Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

21.6.2016 o 17:31 hod.

doc. JUDr. CSc.

Peter Kresák

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21.6.2016 17:31 - 17:33 hod.

Peter Kresák Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. No presne to je moja obava, čo teraz na konci zmienil vlastne kolega Dostál, ale chcem reagovať na kolegu Viskupiča, samozrejme.
Pán kolega, vy ste vo svojom príspevku vlastne tú problematiku posunuli hodným, hodným smerom inam, než je predložený návrh. Samozrejme, baviť sa o individuálnych poslaneckých prieskumoch z rozhodnutia jednotlivých poslancov pokladám za ústavný absolútny nezmysel, musím povedať.
Ale, samozrejme, iná je otázka baviť sa o poslaneckých prieskumoch, ktoré bude iniciovať v istých prípadoch a za konkrétne stanovených podmienok menšina parlamentu alebo teda menšina výboru. Tam vidím, samozrejme, istú logiku a sám za seba poviem, že je to hodné diskusie, a bolo by sa treba nad tým zamyslieť.
Samozrejme, sú aj ďalšie spojené otázky, ktoré by mali hovoriť o tom, čo by malo byť obsahom takého prieskumu, akoby sa mal ten prieskum vykonávať. Ale, ale to sú technické veci, ktoré sa dajú, dajú riešiť. Pozerám sa na to aj z toho pohľadu, že, samozrejme, že kontrolná funkcia Národnej rady je jedna z veľmi dôležitých funkcií Národnej rady. Vieme, že ich, tých funkcií je niekoľko, už som tu o tom hovoril, nechcem sa opakovať. A preto hovorím, že áno, kontrolná funkcia patrí parlamentu, jeho orgánom, ale nepatrí teda jednotlivcom, a preto ja mám veľký problém s tým návrhom, tak ako je napísaný.
Čiže sám za seba hovorím ešte raz, myslím si, že je dobré začať diskutovať na tému, v ktorých prípadoch a za akých podmienok môže menšina iniciovať kontrolnú činnosť, kontrolnú činnosť za jednotlivé výbory, ale, ale priznám sa, striktne odmietam a mám vážnu obavu z toho, aby si mohol kedykoľvek každý jednotlivý poslanec vykonávať poslanecký prieskum, tak chce, ako chce.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 16.6.2016 17:55 - 18:10 hod.

