Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo.
Vážené pani kolegyne, vážení páni kolegovia, pán predsedajúci, na tejto schôdzi je predložených niekoľko návrhov zákonov, ktoré sa týkajú samosprávy. Vždy je to iná téma. Téma, ktorej sa venujem v tomto návrhu zákona, súvisí s tým tzv. sistačným právom. Pre tých, ktorí sa možno stretli s týmto pojmom prvýkrát, tak len to zjednoduším, že ide o, ide o právo veta. Ide o právo veta starostu, primátora alebo župana voči uzneseniam príslušného zastupiteľstva. My sme aj ako poslanecký klub hnutia OĽANO do programového vyhlásenia vlády, a máme to aj vo volebnom programe, presadili to, že by sa mala udiať úprava tohto sistačného práva spôsobom, ktorý bude viac zodpovedať zmyslu aj v porovnaní zmyslu toho sistačného práva, aj v porovnaní s inými štátmi v Európskej únii, a teda že by mala aj prokuratúra hrať aktívnejšiu rolu v týchto, v týchto vzťahoch, v týchto, nazvime to, že aj sporoch, lebo však keď je uplatnené právo veta, tak určitým spôsobom ide o spor medzi danými stranami.
No a to, akým spôsobom sme sa tohto chopili, samozrejme, aj po rokovaní s Úniou miest, a teda po rokovaní so samosprávou, tak aby sme to nastavili spôsobom, ktorý nebude nejako ubližovať ani, ani samospráve, tak to už vysvetlím potom v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý, pán predsedajúci.

Ďakujem za slovo.
Ja som sa nechcel asi do ústnej rozpravy, lebo však sa snažíme prerokovať čo najviac návrhov zákonov, tak len doplním pána poslanca, lebo som jedným z predkladateľov toho návrhu zákona, aj keď on je hlavným, ja som taký spolupredkladateľ. Doplním o pár vecí.
My na tejto schôdzi máme niekoľko návrhov, ktoré sa týkajú zdravotne ťažko postihnutých osôb, a teda toto je jeden z tých troch, ak sa nemýlim, ktoré sú na schôdzi, a verím, že sa snažíme týmto osobám pomôcť, ako sa dá. Dnes ak teda máte vo svojom okruhu, prípadne aj v rodine zdravotne ťažko postihnutú osobu a viete, že ako sa pohybujú ceny. Napríklad pri úprave bytov dneska sa tá cena úpravy toho bytu tak, aby to bolo pre takúto osobu vôbec nejakým spôsobom primerane spravené, tak sa pohybujeme medzi 20 - 30-tisíc eurami, pričom ten príspevok je okolo 6-tisíc eur. Takže je strašne nízky na to, aby sme to mohli považovať za pomoc. My, my túto pomoc teda zdvojnásobujeme. V prípade kúpy auta, viete, že keď niekto má problém s chôdzou, tak si to musí celé prerobiť na to, aby tam mal ručné riadenie. To väčšinou ide len, keď máte automat, tým pádom sa dostávate do oveľa vyšších cenových hladín pri nákupe automobilov, 8-tisíc pre nákup auta, ktoré stojí takisto 25-30-tisíc a zhruba tak, je takisto veľmi nízke, aby sme to mohli považovať za pomoc, tak takisto to zdvojnásobujeme a zvyšuje sa tam aj hodnota majetku.
Ten pôvodný odhad dopadov na financie bol troška premrštený. My sme mali, my sme mali v tom čase, keď sme robili na tomto návrhu zákona, len tú, ten prvý údaj o tých bytoch, kde to bolo okolo 7 mil., to navýšenie, to platí, ale pri tých ďalších položkách je to v zásade pri zvýšení hodnoty majetku zanedbateľné a pri tých autách je to necelých 2 mil. Čiže celkový dopad by mal byť tohto návrhu zákona okolo 9 mil., čo sa vie pokryť z rozpočtu tak, aby to nemalo nejaké fatálne následky pre rozpočet.

Tak, vážené dámy, vážení páni, ja evidujem, že, alebo celkovo si myslím, že to, že sme sa stali členmi Európskej únie, znamená okrem iného aj, aj skutočnosť, že vieme ovplyvňovať, čo sa deje v Európskej únii, a mali by sme byť aj kritickí k veciam, keď sa niečo v Európskej únii nerobí poriadne alebo keď, a tuná je to vlastne kľúčové, keď Európska únia narúša princíp subsidiarity alebo proporcionality a sú dané mechanizmy v zmysle zakladajúcich zmlúv, ako by členský štát mal k tomu pristupovať.
My k tomu pristupujeme ako Slovenská republika pomerne laxne, ja o tom budem viacej hovoriť pri tej novele rokovacieho poriadku a nie je to vyslovene že môj názor, je to štatisticky preukázané, pretože Európska komisia každý rok zverejňuje štatistiku, akým spôsobom jednotlivé členské štáty pristupujú k posudzovaniu, posudzovaniu dodržiavania princípu subsidiarity, a tie čísla, ktoré vám spomeniem, samozrejme, sú zverejnené aj na stránke Európskej komisie, sú, sú úplne jednoznačné. My v zásade ako Slovensko sme teda na chvoste krajín, ktoré, ktoré nejakým spôsobom sa vyjadrujú, že právny akt Európskej únie narúša princíp subsidiarity oproti iným. Teda, hej, že na zase medzi tými, medzi tými najlepšími sú Španielsko, dokonca Česká republika, čiže problém je zjavne niekde inde, nie v tom, že by sme boli malý štát, ktorý by nevedel niečo v Európskej únii dokázať. Nakoniec Česká republika tiež nie je až taký, taký početne obyvateľstvom početne veľký štát, že by, že by teda sa staval do podobnej pozície.
Čo riešim v tomto ústavnom zákone? Ak si odmyslím tie legislatívnotechnické úpravy, ktoré už teda spočívajú v tom, že vypúšťajú Európske spoločenstvo alebo dneska už návrhy právnych predpisov sú iba návrhy Európskej únie po prijatí Lisabonskej zmluvy, už v zásade aj skôr, čiže to, to už jednoducho nie je aktuálne a navyše ani náš rokovací poriadok to už tak nepoužíva. Ten bol už novelizovaný skôr, len ústavný zákon sa ťažšie mení.
