Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja by som na úvod, som to už dnes v rozprave ráno, keď vystupoval kolega Hajko, povedal, že ak chce ísť pán minister Kamenický na dovolenku do Grécka, nech kľudne ide, ale nech tam neťahá Slovensko.
Ja budem hovoriť trochu o tom, ako prebieha konsolidácia na Slovensku za dva roky vlády Roberta Fica. Za dva roky sme občanom tejto krajiny zobrali 7,4 miliardy eur. 7,4 miliardy...
Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja by som na úvod, som to už dnes v rozprave ráno, keď vystupoval kolega Hajko, povedal, že ak chce ísť pán minister Kamenický na dovolenku do Grécka, nech kľudne ide, ale nech tam neťahá Slovensko.
Ja budem hovoriť trochu o tom, ako prebieha konsolidácia na Slovensku za dva roky vlády Roberta Fica. Za dva roky sme občanom tejto krajiny zobrali 7,4 miliardy eur. 7,4 miliardy euro boli doterajšie konsolidácie, keď si načítate jednu, druhú, tretiu. Čo sa ale deje s deficitom? Ten neklesá, naopak, stúpa a výdavky štátu sa z roka na rok zvyšujú. My nešetríme, ale zdierame ľudí, zdierame firmy, zdierame ľudí, ktorí prinášajú hodnoty, zdierame živnostníkov, zamestnaných, zdierame ľudí, ktorí každý jeden deň chodia do práce, platia odvody, tých všetkých ľudí konsolidáciou za posledné dva roky zdierame. Zopakujem ešte raz, vláda za dva roky zobrala ľuďom, firmám 7,4 miliardy euro. Nie je pravdou, čo sa hovorí, že teraz 1,2. Všetky tri konsolidácie si musíte spočítať, všetky tri konsolidácie si musíte spočítať, lebo oni nekončia, oni neustále pokračujú. Zvýšili sme dépeháčku, zvýšili sme odvody, zvýšili sme daň za poistenca. 7,4 miliardy euro a ľuďom na Slovensku sa žije horšie.
Čo vidia dnes? Lebo o tom sa stále nehovorí, my si tu hovoríme, si tu osobné útoky, ten urobil to, ten urobil to. My sme volení poslanci, aby sme tu rozprávali veci, čo zažívajú ľudia bežne. Ja si myslím, že sa s tými ľuďmi stretávate všetci. A vám to takisto povedia, že sa naozaj žije v našej krajine horšie, že nemáme lacnejšie potraviny, ako sme sľubovali, že nemáme lacnejšie energie, že nemáme lacnejší život. Všetko sa z roka na rok zdražuje. Firmy zvažujú, čo budú robiť budúci rok, či vôbec budú ešte investovať do nejakých vecí, alebo budú prepúšťať svojich zamestnancov. To všetko sa stalo za posledné dva roky. Nikto z nás v opozícii nepovedal, že konsolidovať netreba, nikto to nepovedal, ja som takého človeka ani jedného z poslancov nepočul, že by povedal, že konsolidovať netreba. My len hovoríme, že to robíte zle, že to robíte zle a mali ste to robiť inak.