Peter Kresák Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené dámy a páni, takmer po celodennej rozprave mám príležitosť ako posledný povedať pár slov k predloženému návrhu zákona, ktorým, ako, samozrejme, viete, sa mení a dopĺňa zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení.
Filozoficky k navrhnutej novele, samozrejme, treba povedať iba jedno. Predkladatelia majú ambíciu vlastne rozšíriť uplatňovanie práva na prístup k informáciám tak, ako je toto právo zakotvené v ústave, treba povedať, ale treba povedať, žiaľ, tak, ako toto ústavné právo sa nerealizuje. Je to smutné aj pre mňa z pohľadu samotného právnika, pretože mám s tým aj vlastné skúsenosti.
Ale skôr, ako sa k tomu možno bližšie dostanem, dovoľte mi povedať ešte jednu takú súkromnú reflexiu na tú diskusiu. Ja, žiaľ, musím povedať, že ako keby sme si neuvedomovali, že my skutočne nehovoríme dnes o vlastne práve, ktoré je zakotvené v čl. 30 ods. 1 ústavy o práve zúčastňovať sa na správe vecí verejných. To nie je o tom. My hovoríme vlastne o čl. 26 ods. 2, o práve každého slobodným spôsobom vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Účasť verejnosti na konaní orgánov verejnej moci je skutočne realizáciou tohto práva, práva prijímať informácie. A k tomu máme, ako už aj jedna z predrečníčok poukázala, jeden z judikátov. Ale k tomu je celý rad judikátov Ústavného súdu, ktorý v súvislosti s množstvom rozličných orgánov verejnej moci poukazoval na to, že občania majú nielen právo na to, byť prítomní pri rokovaní, ale dokonca majú právo na to, si to rokovanie aj zaznamenávať, zaznamenávať si ho zvukom alebo zaznamenávať si ho obrazom.
Ale o tom, samozrejme, nie je tento návrh, tento návrh je iba o prostej účasti najmä občanov na rokovaniach obecnej rady a obecnej komisie. Takže čo možno povedať z pohľadu toho úmyslu? Ja si myslím, že ten úmysel je, samozrejme, dobrý, ale musím zároveň aj povedať, že tento návrh by vôbec nebol potrebný, vôbec by nebol potrebný, keby práve samosprávy rešpektovali to ústavné právo z čl. 26 ods. 2.
A tu ešte tiež musím ako právnik povedať jednu vec, že hovorím o ústavnom práve, ktoré aj v zmysle ústavného textu nepotrebuje na svoje vykonanie prijatie žiadneho ďalšieho zákona. To je ústavné právo, ktoré sa má realizovať priamo z ústavy ako takej. Preto som si dovolil povedať aj tú poznámku, že vlastne tento návrh zákona by vôbec nebol potrebný, keby sa teda realizoval v praxi.
Dovolím si uviesť ešte jedno tiež také porovnanie, ktorým by som reagoval na tie námietky, ktoré vlastne namietali, že tá účasť verejnosti môže spôsobiť rušenie rokovania orgánu alebo že dokonca tá účasť verejnosti bude mať za následok, že verejnosť sa bude zapájať do rokovania tohto orgánu. Toto musím ale znova zo svojho pohľadu označiť za hlboké nepochopenie, pretože priamo právo účasti neznamená právo prejavu. To je veľký rozdiel. A, samozrejme, kolega Dostál ma tak trošku predbehol v tých príkladoch. Mohli by sme uviesť strašne veľa.
Zoberme si nielen výbory Národnej rady, pretože to porovnanie absolútne sedí s Národnou radou Slovenskej republiky, zoberme si aj účasť verejnosti na našich rokovaniach, na rokovaniach pléna. Berieme to ako samozrejmosť, že verejnosť má mať prístup k nášmu rokovaniu. Ale berieme to, samozrejme, tiež ako samozrejmé, že verejnosť nemôže komunikovať s Národnou radou v rámci svojho prístupu, k tomu sledovať, ako Národná rada rokuje. Čiže nie dosť dobre som rozumel tým námietkam, musím sa priznať, ktorými práve vyslovovali obavy z toho rušenia. Ono, samozrejme, to rušenie môže vzniknúť, ľudia sú rôzni, ale predsa, opäť, bežným rokovacím štandardom je, že osoba, ktorá vedie to rokovanie, má oprávnenie zabrániť rušeniu a má viesť vhodným spôsobom rokovania orgánu, či to je obecné zastupiteľstvo, či to je komisia alebo či to je rada. To znamená, že právo zúčastniť sa rokovania nemôže znamenať právo rušiť rokovanie. Takže pri rešpektovaní práva zúčastniť sa ho, a teda získavať informácie, samozrejme, možno človeka, ktorý ho ruší, aj vykázať. Takže tam by som ja teda nevidel vôbec žiadny problém.
Čo ja ale tiež pokladám za potrebné riešiť v tomto návrhu, opäť je to, nechcem to riešiť vôbec politicky, nechám si ten politický komentár, poviem iba toľko, samozrejme, s dobrým úmyslom, že myslím si, že má byť našou snahou, aby ten legislatívny návrh vlastne pokrýval všetko, čo pokrývať má. A tento návrh, ako už bolo aj niektorými predrečníkmi naznačené, nie celkom pokrýva všetko, čo by mal pokrývať.
A ja osobitne vlastne teraz prejdem aj k tej mojej osobnej skúsenosti. A tá osobná skúsenosť neni reflektovaná v tomto návrhu, čo ma trošku mrzí. A to je vlastne rokovanie výborov v tých mestských častiach. Treba povedať, že predkladatelia sa vyhli tomu, aby výbory mestských častí zahrnuli tak isto do vlastne svojho legislatívneho návrhu a aby sa nepokúsili aj vlastne konštatovať to, že aj výbory v mestských častiach, ktoré, doslova si dovolím citovať § 23, reprezentujú obyvateľov mestskej časti a podieľajú sa na samospráve mesta, ktoré teda plnia samosprávne funkcie. Teda aj tieto výbory by mali, samozrejme, byť verejné, teda ich rokovanie by malo byť prístupné verejnosti. Aká je ale skúsenosť? Žiaľ, samozrejme, aj v tomto jednotlivé mestá, ktoré majú svoje mestské časti, nepristupujú k tej otázke rovnako.
Ja som mal možnosť vlastne v rámci svojej práce pre verejnú ochrankyňu práv sa troška zapodievať touto problematikou, pretože sme dostávali podnety od občanov, ktorí poukazovali na to, že by sa chceli zúčastňovať rokovaní mestských častí, ale nebolo im to umožnené, pretože jednoducho mestské zastupiteľstvá vo svojich rokovacích poriadkoch, vo svojich interných normách rozhodli o tom, že rokovanie týchto samosprávnych orgánov nebude verejné.
Je to jeden legislatívny problém, ktorým tiež chcem troška namietať to konštatovanie, ktoré tu odznelo, že vlastne zákon o obecnom zriadení je akýsi svätý grál, ktorý netreba otvárať, ten zákon má svoje nedostatky napriek svojmu veku, možno aj vďaka tomu. A práve jeden z tých nedostatkov je skutočnosť, že v prípade orgánov mesta tento zákon práve výbory mestských častí z pre mňa nepochopiteľných dôvodov nevymenúva medzi orgánmi mesta. Za orgány mesta menuje iba mestské zastupiteľstvo a, samozrejme, ako predstaviteľa mesta uvádza primátora. Ale to je až v § 24, zatiaľ čo v § 23 sa venuje vlastne pozornosť iba výborom mestských častí.