Takže ak si odmyslím tieto legislatívnotechnické úpravy, kde len spresňujeme, že, že už nepôjde o návrhy práv, právnych aktov Európskych spoločenstiev, len Európskej únie, tak v zásade tá úprava je postavená na tom, že parlamentu, parlamentu sa poskytuje väčší komfort pri vyjadrovaní stanovísk, odôvodnených stanovísk k návrhom právnych aktov v Európskej únie.
Dnes, dnes je celý návrh ústavného zákona o záležitostiach o spolupráci o záležitostiach Európskej únie medzi parlamentom, vládou nadstavený viac tak, aby mal komfort člen vlády. To znamená, hovoríme, že návrhy sa majú zasielať na zaujatie stanoviska v dostatočnom časovom predstihu, čo nikde nie je definované. Hovoríme, že Národná rada potom má dva týždne na to, aby zaujala stanovisko, inak má smolu, teda tak to zjednodušujem. Hovoríme, že člen vlády sa môže odchýliť od stanoviska parlamentu, keď to považuje sa potrebné. Čiže celý ten zákon ústavný je vlastne nastavený v prospech, prospech vlády, v prospech člena vlády, a aj keď parlament povie, že sa mu niečo nepáči na úrovni Európskej únie, tak ten člen vlády to vie v zásade odignorovať a, a mali sme tu už aj na tejto schôdzi taký prípad, kde sme to kritizovali a viacerí sme to kritizovali.
Ja som nechcel robiť nejaké nejak, že úplne nejaké brutálne alebo dramatické zásahy, ale naozaj ten zákon smeruje k tomu, aby parlament získal o niečo silnejšie postavenie v týchto záležitostiach, a to konkrétne nasledovným spôsobom. Tú lehotu v dostatočnom časovom predstihu spresňujem na päť pracovných dní pred rokovaním zástupcov vlád členských štátov, ak vec neznesie odklad. Ako sú naozaj výnimočné veci, niekde prebieha nejaká vojna, proste pandémia a tak ďalej, čiže niekedy naozaj budú výnimočné situácie, kedy vec neznesie odklad. Ale inak pri tom štandardnom behu a kolobehu schvaľovania právnych predpisov Európskej únii, ak si dáme lehotu päť pracovných dní pre vládu, tak to nijako, nijako nezasahuje do, do tohto nastavenia, do toho celého chodu a je to pre parlament predsa len jasnejšia pozícia, ako keď je tam dnes napísané, že v dostatočnom časovom predstihu, a tým pádom tá vláda to v zásade môže urobiť ako kedykoľvek to považuje za vhodné a môže tým pádom aj takýmto spôsobom stresovať parlament, stresovať parlament s tým, že mu dá krátku dobu na to, aby sa k nejakému návrhu právneho aktu na Európskej úrovni vyjadroval.
Rovnako skracujem tú lehotu na samotné vyjadrenie sa k, k návrhu toho právneho predpisu, ktorý na európskej úrovni je predkladaný, a to až na deň pred jeho prijatím. To znamená, že Národná rada bude mať naozaj pomerne flexibilný čas aj dlhý čas na to, aby vedela zareagovať aj tesne predtým, ako sa bude právny predpis prijímať. Dneska je to nastavené úplne opačne, že do dvoch týždňov sa treba vyjadriť, inak už platí to, čo predložila vláda, a nemyslím si, že je to správne, pretože mal by naozaj aj parlament hrať oveľa dôležitejšiu úlohu v týchto veciach než samotná vláda.
No a potom je tu, samozrejme, aj určitý sankčný mechanizmus, ale taký nepravý sankčný mechanizmus. Tí, ktorí sa týmito vecami viac zaoberáte, viete, že je možné vo vzťahu k právnym aktom Európskej únie vyjadriť viacero výhrad. Tá výhrada môže byť obsahová, výhrada môže byť časová a existuje aj, existuje aj výhrada, ktorá sa volá, že parlamentná výhrada, ale parlamentnú výhradu málokedy členovia vlády na európskej úrovni vyjadrujú, pretože celý ten proces je nastavený tak, že ten parlament to buď posudzuje formálne, ale má... nemá dostatok času na to, aby sa tým právnym predpisom zaoberal, a teda parlamentná výhrada je pomerne vzácnosťou.
Ak posunieme tie lehoty, nastavíme tie lehoty spôsobom ktorý navrhujem, tak bude aj vytvorený väčší priestor na to, aby parlament mohol vyjadrovať výhrady voči, voči návrhom právnych predpisov na úrovni Európskej únie a nastavujem ten mechanizmus vo vzťahu k vláde spôsobom, že pokiaľ vláda alebo poverený člen vlády nepredloží parlamentu návrh stanoviska vo vzťahu k tomu právnemu predpisu Európskej únie, tak člen vlády je povinný vyjadriť túto parlamentnú výhradu. To, že čo je to parlamentná výhrada, ja potom spresňujem v tej novele rokovacieho poriadku, ktorý, ktorá, ktorá súvisí s týmto, s týmto návrhom zákona, pretože ústavný zákon nerozlišuje medzi tými výhradami, hovorí len o negatívnom stanovisku. Čiže aj preto v tomto predpise návrhu zákona ústavného hovorím o, o negatívnom stanovisku, ale to negatívne stanovisko potom v rokovacom poriadku je rozvedené v tej novele rokovacieho poriadku a, a je tam jasné z toho, že je to parlamentná výhrada.
Čiže jednoducho ak, ak vláda odignoruje parlament, že mu nepošle stanovisko a návrh stanoviska k tomu právnemu predpisu včas v tej lehote, ktorá je nastavená, tak člen vlády bude automaticky musieť na úrovni Európskej únie v tom danom orgáne vyjadriť parlamentnú výhradu a dočasne teda nesúhlasiť s tým návrhom právneho predpisu, až pokiaľ to parlament v tej ďalšej fáze neposúdi tak, aby sme si boli, aby bolo jasné, či predpis narúša princíp subsidiarity, alebo nenarúša. No a takisto potom aj ruším v týchto veciach v tejto danej situácii ruším tú možnosť pre člena vlády, aby alebo navrhujem zrušiť tú možnosť pre člena vlády, aby sa mohol odchýliť od stanoviska parlamentu, alebo teda aby sa mohol odchýliť od toho, od tej parlamentnej výhrady, pokiaľ naozaj došlo k situácii, že vláda ani nepredložila ten návrh stanoviska.
