Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážení kolegovia, v tomto návrhu sme si teda dovolili poukázať na viaceré veci, ktoré sú parciálne v protirečení s článkami ústavy, parciálne v protirečení so zdravým rozumom, parciálne v protirečení s realitou, aká existuje, a parciálne diskriminujúce niektorých občanov. Ja sa pamätám, ako sme tu pred rokmi mali našu novelu zákona venovanú sankcionovanému, pokutovateľnému a trestnému nepriznaniu miesta pobytu. Vtedy mi tu sediaci minister Kaliňák povedal, že my to aj tak nevymáhame. Ovšem je dosť trapné, keď ten, ktorý to má vymáhať, ti off record, mimo mikrofón, povie, my to aj tak nevymáhame.
Tak presne na takomto základe je postavená význačná časť bodov, ktoré chceme novelizovať. Lebo nikto, samozrejme, nevymôže žiadne statusy ani kdečo iné. Nikto nevymôže prekrytie bilbordov 48 hodín pred voľbami. Nikto nič z týchto vecí nevymôže. Ale tvárme sa, že je o tom zákon. Je to trapné, keď je zákon, kde sme vopred historicky v tisícoch prípadoch zrezignovali na jeho vymáhanie.
Bolo to kedysi témou. Náš Ústavný súd je taký, aký je. Ako som povedal, je to dokonalý obraz koalície. Ale keď prebehli voľby, tak dostal, a to už bolo pred rokmi, Ústavný súd niečo vyše 260 podnetov na tak závažnú a dramatickú vec, v súlade so zákonom boli tie podnety, že niekto niekomu dal niečo do poštovej schránky. Ako ja si nemyslím, že Ústavný súd je dekoratívny. Ja si myslím, že Ústavný súd má závažne rozhodovať o závažných veciach. Ale v súlade s vtedy platnými normami sa proste rozhnevaný držiteľ poštovej schránky rozhodol, no iste ich boli na Slovensku desaťtisíce, tých držiteľov, ktorí našli niečo v schránke, no ale len 269 z nich bolo dostatočne aktívnych, aby sa obrátilo na Ústavný súd. Samozrejme, k ničomu to neviedlo. Ale už len samotná skutočnosť, že je možné takéto niečo umožniť z podstaty zákona, je tak trošku mimo zdravý rozum.
Preto si myslím, že ak sa mi nezdá, my máme napríklad v našom dome pri schránkach takú veľkú papierovú krabicu, neviem, či z paradajok alebo uhoriek, kde končia neželané materiály. Teda celý úkon miesto písania na Ústavný súd v takom prípade, ak sa mi nepáči tvár toho, ktorý je na letáčiku, je presunutý do tej krabice. My vzorne separujúci dom so štyrma rôznymi nádobami, to keď sa to už dosť naplní, takí, čo sme mladší, to zdvihneme, ten kriedový papier je ťažký, a odnesieme to do príslušného kontajneru modrého.
Takže chcem tým povedať, že toto všetko u nás rieši zákon, lebo my sme strašne zákonná krajina. Samozrejme, to, že existujú občania Slovenskej republiky, my sa hrdo hlásime k tomu, ako sa staráme, ako sú nám občania tým najvyšším, ktorým nedovoľuje niečo, čo dovoľuje iným občanom bez toho, aby som to mal napísané v ústave. A ako je známe, i zákon by mal fungovať tak, že neporušuje niečo, čo vopred ústava nepredpokladá, že by mohol ten zákon inak upraviť. Tak ja si nemyslím, že existujú rôzne kategórie občanov, z ktorých jedným môžme niečo dovoliť robiť a iným to nemôžme dovoliť, ak sme vopred nenapísali do ústavy, pozor, budú existovať rôzne kategórie v tejto veci. To teda je ďalšia taká vec, ktorú opravujeme v tomto zákone.
A na rozdiel od Martina Klusa si nerobím ilúzie, že táto novela prejde. Učia nás to mnohoročné skúsenosti s koalíciami či vládami jednej strany. Samozrejme, že táto novela neprejde, lebo to by sa muselo otvoriť nebo. Ale napriek tomu si myslím, že ak sa nad tým zamyslíte, i tí, ktorí za to nebudete, samozrejme, hlasovať, tak hádam pochopíte, že to moratórium a jeho zrušenie nie je v prospech SaS ani OKS, ani v prospech Klusa, Dostála a Osuského, ale že ho budete môcť využiť v rámci zdravého rozumu každá z vašich politických strán. A že tých prieskumov, ak sa ich bojíte, tak sa ich budeme báť všetci. Ale rozhodne to nie je preto, aby to pomohlo SaS a OKS.
Takže keď sa zamyslíme nad každým z tých bodov, i nad tými zahraničnými, v zahraničí sa trvale zdržujúcimi občanmi Slovenskej republiky, to nie sú – ak sa domnievate, tak nie som presvedčený, že máte pravdu – zásadne, výlučne a jedine voliči SaS. To môžu byť voliči všetkých, od ĽSNS po SMER. I vy môžte mať občanov, ktorí vás chcú a žijú v Londýne a majú tam trvalý pobyt, ale sú naši občania. A tak sa teda vlastne zamýšľam nad tým, aký by bol racionálny dôvod neprijať takúto novelu zákona. Lebo že nie je stranícka je jasné, lebo všetci sme politické strany. Že nie je protiústavná, lebo ruší protiústavnosť práve na šírení informácií je tiež jasné. Že je tým pádom racionálna, je na prvý, na druhý a skoro aj na poltretí pohľad jasné.