Ja som sa tešil pred mesiacom, keď som počul pána ministra Kamenického, keď povedal, že vláda bude šetriť polovicu nákladov na budúci rok pri konsolidácii na sebe. Aká je realita dnes? Je to nie, ani je to, nie je to ani 500 miliónov eur. Aj to nevieme, že či bude vôbec reálnych. Vláda na sebe nijak nešetrí, zase to všetko zoberie pracujúcim ľuďom. Ľudom, zopakujem ešte raz, ktorí dennodenne chodia do práce a robia za oveľa menšie platy, ako robíme my. Tí ľudia majú problém už si zaplatiť hypotéky. Tí ľudia majú problém zaplatiť svojim deťom krúžky. Tí ľudia majú problém zaplatiť bežné veci, ktoré predtým platili. Veď v našej krajine je jeden milión ľudí na hranici chudoby. O akých opatreniach sa tu bavíme, prosím vás, o akých opatreniach sa tu bavíme, keď jeden milión ľudí je na hranici chudoby? Hovoríme, že pomáhame tým, tým. Viete, ktorá skupina je na Slovensku najohrozenejšia? Sú to jednoosoboví rodičia. Sú to rodičia, ktorí sami vychovávajú svoje deti, tí sú najohrozenejší. A my sme im pri tejto konsolidácii nijako nepomohli. Tí rodičia budú mať drahšie potraviny, drahší život, drahšie krúžky, drahšie energie, budú mať drahší život a oni už dnes rozmýšľajú, že čo ďalej, ako svojim deťom zabezpečíme tie veci, čo budeme robiť? Vláda na nich vôbec nijak nemyslela. Hovoríme tu stále, že pomáhame, sme sociálna vláda. Nie, my nepomáhame tým najohrozenejším ľuďom, jednoosobovým rodičom. Nikto o nich nehovorí. Veď sú tu nejakí, tak veď dobre, niečo bolo, nejak je. Nie, zabudli ste na nich. Zabudli ste na nich a na nich najviac doľahne konsolidácia. Povedzte mi, že to tak nie je, skúste mi to niekto vyvrátiť, že to tak nie je. Je to tak. Nehrajme sa, že sme tu nejakí sociálni, že tu je nejaká sociálnosť, lebo na tých najslabších ste zabudli. Tí ľudia musia chodiť denne do práce, keď ešte budú mať na budúci rok nejakú prácu, ak ich nejaký zamestnávateľ, nejaká automobilka alebo nejaký veľký koncern neprepustí. Čo ďalej potom s týmito ľuďmi? Ste znížili príspevok v nezamestnanosti, z deviatich na pol roka. Čo bude s tými ľuďmi? Ja sa pýtam. Keď vidia všetko, čo sa deje, že 1,2 miliardy ideme šetriť na zamestnávateľoch, na zamestnancoch a na sebe vláda ide šetriť 500 miliónov euro, aj to nevie ako. Zabudli ste na nich. To treba otvorene povedať.
Ja sa budem ďalej rozprávať, videli ste včera vyjadrenie Únie miest Slovenska, že potrebujú pomoc so zabezpečením bezpečnosti na Slovensku, že v mestách nám prepuká kriminalita. Keď sme to rozprávali pred rokom, vraveli ste, že tu klameme, že zavádzame, že to tak nie je. Ale keď sa rozprávate s policajtmi, ktorých je čoraz menej a menej hlavne v regiónoch na východnom Slovensku, tak vám povedia, že sú preťažení, že nikto nechce robiť ísť na obvodné oddelenia. A čo sa stalo, ako sme tým policajtom pomohli, aby sme ich prácu motivovali? Mali sľúbených 5 % navýšenie valorizácie. Zrazu sa sľub zo dňa na deň vytratil. Nikto sa nevie, nechce k nemu prihlásiť. Päť percent na ľuďoch, aby ste si vedeli reálne predstaviť, o akých peniazoch sa tu bavíme, je to 60 euro. Šesťdesiat euro sme nechceli dať policajtom, hasičom a horským záchranárom, ktorí dennodenne zachraňujú ľudské životy. Potom sa stane tragédia, ktorá sa stala pred dvoma dňami, a všetci politici úžasné statusy, hrdinovia, skvelí, sme s vami, tlieskame vám, zachránili ste ľudský život, paráda, sme na vás hrdí. Ale nie vtedy, keď sa niečo deje, lebo títo ľudia sú pripravení každý jeden deň nasadiť