Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolega Budaj, ďakujem vám za slová podpory nášmu návrhu zákona, ale napriek tomu nebudem natoľko veľkorysý, aby som sa vám revanšoval rovnakou mincou, ako ste v úvode svojho vystúpenia adresovali nám. Totižto nezaradím vás medzi bravúrne vystúpenie, kam ste vy zaradili na striedačku Osuského, Mizíka, Dostála a Grausovú. Natoľko, by som povedal, mám istý bilančný odstup, aby som vás do tohto šíku nezadelil, ako ste to urobili vy, pretože takúto veľkorysú poctu som si takmer ani nezaslúžil.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, kolega, väznených boli stovky ľudí. To je pekné, teraz odpoviem v štýle takej skorej vašej argumentácie podľa zásady - a vy ste zlý na černochov.
Tak ja vám na to poviem toľko, že väznených boli stovky ľudí. Vy ste tí, ktorým sa chodievate klaňať na hroby, nechali vyviezť desaťtisíce ľudí do plynu, nie do väzenia. Väznení v Tisovom režime bol napríklad môj strýko v Ilave, pretože so skupinou študentov Albíny, Krivoš a spol. rozhadzovali v Mikuláši protinacistické plagáty. Na ich monsterproces do dnešného bývalého kina 1. máj prišiel sám Šaňo Mach, aby ukázal, že poriadok musí byť. V poriadnej tisovskej demokracii, kde neexistovali oponentské názory a politické strany.
A pokiaľ ide o strieľanie ostrými nábojmi, no, treba povedať, že Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, Kubala and company, spolu s Edelweissom sa nebavili ostrými ani gumovými, ani vodnými delami. Tí proste vypaľovali obce a hádzali ľudí do vápenky celkom bez gumových projektilov. Takže režim, ktorý zastávate a za ktorým hrdo stojíte, neznesie porovnanie s čímkoľvek najhorším, čo sa odohralo v rámci dobovej situácie v prvej Československej republike. V tomto zmysle stojíte na strašne tenkom ľade a to klaňanie sa na Tisovom hrobe je len ukážka dvojitých štandardov, ktoré používate.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Pani poslankyňa, viete, zrejme nechápete celkom zmysel slov, keď hovoríte, že pojem československý národ popiera existenciu slovenského národa. Tým ale zároveň implicitne tvrdíte, že popiera existenciu českého národa, pretože ak toto znamená, že niet Slovákov, znamená to, ani to, že niet Čechov. To znamená, ak je toto v tej ústave, na ktorú takto napadáte, tak je očividné, že by ste sa mali postaviť na obranu práv českého národa, ktorý sa zrušil takýmto paragrafom.
A pokiaľ ide o to, čo tu zaznelo, viete, keď komunisti zrušili politické strany zavedením definitívneho obrodeného národného frontu, tak urobili len presne to isté, čo urobila Hlinkova Slovenská strana ľudová 6. októbra 1938 v Žiline, keď zrušila a zakázala všetko okrem seba. Bola ešte dôslednejšia ako komunisti. Zrušila všetky spolky, zaviedla Hlinkovu mládež, zrušila Sokol, zrušila Junáka a skautov, zrušila všetko ako pravá totalitná moc. Tak neviem, komu sa chodíte klaňať na hroby, ale môžte rovno chodiť aj Gottwaldovi, keď už budete obutí!
A úplne na koniec, pokiaľ ide o ten Hrnkov návrh, o ktorom ste hovorili, keby ste boli počúvali moje vystúpenie, akože ste tu sedeli a uši ste mali so sebou, tak som jasne hovoril, že mandátne mali ani tí martinskí deklaranti vrátane môjho pradeda, jedného zo 127, presne tak ako nemali mandát chlapci v Clevelande a Pittsburghu. Nikto z nich nemal mandát. Mali len nejaký pocit, že niečo urobia, čo bolo iste chvályhodné, ale mandát nemali ani jedni, ani druhí, a nemôže sa Panslovanská únia odvolávať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, odhliadnuc o tom, čo si človek môže myslieť o Panslovanskej únii, zopár drobností.
