Videokanál poslanca

Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa, na úvod k zákonu, ktorý predkladám s Ondrejom Dostálom a Vierou Dubačovou, by som rád povedal jednu banalitu.
Totiž že v právnom štáte majú platiť zákony, v právnom štáte máme ctiť právo. Na cestu k právnemu štátu sme vykročili pred takmer 29 rokmi a tá cesta bola dlhá a tŕnistá a nectenie zákonov, nectenie platných zákonov, keď nie je chlebom každodenným, tak každopádne nie je unikátnym úkazom. Cestou nápravy je, keď je situácia takáto, prijatie niečoho, čo navádza porušovateľov a nectiacich na pravú cestu. V jednom drobnom úseku to robíme my touto zákonnou predlohou.
Na Slovensku platia zákony, ktoré prijala Národná rada a ktoré hovoria o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému a ktoré vo svojich paragrafoch tento systém hodnotia ako odsúdeniahodný. Je logické, že nositeľom akéhokoľvek systému sú ľudia. Ľudia ho reprezentujú, ľudia ho uvádzajú v život a ľudia konajú skutky, ktoré v prípade takéhoto systému ničia životy iných ľudí.
Nemecký nacizmus je nemysliteľný bez Hitlera, bez Göringa, bez Goebbelsa, bez Heydricha. Nemôžme teda zákonom odsúdiť systém a stavať pamätníky ľuďom, ktorí ho stelesňovali.
Dnes je rozmiestňovanie pamätníkov, pamätných dosiek, tabúľ v zásade kompetenciou zastupiteľstiev. Je teda na uvážení zastupiteľstva, komu postaví sochu, resp. pripustí postavenie sochy na teritóriu svojej obce či mesta a komu vyvesí pamätnú tabuľu.
Mediálne známy prípad pamätníka Vasiľa Biľaka je zvlášť markantnou ukážkou toho, čo je podľa nás hrubým neakceptovaním právneho štátu a prijatých právnych noriem. Predstava, že by postavili v Nemecku sochu doktorovi Josephovi Goebbelsovi v jeho rodnom meste so zdôvodnením, že pre to mesto urobil veľa, je pomerne avantgardná. Predstava, že pre svoj milovaný Linz urobil a ešte plánoval urobiť Adolf Hitler veľmi veľa, napríklad chcel tam umiestniť najvýznamnejšiu obrazovú galériu na zemeguli, ktorá mala pozostávať z obrazov rozkradnutých v dobytej nemeckej Európe, by hádam nemalo viesť obecné zastupiteľstvo mesta Linz k postaveniu pamätníku za tento šľachetný Hitlerov úmysel.
Na Slovensku máme ešte stále ulice a pamätníky a pamätné dosky venované ľuďom, ktorých nosnou zásluhou bolo to, že boli komunisti. Sto metrov od vchodu do novej budovy Úradu vlády stojí už 29 rokov socha Mareka Čulena, ktorého nosnou úlohou bolo založiť Komunistickú stranu, a to je ten najslávnejší bod v jeho živote. Predstava, že by niekde v Nemecku v Mníchove bola socha Georga Strassera ako zakladateľa NSDAP, je nepredstaviteľná. Na Slovensku je aj toto možné.
Náš návrh zákona hovorí o budúcnosti. Hovorí o tom, aby sa nestavali v budúcnosti takéto pamätníky, aby nebolo možné, aby si obce a mestá beztrestne odhlasovali postavenie takéhoto pamätníka, pomenovanie novej ulice a zavesenie pamätnej tabule ľuďom, ktorých historickým poslaním bolo napĺňať zločinný systém.
Na Slovensku máme Biľaka a mali sme aj Tisa. Tisa v Čakajovciach ľudia, ktorí nepovažovali tento pamätník za normálny a štandardný v demokratickej krajine, odpílili. To, čo urobili odporcovia červenej totality s pamätníkom Vasiľa Biľaka, malo paradoxne dohru v podobe rozsudku alebo súdu nad nimi, pričom predpokladá poslanec, možno aj obyčajný občan, že ak prokurátor v Prešove pozná zákony a neunikol mu pri všeobecnom preťažení zákon o zločinnosti komunistického systému, tak by mal v momente, keď sa postaví takýto pamätník, konať priamo z vlastného povolania bez toho, aby dostal od kohokoľvek podnet.
Ešte raz hovorím, skúsme si predstaviť, že postavíme v Bratislave pamätník Alexandrovi Machovi. Nebol by to dôvod, aby štátny orgán, ktorý má dbať nad dodržiavaním zákonov, okamžite zakročil? Podľa mňa áno. A ak to prokuratúra v príslušnom okrese neurobila, je to jej zlyhanie. Je to jej zlyhanie ako orgánu, ktorý platia daňoví poplatníci na to, aby sa v tejto krajine porušovanie zákonov trestalo.
I dnes máme na Slovensku Leninove ulice. Nemáme našťastie ešte pamätník Otomara Kubalu, ktorý sa preslávil ako spolubojovník nemeckej jednotky Edelweiss, vypaľujúcej partizánske obce.