Ale keďže ratio nemusí v tejto sále vždy víťaziť, tak na rozdiel od kolegu Klusa v jeho víťazstvo toho času neverím. Ale možno raz príde deň.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Musím povedať, že k dvom veciam by som chcel uviesť taký príklad. Mali sme tu do tohto volebného obdobia dvoch milých, sympatických a statočných kolegov. Jeden bol Maňo Huba a druhý bol Janko Mičovský. Neviem si predstaviť, aký by mohol byť dôvod, aby ochranárske občianske združenie nemohlo osobne podporiť takéhoto človeka, hoc by bol na akejkoľvek kandidátke politickej strany, ako reprezentanta ich hodnotového sveta. Neviem si predstaviť, čo by na tom bolo zlého na to, aby to náš úplne v tomto bode chorý zákon zakazoval.
A k tomu druhému som už pri predchádzajúcom predkladaní povedal to, že v nepochybnej nemeckej demokracii som deň pred parlamentnými voľbami v hoteli Stadt Berlin na raňajkách dostal na stôl noviny Berliner Tageszeitung a v ňom som si prečítal posledný z dňa predtým prieskum verejnej mienky. Chce ma niekto presvedčiť, že Slováci sú tak hlúpi, že ich treba zákonom chrániť 14 dní pred voľbami pred nejakou informáciou? Obvyklé zdôvodnenie typu "prieskumy sú sfalšované", samozrejme, môže platiť pri každom prieskume na svete i pri tom 14 dní pred voľbami. Takže ak sa domnievame, že naši občania sú takí blbečkovia, že im musíme filtrovať a cediť informácie, lebo my vieme lepšie, čo by im poškodilo, tak to je trápne svedectvo zákonodarcu, ktorý takúto vec – asi ako jediný na svete – 14 dní, vymyslí.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Rád by som dodal, že nielen rušíme, ale celkom z dôvodných príčin vkladáme jedno nové dačo do tohto zákona a síce to, aby Rozhlas a televízia Slovenska a iné elektronické médiá mali povinnosť odmietnuť vysielanie politickej reklamy, ktorá podnecuje národnostnú, rasovú, náboženskú alebo inú nenávisť, propaguje totalitné hnutia alebo popiera či schvaľuje zločiny režimov založených na fašistickej alebo komunistickej ideológii.
Tento bod je plne v súlade s zákonnými normami, ktoré na Slovensku, chvalabohu, platia. Je teda v plnom súlade s Trestným zákonom a s jeho § 422 a je hrádzou, ktorá má brániť tomu, aby elektronické médiá so širokým dosahom na verejnosť mohli byť zneužité na takéto skutočné ohrozovanie demokracie, aké by šírením takýchto postojov, názorov a reklamy mohlo nastať. Lebo to by bolo ohrozením mravnosti a demokracie v krajine. Rozhodne nie to, kedy nastane moratórium a kedy sa môžu alebo nemôžu dávať volebné letáčiky do poštových schránok.
Je tam ešte jedna vec okrem iných, o ktorých iste budú hovoriť kolegovia, a to je tá, že občan Slovenskej republiky, i keď nežije s trvalým pobytom toho času na území Slovenskej republiky, nech už je od Lanžhota počínajúc až po San Francisco či Tokio kdekoľvek, nemá byť vylúčený z práva podporovať svojím darom vedenie volebnej kampane na Slovensku. Lebo je občanom Slovenskej republiky a ústava nikde nehovorí, že má byť zbavený toho práva, ktoré iní občania Slovenskej republiky, ktorí bývajú medzi Kútmi a Vyšným Nemeckým, toto právo majú. Preto si myslíme, že niet dôvodov, aby existoval rôzny prístup k rôznym občanom Slovenskej republiky len podľa toho, kde majú trvalé bydlisko. I oni môžu mať politické názory, politickú vôľu. A keď už nechcem hovoriť o tom, že možno existujú politické subjekty, ktoré prijímajú podporu od neobčanov Slovenskej republiky, ktorí nemajú také práva ako občania Slovenskej republiky, tak brániť občanom Slovenskej republiky v rovnocennom konaní s inými nie je namieste.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predseda. Vážená snemovňa, rozmýšľam, že či je lepšie byť posledným vystupujúcim pred hlasovaním, vtedy je tu džavot ako v spojenej škôlke, alebo byť prvým vystupujúcim po hlasovaní, keď bol poskytnutý čas na vypratanie sály. Ale tak ako sa vracajú dobrí holubi, tak sa vracia aj predloha, o ktorej budem hovoriť.