Je fajn, ako sú chlapci protirečiví, keď tvrdia, že vlastne účastníci v Martine nemali mandát. A ja sa pýtam Panslovanskej únie, týchto odborníkov na všetko, aký mandát mali ľudia v Clevelande a v Pittsburghu. Kto ich volil? Koľko Slovákov z Horného Uhorska na podieľalo na ich zhromaždení. Čo sú to za ľudia? Žili potom na Slovensku? Žili kedy predtým na Slovensku? Akýže mali oni mandát o čomkoľvek záväzne rozhodnúť? Odpoveď: nijaký.
Pokiaľ ide o tie ďalšie veci, „koloniální země“. To je zaujímavé, že koloniální země a kolonizátor, ergo Česi, mali vo vláde človeka, ktorému sa chodievate klaňať na hrob, Dr. Jozefa Tisa. Ako mohol utlačený kolonizovaný človek prijať miesto vo vláde kolonizátorov? A to, že bol ministrom zdravotníctva, je celkom známy fakt. Takže mala by zamyslieť Panslovanská únia nad tým, čo tvrdí o utláčateľovi a utláčanom, keď sú tieto fakty na stole.
A úplne nakoniec ešte jeden citát generála Štefánika: „Neexistujú Česi, sú len Slováci hovoriaci po česky. „Neexistujú Slováci, sú len Česi hovoriaci po slovensky.“ To bol jeho postoj k novej republike a k tým, ktorí v nej žili.

Ďakujem kolegovi Dostálovi za pripomenutie, že prvýkrát som podával takýto návrh spolu s priateľmi pred 19 rokmi.
Treba tiež povedať, že ten vládny návrh o jednorazovom sviatku aj keď možno sa snažím pochopiť v ňom to dobré alebo nejakú snahu, je proste urážlivý. Je urážlivý, pretože jednorazovka ani v medziľudských vzťahoch, ani v ničom inom nie je nič veľmi dôstojné. A oslavovať vznik niečoho, od čoho sa odvíjame, viac ako od čohokoľvek iného, a teraz sa nechcem dotknúť Deň víťazstva na fašizmom, ale vznik Československej republiky je nepochybne najmenej tak dôležitý ako 8. máj alebo 9. máj kedysi. A napriek tomu nikto nespochybňuje tento štátny sviatok, takže poskytnúť dňu vzniku našej slobodnej republiky, jednorazovo sviatok, je nehorázne.
Pohyblivý sviatok je takisto nonsens. Neviem, čo hovoria matrikové záznamy mestečka Betlehem o narodení novorodenca v jasličkách. Pochybujem, že sú veľmi presné, ale nikoho nenapadlo urobiť z 24. decembra pohyblivý sviatok, ktorý by sme kamsi podľa potreby posúvali, a to je menej exaktný údaj ako 28. október. Takže skutočne pohyblivosť je vyhradená Dňom otcov a Dňom matiek, lebo tí sa, dobrí otcovia a dobré matky sa narodili v rôzne dni a ich deti si pripomínajú svojich rodičov v rôzne dni, takže tu si môžme dovoliť veľkorysosť pohyblivosti. Ale ku konkrétnemu jubileu zaujať pohyblivé stanovisko - a tobôž jednorazové stanovisko - je podľa mňa nedôstojné.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, blíži sa sté výročie vzniku prvého slobodného demokratického štátu, ktorý rozhodujúcim spôsobom zasiahol do moderných dejín slovenského národa a občanov Slovenskej republiky. Tento návrh zákona tu nie je po prvýkrát. Tento návrh zákona nepredkladáme ako podenkový projekt vzhľadom na to, že sa blíži veľké sté výročie.
Domnievame sa, že krajina má mať historické medzníky, od ktorých odvíja to lepšie vo svojich dejinách. Má ich mať tak, ako ich majú iné veľké krajiny, ktoré sú hrdé na nosný zlomový bod, akým pre nás nepochybne vznik Československej republiky bol. To, že dodnes takýto sviatok nemáme, hoci sme ho pod rôznymi nadpismi mali, dá sa povedať, od tých sto rokov až do konca Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, je, dá sa povedať, neprimerané. Za vlády otcov štátu Vladimíra Mečiara a spol. nebol tento deň dokonca ani pamätným dňom. Až v roku 1999 sa takým dňom stal. Už vtedy som bol medzi predkladateľmi návrhu na uznanie 28. októbra ako štátneho sviatku. Tých pokusov bolo odvtedy mnohokrát. A to, že tu opäť stojím, je len ukážka, ako si snemovne v priebehu desaťročí neprimerane nevedeli uvedomiť, o čo pri tomto jubileu ide.
