Videokanál poslanca

Ďakujem za možnosť reakcie. Pán poslanec Blanár, hovorili ste o našej organizácii Áno pre život, ktorá 20 rokov pomáha obetiam násilia na ženách. Som rada, že ste to spomenuli, lebo veľmi ma mrzelo, keď ste práve túto organizáciu spájali na rôznych bilbordoch a facebookových statusoch s neviem čím všetkým zlým, pretože práve vy ako župan ste mohli používať všetky tieto kvantitatívne čísla, že pomáhate obetiam násilia, pretože ste finančne, áno, prispievali na tento chod. Som rada, že ste teraz uznali, že naša nezisková organizácia pomáhala, a som rada a veľmi som bola nerada, keď ste ju chceli zneužiť a použiť vo vašich útokoch na županku súčasnú.
Vy máte povinnosť. Ja nie som naivná, som v opozícii. Vy ste mali povinnosť, ako jednofarebná vláda ste mohli urobiť, čo ste len chceli. Za tie štyri roky, čo ste chceli, ste mohli urobiť. Prepáčte, ale ja som ako opozičná poslankyňa nie naivná, a keby mi nešlo o vec, ako to povedala kolegyňa, tak by som tu predkladala každý mesiac niečo len preto, aby som sa ukázala. Ale vy máte hlasy a vy máte väčšinu a vy ste povinní. Toto ostatné je často, naozaj môže byť to, že prinesieme tému, ale vieme, že nebude môcť byť schválená.
Pán poslanec Soboňa, myslím si, že obzvlášť zraniteľné skupiny musíme viacej chrániť a vyžadujú si aj naozaj nejaké dokumenty. Ja vám neberiem právo, že ste to predniesli, ale vidím, že som vás aspoň nejakým spôsobom donútila vyprecizovať vaše uznesenie. Práve mám pred sebou ten pozmeňujúci návrh, pretože to bolo veľmi vágne, bez akejkoľvek opory. Odôvodnenie bolo slabé. A práve preto prinieslo aj na výbor diskusiu, že ste nepresvedčili členov výboru, a myslím si, že by ste nepresvedčili ani nikoho tu v sále.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážení páni poslanci, pani poslankyne, dovoľte mi vystúpiť k predkladané..., k predkladanému návrhu. Bol tu prednesený aj pozmeňovací návrh zo strany predkladateľa, s ktorým sa ešte chcem zoznámiť, ale v tejto chvíli vystúpim teda k téme a to je proces ratifikácie k Dohovoru Rady Európy o predchádzaniu násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu.
Včera na zasadnutí výboru pre ľudské práva mne ani ďalším niektorým kolegom alebo kolegyniam, asi by som to takto povedala, nebolo dostatočne odôvodnené odôvodnený tento návrh. Napriek mnohým otázkam, o čo vlastne v uznesení ide a či je to naozaj stopka tzv. Istanbulskému dohovoru, budem ho takto nazývať, lebo teda takto je zaužívaný aj v odbornej verejnosti, nielen v laickej, nebudem hovoriť stále celý ten dlhý názov. Pýtali sme sa, či je to naozaj stop Istanbulskému dohovoru, alebo nie. Predkladateľ nám to nedokázal dostatočne vysvetliť. Preto aj ja mám pripravený pozmeňujúci návrh, ktorým by som precizovala toto uznesenie, ale ako som povedala, ešte sa zoznámim s vašim novým pozmeňujúcim návrhom, s ktorým ste teraz prišli do pléna.
Začala by som takto, včera som si uvedomila, že nie je to vlastne pravdou, že predkladateľ Slovenská národná strana ide naozaj zastaviť Istanbulský dohovor. Mala som pocit a mám ten pocit, že sa na to iba hráte, žiadne stop nenavrhujete. Už teda hovorím o tom, že ešte som sa nezoznámila celkom, aj keď som ho vypočula, ale chcem si ho riadne precízne prečítať, váš pozmeňovák. Vy ste vo vláde tri roky a žiadate teraz svoju vládu, kde máte zastúpenie, aby iba nepokračovala v procese ratifikácie. Teda o to ste žiadali uznesením predloženým, ktorý doteraz mali všetci poslanci v laviciach. A to znamenalo teda čo? To sme sa včera pýtali na výbore, ktorý vlastne neschválil toto uznesenie. A načo ste boli doteraz vo vláde?
Ak chcete naozaj raz a navždy odmietnuť Istanbulský dohovor, viete dobre, že je treba požiadať Radu Európy, aby vzala späť podpis Slovenskej republiky pod týmto dohovorom. Taká je pravda. A ostatné všetko sú len politické hry a marketing a ja to odmietam, odmietam politické hry v téme násilia na ženách a deťoch, odmietam to. Objavujete tému vždy, keď treba niečo prekryť, a to je hanba, pretože takto je tu zneužívané, sú často práve téma detí, žien a ďalších takýchto kritických cieľových skupín. Čo ste teda doteraz robili? Mnohí ľudia sa obracali na vás, skutočne teda tí, ktorí chceli, aby sa Istanbulský dohovor odmietol, sa od..., na vás obracali, aby ste vo vláde naozaj ukončili tento proces, a vy prídete s uznesením, aby sa nepokračovalo v procese.
