40.
Vážené kolegyne a kolegovia, myslím, že sa všetci zhodneme na tom, že je dôležité vytvárať podmienky pre zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím. Na tom sa zhodneme aj s opozíciou, aj, aj s pani prezidentkou. To, na čom sa nezhodneme, je cesta, akou si myslíme, že je k tomu možné dospieť a akým spôsobom to môžeme dosiahnuť.
Mne sa teda dosť nepáči, keď pani prezidentka alebo v minulosti niektorí z pánov prezidentov vrátili Národnej rade návrh zákona s nejakými pripomienkami a Národná rada len väčšinou hlasov odhlasovala to, čo predtým odhlasovala, nejako sa s tými pripomienkami nevysporiadala. My sme o pripomienkach pani prezidentky diskutovali na ústavnoprávnom výbore, predpokladám, že diskusia bola aj na sociálnom výbore. U nás bola pomerne obsiahla. Aj tuto niektorí kolegovia, aj koaliční reagovali vo faktických poznámkach, ale myslím si, že mali byť tie dôvody, pre ktoré chceme prelomiť veto pani prezidentky, lebo chceme prelomiť veto pani prezidentky, tie dôvody, ktoré nás k tomu vedú, a keďže som jedným zo spolupredkladateľov návrhu zákona, s ktorým prišiel kolega pán poslanec Dominik Drdul, aj som zaňho hlasoval, aj zaňho budem hlasovať teraz, tak by som tie dôvody rád pomenoval.
To, v čom sa nezhodneme, je, že či väčšie prekážky pre rozväzovanie pracovnej, pracovného pomeru sú opatrením, ktoré chránia zamestnanosť alebo, naopak, ktoré oslabujú šance na zamestnanosť a sťažujú zamestnávanie, či už všeobecne, alebo vo vzťahu k nejakej špecifickej skupine. To môže byť aj všeobecnejšia debata o tom, že či má byť Zákonník práce a pracovné právo pružné a umožňovať jednoduché nadväzovanie aj rozväzovanie pracovného pomeru a či to je tá cesta k lepšej zamestnanosti, alebo, naopak, má byť, má byť rigidný, má dávať silné prekážky pre, pre rozväzovanie pracovného pomeru, ale tým aj obmedzovať chuť zamestnávateľov zamestnávať.
Z toho, ako vystúpili kolegovia zo SMER-u a HLAS-u, je zrejmé, že pohľad na to máme úplne opačný, a my vo vládnej koalícii sa, myslím, že väčšinovo domnievame, že príliš veľké prekážky k rozväzovaniu pracovného pomeru aj vo vzťahu k osobám zdravotne postihnutým predstavujú skôr prekážku, než vytváranie priestoru pre ich zamestnávanie.
A najsilnejší argument, ktorý som počul v diskusii o tom, ktorý z tých dvoch názorov a pohľadov je správny, paradoxne nezaznel ani od predkladateľa, ani nie je napísaný v dôvodovej správe, ani sa doteraz neobjavil v diskusii, až teraz pred malou chvíľou s ňou, s ním vystúpil pán poslanec Richter v rámci kritiky tohto už schváleného zákona, keď povedal, že tri štvrtiny firiem radšej zaplatia pokutu, ako by zamestnali osobu so zdravotným postihnutím. A stačí sa len spýtať, či toto opatrenie, teda ťažšie rozväzovanie pracovného pomeru a dlhšie rozväzovanie pracovného pomeru s osobou so zdravotným postihnutím je opatrením, ktoré motivuje zamestnávateľov, aby zamestnávali osoby so zdravotným postihnutím alebo, naopak, ich odrádza. A bez ohľadu na to, či si myslíme, že, že také opatrenie má byť, alebo nemá byť, ak nechceme byť nepoctiví, tak musíme priznať, že toto opatrenie zamestnávateľov odrádza.
Ja nevravím, že to, to opatrenie tam nemá byť, rovnako tvrdím, že, alebo súhlasím s tým, že osoby so zdravotným postihnutím majú mať zvýšenú ochranu, to je v poriadku, ide len o tú formu a...
a v tejto forme je to opatrenie, ktoré odrádza zamestnávateľov od toho, aby zamestnávali osoby so zdravotným postihnutím, a teda ďakujem pánovi poslancovi Richterovi za to, že použil tento argument, lebo je to naozaj veľmi silný argument.
A druhý dôvod, ktorý aj na výbore, aj dnes zaznel z úst kolegu pána poslanca Baránika, je ten, že mali by sme predpokladať, že orgány ak majú stanovenú nejakú povinnosť a nejakú lehotu, tak v tej lehote si tú povinnosť splnia. Tu sa skracuje lehota, v ktorej sa úrady práce majú vyjadriť k tomu, či súhlasia s výpoveďou, ktorú zamestnávateľ dá osobe... svojmu zamestnancovi - osobe so zdravotným postihnutím. Tá lehota sa má skrátiť z 30 pracovných dní, z 30 dní na 7 pracovných dní, zdôrazňujem, že to nie je 7 dní, ale 7 pracovných dní, ale orgány, teda v tomto prípade úrady práce by mali byť schopné sa v tejto lehote sa vyjadriť, a keď je tá kratšia lehota, tak, tak by mali si splniť svoju zákonnú povinnosť v tejto kratšej lehote.
To, čo chráni osoby so zdravotným postihnutím vo zvýšenej miere pred rozväzovaním pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa predsa nie je dĺžka tej lehoty, ale skutočnosť, že na rozdiel od ostatných zamestnancov sa k ich výpovedi má vyjadriť úrad práce. Ak sa, ak to urobí skôr, tak sa len skôr rozhodne. Však aj dnes to môže urobiť úrad práce, úrad práce aj, aj v kratšom termíne. Tých 30 dní je maximálna lehota a opakujem to, čo chráni zamestnanca - osobu so zdravotným postihnutím - je skutočnosť, že sa k tomu má vyjadriť úrad práce, nie dĺžka tej lehoty. Čiže uvidíme, ako bude zákon, zákon fungovať, ale úrady práce by si mali plniť svoju zákonnú povinnosť, a keď im zákon bude stanovovať povinnosť vyjadriť sa do 7 pracovných dní, tak by sa mali vyjadriť... vyjadrovať do 7 pracovných dní, a keď to nebudú plniť túto lehotu, no tak potom úrady práce, ich vedúci alebo ministerstvo by mali prijať opatrenia, aby sa úrady práce v tejto lehote, ktorú stanovuje zákon, boli schopné sa vyjadrovať.
Čiže netvrdím, že, že na tej kritike aj zo strany pani prezidentky, aj zo strany opozície nie je ani, ani štipka racionality. Je to, je to legitímny postoj, je to iný pohľad na otázku zamestnávania, na otázku, otázku pracovného práva, ale považoval som za potrebné vysvetliť môj, a teda verím tomu, že aj, aj postoj značnej časti kolegov z vládnej koalície a dôvody, pre ktoré budem hlasovať na prelomenie veta pani prezidentky.
Ďakujem.