Aj keď plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky vyzerá tak, ako vyzerá, čo je nepochybne obrazom vládnucej koalície, ktorá presne vedela, kedy končí obdobie pôsobenia predchádzajúcich sudcov, a mohla teda vedieť, kedy treba konať v tejto veci, tak napriek tomuto stavu pléna Ústavného súdu na Slovensku hádam platí Ústava Slovenskej republiky. A tak sa znova a znova vyplatí zacitovať z Ústavy Slovenskej republiky, zákona, ktorý je najvyšším zákonom a ktorý by mal byť smerodatným pre nižšie prijímané zákonné normy. A v Ústave Slovenskej republiky, menovite v čl. 26, sa dočítame, že sloboda prejavu a právo na informácie ako prvé z politických práv je zaručené. Presne ten čl. 26 ods. 4 hovorí: "Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti."
Náš zákon o volebnej kampani je zákonom, teda to, čo by v ňom malo byť, by malo byť v súlade s ústavou a, čuduj sa svete, i s ods. 4 čl. 26 tejto ústavy. A tak sa dovolím spýtať zvyšných skalných poslancov, nech si odpovedia sami na otázku, či volebné moratórium ohrozuje práva a slobody iných, či volebné moratórium ohrozuje bezpečnosť štátu, či keby nebolo, či je ohrozený verejný poriadok, či keby nebolo, je ohrozené verejné zdravie a či keby neexistovalo, či je ohrozená mravnosť. Každý si môže tieto otázky sám pre seba zodpovedať. Rovnako si môže každý zodpovedať, či prípadné zrušenie zákazu zverejňovania predvolebných prieskumov s výnimkou dňa volieb ohrozuje ktorúkoľvek z týchto ústavných položiek. Teda či ohrozuje bezpečnosť štátu, ochranu verejného zdravia, mravnosť alebo čokoľvek ďalšie.
Ak teda pripustíme, že zákony nemajú protirečiť ústave, tak sa domnievame spolu s kolegami predkladateľmi, že náš volebný zákon vo viacerých bodoch protirečí Ústave Slovenskej republiky. Pretože ak je právo občana šíriť a dostávať informácie, tak niet dôvodu, ako som ukázal na zmienených príkladoch, aby nedostal tú informáciu nieže 14 dní pred dňom volieb, ale prečo by ju nemohol dostať deň pred dňom volieb.
Už som tu opakovane uvádzal moju skúsenosť z volieb v Nemecku, kde som na pozvanie OBSE pozoroval v minulom roku voľby. A Nemci majú nepochybne tiež ústavu, nepochybne majú tiež záujem chrániť všetky možné prvky typu mravnosť, verejné zdravie a bezpečnosť, ale napriek tomu som sa necelých 12 hodín pred otvorením volebných miestností zúčastnil, božím riadením môžem povedať, mítingu parlamentnej strany Die Linke. Rozhodne som o tej pol deviatej večer nemal pocit, že nemecká demokracia, bezpečnosť štátu a mravnosť sa trasie v základoch, aj keď to, čo zaznievalo z pódia vystupujúcich za Die Linke, občas hraničilo so zdravým rozumom, ale to je, samozrejme, ich problém.
Myslíme si teda, že tento zákon v tomto znení a s tými obmedzeniami, ktoré som námatkovo doložil, nie je v súlade s ústavou a hlavne nie je v súlade so zdravým rozumom. Keď som pred pár týždňami, po tom, ako som tam absolvoval prvé kolo prezidentských volieb, prišiel opäť do Kyjeva na druhé kolo ukrajinských prezidentských volieb, tak som bol šoférom, ktorý ma viezol z letiska do hotela, informovaný o tom, že v meste sú dopravné obmedzenia, lebo v čase oveľa kratšom ako 48 hodín pred prezidentskými voľbami a ich druhým kolom sa na štadióne priaznivcom futbalu možno známeho mena Valéria Lobanovského, legendárneho trénera Dynama Kyjev, že sa na tomto štadióne koná dlho očakávané, na ukrajinské pomery takmer historické stretnutie prezidentských kandidátov Porošenka a Zelenského. Ani tam som nemal pocit, že keď títo dvaja kandidáti v čase, ktoré by na Slovensku moratórium niečo také úplne znemožnilo, sa stretávajú a prezentujú svoje postoje nielen pred zrakmi tisícov prítomných na štadióne, ale i pred zrakmi miliónov Ukrajincov v televízii, že by bola ohrozená akýmsi spôsobom demokracia Ukrajiny.
Domnievam sa teda, že by sme mali i my prijať novelu, ktorá nebude udržiavať pri živote zákon, ktorý sa prieči čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a odvolávať sa na najrôznejšie pochybné zdôvodnenia o kľude a o kdečom, pretože, samozrejme, že v čase absolútnej vlády internetu a sociálnych sietí je čistou ilúziou, že moratórium zabezpečí to, že niekto nebude vhadzovať do poštových schránok akési letáky. Tie letáky okrem toho, že spotrebúvajú papier a dávajú zarobiť tým, ktorí ich ideologicky tvoria, a tlačiarom, ktorí ich tlačia, sú, samozrejme, dobré do príslušných kontajnerov pri separácii odpadu alebo v najhoršom na podpal, i keď ten kriedový papier nie vždy dobre horí. Chcem ale teda povedať, že nikoho táto skutočnosť, i keby ste tie veci tam nechali alebo našli napchaté v tej schránke v deň volieb, rozhodne neohrozuje ani verejné zdravie, ani mravnosť, ani slobodu vás či iných, ani bezpečnosť štátu, ani verejný poriadok.