No čudujete sa, že vznikajú tieto otázky a že vás takto konfrontujú. Je to zároveň aj škoda. A čo ste robili možno ako aktivisti, občania, ľudia ešte od roku 2013? Odvtedy je téma Istanbulského dohovoru vo verejnosti, v laickej i tej odbornej, už 6 rokov. Odvtedy občianska spoločnosť, áno, z toho konzervatívneho spektra, veď majú právo na názor alebo máme právo na názor, aktívne vstupuje do všetkých tých diskusií ohľadom dohovoru, nebolo ich veľa. Je pravdou, že občianska spoločnosť bola hneď v tých začiatkoch - ’13, 2013 - ’14 - zosmiešňovaná a posielaná do stredoveku, stane sa to aj teraz. Ale už menej vidím, že obidve tie skupiny si uvedomujú, že hoci majú rozličný názor na ratifikáciu dohovoru, že predsa musia k sebe vystupovať slušne a musia rešpektovať a tolerovať svoj názor. A potom sú tu niekde na krajoch ultra aj na jednej strane, aj na druhej, ktoré spoločnosť polarizujú a radikalizujú.
Tak ukážme teda naozaj našu pripravenosť a ukážme to, že sme, že si vieme obhájiť, prečo Istanbulský dohovor nemáme prijať. Máte právnu analýzu? Je to 6 rokov o Istanbulskom dohovore, aspoň teda ja vnímam od 2013., hoci bol teda podpísaný v 2011. A ste tri roky vo vláde. Prečo to robíte takto?
To odôvodnenie bolo veľmi slabé, škoda, veľká škoda, že nemáte riadnu právnu analýzu, a ja ju mám. Od toho roku 2013 majú aktivisti, ale aj odborníci, profesionáli v rukách takúto právnu analýzu (rečníčka zobrala do rúk právnu analýzu, ukazujúc ju plénu) a prečítam ju celú, aspoň jedenkrát ju budem môcť prečítať bez toho, že by som, že by sme boli, lebo ja zastupujem teraz nejakú občiansku spoločnosť, lebo som bola v skupine občianskych aktivistov ako profesionálka, nie ako laik, a teda aspoň raz ju prečítam takto verejne. Je to právna analýza renomovaného právnika, nášho exkolegu Daniela Lipšica. Dokonca som ju ponúkala aj vám a som ju ponúkala, že inšpirujte sa a použite ju. A ak sa vám nepáči právna analýza Daniela Lipšica, chcem vám povedať, že len na webe takýchto analýz, ktorá je proti tzv. Istanbulského dohovoru, nájdete veľa, naposledy Českej advokátskej komory v Čechách. Je toho spústa a treba sa naozaj opierať o právnu analýzu, o právne analýzy.
Chcem sa ešte k takému, chcem ešte jednu vec povedať, že práve preto, že sa, že, že ministerstvá ešte v jednofarebnej vláde SMER-u minister Borec síce odložil Istanbulský dohovor, ale hovoril aj, že bude robiť diskusie, nič neurobil, absolútne nič, hoci sme k tým diskusiám vyzývali, a áno, potom teda ľudia boli aj na uliciach a to myslím o celoštátnu stratégiu, ešte myslím rok 2013 a ’14, a boli pred úradom vlády a žiadali sme to, aby tak bolo učinené. Práve preto, že táto občianska spoločnosť, ktorá bola umiernená a chcela odborne pristupovať a doteraz pristupuje odborne, to je spústa organizácii, k tomuto problému a k tejto téme práve preto, že bola vtedy ešte v tých začiatkoch aj zosmiešňovaná a posielaná do stredoveku, práve toto bol impulz pre rôzne extrémne skupiny, ktoré si túto tému nakoniec prevzali a bez akejkoľvek odbornosti, integrity slov a skutkov k tomu teraz pristupujú. Áno, aj naša strana, ale aj oponentská strana je toho príčinou, že nám vznikli extrémne skupiny, ktoré si adoptovali tieto témy a absolútne k tomu nevedia nič povedať, lebo to objavili teraz, ale diskusia je dávno pradávno.
K Istanbulskému dohovoru vám chcem povedať toto. Žiadna medzinárodná zmluva nevyvolala toľko kontroverzie v krajinách, všetkých krajinách skoro členských Európskej únie ako tento dohovor, ktorý je známy ako Istanbulský dohovor. Tlak na jeho prijatie v národných parlamentoch bol a je obrovský. Ten tlak až provokuje. Aj z Európskej únie, ktoré ako medzinárodná organizácia, v roku 2017 to, myslím, bolo, prijala tento dohovor ako celok. To je také nevídané. Keď sme sa pýtali prečo, tak aby bol vyvinutý tlak na tie členské štáty, ktoré ešte neratifikovali dohovor.
