, o mores! To je strašné, čo človek počúva, že myslí si, že chodil do školy, že sa všetko naučil, a ľudia, ktorí tu absolvovali omnoho väčšie a omnoho zaujímavejšie školy, idú školiť o tom, čo nemajú ani šajnu. Ale to nepatrí teraz momentálne na pána poslanca Beblavého.
Ja by som mu chcel len povedať jednu vec, že, predovšetkým, to, čo bolo racionálne v jeho prejave, sa dalo povedať za 15 minút, ostatné bolo mlátenie prázdnej slamy a zdržovanie pánov poslancov a pani poslankyne od ďalšej užitočnej práce pre národ. Čo sa týka histórie, na Slovensku nikdy okrem dvoch krátkych období neexistovala situácia, že neboli stredné články samosprávy. Tie existovali už za Veľkej Moravy. Svätý Štefan ich v podstate obnovil. Keď si zoberieme tie prvé veľké župy, ako zvolenskú alebo nitriansku, to boli veľžupy, ktoré sú asi približne územne na tak prirodzených regiónoch, ktoré sú na Slovensku štyri a podľa tých by sa malo riadiť. Je tu podunajský región, považský región, pohronský región a potišský región a máme dve štatutárne mestá. To je ten asi prirodzený systém riadenia, kde sa dá skĺbiť historická organizácia, ktorá je aj v ľuďoch, s tou organizáciou, ktorá je potrebná pre modernú správu. Ako sa to dá urobiť? Treba sa pozrieť do Maďarska, ktoré ste náhodou nespomínali, ale tam to majú v podstate tieto historické župy spojené do racionálnych historických celkov. Majú tam župné mesta, napríklad Budapešť, a to je asi aj tak... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pani predsedajúca.
Vážená pani poslankyňa, úplne si vážim váš zápal, ale viete, ak sa chceme dostať k správnym záverom, musíme mať aj správne východiská. Keď si dom zle postavíte, tak nikdy nebudete mať stabilný dom. On sa vám skôr či neskôr zrúti, keď nebude mať pevné základy. A to, asi by ma veľmi zaujímalo, keby ste mi vysvetlili politologicky, aký je rozdiel, resp. v čom sa bije národný princíp ako princíp štátu, ktorý tu bol založený v 18. storočí ako výdobytok demokratickej revolúcie, a občiansky princíp, ktorý je na tento národný štát naviazaný. To by som bol veľmi rád, to by som bol veľmi rád, aby ste mi to vysvetlili, aký to je roz..., v čom sú proti sebe tieto dva princípy.
Ďakujem.