zákona. Toto všetko, toto všetko je dopad toho všetkého, čo sme sa tu vtedy pred tými dvoma rokmi bili tu viacerí a robili sme tu nočné rokovania a neviem, čo všetko. Tu je dôsledok. Tu je dôsledok všetko to, týchto konaní. Ale doplácajú a ešte raz, na to nedoplácate možno vy, na to doplácajú tí ľudia v tých regiónoch, vaši voliči, ktorí vám uverili, že to myslíte dobre. Ale oni na to doplácajú každý deň, oni sa na to musia pozerať, oni tam žijú, oni tam fungujú, oni tam, oni tam vychovávajú svoje deti. Teraz sme mohli pomôcť týmto hasičom, policajtom, záchranárom. Nespravili sme to tak. Načo? Netreba. Šesťdesiat euro k platu, netreba. My sme si zvoli... vláda si zvýšila dvojnásobné platy, my sme vám ukázali, jak sa povie, ako si vás vážime. Potom sa stane vlakové nešťastie a prídeme sa všetci odfotiť, poďakovať. Vy si vôbec viete predstaviť reálne, čo zažívajú tí ľudia, keď sa takéto nešťastie stane? Boli ste pri nejakom nešťastí? Tak si to vážme, že takýchto ľudí máme. Ale nielen statusmi a lajkami a facebookovými ďakovaniami, ale tým, že im tu pomôžeme. Pomôžeme tým najslabším, ako sú jednoosoboví rodičia.
Prejdem teraz plynule k téme, kde, kde som chcel poukázať na to, ako funguje štátny rozpočet a načo je míňaný. Viacerí z vás ste tu už druhé, druhé, niektorí ste tu možno tretie obdobie, tak si možno pamätáte, že v roku 2014, keď budem hovoriť teraz o zdravotníctve, sme dávali zo štátneho rozpočtu 4,4 miliardy eur na zdravotníctvo. Viete, koľko dávame dnes? Sto percent, 8,8 miliardy eur. Neverím tomu, že niekto z vás tu má pocit, že slovenské zdravotníctvo je na tom lepšie. Ak tak je, tak nech zdvihne ruku. Podľa mňa nikto z vás nedvihne ruku, lebo to tak nie je, lebo to tak nie je. Pacient je stratený. Jeho tá konsolidácia, sa tvárime, že sme do slovenského zdravotníctva dali viac peňazí, ale on to necíti nijak.
Ja vám poviem teraz svoj, svoj príbeh a pamätáte si ten záchrankový tender, ktorý sme tu riešili celá opozícia, hej? Celé leto sme to to riešili, sa spojila celá opozícia, za dve miliardy euro tender. Nesúhlasím s pánom predsedom, že došlo by tam k nejakému ušetreniu, lebo aj keby to robil štát, tak to robí za také isté peniaze. Ale ja som dal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, aby sa to vyšetrilo. Dnes som sa, chcel ísť preveriť, som si chcel ísť pozrieť spis, čo sa stalo? Vyšetrovateľ mi povedal, že mu prokurátorka zobrala spis a pridelila ho niekomu, kto tam je tri týždne aj s cestou. Vyzerá to, že ten prípad ide do stratena. Takže takto chceme vyšetrovať kauzy, kde sme sa tu hrdili, že my vyšetríme, pán minister Kamil Šaško hovoril, že to je dobré, že ste dali, veď to treba vyšetriť. Ako môže vyšetrovať jedno ministerstvo, ktoré patrí tej istej strane? Veď to nevyšetrí nikto. A keď tam boli ešte ľudia napojení zo strany HLAS, tak to nikdy nikto nevyšetrí. Ja proste tomu neverím. Ja tomu proste nevi... ja neverím, že to vyšetrí. Ja hovorím, že sa to nevyšetrí. Ale aj tak sme si splnili svoju povinnosť. Ide o občanov tejto krajiny. To je tender za dve miliardy euro.
Pán poslanec (rečník sa obrátil na spravodajcu), môžte kývať s hlavou, za dve miliardy euro, veď to je vážna vec. A my sme teraz, viete, čo sa teraz deje v záchranke, že nikto nevie, čo bude. Nikto nevie, čo bude. Nikto nevie, že či to bude pokračovať, či čo, počúvame tu hocijaké návrhy od politikov. Neúprimné. Dve miliardy euro zo štátneho rozpočtu nevieme.
Štátny rozpočet v zdravotníctve sme rozdelili po kapitolách. Ide tam viac peňazí. Teraz si vezmite takého bežného človeka, ktorý nemá žiadny kontakt, nemá komu zavolať, sedí, sedí doma a dostane nejaké ochorenie, že čo spraví, hej? Tak zavolá svojmu obvodnému lekárovi, ten mu povie, že nemá voľný termín, lebo bude mať voľný termín až o týždeň, lebo má obsadené, keď nejaký má. Ak tam príde, urobí mu nejaké odbery, zistí mu nejaké vyšetrenia a povie mu, že no, že máte zlé výsledky, mali by ste ísť na CT-čko, na MR-ko. Ak nikoho nepozná, termín tri až pol roka. Tri až pol roka je na vyšetrenie. Chápete ma, o čom sa bavíme? Že keď má niekto onkologické ochorenie, niekto má onkologické ochorenie, tak on čaká tri až pol roka na vyšetrenie. To je neuveriteľné pre mňa, že sa tu vôbec bavíme o tom, že my tu necháme ľudí, ktorí celý život v tejto krajine pracovali, všetci, kopec tých ľudí pracovalo viac ako 40 rokov pre túto krajinu vo fabrikách, v prevádzkach, na úradoch, hocikde inde, a ten človek sa nevie, komu sa má dovolať. Nevie. Za pol roka, viete, čo sa stane s tým človekom, keď príde za pol roka na vyšetrenie? Niektorí sa toho ani nedožijú, keď majú onkologické ochorenie. A my dávame do slovenského zdravotníctva o sto percent viacej. Na budúci rok to bude skoro 10 miliárd. Desať miliárd. Si vezmite, že čo sú to za peniaze, čo dávame?