Samozrejme, sotva môžme očakávať, že 48 hodín pred voľbami vyrazia po Slovensku stovky prelepovacích čiat, ktoré vyzbrojené rebríkmi, glejom a bielym papierom prelepia predvolebné bilbordy. Ergo moratórium sem, moratórium tam, niektoré tváre kandidátov na nás nielenže pozerajú v čase volebného moratória, ale pozerajú na nás i dlho po voľbách, ak sa nenájde záujemca o túto plochu. Treba konštatovať, že i skutočný víťaz z volieb Štefan Harabin sa na nás pozeral z bočnej steny domu na Staromestskej ulici v Bratislave, pod ním je veterinárna ambulancia, možno je to nejaká alegória, sa na nás pozeral ešte týždne po prezidentských voľbách. To znamená, že hovoriť o reálnom dodržiavaní tejto protiústavnej normy je aj tak ilúziou. Preto sa domnievam, že akokoľvek je nás tu dvadsať, že ak sa so zdravým rozumom zamyslíme nad tým, čo je obsahom tejto predlohy a o čom potom ešte povieme hádam niektorí dačo aj v rozprave, tak môžme prísť k záveru, že ak je norma protiústavná, ak je norma v mnohých bodoch neúčinná a nezmyselná, tak je načase, aby sme ju nedržali pri živote a novelizovali zákon, ktorý takéto hlúposti obsahuje.
Ďakujem.

Prosil by som... A ďakujem, ďakujem, pán predsedajúci. Kolegovia, poviem vám jednu vec, viete, podľa tejto logiky, ktorú vy hovoríte, nepochybne je Felvidék Uhorsko. Podľa tejto teórie, ktorú hovoríte, je Königsberg Königsberg a žiaden Kaliningrad, rodisko Kantovo. To znamená, ak obhajujete Krym v porovnaní s Taiwanom, tak musíte zároveň obhajovať jednotné tisícročné Uhorsko a východné Prusko. To znamená, východné Prusko bolo osídlené Nemcami, Nemcami a Nemcami, ktorí boli vyhnaní. Ale bolo to preto, lebo sa niečo politicky udialo. Tak ako my sme vznikli, preto lebo sa niečo politicky udialo. A Čankajšek bojoval roky s Mao Ce-tungom proti japonskej okupácii, takže vtedy nevadil ani tým červeným, že je takzvaný fašista, ako teraz náhle zistil kolega Blaha. Nie, nie je to tak.
A ak hodnotíme krajiny podľa toho, v akom stave dnes sú, tak neexistuje žiaden nárok veľkej Číny na vôľu dvadsiatich dvoch a pol milióna Taiwancov. Tak ako neexistoval nárok Uhorska na to, že aby Felvidék mohol odísť, bolo treba celouhorské referendum, ktorú by to odsúhlasilo. My sme vznikli proti tomu, čo sa dnes nazýva medzinárodné právo. My sme vznikli ako výsledok vojny a, chvalabohu, že sme vznikli. Som šťastný a vďačný a moji predkovia bojovali za vznik Slovenského štátu. Nielen Štefan Osuský. I môj druhý pradedo bol signatár Martinskej deklarácie. A som rád, že sme vznikli. Ale nemôžem upierať iným, aby mali právo na svoju slobodu, ak ju neupieram nám. A to je rozdiel medzi tým, ako vidí svet poslanec Blaha a ako ho vidím ja.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa a vážený pán minister, vypočul som si informáciu, ktorú ste nám dali, a parafrázujúc s miernou obmenou nebohého Jara Filipa, konštatujem, že ste hovorili múdro, súvislo a ani mi to nebolo divnô, pretože už sa stáva tradíciou, že na doskách parlamentu či parlamentných výborov vášho rezortu ste paradoxne veľmi často viac podporovaný opozíciou ako rodnou koalíciou. To nehovorím preto, aby som znižoval vašu perspektívu ako reprezentanta nejakej politickej strany, ale hovorím to preto, lebo to tak cítim a vnímam a myslím si, že to videli a zažili i iní účastníci takýchto posedení.
Chcem teda povedať, že s radosťou vezmem na vedomie predložené informácie a že napriek mojej pozícii opozičného poslanca, musím povedať, že bodaj by všetky ministerstvá Slovenskej republiky fungovali v zmysle dodržiavania rozumnej línie tak, ako to robí vaše ministerstvo.