Áno, niektorí predstavitelia zločineckých systémov pamätníky nemajú, ale iní ich majú. Prokurátor Československej socialistickej republiky Pješčak dostal svoju pamätnú dosku. Predstava, že by niekde v Nemecku zavesili pamätnú dosku Rolandovi Freislerovi, legendárnemu sudcovi Volksgerichtu, ktorý ešte v apríli 1945 súdil na trest smrti 16-ročných členov Hitlerjugend, pretože zutekali pred obrovskou presilou Červenej armády a neboli hádam ani psychicky, ani zrelosťou v stave brániť Hitlerovu ríšu desať dní pred jej koncom. Nepostavili mu pamätník a neviem si predstaviť, že by Nemecko dnes takéto niečo strpelo.
My Pješčakov pamätník trpíme a chránime ho. My súdnymi rozhodnutiami vlastne chránime pamätník Biľakov. A pritom sme krajina, ktorá sa bije v prsia, ako je demokratická, ako je európska, ako ctíme právo, ako sme právny štát.
Bolo radosťou vypočuť si tu riaditeľa Slovenskej informačnej služby, ktorý s hrdosťou hovoril o tom, ako sme akceptovaní a ako si nás v oblasti informačnej služby ctia demokracie. Myslím si, že skutočnosti, ktorým sa venuje naša novela zákonov, nás nectia. A som teda presvedčený, že by sme mali urobiť krok k tomu, aby nepribúdali pamätníky Biľakom a Pješčakom, že nemôžme v ústave a v zákonoch vodu kázať a na námestiach a na stenách obecných úradov víno piť.
My predkladáme návrh zákona, ktorý má aj také trochu symbolické konotácie. Predkladali sme ho v čase, keď prichádzalo 70. výročie komunistického prevratu a nástupu červenej totality. Keďže tento zákon pojednáva i o pamätníkoch nacistom a fašistom, tak má dátum účinnosti 29. augusta. Predpokladám, že krajina, ktorá sa hrdí, a veľmi oprávnene, Slovenským národným povstaním, ktoré nás zaradilo medzi víťazné demokratické krajiny Európy, nebude v budúcnosti trpieť stavanie pomníkov Ferdinandovi Ďurčanskému, ktorý stojí v Rajci. Áno, niekto môže povedať, on bol lepšia alternatíva ako Tuka Béla, ktorého sme úspešne a po zásluhe popravili, ale to ho nerobí ani demokratom, ani predstaviteľom slušnej politiky. Lebo, áno, aj Albert Speer bol architekt a neorganizoval plynové komory. Bol to vzdelaný, vysoko inteligentný a talentovaný človek. Ale nestavajú mu v Nemecku pamätníky, pretože bol plne zapojený do vyťažovania otrockej práce obyvateľov dobytej Európy v prospech Veľkonemeckej ríše, keď prevzal organizáciu Todt po smrti jej zakladateľa. A takýchto príkladov by sme našli veľmi veľa.
Áno, Dr. Vladimír Clementis bol komunistami v duchu najlepšej tradície tejto strany popravený, pretože vyvražďovanie sa medzi sebou bolo národným športom komunistických strán. Nič to nemení na smutnom fakte, že Dr. Vladimír Clementis nepozdvihol ani jedno slovko, nieže hlas proti poprave Dr. Milady Horákovej a išiel v tom až po uši. Pre mňa nie je žiadnym hrdinom a ničím, nad čím by som ronil slzy.
Presne tak asistoval generál Ludvík Svoboda, vedome, poprave generála Heliodora Píku, ktorého syn je náš spoluobčan v Bratislave, žije tu. Generál Svoboda musel presne vedieť, že Heliodor Píka nie je vlastizradca. Ale pri tej poprave nemo asistoval. Takisto si nezasluhuje úctu slušných ľudí, lebo tým prekročil rubikon.
Áno, máme tieto ulice, máme také pamätníky, je to status quo. Ale stavať ďalšie podobné pamätníky je ešte väčšou a donebavolajúcou hanbou krajiny, ktorá je v Európskej únii a ktorá si chce o sebe myslieť, že je krajinou, ktorá vie, čo sú zločiny a čomu treba vždy bezpodmienečne čeliť.
Preto, nedúfajúc v prijatie tejto novely, vyslovujem nádej, že raz príde deň, keď takáto novela prejde a s tým príde deň, keď budú pamätníky zločincom nacizmu a komunizmu nemysliteľné.
Ďakujem.

77.
Ďakujem za slovo, pán predseda. No, na úvod konštatujem, že rozhodne nie som expert na financie a dane. A na druhej strane, samozrejme, nepochybne každý minister financií má rád plnšiu kasu, pretože na jednej strane má aj hladné krky, ktoré na tú kasu túžobne pozerajú.
