Videokanál poslanca

Ja navrhujem už to, čo tu v podstate bolo navrhnuté, vypustenie bodu 38 z tejto schôdze, tlač 1290.

Ďakujem, pán predsedajúci. Ja navrhujem vypustenie bodu č. 38, tlačový zákon, tlač 1290, z rokovania 43. schôdze. Odôvodnenie: V tomto znení je ohrozením slobody tlače, neprebehla ani dostatočná odborná diskusia a pri jeho tvorbe sa nekomunikovalo s pracovnou skupinou zriadenou pri ministerstve kultúry. Ďakujem.

Opäť. (Povedané so smiechom.) Ďakujem. Mňa trošku mrzí, že pani ministerka tu teraz nie je, lebo v súvislosti s témou plagiátorstvo - je to taká moja trošku srdcová téma - a ja považujem pani ministerku za vzdelanú ženu, ktorá pochádza zo vzdelanej rodiny, má skutočne veľmi kvalitné základy, má tri doktoráty, dva tituly pred menom, jeden za menom. Nepochybujem o tom, som presvedčená o tom, že ich získala poctivou prácou, poctivým štúdiom, a pre mňa je absolútne nepochopiteľné a neakceptovateľné, aby ona z pozície ministerky školstva kryla vec, ktorú všetci voláme plagiátorstvo. Vrazila nám tým všetkým učiteľom takú kudlu do chrbta, ktorá sa len veľmi, veľmi ťažko bude z toho chrbta vyberať.
Chodím teraz po diskusiách s deťmi, diskutujem aj s učiteľmi a pamätám si prednedávnom odznetú vetu jednej pani riaditeľky knižnice, ktorá hovorí: „Viete, tie deti majú oveľa radšej tých učiteľov, ktorí po nich nič nechcú.“ No áno, lebo prečo by sme nepodporovali lajdáctvo, keď môžeme, že? Tak to som vám chcela povedať, že aj ja som do vás vkladala veľké nádeje, ale toto je jedna z vecí, ktorou skrátka ste sa u mňa odpísali nadobro.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. (Povedané so smiechom.) Aj za zapnutie mikrofónu. (Povedané so smiechom.)
Ja by som nadviazala pri všetkých tých prešľapoch a vrátila by som sa trošku do minulosti. V jednom rozhovore z roku 2015 pani ministerka, vtedy ešte pracovala v Ústave prognóz SAV, odpovedala na nasledujúcu otázku: „Situácia sa mení aj v ekonomike nielen v demografii, bude musieť prísť niekto s novým modelom podľa ktorého budú štáty a ekonomiky fungovať?“
Pani ministerka odpovedala: „V tom roku určite áno. Teraz slovenskú ekonomiku ťahajú najmä veľké firmy, napr. automobilky. V roku 2050 tu pravdepodobne už nebudú, presťahujú sa do možno do Afriky, Ázie. Uvidíme, či budeme vedieť vytvoriť nové pracovné príležitosti vo vysoko technologicky náročnej výrobe, alebo budeme perifériou. Závisí to od našej schopnosti podporovať výskum, vedu a informatiku. To zatiaľ kríva, veda a výskum nie sú pre Slovensko priorita.“ Takže to sú slová pani ministerky z roku 2015, to, že sme dnes tu, svedčí o tom, že napriek tomu, že dobre viete, čo nás v roku 2050 čaká, robíte všetko preto, aby sme na tej periférií skončili. A ja len dúfam, že to nebude ruská periféria.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Veronika, ja ti ďakujem za tvoju snahu, s ktorou každodenne neustále poukazuješ na to, čo sa v tejto krajine deje. Ja pri tých kauzách všetkých sa neustále prekvapujem, že kam až tá hranica absurdít sa dokáže posúvať, lebo vždy je tam ešte niečo, čo by mi v živote nenapadlo.
Ale k tej praktickej stránke, ako napr. nezverejňovanie hodnotiteľov. No dnes už je dobrou praxou aj napríklad v oblasti kultúry a rôznych fondoch, že mená hodnotiteľov, resp. členov odborných komisií sú bežne dostupné na internete pre kohokoľvek, kto je zvedavý alebo si chce požiadať o grant, o dotáciu, môže sa pozrieť, kto všetko môže byť členom jeho odbornej komisie, takže nie je to žiadna utajovaná informácia ani by to nemala byť utajovaná informácia v žiadnom..., proste nie.
A to, že výsledky nik nekontroluje, to je skrátka problém, s ktorým sa boríme hádam vo všetkých sférach, pretože keď aj dokážeme urobiť tie kroky predtým, tak tá kontrola, ktorá by mala byť absolútnou neoddeliteľnou súčasťou všetkých projektov, práve tá absentuje. Tak verím, že do budúcnosti sa to zmení, viem, že na to pravidelne poukazuješ, tak treba s tým niečo robiť, lebo to je jedna veľká katastrofa.