Na predchádzajúcom stretnutí som zrejme vyčerpal jeden bod týkajúci sa takej možno drobnosti, ako je akceptovanie či neakceptovanie vôle reprezentantov Kosova a Srbska sadnúť si za rokovací stôl. I tam som použil ako prímer môjho milovaného Kukučína a jeho Rysavú jalovicu v zastúpení susedov Trnku a Krta. I tí boli v hneve a i tí nakoniec po všetkých peripetiách Rysavej jalovice mernô pili i v strede, i na konci. A preto som si dovolil položiť vám tú otázku o tom, či by Európa, ktorá chce lepší západný Balkán, nemala podporovať čo i len iskričku vôle kosovských a srbských reprezentantov sedieť za jedným stolom kvôli takmer čomukoľvek, vrátane výmeny území či lazov. Lebo, ako sa vraví, u nás na Liptove, pri suchom i mokrô zhorí, ak by sa nedajbože od toho stolu nestalo, nebúchalo stoličkami a trieskalo dvermi, tak to môže byť prvý krôčik k rokovaniu o ďalších a ďalších veciach, ktoré by stabilizácii, o ktorej ste správne hovorili, na západnom Balkáne, mohli prospieť.
Ale prosím, názor Macrona a pani kancelárky Melkerovej je iný, ja sa nedomnievam, že by dohoda medzi dvoma smrteľnými nepriateľmi mohla otriasť stabilitou Európy, ani Balkánu. Mám takú inú skúsenosť z krajiny, kde je už päťdesiat rokov zakopaná situácia. Bol som totižto s istým riadením osudu dvakrát na severnom Cypre. Stretol som sa s ministrom zahraničných vecí i s prezidentom, Mustafa Akinci, architekt, vzdelaný, inteligentný človek, i minister zahraničia mi vyjasnili potrebu a v tomto zmysle opäť sa vraciam k tomu, čo ste zdôraznili, že slovenská reprezentácia a vyslanecká na Cypre, rozumie sa tým grécky Cyprus, je presne tou, ktorá buduje mosty medzi týmito dvoma už takmer polstoročie oddelenými komunitami a krajinami.
Minister zahraničných vecí, ktorý sa mi čestne priznal, že nie je vždy v línii svojej koaličnej vlády, mi povedal, že budúcnosť dohody severného a neseverného Cypru je len možnosť dohody medzi dvoma nezávislými krajinami. Ale aj tak si myslím, že je oveľa lepšie, aby sa dve nezávislé krajiny dohodli, ako aby fikcia jednotného Cypru sa nedohodla nikdy. A preto si myslím, že sedieť za spoločným stolom, tobôž keď sa jedná o takých historických nepriateľov, je dobrým vkladom. Ale nechajme túto úvahu. Zhodou okolností som ju predostrel ako domácu úlohu v jednom bloku na tradičnom sympóziu OBSE pred týždňom v Leinsweileri v Nemecku, kde som teda predsedal sekcii venovanej západnému Balkánu, a dal som im za domácu úlohu, či nie je lepšie, aby sa rozhnevaní a nenávidiaci sa susedia stretli za stolom a pokúsili sa rokovať, a či je na mieste, aby farár a notár z tej dediny, kde tí dvaja v nenávisti roky žili, im do toho zasahoval a hovoril im, že nemáte sedieť za jedným stolom. Ale prosím, to je vec názoru.
Chcem teda povedať, že zahraničná politika a línia, ktorú dodržiava ministerstvo zahraničných vecí, je niečo, čo stojí za obhajobu, hádam povinnú, koaličnej strane parlamentu, ale ktorá si tým, čo robí, vydobyla i, dá sa povedať, podporu opozície. Viete, opozícia má byť v opozícii, ale i dnešné hlasovania o jedenástej ukázali, a záznam by to doložil, za koľko podľa nás rozumných návrhov vládnych, dokonca i koaličných poslancov, strana SaS hlasovala. Na rozdiel od toho, náš absolútne nepolitický zákon o pohrebníctve, ktorý sme tretíkrát predložili s tým, aby sme občanom Slovenska, ktorí majú to šťastie či nešťastie, že majú pozemky blízko existujúcich cintorínov, umožnili postaviť si tam domy, ako stoja tisíce domov okolo historických cintorínov, z času, keď tie pravidlá neexistovali, tak ste ten návrh v duchu absolútne tupej koaličnej tradície potopili ako mača. Ako robíte vždy. To je ten rozdiel medzi nami a vami.
Ale nerobím si ilúzie, nerobím si ilúzie, že v dobe tejto koalície prejde rozumná pozícia, ktorá vychádza tiež z ministerstva a z koaličnej dohody o bezpečnostnej a obrannej stratégii, prejde. Ako som povedal vo faktickej, je treba odvaliť existujúce balvany, ktoré stoja na tejto ceste, a to sa stane, dá Boh, v budúcich parlamentných voľbách. Nepochybne si i v tej chvíli budeme pamätať, akú pozíciu zastávalo ministerstvo zahraničných vecí, jeho štatutár a jeho tím.
