Videokanál poslanca

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte, aby som aj v rozprave povedal pár slov o našom návrhu novely zákona o rokovacom poriadku.
Okrem určenia účinnosti obsahuje tento návrh dva novelizačné články. Jedným, podstatne rozsiahlejším sa novelizuje zákon o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky. Ten stručnejší, novelizačný článok dva novelizuje zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov a ide o zmenu, ktorá je vyvolaná časťou zmien, ktoré sú obsiahnuté v novele rokovacieho poriadku.
Z obsahového hľadiska možno návrh rozdeliť na tri okruhy. Jeden sa týka kvality a predvídateľnosti legislatívneho procesu, druhý kontrolnej funkcie parlamentu voči vláde a pri voľbe verejných funkcionárov a tretí praktických návrhov na zlepšenie podmienok pre výkon práce poslancov, dalo by sa povedať, že vyplývajúcich z aplikačnej praxe reálneho uplatňovania rokovacieho poriadku.
K tomu prvému okruhu, ktorý je asi najdôležitejší, a síce zvýšenie kvality a predvídateľnosti legislatívneho procesu. Vážnym a opakovaným problémom legislatívnej praxe je dlhodobé a opakované zneužívanie skráteného legislatívneho konania na situácie, ktoré nezodpovedajú jeho zákonom vymedzenému účelu. A deje sa tak naprieč volebnými obdobiami pri rôznych parlamentných väčšinách veľmi často. A tí, ktorí sú v opozícii, to kritizujú, a keď sú potom pri moci, tak tiež používajú skrátené legislatívne konanie aj na situácie, keď nie sú naplnené dôvody pre skrátené legislatívne konanie, ako ich uvádza zákon o rokovacom poriadku.
Toto a aj ďalšie veci, ktoré súvisia s legislatívnym procesom a s dodržiavaním pravidiel, možno, možno riešiť alebo čiastočne sa pokúsiť riešiť v zásade dvoma spôsobmi právnymi a ten tretí je zvýšenie politickej kultúry, čo je ale dlhodobejšia záležitosť a vyžaduje dobrú vôľu zo strany všetkých politických aktérov.
Tie právne cesty sú dve. O jednej z nich hovorila SaS vo svojom volebnom programe a nedávno s podobným návrhom prišlo alebo s podobným nápadom prišlo aj Kresťanskodemokratické hnutie, a síce aby sa do ústavy zakotvili nejaké zásady rokovacieho poriadku, či už vo vzťahu k skrátenému legislatívnemu konaniu, o ktorom práve hovorím, alebo aj inak, a tým pádom by porušenie pravidiel legislatívneho procesu mohlo byť aj dôvodom pre označenie zákona za neústavný, za nesúladný s ústavou. A to sa možno, to sa možno raz aj udeje, ale treba povedať, že Ústavný súd posudzuje aj proces, a pristupuje k tomu veľmi zdržanlivo a zatiaľ ani v prípade tejto už dnes spomínanej novely Trestného zákona napriek tomu, že zjavne došlo k porušeniu zákona o rokovacom poriadku aj vo vzťahu k skrátenému legislatívnemu konaniu, tak podľa Ústavného súdu to nemalo takú intenzitu, aby konštatoval nesúlad s ústavou.
Druhá možnosť je dať základné pravidlá týkajúce sa či už skráteného legislatívneho konania, alebo iné pravidlá legislatívneho procesu na pôde Národnej rady do ústavy, ale nejako podrobnejšie a dôkladnejšie upraviť tie pravidlá v zákone o rokovacom poriadku.