svoj život, každý jeden deň chodia do tých osád tí policajti, tí záchranári, tí hasiči, každý jeden deň sa naťahujú s opilcami, každý jeden deň sa nechávajú urážať od ľudí, ktorí im nadávajú, každý jeden deň to robia, ale nikto pre nich nič nespraví. Minister vnútra je ticho a o nich viac nikto nerozpráva. Ja sa pýtam prečo? Keď hovoríme o nich, že sú hrdinovia, keď nám to vyhovuje, keď potrebujeme fotky, lajky. Oni sú hrdinovia stále. Šesťdesiat euro tvorila by 5 % valorizácia, keby ste dodržali to, čo ste im sľúbili. Nie, nedáme im to, nech robia. Viete, aký je nástupný plat policajta, hasiča? 1 200 euro v hrubom, priatelia, 1 200 euro, veď, preboha, veď to akože nikto za tie peniaze vám v Bratislave alebo tuná na západnom Slovensku robiť nebude. Taký je plat, ale my sa tvárime, že sa nás to netýka, že všetko je v pohode, že život je gombička. Chýbajú nám policajti, chýbajú nám hasiči a mestá sa právom ohradzujú na štát, že potrebujú pomoc od štátu. Koho sa majú pýtať, keď štát nevie zabezpečiť základnú zložku a to je bezpečnosť občanov? Sa choďte pozrieť v niektorých častiach na východnom Slovensku, že večer už niektorí ľudia nechodia ani von. A to nie je, že ja tu rozprávam, veď tu stačí vyjsť odtiaľto z Národnej rady, zobrať auto a treba sa ísť pozrieť, choďte sa prejsť do niektorých miest na východnom Slovensku večer, nestretnete tam nikoho, lebo ľudia sa boja, dochádza k drobným krádežiam. Keď prídete na drobnú krádež, že vám zmizne bicykel zo záhrady alebo vám zmizne vám nejaký záhradný tento, policajti prídu, je to do 700 euro, vybavené, nikoho sa nás to netýka, ideme preč. Toto je to, čo sme dosiahli tou novelou Trestného zákona. Toto všetko je dopad toho všetkého, čo sme sa tu vtedy pred tými dvoma rokmi bili tu viacerí a robili sme tu nočné rokovania a neviem, čo všetko. Tu je dôsledok.
Tu je dôsledok všetko to, týchto konaní. Ale doplácajú a ešte raz, na to nedoplácate možno vy, na to doplácajú tí ľudia v tých regiónoch, vaši voliči, ktorí vám uverili, že to myslíte dobre. Ale oni na to doplácajú každý deň, oni sa na to musia pozerať, oni tam žijú, oni tam fungujú, oni tam vychovávajú svoje deti. Teraz sme mohli pomôcť týmto hasičom, policajtom, záchranárom. Nespravili sme to tak. Načo? Netreba, 60 euro k platu netreba. Vláda si zvýšila dvojnásobne platy, my sme vám ukázali, jak sa povie, ako si vás vážime. Potom sa stane vlakové nešťastie a prídeme sa všetci odfotiť, poďakovať. Vy si vôbec viete predstaviť reálne, čo zažívajú tí ľudia, keď sa takéto nešťastie stane? Boli ste pri nejakom nešťastí? Tak si to vážme, že takýchto ľudí máme, ale nielen statusmi a lajkami a facebookovými ďakovaniami, ale tým, že im tu pomôžeme. Pomôžeme tým najslabším, ako sú jednoosoboví rodičia.
Prejdem teraz plynule k téme, kde som chcel poukázať na to, ako funguje štátny rozpočet a na čo je míňaný. Viacerí z vás ste tu už druhé, niektorí ste tu možno tretie, obdobie, tak si možno pamätáte, že v roku 2014, keď budem hovoriť teraz o zdravotníctve, sme dávali zo štátneho rozpočtu 4,4 miliardy eur na zdravotníctvo. Viete, koľko dávame dnes? Sto percent, 8,8 miliardy eur. Neverím tomu, že niekto z vás tu má pocit, že slovenské zdravotníctvo je na tom lepšie. Ak tak je, tak nech dvihne ruku. Podľa mňa nikto z vás nedvihne ruku, lebo to tak nie je, lebo to tak nie je, pacient je stratený. Jeho tá konsolidácia, sa tvárime, že sme do slovenského zdravotníctva dali viac peňazí, ale on to necíti nijak.