A práve toto konštatovanie, toto rozdelenie a pre mňa nie vcelku logické rozdelenie zákona alebo jeho vnútorná štruktúra spôsobilo skutočnosť, že keď verejná ochrankyňa práv dostala podnet od občanov, ktorí namietali, že nemajú právo, nemajú prístup k informáciám, pretože jedno mesto, nebudem ho teraz menovať, má proste v svojom rokovacom poriadku zákaz prístupu verejnosti k rokovaniam výborov mestských častí, tak, samozrejme, verejná ochrankyňa práv preskúmavala ten podnet a dospela k úplne logickému pochopiteľnému záveru vzhľadom na dikciu zákona a vzhľadom aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadne prístupu k informáciám. Dospela k logickému záveru, že konštatovala porušenie práva na prístup k informáciám v prípade nepripustenia občanov na rokovanie výboru mestskej časti.
Potom sme ale narazili na problém, pretože, samozrejme, verejná ochrankyňa práv, ako iste viete, má pomerne obmedzené právne možnosti. Je to takzvaný ten mäkký prostriedok ochrany práva. Čo sme mohli urobiť, je, že sme sa obrátili na príslušnú okresnú prokuratúru v meste, ktorého sa ten prípad dotýkal, a žiadali sme, aby prokurátor, ktorý má silnejšie možnosti, zakročil v tejto veci. A paradoxne odpoveď prokurátora znela, že mesto tak môže urobiť, pretože výbor mestskej časti neni je zaradený medzi orgány mesta, bodka. Fu, je to veľmi zvláštna odpoveď, ale taký je ten reštriktívny výklad jednej okresnej prokuratúry.
Chcem tiež povedať, že zďaleka tá naša skúsenosť alebo skúsenosť verejnej ochrankyne práv z roku 2015 nebola jediná. Keď sme sa venovali tej problematike aj troška v minulosti, tak sme zistili, že na podobný problém narazil aj jej predchodca pán docent Kandráč. Pán docent Kandráč to riešil ale ináč. On tiež konštatoval porušenie práva, samozrejme, v takomto prípade, ale obrátil sa na vtedajšieho ministra vnútra Lipšica, pretože minister vnútra je, samozrejme, z hľadiska obsahového zodpovedný aj za zákon o obecnom zriadení. Upozornil ho na problém a požiadal ho, aby došlo k legislatívnej zmene, teda k tomu, aby sa vlastne výbory dostali medzi orgány mesta. Odpoveď pána ministra, ktorá je dodnes archivovaná v materiáloch verejného ochrancu práv, znela, že: „Áno, máte pravdu a urobíme zmenu.“ To bolo v roku 2010. Čiže ministerstvo vnútra sa zaviazalo, že urobí s týmto problémom niečo, ale, žiaľ, k tej zmene dodnes nedošlo, asi boli iné dôležitejšie problémy.
Ďalšia vec, ktorá mi troška vadí a ktorú pokladám za nedostatok tej predloženej právnej úpravy, je skutočnosť, že táto právna úprava alebo ten návrh tej zmeny nezohľadňuje jeden praktický problém, ktorý môže vzniknúť. A myslím, možno ste sledovali, a verím, že ste viacerí z vás sledovali situáciu, ktorá sa odohrala tento týždeň v Košiciach pri účasti občanov na rokovaní o parkovacej politike v meste, že proste môžu vzniknúť situácie, keď občania chcú byť prítomní pri rokovaní, ale skutočne pri najlepšej vôli sa nemôžu zmestiť všetci do rokovania, do tej rokovacej sály. A potom vzniká problém „kto a ako“. Ja som teda presvedčený, že by bolo potrebné doplniť tento návrh zákona aj o ustanovenia, ktoré budú, dovolím si teraz voľne interpretovať, konštatovať, že účasť verejnosti na rokovaní obecnej rady, komisie a tak ďalej sa umožňuje do naplnenia kapacít miest určených pre verejnosť. Takéto konštatovanie pokladám za potrebné, pretože je to konštatovanie, ktoré vlastne zodpovedá aj konštatovaniu nášho rokovacieho poriadku, pretože, samozrejme, ono takéto konštatovanie vymedzí tie legislatívne hranice pre tú účasť verejnosti, ktorú tam pripustia, ale, samozrejme, nie vždy sa objektívne všetci môžu toho zúčastniť.
Tretia poznámka k tomu nedostatku alebo k tomu, čo je. Samozrejme, dá sa možno vytýkať troška tomu návrhu, ale myslím, že bolo popravde konštatované, že neni to súčasť tohto návrhu. To je skutočnosť, že ním vlastne nie je snaha, a možno je škoda, že naraz nešli dva návrhy za sebou, reflektovať aj tú situáciu v zákone o samosprávnych krajoch, kde je tiež paradoxne tá situácia, že v § 11 zákona č. 303/2000 Z. z. sa konštatuje, že, samozrejme, zastupiteľstvo rokuje verejne, teda verejnosť tam má prístup, ale už komisie, ktoré sú upravené v § 20, toto nemajú obsiahnuté. Čiže súhlasím a stotožňujem sa s tým, že bude potrebné asi aj otvoriť tento zákon, aby, samozrejme, tá úprava či už na úrovni obcí a miest, ale aj na úrovni vlastne samosprávnych krajov bola rovnaká.
Nebudem hovoriť dlho, pretože veľa bolo povedané, dovoľte mi zhrnúť, osobne som presvedčený, že ten návrh pomáha zlepšiť prístup občanov Slovenskej republiky k informáciám a nemá ako škodiť, nemá ako škodiť tým orgánom, pri rokovaní ktorých tí občania budú, samozrejme, pri rešpektovaní tých pravidiel, ktoré, predpokladám, o ktorých som hovoril, nemôžeme si mýliť právo zúčastňovať sa na rokovaní s právom na tom rokovaní hovoriť alebo vystupovať. Čiže to treba dôsledne oddeliť. Ale ja som presvedčený, že zvolení reprezentanti v obecných samosprávach toto vedia urobiť a nebudú mať s tým problém.
Ešte na záver iba jedna poznámka k tomu volaniu po stanoviskách ZMOS-u. Ja, žiaľ, tiež musím povedať, že hovoríme o ústavnom práve, ku ktorému sa ZMOS nemá čo vyjadrovať. A, samozrejme, samotná skúsenosť, že máme mestá, ktoré rešpektujú toto právo, a máme mestá, ktoré to právo nerešpektujú, už aj to volá po tom, aby došlo k jednotnej úprave a aby sme nenehali túto vážnu ústavnú otázku otvorenú na svojvôľu jednotlivých samospráv. Ako príklad mi iba dovoľte uviesť niekoľko miest, ktoré napríklad pri tých výboroch mestských častí nemajú ten problém, o ktorom som hovoril. Trenčín, Žilina, Banská Bystrica, Prešov, Považská Bystrica napríklad, to sú mestá, ktoré umožňujú občanom účasť na rokovaní výborov. Ale potom máme mestá, ktoré to neumožňujú, ale tie nechcem radšej menovať.
Ďakujem veľmi pekne za vašu pozornosť, tým som skončil (potlesk).
Skryt prepis
 