Čo sa týka tých absurdít, ja normálne som sa zamyslela pri tom, že tento stimul, tieto peniaze, ktoré mali byť určené na vedu a výskum, dostala rekonštrukcia pekárne, tým mi normálne prebehlo, prebehlo hlavou, ale skrátka v takom kontexte, že mne už tam len chýbalo znenie toho projektu, kde by asi bolo napísané, že no v tej pekárni sa budú robiť nejaké elektronické myši, ktoré budú pípať a budú utekať ľudom spred úst, aby náhodou tí ľudia netlstli tým, že ich budú jesť. Takže naozaj hranica absurdít... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Mám náhradnú. Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani ministerka, ja vás považujem za vzdelanú, odvážnu, odhodlanú ženu, ktorá čo si zaumieni, to skutočne dosiahne. A myslím si, že je schopná dosiahnuť zmenu, tak ako som si prečítala v jednom článku. Zmenu dokázala uskutočniť tak na sebe, ako si myslím, že by bola schopná ju uskutočniť aj vo svojom rezorte, keby možno mala lepšie podmienky, ako má teraz. Vypočula som si veľmi pozorne vašu rozpravu. Zľava, sprava, štyrikrát dookola, na oranžovo, na fialovo, na zeleno, veľmi dobre viem, aký rozdiel je medzi eurofondami a stimulmi. Minimálne už po tejto rozprave.
Čo ma však zaujalo, bolo, presne čo ste povedali v súvislosti s tým, že nemôžete pri množstve zmlúv, ktoré vám prejdú pod rukami, zaručiť za všetko, pod čo sa podpíšete. Ale to je veľmi závažné, lebo vy ako ministerka máte zodpovednosť. A boli tu spomenutí už tí páni ako Janušek a Štefanov. Oni možno bona fide sa taktiež sa podpísali pod nástenkový tender a teraz sú obaja vo väzení. Takže trošku si možno treba dávať pozor a netreba toľko riskovať, lebo ide nielen o vaše dobré meno, ale aj o budúcnosť našej vedy a nášho školstva.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Miro, nadviažem na teba, ten, povedzme si tak, rómsky problém tu už máme cez 20 rokov, pretože, no, akonáhle sme aj my, aj oni dostali slobodu, tak my s ňou sa pasujeme doteraz, ale oni si s ňou, žiaľ, poradiť nevedia. A nebudú si vedieť s ňou poradiť, dokým im s tým niekto nepomôže. My už sme tu mali toľko všelijakých zaručených receptov na riešenie tejto problematiky, toľko zhotovených plánov, nebudem hovoriť o tom, koľko peňazí nám vyletelo von komínom na riešenie tejto problematiky, ale všetko sa akosi stratilo a stále čítame, počúvame rovnakú mantru, že rómsky problém tu je a je stále veľmi veľký.
Ja tento návrh veľmi vítam, pretože si myslím, že tie deti z rómskych osád, resp. zo sociálne znevýhodnených podmienok sa skutočne už rodia ako keby s nejakým, ako sa volá, šarlátovým písmenom, skrátka ich podmienky sú oveľa ťažšie ako podmienky nás všetkých ostatných. A to, že dostanú možnosť chodiť do tej škôlky a dostanú tam návyky, ktoré sú pre nás bežných ľudí absolútne normálne v podstate, ale oni, nie je to len, že nevedia po slovensky, oni častokrát tie základné návyky nemajú ani odkiaľ mať.
A v tejto súvislosti si ešte dovolím povedať, že tuším predvčerom išla na RTVS-ke reportáž z Keceroviec, kde sa ide budovať škôlka a v nej vystupovala rómska mamina piatich detí, ktorá túto aktivitu veľmi vítala, pretože ona bude môcť ísť do zamestnania a postaviť sa na vlastné nohy, zarábať peniažky, kým o jej deti bude postarané a na základe toho, že budú v škôlke, sa im dostane možno taký odrazový mostík do života, aký doteraz by im nikto neponúkol.

Ja som prednedávnom čítala na jednom portáli mamičkovskom taký rozzúrený článok o tom, ako my politici sa tu hádame o guľôčky, ľudovo povedané, a nepomáhame mladým rodinám. Takže ja sa veľmi teším, že keď som si to prečítala, áno, ale treba sa trošku viacej zaujímať, lebo práve aj hnutie OĽANO mladým rodinám pomáha napríklad aj touto predkladanou novelou zákona.