Ja vám teraz poviem svoj príbeh a pamätáte si ten záchrankový tender, ktorý sme tu riešili celá opozícia, hej? Celé leto sme to tu riešili, sa spojila celá opozícia, za dve miliardy eur tender. Nesúhlasím s pánom predsedom, že došlo by tam k nejakému ušetreniu, lebo aj keby to robil štát, tak to robí za také isté peniaze. Ale ja som dal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, aby sa to vyšetrilo. Dnes som sa, chcel ísť preveriť, som si chcel ísť pozrieť spis, čo sa stalo? Vyšetrovateľ mi povedal, že mu prokurátorka zobrala spis a pridelila ho niekomu, kto tam je tri týždne aj s cestou. Vyzerá to, že ten prípad ide dostratena. Takže takto chceme vyšetrovať kauzy, kde sme sa tu hrdili, že my vyšetríme, pán minister Kamil Šaško hovoril, že to je dobré, že ste dali, veď to treba vyšetriť. Ako môže vyšetrovať jedno ministerstvo, ktoré patrí tej istej strane? Veď to nevyšetrí nikto. A keď tam boli ešte ľudia napojení zo strany HLAS, tak to nikdy nikto nevyšetrí. Ja proste tomu neverím, ja tomu proste, ja neverím, že to vyšetrí. Ja to mu hovorím, že sa to nevyšetrí. Ale aj tak sme si splnili svoju povinnosť. Ide o občanov tejto krajiny. To je tender za dve miliardy euro. Pán poslanec (rečník sa obrátil na spravodajcu), môžte kývať s hlavou, za dve miliardy euro, veď to je vážna vec. A my sme teraz, viete, čo sa teraz deje v záchranke? Že nikto nevie, čo bude. Nikto nevie, čo bude. Nikto nevie, že či to bude pokračovať, čo, počúvame tu hocijaké návrhy od politikov. Neúprimné. Dve miliardy euro zo štátneho rozpočtu nevieme.
Štátny rozpočet v zdravotníctve sme rozdelili po kapitolách. Ide tam viac peňazí. Teraz si vezmite takého bežného človeka, ktorý nemá žiadny kontakt, nemá komu zavolať, sedí doma a dostane nejaké ochorenie, že čo spraví, hej? Tak zavolá svojmu obvodnému lekárovi, ten mu povie, že nemá voľný termín, lebo bude mať voľný termín až o týždeň, lebo má obsadené, keď nejakého má. Ak tam príde, urobí mu nejaké odbery, zistí mu nejaké vyšetrenia a povie mu, že no, že máte zlé výsledky, mali by ste ísť na CT-čko, na MR-ko. Ak nikoho nepozná, termín tri až pol roka, tri až pol roka je na vyšetrenie. Chápete ma, o čom sa bavíme? Že keď má niekto onkologické ochorenie, niekto má onkologické ochorenie, tak on čaká tri až pol roka na vyšetrenie. To je neuveriteľné pre mňa, že sa tu vôbec bavíme o tom, že my tu necháme ľudí, ktorí celý život v tejto krajine pracovali, všetci, kopec tých ľudí pracovalo viac ako 40 rokov pre túto krajinu vo fabrikách, v prevádzkach, na úradoch, hocikde inde, a ten človek sa nevie, komu sa má dovolať, nevie. Za pol roka, viete, čo sa stane s tým človekom, keď príde za pol roka na vyšetrenie? Niektorí sa toho ani nedožijú, keď majú onkologické ochorenie.
A my dávame do slovenského zdravotníctva o sto percent viacej. Na budúci rok to bude skoro desať miliárd, desať miliárd. Si vezmite, že čo sú to za peniaze, čo dávame. My dávame porovnateľné peniaze do slovenského zdravotníctva, ako dávajú iné krajiny okolo nás, ale máme horšie prežívanie. Aby ste si to vedeli predstaviť na dátach, nám zomrie o 6-tisíc ľudí viac na odvrátiteľné úmrtia, 6-tisíc, to je jedna veľká dedina. Tí, ktorí ste z regiónov, viete, čo to je. 6-tisíc ľudí nám zomrie na odvrátiteľné úmrtia. Zomrie nám o 143 dojčiat viac ako v iných krajinách okolo nás. Chápete ma, že o čom sa bavíme? A dávame skoro desať miliárd do zdravotníctva. Kde skončia tie peniaze? Sme videli, kde. My sme odovzdali zdravotníctvo skupinám. A mne nevadia, ešte raz opakujem z tohto miesta, že sú tu skupiny. To ja nebojujem proti skupinám. Ja len hovorím, že štát má byť regulátor. Štát má hovoriť, aké sú pravidlá. Štát má hovoriť, že toto nie, toto áno. A štát to nerobí. Všetci si vyberajú zo zdravotníctva len hrozienka. Si vezmite teraz, že vy ste po nejakej nehode, po nejakom ochorení a máte ísť na dlhodobú hospitalizáciu alebo dlhodobú liečbu. Kam pôjdete? Veď týchto pacientov nikto nechce. Do toho sa neinvestuje, lebo to nie je zaujímavé.
