Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, ja keď som si prečítala tento návrh zákona, tak sa priznám, že do mňa vošlo tristo hrmených a jediné slovo, ktoré mi v tejto súvislosti opäť napadlo, rovnako ako v súvislosti s predchádzajúcim návrhom zákona, bolo nie. Nie preto, že by som nebodaj nepokladala za dôležité podporovať knižnice alebo že by som nepokladala za dôležité podporovať aj folklór, božechráň. Avšak z môjho pohľadu tento poslanecký návrh zákona vykopáva už otvorené dvere a neviem veľmi dobre rozlúsknuť, či jeho účelom je naozaj podpora knižníc a folklóru.
Ja osobne považujem knižnice za nesmierne dôležitý prvok našej kultúry, za miesto, ktoré je nenahraditeľné. Je v ňom sústredená tvorba stáročí. Vďaka knihám môžeme objavovať nové svety bez toho, aby sme museli cestovať tisíce kilometrov, môžeme dokorán otvoriť dvere svojej fantázii, brúsiť intelekt alebo si len tak oddýchnuť.
Knihy nám, skrátka, začas dávajú skúsenosť a knižnica by mala byť miestom, kde sa spájajú generácie, kde sa cibria názory, ktoré je dôstojné a príjemné. Naschvál som použila spojenie "mala by byť", lebo realita je smutná. Ja som v priebehu minulého roka navštívila približne dvadsať knižníc na krajských, ale aj na obecných úrovniach, a teda musím skonštatovať o tom, že asi iba dve spĺňali tú moju predstavu o tom, ako by knižnice v 21. storočí mali fungovať. Aby boli bezbariérové, medzigeneračné, prístupné rovnako mamičkám, ako aj seniorom, aby tam boli k dispozícii počítače napr. pre tých, ktorí nemajú inú možnosť prístupu k internetu, čitáreň dennej tlače, ideálne aj s kávičkou, ale to už je teda, nemusí to byť podmienka, je to vítaná, vítané osvieženie, detský kútik, miestnosti pre interaktívne aktivity pre školy alebo na prednášky. V zime dostatočne vykúrená, v lete buď klimatizovaná, alebo dobre vetraná a k tomu príjemný personál a veľa kníh.
Čo treba povedať, práve vďaka Bohu za ten oddaný personál, ktorý v knižniciach máme. Stretla som aktívne ženy, musím teda povedať, že to boli iba ženy - v mojom prípade v knižniciach -, ktoré som navštívila, ktoré aj napriek, v niektorých prípadoch ozaj absolútne nevhodným podmienkam a nízkym platom robia v tých knižniciach doslova malé zázraky. A dodávam, že je to vďaka podpore zo strany Fondu na podporu umenia, lebo ten už štvrtý rok pomáha knižniciam nielen prežívať, ale aj ožívať.
Keď som sa pred rokom rozprávala s riaditeľom Fondu na podporu umenia, zhodli sme sa, že knižnice boli dlhodobo zanedbávané a treba do nich určite investovať, lebo tá investícia sa nám ako krajine určite vráti. Za ostatné štyri roky rozdelil fond na knižnice 5 346 603 eur. A teraz tu máme návrh, podľa ktorého by sa mal rozšíriť okruh účelov, na ktoré poskytuje ministerstvo kultúry, teda priamo minister, dotáciu aj na podporu rozvoja verejných knižníc.
A ja sa teda v tejto súvislosti pýtam, nový okruh účelov znamená, že popri Obnovme si svoj dom, Kultúra znevýhodnených skupín a kultúrnych poukazoch nám vzniknú nové druhy dotácií na podporu knižníc a ďalší program na podporu folklóru. Keďže ide o ministerské... (Reakcia navrhovateľa.) Keďže ide o ministerské dotácie, teda sú výlučne v rukách ministra, znamená to, že tieto dve nové oblasti budú fungovať na úkor možno tých fungujúcich alebo sa do nich - dobre, nalejú sa do nich teda nové prostriedky. Chcem sa spýtať, či má ministerstvo, resp. predkladatelia predstavu, koľko peňazí by asi tak každý rok rozdeľovali, resp. koľko peňazí je reálne žiadaných od knižníc, aj teda pre oblasť folklóru, ktoré už teraz sú žiadané a rozdeľované prostredníctvom Fondu na podporu umenia. A na ani jednu z týchto otázok totižto v tom návrhu zákona som konkrétne odpoveď nedostala.
Po celom Slovensku je rozmenených na drobné 5 248 knižníc, čo je nesmierne veľký počet, keby si každá z nich vypýtala iba 1 000 eur, bavíme sa o sume 5 mil. eur. Aby sme si to vedeli trošku lepšie predstaviť, tak v roku 2019 bolo všetkých žiadaných dotácií v tomto ministerskom programe, 69 mil. bola tá suma, ktorá bola žiadaná cez ministerské dotácie. Ale podstatné je, koľko bolo tých peňazí rozdelených. Lebo tých bolo rozdelených nepomerne menej, 13 mil. Takže 69 mil. žiadaných a 13 mil. pridelených. To znamená, keby sme sa bavili v percentách, tak dokáže sa uspokojiť 19 % žiadateľov, čo je stále ešte veľmi málo.
Ja sa teda chcem spýtať ešte raz, že či máte nejakú predstavu o tom, v akom veľkom objeme tieto dotácie plánujete poskytovať. Keď som sa pozrela do rozpočtu na budúci rok, tak ten objem v dotačnej schéme ministerstva nenarástol. Je stále približne rovnaký, ako je doteraz, 16 mil. Takže tam tie peniaze uvedené nie sú, neviem, odkiaľ by sa teraz mali nejakým spôsobom zháňať. A sú to naozaj veľké oblasti, ktoré potrebujú veľa peňazí.
Nebolo by jednoduchšie tie peniaze dať Fondu na podporu umenia, ktorý už má celý systém, naozaj vytvorený celý systém a má na to aj ľudí? Tento fond začal dotácie rozdeľovať v roku 2016 a každý rok, teda od roku 2016, spracovali približne 500 žiadostí v priemere; 400 z nich dokázali podporiť, čo mi príde celkom vysoké percento, že 80 % v podstate zo všetkých žiadostí bolo podporených.
