Ďakujem za slovo. Kto tu bol, tak mohol si v piatok vypočuť rozpravu k predmetnému zákonu o radiačnej ochrane. Ja by som sa dneska teda veľmi krátko chcel k tomuto tiež vyjadriť, pretože ešte aj po tejto rozprave, ktorá tu odznela, tak som si zisťoval nejaké fakty. A vypočul som si argumenty aj z jednej strany, aj z druhej strany a spravil som si taký svoj vlastný návrh. Nechcem tvrdiť, že som v tejto problematike odborník, ale ako lekár...
Ďakujem za slovo. Kto tu bol, tak mohol si v piatok vypočuť rozpravu k predmetnému zákonu o radiačnej ochrane. Ja by som sa dneska teda veľmi krátko chcel k tomuto tiež vyjadriť, pretože ešte aj po tejto rozprave, ktorá tu odznela, tak som si zisťoval nejaké fakty. A vypočul som si argumenty aj z jednej strany, aj z druhej strany a spravil som si taký svoj vlastný návrh. Nechcem tvrdiť, že som v tejto problematike odborník, ale ako lekár trošku sa v tom viem orientovať a snažil som sa aj takým sedliackym rozumom zhodnotiť tieto fakty.
Chcel by som povedať, že či už v atómových elektrárňach alebo pri spracovaní radiačného odpadu, teda konkrétne to, čo sa týka tohto zákona, neexistuje nikdy nulové riziko. To sme videli pri haváriách atómových elektrární alebo pri nejakých iných haváriách. Proste riziko nikdy nie je nulové. Jadrový odpad sa môže spracovávať buď spaľovaním, vysokotlakovým lisovaním alebo vytumináciou.
Pri spaľovaní vzniká popol a toto spaľovanie má výhodu v tom, že objem tohto radiačného odpadu sa znižuje v pomere 100:1, ale tá radiačná aktivita sa zachováva, len teda v menšom objeme a je potom menej náročné to skladovanie v zmysle objemu. Pri vysokotlakovom lisovaní sa objem zmenšuje v pomere 10:1. A to sú také fakty pri spracovávaní radiačného odpadu.
Keď som zisťoval pomery v Európe, tak som zistil, že z dvadsiatich siedmich krajín Európskej únie alebo z dvadsiatich ôsmich sú v štrnástich krajinách jadrové elektrárne. Len štyri krajiny z týchto v Európskej únii spracovávajú radiačný odpad spaľovaním, konkrétne Nemecko, Francúzsko, Švédsko a Slovenská republika. Z týchto štyroch krajín tri krajiny spracovávajú odpad spaľovaním. Ale spaľovaním, spaľovaním len vlastného odpadu. To znamená, že Nemecko, Francúzsko a Švédsko spracovávajú spaľovaním len svoj radiačný odpad. Jediná krajina, ktorá teda spracováva aj odpad z iných štátov, je Slovenská republika. Momentálne teda spracováva spaľovaním odpad z Českej republiky. Je už dojednaná zmluva aj s Talianskom. To sú, myslím, zmluvy z roku 2015 a minulého roku. Takže jediná krajina, ktorá spracováva odpad aj z iných krajín, je Slovenská republika
A v podstate dá sa povedať, že ten spracovaný odpad, ten popol pri spaľovaní je asi najväčším rizikom, rizikom zo všetkých tých možností spaľovania, teda spracovania radiačného odpadu. A preto ak existuje bezpečnejší spôsob spracovania radiačného odpadu, tak by sa mal uprednostňovať tento bezpečnejší spôsob, ktorý má menšie riziká. Ak teda existuje bezpečnejšia alternatíva, mala by dostať prednosť tá bezpečnejšia.
Naše úložisko je obrovské a bude stačiť na veľmi dlhú dobu, aj keby sme spracovávali odpad lisovaním, s jeho objemom by problém nebol. A k tomu by som povedal jeden taký príklad, že keď sa dá to spracovávať bezpečnejšie, tak to, alebo chovajme sa bezpečnejšie. V tomto zákone o radiačnej ochrane je aj jeden veľmi dobrý príklad, požiarne hlásiče. Požiarne hlásiče, to sú tie zariadenia, ktoré sú v strope budov, ktoré od určitej, a hlavne budov, kde je prístupnosť verejnosti, musia byť tieto požiarne hlásiče. Doteraz to boli hlásiče, ktoré pracovali na princípe amerícia berýlia, tam je určité žiarenie. To žiarenie pôsobí len na veľmi malú vzdialenosť, možno jedného, dvoch, troch milimetrov. Keď je v tej miestnosti dym, tak toto žiarenie neprenikne do detektora a spustí sa alarm. Ale nakoľko s týmito požiarnymi žiaričmi je problém pri spracovávaní, ony dokonca nemôžu byť ani ukladané na bežnom úložisku, ale musia ísť do hlbinného úložiska, lebo polčas rozpadu je tam tisíc rokov, tak je nová metóda, a teda sú nové výrobky, tieto požiarne hlásiče už nie sú na báze žiarenia, ale na báze elektromagnetickom. Čiže to elektromagnetické vlnenie, keď ten dym preruší, tak ten hlásič ohlási požiar. Čiže existuje bezpečnejšia alternatíva a tento zákon uzákoňuje, že sa má používať tento bezpečnejší prístup a bezpečnejší systém.
Takže aj týmto príkladom som chcel ukázať, že pokiaľ sa dajú riziká minimalizovať alebo zmenšiť, tak sa treba chovať tak, aby tie riziká boli čo najmenšie.
A ešte úplne na záver už nie celkom k radiačnej ochrane, ale k zákonu o zdravotnej starostlivosti a k e-zdraviu. Mal by som otázku na pána ministra. Obrátili sa na mňa psychológovia, ktorí tvrdia, že povinné zasielanie údajov o ich klientoch do NCZI je v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov. Keď majú napríklad klienta, ktorý si chce, u nich si dojedná konzultáciu psychologickú a dokonca si ju aj sám zaplatí, tak oni ho údajne musia hlásiť do NCZI a títo ľudia s tým majú problém, pretože nemusia dať tomu psychológovi súhlas s tým, aby jeho osobné údaje boli spracovávané a niekde ďalej zasielané. Tak psychológovia tvrdia, že s týmto majú problém a že podľa nich to nie je dobre vyriešené.
Ďakujem pekne za pozornosť.
Skryt prepis