Nepáči sa mi to a aj som naozaj konzistentne od roku 2013 ku každej takejto aktivite vystúpila aj s pani ministerkou Žitňanskou, keď nastúpila do úradu. Jej som sa tiež prvej, exministerkou, jej som sa tiež ako prvé pýtala, keď nastúpila do úradu a nám predstavovala programové vyhlásenie vlády, je tu prítomná, takže môže mi to aj potvrdiť, tak som sa jej pýtala, že čo sa bude diať s týmto dohovorom. Povedala mi, že nie je vôľa v tejto vláde. Samozrejme, že tie tlaky z Európskej únie šli, a preto sa niekedy raz za čas zjavilo, taká nejaká aktivita, aby, aby sa dostal tento dohovor do parlamentu.
Napriek tomu musím povedať, že hoci máme na tento dohovor s pani Žitňanskou odlišné názory, musím povedať, že iba ona jediná z, z vládnych predstaviteľov doteraz, pritom tu bola jednofarebná vláda, mohli to dávno urobiť, vláda SMER-u, iba ona jedna jediná vyvolala okrúhly stôl odborníkov, na ktorom som sedela, a každé názorové spektrum, jedno aj druhé, takto boli postavené oproti sebe a mali lídra, ktorý obhajoval svoj názor. Takto si to predstavujem. Bez akýchkoľvek urážok. A pani Žitňanská vyvodila z toho, že spoločnosť je polarizovaná, je v podstate napoly nejak rozdelená, pokým je takýto stav, nepokračovala ďalej.
Takto sa máme k rôznym kontroverzným témam stavať a takto sú zodpovední vládni predstavitelia? Čo nemáte odborníkov? Čo je to také ťažké si vypočuť každú stranu?
A ešte jedno. Prestaňme sa už nálepkovať, lebo skutočne preto tu vzniká extrémizmus. Preto tu vzniká extrémizmus. Aj tu, aj tu. Lebo stále sa urážame, resp. urážajú a stále posielajú jeden druhému, kričia na seba, takže ich počuť vo verejnom priestore, nie ľudí, umiernených, odborníkov, ktorí chcú spolu debatovať a dôjsť k nejakému, k nejakému kompromisu.
Lebo napríklad názor bol aj to, aby sme si uplatnili nejaké výhrady, aj o tom treba debatovať. Áno, mne samej bolo vtedy odpovedané vysokou štátnou úradníčkou z ministerstva práce, že to nie je možné, a práve preto, že sú tam, že je tam táto terminológia, o to nám ide, aj takéto som zažila. Takže poďme, mali sme o tom celý čas debatovať. Ale ten, kto je vo vláde, je zodpovedný niečo s tým robiť. Mali ste na to 3 roky. Škoda, že ste to takto nevyužili.
Mnohí mi hovoria aj z verejnosti aj z médií, že vysvetlite mi teda, v čom je tak problém, ale prosím vás, vysvetlite to jednou vetou. No to sa nedá. No to sa nedá. Práve v tom je problém, že keď chcete vystupovať ako odborník a vystúpiť, odôvodniť odborne svoj protinázor proti ratifikácii, tak to nie je možné, aby vám niekto dal, že povedzte tri vety alebo máte jednu minútu.
Áno, najvážnejšou výhradou odborníkov bolo nejednoznačnosť pojmu rod, zasahovanie do rodičovských práv v otázke vzdelávania a vytvorenie nejednoznačného monitorovacieho mechanizmu GREVIO. Toto boli najdôležitejšie tri výhrady, ktoré sme celý čas sa snažili prezentovať, ale, samozrejme, my sme ako občianski aktivisti neboli vtedy vo verejnosti vypočutí a ani o nás nebolo moc vedieť, lebo médiá o tieto naše názory nemali vtedy záujem. Ani nemajú.
Čo je za, lebo chcela by som povedať, že, že v čom je dobrý dohovor a v čom sme proti dohovoru. Dohovor má mnoho užitočných ustanovení k odstraňovaniu násiliu na ženách, mnoho užitočných ustanovení a je škoda, že takáto vážna a citlivá téma sa takto zneužíva na zbytočné, nejednoznačné pojmy, ktoré sú implementované v tomto dohovore. Veľká škoda.
Práve preto sme sa dopytovali, ale nie len v našej krajine aj v iných krajinách, že tie časti, čo rozdeľujú spoločnosť, či je možné vyňať. 333 organizácií z 9 členských štátov Rady Európy žiadalo Radu Európy, aby umožnila výhrady voči niektorým častiam Istanbulského dohovoru. Nebolo im vyhovené. A práve preto je tu táto kontroverzia, táto polarizácia. Jedni hovoria odmietnuť, druhí hovoria prijať. Veď všetkým nám ide o to, aby sme odstránili ten obrovský neduh v našej spoločnosti, ktorý je latentný a skrytý v našich rodinách, odstránili násilie na ženách a pomáhali im. Sa podpíšete všetci pod to, sa podpíše celá verejnosť pod toto. Takže nás toto spája.