A ja sa teraz chcem spýtať, to som tiež v tom návrhu nenašla, znamená to teda, že podpora doteraz realizovaná cez fond bude zrušená alebo bude fungovať ďalej? Komunikoval niekto v tejto veci s vedením Fondu na podporu umenia? Lebo to síce v návrhu uvedené byť nemusí, ale teda nemáte prečo. A aj by ma zaujímalo, že či máte nejakým spôsobom prezistené, že táto nová agenda, lebo je vcelku náročná, koľko personálneho zabezpečenia teda na ministerstve by znamenala. Nie som si úplne istá, že či na všetky tieto otázky máte odpoveď, ale možno áno, ja sa im poteším.
A teraz ešte konkrétne k folklóru by som sa pristavila. Ten z môjho pohľadu je taktiež nespochybniteľnou súčasťou našej kultúry a vieme, že sa prostredníctvom neho zachovávajú tradície a zvyky nášho národa. Keď pani ministerka Laššáková nastúpila do funkcie, ona sa netajila tým, že sa chystá podporovať regionálnu a miestnu kultúru najmä v podobe folklóru. To je v poriadku, každý máme iné priority a navyše folklór bol teda pár rokov finančne poddimenzovaný, to zas treba povedať. Ja tejto podpore v podstate rozumiem, ale v prvom momente, keď sa ku mne dostala informácia o tejto takej masívnejšej podpore folklóru, tak si hovorím, že no veď ono je to vlastne celkom dobrá voličská základňa, lebo tých folkloristov máme po Slovensku neúrekom.
Inak je vcelku zaujímavé, je to téma, o ktorej sa teraz veľmi veľa hovorí. Ale keď si chcete niekde nájsť počet súborov alebo nejakých záujmových združení, ktoré sa folklóru venujú, tak neexistuje nikde nejaká komplexná štatistika. Neexistuje vlastne presný počet tých súborov, ktoré na Slovensku máme. Môj názor je, že ich je okolo tisícky, neviem, že či keď som to tak postupne nejako hľadala, dopracovala som sa tuším k číslu 600, ale to sú iba tie, ktoré sú nejakým spôsobom registrované. Vieme, že je strašne veľa rôznych súborov, detské, seniorské, sú také, ktoré iba spievajú, iba tancujú. Naozaj tých druhov je neskutočne veľa.
Ja sa priznám, že vo folklóre nie som úplne doma ani som nikdy nebola nejaký jeho hrejivý fanúšik, ale občas to tak v živote chodí, ja som potom stretla svojho muža, vždy som si hovorila, že nikdy nie muža z východu a nikdy nie folkloristu, ale ono to tak chodí asi, že karma je zdarma, tak mám doma rodeného východniara a zároveň folkloristu. Takže môj názor na folklór sa aj prostredníctvom neho musel korigovať. A teda nie je to iba o tom, že ľudia sa stretávajú, potancujú si, zabavia sa, ale je to o spoločenstve, o radosti, o pohybe, o spolupráci, o priateľstve, o vzájomnej pomoci. A to sú naozaj v dnešnej dobe veľké výdobytky najmä, najmä pre tie naše mladšie generácie.
Aj pri folklóre však vnímam ten istý problém ako pri knižniciach. Fond na podporu umenia od roku 2016 zabezpečuje granty aj pre folklór. Každoročne majú viac ako 1 000 žiadostí a viac ako 600 žiadostiam vyhovejú a podporia ich. V peniazoch každoročne žiadajú folkloristi okolo 8 mil. eur, 8 mil. eur. Tento rok to bolo dokonca až 14 mil. eur aj teda vzhľadom na to, že pani ministerka oznámila, že tých prostriedkov dá viac. To znamená, viacej projektov sa aj do tej výzvy prihlásilo.
Otázky ako pri knižniciach sú približne tie isté, na niektoré ste mi už aj teraz vlastne priamo zodpovedali, takže nebudem ich pokladať znovu.
Môj názor dlhodobý je, že ministerstvo by pod sebou nemalo mať žiadny dotačný systém. Ja sa priznám, že nie som dlho v parlamente poslankyňou, ale na základe toho, čo som mala možnosť za ten čas zistiť a snažila som sa o to zaujímať naozaj objektívne, tak si myslím, že spôsob, akým v kultúre fungujú fondy, je spôsob, ktorý kultúre pomáha. A myslím si, že veľa, veľa politiky v kultúre, to neprospieva, skôr viac kultúry v politike by sme mali vyžadovať asi. Nikdy som sa netajila tým, že Fond na podporu umenia má moju podporu, a hoci netvrdím, že funguje ako švajčiarske hodinky, tvrdím, že nemá ďaleko od toho, aby takto fungoval.
Možno si aj spomínate, že aj na výbore som predkladala niekoľko návrhov, ako fungovanie vlastne tohto fondu ešte vylepšiť v prospech aj projektov, aj teda všetkých žiadateľov, asi nebudem konkrétne zachádzať do detailov, že aké tie vylepšenia boli, ale jedným z nich bolo určite navýšenie percenta z 3,5-percenta na 5 % na zabezpečenie fungovania fondu práve preto, aby sa mohli zabezpečiť personálne kapacity a lepšia kontrola kvality všetkých projektov. Moje návrhy sa nestretli s porozumením, čo ma neprekvapilo. Dôležité je, že sú pripravené, a keď bude treba, tak sa bude dať teda v budúcnosti použiť.
Ako som už raz povedala, osobne som k ministerským dotáciám veľmi skeptická. Ono to nebolo tak dávno, čo v súvislosti s nimi sa zdvihla vlna nevôle, pretože záleží iba na vôli ministra, ako sa v konečnom dôsledku rozhodne bez ohľadu na to, ako, aké odporúčanie alebo rozhodnutie mu ponúkla odborná komisia.