Teraz úplne na koniec môjho vystúpenia, by som rád pohovoril o jednej veci, ktorá je nepochybne vecou zahraničnopolitickou, ale ktorá nemá veľmi nádej zaznieť na týchto doskách, a keďže je vzácnou príležitosťou hovoriť s ministrom zahraničných vecí, ktorý je otvorený názorom, i keď ich nemusí akceptovať, o tom, čo teraz poviem. Ale hovorím to nielen z pozície prezidenta poloilegálnej parlamentnej spoločnosti priateľstva s Taiwanom. Hovorím to ako občan Slovenskej republiky, ako nezaujatý v tomto zmysle človek voči realite, ktorá jednoznačne hovorí, že na rozdiel od komunistickej Číny je Taiwan krajinou, ktorá sa dopracovala k demokracii. Je krajinou, ktorá nemá na svojom území koncentračné tábory pre odporcov. Je krajinou, ktorá žije presne tak demokraticky, ako žijeme my. Je krajinou, ktorá má takmer 23 miliónov obyvateľov, ktorým sa upierajú elementárne práva pre to, a uznám, pán minister môže namietnuť, že je to európska i svetová línia, dokonca i línia americká, napriek súčasnému zápasu Trumpa s krajinou, ktorá desaťročie kradla know-how, ktorá desaťročie pretavovala do svojich ziskov zlodejinu ukradnutia inými vytvorených poznatkov, ktorá absolútne šliapala po elementárnych právach autorských a iných, napriek tomu i Trump a Spojené štáty uznávajú teóriu jednej Číny. Tá teória má najrôznejšie dopady.
Pred desiatimi dňami, som posielal na svetovú zdravotnícku organizáciu, jej generálnemu sekretárovi, žiadosť, aby zástupca Taiwanu bol v tejto, nepochybne vysoko odbornej a nie dominantne politickej ani straníckej, zdravotníckej organizácii, bol pripustený, hoc aj bez hlasovacieho práva, do zadných lavíc rokovacej sály, aby sa mohol zúčastniť rokovania. Tak ako som ten takýto list posielal pred rokom a rok predtým, tak to samozrejme nenašlo odozvu a uvidím, ako to bude teraz. Pretože svet sa kloní pred diktatúrou, pred štátom, ktorý masakroval študentov na Námestí Tiananmen a považuje to za štandard, pred krajinou, ktorá má lágre pre kdekoho, a pred krajinou, ktorá dodáva na svetový trh orgánov tisíce sŕdc nad normu tých, ktorých popravujú. Lebo i keby som prijal pravdivosť teórie, že každý popravený je tak zdravý a tak schopný, že je vhodný na transplantáciu, tak počet sŕdc a obličiek, ktoré Čína dodáva za peniaze imperialistom okolo seba, je oveľa väčší, ako je počet takýchto zdrojov.
Chcem teda povedať, že Taiwan je päťkrát väčšia krajina, alebo štyrikrát, ako Slovensko. Taiwan, možno to neviete, vážení priatelia, má na území Slovenskej republiky podstatne viacej investícií ako veľká Čína. Robí pre zamestnanosť na Slovensku podstatne viac ako veľká Čína. Napriek tomu, paradoxne, a teraz to nie je výtka na adresu ministra zahraničia, ktorý je len v línii ostatných krajín sveta, stojíme v predklone pred despociou a ako prašivého psa vynechávame demokratickú republiku Čína –Taiwan z možnosti zúčastniť sa v sále, oni ani nechcú hlasovacie právo, tak sú, by som povedal, utiahnutí a uskromnení, ale aspoň tam sedieť na rokovaní pléna Svetovej zdravotníckej organizácie. Krajina, ktorá poskytuje vrcholové medicínske vzdelanie, ktorá pomáha medicínsky v prípade katastrof, ako je Ďaleký východ, v podobe cunami, zemetrasení, tornád, nezriedka postihujú, mnohým okolitým krajinách.
Táto krajina nesmie dokonca byť ani účastná na rokovaniach Červeného kríža. Pred dvoma mesiacmi som tu prijal delegáciu Červeného kríža, ktorá mi prišla poreferovať, asi som bol jediný, ktorý mal vôľu sa s nimi stretnúť, o tom, čo robia na Ukrajine. Keďže viem, a to slúži opäť ku cti ministra zahraničných vecí, ako toho času reprezentanta predsedajúcej krajiny OBSE, čo sa snaží robiť on v tejto ťažko skúšanej oblasti. Keď som sa ich spýtal, prečo, keď tak zdôraznil v úvodom expozé vedúci delegácie, akí sú neutrálni a nestranní a nad vecou, prečo nesmú ani v Červenom kríži zasadať zástupcovia Čínskej republiky – Taiwan. Skúsme si predstaviť, že by akýmsi spôsobom po Trianone prehlásila maďarská krajina, to samozrejme je hlúposť, ale teoreticky, že nejakým odpadlíkom z tisícročného Uhorska nemá byť dovolené mať svoje zastupiteľstvá, mať svoje zástavy a mať svoje zastúpenie kdekoľvek. No asi by sme sa bránili, asi by sa nám to zdalo krivdou. Ale 23 miliónov Taiwancov môže byť ako prašivý pes v koterci za mrežou. Tých tam kľudne necháva takzvaný demokratický a civilizovaný svet, ktorému Taiwan nič neurobil, len má tú drzosť existovať. Má drzosť existovať ako Čína, ktorá je alternatívou červenej despocii. A to je smrteľný hriech, pred ktorým sa korí takzvaný demokratický svet.