Ja by som sa dotkol len úplne všeobecne toho argumentu, že aj inde to majú. Samozrejme, argument typu "aj inde to majú" implicitne hovorí, že niekde to aj nemajú. Teda niekde to majú a niekde to nemajú. A k tomu len malý príklad, keď to dovedieme na hranu, kam argumentácia typu, čo všetko môžme zaviesť, lebo to inde majú, je moja skúsenosť, keď som pred dvadsiatimi rokmi ako prodekan pracoval na tvorbe študijného programu lekárskej fakulty, tak, samozrejme, každý prednosta každého ústavu a katedry chcel svoj obor podčiarknuť a každý z nich priniesol argument typu, ale v Birminghame na univerzite sa fyziológia učí tri semestre. A ďalší prišiel a povedal anatómia sa učí tam tri semestre. A keď som si dal tú prácu a spočítal som si, čo navrhli vehlasní páni profesori ako rozsah študijného programu svojho odboru, a spočítal som to pre fakultu, vyšlo mi medicínske štúdium na 21 semestrov, teda na 10 a pol roka. No, iste každý uzná, že to bola ukážka, kam vedie argument niekde to tak majú. Áno, niekde to tak majú, ale keď to vidíš v takto vyhranenej podobe, vidíš, aká je to absurdita. A skutočne skasovať tých, ktorí sa starajú, je podľa mňa tá menej vhodná forma naplnenia kasy ministra financií... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani ministerka, vážená snemovňa, dovolím si teda pokračovať v tom, čo tu nakoniec celkom logicky zaznelo vo vystúpeniach kolegov, ktorí k téme hovorili, a podčiarknuť niečo z toho, čo by sa čisto teoreticky malo očakávať od reformy akreditácií vysokých škôl a čo by mohlo a malo viesť k vybŕdnutiu zo stavu, v ktorom slovenské vysoké školstvo je. Kolega Beblavý veľmi plasticky a reálne popísal stav toho školstva, ku cti mu slúži, že v pomerne hmlistej krajine ukázal obrysy inštitúcií, ktoré ako celok alebo ešte častejšie ako jednotlivé pracoviská poskytujú vzdelanie, vedu a výskum na európskej úrovni a nepochybne také sú.
A ak sme tu teraz hovorili o odchode tých študentov, tak si niekto povie, no čo už s tým má akreditačná komisia priamo spoločné. No, problém je v tom, že tí študenti, ako som uviedol, odchádzajú niektorí skutočne naplnení pocitom, že majú poslanie a chcú pohnúť svetom. Ešte raz podčiarkujem, dobre, môžme ich oplakať, či budú v Silicon Valley alebo na Princetone, dobre. Ale ide o to, že Slovensko potrebuje aj nie úplne bezvýznamnú časť tej druhej vrstvy, ktorá sa nevráti len kvôli tomu, že tu má partnerku a rodinu a tak ďalej, ale ktorá sa sem vráti preto, aby sa reálne dobre uplatnila, a to teda istý problém je. Pretože aby mohli tie školy dobre fungovať, aby z nich tí dobrí neodchádzali, tak by, samozrejme, sa mali prednostne starať o tých excelentných. To zaznelo vo vystúpení kolegu Beblavého.
A áno, presne vzaté, krajina potrebuje excelentných a povedzme subexcelentných, teda ešte stále vynikajúcich, aby dobre fungovala. A to zas nepochybne súvisí so starostlivosťou, ktorú sme im ochotní a schopní poskytnúť. A tu musím povedať, že sa naráža na moju životnú skúsenosť, s ktorou nemusí niekto súhlasiť, že vo väčšine nie je tak často pravda, vo väčšine často ani nie je sila, pretože fungovanie systémom "hodie mihi, cras tibi", ja dnes tebe, ty zajtra mne, a naopak, udržuje status quo, kde si tie vzácne kvetiny nemôžu dovoliť veľký rast, lebo sú kosené rovnostárstvom, ktoré v podstate vyplýva z požiadavky tých zvyšných. A teraz nebudem hovoriť rovno o burine, ale o tom, čo nie sú vzácne kvetiny.
Jednoducho v tejto novele sa už teda rušia aj odborné a univerzitné, teda vysoké školy, už sa to zlieva, pričom kedysi sme ešte hovorili, za blahej pamäti Martina Fronca, o výskumných univerzitách, a i tento formálny prvok akýmsi spôsobom stiera to, o čo by sme sa mali uchádzať. To znamená absolútne cielene podporovať excelentnosť od prvého ročníka, od druhého najneskôr, keď sa ukáže, komu ako páli. Umožňovať tým študentom všetko to, čo im umožňujú tie školy, kam odchádzajú.