Ešte ďalšia vec v súvislosti s týmto návrhom zákona. Pani predkladatelia predkladajú návrh zákona v podstate v prospech pani ministerky, ktorá sa netají tým, že podporuje folklór. Ale ja sa pýtam, máme tu pár mesiacov pred voľbami a čo potom? Čo keď sa stane ministrom človek, ktorý nebude považovať folklór za svoju prioritu? Ostanú tie účely nevyužívané alebo budú tam naliate peniaze, ale on, teda daný nový minister, ich nebude schvaľovať, lebo si poviem, že radšej ich treba dať niekde do nejakej inej oblasti? Neviem, ja si osobne myslím, že v konečnom dôsledku sa ublíži ako folklóru, tak aj knižniciam. Keby ste nechali tie dotácie vo fondoch, tak majú šancu prežiť aj rôzne nálady nového ministra. A to považujem za kľúčové, aby sme mali stabilitu vo financovaní kultúry, a nie tak, ako jedného dňa sa kto zobudí a ako sa mu prisnije (prisní, pozn. red.). Ešte raz zopakujem, keby bolo na mne, tak tie ministerské dotácie zruším úplne a bola by som rada, kedy sa všetko riešilo prostredníctvom nezávislých fondov.
V tejto súvislosti ani neviem, trošku mám obavy túto tému na tejto pôde otvoriť, ale povedala som si, že otvorím ju, pretože počas svojho pôsobenia vo výbore sme kontrolovali či už fondy alebo sme sa bavili aj o ministerských dotáciách a máme tu jednu inštitúciu, ktorá kontrolovaná za ten čas nebola a to jej fungovanie nepovažujeme v dnešnej dobe za efektívne a možno by bolo v budúcnosti dobré sa zamyslieť nad jej transformáciou možno aj v prospech knižníc. Možno viete niektorí, o ktorej inštitúcii hovorím, je to naša Matica slovenská. Ja nikdy nebudem popierať jej neskutočný význam pre nás, ale možnože časť z tých financií, ktoré sú dávané do nej, by mohli ísť aj v prospech napríklad našich knižníc. Viem, že folklór už na tých oblastných úrovniach sa aj cez Maticu slovenskú podporuje.
Vážení páni poslanci, pani poslankyne, ako som povedala na začiatku, tak poviem aj na konci, ja tomuto návrhu zákona zelenú nedám.
Ďakujem vám pekne.

Pani kolegyňa, zhrnuli ste približne asi 90 % z toho, čo odznelo včera, plus teda som veľmi príjemne prekvapená, že pamiatky sú srdcovou záležitosťou, tak verím, že v budúcnosti podporíte aj návrhy zákona, ktoré doteraz, ešte ste boli na vážkach, ktoré sme predkladali aj my, lebo viem, že vy máte teda všetko tak finančne ošetrené, ale myslím si, že sa všetci zhodneme, že navýšenie akýchkoľvek prostriedkov do oblasti kultúrnych pamiatok môže byť iba prospešné. Iba prospešné.
A to by sme si mali uvedomiť všetci, že ten spoločenský dlh, ktorý sme tu našim pamiatkam urobili, je už neskutočne veľký. A keď zvažujem, či je dôležitejšie zriadiť momentálne štátnu organizáciu, ktorá bude stáť len ďalšie peniaze v podstate na personál, na zabezpečenie, na vybavenie, na miesta naozaj generálneho riaditeľa, alebo teda kontrolnej rady, tak som veľmi na vážkach, lebo tie peniaze by som skutočne dala už priamo na pamiatky.
Pamiatkový úrad mal dosť času na to a funguje dosť dlho na to, aby všetky problémy, s ktorými sa boril, už mal vyriešené. Ale na druhej strane rovnako súhlasím, a povedala som to aj včera v rozprave, že tá Achillova päta, ktorá je do určitej miery brzdou pri záchrane pamiatok, je práve aj súperenie, alebo ako to nazvať, nezdravé prostredie medzi Komorou reštaurátorov a pamiatkovými úradmi. Keď sa toto rozlúskne, a ten čas príde, kedy sa to bude musieť rozlúsknuť, tak si myslím, že aj pamiatky dostanú, čo potrebujú.
Ďakujem.

Ďakujem, vážený pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, ja začnem trošku netradične od konca a hneď na úvod poviem nie tomuto návrhu zákona. A prečo? Pretože ho považujem za červivé jabĺčko odeté do zlatej pozlátky. Tento návrh má vraj pomáhať zlepšovať stav kultúrnych pamiatok na Slovensku. Všetci vieme, v akom sú v žalostnom stave, dokonca jedna tretina z nich je v dezolátnom. Opakujem sa na tejto pôde už niekoľkýkrát a poviem to pokojne opäť, to, ako sa správame k našim pamiatkam, k nášmu kultúrnemu dedičstvu a nesmiernemu bohatstvu, je barbarské a trestuhodné. Národ, ktorý si neváži svoju minulosť si nezaslúži ani lepšiu budúcnosť. Za dva roky, čo som v parlamente, som do istej miery sa zaoberala aj problematikou kultúrnych pamiatok, lebo ako človek milujúci históriu som to brala ako príležitosť na splnenie si svojho možno aj detského sna. Ja totiž snívam o tom, aby žiadny kaštieľ, žiadna kúria, žiaden hrad alebo iná historická budova už viac nemusela chátrať, a predložila som v tejto veci aj nejaký ten návrh zákona. Za 30 rokov od Nežnej revolúcie dostali naše pamiatky častokrát väčšie rany než za 2. svetovej vojny, a ešte aj dokonca aj za socializmu.
Starostlivosť o pamiatky potrebuje jednu veľkú, komplexnú reformu, lebo ako som si overila aj na základe mnohých rozhovorov, množstva podnetov, čo objekt, to špecifický problém.
Za tie roky bola téma obnovy a záchrany kultúrnych pamiatok ako keby nechcená. Všetko plynulo všetko išlo v stopách ako socializmu a nebyť zodpovedných majiteľov, Krajcerovej reformy a občianskych združení, ktorí s nadšením sa naozaj pustili do záchrany nášho kultúrneho dedičstva, tak po historických stavbách by nám tu toho veľa nezostalo, akurát tak prach, hrôza a veľké prázdno. Navyše mám aj informácie, že tak ako v iných oblastiach bežného slovenského života, aj vo svete pamiatok funguje čosi ako mafia, resp. systém našich ľudí, ktorí sú zvýhodňovaní pred ostatnými. Sú to schémy rôzneho typu, nepôjdem do detailov, ale v skratke to, čo otriasa Slovenskom, keď sa bavíme o skorumpovanom súdnictve, prokuratúre alebo policajtoch, to, dámy a páni, v podobnom duchu, možno menej drastickom funguje aj pri našich pamiatkach. Vyvoleným, ktorí majú dobré vzťahy, sa darí, ostatní to nemajú vždy také jednoduché.
