Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, ale nás tu je. No, úvodom by som chcel povedať hádam to hlavné posolstvo, ktoré bude obsahom môjho vystúpenia, a to je totižto paradoxne to, že tak ako to vidím, vládna moc na Slovensku nebola pred dvojnásobnou vraždou iná, ako je po nej a ako aj, zdá sa, v najbližšom čase bude. Nemyslím si, že moc fungovala na Slovensku predtým inak, že to, čo sa stalo, bolo niečo výnimočne dramatické, čo sa vymyká z fungovania moci. Nie, žiaľbohu. Tragédia dvoch mladých ľudí bola len vyšplechnutím z mútnej rieky fungovania štátu. Tá rieka sa založila a pramenila a skalila sa pred rokmi a došli sme do stavu, keď sa to možno stalo zrejmejším ďalším a ďalším občanom. Ale tí, ktorí vnímali fungovanie krajiny, to museli vidieť všetko to, čo bolo pod hladinou i predtým.
Problémom nie je výlučne postava generála Gašpara. Problémom je celý zvyšok pyramídy, ktorého jednotlivé kamene od vrcholu po základňu, podotýkam, nie všetky, sú stelesnené predajnými vyšetrovateľmi, kúpenými policajtmi, zvláštne rozhodujúcimi sudcami. Proste, ak na niečo platí známy výrok o niečom zhnitom v štáte dánskom, tak na štát slovenský.
Teraz máme riešiť dve veci. Dôveru vláde, ktorá nastupuje, a, samozrejme, minimálne formálne jej programové vyhlásenie. Programové vyhlásenie iste z dôvodov úspory času dezignovaný predseda vlády nečítal. Už tu zaznelo mnohokrát, že metóda copy-paste je nie veľmi dôstojná, a argument, ktorý som počul, že roztvárať to teraz by zas znamenalo akúsi stratu času, no dobre, však pokračujú tí istí. Nedošlo k žiadnemu „odcházení“, ako sme videli v divadelnej hre Václava Havla. Nejde o odcházení, ale ide o to, že ten text sa dá spokojne rozložiť na sekcie jednotlivých zložiek vlády, ich ministerstiev a tie zas hádam dokážu vo veľkých budovách ministerstiev nájsť ľudí, ktorí hoc i len formálne vynechajú to, čo bolo aktuálne pred dvoma rokmi, a hádam nájdu niečo, čo by tam mohli kvôli poriadku, aby to vyzeralo, že je to nejaké prehlásenie novej vlády, dopísať.
To, čo bolo predvedené, je šlendrián a tak trochu trapas. Neviem si predstaviť, že by v bielom dome ministerstva zahraničných vecí sa nenašiel človek, ktorý vie deletovať z textu prísľuby hrdého predsedníctva z roku 2016. Hádam tam, preboha, niekto z tých zamestnancov taký je. Nenašiel sa, ale dobre.
Na zahraničnom výbore sa nám zdalo zvláštne a svojho druhu priekopnícke, že programové vyhlásenie novej vlády nepríde predložiť minister. Samozrejme, namietnete, však on je vo Valnom zhromaždení. On je vo Valnom zhromaždení, ale pred tým, než prišiel deň prezentácie v jeho výbore a bol prvým ministrom, ktorý neprišiel s vlastným programovým prehlásením, bol v Bratislave. Teda na stretnutí s kamarátmi z koalície a z koaličnej vlády, ktorej bol, je a zrejme bude členom, ten čas mu Valné zhromaždenie poskytlo. Na stretnutie s tými, ktorí nie sú len kamaráti z koalície, ale reprezentujú inú časť voličstva, teda povedzme opozíciu, už času nebolo treba reskírovať. Ja to prežijem, ale bohvieaký prejav úcty voči inštitúcii, ktorá schvaľuje a odvoláva vládu, to teda nie je.
Vo vystúpení premiéra sme počuli slová o potrebe stability. No, nič väčšie ako stabilita a účasť nezaznievalo minulý víkend, predchádzajúci víkend, v Rusku, kde som bol ako vedúci delegácie PZ OBSE pozorovateľom prezidentských volieb. Občania mali prísť a voliť stabilitu. Musím povedať, že keď som sa nočnou hodinou vracal zo šeremetievskeho letiska do Bratislavy, tak som si v kontraste s tým, čo som zažil a videl za tri dni, s nadšením povedal: „Šťastné Slovensko.“ Šťastné Slovensko práve preto, že stabilita, ktorá je v Rusku, chvalabohu, neplatí v tak desivom rozsahu pre Slovensko. Občan Slovenskej republiky má v rukách to, akú stabilitu bude mať a akú stabilitu bude chcieť najneskôr o dva roky vo voľbách. A v tom je Slovensko napriek všetkému šťastnou krajinou. Možno človek fakt potrebuje ísť inam, aby pochopil, že u nás to nie je na večné časy a nikdy inak.
Pokiaľ ide o dôveru, samozrejme, vláda sú osoby počínajúc premiérom a jeho zostavou ministrov, ktorý každý si písal, píše a niektorí začnú písať svoj príbeh, nemienim preventívne atakovať a napádať nových ministrov osobne, aj keď to možno v opozícii nie je celkom normou, ešte stále verím v integritu ministra Druckera. Na druhej strane, keď si spomeniem na pamätné telefonáty riaditeľovi Všeobecnej zdravotnej poisťovne z mobilu pána, nie som presvedčený, ako úzke budú mantinely, v ktorých bude musieť minister Drucker svoje okruhy jazdiť. Na ministerstve zdravotníctva nepochybne tie mantinely boli a nepochybne lietal s pristrihnutými krídlami.