Proti. Prečo sú ľudia proti prijatiu Istanbulského dohovoru? Počas tých 6 rokoch sa podpísalo desiatky tisíc občanov proti dohovoru. Viac ako stovky organizácií písalo výzvu vláde, a čo je najdôležitejšie, lebo ja chcem stále hovoriť, že sú odborníci, ktorí nám vysvetľujú, prečo neprijať Istanbulský dohovor, čo je najdôležitejšie, viac ako 340 psychiatrov, psychológov a pedagógov na Slovensku v tých rokoch dávnych, ’14-’15, už si to presne nepamätám presne kedy, viac ako 340 psychiatrov, psychológov a pedagógov svoje meno dalo na, podpísalo petíciu a upozorňovali na nesprávnosť vzdelávania v rodovom scitlivovaní detí a mládeže v školách. 340 psychiatrov, psychológov a pedagógov.
Otrasným príkladom, že ani dohovor nám ale nepomôže odstrániť násilie na ženách, je Turecko, ktoré práve ako prvé ratifikovalo dohovor, prvé zo všetkých členských krajín. Pretože si dovoľujem tvrdiť, pretože som so ženami a s deťmi, na ktorých bolo páchané násilie 20 rokov, pracovala a pracujem, že odstraňovanie násilia na ženách a v rodinách nestojí iba na prijatí Istanbulského dohovoru, a naozaj tým otrasným príkladom je Turecko. Poviem vám príklad, čo sa tam stalo. Tí politici, ktorí stáli pri podpise dohovoru v roku 2011 alebo ’12, presne neviem, ratifikovalo, teda podpisovali ministri 2011, následne to oni ratifikovali v Turecku, tí politici nakoniec predložili zákon, nedávno, ktorý mal omilostiť páchatelia, páchateľa znásilnenia od trestu vtedy, ak si ten páchateľ, ktorý znásilnil obeť, túto obeť zoberie za manželku. To je nonsens! Z tohto príkladu je vidieť, že mať dohovor nie je všetko a neochráni nás. Konkrétne pomáhať ženám a obetiam násilia v rodinách všetkým je dodržiavať našu legislatívu. Aj sama pani exministerka Žitňanská nám na rôznych rokovaniach povedala, že naša legislatíva je zharmonizovaná s podmienkami Istanbulského dohovoru. Zopakujem to. Že naša legislatíva je zharmonizovaná s podmienkami Istanbulského dohovoru.
A tak nám treba konkrétne pomáhať, neničiť mimovládky a rôzne inštitúcie už nech sú v akejkoľvek zriaďovateľskej pôsobnosti kohokoľvek, neničiť ich, finančne ich nenechať úplne vyprahnúť. To je dôležité, konkrétne pomáhať, lebo keď vám príde žena v noci o druhej s deckom, tak vy jej darmo budete v poradni niečo hovoriť, musíme mať tu zariadenia núdzového bývania, azylové domy, to je dôležité. V týchto prípadoch áno, aj inštitucionálna pomoc, hoci v mnohých prípadoch chceme práve deinštitucionálizáciu, ale v tomto prípade krízovej situácie inštitúciu, a nie ich nechať úplne zahynúť. Počas mojich 18 rokov praxe, ja neviem, či nás bolo na jednej ruke zrátať možné zariadenia núdzového bývania, a za tých 18 rokov ani nepamätám, že by pribudla nejaká ďalšia mimovládna organizácia, ktorá by si zobrala na hlavu, na chrbát to bremeno inštitúcie, bremeno dennodenne prevádzkovať zariadenie núdzového bývania, zariadiť 30 ľuďom, aby bolo teplo, aby boli energie, aby bolo všetko zaplatené 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Myslím, ani jedna za tých 20 či 18 rokov, čo som pracovala, nevznikla. Prečo? Pretože to nie je podporované. A tie obete čakajú v prvom rade toto. V druhom rade je potrebné, aby sme dôsledne dodržiavali legislatívu a robili osvetu a prevenciu, a to všetko môžeme aj teraz. Tešila som sa, keď sme prijali zákon o obetiach trestných činov, v ktorom máme definované obzvlášť zraniteľné obete, ktorým sa musia, a tam už sa štát zaviazal, musia poskytnúť adekvátne odborné služby.
A chcem tiež pripomenúť, že Slovensko je doteraz viazané medzinárodnou zmluvou ochrane žien, máme takú zmluvu, myslím, z roku 1987 a volá sa Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien. Viete o tom? Samozrejme, stále je čo zlepšiť. Povedala som, že najviac zlyhávame v prevencii a terénnej práce priamo v rodinách. Tam terénny pracovník objaví všetko. Aj týranie, lebo to je skryté. A dôsledná aplikácia legislatívy praxi. A ešte jedno. Musíme ako odborníci, ale aj ako občania, všetci sme povinní zaujať vždy postoj, že sme na strane obete, a toto sa tiež nerobí, o tomto treba vzdelávať jednak pomáhajúcich pracovníkov, ale aj verejnosť, pretože ide o ľudskú dôstojnosť pri násilí v rodinách.