Nuž a tento návrh zákona má veľmi dlhú genézu. Išlo sa k nemu tŕnistými cestami aj protiústavnými. Jeden by si pomyslel, že na konci tejto cesty bude elegantné riešenie, ktoré bude prospievať snáď všetkým zúčastneným, nielen jednej strane. Nestalo sa však tak a narýchlo ušité riešenie protiústavného fungovania nebolo podľa mojich informácií prekonzultované ani s Pamiatkovým úradom, ani nie s Komorou reštaurátorov, architektov a stavbárov, to usudzujem na základe listu, ktorý bol zaslaný do schránok všetkým poslancom.
Všetci sa zhodneme, že mnoho štátnych pamiatok je v katastrofálnom stave, vieme to už minimálne 20 rokov. Systém, ktorý sa tu vytvoril, nemal nikto tú odvahu alebo skôr čas a záujem jednoducho pretnúť a skoncovať s ním, Pritom po celé tie roky existovalo aj ministerstvo kultúry, aj Pamiatkový úrad. Básnicky sa teda pýtam, čo za 20 rokov robili, keď až teraz sa prichádza s prevratnými riešeniami, teda s riešeniami, ktoré z môjho pohľadu nemajú poriadnu hlavu. No ale aby som nebola úplne zlá, možno majú aspoň kúsok päty, lebo tá Achillova päta určite do veľkej miery spočíva aj v napätí medzi Komorou reštaurátorov a pamiatkovými úradmi, ktoré by sa dalo krájať, a tento stav asi nikomu neprospieva.
Ale teraz sa vrátime trošku k minulosti, ako som spomínala, tak tento návrh zákona má za sebou nejakú tú cestu a nejakú genézu. Jednou z mojich prvých aktivít ako poslankyne Národnej rady bol pozmeňujúci návrh reagujúci na novelu zákona o vývoze a dovoze historických predmetov, kde bol čl. 2 ods. 6, ktorý v podstate zmenou formulácie menil sporné znenie zákona o ochrane pamiatkového fondu z roku 2015. V roku 2015 totiž parlament schválili novelu zákona a aj s ňou ustanovenie paragrafu 33 ods. 7 písm. a), ktoré zásadným spôsobom zasiahlo do právneho postavenia reštaurátorov. Ešte len pripomeniem, že túto novelu vrátil aj prezident späť na rokovanie parlamentu. Od 1. 1. 2016 teda mohli reštaurovanie národných kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov popri nezávislých reštaurátoroch začať vykonávať aj ďalšie subjekty. Jedným zo subjektov sa stal Pamiatkový úrad prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí mali príbuzné vzdelanie a niekedy ani nevedno akú prax. Pritom stále nepovšimnuté ostávali oblastné ateliéry v Bratislave a Levoči, ktoré pod Pamiatkovým úradom existovali od jeho vzniku.
Predtým mohli reštaurátorskú činnosť vykonávať na národných kultúrnych pamiatkach výlučne reštaurátori. Teda len fyzické osoby v právnom postavení podnikateľa združené v Komore reštaurátorov, ktorá má postavenie profesijnej komory s povinným členstvom. Takisto aj národnú kultúrnu, pýtala som sa seba samej, aký to vlastne má zmysel toto, toto nové riešenie, keď Pamiatkový úrad sa nikdy netajil tým, že nemá dostatok odborných pracovníkov, že je tam veľká miera fluktuácie, že zamestnanci sú nezaplatení, a teda prečo ide cestou, aby mohol zabezpečovať reštaurátorské služby, ktoré sú vysoko odbornými službami. Druhou takou mojou otázkou alebo problémom bolo, že reštaurátori ako regulovaní podnikatelia sa ocitli na jednej lodi so zamestnancami štátnej inštitúcie, pričom tí boli zvýhodnení, keď si odmyslím všetko ostatné, tak napríklad využívaním archívu či Chemicko-technologického centra Pamiatkového úradu zdarma. Prečo by mali národné kultúrne pamiatky reštaurovať zamestnanci orgánu štátnej správy, ktorí na rozdiel od reštaurátorov podnikateľov nemusia byť ani poriadne odborne spôsobilí, nenesúci na sebe bremeno zodpovednosti a navyše za prostriedky štátneho rozpočtu.
Nuž a tretím, taktiež závažným nedostatkom bolo to, že Pamiatkový úrad dostal na základe tejto novely právo podnikať v reštaurátorstve. No a tým sa zaviedla hospodárska súťaž na relevantnom trhu nie medzi podnikateľmi, ale medzi podnikateľmi a orgánom štátnej správy. Pamiatkový úrad je totiž správnym orgánom, ktorý v druhom stupni rozhoduje vo všetkých správnych konaniach na úseku ochrany pamiatkového fondu a vydáva rozhodnutia o všetkých stupňoch reštaurovania národných kultúrnych pamiatok. Zároveň robí štátny dohľad pri pamiatkach a môže rozdávať aj pokuty. Na zjavný konflikt záujmov vtedy poukázal aj Protimonopolný úrad.
