Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené poslanecké kolegyne a kolegovia, začnem možno tak netradične ako opozičná poslankyňa už len samotnou pochvalou pánovi ministrovi za to, že uviesť naozaj najzásadnejší zákon, aký sme prijímali za ostatných 60 rokov za 40 minút, je heroický výkon. Ja by som si veľmi priala, kebyže je u všetkých poslancov a poslankýň v tomto zákonodarnom zbore určitá taká tá báza a rešpekt tomu, o čom ideme rokovať. A keby si našli čas na to, aby sa aspoň v tom druhom čítaní naozaj nachádzali v početnejšej zostave v pléne, ako je tomu možno dnes, pretože ako tu už naozaj zaznelo, ten zákon na rozdiel povedzme od trestného, hej, kde v trestnom zákone stačí vedieť, čo nemáte robiť a nemusíte s ním v podstate nikdy prísť do kontaktu, tak naopak pri Občianskom zákonníku čokoľvek, čo robíme, má istým spôsobom právne následky, ktorých si musíme byť vedomí. Čiže napriek tomu, že tu teda, ako aj pán minister v tom úvode povedal, preberáme zákon, na ktorom sa v rôznej miere pracovalo možno dve dekády, považujem aj to, že sme v takomto režime, v skrátenej rozprave, ako prejav hlbokej neúcty voči práci tých, ktorí tento zákon pripravovali, pretože naozaj ja si myslím, že sme tu všetci, ktorí sme teraz zapísaní v rozprave, alebo by sme sa boli bývali zapísali do rozpravy, mali záujem viesť o tomto návrhu odbornú debatu. Toto naozaj sa ani, ani nedá, nedá, naozaj z môjho pohľadu nedá ťahať do nejakých politických sporov a primiešavať tam nejaké politické výčitky, preto teda si myslím, že to, ako sa pre tento návrh alokovala časová kapacita, je naozaj, naozaj nedôstojnou urážkou práce tých všetkých, ktorí, ktorí na tom robili.
No, pán minister v tom všeobecnom zhrnutí vlastne teraz počas tých 40 minút povedal také tie zásadné veci a spomenul, že prvé čítanie by sa naozaj malo držať filozofického rámcovania a presne o to sa teda pokúsim s tým, že čokoľvek budem aj možno v rámci tých filozofických alebo takých axiomatických téz kriticky reflektovať, dnes to nie je debata o správnom a nesprávnom, hej? Že to je debata o tom, ako sa môžete na nejakú vec pozerať a ktorá, ktorá tá optika vám je hodnotovo bližšia. Ako už teda bolo povedané, Občiansky zákonník je teda postavený na monistickom koncepte, čiže sa stáva akoby lex generalis voči všetkým ostatným alebo teda väčšine predpisov súkromného práva, má mnohé pokrokové prvky. Myslím si, že od tých šesťdesiatych rokov napriek tomu, že bol 66-krát novelizovaný, sa naozaj nedokázal zbaviť mnohej tej socialistickej civilistiky. Rozumiem aj tomu princípu, kde sme upustili od racionálnej kontinuity, narážam teda na to zachovanie zásady superficies solo cedit, ktorá niekedy v slovenskom právnom poriadku platila, teda v Československu to bolo 1950, myslím, sa to zrušilo, ak si pamätám dobre. A teda možno aj pre neprávnikov ide o to, že v zmysle tejto zásady to, čo sa nachádza na pozemku, sa riadi právnym režimom pozemku. U nás to takto nie je, máme oddelený právny režim k nehnuteľnosti, právny režim k pozemku. Je to, áno, ja si uvedomujem, že obrovské sústo, keby sme sa do tohto pustili, ale asi v niektorej dobe, v niektorom štádiu budeme tento gordický uzol musieť, musieť preťať. Kde sa mi zdá, že je iný a silnejší príklad racionálnej, iracionálnej kontinuity, je to, že sme rezignovali na tú inkorporáciu rodinného práva. Že naozaj toto, toto vnímam ako, ako premrhanú príležitosť a tu si možno predsa len neodpustím takú politickú vsuvku, že pri tom, ako sme, ústami premiéra, suverenistická republika najväčšieho kalibru, sme zarazili členky, či ako sa to hovorí, zrazili opätky pred výhradami teda katolíckeho kléru. Ja by som možno viac ocenila, keby vzniesli námietky, ktoré sa týkajú, o ktorých budem možno aj ja hovoriť viacej, také tie voči ústupku od istého v niektorých miestach želaného, aspoň z môjho pohľadu želaného paternalizmu ochrany slabšej strany, než teda tlačiť na to, aby vypadla úprava toho, kto s kým kedy zase v akom vzťahu. Čiže toto, toto ma mrzí, že na toto sme rezignovali, pretože inak mal návrh ambíciu a podľa mňa aj naozaj skutočný potenciál byť kódexom človeka, kde teda rodinné vzťahy by tvorili integrálnu časť statusu osoby po vzore českého nového občianskeho zákona.
