Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa a vážený pán minister, vypočul som si informáciu, ktorú ste nám dali, a parafrázujúc s miernou obmenou nebohého Jara Filipa, konštatujem, že ste hovorili múdro, súvislo a ani mi to nebolo divnô, pretože už sa stáva tradíciou, že na doskách parlamentu či parlamentných výborov vášho rezortu ste paradoxne veľmi často viac podporovaný opozíciou ako rodnou koalíciou. To nehovorím preto, aby som znižoval vašu perspektívu ako reprezentanta nejakej politickej strany, ale hovorím to preto, lebo to tak cítim a vnímam a myslím si, že to videli a zažili i iní účastníci takýchto posedení.
Chcem teda povedať, že s radosťou vezmem na vedomie predložené informácie a že napriek mojej pozícii opozičného poslanca, musím povedať, že bodaj by všetky ministerstvá Slovenskej republiky fungovali v zmysle dodržiavania rozumnej línie tak, ako to robí vaše ministerstvo.
Na predchádzajúcom stretnutí som zrejme vyčerpal jeden bod týkajúci sa takej možno drobnosti, ako je akceptovanie či neakceptovanie vôle reprezentantov Kosova a Srbska sadnúť si za rokovací stôl. I tam som použil ako prímer môjho milovaného Kukučína a jeho Rysavú jalovicu v zastúpení susedov Trnku a Krta. I tí boli v hneve a i tí nakoniec po všetkých peripetiách Rysavej jalovice mernô pili i v strede, i na konci. A preto som si dovolil položiť vám tú otázku o tom, či by Európa, ktorá chce lepší západný Balkán, nemala podporovať čo i len iskričku vôle kosovských a srbských reprezentantov sedieť za jedným stolom kvôli takmer čomukoľvek, vrátane výmeny území či lazov. Lebo, ako sa vraví, u nás na Liptove, pri suchom i mokrô zhorí, ak by sa nedajbože od toho stolu nestalo, nebúchalo stoličkami a trieskalo dvermi, tak to môže byť prvý krôčik k rokovaniu o ďalších a ďalších veciach, ktoré by stabilizácii, o ktorej ste správne hovorili, na západnom Balkáne, mohli prospieť.
Ale prosím, názor Macrona a pani kancelárky Melkerovej je iný, ja sa nedomnievam, že by dohoda medzi dvoma smrteľnými nepriateľmi mohla otriasť stabilitou Európy, ani Balkánu. Mám takú inú skúsenosť z krajiny, kde je už päťdesiat rokov zakopaná situácia. Bol som totižto s istým riadením osudu dvakrát na severnom Cypre. Stretol som sa s ministrom zahraničných vecí i s prezidentom, Mustafa Akinci, architekt, vzdelaný, inteligentný človek, i minister zahraničia mi vyjasnili potrebu a v tomto zmysle opäť sa vraciam k tomu, čo ste zdôraznili, že slovenská reprezentácia a vyslanecká na Cypre, rozumie sa tým grécky Cyprus, je presne tou, ktorá buduje mosty medzi týmito dvoma už takmer polstoročie oddelenými komunitami a krajinami.
Minister zahraničných vecí, ktorý sa mi čestne priznal, že nie je vždy v línii svojej koaličnej vlády, mi povedal, že budúcnosť dohody severného a neseverného Cypru je len možnosť dohody medzi dvoma nezávislými krajinami. Ale aj tak si myslím, že je oveľa lepšie, aby sa dve nezávislé krajiny dohodli, ako aby fikcia jednotného Cypru sa nedohodla nikdy. A preto si myslím, že sedieť za spoločným stolom, tobôž keď sa jedná o takých historických nepriateľov, je dobrým vkladom. Ale nechajme túto úvahu. Zhodou okolností som ju predostrel ako domácu úlohu v jednom bloku na tradičnom sympóziu OBSE pred týždňom v Leinsweileri v Nemecku, kde som teda predsedal sekcii venovanej západnému Balkánu, a dal som im za domácu úlohu, či nie je lepšie, aby sa rozhnevaní a nenávidiaci sa susedia stretli za stolom a pokúsili sa rokovať, a či je na mieste, aby farár a notár z tej dediny, kde tí dvaja v nenávisti roky žili, im do toho zasahoval a hovoril im, že nemáte sedieť za jedným stolom. Ale prosím, to je vec názoru.
Chcem teda povedať, že zahraničná politika a línia, ktorú dodržiava ministerstvo zahraničných vecí, je niečo, čo stojí za obhajobu, hádam povinnú, koaličnej strane parlamentu, ale ktorá si tým, čo robí, vydobyla i, dá sa povedať, podporu opozície. Viete, opozícia má byť v opozícii, ale i dnešné hlasovania o jedenástej ukázali, a záznam by to doložil, za koľko podľa nás rozumných návrhov vládnych, dokonca i koaličných poslancov, strana SaS hlasovala. Na rozdiel od toho, náš absolútne nepolitický zákon o pohrebníctve, ktorý sme tretíkrát predložili s tým, aby sme občanom Slovenska, ktorí majú to šťastie či nešťastie, že majú pozemky blízko existujúcich cintorínov, umožnili postaviť si tam domy, ako stoja tisíce domov okolo historických cintorínov, z času, keď tie pravidlá neexistovali, tak ste ten návrh v duchu absolútne tupej koaličnej tradície potopili ako mača. Ako robíte vždy. To je ten rozdiel medzi nami a vami.