Teraz sa vyskytuje iste dobre mienená iniciatíva, ktorá mieni spraviť z štátneho sviatku pohyblivý sviatok, takže nebude viazaný na dátum, ale bude to nedeľa. Nepochybne ten návrh vychádza i z potreby nerozširovať počet štátnych sviatkov a dní voľna s dosahom na ekonomiku. Musím ale povedať, že je to zvláštna predstava, pretože predstava, že by Francúzi mali dobitie Bastily ako pohyblivý sviatok a Američania vyhlásenia svojej nezávislosti ako pohyblivý sviatok, je, jemne povedané, avantgardná. Sviatky sa majú svätiť v dni, ktoré boli dňami sviatočnými, keď teda bolo čo svätiť. My pri tomto predloženom návrhu vychádzame i z toho, že nie je vôľa, čo celkom chápeme, rozširovať počet voľných sviatočných dní a štátnych sviatkov. I preto sa domnievame, že vznik, alebo prijatie Ústavy Slovenskej republiky by malo ostať pamätným dňom Slovenskej republiky, ale 1. september by mal, naopak, sa vrátiť k tomu, že bude dňom, keď deti pôjdu do školy. Vzdelanie je to, čo rozhodne o našej budúcnosti, a ten 1. september akokoľvek je symbolicky dňom vzdelávania.
Nemyslíme si teda, že by Ústava Slovenskej republiky a jej honor utrpela tým, že nebude mať štátny sviatok. To, že je ústavou krajiny, Slovenskej republiky, ktorá vznikla 1. januára, je dostatočne a adekvátne podchytené v štátnom sviatku, ktorým je v Slovenskej republike 1. január. Ani iné krajiny s významnými ústavami nemajú deň prijatia ústavy ako bezpodmienečný štátny sviatok. Nemyslím si teda, že česť našej ústavy takýmto presunom utrpí.
A teraz k samotnému jubilejnému dňu. Samozrejme, že tí, ktorí od začiatku čelili takémuto návrhu, uvádzali najrôznejšie dôvody, prečo nie, 30. október, Martinská deklarácia a mnohé ďalšie najrôznejšie dôvody. Pravdou je, že argumenty, ktoré uvádzali, že 28. októbra nebol v Prahe žiaden zastupujúci slovenský predstaviteľ, ako vieme, bol tam Vavro Šrobár, ktorý by reprezentoval, sa rozbil o historickú pravdu faktu, že ani 30. októbra v Martine neboli žiadni volení a demokraticky vzniknutí zástupcovia slovenského národa. Boli tam proste vlastenci, ktorí sa o tomto stretnutí dozvedeli, ktorým možno manželky dali dáky proviant na cestu, a z rôznych kútov priľahlých, treba povedať, hlavne vďaka Košicko-bohumínskej železnici sa do Martina, resp. do Vrútok dostavili. Samozrejme, že nikto z nich nereprezentoval nijaký volený orgán, nemal nijaký demokratický mandát. Mali len vlastenectvo, s ktorým sa prišli prihlásiť k budúcemu vznikajúcemu štátu. Typickou ukážkou bol môj prastarý otec. Ten mal mandát maximálne ak od svojej manželky, mojej prastarej mamy, Žofie Nílovej za slobodna. Takže operovať absenciou Šrobárovho mandátu je iluzórne a smiešne v svetle tohto stavu.
Nič to na veci nemení, že 28. októbra vznikla Československá republika, alebo ako sa v staršej dikcii hovorilo, Republika Československá. Toto poradie je trošku archaizujúce, ale napríklad naši severní bratia v Poľsku dodnes hovoria Rzeczpospolitej Polskej, teda tiež ide na úvod republika - rzeczpospolita, Polska - na druhom mieste. My už hovoríme o Československej republike, ktorá vznikla, ale nič to teda nemení na tom, že to je dátum zrodu toho štátu.