Takže najmä pre tých, ktorí tak citlivejšie vnímajú veci, ktoré sa dejú aj na úrovni Európskej únie, pre tých, ktorí majú naozaj taký väčší vzťah k tomu, aby právne predpisy Európskej únii nezasahovali do princípu subsidiarity a proporcionality, tak pre, pre tých by mal byť tento návrh ústavného zákona a táto novela takým, by som povedal, povzbudením do ďalšej práce vo vzťahu k, k tomu, akým spôsobom si vieme v niektorých prípadoch aj obrániť tie naše národné alebo vnútroštátne záujmy na úrovni Európskej únii, a to akým spôsobom sa toto potom detailne procesne dá spraviť, tak budem popisovať v tej novele rokovacieho poriadku, ktorá je asi o tri body, o tri body ďalej. Tak nechám na vaše zváženie, ja viem, že viacerí tu v parlamente ste takto nastavení, a preto by som vás chcel aj požiadať o podporu tohto návrhu zákona, tak aby bol postúpený aj do druhého čítania s tým, že tie lehoty, samozrejme, môžu byť nastavené aj inak, vieme sa o tom rozprávať úplne odborne, vecne, lebo toto nie je niečo, čo bol, bolo nejakým predmetom volebného programu hnutia OĽANO. Toto je niečo, čo vychádza naozaj z dlhodobej praxe aj toho, ako tento parlament má nastavené právomoci vo vzťahu k Európskej únii a akým spôsobom sa tuná vôbec, aj zo štatistiky to vyplýva, málo bráni ten princíp subsidiarity a proporcionality.
Takže pre všetkých, ktorí sú nejak takýmto spôsobom nastavení, tak, tak verím, že podporia tento návrh zákona tak, aby bol postúpený aj do druhého čítania.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ono bolo by prirodzenejšie, keby sme to spojili, čo ale sme si tak neodsúhlasili, aj s novelou rokovacieho poriadku, lebo časť tej novely rokovacieho poriadku je vlastne vykonávacím predpisom k tomuto ústavnému zákonu. Tak budem, porozmýšľam, ako to rozdelím tak, aby som sa neopakoval, lebo za chvíľočku máme aj ten ďalší zákon, no ale máme to v samostatných bodoch, nemáme spojenú rozpravu.
No takže pokiaľ ide o tento návrh ústavného zákona, ja patrím teda k tým poslancom, ktorí vo vzťahu k Európskej únii sú citliví na dodržiavanie princípu subsidiarity a proporcionality, a mám za to, že by aj v záležitostiach medzi vládou a parlamentom malo byť o niečo posilnené postavenie parlamentu vo vzťahu k vláde a takisto by mal byť parlament oveľa viac aktívnejší, pokiaľ ide o posudzovanie princípu subsidiarity a proporcionality.
Tú aktívnejšiu rolu parlamentu vo vzťahu k posudzovaniu princípu subsidiarity vysvetlím potom pri tej novele rokovacieho poriadku, hoci tá novela rokovacieho poriadku je aj o ďalších veciach, ale pokiaľ ide teda, celkovo v tom ústavnom zákone toho veľa nie je, tam sú len tie základné veci, tak tam som aj ja išiel skôr s takými minimálnymi úpravami a tie potom vysvetlím v rozprave, do ktorej sa, pán predsedajúci, hlásim ako prvý, že v čom vlastne tie zmeny spočívajú. Nie je to zase v tom ústavnom zákone až také dramatické, ale je to, o niečo je to naklonené v prospech parlamentu vo vzťahu k vláde, lebo si myslím, že poslanci sú tí aj parlament je ten, ktorý by mal byť rozhodujúci vo vzťahu k tomu, čo sa rieši na európskej úrovni, a teda vysvetlím tie podrobnosti potom.

Ďakujem pekne za doplnenie pánovi poslancovi Kyselicovi.
Áno, v tých ostatných, pri tých ostatných stavoch, teda tak to nazvem, výnimočný, núdzový a tak ďalej, tie výnimky, samozrejme, zostávajú, lebo tam už ideme do úplne iných situácií, kedy, kedy to dáva zmysel.
Takisto ja som ponechal napríklad výnimku pre tie úrady, lebo sa to týkalo aj zastupiteľských úradov, kde kapacitne oni nie sú až tak veľmi zabezpečení, že pokiaľ by sa im... oni mali, oni majú takú možnosť aj dnes, toho som sa nedotýkal, ale je to na diskusiu, že pokiaľ sa im tam nahrnie, jak sa povie, strašne veľa žiadostí a oni by to nevedeli kapacitne zvládnuť, tak majú dneska výnimku, že nemusia dodržiavať lehoty. Napríklad túto výnimku som zatiaľ nechal, ale kľudne sa o nej bavme, že či tiež dáva zmysel. Ja, tam som sa troška obával toho, že pri tých zastupiteľských úradoch to môže byť problém, lebo aj oni sú v tom jednom balíku, ale inak dostávam, priebežne som dostával a stále dostávam od ľudí počas pandémie sťažnosti na to, že úrady nekonajú. Naozaj tie rozhodnutia niekedy trčia na tých úradoch rok, rok a pol, niekedy aj viac a ja im neviem nič poradiť, pretože jednoducho som im akurát povedal, že viete, ale v zákone je výnimka, oni nemajú žiadne lehoty.
Čiže ak chceme tým ľuďom pomôcť, tak, tak treba sa nad tým zamyslieť, treba, treba to riešiť, pretože jediný, kto to riešil podzákonnou normou, bol, bol minister práce, ministerstvo práce, tí to vedeli zmeniť na vláde, ale ostatní to všetci majú v zákonoch, takže my bez toho, aby sme menili zákony, my nevieme tým ľuďom pomôcť.

Ďakujem pekne za slovo.