My dávame porovnateľné peniaze do slovenského zdravotníctva, ako dávajú iné krajiny okolo nás, ale máme horšie prežívanie. Aby ste si to vedeli predstaviť na dátach, nám zomrie o šesťtisíc ľudí viac na odvrátiteľné úmrtia. Šesťtisíc, to je jedna veľká dedina. Tí, ktorí ste z regiónov, viete, čo to je, šesťtisíc ľudí nám zomrie na odvrátiteľné úmrtia. Zomrie nám o 143 dojčiat viac ako v iných krajinách okolo nás. Chápete ma, že o čom sa bavíme? A dávame skoro desať miliárd do zdravotníctva. Kde skončia tie peniaze? Sme videli, kde. My sme odovzdali zdravotníctvo skupinám. A mne nevadia, ešte raz opakujem z tohto miesta, že sú tu, že sú tu skupiny. To ja nebojujem proti skupinám. Ja len hovorím, že štát má byť regulátor. Štát má hovoriť. Štát má hovoriť, aké sú pravidlá. Štát má hovoriť, že toto nie - toto áno. A štát to nerobí. Všetci si vyberajú zo zdravotníctva len hrozienka. Si vezmite teraz, že vy ste po nejakej nehode, po nejakom ochorení a máte ísť na dlhodobú hospitalizáciu alebo dlhodobú liečbu. Kam pôjdete? Veď týchto pacientov nikto nechce. Do toho sa neinvestuje, lebo to nie je zaujímavé.
Desať miliárd euro dávame do slovenského zdravotníctva a nedostávame za to to, čo by sme mali dostať. To je neskutočné. A tak je to so všetkým. Ja som dnes čakal, že minister Kamenický povie ministrovi zdravotníctva, že dávame ti síce väčšie peniaze, ale ty začni robiť reformy. Začni robiť reformy. Veď máme po... my máme nemocnice, ktoré sú poloprázdne. Máme nemocnice v regiónoch, ktoré sú poloprázdne a nevieme spájať oddelenia, lebo sa bojíme tým ľuďom povedť pravdu, že takto to fungovať dlhodobo nemôže, lebo nemáme zdravotné sestry, nemá sa kto o tých ľudí postarať. Namiesto toho, že by sme spájali celky a vytvárali jednak špičkové a kvalitné nemocnice, tak máme rozfŕkané celé Slovensko, kde sú piati-šiesti lekári a 15 sestier a nefunguje to. A my nechceme tým ľuďom povedať pravdu, že je lepšie, keď budete mať jednu centrálnu nemocnicu, kde vás záchranka privezie, bude to pre vás lepšie. My to nechceme povedať tým ľuďom. My budeme radšej hovoriť, že toto je správna cesta. To tak nemôže fungovať a dlhodobo to je neudržateľné. My takto, my takto slovenské zdravotníctvo zničíme za chvíľočku. Ale my to tým ľuďom nechceme povedať.
Viete, čo je najlepšie na slovenskom zdravotníctve? Poplatky. Eldorado. Dneska sa platí v ambulanciách, súkromných, halabala, a pritom sú poplatky nezákonné. Tam by mal takisto pán minister Kamenický povedať, haló, priatelia, ukážte mi, či máte e-kasy. Za čo, za čo tu vy vyberáte poplatky? Prečo to ide do čiernej ekonomiky? Prečo to nejde niekam inam? Tam by ste mali ďalšie peniaze. Ale nie, my sa tvárime, že všetko je v poriadku, je tu zmier, nech to takto funguje.
Ja sa pýtam ešte raz, aká je pridaná hodnota toho bežného človeka, ktorý celý život platil dane? V slovenskom zdravotníctve. V sociálnej oblasti. V školstve. Aká je pridaná hodnota? Ja nevidím žiadnu. A to neberte v zlom, veď my tu za dva roky sme dali desať návrhov zákonov. Desať návrhov zákonov. Ani jeden neprešiel. Keby si ich dakto osvojil, pomôžu ľuďom v tejto krajine. Lebo (reakcia z pléna), máte pravdu.
Čo ďalej s rozpočtom? Tento rozpočet, ako povedal kolega Hajko ráno, ak prejde, budeme konsolidovať ďalšie štyri roky. Taká je holá pravda. Lebo je, lebo vy na sebe nijak nešetríte. Toto je holý fakt. Budeme tu ďalšie štyri roky ľuďom rozprávať, že si utiahnite opasky, ale z čoho si tí ľudia, bežní, majú utiahnuť opasky? Veď niektorí už majú utiahnuté opasky tak, že sa už môžu za nich zavesiť. To je na tom to najhoršie.
Môžeme sa tu teraz baviť, smiať, rozprávať si, že nech si tu porozprávajú, veď pohodička, je tu, je desať hodín večer, veď nech sa tu rozpráva do rána. Ale treba rozprávať ľuďom pravdu. Pravdu. Fakty. Pravdu. A tá nie je.
Ďakujem veľmi pekne.