Ten štát potom v ďalšom období vybojoval tak existenčné veci, ako je napríklad slovenská južná hranica. Pri podpise zmluvy v Trianone a v príprave na túto zmluvu sme teda vybojovali Dunaj ako južnú hranicu. Dodnes ju Slovensko má. Pretože to, že bola možnosť, že budeme mať aj iné hranice, samozrejme, je nepopierateľné. Existovali náčrty hraníc, v ktorých Košice, Nitra, Fiľakovo, Rimavská Sobota, Šahy boli v Maďarsku. Vybojovala reprezentácia československá to, že máme hranicu, akú máme.
Táto Československá republika nám zriadila v Bratislave univerzitu. Boli to otcovia zakladatelia z Majestas Carolina, z Karlovej univerzity, ktorí prišli založiť univerzitu, a postupne na tejto univerzite vyrástla generácia, ktorá už o 20 rokov bola schopná riadiť osudy krajiny. Samozrejme, iná vec je, aká tá krajina bola, ale bol to obrovský posun od čias vzniku republiky, keď vysokoškolsky vzdelaných Slovákov, ktorí sa hlásili k slovenskému národu, boli ledva stovky, rozhodne nie tisíce.
Táto republika teda špeciálne Slovákov vzkriesila, vzkriesila a dala im možnosť nadýchnuť sa a to by hádam malo byť dostatočným dôvodom, aby sme si jej vznik uctili.
Všetky ďalšie rozhodujúce medzníky, ktoré, a to oceňujem, štátnymi sviatkami sú, boli momenty, keď sme sa ako občania Československa prihlásili k tomu lepšiemu v našich tradíciách. Keď Slováci povstali a prestali byť porazeným národom na strane nacizmu. A keď povstali Česi a Slováci a vybojovali, možno tým stáním na námestiach, ale každopádne vlastnou vôľou posväteno vznik demokratickej republiky v novembri ’89. Myslím si teda, že všetko ďalšie, čo prišlo po 28. októbri roku 1918, je a bolo možné len preto, že sa dalo vyštartovať z tejto štartovacej čiary.
A my, krajina, ktorá, a to poviem nakoniec, svätíme tak trošku zvrátene deň smrti generála Štefánika, spoluzakladateľa Československej republiky, by sme 28. októbrom oveľa lepšie ako tragickou smrťou uctili dielo generála Štefánika. Pretože veľkosť Štefánika nie je v tom, že zahynul v Ivanke pri Dunaji, jeho veľkosť je v Československej republike. A dá sa povedať, že Štefánikovi, a aby som prišiel do konfliktu záujmov, tak aj Štefanovi Osuskému a ďalším, nehovoriac, pochopiteľne, o zásluhách Tomáša Garrigua Masaryka, Edvarda Beneša a ďalších statočných ctiteľov slobody a demokracie, sme jednoducho tento štátny sviatok dlžní, lebo oni a tisíce a tisíce bezmenných... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec, budete končiť alebo...?

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Budem.

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Dobre.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
... neznámych legionárov nám túto republiku, riskujúc svoje životy a padajúc v bitkách v Bachmači, Vouziers, Doss Alto, na sibírskej magistrále, túto republiku vybojovali. A oni nemajú štátny sviatok. Nemajú, hoci sa o tento štát zaslúžili viac ako ktokoľvek iný. Všetkým tým sme to dlžní a verím, že raz, keď nie teraz, tak raz príde deň, keď si občania zvolia takú snemovňu, ktorá tento zákon príjme.
Ďakujem.

Ospravedlňujem sa.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pani ministerka, viete, najlepšou terapiou proti hystérii konkrétne, pokiaľ išlo o vášho predchodcu v rezorte, je nekradnúť. To je veľmi jednoduchá terapia, nič zvláštne to neobnáša. Keď si pomyslím, že to, čo sa odohralo za Plavčana v blahej pamäti, by sa odohralo v civilizovanej, nezlodejskej krajine ozaj typu Dánska, o ktorom tu bola reč, tak od ľudí, ktorí v tom boli, pes kosť do smrti nevezme.