A čo ma najviac mrzelo, že za tých 18 rokov sme práve pre rôzne tieto naše iné názory z rôznych dvoch spektrov nikdy nezaujali taký spoločný postoj a spoločný postup k odstraňovaniu násilia na ženách, a to ma veľmi mrzí. 20 rokov je tomu. A ja verím, že dozrel ten čas, možno práve aj teraz v tejto chvíli, že tieto skupiny, ktoré naozaj pomáhajú ženám a deťom a iným ostatným členom v rodinách, na ktorých je páchané násilie, si uvedomia, že tu niečo sa robí extrémne na obidvoch stranách, ale že ak chceme naozaj pomáhať, musíme sa začať spájať. Pomoc musíme začať spájať. Náš postoj v pomoci, pretože čo ma najviac mrzí, že my 6 rokov nerozprávame o téme násilia na ženách a nescitlivujeme verejnosť, ale my hovoríme už 6 rokov o dohovore, o Istanbulskom dohovore a téma násilia sa stratila.
Dovoľte mi teraz, dovoľte mi teraz prečítať právnu analýzu Daniela Lipšica, ktorú nám vypracoval ešte v roku 2013. Pripomienky k Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu. Budem rada, keď si ju skutočne pozorne vypočujete.
Hlavným cieľom dohovoru je harmonizovať časti národnej legislatíve, legislatívy, ktoré sa dotýkajú násilia na ženách a domáceho násilia. Predpokladaná harmonizácia by mala zahŕňať oblasti trestného práva hmotného, vymenuváva články, trestného práva procesného, civilného procesu, migrácie a azylu, ale aj oblasti, ktoré priamo nesúvisia s vyšetrovaním a stíhaním tohto typu trestnej činnosti, napr. čl. 13 zvyšovanie povedomia alebo čl. 14 vzdelávanie.
Dohovor obsahuje mnohé užitočné ustanovenia, ktoré môžu účinne pomôcť obetiam domáceho násilia. Zariadenie núdzového bývania, ochranné opatrenia, právna pomoc. Väčšina týchto ustanovení je však už obsiahnutá v národnej legislatíve väčšiny členských štátov Rady Európy. A to mi potvrdila cca pre dvoma rokmi aj pani poslankyňa Žitňanská ako ministerka.
Čo vyžaduje pozornosť, ďalej sa píše v právnej analýze, čo vyžaduje väčšiu pozornosť v dohovore, je po prvé zameranie a terminológia dohovoru, po druhé rozsah dohovoru a po tretie monitorovací mechanizmus dohovoru.
Zameranie a terminológia dohovoru. Aj keď dohovor vyzýva zmluvné strany aplikovať jeho ustanovenia na všetky obete domáceho násilia (čl. 2 ods. 2), väčšina textu sa týka násilia na ženách. Nie je pritom celkom zrejmé, z akého dôvodu je nevyhnutné venovať takmer výlučnú pozornosť len jednému pohlaviu. Ak je prevažná časť obetí domáceho násilia žien, ako potvrdzujú dlhoročné štatistiky, tak prirodzene by sa akákoľvek pomoc obetiam domáceho násilia týkala predovšetkým žien. A aj keď dohovor v preambule uznáva, že aj muži môžu byť a deti sú obeťami domáceho násilia, text dohovoru ustanovuje, že zmluvné strany budú venovať, citujem: „osobitnú pozornosť ženám, ktoré sa stali obeťami rodovo podmieneného násilia“ (čl. 2 ods. 2).
Dohovor sa naviac vôbec nezaoberá ďalšími zraniteľnými skupinami, ktoré sú tiež vo výraznej miere obeťami domáceho násilia, napríklad starší ľudia. Jediným rozumným vysvetlením, prečo sa dohovor špeciálne venuje len jednej zraniteľnej skupine, je politická agenda rodového mainstreamu. Túto premisu potvrdzuje aj terminológia používaná v dohovore: rodová príslušnosť, rodová identita, stereotypné roly žien a mužov, nestereotypné rodové role, rodové chápanie násilia, vždy pri každom je definovaný článok a odstavec. Termín rodová identita je príkladom novo vymysleného politického termínu. Jeho cieľom je prekonať biologickú skutočnosť existencie dvoch pohlaví. Zámerom je zaviesť ďalšie premenné veličiny do množiny rodov/pohlaví, pohlaví. Je tomu napriek skutočnosti, že porucha rodovej identity je uvedená v zozname psychiatrických porúch ako duševná porucha, je tu odvolávka pod čiarou. Môžem vám ten, túto právnu analýzu dať.
Jeden z ďalších následkov priznania určitých práv v dohovore výlučne v jednej skupine môže byť pomerne nebezpečný, pretože zameranie určitých práv a privilégií na špecifickú skupinu môže implikovať, že ostatní jednotlivci, ktorí nepatria k preferovanej skupine, nepožívajú takúto istú rovnakú ochranu a nemajú rovnaké práva. Všetky obete domáceho násilia by mali mať nárok na rovnakú mieru pomoci a podpory bez ohľadu na ich pohlavie alebo príslušnosť k určitej spoločenskej skupine.