Ja sa nechcem nikoho dotýkať, ale, a kvitujem s radosťou, že svet sa stále viac otvára i v takých formálnych javoch, ako je to, že kedysi študent, keď som slúžil ako prorektor a mal na starosti mobilitu, mohol raz za štúdium ísť na zahraničný pobyt. Dnes už môže dvakrát. Môj syn bol v bakalárskej fáze štúdia na Technische Universität München, ktorá je v prvej štyridsiatke. Je to jedna z elitných nemeckých a aj európskych a svetových univerzít a teraz ho čaká, dá boh, od augusta pobyt na University of British Columbia vo Vancouveri, ktorá je takisto v prvej štyridsiatke. Je to ale umožnené tým, že študuje na škole, ktorá má takéto kontakty a ktorá svojím, pripusťme, dobrým študentom, umožňuje toto.
A tu sme u toho, ak budeme naďalej udržiavať rovnocenné kŕmenia, už to hovorím tu ako smädný v púšti desať rokov, v hydinárni bez ohľadu na to, koľko tie sliepky nesú konkrétne, čiže kŕmime aj tie, čo vôbec nič neznášajú, tak potom sa nemôžme diviť, že tí študenti odchádzajú tam, kde im sypú lepšie. A to je problém presadiť a je problém presadiť to i pri tom, že nevidím zatiaľ reálnu nádej, že pri síce osobnom obmenení personálnom, ale napriek tomu z hľadiska tej domácej sféry zásadne prísneho a teda, by som povedal, generálneho preorania pohľadu na vysokú školu a na to, čo poskytuje, nevidím nádej, že by sa malo niečo dramaticky zlepšiť. Lebo iste, bude to iná inštitúcia, bude nezávislá.
Ja sa pamätám, ako ministrovi Ftáčnikovi radila vtedajšia akreditačná komisia, aby zrušil akadémiu umení v Bystrici. Nedalo sa to politicky, no tak to ostalo, nechcem vstupovať tej škole do svedomia, iste nejako existuje, ale to, že teraz ako keby odsúvame vedu a výskum z tohoto portfólia hlavných činností nádejnej inštitúcie, je zas trochu problém, pretože opäť to, že tá škola je považovaná za dobrú, nedá sa obísť fakt, ako sa na nej pestuje veda a výskum.
To, čo tu kolega Beblavý vyrátal, prif, matfyz, feika, dobré katedry TUKE, to všetko záleží a priamo súvisí i s ich akceptáciou európskou, a preto ak budeme sa len pozerať na to, ako dobre, a neviem, či, na základe čoho, ale pripusťme, že sa to nejako dá vyhodnotiť, okrem autoevaluácie, ktorá vyjde každému dobre, učia tie školy, tak je to síce akýsi prísľub, ale príliš hmlistý. Ja, samozrejme, nečakám, že nás budú dávať do pozície rankingových, je to iste fetiš, ale niečo na tom vždy treba povedať, že je na tom rankingu, na základe počtu a nobelovcov, ktorí absolvovali alebo pôsobili na našej škole. To asi je príliš vzdialené kritérium. Ale to, aby sme vedeli podporiť katedry, ktorej prednosta mi pred rokmi povedal, ja mám každý rok menej absolventov, ako mám požiadavok na doktorandské štúdium zo Spojených štátov adresovaných mojej katedre, je teda ukážkou toho, že sa hádam, preboha, dá vybrať, do čoho budeme investovať. A hlavne to bude dobré vtedy, ak sa prelomí to väčšinové, také slovenské egalitárske financovanie, lebo musíme dať všetkým, musíme dať podľa hláv a tak ďalej. To je teda podľa mňa dosť vážny problém pre toho, kto si myslí, že by sme mali vykročiť iným smerom z toho, kde sme. A ja teda akokoľvek, podobne ako kolegovia, si želám, aby toto bol začiatok niečoho lepšieho. Nemám celkom presvedčenie, že kým i rozdielnym financovaním, diferenciáciou prístupu, inými možnosťami pre tých dobrých, lepších a elitných študentov pokročíme z miesta, lebo pokiaľ mnohým stačí diplom, okej.
Úplne na záver kacírsky dovetok. Nárok na stredoškolské vzdelanie akéhokoľvek typu je u nás nárokovateľný. Z podstaty veci vysokoškolské štúdium nebude požívať zďaleka viac ako povedzme 50 % populačného ročníka, to je tiež dosť, a tak sa pýtam, že keď takto siahame do rozhodovania o tom, koľko tried a akých škôl sa otvorí v zákone, pred chvíľkou, tak sa pýtam, koľko desiatok vysokoškolských inštitúcií budeme financovať bez ohľadu na to, aby sme, ako hovorí môj ctený priateľ Eugen Jurzyca, skontrolovali výstup.

Kolega zmienil v úvode hneď svojho vystúpenia to púšťanie žilou tým, tými odchodmi tých bystrejších a talentovanejších, možno aj pracovitejších. A, samozrejme, v tom úplne špičkovom úzkom sloji alebo vrstve je, samozrejme, tento jav nezadržateľný a postihuje aj dobré univerzity povedzme v Európe. A idealisticky sa domnievam, že ak ten dotyčný odíde kamkoľvek a tam potom svojím ďalším pôsobením prospeje ľudstvu, znie to pateticky, tak je to v poriadku. Problém, teda ja hovorím vždy, že prvý takýto, ktorý odišiel z Liptovského Svätého Mikuláša a potom sa stal profesorom ETH a prospel ľudstvu, bol Aurel Stodola. No asi by vo Felvidéku veľkú dieru do sveta neurobil. To znamená, to bolo presne to, čo prospelo ľudstvu. Ale problém je, že odchádza tá druhá vrstva dobrých, ktorá proste sa chce dobre uplatniť, slušne zarábať.