Čiže čo je predmetom úpravy tohto návrhu zákona? Počas mimoriadnej situácie, kedy tá celkovo zdravotná situácia na Slovensku, pandemická situácia bola pomerne zložitá, sa umožnilo aj štátnym úradom, aby teda mali výnimky z rozhodovania o veciach, ktoré teda im boli v správnom konaní nejakým spôsobom pridelené na vybavenie. Boli to rôzne výnimky, ktoré sa týkali toho, že im nebežali v zásade žiadne lehoty na rozhodnutie. Boli tam ďalšie výnimky, ktoré sa týkali možnosti predlžiť lehoty na rozhodnutie o odpustení z meškania a tak ďalej. Toto všetko bolo vyslovene nastavené tak, aby to bolo v prospech úradov. Samozrejme, na začiatku pandémie to dávalo zmysel, keď jednoducho bolo, boli všetky úrady zatvorené a nedalo sa s nimi poriadne komunikovať, možno akurát ste nosili nejaké žiadosti k okienku a potom sa to ďalej distribuovalo namiesto toho, aby ste išli priamo veci riešiť s úradníkom, lebo niektoré tie úkony v určitých oblastiach si vyžadujú povedzme aj ústne prejednanie veci, vyžadujú si obhliadku, vyžadujú si proste ďalšie úkony.
Ako tá mimoriadne situácia postupne sa upokojovala a vidíme aj tie posledné rozhodnutia, ktoré sa týkajú mimoriadnej situácie, že dnes už máme pomerne voľný režim, tak sa nazdávam, že je aj čas na to, aby už úrady rozhodovali tak, ako majú štandardne. To znamená, že majú nejaké lehoty, 30-dňová lehota v jednoduchších veciach, dokonca bezodkladne v jednoduchých veciach, 60 dní, prípadne 90 dní pri zložitých veciach. A nevnímal som to ani, keď som to predkla... teda chcel predložiť v minulosti ako problém, nakoniec tým, že to nebolo zaradené už na marcovú schôdzu, je to zaradené až na májovú schôdzu, a teda po tom, čo som vyhodil tú časť, ktorá sa týkala volebného zákonodarstva, tak už medzitým v marci vláda prijala novelu jedného zo svojich, alebo teda ministerstvo práce novelu jedného zo svojich, teda podzákon... jednu z podzákonných noriem vykonávacích právnych predpisov vyhlášky, ktorú ja som pôvodne aj riešil v tomto návrhu zákona. Čiže aj vláda, vláda išla a ide týmto smerom. V podstate presne, vláda ide tým smerom, ktorý ja navrhujem aj v tomto návrhu zákona, a preto som už aj tie veci, ktoré vláda v marci prijala, teda zrušila tie výnimky pre jednotlivé štátne úrady, tak už ani nie sú obsahom tohto zákona, hoci ešte keď som to podával na marcovú schôdzu, tak boli.
Čiže čo sa konkrétne upravuje v tomto návrhu zákona. Sú tu určité právne predpisy, ktoré boli novelizované počas prvej vlny pandémie, kedy sa dali tieto rôzne výnimky v prospech štátnych úradov. A ja tieto výnimky teda navrhujem zrušiť s tým, že by sa vlastne zaviedla tá štandardná lehota na rozhodovanie v zmysle Správneho poriadku. Sú to len tie výnimky, ktoré boli v prospech štátnych úradov. To znamená, že ak aj ľudia mali počas pandémie a v ich prospech sa zaviedli niektoré výnimky ohľadne lehôt, tak tie ponechávam. Čiže preto hovorím o posilnení práv občanov počas mimoriadnej situácie. Čiže tým občanom ešte tie, tie výnimky pokiaľ ide o lehoty a predĺženie, skrátenie, žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty, to tam zostáva, ale pokiaľ úrady mali stanovené výnimky z rozhodovania, tak, tak tie sa rušia. Rušia sa u tých návrhov zákonov, ktoré boli otvorené počas prvej vlny pandémie, som si prechádzal ten zákon a postupne som identifikoval tie ustanovenia, ktorých sa to týka, a tie som, tie som vypustil s tým, že pokiaľ ide o oblasť sociálnych vecí, tak tam časť tej úpravy je potrebné dotiahnuť potom ešte vo vykonávacom právnom predpise, čiže tam aj je určitý odklad účinnosti, aby ministerstvo práce malo čas predložiť tieto veci do, do pripomienkového konania, aby mohli na vláde byť nakoniec zrušené. Ale už je to len taký zostatok, lebo väčšinu z toho vláda zrušila na konci marca, keď prijala novelu toho vykonávacieho právneho predpisu, ktorý obsahoval výnimky pre úrady.
No a ešte, ešte teda samostatná časť tohto návrhu sa týka samosprávy, ale iba vo veľmi obmedzenej miere, a to tak, že to, čo sme zaviedli kedysi počas mimoriadnej situácie, že zastupiteľstvá môžu zasadať online, tak týmto návrhom sa umožňuje, aby aj obecné, miestne, mestské rady mohli zasadať online. Je, bolo to prerokované aj so samosprávou, nemala voči tomu námietky, nakoniec máme, mám tu aj kolegyňu, ktorá bola so mnou rokovať s Úniou miest, kde sme preberali tento zákon, takže si to bude pamätať, že voči tej minimálnej úprave, ktorá sa týka samosprávy, pretože sa týka vlastne len mimoriadnej situácie, námietky nemali. V zásade nič podstatného sa tu nemení a až ešte okrem toho sa spresňuje jedna, jedna, jedno ustanovenie, ktoré bolo vykladané dvojako, a to sa týka voľby hlavného kontrolóra. Možno aj vy ste sa stretli s tým a to sme tiež zaviedli v roku 2020. Bolo troška nešťastné, že sme dali ako keby dve situácie do jedného ustanovenia, a potom sa to vykladalo dvojako.
V princípe, keď sme to zavádzali v roku 2020, tak sme chceli vyjsť v ústrety obciam v tom, že pokiaľ si nestihli do vyhlásenia mimoriadnej situácie zvoliť nového hlavného kontrolóra a jemu medzitým uplynulo funkčné obdobie, tak môžu počkať s tou voľbou, pokiaľ to inak nejde, až na skončenie mimoriadnej situácie, no. Ale to nebolo myslené tak, že teraz sa má umelo predlžovať tá nová voľba až dovtedy, kým skončí mimoriadna situácia. To bolo myslené tak, že pokiaľ naozaj tam je nejaká epidemická, pandemická situácia taká, že tá voľba sa neumožňuje, tak, tak to nemusia robiť len preto, že mu skončilo funkčné obdobie. Ale tým, že sme vlastne dve ustanovenia, ktoré to, to jednoducho upravovali spôsobom, ktorý som teraz vysvetlil, dali do jedného odseku, tak vznikal, vznikal dvojaký výklad tohto ustanovenia podľa toho, ako to ktorej obci vyhovovalo.
