Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, milé kolegyne, kolegovia, v prvom rade vám ďakujem za možnosť teda výmeny s kolegom, ktorý si myslím, že tomu dal dobrý politický úvod. A na margo toho by som ešte dodala fakt, že nie je to len o tom, že je to nejaké ukazovanie lojality tým svojim starostom, ako povedala kolegyňa, ale pre mňa to ukazuje ešte na ďalšie dve veci. Že toto je vlastne cielené...
Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, milé kolegyne, kolegovia, v prvom rade vám ďakujem za možnosť teda výmeny s kolegom, ktorý si myslím, že tomu dal dobrý politický úvod. A na margo toho by som ešte dodala fakt, že nie je to len o tom, že je to nejaké ukazovanie lojality tým svojim starostom, ako povedala kolegyňa, ale pre mňa to ukazuje ešte na ďalšie dve veci. Že toto je vlastne cielené vytváranie si sietí a na regionálnej úrovni našich ľudí. A toto si myslím, že je to najpodstatnejšie. Lebo nám sa často stáva v teréne, keď niekde do regiónu ideme a chceme sa stretnúť s niektorými starostami, že mi rovno povedia, ale prosím vás teda žiadne fotky, nechcem byť nikde fotený, nechcem byť videný, že som sa stretol s členom/členkou opozície, pretože viete, to by znamenalo, že by som sa mohol teda dostať do nemilosti a v budúcnosti nedostať nejaké finančné prostriedky. To znamená, že sa tu cielene v podstate takýmto skupovaním týchto ľudí vytvára strach. Títo ľudia sa naozaj boja a dochádza vlastne ku kupovaniu podporovateľov. A to je veľmi závažná vec.
A tá ďalšia vec ešte je taká, že si musíme uvedomiť, že keby tieto samosprávy boli naozaj finančne stabilné a neboli by dlhodobo poddimenzované a tak by sa takýmto spôsobom ani nenechali kúpiť. Takže ja mám niekedy pocit, že toto branie neustále finančné prostriedky samosprávam je naozaj cielenou stratégiou, aby si ich predstavitelia moci mohli takýmto spôsobom lepšie kúpiť.
No a teraz k tej otázke, ako tento zákon vlastne znižuje administratívnu záťaž a zvyšuje kvalitu hodnotenia. Mňa jediné čo napadá, že som v tom zákone nenašla nič v podstate také, ktoré by nejakým týmto smerom vlastne išlo. A ja skôr považujem také tri základné veci v tomto návrhu zákona za veľmi problematické a najmä z pohľadu ochrany verejného záujmu, teda konkrétne transparentnosti riadneho nakladania s verejnými prostriedkami. Predkladatelia tohto návrhu zákona hovoria, že ide o zosúladenie európskej legislatívy s tou našou legislatívou. A aby som bola úplne korektná, tak áno, treba priznať, že v minulosti aj na úrovni Európskej komisie došlo k určitým zmenám, kedy sa skrátilo obdobie udržateľnosti projektov, najmä pri tvrdých investíciách, kedy sa znížila tá doba, kedy môžte vlastne nadobudnutý majetok z tých finančných prostriedkov, z dotácie previesť na iný účel. Tu by som ale chcela povedať, že som si nie úplne istá, či automatické preberanie tohto princípu do našej legislatívy je úplne korektné a v poriadku, najmä čo sa týka tvrdých investícií. Ja by som to nazvala, že minimálne v tom našom prostredí tých národných dotačných schém je to naozaj veľké riziko. pretože práve pri investíciách do nehnuteľného majetku v minulosti sa opakovane preukázalo riziko zmeny vlastníka a to teraz nehovorím len o súkromných subjektoch ale bolo to aj napr. v prípadoch obcí, kedy dochádzalo k prevodu majetkom za účelu komerčného zisku po uplynutí nejakej minimálnej viazanosti. To znamená, že skrátenie z doby z 10 na 5 rokov vytvára ešte viacej špekulatívne prostredie na takéto správanie a podľa mňa to je na úkor verejného záujmu.