Hovorilo sa tu o Estónsku. Môj syn študuje na pražskej škole, kde už pri prihlásení si mohol pozrieť štatistiky, koľko zarába absolvent ktorej špecializácie tejto školy po tých rokoch, po tých rokoch a po tých rokoch. Zrejme si trúfli, keď to zverejňovali, pripusťme, že neklamali.
A, samozrejme, teraz to, čo máme predložené, hovoríme, že akreditačná komisia bude bdieť nad kvalitou vzdelávania. Tam je ovšem ešte predsa len dôležitý i ten druhý faktor, ktorý akosi trošku odchádza, to je tá veda a výskum. Pretože tá dobrá vysoká škola, kam tie deti odchádzajú, má potom zahraničné kontakty, ktoré sú hodny toho študovať tam a neštudovať doma, kde tie kontakty zrejme tie školy horšie nemajú.

Ďakujem pekne. Z toho, čo sme si vypočuli aj v úvodnom vystúpení, a z toho, čo sa pýta kolega Poliačik, pre mňa vyplýva jedna taká otázka. Mal som taký pocit, že to, čo hovoríte, pani ministerka, je orientované od dňa vzniku do budúcnosti. A ja sa pýtam, aká bude možnosť akreditačnej inštitúcie posúdiť to, čo už je. Teda dozvedeli sme sa, aké budú kritériá, že sa bude môcť zaviesť i bez toho, keď tá škola už to má zavedené, niečo iné. Ale ja sa pýtam, kto posúdi, či to, čo už roky funguje, niekde dobre, niekde horšie, niekedy na povedzme možno aj dosť biednej úrovni, sa bude dať, ak to mám povedať tak záhradnícky, vyplieť. Teda pripusťme, že máme v hriadkach burinu, a ak teda povieme, že akreditačná komisia bude bdieť nad novými hriadkami, je to fajn. Ale ak mám druhú polovicu záhrady zaplevelenú, tak sa pýtam, aký bude jej dosah na to, aby sa zlepšil, lebo my zatiaľ na desiatkach inštitúcií poskytujeme vysokoškolské vzdelanie na rôznej úrovni. A rozhodne nemôžem mať pocit, že by to nestálo za vypletie. Takže či sa mýlim, ak chápem to, čo ste povedali, že to bude od statu nascendi tej agentúry dopredu alebo či bude môcť vycúvať po starých hriadkach a šklbať burinu.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, kolega sa dotkol tej nosnej a závažnej otázky, že v päťmiliónovej krajine s desiatkami vysokých škôl a s istým počtom oborov je pravdepodobnosť, že akokoľvek vybraté grémium z tohto rybníka bude nestranné, nekontaminované osobnými vzťahmi, minulými vzťahmi, budúcimi perspektívami, veľmi malá, ak nie vylúčená. Musím povedať, že keď sa kedysi uvažovalo o tom, že by v akreditačnej komisii bývalej mal byť niekto zo zahraničia, pamäť mi hovorí, že to narazilo na dosť veľký odpor i samotnej akreditačnej komisie.
A ja zas, naopak, musím podčiarknuť svoju skúsenosť z takej vzácnej návštevy vo Fínsku, kde som ako ex, bývalý člen školského výboru pred rokmi bol a pamätám si vetu významnej pracovníčky z oblasti akreditácie, ktorá mi všeobecne v súvislostiach povedala, že zahraniční posudzovatelia sú drahí. Ale keď si zvážime hodnotu ich produktu, vždy sa to vyplatí.
A ja musím povedať, že ak teda máme mať akreditačnú komisiu, ktorá pod iným štítom bude pokračovať v udržiavaní status quo, ktoré naše univerzity nedovádza na vysoké miesta a ktoré, žiaľbohu, posiela tých, ktorí si trúfajú a vedia, že na to majú, na štúdium do zahraničia, tak sa vlastne nemusí nič zmeniť. Áno, bude to nezávislý orgán. Otázka je, ako bude nezávislý na všetkom tom, o čom som hovoril.

Ďakujem pekne. Kolega Klus, len pre doplnenie tvojho vystúpenia na tému, ktože to povedal o Slovensku ako o jednej z možných krajín, odkiaľ novičok prišiel a pohoršenie pochádza, tá súdružka sa volá Mária Zacharovová a je hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí. Samozrejme, tak ako to tu zaznieva, predložila na stôl kopu dôkazov, prečo treba podozrievať Slovensko. Bolo to absolútne vyargumentované, totálne doložené dôkazmi a my sa môžme ísť zrejme do kúta hanbiť.