Ale nerobím si ilúzie, nerobím si ilúzie, že v dobe tejto koalície prejde rozumná pozícia, ktorá vychádza tiež z ministerstva a z koaličnej dohody o bezpečnostnej a obrannej stratégii, prejde. Ako som povedal vo faktickej, je treba odvaliť existujúce balvany, ktoré stoja na tejto ceste, a to sa stane, dá Boh, v budúcich parlamentných voľbách. Nepochybne si i v tej chvíli budeme pamätať, akú pozíciu zastávalo ministerstvo zahraničných vecí, jeho štatutár a jeho tím.
Teraz úplne na koniec môjho vystúpenia, by som rád pohovoril o jednej veci, ktorá je nepochybne vecou zahraničnopolitickou, ale ktorá nemá veľmi nádej zaznieť na týchto doskách, a keďže je vzácnou príležitosťou hovoriť s ministrom zahraničných vecí, ktorý je otvorený názorom, i keď ich nemusí akceptovať, o tom, čo teraz poviem. Ale hovorím to nielen z pozície prezidenta poloilegálnej parlamentnej spoločnosti priateľstva s Taiwanom. Hovorím to ako občan Slovenskej republiky, ako nezaujatý v tomto zmysle človek voči realite, ktorá jednoznačne hovorí, že na rozdiel od komunistickej Číny je Taiwan krajinou, ktorá sa dopracovala k demokracii. Je krajinou, ktorá nemá na svojom území koncentračné tábory pre odporcov. Je krajinou, ktorá žije presne tak demokraticky, ako žijeme my. Je krajinou, ktorá má takmer 23 miliónov obyvateľov, ktorým sa upierajú elementárne práva pre to, a uznám, pán minister môže namietnuť, že je to európska i svetová línia, dokonca i línia americká, napriek súčasnému zápasu Trumpa s krajinou, ktorá desaťročie kradla know-how, ktorá desaťročie pretavovala do svojich ziskov zlodejinu ukradnutia inými vytvorených poznatkov, ktorá absolútne šliapala po elementárnych právach autorských a iných, napriek tomu i Trump a Spojené štáty uznávajú teóriu jednej Číny. Tá teória má najrôznejšie dopady.
Pred desiatimi dňami, som posielal na svetovú zdravotnícku organizáciu, jej generálnemu sekretárovi, žiadosť, aby zástupca Taiwanu bol v tejto, nepochybne vysoko odbornej a nie dominantne politickej ani straníckej, zdravotníckej organizácii, bol pripustený, hoc aj bez hlasovacieho práva, do zadných lavíc rokovacej sály, aby sa mohol zúčastniť rokovania. Tak ako som ten takýto list posielal pred rokom a rok predtým, tak to samozrejme nenašlo odozvu a uvidím, ako to bude teraz. Pretože svet sa kloní pred diktatúrou, pred štátom, ktorý masakroval študentov na Námestí Tiananmen a považuje to za štandard, pred krajinou, ktorá má lágre pre kdekoho, a pred krajinou, ktorá dodáva na svetový trh orgánov tisíce sŕdc nad normu tých, ktorých popravujú. Lebo i keby som prijal pravdivosť teórie, že každý popravený je tak zdravý a tak schopný, že je vhodný na transplantáciu, tak počet sŕdc a obličiek, ktoré Čína dodáva za peniaze imperialistom okolo seba, je oveľa väčší, ako je počet takýchto zdrojov.
Chcem teda povedať, že Taiwan je päťkrát väčšia krajina, alebo štyrikrát, ako Slovensko. Taiwan, možno to neviete, vážení priatelia, má na území Slovenskej republiky podstatne viacej investícií ako veľká Čína. Robí pre zamestnanosť na Slovensku podstatne viac ako veľká Čína. Napriek tomu, paradoxne, a teraz to nie je výtka na adresu ministra zahraničia, ktorý je len v línii ostatných krajín sveta, stojíme v predklone pred despociou a ako prašivého psa vynechávame demokratickú republiku Čína –Taiwan z možnosti zúčastniť sa v sále, oni ani nechcú hlasovacie právo, tak sú, by som povedal, utiahnutí a uskromnení, ale aspoň tam sedieť na rokovaní pléna Svetovej zdravotníckej organizácie. Krajina, ktorá poskytuje vrcholové medicínske vzdelanie, ktorá pomáha medicínsky v prípade katastrof, ako je Ďaleký východ, v podobe cunami, zemetrasení, tornád, nezriedka postihujú, mnohým okolitým krajinách.