Rozsah dohovoru. Rozsah dohovoru je prakticky neobmedzený. Dominantným záväzkom zmluvných správ prijať „potrebné opatrenia na účel podpory zmien spoločenských a kultúrnych modelov správania sa žien a mužov s cieľom odstrániť predsudky predsudky, zvyky, tradície a všetky ostatné zvyklosti, ktoré sú založené na myšlienke podradenosti žien alebo na stereotypných roliach žien a mužov“ (čl. 12 ods. 1).
Tieto opatrenia idú ďaleko nad rámec hlavného cieľu dohovoru riešiť násilie na ženách a domáce násilie. Skôr vyznievajú ako politický manifest než ako právne záväzný text medzinárodnej zmluvy. Nie je zložité si predstaviť, aké opatrenia môžu byť zahrnuté pod hlavičkou odstránenia tradícií založených na stereotypných roliach žien a mužov. Tu do toho vkročím, veľakrát sa na Slovensku tak vieme zasmiať napríklad nad vtipom a ja vás teraz prosím, aby sme sa skutočne nezasmiali, že je taká, také porekadlo na Slovensku - ženu keď zbiješ, ako by si roľu pohnojil. Ešte nedávno aj v televízii, aj kdekade na večierkoch a kdekade sme sa nad týmto zasmiali. Naozaj aj na Slovensku prevládajú mnohé stereotypy, ktoré podriadenosť ženy, priam sa, sa ako keby preferujú. Keď sme boli na niektorých rokovaniach, tak sme hovorili, tak skúsme nejako taxatívne sa dohodnúť a vymenovať, ktoré tie stereotypné role alebo, alebo tradície naozaj veľmi vadia k odstraňovaniu násiliu na ženách. Nikdy nebola ochota zo strany vládnej inštitúcie, aby sme sa s týmto zaoberali.
Pokračujem ďalej. Naviac tieto všeobecne záväzné záväzky sú spojené s konkrétnym sčasti fiškálnym záväzkom definovaným v čl. 13. Zmluvné strany podporia a uskutočnia na pravidelnej báze a na všetkých úrovniach kampane alebo programy zvyšujúce povedomie, a to aj v spolupráci s národnými inštitúciami pre ľudské práva a orgánmi rovnakého zaobchádzania, občianskou spoločnosťou a mimovládnymi organizáciami, najmä ženskými organizáciami, ak je to primerané, aby zvýšili medzi širokou verejnosťou povedomie a porozumenie o rôznych prejavoch všetkých foriem násilia v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru, ich následkov na deti, ako aj o potrebe predchádzania takéhoto násilia medzi širokou verejnosťou. S jedným z konkrétnych príkladov, ktoré sú však potenciálne zneužiteľné, je záväzok zabezpečovať v danej oblasti vzdelávanie definovaný v čl. 14 ods. 1. „Zmluvné strany prijmú“, citujem: „ak je to primerané, potrebné kroky na to, aby sa do oficiálnych študijných plánov na všetkých stupňoch vzdelávania začlenili študijné materiály týkajúce sa problematiky rovnoprávnosti mužov a žien, nestereotypných rodových rolí, vzájomného rešpektu, nenásilného riešenia konfliktov v medziľudských vzťahoch, rodovo podmieneného násilia na ženách a práva na nedotknuteľnosť osoby, ktoré sú prispôsobené vyvíjajúcim sa schopnostiam žiakov.“ Koniec citácie. Berúc do úvahy radikálnu terminológiu dohovoru spojenú s veľmi prísnym monitorovacím mechanizmom predpokladaným dohovorom môže tento záväzok, ktorý som čítala, znamenať výrazne obmedzenie práv rodičov rozhodovať o výchove a vzdelávaní svojich detí. Nie je potrebné mať veľa fantázie, aby si bolo možné predstaviť situáciu, kedy by napríklad aj tradičné učenie katolíckej cirkvi vrátane jej učenia o kňazskej vysviacke výlučne pre mužov mohlo byť vnímané ako tradícia založená na stereotypných rodových roliach, a teda ako niečo voči čomu je potrebné namietať v špecifických učebných materiáloch. Toto ustavenie, ustanovenie je koncipované tak široko a vágne, že môže byť použité, zneužité ako nástroj na výraznú zmenu učebných materiálov k danej tematike. Naviac tento záväzok sa bez výnimky vzťahuje aj na súkromné a cirkevné školy.
Tento záväzok môže byť zároveň v rozpore s viacerými medzinárodnými zmluvami, ktoré potvrdzujú právo rodičov rozhodovať o výchove svojich detí. Na základe tohto prirodzeného práva majú rodičia najväčšie právo, ako aj najväčšiu zodpovednosť pri vzdelávaní svojich detí. Štátne orgány by im mali napomáhať pri plnení tejto úlohy. Školy musia spolupracovať s rodičmi a nemajú oprávnenie umelo nahrádzať práva detí a ich rodičov tým, že indoktrinujú deti v vzdelávaní, ktoré je v rozpore s tým, ktoré dostávajú od svojich rodičov.