A preto to teraz spresňujeme aj v tomto návrhu zákona tak, ako to bolo myslené už v tom roku 2020, a teda pokiaľ obec si vie aj vzhľadom na mimoriadnu situáciu, pandemickú situáciu urobiť hlavnú voľbu, pretože to právne predpisy umožňujú aj daná situácia, tak ju, samozrejme, môže spraviť aj počas mimoriadnej situácie. Pokiaľ je tam stále taká situácia, čo už dneska asi nie je v žiadne obci, že to nie je jednoducho objektívne možné, lebo všetci sú tam chorí a nevedia proste tú voľbu vykonať, no tak, tak nemusia teraz byť bez kontrolóra niekoľko mesiacov, ale bude pokračovať to funkčné obdobie hlavného kontrolóra až doteraz, no.
Čiže to je len spresnenie, pretože niektoré obce si to vykladali tak, že pokiaľ nebude zrušená mimoriadna situácia, tak toho kontrolóra tam budú mať na večnosť, alebo teda do skončenia tej mimoriadnej situácie. A potom boli spory o tom, či ten hlavný kontrolór, keď ho náhodou zvolili, lebo niektoré obce ho zvolili, že či ho, či ho platne zvolili toho nového, alebo neplatne zvolili toho nového, takže toto je ešte také druhé ustanovenie, ktoré tej samospráve len spresňujeme. Hovoríme len to isté, čo sme hovorili v roku 2020, ale hovoríme to formulačne jednoznačnejšie. No ale to je v zásade taká sekundárna línia celého toho návrhu.
Primárna línia je tá, že ľudia si zaslúžia už za danej pandemickej situácie, ktorá je už teda v zásade veľmi, veľmi mierna, to, aby nečakali rok-dva na to, kým úrady vydajú rozhodnutie, a úrady sa vyhovárajú, však my nemáme žiadne lehoty počas mimoriadnej situácie, tak, čiže nemohli ste sa sťažovať ani na prokuratúre, že lehoty sa nedodržiavajú, nemohli ste sa proste nič s tým robiť, iba čakať, kým daný úradník si povie, že teda už konečne nastal čas, že by som sa tou vecou mohol zaoberať. Takže toto naozaj chceme zmeniť, aby prešli na štandardné lehoty v zmysle správneho poriadku.
Toľko na vysvetlenie teda, nejde o nejaký, nejaký kontroverzný zákon. Ja verím, že všetci chceme týmto spôsobom ľuďom vyjsť v ústrety, chceme, aby mali nejakú právnu istotu, že v ich veci sa rozhodne v primeranom čase a spravodlivo, hlavne v tom primeranom čase v tomto prípade, a chcem vás aj požiadať o podporu pri hlasovaní, aby sme vedeli tento návrh zákona postúpiť do druhého čítania. A pokiaľ niekto z vás ešte cíti, že možno by tu mal pribudnúť nejaký ďalší zákon, kde tie lehoty sú obdobným spôsobom pre úrady a v ich prospech jednoducho cez výnimku poriešené tak, že sú v konečnom dôsledku v neprospech ľudí, tak sa mi, prosím, ozvite. Ja, samozrejme, som naklonený rozširovať ten zoznam, pretože si myslím, že tie úrady už by mali konať štandardne, a nie tak, ako keď sme tu mali naozaj tú, tú ťažkú vlnu pandémie, kedy, kedy to dávalo zmysel, tá výnimka. Ale to bolo počas tých prvých dvoch rokov. To už teraz nie.
Ďakujem pekne.

Tak, vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, na úvod len spresnenie, že je tam v podstate už v tom názve formálna chyba. Čiže ide iba o zákon o posilnení práv občanov počas mimoriadnej situácie. To posilnenie volebného práva už potom v tých ďalších materiáloch, ktoré sú v tom balíku toho zákona, nie je, pretože volebný zákon ani nenovelizujeme.
Vzniklo to tak, že keď som v marci tento návrh zákona predkladal prvýkrát, tak tam bola aj novela volebného zákona a z toho dôvodu sa to nezaradilo na rokovanie Národnej rady. Čiže už som to nechcel riskovať znova, hoci v zmysle výkladu ústavnoprávneho výboru nevadí, ak je menej ako 50 % toho predpisu zhodné s tým, čo sa v minulosti predkladalo a neprešlo. Ale teda výklad vtedy toho aktuálneho podpredsedu parlamentu, ktorý bol poverený teda programom, zostavením programu Národnej rady bol taký, že sa to vyradilo, takže to len na spresnenie, že v tom názve som to pravdepodobne len, keď som to finalizoval, som to prehliadol. A potom v tom ostatných dokumentoch už to nie je. A ani to tam nie je ako predmet novely. Čiže to treba potom v tom druhom čítaní, ak by to prešlo do druhého čítania, akurát ako legislatívnotechnickou úpravou vypustiť.
Čiže nebudeme sa baviť vôbec o novele volebného zákona, to nie je ani predmetom tohto návrhu zákona, ale iba o veciach, ktoré vysvetlím potom v diskusii, do ktorej sa ako prvý alebo v rozprave, do ktorej sa ako prvý hlásim s tým, že ten zákon je naozaj zacielený na ľudí, na to, aby úrady nezneužívali výnimky, ktoré dostali pri rozhodovaní počas mimoriadnej situácie.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážení kolegovia, kolegynky nám tu zatiaľ chýbajú, ale je skoro ráno, je to taký neštandardný čas. Nebudem hovoriť nejak dlho, ten problém, o ktorý, ktorý chcem riešiť týmto návrhom zákona, je dlhodobo známy, týka sa v súčasnosti už výlučne Bratislavy, kedysi sa týkal aj Košíc a možno aj výnimočne ďalších miest, zároveň nie som ani prvý, ktorý takýto návrh zákona prináša.