V roku 2018 prišla ďalšia novela, tá, ktorú som spomínala na začiatku, na ktorú reagoval môj pozmeňujúci návrh, keďže hrozilo, z môjho pohľadu, je to dôvod, pre ktorý bola predložená, že by Ústavný súd rozhodol o protiústavnosti novely z roku 2015, išlo sa cestou preformulovania a drobnej zmeny, ktorá však v konečnom dôsledku bola totožná s tou aktivitou z roku 2015. Lenže Ústavný súd 11. februára tohto roku rozhodol, že spomínané ustanovenie zákona, ktoré toto pamiatkarské Kocúrkovo umožňovalo, je protiústavné. Podanie sme podali my ako opozícia a dokázala sa nám pravda. Osobne som napäto očakávala, ako sa v tejto situácii zachová ministerstvo kultúry. Prešlo pol roka a nič. Pritom bolo jasné, že situáciu bude nutné riešiť. Nemuseli sme čakať po tom, po tom pol roku v podstate až tak dlho, ministerstvo kultúry prišlo s novým návrhom zákona, ktorý riešil zase to isté, len trošku v inom šate. Zákon sa dostal do medzirezortného pripomienkového konania, z ktorého vyšiel dosť doráňaný, a potom pokračoval na Legislatívnu radu vlády. Tá mu ale dala ranu istoty, Legislatívna rada vlády, oficiálny orgán tejto vlády tento návrh zastavil so slovami, teraz zacitujem: „Legislatívna rada po prerokovaní tohto návrhu zákona neodporučila návrh schváliť z dôvodu pochybností o súlade návrhu zákona s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky a odporučila predkladateľovi pripraviť komplexné riešenie tejto problematiky, ktoré zabezpečí reálny výkon reštaurátorskej činnosti.“ Vysvetlenie je jednoduché, ministerstvo kultúry sa snažilo zmiasť možno radu vlády tým, že do nej dala iné znenie zákona, aké bolo predložené v medzirezortnom pripomienkovom konaní, čo však zostalo rovnaké, to boli tri sporné body, ktoré odporujú nálezu Ústavného súdu.
Ministerstvo, kde stále tou tvrdohlavou cestou, aby sa pamiatky mohli reštaurovať aj cez Pamiatkový úrad, resp. nejakú novú organizáciu, ktorá sa chystá zriadiť. Nuž ale skončilo s dlhým nosom, a tak ako sa hovorí, že topiaci sa slamky chytá, tak ja si teda myslím, že ministerstvo sa v tomto prípade chytilo dvoch poslancov, ktorí návrh zase nejakým spôsobom pretransformovaný predložili ako poslanecký, čím sa vyhlo medzirezortnému pripomienkovému konaniu aj teda rokovaniu na Legislatívnej rade vlády. Takže nazvala by som to takú cestu vydláždenú priam mramorom.
No ale asi páni predkladatelia poznajú, predpokladám, celú túto minulosť a vedia, že takéto a podobné návrhy zákona teda odmietla Legislatívna rada vlády, a že predkladáte zákon, ktorý, ktorému hrozí, že znova bude napadnutý pre svoju protiústavnosť.
Nuž takže skúsim to teraz všetko tak jednoducho zhrnúť, to celé, čo som teraz vymenovala. Takže novela zákona o tom, že Pamiatkový úrad môže podnikať, z roku 2015 bola protiústavná. Podobne novela z roku 2018 bola protiústavná, ďalší pokus o protiústavný stav neprešiel v lete v roku 2019 Legislatívnou radou vlády, tak sa teda vyskúšala teraz napokon cesta poslaneckého návrhu.
Ja to vidím tak, páni poslanci, idete zriadiť novú inštitúciu, ktorá môže byť v rozpore s ústavou, idete zriadiť inštitúciu, ktorá nemá nijaké finančné krytie v rozpočte, idete zriadiť inštitúciu, ktorá nemá ľudí a ktorá národným kultúrnym pamiatkam nijako nepomôže, ale skôr ublíži. Ak teda predkladáte takýto zákon, lebo nie ste spokojní so stavom kultúrnych pamiatok na Slovensku, tak potom sa pozrite možno lepšie na Pamiatkový úrad, alebo teda ministerstvo, lebo to je ich obraz, oni nastavujú, ako funguje ochrana a obnova týchto pamiatok.
Jedna inštitúcia nefunguje, tak ideme zriadiť ďalšiu? A teraz nejakou právnou kľučkou cez ministerstvo kultúry? To, ja v tom trošku nenachádzam ten správny zmysel. Jediné, čo mi z toho vychádza, a asi jediné, čo na tomto návrhu zákona skutočne záleží, je biznis akejsi plánovanej štátnej rozpočtovej organizácie, vznik nových platených funkcií, nový generálny riaditeľ plus 11 členov kontrolnej rady, nároky na ich odmeňovanie a nároky na odmeňovanie zamestnancov tejto organizácie spôsobom, že ich maximálnu výšku už nebude limitovať žiadny právny predpis.
Nedá mi ešte nepristaviť sa pri najspornejších bodov, bodoch novely a tými sú § 8a ods. 1 pamiatkového zákona v znení: „Štátne reštaurátorské a projekčné ateliéry sú rozpočtovou organizáciou zriadenou ministerstvom, ktorá vykonáva činnosti v záujme zabezpečenia obnovy kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov vo vlastníctve Slovenskej republiky, najmä predprojektovú prípravu, projektovú činnosť a ďalšie vybrané činnosti vo výstavbe v súlade s osobitnými predpismi, pamiatkové výskumy a reštaurátorské výskumy, reštaurátorské práce a ďalšie činnosti určené zriaďovacou listinou vydanou ministerstvom.“
Slová „najmä“ a „ďalšie činnosti určené zriaďovacou listinou“ sú neurčité a môžu vytvárať stav právnej neistoty. Samozrejme, môže to niekomu aj vyhovovať napríklad na to, aby ministerstvo mohlo formou vnútorného organizačného aktu rozšíriť pôsobnosť tohto štátneho podnikateľa o výkon ďalších povolaní.
Ďalej sa navrhuje zaradiť § 8a do druhej časti pamiatkového zákona, kde by bol teda zaradený a označený ako pôsobnosť orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy na ochranu pamiatkového fondu. Podľa predloženého návrhu zákona tento návrh má, má, táto teda novozriadená inštitúcia má iba podnikať v oblasti obnovy alebo reštaurovania, tým pádom nemôže byť orgánom štátnej správy, nemá mať žiadnu rozhodovaciu, legislatívnu, riadiacu, kontrolnú či sankčnú právomoc v oblasti štátnej správy a nemôže byť ani orgánom územnej samosprávy, pretože podľa čl. 64 Ústavy Slovenskej republiky orgánom územnej samosprávy sú iba obce a vyššie územné celky.
Ďalej k navrhovanému § 8 a ods. 2 pamiatkového zákona, na čele plánovanej inštitúcie má byť generálny riaditeľ. No toto je u mňa veľmi kľúčový človek podľa mňa a naozaj táto, toto personálne obsadenie by ma veľmi zaujímalo, myslím si, že aj výberové konanie na túto pozíciu bude veľmi zaujímavé, neviem sa totiž zbaviť pocitu, že ide o účelový post. Navyše nikde nie je zadefinovaná nezlučiteľnosť tejto funkcie s inými verejnými funkciami alebo pracovnými pozíciami v orgánoch verejnej moci pôsobiacimi v oblasti ochrany pamiatkového fondu. To znamená, že tento riaditeľ by mohol byť súčasne aj riaditeľom Pamiatkového úradu.