Poslednú vetu ešte skúsim. Doba totalitného režimu by zvlášť pre nás mala byť dostatočným varovaním, kam až môže zaisť snaha štátu indoktrinovať mladú generáciu oficiálnymi názormi vládnucej moci.
Ja som ešte neskončila a prihlásim sa do ústnej.

Chcem pripomenúť členom výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, že dnes, teraz hneď o dvanástej hodine sa uskutoční naše zasadnutie výboru v miestnosti č. 30.

Pán predkladateľ, vy chcete povedať, že toto nesúvisí aj s tým, čo predkladáte, tento návrh zákona, že vám nezáleží vôbec na občanoch, že vám nezáleží na ľuďoch?
Áno, pán minister, exminister Kaliňák je zodpovedný za to, že je tam poškodzované zdravie týchto ľudí, ktorí tam pracujú osem – desať hodín denne. Za to je zodpovedná aj pani ministerka Saková. Ministerstvo vnútra si prevzalo na seba všetky stavebné konania ako stavebný úrad. O tom máte teraz vy vlastne aj návrh, aby bol stavebným úradom pre niektoré stavby, ktoré ste vyčlenili. A takto ministerstvo vnútra sa správa voči občanom. Inak sa správa voči ústavným činiteľom, zdá sa, a inak sa správa voči občanom. Dodnes nesplnilo ani len svoje vlastné návrhy v rozhodnutí, resp. ako som povedala, dodnes nebolo vydané toto rozhodnutie a je len nejaký súhlas. Skúšali na ľudí, na ľuďoch prevádzku.
Ja sa pýtam; samozrejme, že musí dopadnúť dobre, lebo kto by sa, ako by sa znášali následky, ktoré by boli na ľuďoch? Samozrejme, že musí dopadnúť dobre, opakovane sa tam meria. Bola som tam pred týždňom, po pol roku sa konečne druhýkrát zopakovalo meranie. Predpokladám, že merania vyjdú správne, budem sa dopytovať ešte na firmu, ktorá merania robila. Ale keď už dopadnú aj akokoľvek, chcem povedať, že ako je možné, že sa to robí po pol roku od skončenia skúšobnej doby. Ešte doteraz nie sú vydané ďalšie rozhodnutia, ktoré tento stavebný úrad, sekcia hnuteľného a nehnuteľného majetku ministerstva vnútra mala dávno vydať. Inštitúcie naše neplnia to voči občanom ako inde. Je to hanbou a je toto môj asi posledný príspevok, lebo ja sa hanbím pred tými zamestnancami, pred tými občanmi, ktorí tam robia, sa pred nimi hanbím, že ich štát neochránil.

Ďakujem za slovo. Vážení páni poslanci, vážené pani poslankyne, pani predsedajúca, cieľom tohto predloženého návrhu zákona je zabezpečiť, aby stavby, ktoré slúžia na plnenie úloh troch najvyšších ústavných činiteľov Slovenskej republiky, boli považované za stavby pre bezpečnosť štátu a preto, aby pôsobnosť stavebného, aby teda boli zaručené čo najvyššia bezpečnosť a nejaký režim, výnimočné, zvláštne režimové opatrenia, tak aby pôsobnosť stavebného úradu pre tieto stavby vykonávalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Dovoľte mi, aby som sa tu vrátila k mojej skúsenosti s ministerstvom vnútra, keď si prevzalo tieto kompetencie ako stavebný úrad pri Klientskom centre v Žiline. Možnože sa vám zdá, že to nesúvisí s predloženým návrhom zákona, napriek tomu si myslím, že súvisí. A ja tu dnes stojím nie prvýkrát kvôli Klientskemu centru v Žiline. Myslím si, že som tu v rozprave spomenula to, čo urobilo ministerstvo vnútra pri Klientskom centre v Žiline, myslím, že som tu stála asi päťkrát a celý rok a pol od otvorenia klientskeho centra sa tomu v regióne venujem. Od návštev klientskeho centra priamo s pánom prednostom, s ktorým som bola minulý týždeň, cez oslovovanie výborov a predsedov výborov, aby sme spravili tam poslanecký prieskum a cez množstvo mojich otázok voči pani ministerke vnútra.
Musím, teraz znova tu stojím asi, myslím, poslednýkrát, ale pri tejto príležitosti, keď sa tu veľmi dbá – a je to správne – na bezpečnosť našich najvyšších predstaviteľov, tak chcem povedať, že ministerstvo vnútra ako stavebný úrad si nesplnilo takúto, takúto úlohu, aby dbalo o bezpečnosť pri svojich zamestnancoch, resp. ja ich vidím ako občanov Slovenskej republiky, nepohŕdajúc tým, že sú to úradníci klientskeho centra, lebo aj tak bolo povedané pánom exministrom Kaliňákom, že čo, však ide o zamestnancov, úradníkov, tak nech tí držia krok a nech pracujú tak ako treba. Sú to občania Slovenskej republiky, dodnes, dodnes im bolo poškodené.