Niektoré z tých návrhov sú obsiahnuté v nami predloženom návrhu, a teda aby, dnes sa uvádza, že za mimoriadnych okolností, keď sú naplnené isté dôvody, najmä keď sú ohrozené základné práva a slobody, bezpečnosť štátu, tak je možné, aby sa Národná rada na návrh vlády uzniesla na skrátenom legislatívnom konaní. My navrhujeme, aby tie okolnosti neboli mimoriadne alebo neboli ukotvené len ako mimoriadne, ale aj ako vopred nepredvídateľné. Lebo nezriedka sa stáva, že sa argumentuje tým napríklad, že musíme schváliť zákon v skrátenom legislatívnom konaní z dôvodu, že nám hrozí infringement, že, že neplníme si záväzky voči Európskej únii, ale tie záväzky voči Európskej únii si neplníme nie z dôvodu, že by sme o nich nevedeli vopred, ale z dôvodu, že sa tak dlho otáľalo s tým, že sa napríklad transponuje nejaká smernica, až sme sa dostali do omeškania. Tak to síce je mimoriadna okolnosť, ale rozhodne nie je vopred nepredvídateľná. Navrhujeme, aby bolo pri návrhu na skrátené legislatívne konanie explicitne stanovené, že je potrebné tie dôvody, aj tú mimoriadnosť, aj tú nepredvídateľnosť zadefinovať v tom návrhu, lebo častokrát sa stáva, že pri návrhu na skrátené legislatívne konanie sa iba opíše situácia, dá sa tam niečo z všeobecnej časti dôvodovej správy k samotnému návrhu zákona, potom sa zacituje z návrhu, teda zacituje príslušné ustanovenie zákona o rokovacom poriadku, kedy možno sa uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní, a potom sa vyberie jeden z tých dôvodov a povie sa, že ohrozené sú základné ľudské práva a slobody alebo hrozia značné hospodárske škody alebo je ohrozená bezpečnosť bez toho, aby sa akokoľvek vysvetlilo a zdôvodnilo, v čom tie dôvody reálne spočívajú.
Čiže navrhujeme, aby tie dôvody bolo potrebné pomenovať, aby bolo potrebné pri takom návrhu vysvetliť, v čom spočíva mimoriadnosť a nepredvídateľnosť tých okolností, aby bolo potrebné vysvetliť, či je potrebné skrátiť všetky lehoty, alebo iba niektoré lehoty, lebo nie vždy je pre naplnenia účelu skráteného legislatívneho konania potrebné skrátiť úplne všetky lehoty, ktoré, ktoré tam sú. Nie vždy je potrebné, aby, aby boli zákony schvaľované zo dňa na deň. Niekedy stačí napríklad skrátiť tú lehotu na predkladanie návrhu zákona 15 dní pred, pred začiatkom schôdze a je pokojne možné, aby ten odstup medzi prvým čítaním a druhým čítaním v pléne bol zachovaný.
A ďalej navrhujeme vo vzťahu k skrátenému legislatívnemu konaniu, aby bol takýto návrh povinne prerokovaný v ústavnoprávnom výbore, keďže to, či sú, alebo nie sú naplnené dôvody pre skrátené legislatívne konanie, má jednak vecný rozmer, čo asi najlepšie vie pôsobiť... posúdiť ten gestorský výbor, ale má to predovšetkým právny, legislatívny a povedzme aj ústavnoprávny rozmer, kde je tým kompetentným alebo tým, ktorému je posudzovanie takýchto záležitostí zverené aj zákonom o rokovacom poriadku, práve ústavnoprávny výbor. Ak by sa takáto úprava schválila, samozrejme, nie je to záruka, že by v budúcnosti nedochádzalo k skracovaniu legislatívneho konania aj v situáciách, keď to nebude zodpovedať takto deklarovaným dôvodom, ale prinajmenšom by to tí, ktorí by to tak chceli robiť, mali komplikovanejšie, lebo museli by viac zdôvodňovať a bolo by možné jednoduchšie prísť na to, že tie dôvody nie sú naplnené. Nebolo by to iba tak, že keď na to niekto upozorní, alebo bolo by to zjavné už zo samotného návrhu.
Ako druhý bod v rámci zvýšenia a predvídateľnosti legislatívneho procesu navrhujeme prísnejšie posudzovanie tzv. prílepkov, teda situácie, keď sa má pri novelizácii nejakého návrhu zákona doplniť ďalší novelizačný bod, teda novelizácia iného zákona, čo je možn, ale zákon o rokovacom poriadku dáva podmienku, že ten novelizovaný zákon, alebo to doplnenie novelizácie iného zákona má súvisieť s tým návrhom zákona. Má tam byť bezprostredná súvislosť s tým, čo je obsiahnuté v návrhu zákona.