Vystúpenie spoločného spravodajcu 15.6.2016 18:26 - 18:28 hod.

Peter Kresák Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážená Národná rada, dámy a páni, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Návrh zákona po formálnoprávnej stránke spĺňa všetky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách vlády. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre obranu a bezpečnosť. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona v druhom čítaní do 5. septembra 2016 a v gestorskom výbore 6. septembra 2016.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Pán predkladateľ, samozrejme, ozrejmil, ja iba možno z tohto miesta dodám, že skutočne treba zagratulovať aj Súdnej rade, že získala ako ústavný orgán dôstojné priestory. Ale potom následne logicky, pochopiteľne, že je potrebné upraviť zákonnú úpravu tak, aby tento ústavný orgán mohol byť aj chránený takým spôsobom, ako bol chránený v miestach, kde sídlil predtým.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam preto, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že zákon, návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh tohto zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu k tomuto návrhu. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 24.5.2016 16:26 - 16:27 hod.

Peter Kresák Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Nuž teda, budem hovoriť sám za seba, ale nepoteším vás, pán Rajtár, nepoteším vás, lebo absolútne nesúhlasím s obsahom vášho návrhu. Som vodič, ktorý jazdí po slovenských cestách už viac ako 40 rokov, a samozrejme som vodič, ktorý jazdí po slovenským cestách s prívesným vozíkom aj bez neho. Ale keďže som vodič a chodím a chodil som na technické prehliadky, tak musím vás troška doplniť.
Je pravdou, že nebrzdený vozík sa mi musí podrobiť kontrole bŕzd, ktorú, ako ste spomínali, alebo prípadne iné veci. Ja na druhej strane vás musím upozorniť na to, že aj nebrzdený vozík je vlastne účastníkom cestnej premávky, a práve nebrzdený vozík je, napríklad ich zavesenie kolies je strašne dôležité, ktoré sa musí kontrolovať, ale nie iba zavesenie kolies, aj signalizačná sústava. Lebo asi viete, že keď sa pripojí nebrzdený vozík, tak cez elektrické vedenie sa pripája aj jeho smerové označenie, smerovky, brzdové svetlá a ďalšie svetlá. Vy chcete, aby sa tieto veci nemuseli kontrolovať a hovoríte, že chcete pomôcť, že to má nejaký pozitívny sociálny vplyv. Ja sa práve bojím, že to bude mať významný negatívny sociálny vplyv na životy a zdravie osôb, ktoré sa zúčastňujú cestnej premávky. Nebrzdené vozíky majú nosnosť zhruba niekedy okolo 300 kg, niekedy viac, niekedy menej. Ak chcete, aby chodili po cestách príšery, ktoré nebudú fungovať, označenia s nákladom 300 kg, ktoré sa môžu kedykoľvek uvoľniť, odtrhnúť, pretože nebudú fungovať zavesenia? Chcete, aby sme mali väčší počet dopravných nehôd na Slovensku? Ja teda nechcem.
A preto musím úprimne povedať, nepáči sa mi váš návrh, nesúhlasím s ním a nepokladám ho vôbec za pozitívny.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie spoločného spravodajcu 24.5.2016 14:47 - 14:51 hod.