Edo, ty si povedal, že treba odmeniť rodičov za to, že vychovávajú deti. No s tým sa nedá iné ako súhlasiť. Pretože všetci to asi poznáme, malé deti sú malé starosti, veľké deti sú veľké starosti. A nielen starosti, ale čím väčšie dieťa, tak hádam aj hlbšie do peňaženky musíme siahnuť. Takže, ja len ešte raz zopakujem, som veľmi vďačná za tento návrh.
A ešte mnoho mojich kamarátov, sme takí tí tridsiatnici a už pomaly tiahnuci k štyridsiatke, mali argument, prečo nezakladať rodinu, práve preto, že to stojí veľa peňazí. Bola by som veľmi rada, aby tento argument už som počuť nikdy nemusela aj vďaka našim návrhom.
Ďakujem.

Chcela by som sa vrátiť k tomu logu opäť. Áno, je to v podstate ochranná známka a jedna z vecí, prečo ten zväz to urobil, bolo aj to, že môže teraz tie dresy predávať a získavať z toho financie napríklad na zabezpečenie výstroje pre mladých hokejistov, resp. začínajúcu mladú generáciu. Bolo jasné, že tá modifikácia, pokiaľ sa teda bude dotýkať štátneho znaku, určite bude citlivá, ale pokiaľ sa vyjadrili samotní hokejisti, ktorí naozaj tento znak na hrudi budú nosiť a budú v ňom reprezentovať, že aj tie zdvihnuté hokejky v nich evokujú čosi ako motív víťazstva, tak neviem, že či to nehovorí aj úplne za všetko, že či sme my tí oprávnení, ktorí sa k tomu majú až tak detailne vyjadrovať.
No a čo sa týka nášho guruho, vedela som, že to tu príde. Ale je to vec, ktorá sa týka Igora Matoviča, má svoj spôsob boja za spravodlivosť a ten mu predsa nebudeme upierať.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, ja si celkom dobre pamätám ako sme niekedy minulý rok išli skrz Slovensko, myslím, že to bolo v okolí Ružomberka, a zbadali sme prvýkrát bilbord, na ktorom bol štátny znak so zdvihnutými hokejkami. Vtedy som sa ešte pýtala muža, že čo to má asi tak znamenať, načo je to reklama. A chvíľu nám trvalo, kým sme prišli na to, o čo ide. Išlo o prezentáciu nového loga Slovenského zväzu ľadového hokeja. Ja som si vtedy povedala, že to logo sa mi celkom pozdáva. Naozaj som nemala žiadne výhrady proti tomu a ani by mi nenapadlo, čo to logo, akú lavínu potom následne spustí.
Inak rovnako český hokej, myslím, že minulý rok presne to bolo, ešte v júni začal s rebrandigom svojím pri príležitosti 110. výročia a takisto ten rebranding spôsobil obrovskú vlnu emócií. A ich logo takisto už sa vzdalo dominancie toho štátneho znaku a je na ňom teraz iba, iba hlava českého leva. A ako si to oni odôvodnili? Jeden z českých funkcionárov povedal, že museli pristúpiť ku komplexnej zmene, pretože: "Z top šiestich tímov posledných majstrovstiev sveta sme boli jediní, kto nemal unikátnu hokejovú značku s národnými prvkami, ktorú by sme si mohli právne chrániť. Teraz už máme. Súčasný trend je taký a my sme sa museli vyrovnať."
Ako som už spomínala, tento krok aj v Čechách spôsobil veľkú vlnu emócií. Jedni boli za, druhí proti, zvádzali sa tam rôzne súboje. A jeden hokejista veľmi výstižne vtedy napísal, že v Čechách sa na pivo, sviečkovú a národné dresy jednoducho nesiaha.
Keď Slovenský zväz ľadového hokeja predstavil to nové logo, aj odôvodnil, prečo to urobil, boli rôzne logá pre zväz, rôzne logá mala reprezentácia. Takto sa snažili ten znak ujednotiť A teraz citujem z tlačovej správy, myslím, to je: "Slovenský zväz ľadového hokeja sa týmto krokom pridal k ostatným národným federáciám ako Kanada, USA, Švédsko, Fínsko či Česká republika, ktoré na dresoch a oblečení nenosia štátne znaky, ale hokejové logá. Niektoré sú inšpirované viac, iné menej národnou symbolikou a znakmi. Ale všetky sa inšpirovali pri národných znakoch."