Nezriedka – a opäť sa to nedeje iba v tomto volebnom období – sa toto pravidlo porušuje a dávajú sa schvaľovať aj schvaľujú prílepky, teda obsahovo nesúvisiace novely iných zákonov a nájde sa tam iba nejaký hmlistá súvislosť, tak, lebo nakoniec všetko súvisí so všetkým, tak nejakú súvislosť sa tam dá preukázať, pričom, pričom niekedy sa preukazuje súvislosť nie s návrhom zákona, ale s tým novelizovaným zákonom ako takým, čiže nie s tou novelizáciou, ako to vyžaduje zákon o rokovacom poriadku, ale iba, iba, iba s tým, s tým novelizovaným zákonom. Opäť, ako pri skrátenom legislatívnom konaní, navrhujeme, aby tie pozmeňujúce návrhy, kde je podozrenie že by mohlo ísť o prílepok, prerokoval ústavnoprávny výbor. Tu nie je automaticky, ale tu na základe návrhu niektorého z poslancov, ktorý takúto pochybnosť vysloví v rozprave.
Ako tretí bod navrhujeme vylúčiť možnosť skracovania zákonom stanovených lehôt. Je ich v zákone viac, poviem, poviem dve. Keď je predložený pozmeňujúci návrh, tak podľa zákona o rokovacom poriadku sa má o predložených pozmeňujúcich návrhoch hlasovať najskôr 48 hodín po ich predložení. A keď sú v druhom čítaní schválené pozmeňujúce návrhy, tak v treťom čítaní sa má hlasovať najskôr na druhý deň po schválení pozmeňujúcich návrhov. Zákon o rokovacom poriadku však v oboch prípadoch obsahuje ustanovenie, ak Národná rada na návrh spravodajcu alebo gestorského výboru nerozhodne inak, pričom to, čo by malo byť podľa zákona o rokovacom poriadku v podstate výnimka, že Národná rada rozhodne inak, sa stáva pravidlom. Keď je návrh, pozmeňujúci návrh nejaký predložený v rámci rozpravy a ide sa hlasovať o dve hodiny, tak ak sa nestane niečo výnimočné, tak spravodajca vždycky najprv nechá hlasovať o tom, že sa skráti tá lehota. A keď sú schválené pozmeňujúce návrhy, tak skoro vždy, nieže obvykle, skoro vždy, sa hlasuje o skrátení lehoty, a hneď sa hlasuje v treťom čítaní. Naprieč volebnými obdobiami by sa dalo spočítať na prstoch možno jednej ruky, keď sa tá druhá lehota neskráti, keď sú schválené pozmeňujúce návrhy a nehlasuje sa hneď.
A tie lehoty nie sú samoúčelné, tie lehoty majú nejaký význam, pretože keď sú predložené pozmeňujúce návrhy, tak má byť čas na to, aby sa poslanci, ale aj verejnosť oboznámili s tým, aké zmeny sa v návrhu zákona, ktorý už prešiel prvým čítaním, rokovaním vo výboroch, a teraz sa má o ňom hlasovať, aby sa mohli poslanci oboznámiť s tým, čo sa v tom zákone má zmeniť, aby to nebolo predkladané na poslednú chvíľu, preto tých 48 hodín. A rovnako keď sú schválené pozmeňujúce návrhy, tak má byť priestor na to, aby si opäť aj poslanci, aj verejnosť mohli pozrieť, že aká je finálna podoba návrhu zákona, o ktorom sa hlasuje definitívne v treťom čítaní, a je definitívne schválený.
Môže to predísť aj schváleniu zákona s chybami, lebo aj to sa stáva, že niekedy sa v tom zhodne, v ktorom sa tu prijímajú zákony aj mimo skráteného legislatívneho konania, stane nejaká chyba, niečo neustriehne, a keď sa hlasuje hneď, tak je to častokrát na to, že niekto z Kancelárie Národnej rady zavolá predsedajúcemu, že bola chyba, treba odložiť hlasovanie, a keď sa to nestane, tak je problém a musí to napravovať napríklad prezident, že to, že to vetuje, alebo sa potom prijíma nejaká novela keď, keď, keď je schválený chybný zákon, pričom by sa to mohlo veľmi jednoducho upraviť, keby sa tá lehota, že sa nehlasuje hneď, ale až na druhý deň, dodržiavala.
Štvrtý bod z tohto okruhu je návrh zaviesť pripomienkové konanie k poslaneckým návrhom zákonov a zároveň predĺžiť lehotu na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch z dnešných 30 na 60 dní.
