Vážená snemovňa, priam môžem povedať, vážení skalní kolegovia poslanci, je nás tu presne jedna desatina, ak zarátam pána predsedajúceho, tak dokonca 16.
Téma, pri ktorej paradoxne nejde o život, ale o smrť, je napriek tomu témou, ktorá by bola hodná úvahy i väčšieho počtu účastníkov. Pred krátkou chvíľou tu kolega Grendel na margo hlasovania snemovne o balíku zákonov, ktoré sme odhlasovávali, poukázal na to, koľko tých zákonov získalo...
Vážená snemovňa, priam môžem povedať, vážení skalní kolegovia poslanci, je nás tu presne jedna desatina, ak zarátam pána predsedajúceho, tak dokonca 16.
Téma, pri ktorej paradoxne nejde o život, ale o smrť, je napriek tomu témou, ktorá by bola hodná úvahy i väčšieho počtu účastníkov. Pred krátkou chvíľou tu kolega Grendel na margo hlasovania snemovne o balíku zákonov, ktoré sme odhlasovávali, poukázal na to, koľko tých zákonov získalo 129 alebo 131 hlasov v celej snemovne, i keď to boli vládne návrhy tejto koalície a poslanecké návrhy poslancov tejto koalície. Neblahá tradícia nášho parlamentu, ktorá je už roky rokúce tými, ktorí vládnu tejto krajine a nesú za ňu zodpovednosť, udržiavaná, je, že koalícia vládne v tom zmysle, že opozícii nesmie prejsť nič. Nič ako nula. S mojimi kolegami alebo sám som predložil za ostatné roky desiatky návrhov, z ktorých všetky žili tých 20 sekúnd, ktoré trvá časomiera, počas ktorej hlasujeme.
Tentoraz sme tu opäť so zákonom, ktorý je, ako by povedali anglicky hovoriaci politici non-partisan. Je to absolútne nestranícky a doslova nestranný zákon, lebo, pripusťme, že vzdialenosť stavby rodinného domu od hrobov cintorína nie je záležitosť ani liberálna, ani ľavicová, ani pravicová, ani žiadna ideologicky politická. My, ktorí sa trošku venujeme športu a histórii tohto športu, vieme, že v Belehrade, v hlavnom meste Juhoslávie, dnes Srbska, existujú dva legendárne futbalové kluby. Jeden je Crvena zvezda a druhý je Partizan Beograd. Tí Partizan Beograd, fanúšikovia, sa menujú všeobecne grobari a ja už mám pocit, že s kolegom Laurenčíkom a Dostálom sme tiež takí „grobári“, pretože sa staráme o jednu drobnosť a z hľadiska nás, ktorí možno bývame v Bratislave a v domoch, ktorých sa táto problema netýka, problematika netýka, je to problematika marginálna, málo významná. Ale takých problematík je strašne veľa. Keby sme pristupovali ako poslanci len k tomu, čo sa nás osobne dotýka, tak si povedzme otvorene, že mnoho vecí sa nás nedotýka. Napriek tomu sa o ne staráme, lebo si myslíme, že ich rozumné riešenie je dobrým vkladom pre tých spoluobčanov, ktorých sa táto otázka týka. A táto novela zákona je ukážkou toho, čo by malo v tomto parlamente získať úplne všetky hlasy. Dokonca i hlasy náckov, pretože môžme smelo povedať, že problém, ktorý táto novela rieši, sa môže týkať akéhokoľvek občana a tým pádom akéhokoľvek voliča, pretože osud, že máte pozemok, ktorý je v nejakej vzdialenosti od miestneho či dedinského cintorína, nie je záležitosťou politickou. Jednoducho je to riadenie osudu, riadenie pozemkovej knihy, napríklad je to tiež riadenie dedičstva. Ja som sa k Milanovi Laurenčíkovi s Ondrom Dostálom pridal i preto, lebo keď sa prvýkrát predložil tento návrh, ktorý sa mi zdal absolútne rozumný, potom bude v ďalšom hovoriť ako doktor medicíny, prečo sa mi zdá zdôvodniteľný a kedykoľvek obhájiteľný i z aspektu medicínskeho, lebo sa na mňa obrátil, keďže môj mail, či ako poslanca Starého Mesta, alebo parlamentu, je verejný, manželský pár, ktorý zdedil po svokrovi pekný pozemok, na ktorom by si tento manželský pár hrozne rád postavil rodinný dom.
Len podotýkam, že vládnuca koalícia má - a teraz to nechcem povedať nesalónne - plné ústa, aby som nepovedal plnú hubu, podpory rodiny v akomkoľvek smere ešte aj v ústave, a tak si hovorím, prečo táto mladá rodina nemôže postaviť svoj dom, ktorý je na pozemku susediacom s cintorínom, v 21. storočí preto, lebo vzdialenosť od hrobu sa prieči, a teraz to poviem, hlúpej, aby som nebol nesalónny, lebo by som povedal idiotskej, norme. V čom je teda problém tejto rodiny? Zdedený pozemok je v istej vzdialenosti od hrobov, ktorá je menšia, ako určuje norma. Veci sa vtedy ujal prvýkrát Milan Laurenčík preto, lebo je, bol roky činný ako vrcholný reprezentačnej hrdej obce Terchovej a vie, čo trápi normálnych ľudí i v tak zdanlivo vedľajšej záležitosti, ako je takýto paragraf zlej normy.