Ešte v minulosti prvou poslankyňou, ktorá takýto návrh zákona priniesla, bola pani poslankyňa Mezenská, ale ona si ho tiež sama nevymyslela, pretože v zásade ide o to, že ľudia, ktorí, ktorých trápi tento problém, majú aj určité alternatívne riešenie, ktoré ponúkali poslancom už aj v minulosti. Teda prvýkrát to ponúkli pani poslankyni Mezenskej, tá to predložila v pléne Národnej rady a, a vtedy to bolo úspešné. Potom to o niečo vylepšili, samozrejme, aj spolupráca s ministerstvom dopravy, práve SME RODINA, dokonca aj pán podpredseda bol predkladateľom tohto návrhu zákona, ja to pripomínam preto, že nepovažujem tento zákon, hoci som jediným navrhovateľom iba za svoj návrh zákona, považujem ho aj za návrh z dielne SME RODINA, taký náš spoločný návrh, ktorý som aktuálne predložil ja, keďže aj SME RODINA, aj OĽANO chcú riešiť problémy, ktoré sú v Bratislave, chcú ich riešiť dlhodobo, a o čo teda vlastne ide v krátkosti.
Pred pár rokmi na Európskom súde pre ľudské práva vyhrali spor medzi prenajímateľmi a nájomcami prenajímatelia, ktorým sa neplatilo nájomné v takej výške, v akej by to bolo spravodlivé. Budem veľmi zjednodušovať, aby teda aj tí, ktorí nás takto možno pozerajú ako verejnosť na diaľku, aby som im to príliš nekomplikoval. Čiže neplatilo sa im spravodlivo nájomné. Títo prenajímatelia, majitelia tých bytov zažalovali celú túto vec na... až na štrasburskom súde, ktorý im dal za pravdu, a výsledkom tohto sporu bolo, že mesto, vtedy to bolo viacej miest, ale teraz je to len Bratislava, musí ponúknuť tým nájomcom, ktorí v daných bytoch bývajú, bytovú náhradu a do času, kým im neposkytne túto bytovú náhradu, tak im musí vyplácať rozdiel medzi nájomným, ktoré je regulované, a medzi trhovým nájomným, ktoré by tí majitelia bytov za to dostali. Väčšinou ide pri tých nájomcoch už o starších ľudí, ktorí až také finančné možnosti nemajú, ale nie všetci sú na tom až tak finančne zle, navyše asi 80 % týchto ľudí nevyhovuje, že by mali dostať bytovú náhradu.
Ďalším aspektom tohto celého problému je, že mesto Bratislava sa síce snaží, ale nedarí sa im nejak rýchlejším tempom stavať byty, hlavne nájomné byty a nedokážu teda promptne vyriešiť ten problém s bytovými náhradami, ani keby chceli. No a pôvodne, keď teda bolo rozhodnuté na štrasburskom súde, že sa má ísť týmto systémom, a potom Bratislava bola povinná vyplácať ten rozdiel, tak ten rozdiel ročne z rozpočtu odčerpával Bratislave 4,5 mil. eur, čo je pomerne slušná suma, hlavne keď samosprávy dnes všeobecne takisto musia šetriť, nedá sa len míňať a tých peňazí nie je nazvyš. No ono tá suma je o niečo nižšia, ale stále sú to milióny a tie byty sa nedarí stavať. Čiže tá bytová náhrada, ktorú ponúka zákon, jednoducho je na papieri, ale nie v praxi. A 80 % tých ľudí hovorí už od začiatku, už to hovorí desať rokov, že však dajte nám okrem bytovej náhrady aj finančnú náhradu, lebo mnohokrát, keď im ponúknete, starším ľuďom a oni bývajú väčšinou v Starom meste v tých bytoch, v Starom meste v Bratislave, keď im ponúkne niekde na okraji mesta bytovú náhradu, tak oni aj odmietajú sa, celý život niekde žijú a teraz odmietajú sa niekde na kraj mesta vysťahovať, sa im zmení kompletne život, aj tie sociálne dopady a všetky dopady na nich emocionálne sú, by mohli byť častokrát katastrofálne, a preto hovoria, že dajte nám aj finančnú náhradu. Vyplaťte nám to, čo je teda hodnota toho bytu, alebo resp. podľa nejakého koeficientu, a my si možno nájdeme aj v tomto Starom meste, kde sme celý život žili, bytovú náhradu a my si ten kúsok doplatíme už do toho 10-20 %.
Takže ten návrh zákona, ktorý predkladám a ktorý predkladal v minulosti aj pán podpredseda Pčolinský a ďalší poslanci, je o tom, že sa ponúkne ľuďom nielen bytová náhrada, ale aj finančná náhrada. A táto finančná náhrada, tú bude poskytovať obec na základe zmluvy. Prechádza to v prípade úmrtia dotknutej osoby aj na jeho oprávneného dediča a na to, aby obec mala z čoho zaplatiť tieto finančné náhrady, tak štát v zmysle príslušného zákona dá peniaze formou dotácie obciam a obce potom budú uzatvárať zmluvu aj na finančné náhrady k týmto bytom. To je vlastne celá úprava v tomto návrhu zákona.
Potom je tam ešte jedno spresnenie pri správcoch bytov, aby viedli oddelené účty, pre každý bytový dom samostatne, ktorý spravujú, a pre každý dom, ktorý spravujú.
No a na koniec ešte uvediem, že pokiaľ ide o peniaze, lebo však tie sú v tomto prípade tiež podstatnou záležitosťou, tak odhaduje sa, odhaduje sa, už to môže byť aj o niečo možno vyššia suma, pretože tie ceny stavebných materiálov narástli o niečo, ale tie posledné odhady boli, že by to stálo štát asi 54 mil. eur. Tu chcem ešte spresniť, že nejde o štrukturálny výdavok, lebo tie štrukturálne výdavky sú tie zlé. To znamená, tie opakujúce sa výdavky sú najhoršie, lebo tie zaťažujú permanentne rozpočet. Tuná ide o jednorazový výdavok, ktorý keď sa vyplatí, tak celá tá akcia skončí, celá tá výpomoc týmto ľuďom skončí. Čiže to je jednorazový výdavok 54 mil., ktorý teda by bol vynaložený zo štátneho rozpočtu, ale odhad, odhad na nákladoch na výstavbu alebo na poskytovanie tých bytových náhrad je 70 mil. eur. Čiže aj keď poskytneme tieto finančné náhrady, stále by sme mali byť z hľadiska nejakých peňazí z rozpočtu v pluse oproti tomu, čo stojí štát a obce, lebo štát dneska poskytuje peniaze aj tým obciam na výstavbu tých nájomných bytov. Tie obce si to negenerujú samé zo svojich zdrojov. Čiže ten odhad je 70 mil., ktoré by stála výstavba tých bytových náhrad alebo poskytovanie bytových náhrad, finančné náhrady 54 mil., čiže ten rozdiel je plusový pre štátny rozpočet. To na spresnenie, že je to síce veľký výdavok, ale aj veľká úspora.