K vládnym návrhom zákonov, ak nie sú v skrátenom legislatívnom konaní, tak sa koná riadne pripomienkové konanie, keď sa môžu vyjadriť iné ministerstvá, iné štátne orgány, samospráva, mimovládne organizácie, profesné združenia, odbory, zamestnávatelia, cirkvi, verejnosť, jednotlivci, odborná verejnosť. Niečo podobné vo vzťahu k poslaneckým návrhom zákonov neexistuje, lebo poslanecké návrhy zákonov nejdú do pripomienkového konania.
A to pripomienkové konanie, opäť, má význam pre kvalitu schvaľovanej legislatívy, lebo jednak môže upozorniť na chyby, jednak sa tam môžu prejaviť rôzne legitímne názory a záujmy a predkladateľ, ktorým je ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, nie je povinné tým pripomienkam vyhovieť, ale malo by ich vyhodnotiť, malo by sa nimi zaoberať, malo by sa k nim vyjadriť. Keď ich predkladá povinne pripomienkujúci subjekt alebo skupina aspoň 500 fyzických osôb, tak uskutočniť rozporové konanie. Je to, je to forma participácie, ktorá je dôležitá pre kvalitu legislatívneho procesu a pri poslaneckých návrhoch zákonov úplne chýba, resp. koná sa iba v takej náhradnej forme, že ak je poslanecký návrh postúpený do druhého čítania, tak dáva k nemu stanovisko vláda a návrh stanoviska ide do pripomienkového konania. Ale to nie je pripomienkové konanie k návrhu zákona, ale k návrhu stanoviska vlády, vyhodnocuje to vláda a k tým navrhovateľom sa to dostáva iba veľmi sprostredkovane.
Čiže navrhujeme, aby sa pripomienkové konanie konalo aj k poslaneckým návrhom zákonov vzhľadom na to, že poslanecké návrhy zákonov častokrát neprejdú prvým čítaním, tak navrhujeme, aby sa to pripomienkové konanie konalo až vo fáze druhého čítania, teda nie k tým, ktoré sú odstrelené už v prvom čítaní, čo sa teraz zväčša stáva opozičným návrhom zákonov, ale až k tým, ktoré reálne majú šancu na to, aby boli, boli schválené. Samozrejme, tým pádom ten proces by musel byť in a navrhujeme, aby podrobnejšie pravidlá boli upravené v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov, ktoré uznesením schvaľuje Národná rada, podobne ako v legislatívnych pravidlách vlády sú podrobnejšie určené pravidlá pripomienkovania pri vládnych návrhoch zákonov. A s tým súvisí, s týmto bodom, samozrejme, aj otvorenie zákona o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov, pretože dnes je tam z pripomienkového konania ustanovenie, že sú vylúčené, alebo nepodliehajú mu návrhy zákonov, ktoré podávajú poslanci alebo výbory, a toto sa navrhuje upraviť.
Posledný, piaty bod sa týka povinnosti predkladať spolu s návrhom zákonov okrem paragrafového znenia, dôvodovej správy, doložiek aj informatívne konsolidované znenie, ktoré dáva pomerne najlepší obraz o tom, čo tá navrhovaná zmena obsahuje, ako to bude vyzerať, ako bude zákon vyzerať po tom, čo bude schválený. Takáto povinnosť existuje opäť k vládnym návrhom zákonov už v súčasnosti. V zákone o tvorbe právnych predpisov k poslaneckým návrhom zákonov takáto povinnosť neexistuje.
Druhý okruh, ten je podstatne stručnejší a týka sa posilnenia kontrolnej funkcie parlamentu voči vláde a pri voľbe verejných funkcionárov. Ten obsahuje dva body. Prvý z tých bodov sa týka hodiny otázok, kde navrhujeme aby prvé dve otázky na premiéra boli žrebované z otázok, ktoré dávajú opoziční poslanci, čím reagujeme na neblahú prax, ktorú tu zažívame vždycky keď vládne SMER, keď poslanci SMER-u hromadne kladú otázky svojmu premiérovi. Otázky sú veľmi zhodné, alebo dokonca úplne identické a kladú ich v takom množstve, že na otázky opozičných poslancov sa ani nedostane, pričom hodina otázok je nástroj, akým parlament kontroluje vládu. Hodina otázok nemá byť niečo, že vládni poslanci poškrabkajú po brušku svojich ministrov.