O čo totiž ide? Norma zakazuje stavať sídla - v tomto prípade mladého páru rodinný dom - v istej vzdialenosti od hrobu. Ako lekár viem, že existujú choroby, kde pôvodca, rozumie sa infekčný pôvodca, môže i po dlhšom čase spôsobovať - napríklad únikom z rozkladajúceho sa tela mŕtvoly svojou odolnou voči okolitému svetu, chladu, zime a tak ďalej, štruktúrou - následné infekcie. Sú známe prípady, že povrchne pochovaní vojaci, ktorí zomreli na brušný týfus, po rozklade ich tiel odolné, sporulujúci pôvodcovia, to je iná forma života baktérie, keď táto je ani keby v umŕtvenom, ale stále životaschopnom stave pripravená opäť sa rozvinúť do plného škodcovského pôsobenia, keď teda takéto týfové baktérie prenikali do spodných vôd a do studní.
Samozrejme, dnes som ochotný zaplatiť 100 euro za každého pochovaného človeka, ktorý zomrel na brušný týfus za ostatných 30 rokov na Slovensku. Myslím si, že taký neexistuje a nemusím byť teda veľký grand a prihlboko siahať do vrecka. Ale pripusťme, že toto by bolo isté riziko. Samozrejme, ak by sme existovali a žili v dobe, v 21. storočí, keď takýto pacient nie je liečený a zomiera prelezený pôvodcom, čo je, samozrejme, úplná hlúposť. Chcem teda povedať, že sa zostrila norma, ktorá zabraňuje stavbe, z neznámych príčin preto, lebo by boli tí, mladý pár so svojou rodinou, ohrozený telami v rakvách.
A teraz reálny pohľad na vec. Keby, naopak, niekto mne dal 100 euro za každý dom na Slovensku, ktorý je k cintorínu a hrobom bližšie, ako hovorí táto norma, tak som veľmi bohatý človek, tak som veľmi bohatý človek, lebo takých cintorínov, ktoré sú tesne obkrúžené ulicami, na ktorých druhých stranách asfaltu stoje rodinné domy, sú na Slovensku tisíce, tisíce. Proste každý sa môže zamyslieť, či vo svojej obci, či niekde inde nemá cintorín, ktorý je v menšej vzdialenosti od múrov rodinných domov alebo iných stavieb, kde žijú ľudia, vraj smrteľne ohrození, preto tento sprostý zákon, infekciami alebo čímsi smrteľným, čo vychádza z hrobov.
Samozrejme, že je len toto logickou ukážkou toho, aká je tá forma a návrh toho celého nezmyselná, pretože aj na tých cintorínoch sa dnes môže pochovať človek, ale kvôli tomu nikto neprikáže tie rodinné domy na druhej strane ulice vyhodiť dynamitom do vzduchu a zrovnať so zemou a tých ľudí presídliť do unimobuniek. To znamená, že zdravý rozum káže, aby sme i na základe tejto historicky overenej skúsenosti takúto normu zrušili, pretože opäť, ak by niekto doloží jediný prípad za ostatných 30 rokov, že došlo k ohrozeniu zdravia občanov tým, že bývajú v takej vzdialenosti cintorína od svojho domu, ktorá porušuje takúto normu, tak ho vyvážim zlatom. Inými slovami, hlúpe normy sa majú rušiť. A keď sa o ne nestará zhodou okolností nikto iný ako traja opoziční poslanci, tak sa napriek tomu rušiť majú a môžu. Pretože, doslova a do písmena, nebývam blízko cintorína a zrejme budem skremovaný, takže nebudem ani svojimi telesnými ostatkami ohrozovať nikoho, ale domnievam sa, že nepodporiť túto rozumnú normu je ukážkou, a opäť, nechcem byť nesalónny, hlúposti, lebo nesalónne by som povedal čistej blbosti, a to priam kryštalickej, tých, ktorí sa za ňu nepostavia čisto z toho dôvodu, že ju predkladajú traja reprezentanti poslaneckého klubu SaS, z toho jeden predseda OKS.
Domnievam sa teda, že zdravý rozum káže, aby sme túto normu podporili, nielen ako hovorí Gábor Grendel, ako reciprocitu za to, že opozícia podporuje to, čo z vládnych a vládno-poslaneckých návrhov považuje za rozumné, ale i z toho dôvodu, že je to proste ľuďom prospievajúci, nikomu neškodiaci, rozumný návrh.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