Ja tomu vcelku dobre rozumiem, že ten zväz sa pokúšal o reštart a v súvislosti s tým reštartom sa snažil ho aj takto zaviesť do života. Možno si povedal, že spolu s ním prídu lepšie výsledky, ako boli tie za posledné roky. Toto logo, pokiaľ som správne zachytila, tak sa páčilo aj samotným hokejistom, ktorí našu krajinu reprezentujú. A tak si hovorím, že prečo sa prichádza s takýmto návrhom zákona, pokiaľ tí, ktorí tento znak na hrudi nosia, sa majú cítiť dobre a odhrať v ňom zápas najlepšie, ako len vedia?
Humbug ohľadom toho loga už ustál. Ministerstvo školstva sa so zväzom dohodli, ako tie nové dresy budú vyzerať. Bratislavská hlavná stanica je stále v katastrofálnom stave. Majstrovstvá sa nám blížia a tento zákon tak, ako je nastavený, ja osobne považujem za nie celkom potrebný. Poviem prečo. Z dvoch dôvodov.
Prvý je, nazvem to, legislatívno-technický. Podľa predkladateľa je cieľom tejto novely zvýšenie ochrany štátnych symbolov ako jedného zo základných pilierov štátnosti, ktorý vychádza priamo z Ústavy Slovenskej republiky. Taktiež ochrana tradícií, ktoré súvisia s používaním štátnych symbolov, aj ochrana štátnych symbolov pred ich znevažovaním v elektronickej komunikácií a v digitálnej podobe. Tá ochrana sa prejavuje najmä sankciami - bod 8 novely, kde navrhujú pre fyzické osoby 3-tisíc a pre právnické osoby 10-tisíc eur. Dnes je tam maximálna pokuta na výške 6 638 eur. Ja sa pýtam, čo zvýšenie pokuty o 3 362 eur vyrieši? Štátne symboly sú chránené pred nedôstojným vyobrazovaním či použitím už teraz. Je tak ustanovené v § 42 zákona o priestupkoch. Ten hovorí v bode 1: "Priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne poškodí, zneužije alebo zneváži štátny symbol alebo iný symbol chránený všeobecne záväzným právnym predpisom".
Aby som nehovorila na novelu samé negatíva. Poviem aj pozitíva. Napríklad body 4 a 5, kde sa spresňuje spôsob spustenia štátnej vlajky pri štátnom smútku a dopĺňa sa dosiaľ chýbajúca časť o spievaní štátnej hymny cudzieho štátu, ktorá vzhľadom na platné znenie tohto paragrafu pred bodkočiarkou v tomto ustanovení absentovala. Zvyšok však naozaj považujem za mierne prehnanú iniciatívu.
Áno, myslím si, že štátne symboly si treba ctiť. Ale to by malo byť prirodzenou súčasťou každého z nás, kto si váži a ctí krajinu, v ktorej žije. To sa nedá prikázať, to sa nedá ani naučiť. To, skrátka, buď v sebe máte, alebo to v sebe nemáte. A tu sa dostávam k druhému dôvodu, prečo tento zákon považujem za nie úplne potrebný.
Štátne znaky sú symboly. Tie reprezentujú určité hodnoty, idey, ľudia im rozumejú bez toho, aby ich bolo treba nejakým spôsobom ďalej vysvetľovať. Napríklad keď sa povedia Rezešovci alebo štúdia Koliba, tak predpokladám, že každému sa vybaví mečiarovská privatizácia. Každý, skrátka, vie, že keď sa povie toto slovo, vie, o čo ide. A tak je to aj s tými štátnymi symbolmi. Už to tu bolo dnes niekoľkokrát povedané. Keď vidíme ten štátny znak, mali by sa nám srdcia rozbúchať. A keď vidíme viať tú vlajku, tak by sme mali byť naozaj hrdí na to, v akej krajine žijeme. Nehovoriac o tom, keď počujeme našu slovenskú hymnu, koľkokrát sa nám tisnú slzy do očí. Ale povedzme si na druhej strane celkom úprimne. Ako môžme byť hrdí na krajinu, kde sa pokrivujú pravidlá pri voľbe ústavných sudcov, kde druhý najvyšší ústavný činiteľ je hrdý na svoj plagiát, kde ministerstvo školstva rozdáva milióny garážovým firmám? A takto sa dá, skrátka, pokračovať a pokračovať a pokračovať.
My by sme si mali ctiť aj náš mandát, parlament. To, že nám ľudia do rúk vložili svoju dôveru. A pozrite sa, ako to tu dnes vyzerá. Nad hlavami máme obrovský štátny znak a pod ním by mali byť ľudia spĺňajúci najvyššie morálne, etické, intelektuálne kritériá. Aká je realita? Biedna. Máme tu morálku krívajúcu, etiku chýbajúcu a intelekt ukradnutý.
Preto keď tak chcete chrániť štátne symboly, najprv im dajte význam, ktorý si skutočne zaslúžia.
Ďakujem veľmi pekne.