Desať miliárd euro dávame do slovenského zdravotníctva a nedostávame za to to, čo by sme mali dostať. To je neskutočné. A tak je to so všetkým. Ja som dnes čakal, že minister Kamenický povie ministrovi zdravotníctva, že dávame ti síce väčšie peniaze, ale ty začni robiť reformy, začni robiť reformy. Veď máme, my máme nemocnice, ktoré sú poloprázdne. Máme nemocnice v regiónoch, ktoré sú poloprázdne a nevieme spájať oddelenia, lebo sa bojíme tým ľuďom povedať pravdu, že takto to fungovať dlhodobo nemôže, lebo nemáme zdravotné sestry, nemá sa kto o tých ľudí kto postarať. Namiesto toho, že by sme spájali celky a vytvárali jednak špičkové a kvalitné nemocnice, tak máme rozfŕkané celé Slovensko, kde sú piati, šiesti lekári a 15 sestier a nefunguje to. A my nechceme tým ľuďom povedať pravdu, že je lepšie, keď budete mať jednu centrálnu nemocnicu, kde vás záchranka privezie, bude to pre vás lepšie. My to nechceme povedať tým ľuďom. My budeme radšej hovoriť, že toto je správna cesta. To tak nemôže fungovať a dlhodobo to je neudržateľné. My takto slovenské zdravotníctvo zničíme za chvíľočku. Ale my to tým ľuďom nechceme povedať.
Viete, čo je najlepšie na slovenskom zdravotníctve? Poplatky, eldorádo. Dneska sa platí v ambulanciách súkromných halabala, a pritom sú poplatky nezákonné. Tam by mal takisto pán minister Kamenický povedať, haló, priatelia, ukážte mi, či máte e-kasy, za čo tu vy vyberáte poplatky? Prečo to ide do čiernej ekonomiky? Prečo to nejde niekam inam? Tam by ste mali ďalšie peniaze. Ale nie, my sa tvárime, že všetko je v poriadku, je tu zmier, nech to takto funguje.
Ja sa pýtam ešte raz, aká je pridaná hodnota toho bežného človeka, ktorý celý život platil dane? V slovenskom zdravotníctve, v sociálnej oblasti, v školstve aká je pridaná hodnota? Ja nevidím žiadnu. A to neberte v zlom, veď my tu za dva roky sme dali desať návrhov zákonov, desať návrhov zákonov. Ani jeden neprešiel. Keby si ich dakto osvojil, pomôžu ľuďom v tejto krajine, lebo (reakcia z pléna), máte pravdu, máte pravdu.
Čo ďalej s rozpočtom? Tento rozpočet, ako povedal kolega Hajko ráno, ak prejde, budeme konsolidovať ďalšie štyri roky. Taká je holá pravda. Lebo vy na sebe nijak nešetríte. Toto je holý fakt. Budeme tu ďalšie štyri roky ľuďom rozprávať, že si utiahnite opasky, ale z čoho si tí ľudia bežní majú utiahnuť opasky? Veď niektorí už majú utiahnuté opasky tak, že sa už môžu za nich zavesiť. To je na tom to najhoršie.
Môžme sa tu teraz baviť, smiať, rozprávať si, že nech si tu porozprávajú, veď pohodička, je desať hodín večer, veď nech sa tu rozprávame do rána. Ale treba rozprávať ľuďom pravdu, pravdu, fakty, pravdu. A tá nie je.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