Peter Kresák Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, ja som sa oficiálne nepripravoval na vystúpenie k tomuto návrhu zákona, ale predsa len ako človek, ktorý sa zaoberá ústavným právom, tak cítim istú potrebu vyjadriť zopár vlastných názorov a postrehov k tomu návrhu, ako bol dnes prednesený.
Mám totižto taký pocit, že nie dosť dobre si všetci uvedomujeme význam tohto návrhu ústavného zákona. Nechcem teraz hodnotiť politicky a nie som ani rád, že sa tu, aj v diskusii často veľmi jednostranne tu odozneli názory v tom druhu, že kto neni za nás, je určite proti nám, že proste, prípadné vyjadrenie iného názoru musí byť vždy niečo, čo je spojené s korupciou alebo s niečím, čo je nežiaduce v tejto spoločnosti. Nie, nie, tak to nechcem vnímať. Ale čo pokladám za potrebné v prvom rade povedať, je to, že máme pred sebou návrh novely Ústavy Slovenskej republiky, ktorá, návrh, ktorý je svojím rozsahom pomerne malý. Tri články v podstate návrhu, tri body zasahujú do troch článkov textu ústavy. Len jedna vec tu neodznela, a tú chcem zvýrazniť.
Tieto tri pomerne malé, ale ja zas musím povedať, nesporne veľmi významné zásahy do ústavy, v podstate prinášajú významné, veľmi významné rozšírenie kompetencií Národnej rady Slovenskej republiky. Toto si musíme uvedomiť. Pretože ak doposiaľ sme sa v ústavnom práve vždy snažili pri diskusii v Národnej rade zvýrazňovať, že Národná rada je v prvom rade orgán moci zákonodarnej, teda má pôsobnosť v oblasti normotvorby, v oblasti kontrolnej, v prvom rade samozrejme voči vláde Slovenskej republiky, kreačnej pri vytváraní orgánov a v oblasti vnútornej a zahraničnej politiky. Týmto návrhom, pokiaľ prejde, sa pôsobnosť Národnej rady rozšíri o piatu oblasť, a to je oblasť vyšetrovania. Je na slobodnej vôli asi každého poslanca, ako sa rozhodne. A myslím, že tak by to aj malo byť v prípade tohto návrhu. Ja iba pokladám za potrebné zvýrazniť, že ak ten návrh prejde, tak Národná rada bude oveľa silnejšia, ako bola predtým. Samozrejme, ono to má svoje aj benefity alebo výhody a má to svoje nevýhody, ktoré prináša každá takáto zmena, samozrejme.
Čo mne napríklad troška chýba, ale nechcem zazlievať predkladateľom, je otázka vykonávacieho predpisu. Samozrejme, ten návrh počíta s tým, že sa vydá zákon, ktorý vlastne vykoná tieto zmeny, nevidel som novelu. (Reakcia predkladateľa.) Mohlo by to byť. Ale stačí, stačí zmena rokováku? Je to otázka, samozrejme, lebo samozrejme s tým návrhom sú spojené viaceré otázky, ktoré súvisia aj s nákladmi na činnosť toho vyšetrovacieho výboru, s predvolávaním svedkov, svedočného, ochrany osobných údajov, a tak ďalej. Ak je to zapracované všetko v tom návrhu, tak prosím, ale bojím sa, že tých vecí je teda hodne veľa, ktoré s týmto súvisia. Čiže, samozrejme, myslím si, že sú výhody tohto návrhu a sú aj isté riziká. Ako som povedal, bude na každom z nás, ako sa rozhodneme.
Ja by som možno ešte jednu vec chcel na záver možno povedať, že neviem, pokiaľ viete, neni to, nie sú to iba parlamenty vymenovaných štátov Európskej únie, ale celkom asi nie tak dávno samotný Európsky parlament zriadil, ale iným spôsobom, väčšinou svojich hlasov členov, zriadil vlastný vyšetrovací výbor, ktorý riešil tú kauzu tzv. Dieselgate. Čiže poslanci sa rozhodli, že tiež budú vyšetrovať vlastne nastavenie tých dieselových motorov v rámci členských štátov Európskej únie. Čiže áno, prax tu taká je, parlamenty zvyknú zriaďovať vyšetrovacie výbory, záleží samozrejme teda na tej situácii, ako sa väčšina poslancov, potrebná väčšina poslancov rozhodne, či pôjdeme touto cestou alebo či touto cestou nepôjdeme. Každopádne, ak sa vyberieme touto cestou, bude Národná rada podstatne silnejším orgánom než je v súčasnosti.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie spoločného spravodajcu 24.5.2016 14:15 - 14:17 hod.

Peter Kresák Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Takže ja iba, aby som uviedol veci na správnu mieru, že bol som pred chvíľočkou požiadaný vzhľadom na neprítomnosť povereného spravodajcu, aby som sa ujal tejto funkcie. Ja, priznám sa, nemám s tým, samozrejme, žiadny problém. Takže dovoľte mi, aby som sa ako navrhnutý spravodajca alebo zastupujúci spravodajca vyjadril k tomuto návrhu.
Takže, vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca, teda určený ústavnoprávnym výborom, k tomuto návrhu ústavného zákona. Samozrejme, návrh ústavného zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti, ktoré sú uvedené v rokovacom poriadku a ktoré sú uvedené v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokovali: ústavnoprávny výbor, výbor pre obranu a bezpečnosť a výbor pre ľudské práva a menšiny. Za gestorský výbor bol navrhnutý, pochopiteľne, ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh ústavného zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Samozrejme, ten účel vlastne pán predkladateľ vysvetlil. Ja v tomto momente nebudem asi ďalej rozvádzať ten účel. Ja myslím, že účel je zrejmý, aj cieľ tohto návrhu ústavného zákona. Ako teda spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh tohto ústavného zákona prideliť výborom, vrátane teda určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie tohto návrhu ústavného zákona v samotných výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Tým som v tomto momente svoju úlohu vyčerpal. Pani predsedajúca, poprosím vás, otvorte všeobecnú rozpravu.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18.5.2016 11:35 - 11:37 hod.