A potom už len tak čisto ad personam tu kolega Mazurek vyslovuje obdiv mojej osobe. No viete, pán kolega, nebudem vám ten obdiv opätovať, nepatrím ani k tým, ktorí sa s inými chlapcami kúpu v spoločných kúpeľoch. A pokiaľ ide o iné medzimužské vzťahy, ja si myslím, že doba pokročila dosť na to, aby ste sa išli venovať erotike s Alahom. (Reakcia z pléna.)

Ďakujem pekne. Keď človek toto počúva, tak ho napadá to, že ak sa Lucia pýta, ako ďaleko pustí minister Drucker tých policajtov v pátraní, tak ja sa pýtam, ako som sa už pýtal skoro odpoludnia, ako ďaleko pustia ministra Tomáša Druckera, aby pustil policajtov v pátraní?
Musím povedať, že úloha ministra Druckera je nezávideniahodná, aj keď, tak ako som povedal v minulom vystúpení, nespochybňujem jeho osobnú integritu, len učí ma skúsenosť, že po triumfálnom riadení rezortu zdravotníctva nominantmi SMER-u, ktorí predchádzali Tomáša Druckera, bol zavolaný krízový manažér. Čo o niečom hovorí. Doviedli sme teda, jednoducho povedané, zdravotníctvo, keď nie na psí tridsiatok, tak na žobrácku palicu. A teraz bolo treba v tejto vláde, ktorá sa uchádza o dôveru nie nás v parlamente, ale hádam aj občanov na uliciach a nech sa priatelia, ktorí nectia túto krajinu, Slovenskej republiky občanov, aby získal ich dôveru.

Tak ja sa pýtam, veľký SMER, ktorý sa možno cíti byť veľkou a silnou stranou, keď potrebuje nasadiť, a teraz nejde o to, či odborníka na vnútro, slušného človeka, tak musí nasadiť nestraníka. To je istý obraz, že niet človeka, ktorý by na prvý pohľad vyzeral slušne, a preto nasadíme nestraníka Druckera. Ešte raz hovorím, ľutujem, to, čo ho čaká, a je to súbor Herkulových úloh, ktorých, ako sme počuli, pribúda každým dňom.

Ďakujem pekne. No, ja sám v živote nestojím pravidelne a vo všetkom v zákryte ani niekedy v straníckej línii, už vôbec nie v akejkoľvek inej, ale 14 európskych krajín, jednoducho vediac aj tak o tom, že na tých vyslanectvách okrem štandardných diplomatov sú vždy aj tí, ktorí okamžite znesú vyhostenie, tak v súvislosti s tým, čo sa dialo, urobilo. Už tu dnes zaznelo, že argument typu: „No ešte to, oni ho vymenia a potom ho zabijú.“ Áno, aj Lva Davidoviča Trockého prepustili zo stalinského Ruska a Stalinovi trvalo ďalších trinásť rokov, kým zohnal toho, kto mu horolezeckým čakanom pretne hlavu. Pretože pomsta je sladká.
Aj pred voľbami je pomsta sladká. Je zvláštne, že si tu nikto nevšimol, že hnoj, ktorý majú Rusi na vlastnom dvore, prehodili na štyri susedné dvory, menovite švédsky, britský, český a slovenský. Drzosť gaunerov, ktorí povedia, že ten novičok mohol prísť zo Slovenska, mal byť dôvodom pre to, aby sme boli prvou krajinou, ktorá vyženie reprezentantov tohto banditského systému odtiaľto. Pretože my sme boli obvinení, že to môže pochádzať od nás. Čo je donebavolajúca drzosť.
A na margo vyhosťovania Osuského a Dostála. Hlavne, že si necháme stánky s kebabom. Tie nevyhostíme, že, kolega Mazurek? (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, ale nás tu je. No, úvodom by som chcel povedať hádam to hlavné posolstvo, ktoré bude obsahom môjho vystúpenia, a to je totižto paradoxne to, že tak ako to vidím, vládna moc na Slovensku nebola pred dvojnásobnou vraždou iná, ako je po nej a ako aj, zdá sa, v najbližšom čase bude. Nemyslím si, že moc fungovala na Slovensku predtým inak, že to, čo sa stalo, bolo niečo výnimočne dramatické, čo sa vymyká z fungovania moci. Nie, žiaľbohu. Tragédia dvoch mladých ľudí bola len vyšplechnutím z mútnej rieky fungovania štátu. Tá rieka sa založila a pramenila a skalila sa pred rokmi a došli sme do stavu, keď sa to možno stalo zrejmejším ďalším a ďalším občanom. Ale tí, ktorí vnímali fungovanie krajiny, to museli vidieť všetko to, čo bolo pod hladinou i predtým.
Problémom nie je výlučne postava generála Gašpara. Problémom je celý zvyšok pyramídy, ktorého jednotlivé kamene od vrcholu po základňu, podotýkam, nie všetky, sú stelesnené predajnými vyšetrovateľmi, kúpenými policajtmi, zvláštne rozhodujúcimi sudcami. Proste, ak na niečo platí známy výrok o niečom zhnitom v štáte dánskom, tak na štát slovenský.
