Ďakujem, pán predsedajúci. Mohol som ísť do záverečného slova, ale teda zdá sa mi korektnejšie vystúpiť ešte v rámci rozpravy, ak by niekto chcel zareagovať, ale teda chcem sa vyjadriť k tej diskusii, ktorá tu bola. A teda som rád, že tu bola takáto bohatá diskusia. Sám som to nečakal, som myslel, že to prejde v priebehu, v priebehu pár minút, čiže ďakujem všetkým kolegom, čo sa do nej zapojili. Trochu ma mrzí, že sme len v rámci opozície...
Ďakujem, pán predsedajúci. Mohol som ísť do záverečného slova, ale teda zdá sa mi korektnejšie vystúpiť ešte v rámci rozpravy, ak by niekto chcel zareagovať, ale teda chcem sa vyjadriť k tej diskusii, ktorá tu bola. A teda som rád, že tu bola takáto bohatá diskusia. Sám som to nečakal, som myslel, že to prejde v priebehu, v priebehu pár minút, čiže ďakujem všetkým kolegom, čo sa do nej zapojili. Trochu ma mrzí, že sme len v rámci opozície medzi sebou diskutovali a že z koalície nikto nepotreboval, nepovažoval za potrebné sa, sa vyjadriť k tejto téme, ktorá je dôležitá, aj keď ide iba o deklaráciu, nejde o schválenie zákona, nejde o niečo, čo by mohlo zaviazať vládu Slovenskej republiky, ale aj zaujímanie postojov k takýmto udalostiam, ako sú brutálne útoky na civilné obyvateľstvo, ako je ruská agresia proti Ukrajine, je dôležité a patrí na pôdu parlamentu. A aj tá diskusia, ktorá tu dnes je a zrejme aj to hlasovanie, ktoré bude nasledovať o sedemnástej hodine, ukazuje, že na Slovensku sa stratil zásadný zahranično-politický konsenzus, ktorý tu existoval dlhé roky, dlhé desaťročia. Ten konsenzus neznamenal, že všetky politické strany a všetci politici mali rovnaký názor na všetky otázky týkajúce sa zahraničnej politiky. Je úplne legitímne, ak aj rôzne politické smerovania, rôzne politické strany, rôzne názory na množstvo otázok zahraničnej politiky, bezpečnostnej politiky, aj rôzny prístup k otázkam napríklad posilňovania obranyschopnosti, rôzne názory na ďalšie smerovanie Európskej únie, na vývoj európskych inštitúcií, na konkrétne európske politiky, niektoré sú kritické, niektoré sú viac, viac optimistické a iks sporných vecí vo svete sa deje, kde môžeme mať, aj máme rôzne názory, a je to tak v poriadku. Ale dlhé roky nikto nespochybňoval, že Slovensko patrí na západ, že Slovensko patrí do Európskej únie, Slovensko patrí do Severoatlantickej aliancie a od toho sa, samozrejme, odvíjali aj niektoré postoje, ako je napríklad ten, že ak krajina, ktorá je demokratická a ktorá sa usiluje integrovať do týchto spoločenstiev, je napadnutá zo strany agresívnej diktatúry, tak miesto Slovenska je po boku tej napadnutej demokracie, nie po boku alebo v predklone pred tým diktátorským agresorom.
Ešte aj v roku 2016, keď som sa po štyroch rokoch vrátil do Národnej rady Slovenskej republiky, tak tu ten zahranično-politický konsenzus existoval a narušovali ho zo začiatku v podstate iba fašisti z Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko. Občas niečo si povedali zo Slovenskej národnej strany, ale keď sa rokovalo o veciach, ktoré súviseli s Európskou úniou a Severoatlantickou alianciou, tak aj poslanci SMER-u jednoznačne podporovali prozápadné smerovanie Slovenskej republiky. Dnes už, žiaľ, ten zahranično-politický konsenzus neexistuje, pretože už to nie sú iba fašisti a extrémisti, už to nie je iba Slovenská národná strana v hlbokom predklone pred Vladimírom Putinom, ale je to aj strana SMER - sociálna demokracia, najsilnejšia vládna strana, ktorá čoraz otvorenejšie narúša ten zahranično-politický konsenzus. A keď ešte stále hovoria, že áno, miesto Slovenska je v Severoatlantickej aliancii a v Európskej únii, ich reálna politika taká nie je, ich slová také nie sú, ich činy také nie sú. A ich reálna politika stále viac odkláňa Slovensko od prozápadného smerovania, a teda je jasné, že majú problém s tým, stáť za Ukrajinou, podporovať demokratickú krajinu napadnutú autoritárskym, diktátorským Putinovým Ruskom.
Ale čo je zaujímavé, že po strate alebo zániku zahranično-politického konsenzu akoby sme počuli signály, že začína sa rozpadať aj ten základný vnútropolitický konsenzus spočívajúci v tom, že Slovensko má byť demokratickou krajinou s pluralitnou demokraciou s voľnou súťažou politických síl, ktoré sa v pravidelne sa opakujúcich voľbách uchádzajú o dôveru občanov a vytvárajú vládne zostavy na základe toho, kto tú dôveru dostane.
Opäť, za tie desaťročia od novembra 1989 sme tu mali politické strany rôznych názorov a dodnes máme rôzne názory na skoro všetky otázky, o ktorých sa hovorí vo verejnom priestore, o ktorých sa rokuje v parlamente. Niekto je viac vpravo, niekto vľavo, niekto je viac liberálny, niekto konzervatívny a milión vecí máme, a je to tak v poriadku, rôzne, rôzne názory. Ale na to, že Slovensko má byť demokratickým právnym štátom, že tu má byť pluralitná demokracia, to nemá byť otázka či áno, alebo nie. Na tom podobne ako vo vzťahu k tomu zahranično-politickému konsenzu tu dlhé roky existoval konsenzus, z ktorého opäť nejako vybočili iba fašisti Kotlebovi, vtedy ešte nie Ľudová strana Naše Slovensko, ale Slovenská pospolitosť, ktorá si len tak teoreticky zauvažovala, že by mohli nahradiť parlamentnú demokraciu stavovským štátom a strana bola rozpustená, lebo to nepatrí do demokracie.
Dnes strana SMER - sociálna demokracia to ešte nemá v programe, ale Robert Fico opätovne hovorí, že by sme mali zmeniť politický systém, že by sme mali prejsť na nejaký systém, kde bude menej strán, kde nebudú tak často voľby, kde sa bude, bude vládnuť dlhšie. To je opäť odklon od toho základného vnútropolitického konsenzu spočívajúceho v tom, že Slovensko má byť pluralitnou demokraciou, teda systémom, ktorý tu vznikol v novembri 1989. Pluralitná demokracia môže mať množstvo podôb, môže mať rôzne stranícke systémy, môže mať rôzne volebné systémy, môže mať rôzne, rôzne pravidlá, ale má ostať pluralitnou demokraciou.
Skryt prepis