Peter Kresák Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predseda Národnej rady.
Pán kolega Klus, vyjadrím svoj osobný názor právnika na vami predložený ústavný zákon. Musím povedať, že s ním nesúhlasím, pretože mám s ním veľa, veľa problémov. Začnem veľmi otvorene tým, v čom je to jadro toho problému asi najväčšie.
Asi poznáte teóriu, ktorá hovorí niečo o materiálnom jadre ústavy. Tá teória hovorí o tom, že sú ustanovenia ústavy, ktoré sa nesmú meniť v demokratickom a právnom štáte. A, samozrejme, rešpektovanie základných práv a slobôd je základnou súčasťou tohto materiálneho jadra ústavy a to sa nedá prelomiť ani ústavným zákonom. Preto som ja taký smutný, keď sa človek snaží niečo dosiahnuť, čo sa nedá dosiahnuť normálnou cestou, tak to chce urobiť cez ústavný zákon. Nie ste prvý a nie ste asi ani posledný, ale ako právnik to musím brániť a musím sa voči tomu vyjadriť. Nesúditeľnosť, nezrušiteľnosť základných práv je, samozrejme, súčasťou základných práv, tak ako je súčasťou základných práv všeobecnosť, rovnosť, priamosť volebného práva a tak isto aj rovnaký prístup, rovnaký prístup všetkých občanov k voleným funkciám. A preto som presvedčený, že tento rovnaký prístup nemožno diskriminačne odňať jednej kategórii občanov.
Nie ste totižto ani dôsledný v tom vašom návrhu. Hovoríte o starostoch, hovoríte o predsedoch VÚC, ale, kriste bože, tá vaša argumentácia o poslancoch, prečo tam nie sú, tá stojí strašne na hlinených nohách. Poslanci sú tak isto legitímni zástupcovia, sú volení občanmi a majú právo prezentovať aj názor trebárs svojej obce, tak isto ako to môže robiť aj starosta. Je na Národnej rade, aby rozhodla, či je ten názor objektívny alebo nie. Nechápem túto selekciu a nepokladám ju za správnu.
Ale mohol by som ísť aj ďalej. Zmieňujete sa o týchto volených funkcionároch, bavme sa napríklad aj potom o akademických funkcionároch, rektor, prorektor je tak isto volený akademickou obcou, je volený senátom na takú istú zastupiteľskú funkciu. A takíto funkcionári nám nevadia v Národnej rade? Samozrejme, tých otázok by som mohol... (Prerušenie vystúpenia časomerom, potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 17.5.2016 16:16 - 16:18 hod.

Peter Kresák Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Musím aj ja reagovať, hoci som nemal už veľkú chuť sa prihlásiť, ale pán kolega Číž začal s tou nebezpečnou relativizáciou alebo politizáciou ľudských práv. Ale, žiaľ, musím povedať, že práve z jeho prejavu ja som vycítil tú relativizáciu a politizáciu, pretože ja som presvedčený o tom, že ten prejav ani tak nebol vôbec o správe samotnej ombudsmanky, ale skôr akési "pledoajé" na ochranu komisárky. Nechápem prečo, nevidím tam nejakú súvislosť.
Ale v súvislosti zasa s tou relativizáciou alebo politizáciou ľudských práv musím povedať, že ľudské práva stoja mimo akejkoľvek politickej korektnosti. Pretože tie sa buď rešpektujú, alebo sa nerešpektujú. A vieme dobre z ústavy, že sú nezrušiteľné, neprenosné a neodňateľné, takže nebavme sa o nejakej politickej korektnosti, pretože je našou povinnosťou ich rešpektovať.
Samozrejme, ako právnikovi vám nemusím, vás nemusím upozorňovať na to, že je absolútne nevhodné, a keď chceme, nekorektné hovoriť o tom, že pani Tomanová je ombudsmanka. Akože komisárka zriadená zákonom sa predsa nedá porovnávať s ústavným činiteľom, to hádam sa zhodneme, nie? Takže keď sa bavíme o prístupe alebo o tom, či má ombudsmanka ústavnú povinnosť, ústavnú povinnosť konať na základe niekoho podnetu, takže koná. Tak neviem potom, čo jej vytýkate, keď ste sami povedali to, že vlastne tá jej správa bola absolútne korektná v tom, že konštatovala, že sa vlastne k ničomu nemohla dostať. Ale ja nie som sudca. Nechajme na súdne orgány, nech posúdia, do akej miery to konanie niekoho bolo alebo nebolo v súlade s právnym poriadkom.
Takže dovolím si iba povedať, že, prosím, buďme, buďme skutočne voči sebe korektní a nerobme politizáciu zo základných práv a slobôd a ich dodržiavania.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 17.5.2016 15:44 - 15:46 hod.

Peter Kresák Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja iba veľmi stručne chcem troška zareagovať na predrečníčku. Nie celkom totižto môžem súhlasiť s jej požiadavkou alebo tvrdením, že pani verejná ochrankyňa práv sa vo svojej činnosti dostatočne venuje právom obetí.
Kto je obeť? Je obeť iba ten, voči ktorému sa vedie trestné konanie a prokurátor alebo súd porušuje jeho základné právo? Alebo je obeť ten, ku ktorého porušeniu základného práva a slobody dôjde v konaní orgánu verejnej moci alebo vyčleneného orgánu verejnej správy? Som presvedčený, že to sú práve obete, ktoré sleduje a ktorým sa venuje pani verejná ochrankyňa práv. Nebudem opakovať a vymenúvať tie prípady detí, seniorov, Rómov alebo iných kategórií ľudí, ktoré sú obete. Sú obete zlého konania, zlého rozhodovania orgánov verejnej správy.
Čiže bol by som veľmi nerád, keby sme tlačili verejnú ochrankyňu práv do činnosti, na ktorú ani nemá zákonné opodstatnenie.
Takže ja som presvedčený, že venuje sa obetiam. A vlastne každé porušenie práva má svoju obeť. A tieto obete treba hájiť a treba upozorňovať na ich porušenia práv. A myslím si, že to tá správa obsahuje.
Ale veľmi by som chcel sa stotožniť s vaším upozornením na obsah správy práve v súvislosti s financiami, ktoré má kancelária k dispozícii. Ja osobitne citlivo vnímam jednu skutočnosť, že verejný ochranca práv je jediný ústavný orgán, ktorý skutočne nemá vlastnú kapitolu v štátnom rozpočte. A je to na Národnej rade Slovenskej republiky, aby túto vec zmenila. A nejedná sa iba o samostatnú kapitolu, pretože to má, samozrejme, svoje následky ďalšie právne, ale jedná sa o ten dostatočný počet finančných prostriedkov. Od počtu finančných prostriedkov sa odvíja počet pracovníkov kancelárie a ich kvalita. Povedzme si to aj tak. Čiže ak niekedy vyčíta... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 28.4.2016 15:15 - 15:35 hod.