Táto krajina nesmie dokonca byť ani účastná na rokovaniach Červeného kríža. Pred dvoma mesiacmi som tu prijal delegáciu Červeného kríža, ktorá mi prišla poreferovať, asi som bol jediný, ktorý mal vôľu sa s nimi stretnúť, o tom, čo robia na Ukrajine. Keďže viem, a to slúži opäť ku cti ministra zahraničných vecí, ako toho času reprezentanta predsedajúcej krajiny OBSE, čo sa snaží robiť on v tejto ťažko skúšanej oblasti. Keď som sa ich spýtal, prečo, keď tak zdôraznil v úvodom expozé vedúci delegácie, akí sú neutrálni a nestranní a nad vecou, prečo nesmú ani v Červenom kríži zasadať zástupcovia Čínskej republiky – Taiwan. Skúsme si predstaviť, že by akýmsi spôsobom po Trianone prehlásila maďarská krajina, to samozrejme je hlúposť, ale teoreticky, že nejakým odpadlíkom z tisícročného Uhorska nemá byť dovolené mať svoje zastupiteľstvá, mať svoje zástavy a mať svoje zastúpenie kdekoľvek. No asi by sme sa bránili, asi by sa nám to zdalo krivdou. Ale 23 miliónov Taiwancov môže byť ako prašivý pes v koterci za mrežou. Tých tam kľudne necháva takzvaný demokratický a civilizovaný svet, ktorému Taiwan nič neurobil, len má tú drzosť existovať. Má drzosť existovať ako Čína, ktorá je alternatívou červenej despocii. A to je smrteľný hriech, pred ktorým sa korí takzvaný demokratický svet.
Ja, samozrejme, neočakávam od pána ministra ani od ministerstva zahraničných vecí, že vyjde prvé na barikádu. Ale možno, že nezabudnutie na túto tému a pre začiatok možno sondáž, aký by bol postoj krajín, ktoré sa hrdo hlásia k demokracii a ktoré kádrujú iné krajiny z hľadiska demokracie. A teraz nehovorím o tom, že či si to Orbán zaslúži alebo nezaslúži. Ale ak si to Orbán nezaslúži alebo zaslúži, tak si to červená Čína zaslúži minimálne násobne viac. Len Čína je GDP. Ale musím povedať, že GDP bolo v roku 1936 i Hitlerovo Nemecko. I jemu dal olympijský výbor, síce pred jeho nástupom, ale potom udržal tento názor, olympijské hry v Berlíne, kde bol problém, že ako hovoril Hitler, ten neger vyhral všetky zlaté v atletike a nepodal mu ruku. Jesse Owens bol ten neger. Tak tejto krajine zverili hry so zdôvodnením, že to prospeje demokratizácii. Nuž po roku ´36 prišlo deväť rokov, ktoré ukázali, ako toto veľkorysé gesto demokracii prospelo demokratizácii Nemecka.
A tak isto boli hry v Pekingu, ktoré tiež mali prospieť demokracii, aspoň takto ako také nejaké zdôvodnenie som si parciálne vypočul, prečo tak rozhodol Medzinárodný olympijský výbor. Musím teda povedať, že demokracie by mali byť konzekventné. A mali by jedna druhú podporovať. A teraz nevolám proti niečomu paličskému voči veľkej meilen China. Ja len volám, aby sme päťkrát väčší alebo štyrikrát väčší počet ľudí, ako je Slovákov, Maďarov a Rusínov a iných u nás, aby mali aspoň približne také práva, ako máme my, malá krajina v strede Európy, ktorá tiež vznikla oddelením sa od niečoho tisícročného, čo tu tisíc rokov bolo. A nedali by sme sa nikdy vrátiť k tým tisícim rokom. Dovoľme to isté i tejto, z pohľadu meilen China malej krajine, aby nemusela, ako prašivý pes stáť pred dvermi svetových organizácií, či už ide o Červený kríž, či už ide o Svetovú zdravotnícku organizáciu, alebo ide o Medzinárodnú organizáciu civilného letectva. Lebo aj tam nesmú byť prítomní v sále, hoci majú dve veľké letecké spoločnosti, lietajú po celom svete, ale nemôžu.
Volám teda ako hádam presvedčený demokrat o tom, aby sme podporili i tých, ktorí sú v postavení, v akom by sme my nikdy nechceli byť. Ale oni v ňom sú a nezaslúžia si to. A preto viem, že, a vonkoncom to si netrúfam úkolovať pána ministra, pán minister má množstvo iných vážnych úloh, do ktorých plnenia mu želám všetko dobré, pevné nervy a vytrvalosť, ale toto minimálne stojí za šírenie ako taká podprahová vec, pretože dlhodobo tento stav, a on už je dlhodobý, vnímam ako hanbu demokracií. A úlohou zahraničnej politiky demokratických krajín je iné demokratické krajiny podporovať.
Ďakujem pekne.