Takže na záver by som vás chcel poprosiť, aby sme aj týmto návrhom zákona a jeho podporou pomohli Bratislave, dneska sa už týka iba Bratislavy, pomohli Bratislave ušetriť niekoľko miliónov v rozpočte a pomohli najmä tým ľuďom, ktorých sa to týka, aby získali konečne bývanie, kde nebudú nejakým spôsobom zaťažení tým, že ešte Bratislava musí na nich niečo doplácať, a ani sa tam v zásade už podľa všetkého nemusia cítiť tak dobre a nakoniec sami požadujú tento spôsob riešenia aj zákonnou formou, teda že požadujú finančnú náhradu namiesto bytovej náhrady.
Ďakujem pekne za pozornosť, a teda verím, že si premyslíte a že budete ochotní pomôcť Bratislave a ľuďom, ktorí, ktorí chcú mať takisto dôstojné a slušné bývanie.

Tak najprv na pána poslanca Mičovského. No, samozrejme, treba sa aj tým zaoberať, len otázka je a to by bola otázka na teba, ale nebudeš vedieť odpovedať, že aká by bola teda tá suma. 50, 100, 200, 500 miliárd alebo to neni také úplne jasné, že koľko peňazí by potrebovala zdravotná poisťovňa na takéto lieky, že to je jedna z takých dosť ťažkých otázok, že koľko by bolo dosť. Ale, samozrejme, že by to asi chcel každý, len koľko by bolo dosť.
A druhá vec, teda v reakcii na pána poslanca Viskupiča, no veď mám pocit, že na tejto schôdzi najväčšia sekera, ktorá sa zaťala, bola dnes, tých 600, okolo 600 miliónov a ty si to bez problémov podporil, hoci nemáš na to žiadne krytie, čiže začať musíš od seba, lebo my tu hovoríme o 120 miliónoch, nie o 600 miliónoch a navyše štát na tom zarobil v minulosti 240 miliónov eur, čiže my hovoríme o polovici z tej sumy, ktorú štát na tom zarobil, že by bolo to čiastočné odškodnenie a pokiaľ a hovoríme, že od roku 2025, čiže dávame tam nejakú šancu tomu rozpočtu, aby sa vedel budúci rok skonsolidovať, ak teda bude ho treba nejakým spôsobom konsolidovať, lebo asi bude, najmä ak teda ešte dlho povedzme nebude nová vláda zostavená, ale inak tam bude tá dvojročná výnimka.
No a ešte posledná vec. Ten morálny hazard, no tak veď ani štát nemal tak morálne hazardovať, no tak potom štát nech povie, že, veď štát by mal byť prvý, ktorý povie, že z tých 240 miliónov keďže aj on išiel do morálneho hazardu, dobre vedel ten štát a jeho orgány čo sa deje, SIS-ka o tom informovala, všetci o tom informovali, tak prečo ten štát robil ten biznis aj cez RTVS-ku. Veď štát sa podieľa sám na pyramídovej hre a si myslím, že hovoriť o tom, že 120 miliónov z 240 by mal ako vrátiť naspäť tým poškodeným, že to neni úplne že nefér, aj keď teda neni to úplne štandardné riešenie a je to také dosť krkolomné, uznávam, ale podľa mňa fér to je, minimálne v tej rovine takej základnej principiálnej spravodlivosti.

Ďakujem pekne za slovo. Ja sa budem snažiť byť stručný. Určite nevyužijem celých desať minút, ktoré sú určené na ústnu rozpravu. Časť už povedal predkladateľ.
V prvom rade si myslím, že napriek tomu, v akom, ako kvaltujeme, ako sa hovorí, ide naozaj potenciálne asi o 50-tisíc ľudí. A keď hovoríme o 50-tisíc ľuďoch, tak je to pomerne veľká skupina, ktorých sa to týka, a aspoň trošku by sme mali tomu venovať pozornosť.
Ja budem, ja budem argumentovať, alebo skôr tú rozpravu v krátkosti dám spôsobom, že sú ľudia, ktorí majú pochybnosti, či podporiť tento návrh zákona a dávajú si určité otázky. A ja by som si ich teraz v krátkosti rád položil teda s týmito ľuďmi, ktorí pochybujú, a dám vám na ne určité odpovede, že prečo sa oplatí zamyslieť nad, aj nad podporou tohto návrhu zákona.
Určite nemám za cieľ prehovárať tých, ktorí majú jasný názor, ktorí si povedia jednoznačne, že títo ľudia si za to môžu sami, mali byť obozretnejší, nemali do toho investovať a aj to je legitímny názor a takí ľudia sú a určite aj medzi poslancami a tento zákon nepodporia. Ale sú niektorí, ktorí majú pochybnosti. Ja teda položím pár otázok a poviem nejaké argumenty, teda ktoré by mohli tých ľudí doviesť k tomu, že nakoniec za to v prvom čítaní zahlasujú. V prvom rade tých ľudí bolo kedysi 300-tisíc a dnes ich je 50-tisíc. Prečo to tak je? Pretože mnohí ľudia tie svoje pohľadávky, takí, ktorí boli viac špekulanti, takí šikovníci, oni tie pohľadávky už postúpili niekomu inému. Tuná zostala v zásade len skupina ľudí, ktorí sa celý čas spoliehali na štát a spoliehali sa na to, že ich raz odškodní. Čiže tu máme už, teda nazvem to tých nešikovných, tých nechcem ako teraz to dehonestovať, tých jednoduchších, ale v takom dobrom zmysle, proste tých, ktorí celý čas čakali a verili tomu, že keď dal raz premiér sľub alebo, áno, premiér ho dal nakoniec, bývalý, takže sa splní. Čiže to je už nejaký výsek tej skupiny.