Peter Kresák Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Vážení pán predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte mi, aby som sa svojím príspevkom taktiež zapojil do diskusie na tému, ktorá skutočne presahuje, presahuje priestory tohto parlamentu, pretože sa dotýka, bytostne sa podľa môjho presvedčenia dotýka občanov Slovenskej republiky, pretože je to téma, ktorá hovorí o vzťahu a o pokusu o vyriešenie jednej zásadnej právnej otázky. A to je vzťah formálnoprávneho a materiálneho prístupu k právu a k prístupu k štátu.
V podmienkach Slovenskej republiky vlastne sa nachádzame v diskusii, ktorá nemá svojím spôsobom precedens. Nemám na mysli to, že by sa o tom už nediskutovalo, lebo to, čo predložil pán kolega poslanec Budaj, je vlastne už v poradí siedmy pokus o vyriešenie, vyriešenie tohto problému. Musím ale povedať, že Slovensko, aj keď sa ocitlo v tejto situácii, že vlastne zaoberá sa vecou, ktorú predtým neriešilo, žiaľ, žiaľ, neni, neni jediné ani nie je prvé, pretože s podobnými ústavnoprávnymi problémami sa museli zaoberať aj krajiny, ktoré v minulosti riešili následky totalitárnych režimov.
Dovolím si uviesť iba dva príklady, a to rok 2005 v Argentíne, keď došlo k zrušeniu dvoch zákonov o amnestiách, ktoré vydala predtým vojenská chunta následkom teda toho konfliktu faklandského v 90. rokoch alebo v 80. rokoch. A potom neskôr aj nám dobre známa Snemovňa lordov, keď konala ako najvyšší súdny orgán Veľkej Británie a rozhodovala o tom, či dôjde k vydaniu alebo k nevydaniu bývalého vlastne diktátora generála Pinocheta. Možno si na ten prípad spomínate, pretože tiež neni taký dávny. Pinochet takisto vlastne vydal amnestiu, ktorou amnestoval seba aj ďalších príslušníkov vojenskej chunty. Snemovňa lordov takisto nemala problém zrušiť a vydať generála Pinocheta v tom čase. Takže v medzinárodnom práve verejnom sa s touto problematikou už potýkame pomerne dlhšie a je potrebné, aby sme si možno troška vzali aj vzor z tých našich, by som povedal, starších demokracií.
Na úvod ale môjho príspevku mi dovoľte jednu vec povedať. Ja sa budem snažiť veľmi svoj príspevok, ktorý je pomerne dlhý, a vzhľadom na váš čas budem sa veľmi pokúšať ho skrátiť, ale budem sa snažiť venovať pozornosť nie politickým otázkam, ktoré súvisia s týmto návrhom, ale chcem iba upriamiť pozornosť na ústavnoprávne aspekty tejto problematiky, hlavne chcem polemizovať s námietkami, ktoré v minulosti odznievali v súvislosti s predloženými návrhmi a ktoré vlastne tvrdili, že to, o čo sa predkladatelia pokúšajú, nie je právne možné.
Predtým ale, ako začnem vymenúvať ten svoj prístup, dovoľte mi ešte povedať, že je dobré, že pán predkladateľ Budaj práve vo svojom príspevku pomerne podrobne venoval pozornosť tým historickým a politickým súvislostiam, pretože je to 20 rokov, čo sa udialo to, o čom hovoríme, a mnohí, mnohí z nás, z vás teda, tí mladší, si to asi presne nepamätajú a je to pre nich vzdialená história. Takisto, samozrejme, aj mladá generácia nevie presne, o čo sa vlastne jedná. Preto je dobre, preto je dobre o tom aj pri tejto príležitosti hovoriť aj širšie a politicky.
Je potrebné asi aj tiež povedať, že predkladaný návrh ústavného zákona, to je potrebné zopakovať, nikoho neodsudzuje. Samozrejme, Národná rada, a to tvrdím stále, nebude sudca a nebude vyšetrovateľ, ale tento predložený návrh ústavného zákona, pokiaľ bude prijatý, iba otvorí dvere pre to, aby sa nastolila spravodlivosť. A tá spravodlivosť, to je to, čo podčiarkuje podstatu toho materiálneho prístupu, materiálneho prístupu k právnemu štátu, ktorú už aj moja predrečníčka spomenula práve v súvislosti s profesorom Radbruchom, ktorého si veľmi vážim a na ktorého sa musím aj ja dovolávať, pretože to je jedna z najväčších postáv vlastne 20. storočia v oblasti právnej filozofie a je to najväčší reprezentant vlastne tej prirodzenoprávnej teórie, ktorá nalomila to kelsenovské, normativistické. Ale k tomu sa ešte dostaneme.
Možno je treba tiež, ak sa snažím držať sa tej právnej línie, vlastne vrátiť sa aj troška do histórie. A je o tom potrebné, treba hovoriť, pretože bez toho sa nemôžme správne zhostiť tejto témy. A tá história, vlastne to je história samotného inštitútu, o ktorom sa bavíme. To je vlastne história inštitútu amnestie a milostí. Je treba povedať, že amnestia a milosť je tak stará alebo tieto inštitúty sú tak staré, ako je starý právny poriadok. A to z jednoduchého dôvodu, že ich zmyslom od samého začiatku bolo umožniť potrebnú korekciu právneho poriadku, keď to samotný právny poriadok neumožňuje. Aj preto mi dovoľte iba jednu vetu z viacerých prác filozofa Aristotela teraz tu citovať, ktorú už, už vlastne pred viac ako dvomi tisícmi rokov povedal, že milosť - a teraz ma, prosím, počúvajte - milosť je preto nástrojom nevyhnutnej opravy, korekcie právnej normy alebo zákona v prípadoch, keď tento právny poriadok alebo nástroj práve vďaka svojim všeobecným formuláciám zanechal určité medzery. Inými slovami, už Aristoteles rešpektoval to, že milosť je špeciálny nástroj opravy právneho poriadku. Nie nástroj, ktorým by sa dal ten právny poriadok zneužívať.
A práve tu mi dovoľte preklenúť istý dejinný, dejinný oblúk a vrátiť sa práve k profesorovi Radbruchovi, ktorý je známy v súvislosti s milosťou aj ďalším citátom, keď povedal, že akceptovanie milosti a amnestie v ústavách moderných demokracií je uznanie toho, že svet, ktorý nás obklopuje, nie je iba svetom práva, nie je iba svetom práva, ale existujú aj iné hodnoty, ktoré je niekedy potrebné chrániť aj proti právu samotnému. Zvýrazňujem slovo hodnoty. A medzi tou prvou hodnotou, ktorá sa spája s právom je, samozrejme, spravodlivosť. Teda profesor Radbruch touto filozofiou, samozrejme, dosiahol to, čo tu už bolo povedané, že aj norimberské procesy sa mohli odohrať tak, ako sa odohrali, pretože klasickou obranou osôb, ktoré stáli pred tým, pred norimberským tribunálom, bolo to, že oni vlastne konali v súlade s vtedy platným pozitívnym právom. A teraz je otázka, samozrejme, musela znieť, je možné akceptovať takúto obranu, keď to pozitívne právo bolo zjavne nespravodlivé? Samozrejme, odpoveď moderného sveta je nie. A preto aj v takomto prípade si myslím, že ten záver v prípade zneužitia inštitútu amnestie by mal byť taký, že takúto amnestiu musíme odmietnuť.
Samozrejme, amnestia aj v slovenskom právnom poriadku prešla istým vývojom a mala rôzne podoby. Iste viete, že v zásade mali sme tri druhy milostí, alebo teda tri druhy amnestií vo forme agraciácie, abolície a rehabilitácie. My sa teraz bavíme o tej, by som povedal, najsilnejšej forme, o abolícii, pretože abolícia práve hovorila o tom, že hlava štátu môže rozhodnúť o tom, aby sa trestné stíhanie nezačínalo, alebo ak sa začalo, aby sa ukončilo. Každá ale forma amnestie má jednu spoločnú vlastnosť, je to zásah do súdnej moci. Amnestia ako inštitút teda vlastne predstavuje prekročenie striktnej deľby moci, keď vlastne výkonná moc zosobňovaná tradične najprv monarchami, neskôr hlavami štátov si osobuje funkciu sudcu a vlastne zasahuje do súdneho konania, ale v najsilnejšej forme aboličnej dokonca aj vynecháva súdne konanie, pretože povie, že určitý čin sa nebude stíhať.
Len čo je zaujímavé a čo je tiež z pohľadu právneho treba povedať, je tá skutočnosť, že každá amnestia sa v teórii ústavného práva vždy spája s konkrétnym trestným činom, tak ako sa milosť spája aj s konkrétnym páchateľom. Čo je zaujímavé na tých rozhodnutiach, ktoré vlastne, o ktorých tu dnes diskutujeme, o tých dvoch amnestiách, o tých článkoch tých dvoch amnestií, to je tá skutočnosť, že tieto články ani túto minimálnu, toto minimálne kritérium, ústavné požiadavky na amnestiu nespĺňalo, pretože tie amnestie boli vyhlásené na neurčený počet páchateľov, pre neurčený počet skutkov. Treba povedať, že toto je skutočne niečo, čo prekračuje všetky akceptovateľné hranice amnestie. A dostávame sa potom pomaly k tomu, že vlastne, bolo to už niekoľkokrát spomínané tento týždeň tu, musíme sa pýtať, že čo to je. Vyzerá, vyzerá ako, teda chodí to ako kačka, kváka to ako kačka, je to kačka?