Hodina otázok má byť priestor preto, aby sa poslanci, pokojne aj vládni, kriticky pýtali predstaviteľov vlády na aktuálne otázky. To je prístupom poslancov SMER-u prakticky znemožnené. Preto navrhujeme, aby prvé dve otázky na premiéra, kde je to najviac zneužívané, kládli, alebo že boli vyžrebované z otázok, ktoré položili opoziční poslanci. A zároveň navrhujeme, aby členovia vlády, ktorí sa nezúčastnia na Hodine otázok, vopred informovali, že sa nezúčastnia a informovali aj o dôvodoch svojej neúčasti. Častokrát tu nesedí nastúpená celá vláda, ale je tu možno tretina členov vlády. A nie sú tu ani tí členovia vlády, ktorým boli položené otázky. Miesto nich potom prečíta tú odpoveď iný člen vlády a poslanec má možnosť položiť doplňujúcu otázku, ale aký má význam položiť doplňujúcu otázku na ministerku kultúry, keď odpoveď prečítal minister financií, no žiadny. To keby bola písomne odovzdaná tá odpoveď tak medzitým nie je žiadny veľký rozdiel.
Druhý z týchto bodov, ktorý sa týkajú kontrolnej funkcie parlamentu respektíve voľby jej verejných funkcionárov je návrh, aby sa verejná, teda verejné vypočutia konali pri všetkých voľbách verejných funkcionárov ktorých volí Národná rada, teda s výnimkou, samozrejme, funkcionárov Národnej rady, jej predseda, podpredsedovia Národnej rady a výborov, to je interná vec parlamentu. Ale dnes je takáto povinnosť zakotvená v rokovacom poriadku vo vzťahu k voľbe kandidátov na ústavných sudcov a k voľbe kandidáta na generálneho prokurátora. Ešte to bolo vo vzťahu k voľbe špeciálneho prokurátora, ale špeciálny prokurátor bol zrušený.
A v niektorých prípadoch osobitné zákony stanovujú, že sa má konať verejné vypočutie vo výboroch pred voľbou. Ale inde je to ponechané na rozhodnutie samotného výboru, ktorý môže povedať, že dobre, zavoláme si tých kandidátov, dobre, vypočujeme ich, bude to verejné, bude tomu predchádzať zverejnenie nejakých informácií. Ale nemala by to byť len dobrá vôľa, lebo vypočutie kandidátov na funkcie, o ktorých rozhoduje parlament, by mala byť samozrejmosť. Preto navrhujeme, aby sa povinne konalo verejné vypočutie vo výboroch takým spôsobom, ako sa koná vo vzťahu ku kandidátom na generálneho prokurátora, alebo ku kandidátom na ústavných sudcov.
Posledný tretí okruh, je to viacero parciálnych praktických návrhov. Máme tu ako predsedajúceho pána podpredsedu Danka, ktorý presadil zákaz používania obrazovej prezentácie v rozprave, čo, si myslím, že nebol rozumný návrh. Častokrát aj vládni poslanci, alebo členovia vlády by chceli ukázať, že tu mám nejaký graf, alebo nejakú grafiku, alebo nejaký obrázok, ktorý ilustruje to, čo hovorím, a nemôžu to hovoriť, lebo je to zakázané zákonom o rokovacom poriadku. Samozrejme, môžme sa baviť o to, že či priniesť hromadu akože peňazí, alebo nejaké figuríny je alebo nie je dôstojné parlamentu. Ale úplný zákaz používania obrazovej prezentácie je podľa mňa nie je adekvátny, lebo ničomu neuškodí, keby som tu ja teraz miesto bieleho papiera ukázal nejaký graf kde by bola štatistika, ako sa napríklad využíva obrazová prezentácia.