Takže chcem povedať, že pred rokom a pol som upozornila ministerstvo vnútra, že hrubo obchádza zákonné postupy pri otvorení prevádzky v Klientskom centre v Žiline. Zobrali na seba všetky kompetencie stavebného úradu, ministerstvo vnútra zobralo ich mestu Žilina a otvorili centrum, klientske centrum bez kolaudačného rozhodnutia na dvanásťmesačnú skúšobnú prevádzku na ľuďoch. Skúšobnú prevádzku na ľuďoch, čo bol cynizmus najhrubšieho zrna. Verím, že aj tieto arogantné postupy vtedajšieho ministra vnútra boli vlastne tými pomyselnými poslednými kvapkami, ktoré pretekali z kalicha.
Minulý rok, pred pol rokom, koncom októbra 2018 sa táto 12-mesačná skúšobná doba na ľuďoch skončila. Chcem ešte povedať, že to bolo v rozpore so zákonom. Bolo to nehumánne voči zamestnancom, ale aj návštevníkom toho centra; zamestnancov je skoro 300 a návštevníkov denne 600 až 700; aby na nich niekto skúšal, ako budú reagovať na faktory tepla, klímy, osvetlenia a iných parametrov, vplývajúc na ich zdravie. Skúšajú sa turbíny a stroje. Neskúša sa prevádzka v jedálňach, v kinách, v zdravotníckych zariadeniach, a teda ani v klientskych centrách.
Pýtala som sa na to, kto bude za to zodpovedný, keď to nedopadne dobre. Nuž, ale asi už vtedy vedeli, že to musí dopadnúť dobre, predsa všetky skúšania.
O čo mi teraz, dnes ide? Chcem vám povedať, že skúšobná doba skončila pred pol rokom. Ministerstvo vnútra vtedy vydalo akýsi súhlas, nebolo to vôbec rozhodnutie, stavebný úrad má vydávať rozhodnutie. Nevydali žiadne rozhodnutie, vydali akýsi "súhlas", ktorý sami neplnia. Do dnešného dňa nie je vydané rozhodnutie na trvalé užívanie stavby, to znamená, že neprebehla žiadna, žiadne stanoviská nie sú. Nie sú žiadne, žiadne stanoviská k zmene účelu stavby. Bolo to obchodné centrum, teraz sú to, na administratívne účely táto stavba slúži. Takže samo ministerstvo malo rozhodnúť o trvalom užívaní stavby a už pol roka toto nesplnilo a dodnes nie je vydané rozhodnutie na trvalé užívanie stavby.
Konanie ministerstva vnútra a všetkých štátnych a verejných inštitúcií má byť príkladom pre ľudí. Občanovi, ktorý si chce postaviť záhradnú chatku či garáž, trvá dlhé mesiace, kým vybaví všetky stanoviská a posudky a dostane sa k stavebnému povoleniu. Ale tu ministerstvo ukázalo akúkoľvek aroganciu moci a môže vlastne všetko. Keď sa to týka občanov, môže všetko, teda obísť aj kolaudačné rozhodnutie.
Samozrejme, že tento návrh o zaistení bezpečnosti stavieb je dobrý a keď má slúžiť pre najväčšie bezpečie troch najvyšších ústavných činiteľov. Ale takisto sa musíme starať aj o zdravie a bezpečnosť občanov a to sa neuskutočnilo pri Klientskom centre v Žiline, ktorá je tiež budovou zriadenou ministerstvom vnútra. V tomto prípade ministerstvo vnútra nedbalo a nedbá na bezpečnosť a zdravie občanov, a teda aj porušuje svoje vydané "súhlasy" alebo súhlas zo dňa 27. októbra 2017 v bode 4 tohto dokumentu.
Vnímala som, že to musím opätovne povedať a zastať sa týchto ľudí, občanov kraja, občanov regiónu, na ktorých ministerstvo vnútra doteraz vlastne kašle.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Aj ja patrím medzi poslancov Žilinského samosprávneho kraja, takže o tejto úlohe alebo o tomto prevode akcií viem, mám dostatok informácií, a preto by som naozaj chcela tak požiadať pána ministra, aby rozplynul alebo aby nás presvedčil, aby sme nemali pochybnosti o dobrých úmysloch ministerstva. Cestovný ruch v Žilinskom kraji zaznamenáva stále rastúcu tendenciu, na území kraja sa ubytovalo v minulom roku skoro 900-tisíc návštevníkov a patríme teda medzi, medzi kraj, ktorý je veľmi dobre navštevovaný zahraničnými turistami. A práve aj preto, hoci s veľkými obavami a vo veľmi širokej a veľkej diskusii, sme pristúpili aj k tomuto, aby letisko naozaj slúžilo ľuďom, občanom kraja, občanom regiónov, občanom celého Slovenska, ale aj zahraničným návštevníkom, aby naši ľudia mohli v cestovnom ruchu podnikať, aby sa jednoducho región rozvíjal. Preto ma trošku nejak mrzí a trápi alebo mám pochybnosti naozaj o dobrých úmysloch ministerstva, a preto, prosím vás, pán minister, naozaj ako utvrďte nás v tom, že ministerstvo má záujem verejný, v prospech občanov pri tomto prevode.
Ďakujem pekne.