Otázka znie, je možné nazývať amnestiou niečo, čo nespĺňa žiadne ústavné požiadavky na amnestiu? Nuž moja odpoveď je, že asi, asi ťažko. Aj z toho dôvodu teda ako právnik dospievam k záveru, že amnestie, ktoré sú dnes obsahom nášho rokovania, nespĺňajú ten minimálny štandard tej požiadavky, ktoré na obsah amnestií kladie ústavný a právny poriadok. Samozrejme, tých požiadaviek, ktoré tradične sa spájajú aj v našom právnom poriadku s amnestiami, je celý rad.
Možno by som mohol spomenúť napríklad tú, že tradične od vzniku Československej republiky sa inštitút amnestie spája s výlučným oprávnením pre hlavu štátu. Nebolo možné, aby toto oprávnenie prevzal niektorý iný ústavný činiteľ. Žiaľ, ale treba povedať, že po ukončení platnosti prvej ústavy Československej republiky neskorší socialistický režim v svojich ústavách sa vzdal tejto tradície a vlastne až do roku 1992, keď došlo k rozpadu Českej a Slovenskej federatívnej republiky, platila socialistická ústava, ktorá obsahovala to ustanovenie, ktoré potom paradoxne prevzala slovenská ústava, Česi nešli tou cestou, to ustanovenie, ktoré obsahovalo veľmi široký rozsah amnestií, teda abolíciu, agraciáciu a rehabilitáciu, a neviazala dokonca túto amnestiu iba na výlučné oprávnenie prezidenta. Umožnila výkon amnestie aj osobe predsedu, predsedovi vlády, pokiaľ zastupoval funkciu prezidenta. Takže táto koncepcia bola socialistickou koncepciou. A vy to už asi viete, v roku 1999 sa nám ju podarilo tou prvou ústavnou novelou z nášho ústavného poriadku dostať. Ale medzitým sme už ležali pred problémom, ktoré práve spôsobili amnestie z roku 1998, teda prijaté tesne pred voľbami a tesne predtým, ako sa začalo dariť meniť ten nešťastný ústavný systém Slovenskej republiky podľa pôvodného ústavného textu.
Ďalšia, ale významná právna otázka, ktorá, ktorú sa právnik musí pýtať, ale nie, myslím si, nielen právnik, ale aj každý poslanec v súvislosti s touto nadnesenou témou, je, či existuje vlastne verejný záujem na odstránenie týchto amnestií z právneho poriadku Slovenskej republiky. Nuž moja otázka, moja odpoveď na túto otázku, samozrejme, je pozitívna. Áno, existuje verejný záujem, pretože existuje verejný záujem na tom, aby sa odstránili skrivodlivosti, ktoré vlastne boli vyslovené s rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.
Totižto prečo to tvrdím, tvrdím to aj pre to, že text týchto, týchto amnestií zasiahol do základných ľudských práv a slobôd. Zasiahol napríklad do práva, ktoré garantuje každému právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo vyšetrená. Tieto amnestie boli v rozpore aj so základným ustanovením ústavy, ústavným, ktorý hovoril o tom, že základné ľudské práva sú neprenositeľné, nescudziteľné a nezrušiteľné, pretože vlastne právo na riadny súdny proces bolo odňaté a bolo zrušené.
Takže, samozrejme, áno, je tu verejný záujem a musím to povedať preto, pretože, samozrejme, tie reakcie slovenskej verejnosti po vydaní týchto amnestií boli jednoznačne negatívne. To znamená, že verejnosť nepociťovala prijatie týchto amnestií ako niečo, čo upokojuje situáciu, ale skôr ako niečo, čo vyvoláva, vyvoláva vážny morálny konflikt, ale aj politický. A ešte ďalšia významná otázka v tejto súvislosti vzniká a treba k nej zaujať stanovisko. Je aj v záujme bezpečnosti štátu, aby sa tieto amnestie odstránili? Zasa odpoveď je áno, samozrejme. A prečo? Z toho jednoduchého dôvodu, čiže na základe všetkých zverejnených informácií a ja mám tých informácií v počítači skutočne dosť, ale nechcem ich tu opakovať, existujú vážne indície, ktoré hovoria o tom, že vlastne na organizácii a priebehu únosu, vraždy a ďalších trestných činov, ktoré sú spojené s únosom syna prezidenta Kováča, sa podieľali orgány verejnej moci. Jeden z tých orgánov verejnej moci je Slovenská informačná služba. A práve dôveryhodnosť napríklad pre Slovenskú informačnú službu je prvoradým bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky. Takže ďalší podľa môjho názoru veľmi vážny právny argument.
Čo sa tiež veľmi často spájalo s obhajovaním nezrušiteľnosti týchto amnestií, to bola diskusia ohľadne akejsi retroaktivity týchto amnestií. Nuž čo povedať k tejto problematike. Veľmi jednoducho. Ako minimálne právnici, ale som presvedčený, že aj široká laická verejnosť vie, obsahom zásahu retroaktivity je garancia osobe, ktorá sa v minulosti správala súlade s právnym poriadkom, že takéto jej správanie nemôže neskôr v budúcnosti byť označené za protiprávne. Veľmi to zjednodušujem, ospravedlňujem sa, ale to je podstata. Prečo ale tu nemôžme hovoriť o retroaktivite? No z jednoduchého dôvodu, že únos, vražda a množstvo ďalších trestných činov boli trestné v čase predtým, ako boli vydané amnestie, a sú trestné aj po vydaní amnestií.
Naviac treba povedať, že amnestia vo forme abolície, tak ako je teraz napadnutá, nedáva žiadne materiálne právo, je to procesná norma. Ta abolícia iba nariadila orgánom v činnom trestnom konaní, aby nekonali, a ak začali, aby prestali, ale nedávala žiadne materiálne právo niekomu na to, na beztrestnosť. Zastavilo sa procesne iba konanie. Čiže inými slovami, zrušenie týchto amnestií nebude znamenať zásah do subjektívnych práv, ale bude iba vlastne otvorenie, dovolenie orgánom činným v trestnom konaní, aby pokračovali vo svojej činnosti. Aj z toho dôvodu, samozrejme, tento ústavný zákon nemôže mať spätnú účinnosť, pretože je do budúcna, otvára cestu do budúcna.
K medzinárodným aspektom, aspektom amnestií alebo prístupu Slovenskej republiky k týmto amnestiám už povedal niečo predkladateľ, je to aj v návrhu. Ten rozdiel situácií, keď sa diskutovalo o predchádzajúcich šiestich návrhoch a dnešnej situácii, je v jednej veci. Od roku 2015 je Slovensko už priamo viazané Medzinárodným dohovorom o ochrane osôb pred nedobrovoľným zmiznutím. Inými slovami, to, čo bolo doteraz iba akousi všeobecnou povinnosťou medzinárodného práva a čo bolo vlastne, čím sme boli viazaní ako Slovenská republika iba, iba, by som povedal, neformálne, cestou, cestou politickej deklarácie, sa stalo od 14. januára 2015 povinnosťou, pretože Slovensko ratifikovalo, pristúpilo k tomuto medzinárodnému dohovoru, a keďže je to medzinárodný dohovor o ľudských právach a základných slobodách, je to medzinárodný dohovor, ktorý má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Čiže z pohľadu medzinárodného práva je tá situácia taktiež pomerne jednoznačná. Samozrejme, mohol by som ešte uviesť viacero ďalších právnych argumentov, ale vážim si váš čas, a preto mi dovoľte prejsť k záveru.
Nuž ja na základe už toho, čo som konštatoval, aj iných svojich vedomostí a poznatkov zastávam názor, že rozhodnutia o udelení amnestie prezidentom Slovenskej republiky alebo teda predsedom vlády konajúcim ako zastupujúci prezident podľa § 105 Ústavy vo forme abolície je nielen v rozpore so záujmami občanov Slovenskej republiky, ale aj v rozpore s povinnosťou hlavy štátu zachovávať a chrániť Ústavu Slovenskej republiky a princípy, na ktorých je budovaná. To je totižto obsah prezidentského sľubu, ktorý skladá každý prezident. A teda aj prezident a aj zastupujúci prezident, jeho prvou, prvou, prvoradou povinnosťou je riadiť sa ústavnými článkami, ale aj medzinárodnými záväzkami.
Zastávam teda názor, že v tomto prípade je vo verejnom záujme demokratickej spoločnosti - a je to aj nevyhnutné v súlade s Ústavou Slovenskej republiky - vypustiť napadnuté články z obidvoch amnestií z právneho poriadku Slovenskej republiky a nastoliť tam tak priestor pre spravodlivosť.
Z hľadiska formálnoprávneho teda zastávam názor, že ústavným zákonom, ktorý bude na úrovni ústavy, ale ktorým sa zrušia tieto amnestie možno, a na základe uvádzaných dôvodov je to aj potrebné zrušiť, tieto časti rozhodnutí o amnestii, a dosiahnuť tak návrat k podstate a zmyslu ústavného a právneho poriadku Slovenskej republiky. A to, samozrejme, nehovorím o tom, koľkým ľudom na Slovensku to umožní prístup k spravodlivosti, ku ktorému sme sa tak zaviazali, že ho budeme presadzovať.
Ďakujem pekne za vašu pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis