Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, blíži sa sté výročie vzniku prvého slobodného demokratického štátu, ktorý rozhodujúcim spôsobom zasiahol do moderných dejín slovenského národa a občanov Slovenskej republiky. Tento návrh zákona tu nie je po prvýkrát. Tento návrh zákona nepredkladáme ako podenkový projekt vzhľadom na to, že sa blíži veľké sté výročie.
Domnievame sa, že krajina má mať historické medzníky, od ktorých odvíja to lepšie vo svojich dejinách. Má ich mať tak, ako ich majú iné veľké krajiny, ktoré sú hrdé na nosný zlomový bod, akým pre nás nepochybne vznik Československej republiky bol. To, že dodnes takýto sviatok nemáme, hoci sme ho pod rôznymi nadpismi mali, dá sa povedať, od tých sto rokov až do konca Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, je, dá sa povedať, neprimerané. Za vlády otcov štátu Vladimíra Mečiara a spol. nebol tento deň dokonca ani pamätným dňom. Až v roku 1999 sa takým dňom stal. Už vtedy som bol medzi predkladateľmi návrhu na uznanie 28. októbra ako štátneho sviatku. Tých pokusov bolo odvtedy mnohokrát. A to, že tu opäť stojím, je len ukážka, ako si snemovne v priebehu desaťročí neprimerane nevedeli uvedomiť, o čo pri tomto jubileu ide.
Teraz sa vyskytuje iste dobre mienená iniciatíva, ktorá mieni spraviť z štátneho sviatku pohyblivý sviatok, takže nebude viazaný na dátum, ale bude to nedeľa. Nepochybne ten návrh vychádza i z potreby nerozširovať počet štátnych sviatkov a dní voľna s dosahom na ekonomiku. Musím ale povedať, že je to zvláštna predstava, pretože predstava, že by Francúzi mali dobitie Bastily ako pohyblivý sviatok a Američania vyhlásenia svojej nezávislosti ako pohyblivý sviatok, je, jemne povedané, avantgardná. Sviatky sa majú svätiť v dni, ktoré boli dňami sviatočnými, keď teda bolo čo svätiť. My pri tomto predloženom návrhu vychádzame i z toho, že nie je vôľa, čo celkom chápeme, rozširovať počet voľných sviatočných dní a štátnych sviatkov. I preto sa domnievame, že vznik, alebo prijatie Ústavy Slovenskej republiky by malo ostať pamätným dňom Slovenskej republiky, ale 1. september by mal, naopak, sa vrátiť k tomu, že bude dňom, keď deti pôjdu do školy. Vzdelanie je to, čo rozhodne o našej budúcnosti, a ten 1. september akokoľvek je symbolicky dňom vzdelávania.
Nemyslíme si teda, že by Ústava Slovenskej republiky a jej honor utrpela tým, že nebude mať štátny sviatok. To, že je ústavou krajiny, Slovenskej republiky, ktorá vznikla 1. januára, je dostatočne a adekvátne podchytené v štátnom sviatku, ktorým je v Slovenskej republike 1. január. Ani iné krajiny s významnými ústavami nemajú deň prijatia ústavy ako bezpodmienečný štátny sviatok. Nemyslím si teda, že česť našej ústavy takýmto presunom utrpí.
A teraz k samotnému jubilejnému dňu. Samozrejme, že tí, ktorí od začiatku čelili takémuto návrhu, uvádzali najrôznejšie dôvody, prečo nie, 30. október, Martinská deklarácia a mnohé ďalšie najrôznejšie dôvody. Pravdou je, že argumenty, ktoré uvádzali, že 28. októbra nebol v Prahe žiaden zastupujúci slovenský predstaviteľ, ako vieme, bol tam Vavro Šrobár, ktorý by reprezentoval, sa rozbil o historickú pravdu faktu, že ani 30. októbra v Martine neboli žiadni volení a demokraticky vzniknutí zástupcovia slovenského národa. Boli tam proste vlastenci, ktorí sa o tomto stretnutí dozvedeli, ktorým možno manželky dali dáky proviant na cestu, a z rôznych kútov priľahlých, treba povedať, hlavne vďaka Košicko-bohumínskej železnici sa do Martina, resp. do Vrútok dostavili. Samozrejme, že nikto z nich nereprezentoval nijaký volený orgán, nemal nijaký demokratický mandát. Mali len vlastenectvo, s ktorým sa prišli prihlásiť k budúcemu vznikajúcemu štátu. Typickou ukážkou bol môj prastarý otec. Ten mal mandát maximálne ak od svojej manželky, mojej prastarej mamy, Žofie Nílovej za slobodna. Takže operovať absenciou Šrobárovho mandátu je iluzórne a smiešne v svetle tohto stavu.
Nič to na veci nemení, že 28. októbra vznikla Československá republika, alebo ako sa v staršej dikcii hovorilo, Republika Československá. Toto poradie je trošku archaizujúce, ale napríklad naši severní bratia v Poľsku dodnes hovoria Rzeczpospolitej Polskej, teda tiež ide na úvod republika - rzeczpospolita, Polska - na druhom mieste. My už hovoríme o Československej republike, ktorá vznikla, ale nič to teda nemení na tom, že to je dátum zrodu toho štátu.
Ten štát potom v ďalšom období vybojoval tak existenčné veci, ako je napríklad slovenská južná hranica. Pri podpise zmluvy v Trianone a v príprave na túto zmluvu sme teda vybojovali Dunaj ako južnú hranicu. Dodnes ju Slovensko má. Pretože to, že bola možnosť, že budeme mať aj iné hranice, samozrejme, je nepopierateľné. Existovali náčrty hraníc, v ktorých Košice, Nitra, Fiľakovo, Rimavská Sobota, Šahy boli v Maďarsku. Vybojovala reprezentácia československá to, že máme hranicu, akú máme.
Táto Československá republika nám zriadila v Bratislave univerzitu. Boli to otcovia zakladatelia z Majestas Carolina, z Karlovej univerzity, ktorí prišli založiť univerzitu, a postupne na tejto univerzite vyrástla generácia, ktorá už o 20 rokov bola schopná riadiť osudy krajiny. Samozrejme, iná vec je, aká tá krajina bola, ale bol to obrovský posun od čias vzniku republiky, keď vysokoškolsky vzdelaných Slovákov, ktorí sa hlásili k slovenskému národu, boli ledva stovky, rozhodne nie tisíce.
Táto republika teda špeciálne Slovákov vzkriesila, vzkriesila a dala im možnosť nadýchnuť sa a to by hádam malo byť dostatočným dôvodom, aby sme si jej vznik uctili.
Všetky ďalšie rozhodujúce medzníky, ktoré, a to oceňujem, štátnymi sviatkami sú, boli momenty, keď sme sa ako občania Československa prihlásili k tomu lepšiemu v našich tradíciách. Keď Slováci povstali a prestali byť porazeným národom na strane nacizmu. A keď povstali Česi a Slováci a vybojovali, možno tým stáním na námestiach, ale každopádne vlastnou vôľou posväteno vznik demokratickej republiky v novembri ’89. Myslím si teda, že všetko ďalšie, čo prišlo po 28. októbri roku 1918, je a bolo možné len preto, že sa dalo vyštartovať z tejto štartovacej čiary.
A my, krajina, ktorá, a to poviem nakoniec, svätíme tak trošku zvrátene deň smrti generála Štefánika, spoluzakladateľa Československej republiky, by sme 28. októbrom oveľa lepšie ako tragickou smrťou uctili dielo generála Štefánika. Pretože veľkosť Štefánika nie je v tom, že zahynul v Ivanke pri Dunaji, jeho veľkosť je v Československej republike. A dá sa povedať, že Štefánikovi, a aby som prišiel do konfliktu záujmov, tak aj Štefanovi Osuskému a ďalším, nehovoriac, pochopiteľne, o zásluhách Tomáša Garrigua Masaryka, Edvarda Beneša a ďalších statočných ctiteľov slobody a demokracie, sme jednoducho tento štátny sviatok dlžní, lebo oni a tisíce a tisíce bezmenných... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec, budete končiť alebo...?
Osuský, Peter, poslanec NR SR
Budem.
Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Dobre.
Osuský, Peter, poslanec NR SR
... neznámych legionárov nám túto republiku, riskujúc svoje životy a padajúc v bitkách v Bachmači, Vouziers, Doss Alto, na sibírskej magistrále, túto republiku vybojovali. A oni nemajú štátny sviatok. Nemajú, hoci sa o tento štát zaslúžili viac ako ktokoľvek iný. Všetkým tým sme to dlžní a verím, že raz, keď nie teraz, tak raz príde deň, keď si občania zvolia takú snemovňu, ktorá tento zákon príjme.
Ďakujem.