Nuž a napokon ešte ku kontrolnej rade, ktorá by, keďže sa nazýva kontrolná, mala mať právomoci aj nejaké kontrolné mechanizmy, avšak o vykonávaní kontroly ako takej v samotnom návrhu zákona nie je ani zmienka. A priznám sa (povedané so smiechom), že ja úplne dobre neviem, na základe čoho sa vyberalo práve 11 členov tejto rady, ktorí sú nominovaní priamo ministerstvom kultúry, plus teda prekvapil ma tam napríklad člen, ktorý má byť z Národného divadla. Tam som si dala taký veľký otáznik, ale možno mi to budete vedieť osvetliť, budem len rada.
Aby som to napokon celé zhrnula, niekto to skúšal cez Pamiatkový úrad a nevyšlo to. Niekto to skúšal cez ministerstvo kultúry a nevyšlo to. Tak čo, nabudúce to skúsime cez vesmír? Ja neviem úplne presne, čo si od tohto návrhu sľubujete, lebo nezdá sa mi, že pamiatkam sa práve ním dá pomôcť. Vytvorí sa tu len ďalší úrad, ktorý uberá, ktorý bude uberať už z aj tak pramálo, žalostne málo peňazí, ktoré idú na záchranu nášho kultúrneho dedičstva.
Pre všetky tieto dôvody za mňa nie.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem vám veľmi pekne. Ja som aj chvíľu rozmýšľala, či sa zapojím do tejto diskusie, lebo my sme o nej diskutovali a doma, doma, ja teda s pánom manželom, a boli sme na dvoch stranách brehu rieky, lebo on hovorí, že kľudne, dovoľme toto, nevidím v tom žiadny problém, pokiaľ teda komunikujú v jazyku národnostnej menšiny, veď my tomu ostatní nemusíme rozumieť, veď dáme si to do Googlu a vybavená vec. Naproti tomu ja som toho názoru, považujem sa za zvedavého človeka, zvedavého Slováka a mne tam, priznám sa, ten slovenský nápis, hoci aj menším písmom, chýba. Viem, že vo volebnej kampani počas prezidentských volieb pán kandidát vtedy Procházka mal také bilbordy, že boli iba v maďarčine, vtedy sa o tom chvíľočku hovorilo, potom to ustalo.
V každom prípade pri tomto vašom návrhu zákona ja osobne sa zdržím práve preto, že vy ste argumentovali tým, že volebná účasť sa znižuje, lebo tá komunita si naozaj komunikuje v tom svojom jazyku, ale napríklad možno sú ľudia, ktorí by nemali problém voliť aj... (reakcia navrhovateľa) Ja viem, viem, samozrejme, ale napríklad mne by pomohlo, keby som išla už okolo a predsa aj po slovensky by tam ten nápis bol, hoci aj menšími písmenami, skutočne.
Ďakujem, len toľko som chcela.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedom výboru za spravodajkyňu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Ďakujem, vážený pán predsedajúci, skončila som, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som v súvislosti s týmto návrhom súhlasila s Ondrom Dostálom takmer vo všetkých bodoch, ale chcem podotknúť, že napríklad pre mňa siahanie na akýkoľvek občiansky aktivizmus nie je správne.
Ja občiansky aktivizmus považujem za veľmi cenný, pretože koľkokrát supluje verejnoprospešné, alebo teda sociálne, spoločenské agendy, ktoré jednoducho chýbajú. A keď sa ľudia združujú a konajú v prospech svojho okolia, tak ja to iba vítam, a ak potom chcú sa aj politicky angažovať, tak taktiež mi to nevadí. Ale naozaj je tu otázka, že či je vhodné, aby či už formálne občianske združenie, alebo teda neformálne združenia uvádzali tieto svoje názvy v kolónke zamestnanie, na tom sa asi všetci zhodneme, a keď sme rozmýšľali, že akým spôsobom naozaj by bol najvhodnejší systém vytvoriť pre všetkých zúčastnených, ktorí aj momentálne fungujú v rámci občianskych združení, potom sa tu naozaj naskytá otázka vytvoriť priestor pre akési lokálne, nazvem to lokálne strany, ktoré boli riadne registrované, a ľudia by sa tam mohli riadne združovať a takto by sme mohli fungovať, si myslím, a pre všeobecnú spokojnosť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, no ja som si chvíľu aj myslela, že budem mať trému, ale keď tak pozerám do tej sály, tak už veľmi nie je ani pred kým. Ale dovoľte mi teda povedať to, čo mám na srdci, a nehanbím sa povedať, že mám to aj na papieri.
Chvíľu pred tým, ako sa stal Peter Pellegrini premiérom, ja som sa stala matkou. A dalo by sa povedať, že v životoch nás oboch došlo k jednej obrovskej zmene. Keď sa žena stane matkou, jej svet má odrazu úplne iný rozmer. Nový stredobod pozornosti, ktorý treba chrániť ako najprísnejšie strážený poklad. Keď sa človek stane premiérom, jeho svet tiež naberá iný rozmer a v centre všetkých jeho snáh by malo stáť blaho krajiny a ľudí, ktorí v nej žijú. Presne tak ako rodič sa snaží o to najlepšie pre svoje dieťa. Tak ako matka bdie nad tým, či jej dieťa na ihrisku inému neubližuje, alebo neberie mu hračky, tak premiér musí bdieť nad tým, aby sa nediali neprávosti, a keď sa dejú, je nutné proti nim rázne zakročiť.
Čo vám poviem, pán premiér? Nie ste dobrou matkou vlasti, teda vo vašom prípade otcom, lebo každá matka či otec je hrdý na to, ak jeho krajina prosperuje. Vy môžete byť hrdý akurát na to, že na našom štáte prosperujú rôzne typy príživníkov od najvplyvnejších oligarchov počnúc po lokálnych hochštaplerov, čo strpčujú život obyčajným ľuďom, končiac. Keby som mala použiť metaforu, to sú presne tí, čo na ihrisku poberú všetky hračky a ešte aj tresnú za ucho tým, ktorým tie hračky skutočne patria.