A ak hovoríme o tom, že boli pozastavené dobré projekty, tak sa treba spýtať, prečo boli pozastavené. Nie pre hystériu, pre zlodejinu! Zlodejinu a zlodejinu!
A pokiaľ ide o to, že sa tak stalo (reakcie z pléna), tak jazyk slovenský a slovenské múdroslovie na to má krásne úslovie: "Popri suchom aj mokré zhorí." To znamená, aj keď tie projekty boli korektné a v poriadku, taký požiar, ktorý vyvolali tie iné okolo nich, spôsobili, že aj to mokré zhorelo. A márne budeme hovoriť o hystérii.
I Vladimír Mečiar, keď vybuchovali bavoráky a ľudia sa samounášali, tvrdil, že opozícia chodí žalovať do Európy. I tu sa dozvedáme, že niektorí europoslanci kazia naše dobré meno v Európe. Nie Štefanec kazí dobré meno Európe, zlodeji na Slovensku kazia dobré meno Slovenska v Európe, o to horšie, ak sú vo vládnych a exekutívnych pozíciách. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Musím povedať, že keď to tak človek počúva, tak nejak prichádza k záveru, že SNS je akosi v probléme s tými hodnotiteľmi. U ministra blahej pamäti Plavčana hodnotili, a teraz neviem, či v metalurgii kardiológovia, alebo kardiológiu metalurgovia, ale každopádne to bol teda pražský výběr. A tu sa dozvedáme, že vysokoškolsky vzdelaný druhého stupňa skladník hodnotí, predpokladám, že ten druhý stupeň je potrebný preto vysokoškolského vzdelania, lebo ten skladník zrejme obsluhuje vysokozdvižný vozík, čo, samozrejme, vyžaduje iný typ vzdelania.
Každopádne zároveň som celý deň dnes počúval, ako tí, ktorí vystupujú k problematike, nerozumejú ničomu z tej problematiky, ale teší ma, že kádre, ktoré hodnotia, rozumejú do bodky všetkému. Takže nemám obavu, že ak to bude pokračovať v týchto trendoch, tak nakoniec predsa skončíme u toho, že podnikateľ Beljajev sa možno, zakúpivší sa do rázovitej slávnej slovenskej obce Važec, dozvedel, že niekedy zhruba pred 100 rokmi Važec takmer celý ľahol popolom, pretože vyhoreli tie drevenice, to bola tragická udalosť tejto obce, ktorá ju poznačila veľmi výrazne. A preto chápem, že aj keď sú okolo dva ďalšie rybníky ako vodné zdroje, jeho pud vlastenectva a ochrany problematiky mu nedá nepostaviť tretí hasičský rybník. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vystúpiť v takejto debate znamená riskovať obvinenie, že tomu, samozrejme, nerozumiem, ako môže dermatológ rozumieť dotáciám, eurofondom tak, ako im rozumie napríklad psychologička vzdelaním grófka Rošková, prípadne talianski alebo priam kalábrijskí poľnohospodárski experti typu Vadala a Roda. Áno, nerozumiem tomu, uznám, že nepatrím medzi tých našich ľudí, ktorí tomuto rozumejú.
Čomu ale rozumiem, bola tá perfídnosť s tými piatimi slovami formulára. A poviem vám i z inej doby inú perfídnosť. Za časov, keď sa tu budovali svetlé zajtrajšky, človek, ja napríklad raz v živote som dostal devízový prísľub. Cesta na Februárku, kde žiadaš o výjazdné povolenie, sa končila v momente, keď poverený pracovník ministerstva vnútra prehol môj zelený pas Československej socialistickej republiky, ktorý bol v strede šitý ob štyri milimetre šijacím strojom. Ten, tá posledná dierka toho pasu bola asi milimeter od okraja, od hrany spodnej toho pasu. A tá nitka z tej poslednej dierky pri prudkom prevrátení toho pasu do takmer 340-stupňového uhla vybehla. Na to mi poverený súdruh podal veľkoryso ten pas a povedal, že je neplatný, lebo je poškodený. Tomu hovorím "boľševická perfídnosť".
Toto, čo zažívame teraz, je hrdé, odborné a slušné. To bol zločinecký režim predtým. (Potlesk.)