Druhá časť, nejde o odškodnenie celkové, ale ide o čiastočné odškodnenie a keď sa bavíme o peniazoch, tak aby ste mali troška predstavu, že aj z tých pyramídových hier sa tie zisky zdaňovali. Štát na tých ziskoch zarobil 240 miliónov. 240 miliónov eur. To bolo ešte na slovenské koruny, ale na prepočet je to 240 miliónov. Ďalších 8 miliónov zarobila RTVS-ka na reklamách z toho biznisu. Čiže máme a my navrhujeme to čiastočné odškodnenie vo výške 120 miliónov. Čiže polovica z tej sumy, ktorú štát na tom zarobil. Takže ten štát tie peniaze dostal, má ich, len ich dostal oveľa skorej a teraz by mal časť tým ľuďom dať na odškodnenie. Čiže to nie je také, že teraz ideme generovať niečo, čo ten štát nedostal. Štát na tom by výrazne zarobil. Dvakrát toľko koľko by mal odškodniť teraz. A je to až od roku 2025, čiže je tu aj nejaký čas, aby sa ten rozpočet spamätal, lebo na budúcoročný rozpočet sa bude zostavovať ťažko, tak sme to, tak to pán poslanec do 2025 roku.
Potom dobre vieme, že tu behali aj také fámy a asi to nebudú fámy a bude to pravda, že svojho času, si myslím, že aj Mečiar chválil tým, že má nejaký kľúč, nejaký proste elektronický, na ktorom sú nahraté mená ľudí, ktorí sú verejne známe osoby a na tom zbohatli, ale verím tomu, že to už nebudú tí ľudia, ktorí zostali z tejto skupiny alebo toto sú naozaj tí, ktorí alebo tí šikovnejší si to vybrali skôr, lebo dostali informáciu, že to padne celé, alebo to potom rýchlo niekomu postúpili. Takže my určite nejdeme odškodňovať týchto zbohatlíkov a ich synov.
Ďalšia vec je, že nastala taká zaujímavá situácia, lebo sa pýtate, však teda kde boli tie kontrolné orgány. No už Maťo Fecko povedal, pán poslanec, že v 1997 bol prijatý zákon, ktorý od 1998 roku vypol NBS-ku. Boli podané trestné oznámenia, orgány činné v trestnom konaní nekonali. Vytvorilo sa asi 3 ročné obdobie, kedy sa dalo na tom biznise zarábať bez toho, aby existoval akýkoľvek kontrolný orgán a ja osobne si myslím, že to bol zámer. Proste to bol zámer jednoducho nekonať, vypnúť kontrolný orgán, púšťať do toho RTVS alebo vtedy to bola Slovenská televízia, púšťať tie reklamy aj v Slovenskej televízii a dobre viete, že koľkí ľudia dnes sú náchylní najmä v tých menších mestách, obciach veriť Slovenskej televízii.
V deväťdesiatych rokoch, ja si dobre pamätám, hlavne v menších obciach, na dedinách, menších mestách, STV-éčka bola ako keby štátna televízia. Proste čo sa vysielalo v STV-ečke, to ľudia si mysleli, že to je ako keby štátny garantovaný zdroj informácií. Dokonca ja si pamätám ešte ľudí na dedinách, ktorí si mysleli, že keď moderátor hovorí z televízie, tak že ho vidí toho človeka, ktorý pozerá tú televíziu, dokonca ľudia ešte nemali vôbec znalosti o tom, ako televízia funguje. Čiže nerobme si teraz ilúzie, my sme v inom roku, my sme v 2023, ako to bolo v deväťdesiatych rokoch a začiatkom deväťdesiatych rokov, takto to proste fungovalo, tí ľudia tomu verili. Čiže to je ďalšia vec, že my to viažeme aj na to, že tuná ten štát na tom výrazne zarobil a zarábal aj cez televíziu.
A ešte posledná vec, ktorú poviem. Veľa ľudí si hovorí, však nech si to tí ľudia idú vysúdiť keď sú v práve. No veď tí ľudia to aj skúšali. Ale súdy povedali, že, žiaľ, tým že boli tie zmluvy uzatvárané podľa obchodného zákonníka, nie podľa občianskeho zákonníka, tak tí ľudia majú smolu. Keby tie zmluvy boli uzatvárané podľa občianskeho zákonníka, tak si to odškodné vysúdia. Ale tým, že obchodný zákonník predpokladá, že ten, kto to podpisuje, podpisuje, ako keby bol starostlivý hospodár alebo teda bol obozretný, teda v zmysle obchodného zákonníka a riadna starostlivosť a podobne, tak mal vedieť, čo podpisuje. Čo je jasné nám všetkým, podľa mňa, že v tých deväťdesiatych rokoch tí bežní ľudia nerozlišovali, že či podpisujú zmluvu podľa obchodného občianskeho zákonníka, proste chceli sa, samozrejme, dostať k peniazom, bolo to v reklame, že aké je to super, aké je to garantované všetko, tak nečítali ani tie poznámky pod čiarou, tie maličké písmenká, ktoré bývali častokrát v tých zmluvách a podpísali to a dnes majú smolu. Kebyže to, kebyže sa tie zmluvy robia riadne podľa občianskeho zákonníka, pretože to boli bežní ľudia, oni neboli podnikatelia, tak si to vysúdia na súde a my by sme nemuseli prijímať žiadny zákon.
Takže toľko k tomu pre tých, ktorí pochybujú, že či predsa len nestojí za to aspoň tých, ktorí už naozaj zostali a ktorí verili celý čas, že budú odškodnení, či to nestojí za to ich odškodniť. Samozrejme, nehovorím, že to je nejaké ideálne riešenie, že by to mal byť nejaký model pre všetky možné situácie, rozumiem aj tým, ktorí si povedia, že nie, že v žiadnom prípade, že takéto veci nebudeme podporovať, ale chcel som apelovať najmä na tých, ktorí pochybujú, ktorí vedia, veria v takú nejakú základnú spravodlivosť, v nejaký princíp, ktorý by sa mal dodržiavať, hlavne keď tu bol spáchaný podvod v podobe pyramídovej hry, keď tí ľudia jednoducho sú už len tí, ktorí zostali, ktorí nešpekulovali a chceme ich odškodniť len čiastočne a to v polovičnej sume z toho, čo štát na tom celom biznise zarobil.
Ďakujem pekne za slovo.