A keď sme už konečne a ešte aj konkrétne pri téme marginalizovaných rómskych komunít, pretože tieto dotácie z úradu vlády sa viažu proste aj na Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity, tak si musíme uvedomiť, že väčšina z týchto investícií, ktoré mali aj náznak, že boli tvrdé investície, alebo teda išli teda do nejakého nehnuteľného majetku, sa viazala najmä na vybudovanie komunitných centier alebo škôl, materských škôl, základných škôl, kde tá zmena účelu stavby je teda naozaj veľmi vážnym rizikom ohrozenia verejného záujmu a musíme si povedať, že aj neetickým. Pretože ja sama som niekoľkokrát počas dvadsiatich rokoch pôsobenia v tejto oblasti bola svedkom toho, ako vzniklo nejaké komunitné centrum vo vylúčenej lokalite, na ktorú dostala obec finančné prostriedky, buď z dotačných schém národných alebo z eurofondov a po určitom čase napr. siedmich rokov niekedy to bolo dokonca aj menej, proste došlo k zmene účelu stavby, komunitné centrum zaniklo. Z môjho pohľadu to bolo úplne devastujúce pre tú komunitu. Lebo predstavte si, že žijete naozaj v generačnej chudobe a príde tam niekto, kto sa konečne o vás zaujíma, vy vidíte nejakú nádej toho, že sa môžte nejakým spôsobom vymaniť z toho začarovaného kruhu a nakoniec a vám táto nádej zomrie práve s akýmikoľvek aktivitami v tejto oblasti, čo je, viete, strata nádeje je omnoho devastujúcejšie ako to, keď žiadnu nádej nemáte.
Keď teda hovoríme o tom zosúladení s európskymi pravidlami, tak musíme teda konštatovať, že nie v každom prípade je to správne, obozretné, alebo preventívne. A preto si myslím, že tá národná dotačná politika by mala vychádzať z tých aspektov, ktoré sú aktuálne, reálne v našom prostredí. Pre mňa je ešte taká zaujímavosť, že ono viete, napr. pri tých eurofondoch často kritizujeme to, že naše prostredie vytvára ešte horšie, náročnejšie podmienky ako to, čo uvádza samotná Európska komisia na prideľovanie dotácií. A tu ideme zase úplne opačným smerom, že naozaj, pri tých národných finančných prostriedkov, teda prostriedkov daňových poplatníkov, ideme tou benevolentnejšou cestou, najmä tam, kde je ten majetok teda financovaný výlučne z verejných zdrojov. Z môjho pohľadu potom, keby som si chcela zakonšpirovať, tak je to pre mňa taký signál, že štátu len stačí, že sa nejaký projekt tvári verejne prospešne napr. 5 rokov, no a potom nás už ani nezaujíma, čo sa s tým vlastne stane.
Rovnako problematicky vnímam aj druhú oblasť a to je zmena súvisiaca so zosúladením so stavebným zákonom, kde vnímam takú ambíciu presunúť značnú mieru zodpovednosti zo štátu na tých samotných žiadateľov o dotáciu. Ja sa priznám, že nie som teda odborníčka v stavebnej oblasti, ale ak nad tým tak logicky rozmýšľam, tak podľa mňa to v praxi znamená, že namiesto jasného preukázania splnenia stavebných podmienok prostredníctvom rôznych rozhodnutí stavebných orgánov, sa bude štát spoliehať iba na overovacie doložky projektov alebo na čestné vyhlásenia žiadateľov. Takto sa to uvádza v zákone. Ja vnímam ten fakt, že to asi urýchli nejaké hodnotenie, to možno potom predkladateľ myslel tým zjednodušením administratívnych vecí, atď. Ale na druhej strane si myslím, že je naozaj ilúziou predpokladať, že každý z tých subjektov naozaj dokáže odborne a zodpovedne posúdiť, čo všetko potrebuje jeho stavebný zámer. Teda ja by som to osobne ako žiadateľka určite nevedela a potrebovala by som na to teda nejakého kvalifikovaného odborníka a potom je tu väčšie riziko, že môže dôjsť k nejakej nesprávnej kvalifikácii stavby. A ja sa potom pýtam, že na koho pôjdu vlastne dôsledky takých nesprávnych rozhodnutí. Pôjde to vrub žiadateľa, ktorý to nesplnil alebo bude musieť vracať tú dotáciu alebo akým spôsobom sa bude vymáhať tá dotácia, ak dôjde k takýmto pochybeniam. Čiže ja sa oprávnene asi budem musieť pýtať, že aká je reálna vymožiteľnosť neoprávnene poskytnutých prostriedkov a verím, že dostanem nejakú relevantnú odpoveď od predkladateľa tohto návrhu zákona. Druhá vec je, že kto ponesie potom politickú zodpovednosť za to, že štát vyplatil nejakú dotáciu na projekt, ktorý nemal nejako splnené základné zákonné podmienky. Bude to úradník, bude to žiadateľ, alebo to opäť zostane bez vinníka. Už aj také prípady sme tu na Slovensku mali.