Navrhujeme ako ďalší z týchto bodov umožniť predsedajúcemu vystúpiť s faktickou poznámkou, lebo predsedajúci majú niekedy silné nutkanie zapojiť sa do rozpravy, a oni sa môžu zapojiť do rozpravy iba tak, že odovzdajú slovo niekomu inému, prihlásia sa a vystúpia v rozprave, ale im by možno stačila faktická poznámka. A oni buď si musia kusnúť do jazyka, alebo porušia rokovací poriadok a komentujú či už vystúpenie rečníka v rozprave, alebo dokonca reagujú na faktické poznámky iných poslancov a vyjadrujú sa k nim nie z hľadiska vedenia schôdze, z hľadiska procesu, z hľadiska toho, či sa dodržiava rokovací poriadok, ale čisto z hľadiska obsahového.
Čiže napríklad keby toto ustanovenie platilo a pán podpredseda Danko by chcel reagovať na... čo teraz hovorím, tak by sa normálne prihlásil s faktickou poznámkou a mohol by reagovať a bolo by to v súlade s rokovacím poriadkom.
A ďalší bod opäť súvisí s tou novelou, ktorú, ktorý, ktorú presadil pán dnešný podpredseda, vtedajší predseda Danko, ktorý hovorí teraz, ak poslanec chce predložiť pozmeňujúci návrh, tak najprv ho odôvodní, potom oznámi, že ide čítať pozmeňujúci návrh, a potom ho na záver prečíta, hoci je to také niekedy aj miestami nelogické, lebo dovtedy sa to robilo tak, že poslanec prečítal pozmeňujúci návrh a potom prečítal jeho odôvodnenie alebo vysvetlil, o čo tá zmena je. Dnes to nemôže urobiť. Napriek tomu to robia poslanci, robia to poslanci nielen opoziční, ktorí nehlasovali za tú zmenu, ale aj koaliční, ktorí si takú, takú zmenu, zmenu schválili, a je to porušovanie rokovacieho poriadku. Toto ustanovenie má význam iba v kontexte, že je obmedzený čas vystúpenia na 20 minút, resp. 10 minút, písomne prihlásený, ústne prihlásený, a aby nebolo cez čítanie odôvodnení naťahované vystúpenie, tak sa tam dal takýto spôsob čítania. Ale niekedy to vôbec nie je potrebné, niekedy ten pozmeňujúci návrh je na štyri minúty aj s odôvodnením a mohol by ho poslanec prečítať tak, ako, ako to cíti, ako sa mu to zdá prirodzenejšie z hľadiska logiky, vystúpenie, ale nemôže. Alebo vystupuje s pozmeňujúcim návrhom predkladateľ alebo spravodajca, ktorý nemajú obmedzené, obmedzený čas vystúpenia v rozprave, takže je úplne jedno, či to, či to čítajú je nakoniec, alebo to čítajú v priebehu vystúpenia.
Takže navrhujeme, aby táto nelogická úprava bola zmenená a aby v prípade, že ten poslanec buď nie je obmedzený na, na z hľadiska času rozpravy, alebo to dokáže v rámci toho vyhradeného času 20 minút alebo 10 minút, aby to mohol prečítať aj počas a, samozrejme, ak uplynie ten čas, a teda pokiaľ sa nerozhodne Národná rada zrušiť obmedzenia, tak, tak, aby po uplynutí času, samozrejme, mohol iba prečítať paragrafové znenie pozmeňujúceho návrhu.
A potom už, to už iba prebehnem, navrhujeme znížiť počet poslancov, ktorí môžu predložiť pozmeňujúci návrh v pléne z pätnásť na osem. Osem je minimálny počet pre vytvorenie poslaneckého klubu.
Domnievame sa, že ak je osem dostatočný počet na to, aby mohol vzniknúť samostatný poslanecký klub, odvíja sa to od tých piatich percent a pre vstup do Národnej rady, tak malo by to byť dostatočné aj na predkladanie pozmeňujúcich návrhov.
Technická vec. Navrhujeme vypustiť hlasovanie o pridelení návrhu zákona výborom. To je také častokrát... Častokrát? Skoro vždy formálne, že keď príde návrh zákona do parlamentu, tak, tak predseda Národnej rady určí alebo navrhne, ktorým výborom bude zákon pridelený, kto, ktorý výbor bude gestorský a v akej lehote ho majú prerokovať. Poslanci, samozrejme, to môžu navrhnúť, navrhnúť to doplniť alebo zmeniť, obvykle to nerobia a potom sa teda hlasuje o postúpení návrhu zákona do druhého čítania, keď sa schváli, tak sa hlasuje o pridelení návrhu zákona výborom a pridelení návrhu zákona gestor... určení gestorského výboru a lehoty na prerokovanie.