Ja, samozrejme, neočakávam od pána ministra ani od ministerstva zahraničných vecí, že vyjde prvé na barikádu. Ale možno, že nezabudnutie na túto tému a pre začiatok možno sondáž, aký by bol postoj krajín, ktoré sa hrdo hlásia k demokracii a ktoré kádrujú iné krajiny z hľadiska demokracie. A teraz nehovorím o tom, že či si to Orbán zaslúži alebo nezaslúži. Ale ak si to Orbán nezaslúži alebo zaslúži, tak si to červená Čína zaslúži minimálne násobne viac. Len Čína je GDP. Ale musím povedať, že GDP bolo v roku 1936 i Hitlerovo Nemecko. I jemu dal olympijský výbor, síce pred jeho nástupom, ale potom udržal tento názor, olympijské hry v Berlíne, kde bol problém, že ako hovoril Hitler, ten neger vyhral všetky zlaté v atletike a nepodal mu ruku. Jesse Owens bol ten neger. Tak tejto krajine zverili hry so zdôvodnením, že to prospeje demokratizácii. Nuž po roku ´36 prišlo deväť rokov, ktoré ukázali, ako toto veľkorysé gesto demokracii prospelo demokratizácii Nemecka.
A tak isto boli hry v Pekingu, ktoré tiež mali prospieť demokracii, aspoň takto ako také nejaké zdôvodnenie som si parciálne vypočul, prečo tak rozhodol Medzinárodný olympijský výbor. Musím teda povedať, že demokracie by mali byť konzekventné. A mali by jedna druhú podporovať. A teraz nevolám proti niečomu paličskému voči veľkej meilen China. Ja len volám, aby sme päťkrát väčší alebo štyrikrát väčší počet ľudí, ako je Slovákov, Maďarov a Rusínov a iných u nás, aby mali aspoň približne také práva, ako máme my, malá krajina v strede Európy, ktorá tiež vznikla oddelením sa od niečoho tisícročného, čo tu tisíc rokov bolo. A nedali by sme sa nikdy vrátiť k tým tisícim rokom. Dovoľme to isté i tejto, z pohľadu meilen China malej krajine, aby nemusela, ako prašivý pes stáť pred dvermi svetových organizácií, či už ide o Červený kríž, či už ide o Svetovú zdravotnícku organizáciu, alebo ide o Medzinárodnú organizáciu civilného letectva. Lebo aj tam nesmú byť prítomní v sále, hoci majú dve veľké letecké spoločnosti, lietajú po celom svete, ale nemôžu.
Volám teda ako hádam presvedčený demokrat o tom, aby sme podporili i tých, ktorí sú v postavení, v akom by sme my nikdy nechceli byť. Ale oni v ňom sú a nezaslúžia si to. A preto viem, že, a vonkoncom to si netrúfam úkolovať pána ministra, pán minister má množstvo iných vážnych úloh, do ktorých plnenia mu želám všetko dobré, pevné nervy a vytrvalosť, ale toto minimálne stojí za šírenie ako taká podprahová vec, pretože dlhodobo tento stav, a on už je dlhodobý, vnímam ako hanbu demokracií. A úlohou zahraničnej politiky demokratických krajín je iné demokratické krajiny podporovať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dovolím si uviesť dve spomienky. Jedna je z obdobia 1998 – 2002, keď sme porazili Mečiara, v ére ktorého sa vytrhávali dvojjazyčné tabule pred obcami. A stal sa moment, že som stál na trávniku v Sade Janka Kráľa vedľa britskej veľvyslankyne a predo mnou stál Royal Air Force Band, ktorý hral slovenskú a britskú hymnu. Áno, bol som dojatý a takmer mi tiekli slzy z momentov, že po tom, ako to vyzeralo pre budúcnosť nás beznádejne, i vzhľadom na komunistickú minulosť, stojím a počúvam Royal Air Force Band, ako hrá našu a britskú hymnu. Vtedy ešte nebol zákon o tom, že tam musí byť veľvyslankyňa. Áno, Judy McGregor tam bola a stála vedľa mňa, takže by spĺňala tú bývalú normu, ktorú chceme teraz meniť.
A potom poviem skúsenosť z inej krajiny. Pred rokmi som prišiel do Brna na pozvanie svojich priateľov ako jednoduchý občan, ako kusovka na odhaľovanie pamätníka Tomáša Garryque Masaryka pred našou, pod, hovorím našou, t. j. Univerzity Komenského bratskou Masarykovou univerzitou. A primátor mesta Duchoň vtedy nariadil hudbe, aby na počesť mojej účasti, bol som tam ako občan, nie ako reprezentant, i keď som bol poslanec, zahrala slovenskú hymnu. Neviem, či Česká republika mala zákon o tom, komu sa smie hrať slovenská hymna, ale bol to pekný a silný moment, keď pod prezidentom Masarykom znela slovenská a potom česká hymna.