No a teraz sa dostávam k tomu podľa mňa najzásadnejšiemu problému, ktorý tu bol už čiastočne spomenutý vo faktickej poznámke. Podľa mňa najnebezpečnejší aspekt a to je zrušenie anonymného hodnotenia žiadosti, pretože to vedie k absolútnemu oslabeniu transparentnosti, otvára to priestor pre klientelizmus a otvára to priestor pre politické ovplyvňovanie. Zrušenie anonymného hodnotenia žiadosti, to nie je len nejaký technický detail. Je to zásadná a politická voľba. Znamená to, že hodnotiace komisie budú poznať identitu predkladateľa. Znamená to, že je to presne priestor pre tlak, pre neformálne odporúčania na známosti a podobne. A nehovorme si, prosím vás, že sa to nestane. Deje sa to už dnes a štát má s tým naozaj veľké skúsenosti. Práve v tejto oblasti by transparentnosť mala byť posilňovaná a nie oslabovaná. Práve tu by sme mali trvať na anonymite a na prísnych pravidlách. A dávať naozaj minimálny priestor tomu, aby tu vznikol nejaký priestor, aby niekto mohol politicky ovplyvňovať hodnotenie týchto dotácií. My namiesto toho robíme presný opak. Ale ja sa vôbec nedivím po dvoch rokoch tu. Mňa to zaráža o to viac, že k týmto zmenám pristupujeme aj práve v kontexte dlhodobo známych auditných zistení Najvyššieho kontrolného úradu, ktoré sa opakovane týkali chybného manažovania procesu hodnotenia dotácií a to aj na úrade vlády a aj na Úrade splnomocnenca pre rómske komunity, ktoré pred tým ešte spadalo pod ministerstvo vnútra. A v tomto svetle naozaj považujem oslabovanie týchto kontrolných mechanizmov a zvyšovaním miery dôvery v čestné vyhlásenia, za krok nesprávnym smerom. Preto si naozaj dovoľujem povedať, že tento návrh absolútne nie je neutrálny, ide o politické rozhodnutie, za ktoré by niekto mal niesť aj politickú zodpovednosť. Je to rozhodnutie, ktoré skracuje kontrolu, ktoré oslabuje dohľad, presúva riziko na žiadateľa a ktoré otvára dvere klientelizmu. A ak sa o pár rokov budeme opäť čudovať, že pre...
===== ...rozhodnutie, za ktoré by niekto mal niesť aj politickú zodpovednosť. Je to rozhodnutie, ktoré skracuje kontrolu, ktoré oslabuje dohľad, presúva riziko na žiadateľa a ktoré otvára dvere klientelizmu a ak sa o pár rokov budeme opäť čudovať, že prečo NKÚ konštatuje nejaké zlyhania, prečo vlastne verejnosť neverí dotačným schémam a prečo sa naše verejné zdroje míňajú takto neefektívne, tak odpoveď budeme mať priamo pred sebou. Môže za to táto vláda a aj tento návrh zákona. Ďakujem.
Skryt prepis