Na tomto hlasovaní je zaujímavé to, že bez ohľadu na to, ako to hlasovanie dopadne, tak sa postupuje podľa návrhu predsedu Národnej rady, pretože buď ten návrh je schválený, alebo keď ten návrh nie je schválený, tak v zákone o rokovacom poriadku je ustanovenie, že ak nebol návrh schválený, postupuje sa podľa návrhu predsedu Národnej rady.
Čiže je to zbytočné, a ak má zmysel o niečom hlasovať, tak má zmysel hlasovať v prípade, že poslanec navrhne nejakú inú, inú úpravu, resp. iné pridelenie, navrhne to doplniť ďalšiemu výboru, navrhne odobrať to niektorému výboru, navrhne nejakú inú lehotu, ako navrhol predseda Národnej rady. Ak to nikto nespraví, tak je to zbytočné a potom stačí, keď sa bude postupovať podľa návrhu predsedu Národnej rady.
A úplne posledný bod je, že navrhujeme, aby poslancom bola podpora, poskytovaná podpora v oblasti informačnej bezpečnosti a ochrany pred vyhrážaním a kybernetickým obťažovaním v súvislosti s výkonom ich funkcie a v súvislosti s politickou či inou verejnou aktivitou a aby tú podporu poskytovala Kancelária Národnej rady. Takýto návrh sme predložili s pani poslankyňou Kolíkovou, keď sa schvaľoval lex atentát, ako, ako pozmeňujúci návrh, ale, samozrejme, že nebol schválený, tak dávame to v rámci tohto návrhu zákona.
A na záver by som chcel povedať už iba dve veci. Jednak väčšina týchto vecí nie sú nové veci, väčšina týchto návrhov pochádzajú z návrhov, ktoré boli poslaneckým klubom SaS v predchádzajúcom volebnom období predložené predsedovi ústavnoprávneho výboru Milanovi Vetrákovi, ktorý mal ambíciu zmeniť rokovací poriadok a nájsť na tom čo najširšiu zhodu, teda vyzval všetky poslanecké kluby, aby mu doručili návrhy, my sme mu tie návrhy doručili, väčšina z nich prinajmenšom vo forme téz bola obsiahnutá v tom, čo sme mu doručili, žiaľ, nestalo sa s tým nakoniec, nakoniec nič a žiadna zmena rokovacieho poriadku, na ktorej by bola zhoda, sa, sa nepripravila. A viaceré z týchto návrhov, opäť asi väčšinu, nie úplne všetky, sme už predkladali v minulosti ako, ako menšie návrhy noviel zákona o rokovacom poriadku.
Druhá vec na záver, nemám ilúziu, ako dopadne hlasovanie o tomto, tomto návrhu zákona. Považovali sme však za potrebné dať na stôl našu predstavu o tom, ako by sa zákon o rokovacom poriadku mohol a mal zmeniť. Jednak zrejme vznikne, tak sa hovorí, nejaká pracovná skupina, ktorá by mala pripraviť jednak etický kódex, ktorý je už obsiahnutý v zákone o rokovacom poriadku, ale aj pripraviť zmenu zákona o rokovacom poriadku, tak tuto je naša predstava.
A opäť, nemám veľké ilúzie, koľko z týchto, z týchto bodov napríklad na sťažené využívanie a zneužívanie skráteného legislatívneho konania má šancu, aby sa dostala, dostalo do nejakého spoločného návrhu, ale myslím si, že tak prinajmenšom v rámci opozície je dobré, aby sme si povedali, že čo meniť a čo nemeniť, lebo raz tu bude možno iná parlamentná väčšina a bude tu parlamentná väčšina, ktorá bude mať záujem skvalitniť a zlepšiť predvídateľnosť legislatívneho procesu alebo podporiť a posilniť kontrolnú funkciu parlamentu voči, voči vláde, a bude dobré, keď taký návrh bude nielen pripravený, ale aj prediskutovaný, hoci nejaká veľká diskusia, ako vyzerám, vidím, s výnimkou pána poslanca Pročka, ktorý sa hlási s faktickou, k tomuto návrhu asi nebude.
Ďakujem. (Potlesk.)