Teraz máme riešiť dve veci. Dôveru vláde, ktorá nastupuje, a, samozrejme, minimálne formálne jej programové vyhlásenie. Programové vyhlásenie iste z dôvodov úspory času dezignovaný predseda vlády nečítal. Už tu zaznelo mnohokrát, že metóda copy-paste je nie veľmi dôstojná, a argument, ktorý som počul, že roztvárať to teraz by zas znamenalo akúsi stratu času, no dobre, však pokračujú tí istí. Nedošlo k žiadnemu „odcházení“, ako sme videli v divadelnej hre Václava Havla. Nejde o odcházení, ale ide o to, že ten text sa dá spokojne rozložiť na sekcie jednotlivých zložiek vlády, ich ministerstiev a tie zas hádam dokážu vo veľkých budovách ministerstiev nájsť ľudí, ktorí hoc i len formálne vynechajú to, čo bolo aktuálne pred dvoma rokmi, a hádam nájdu niečo, čo by tam mohli kvôli poriadku, aby to vyzeralo, že je to nejaké prehlásenie novej vlády, dopísať.
To, čo bolo predvedené, je šlendrián a tak trochu trapas. Neviem si predstaviť, že by v bielom dome ministerstva zahraničných vecí sa nenašiel človek, ktorý vie deletovať z textu prísľuby hrdého predsedníctva z roku 2016. Hádam tam, preboha, niekto z tých zamestnancov taký je. Nenašiel sa, ale dobre.
Na zahraničnom výbore sa nám zdalo zvláštne a svojho druhu priekopnícke, že programové vyhlásenie novej vlády nepríde predložiť minister. Samozrejme, namietnete, však on je vo Valnom zhromaždení. On je vo Valnom zhromaždení, ale pred tým, než prišiel deň prezentácie v jeho výbore a bol prvým ministrom, ktorý neprišiel s vlastným programovým prehlásením, bol v Bratislave. Teda na stretnutí s kamarátmi z koalície a z koaličnej vlády, ktorej bol, je a zrejme bude členom, ten čas mu Valné zhromaždenie poskytlo. Na stretnutie s tými, ktorí nie sú len kamaráti z koalície, ale reprezentujú inú časť voličstva, teda povedzme opozíciu, už času nebolo treba reskírovať. Ja to prežijem, ale bohvieaký prejav úcty voči inštitúcii, ktorá schvaľuje a odvoláva vládu, to teda nie je.
Vo vystúpení premiéra sme počuli slová o potrebe stability. No, nič väčšie ako stabilita a účasť nezaznievalo minulý víkend, predchádzajúci víkend, v Rusku, kde som bol ako vedúci delegácie PZ OBSE pozorovateľom prezidentských volieb. Občania mali prísť a voliť stabilitu. Musím povedať, že keď som sa nočnou hodinou vracal zo šeremetievskeho letiska do Bratislavy, tak som si v kontraste s tým, čo som zažil a videl za tri dni, s nadšením povedal: „Šťastné Slovensko.“ Šťastné Slovensko práve preto, že stabilita, ktorá je v Rusku, chvalabohu, neplatí v tak desivom rozsahu pre Slovensko. Občan Slovenskej republiky má v rukách to, akú stabilitu bude mať a akú stabilitu bude chcieť najneskôr o dva roky vo voľbách. A v tom je Slovensko napriek všetkému šťastnou krajinou. Možno človek fakt potrebuje ísť inam, aby pochopil, že u nás to nie je na večné časy a nikdy inak.
Pokiaľ ide o dôveru, samozrejme, vláda sú osoby počínajúc premiérom a jeho zostavou ministrov, ktorý každý si písal, píše a niektorí začnú písať svoj príbeh, nemienim preventívne atakovať a napádať nových ministrov osobne, aj keď to možno v opozícii nie je celkom normou, ešte stále verím v integritu ministra Druckera. Na druhej strane, keď si spomeniem na pamätné telefonáty riaditeľovi Všeobecnej zdravotnej poisťovne z mobilu pána, nie som presvedčený, ako úzke budú mantinely, v ktorých bude musieť minister Drucker svoje okruhy jazdiť. Na ministerstve zdravotníctva nepochybne tie mantinely boli a nepochybne lietal s pristrihnutými krídlami.
Rád by som sa mýlil, ak by som si teraz myslel, že tu už bude mať krídla ako tie povestné havrany v londýnskom Toweri, v ktorej neodchádzajú z toho greenu a z priľahlých farností proste preto, nie kvôli legende, že keď odletia, bude zle s Britániou, ale proste preto, že majú podstrihnuté krídla. Pripustím, áno, tie havrany. Ono je tu havranov aj u nás zopár, ale chcem povedať, že keď sa pozerám na niektorých iných členov vlády, o ktorých vôbec nebola reč, tak v tej chvíli mám pocit, že to odcházení malo byť hustejšie.