Myslím si, že je dobré, aby sme mali zákon, ktorý takéto veci umožňuje, i keby tam náhodou excelencia Judy McGregor nebola prítomná.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Starí Rimania by po vystúpení Ondra Dostála povedali "sapienti sat", "múdrym dosť", teda "múdri pochopili". Samozrejme, a to hovorím ako právny laik, návrh Ondreja Dostála je čistým, elegantným právnym riešením.
Ako uviedol kolega Bastrnák, to, čo je predložené a čo podporím, samozrejme, je trošku polopatizmus, teda je to presne, ako povedal môj doktorský kolega, niečo, čo je tam natvrdo pribité stovkami klincami. No áno, dobre, i tak še dá, ako sa vraví, ale ten návrh vypustenia tejto hlúposti je čistý, elegantný a navždy. Každopádne tá pôvodná verzia bola, a teraz nieže by som ho miloval, ale dovolím si ho citovať, Jožo Ráž spieva v jednej významnej slávnej pesničke "Csaba, neblázni!". A musím povedať, že tá pôvodná verzia SNS bola "Csaba, neblázni!". Takže podporím i ten návrh, i ten druhý návrh, ale ten Dostálov je elegantnejší.
A jedna malá spomienka na jazykové obmedzenia. Pred rokmi ako vicestarosta som bol prítomný koncertu Locomotiv GT na Hviezdoslavovom námestí. A samozrejme, ten koncert uvádzala neuveriteľne temperamentná a dobre k sedemdesiatke mieriaca hviezda Locomotiv GT, všetci tí chlapi mali dlhé sivé vlasy, a uvádzala ho bez slovenčiny. Napriek tomu nadšené námestie vrátane mňa, Slováci, Maďari a všetci, čo sa tam vyskytli, nadšene aplaudovali a nepotrebovali preklad úvodného slova. A toto je niečo podobné, pretože môžme spievať "A God save the Queen", a nemusím k tomu mať brit... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predseda. No toto bolo, priam magikocka kolega Blahu. Ja som z piety k jeho zdravotnému stavu neprišiel zabalený do americkej zástavy, ako o mne píše vo svojich legendárnych statusoch. Prišiel som v obleku pre istotu. A chcem povedať, že jeho dojemná starostlivosť o to, aby sa nekonali štátne prevraty, zrejme by vážne namietal, keby sme v tom čase sedeli v parlamente, proti tomu, ako hanebne vojensky bol odstránený režim Pol Pota a Ieng Saryho, ktorý bol, a iste nepochybne, požehnaním pre Kambodžu. A tiež teda nebol odstránený ani voľbami, ani mierumilovnou cestou.
Keď som sa vrátil do sály, tak som bol práve konfrontovaný s tým, ako sa rozdávali pečiatky, kto sú fašisti a kto koho pečiatkuje za fašistov. Samozrejme, fašisti sú predovšetkým tí, ktorí vidia expanzionizmus ruského imperializmu, a tí, ktorí sa na to opovažujú poukazovať, sú xenofóbovia, rasisti a tak ďalej. Ale zároveň treba brániť všetkých ostatných extrémistov pred označovaním za fašistov.
No, samozrejme pri tomto videní sveta, ktoré nepochybne kolegovi Blahovi vynesie dostatočný počet krúžkov, aby sa i pri znížených preferenciách SMER-u dostal do parlamentu, je samozrejme ťažko na veci racionálne reagovať. Ako som napísal na Facebook, je dobrý bača, ktorý sa stará o svoj košiar a udržuje si ho. A samozrejme nemyslím si, že mnoho z tých vecí môže myslieť vážne. Ale keďže to takto prezentujete, tak to musíme my, keď ide o eurovýbor brať vážne aj tak.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolega Klus mienil, ako sám na záver konštatoval, množstvo otázok a problémov. Ja, pán minister, vás nebudem skúšať z vášho názoru na nepotvrdenie obrannej a bezpečnostnej stratégie parlamentom, nebudem vás skúšať z vášho osobného názoru na Madura. Je zrejmé, že normálne riešenie týchto dvoch bodov je možné len po odstránení koaličných balvanov, ktoré ležia v ceste zdravého rozumu.
Pokiaľ ide o tých 6 % podpory Guaidóa, predpokladám, že to meral kolega Blaha osobne colštokom alebo niečím iným, pretože by ma zaujímalo, ako v dnešnej Venezuele niekto k takémuto objektívnemu číslu dôjde. Pokiaľ ide o Venezuelu, dlhodobo zastávam názor, a keď nie celkom salonfähig, že Venezuela čaká
ako na spasenie na svojho generála Pinocheta.
A pokiaľ ide o posledný bod, na ten sa hádam predsa len spýtam, keď sme po dlhej klubovej, teda výborovej diskusii o marrákešskom texte mali, dá sa povedať, možno dve rôzne postavenia v parlamente, nebolo to kvôli tomu, že by som mal zásadne iný názor ako vy na materiál, iná vec bol môj, dá sa povedať, dlhodobý názor na OSN. A tak ako sa toho dotkol kolega Klus, mám problém s akceptovaním čohokoľvek, čo prichádza z organizácií, kde nezanedbateľnú, ak nechcem povedať významnú časť členských krajín a obsadených štruktúr, tvoria zástupcovia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)