Samozrejme, ono sa to deje roky a nedá sa s tým skoncovať zo dňa na deň. Ale okrem učesaných slov, ktoré sú občas aj dôrazné, sme od vás doteraz nezachytili nijaký rozhodný čin. Mali ste možnosť jasne zasiahnuť v prípade Jankovskej, no neurobili ste tak. Nie je slabosťou odvolať škodlivého nominanta, je to prejavom zodpovednosti voči krajine, voči ľuďom, ktorým slúžite ako predseda vlády, ľudom, ktorí veria, že keď vám dajú hlas, budete pracovať pre ich dobro.
No ako som spomínala, rodič by mal ísť vzorom, mal by byť príkladom. Tak aj politik, a tobôž premiér. No váhať len preto, aby ste nevyzerali pred zlodejskými kumpánmi a hochštaplermi slabo, nie je prejavom premiéra. Tak sa správajú v mafii, tam sa slabosť neodpúšťa.
Ako premiér ste až na dvoch ministrov prakticky prebrali vládu Roberta Fica a s nimi aj štátnych tajomníkov vrátane Moniky Jankovskej. Ako dlhoročný funkcionár SMER-u ste museli vedieť, čo je zač. Aj ministerka Žitňanská na to upozorňovala a odmietala ju zvoliť do Súdnej rady, skrátka, len cez jej mŕtvolu. Tak to asi nebolo len tak. Nechať Jankovskú na poste štátnej tajomníčky považujem za maximálne nezodpovedné.
A spomeniem teraz slová pána podpredsedu vlády, ktorý v rámci svojho prejavu spomenul ako veľký úspech tejto vlády, že konečne sa začína rekonštruovať hrad Krásna Hôrka. Priatelia, pripomeňme si, že tento hrad vyhorel pred siedmimi rokmi. Tak aký úspech? Keď tu hovoríme o váhaní nášho pána premiéra, aj on váha, trestuhodne váha, mohol odviesť kusisko užitočnej, potrebnej a roky očakávanej práce na rusoveckom ("rusovskom", pozn. red.) kaštieli. Chápem, aj to je beh na dlhé trate. V úrade je pán premiér pomerne krátko, nedá sa stihnúť všetko, ale v odpovedi na moju interpeláciu ste mi napísali, že Úrad vlády vynakladá maximálne úsilie na jeho úspešnú realizáciu. No, veľa vody pretieklo Dunajom, v časti kaštieľa sa urobil archeologický prieskum a tým to zhaslo. Rovnako ako svetielko nádeje, že vy nebodaj budete iný. No nebudete, lebo nemôžete byť. Devätnásť rokov ste boli súčasťou systému, ktorý na bežných ľudí kašle, no vyvoleným rozdáva milióny, kde morálka, spravodlivosť, česť sú pojmy zo Slovníka cudzích slov. Kde bezmocnosť vedie ľudí k extrémizmu a ničí všetky smietky nádeje z novembra ´89.
Britský štátnik George Köning povedal, že "nerozhodnosť a otáľanie je príčinou neúspechu". Ak by bol svedkom toho, čo sa udialo v súvislosti s Monikou Jankovskou a vaším váhaním, zrejme by vám prorokoval minimálne neúspech vo voľbách. Nuž, pravdivosť výroku overia až voľby samotné. Dovtedy ešte máte šancu otáľať viackrát a riziko neúspechu zvýšiť. V tom vám budem veľmi úprimne držať palce.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Spomínali ste vo svojom prejave aj tých poslancov, ktorí podpísali zvolanie mimoriadnej schôdze. Ja teda budem reagovať ako časť toho Matovičovho zvyšku, čo pri ňom stále stojí, pretože pre mňa je vernosť vcelku kľúčová záležitosť ako v manželstve, tak aj v politike a tú mimoriadnu schôdzu som podpísala rada. Tak ako som rada chodievala v roku 2016 na protesty pred Bonaparte, neľutujem to, lebo Bašternák je v base. A neľutujem ani to, že som bola pred ministerstvom spravodlivosti. Okrem toho, že sa tam môj syn vtedy veľmi dobre vykakal, čo je pre dieťa veľmi dôležité, Jankovská odstúpila. Pre mňa je, skrátka, spravodlivosť dôležitá, aj sloboda, aj pravda. Je pre mňa dôležité urobiť všetko pre to, aby sa ľuďom a hlavne našim deťom žilo v tejto krajine... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pán kolega, spomenuli ste, že sa odohrali viaceré diskusie na túto tému po tom, čo novela tlačového zákona bola predložená do pléna kolegami Jarjabkom a Čížom. Pravda je taká, že diskusie na túto tému sa viedli už počas leta 2018 aj na Rade vlády a viedli ju teda organizácie, ktoré k tomu majú čo povedať. Ale rozprávali sa napríklad o tom, že dodnes nemáme zadefinovaný legislatívne pojem novinár napriek tomu, že slovo novinár počujem niekoľkokrát v každom prejave. Dodnes nie je zadefinovaný. Dodnes nemáme nejakým spôsobom ošetrenú ochranu zdroja a ochranu novinára.
Takže toto sú záležitosti, ktoré boli predmetom diskusií na ministerstve kultúry, aj teda na Rade vlády, avšak sme svedkami toho, že nepretavili sa do novely zákona, ktorú momentálne prejednávame. Preto ja to teda poviem z toho miesta, my tento návrh nepodporíme.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, ešte by som chcela reagovať na pána Farkašovského. Ten poslanec sa volá Baránik, keď už sme pri tej novinárskej objektivite, tak mi to tak, že dám to teda na pravú mieru.