Rád by som sa mýlil, ak by som si teraz myslel, že tu už bude mať krídla ako tie povestné havrany v londýnskom Toweri, v ktorej neodchádzajú z toho greenu a z priľahlých farností proste preto, nie kvôli legende, že keď odletia, bude zle s Britániou, ale proste preto, že majú podstrihnuté krídla. Pripustím, áno, tie havrany. Ono je tu havranov aj u nás zopár, ale chcem povedať, že keď sa pozerám na niektorých iných členov vlády, o ktorých vôbec nebola reč, tak v tej chvíli mám pocit, že to odcházení malo byť hustejšie.
A keď sa pozerám na koalíciu stability, ktorá sa obetovala pred dvoma rokmi, aby nedošlo k nárastu výskytu neonacistov a ich sily, tak mám pocit, že dôvody na triumf tohto hlavného zdôvodnenia vzniku koalície sebaobetovania veľmi nie sú. Keď sa zamyslím nad tým, ako koalícia stála ako jeden muž za ministrom Plavčanom v čase, keď uvažujúcim bolo zrejmé, čo za nehoráznosti sa diali v jeho rezorte, ako stála koalícia ako múr hradný podľa zásady docenta Plzáka: „A když to praskne, zatloukám dál.“ A tak to išlo ďalej a ďalej.
Je mi jasné, že sa nájsť páchateľ dvojnásobnej vraždy mladých ľudí nedá stlačením gombíka. I pripusťme, že odhalenie vraždy Ernesta Valka bolo zhodou, nechcem povedať náhod, ale nie bezpodmienečne dôsledkom vypátrania vraha klasickým filmovým príbehom.
Je ale aj tak pozoruhodné, musím povedať, že ak sa v okrese Galanta v tom čase nestali viacpočetné vraždy, nedokážem si predstaviť, ako pri náleze toho, čo polícia našla, niekoho nenapadlo zavolať súdneho lekára. Stačilo by hádam, aby tí ľudia skutočne pozerali Maxa alebo iný inšpirujúci zdroj a videli by, že súdny lekár je normou v každom aj treťotriednom krváku. My tam pozveme kolegu, mám s ním hlboké porozumenie, ktorý sa môže seknúť o dva dni, keďže to je prvý zavraždený, ktorého v živote videl, akoby som aj ja ho videl prvého.
Takže to sú také zvláštne veci, keď nás šéf polície informuje o tom, že Krajmer tam nebol, ani do dvora nevošiel. Teraz neviem, či tam on nebol alebo či mu to povedal niekto z podriadených. Ale bol a vošiel, pričom si neviem predstaviť, čo pri ľuďoch s priestrelom lebky a hrudníka má čo robiť protikorupčný bos. Či snáď kontroluje stav počítačov alebo čo? Lebo ak tam niekto mal byť, tak tam mal byť súdny lekár v prvej minúte. NAKA tam nemala čo robiť, ani omylom, ani v dedine nemusela byť, nieže v dome. Ale prosím. Je na pováženie, čo ho tam pritiahlo, lebo mohol prísť kdekto, aj minister zahraničia.
Sumárne treba povedať, že dôveru občanov v moc treba budovať tým, že sa prijímajú normy a spôsob fungovania moci, ktorý nie je taký, že umožňuje pre mňa záhadnú vec, že sa dokáže míňanie verejných peňazí daňových poplatníkov napríklad v rezorte obrany skryť za tajomstvo. Podotýkam, že tajomstvom sú obostreté povedzme nákupy OT-čiek. Ja by som pochopil, že ak by boli tajomstvom obostrené nákupy doteraz nepoužívaných vzácnych a úplne nových jadrových hlavíc so zameriavaním alebo laserových diel, ktoré, pripusťme, že by mohli byť ešte pre niekoho zaujímavé na okopírovanie. Ale, preboha, niečo, čo jazdí po svete na štyroch kolesách, alebo na šiestich, alebo na ôsmich, čo je tak tajné, že ešte aj ventilky na pneumatikách toho výrobku sú známe, je u nás obostreté tajomstvom, pričom ten biznis je veľmi jednoduchý. Chcete nám predať svoje OT-čká? Tak my máme túto normu na to. Nechcete, aby boli zverejnené tie zmluvy? Nech sa páči, predajte Anči vo vedľajšom dome, my si kúpime tam, kde to nebude vadiť.
Nejdem sa chváliť históriou, ale skutočný posun vo fungovaní krajiny napríklad, ktorý ma napadá a ktorý už dnes je dávnou históriou, ale stále tu s nami žije a umožňuje novinárom prichádzať na veci, je napríklad počin môjho zvečnelého kolegu, a prípadne tak trochu i nás, Jána Langoša, ktorý pred rokmi presadil v parlamente zákon o slobodnom prístupe k informáciám. To bola norma, ktorá pohla zhnitým mečiarovským Slovenskom. Ku cti slúži i návrh zákona, ktorý prešiel, ale nie tejto vláde a takejto koalícii, o tom, že zmluvy, ktoré nie sú zverejnené, sú neplatné. Drobný kúsok, ale obrovský krok. Toto sú metódy, ktorými môže akákoľvek vláda postupne a sťažka začať presviedčať voličov a občanov, že to myslí inak a lepšie.
Nechcem byť skeptický, nechcem hádzať vopred flintu do žita, ale pri pohľade na way of doing politics, teda na to, ako to beží, ma táto vláda ani približne takouto istotou nenapĺňa, a preto budem hlasovať proti dôvere tejto vláde.
Ďakujem.