A keď sa pozerám na koalíciu stability, ktorá sa obetovala pred dvoma rokmi, aby nedošlo k nárastu výskytu neonacistov a ich sily, tak mám pocit, že dôvody na triumf tohto hlavného zdôvodnenia vzniku koalície sebaobetovania veľmi nie sú. Keď sa zamyslím nad tým, ako koalícia stála ako jeden muž za ministrom Plavčanom v čase, keď uvažujúcim bolo zrejmé, čo za nehoráznosti sa diali v jeho rezorte, ako stála koalícia ako múr hradný podľa zásady docenta Plzáka: „A když to praskne, zatloukám dál.“ A tak to išlo ďalej a ďalej.
Je mi jasné, že sa nájsť páchateľ dvojnásobnej vraždy mladých ľudí nedá stlačením gombíka. I pripusťme, že odhalenie vraždy Ernesta Valka bolo zhodou, nechcem povedať náhod, ale nie bezpodmienečne dôsledkom vypátrania vraha klasickým filmovým príbehom.
Je ale aj tak pozoruhodné, musím povedať, že ak sa v okrese Galanta v tom čase nestali viacpočetné vraždy, nedokážem si predstaviť, ako pri náleze toho, čo polícia našla, niekoho nenapadlo zavolať súdneho lekára. Stačilo by hádam, aby tí ľudia skutočne pozerali Maxa alebo iný inšpirujúci zdroj a videli by, že súdny lekár je normou v každom aj treťotriednom krváku. My tam pozveme kolegu, mám s ním hlboké porozumenie, ktorý sa môže seknúť o dva dni, keďže to je prvý zavraždený, ktorého v živote videl, akoby som aj ja ho videl prvého.
Takže to sú také zvláštne veci, keď nás šéf polície informuje o tom, že Krajmer tam nebol, ani do dvora nevošiel. Teraz neviem, či tam on nebol alebo či mu to povedal niekto z podriadených. Ale bol a vošiel, pričom si neviem predstaviť, čo pri ľuďoch s priestrelom lebky a hrudníka má čo robiť protikorupčný bos. Či snáď kontroluje stav počítačov alebo čo? Lebo ak tam niekto mal byť, tak tam mal byť súdny lekár v prvej minúte. NAKA tam nemala čo robiť, ani omylom, ani v dedine nemusela byť, nieže v dome. Ale prosím. Je na pováženie, čo ho tam pritiahlo, lebo mohol prísť kdekto, aj minister zahraničia.
Sumárne treba povedať, že dôveru občanov v moc treba budovať tým, že sa prijímajú normy a spôsob fungovania moci, ktorý nie je taký, že umožňuje pre mňa záhadnú vec, že sa dokáže míňanie verejných peňazí daňových poplatníkov napríklad v rezorte obrany skryť za tajomstvo. Podotýkam, že tajomstvom sú obostreté povedzme nákupy OT-čiek. Ja by som pochopil, že ak by boli tajomstvom obostrené nákupy doteraz nepoužívaných vzácnych a úplne nových jadrových hlavíc so zameriavaním alebo laserových diel, ktoré, pripusťme, že by mohli byť ešte pre niekoho zaujímavé na okopírovanie. Ale, preboha, niečo, čo jazdí po svete na štyroch kolesách, alebo na šiestich, alebo na ôsmich, čo je tak tajné, že ešte aj ventilky na pneumatikách toho výrobku sú známe, je u nás obostreté tajomstvom, pričom ten biznis je veľmi jednoduchý. Chcete nám predať svoje OT-čká? Tak my máme túto normu na to. Nechcete, aby boli zverejnené tie zmluvy? Nech sa páči, predajte Anči vo vedľajšom dome, my si kúpime tam, kde to nebude vadiť.
Nejdem sa chváliť históriou, ale skutočný posun vo fungovaní krajiny napríklad, ktorý ma napadá a ktorý už dnes je dávnou históriou, ale stále tu s nami žije a umožňuje novinárom prichádzať na veci, je napríklad počin môjho zvečnelého kolegu, a prípadne tak trochu i nás, Jána Langoša, ktorý pred rokmi presadil v parlamente zákon o slobodnom prístupe k informáciám. To bola norma, ktorá pohla zhnitým mečiarovským Slovenskom. Ku cti slúži i návrh zákona, ktorý prešiel, ale nie tejto vláde a takejto koalícii, o tom, že zmluvy, ktoré nie sú zverejnené, sú neplatné. Drobný kúsok, ale obrovský krok. Toto sú metódy, ktorými môže akákoľvek vláda postupne a sťažka začať presviedčať voličov a občanov, že to myslí inak a lepšie.
Nechcem byť skeptický, nechcem hádzať vopred flintu do žita, ale pri pohľade na way of doing politics, teda na to, ako to beží, ma táto vláda ani približne takouto istotou nenapĺňa, a preto budem hlasovať proti dôvere tejto vláde.
Ďakujem.