No ja sa priznám, že takýto zmätok okolo jedného zákona som v Národnej rade za svoju existenciu nezažila a pripomenulo mi to taký rituálny tanec. Lebo najprv bola obrovská potreba teraz chrániť verejných funkcionárov a politikov, a teda dať im aj možnosť odpovedať na pravdivé informácie. Potom odrazu tá potreba ako keby sa niekam stratila, takže ten rituálny tanec tak trošku ustal. Potom znova sa to vystupňovalo a vždy sa to tak zdvihlo, posunulo, predložilo, stiahlo, a teda neviem, možno som nebola jediná, ktorá predpokladala, že tento zákon už asi na stole ani mať nebudeme, aj v súvislosti tej, že pán druhý predkladateľ, pán poslanec Číž už papká stehienka teraz v Bruseli. Tak hovorím si, že už asi teda na tepe dňa nebude. A čuduj sa svete, ono to prišlo, ono to prišlo.
Ja sa priznám, že aj som ostala vcelku prekvapená, lebo po tých diskusiách, ktoré prebehli naozaj na nezávislých fórach a výsledky z môjho pohľadu teda boli také, že takýto zákon, ako bol predložený, Slovensko nepotrebuje. Zhodli sme sa, že momentálne bude skôr potrebná komplexná mediálna reforma alebo teda reforma mediálneho prostredia, ktorá sa bude zaoberať aj otázkami týkajúcimi sa ochrany novinárov, zadefinovania pojmu novinár, resp. už potom komplexného zadefinovania aj internetového priestoru. Toto sa však nestalo a ten zákon ide v podstate svojím životom, tak ako bol v prvom pláne predložený.
Stále v ňom je teda ešte ukotvené, že politici by mali mať právo reagovať aj na pravdivé informácie. Ono je to také zvláštne. Ja sa pýtam, prečo, prečo by mali. Boja sa slobody slova, slobody prejavu? Boja sa pravdy, keď ešte aj na ňu majú potrebu nejakým spôsobom reagovať? Teraz, keď vychádzajú hlavne na povrch šokujúce informácie o prepojení politikov, mafie, justície, tak teraz ideme umlčať novinárov nejakým, ja to nazvem kľudne náhubkovým zákonom? Lebo tak ako je momentálne predložený, za nič iné to považovať nemôžem.
Zopakujem to, čo som zopakovala už aj v prvom kole rozpravy, a to síce dôvody, teda v prvom čítaní, dôvody, pre ktoré my, a nie sme teda v klube OĽANO sami, hovorím teraz aj za viaceré kluby opozície, nebudeme tento návrh zákona podporovať. V prvom rade sme presvedčení o tom, že politici dnes majú dostatok priestoru na sebaprezentáciu, a myslím si, že celkom dobre o tom vie aj váš pán predseda, ktorý využíva internet, našťastie, niekedy aj dosť nešťastne.
Ten internet je priestor, ktorý je dodnes nekontrolovaný. A nemyslím si ani, že, že hoci všetci sa zhodneme na tom, že regulácia jeho potrebná je a bude, chystá sa. Žiadny návrh okrem teda toho z dielne Ľudovej strany Naše Slovensko tu nemáme a ten ja nepovažujem za relevantný. Takže ambícia tohto priestoru na reguláciu nie je. Ale ide sa regulovať priestor, ktorý podlieha akýmsi redakčným schémam. To znamená, nemôže redaktor prísť a povedať si, že ja idem napísať jedno, druhé, tretie bez akejkoľvek kontroly, bez akejkoľvek faktografie, len tak si, sa skrátka si zmyslieť, tam funguje nejaká hierarchia, niekto má posledné slovo, ktoré povie, vyjde to, nevyjde to. V tých elektronických médiách, v internetových médiách, kto to povie, kto to bude kontrolovať? Je to priestor, kde sa šíria klamstvá, nepravdy, vedrá špiny, je to tam platené, ide si to svojím životom a nikoho to absolútne nezaujíma.
Dneska sme tu mali rozpravu k zákonu, ktorý sa týkal očkovania. A toto, poviem takú paralelu naozaj, lebo veľa mamičiek, veľa ľudí čerpá informácie práve o očkovaní z internetu. Pre mamičky je veľmi známy Modrý koník, tam sa dá dočítať inak všeličo, nebudem to ďalej odporúčať, ale skrátka je to priestor na šírenie klamlivých a, pozor, nebezpečných informácií. Kdežto v tom tlačenom periodiku si naozaj musia dať pozor na to, čo tam napíšu, aj keď tam tiež sa, samozrejme, im nepodarí vždy napísať pravdu, ale tie informácie napríklad o tom, že prebehol prieskum v Dánsku na vzorke 650-tisíc detí, ktorý potvrdil, že očkovanie a vznik autizmu spolu vôbec nesúvisia, tak o tom sa na internete napríklad nedočítate. A je to teda štúdia, ktorú nám predstavila pani ministerka, ktorá v týchto záležitostiach, týkajúcich sa očkovania, je naozaj človek veľmi kovaný.
Ďalej by som nadviazala na to, že, nadviažem na priestor, politici častokrát nevyužívajú ani ten priestor, ktorý majú k dispozícii. Koľkokrát sme sa stretli s tým, že prišiel za nami novinár a my sme možno povedali, že vtedy nemáme čas, riešime niečo iné alebo sme napríklad vôbec neodpovedali. Ale my by sme mali odpovedať. Lebo ľudia chcú vedieť, za čo nás platia. A my keď odpoveď neposkytneme, tak ideme sami proti sebe. To znamená, my nevyužívame ani tie možnosti, ktoré máme koľkokrát. A nepovieme svoju odpoveď tak, ako chceme, aby bola uverejnená, nuž, tak potom si myslím, že si ubližujeme sami sebe.
Čo by som ešte dodala? Čo predpokladám, mnohé veci sa nám budú duplikovať a odznejú v rozpravách mojich kolegov. Chcem povedať, že stále trváme na tom, že tento zákon je pre nás neprijateľný, neakceptovateľný a keby som to chcela tak trošku nadniesť, tak poviem, že ak by po jeho schválení v tomto šate nadišla situácia, že noviny by boli zahltené všetkými tými politickými záležitosťami ako odpoveďami politikov, tak možno by si ich ľudia prestali kupovať, možno tí voliči, ktorí dnes kupujú tlačené noviny, by ich prestali čítať, nemali by informácie, a tie strany, ktoré majú možno takých voličov, ktorí na ten print sú zvyknutí, by prišli o svojich voličov. Tak by som v závere vlastne skonštatovala, že nič lepšie by sa tejto krajine nemohlo stať.
Ďakujem veľmi pekne.