Dobre, a teraz k tomu filozofickému konceptu, a veľmi dúfam, že budem zrozumiteľná, lebo naozaj ono je to mimoriadne, mimoriadne zložité nielen tým obsahom a tou kvantitou, ale aj tým, že sa v mnohých aspektoch paradigmaticky mení filozofia, na akej je návrh postavený, oproti tej filozofii, s akou sme teda v občianskom práve pracovali alebo na akú sme boli zvyknutí ostatných 60 rokov. V podstate je to naozaj o hodnotovej polemike, ako sa pozeráme na zásah štátu do občianskoprávnych vzťahov, či ako na žiaducu ochranu slabšej strany, alebo ako na nežiaduce limitácie slobodného rozhodovania strán, a zvlášť nežiaduce, ak sú tieto zásahy limitáciou, takpovediac, tej silnejšej strany alebo slobody silnejšej strany. Je to polemika o tom, či má byť Občiansky zákonník viac podporujúci, taký protransakčný alebo možno predsa len v niečom si zachovať ten paternalistický prístup, alebo teda či štát vsádza na to, že subjekt, ktorý vstupuje do súkromných vzťahov, je naozaj racionálny, je uvedomelý, je právne zorientovaný, pozná svoje práva, rozumie právnym následkom, hlída si lehoty a teda môžeme mu zveriť oveľa väčšie rámce tej autonómie a tej dispozitívnosti, alebo teda štát ako normotvorca predpokladá, že, zvlášť teda v dobe dezinformačnej, že subjekt nie je zvyčajne v tej bežnej realite, nech už z akých dôvodov, úplne právne uvedomelý vo všetkých úkonoch, ktoré bežne robí. A áno, potrebuje teda štát zasiahnuť preto, aby občana chránil pred následkami, ktoré by mohli byť nepriaznivé pre samotný subjekt, ktorý ich vyvolal. Ja rozumiem, že inak to vidia advokáti, ktorí sa stretávajú v tých súdnych sieňach a vidia, že naozaj ten paternalistický prístup spôsoboval mnohé, mnohé ťažkosti, ktoré bolo treba vyriešiť potom súdnym konaním, ja sa k tomu dostanem, keď budem bližšie hovoriť o tej neplatnosti a zrušiteľnosti úkonov, inak to však vidia tie osoby, ktoré sa do tých súdnych siení ani nedostanú, hej, pretože áno, ako sa ešte dostanem na inom mieste k tomu, spravodlivosť, ako ja zvyknem hovoriť, je najdrahšia komodita a tá slabšia strana musí, alebo teda sa predpokladá, ak upustíme od toho paternalistického prístupu, vynaložiť oveľa väčšiu procesnú iniciatívu, to znamená zaplatiť si advokátov, striehnuť si lehoty, museli by sme mať uspôsobené aj to sporové konanie na to, aby sa vôbec jej nároky dostali do konania.
Prečo vlastne teda začínam, hej, takýmto filozofickým výkopom, alebo čo som naznačila tie tri filozofické otázky, je preto, pretože Občiansky zákonník, respektíve ten návrh, takú tú kľúčovú hodnotu, kľúčový princíp, na ktorom stojí, je princíp autonómie vôle. To znamená, že platí všetko, čo si strany dohodli, ak zákon neustanovuje inak, kým predtým to bolo tak, že zákon teda ustanovoval, ak sa strany nedohodli inak, hej, že to je taký paradigmatický odklon od toho, akú úlohu plnil Občiansky zákonník, aká bola miera jeho rigidnosti a aká bola tá dispozitívna sféra vo vzťahu k účastníkom týchto vzťahov. Mne sa veľmi páči, že sú v úvode spomenuté princípy, ja ich tu nebudem všetky, všetky menovať, ale teda jeden z nich je práve ten princíp autonómie vôle, kde však aj v samotnom tom princípe v tom článku, myslím, že to je dva, návrh pripúšťa, že aj tá autonómia, samozrejme, musí mať nejaké limity. Zasahuje sa, zakazuje sa, ak by prišlo k neprimeranému zásahu do práva dôstojnosti iných, ak by dojednanie dvoch strán odporovalo dobrým mravom a verejnému poriadku, prípadne ak by sa týkalo dojednania, ktoré, ktorým nemožno disponovať, hej, že o zdraví a živote niekoho iného, alebo ak sa to prieči zmyslu a účelu zákona. Toto, na toto chcem zvlášť upozorniť, pretože to, či sa niečo bude priečiť účelu a zmyslu zákona, je práve to, čo sa prenesie do tých súdnych siení, čo bude musieť posudzovať sudca vždy in concreto, čo môže, kým sa ustáli nejaká teda tá aplikačná prax a výklad, spôsobovať, že niečo bude inak vidieť sudca v Bánovciach a niečo inak v Trnave. Plus, čo tam je ešte taká zvláštna vec, je teda, že sa v tej zásade autonómie jednotlivca hovorí, že dojednanie dvoch strán sa nemá priečiť dobrým mravom a verejnému poriadku. Dobré mravy Občiansky zákonník poznal aj doteraz, ale verejný poriadok je taký zvláštny nový pojem, s ktorým sa začína pracovať, si myslím, že dnes je viac taký vedecký konsenzus, ktorý kritizuje tú Hartovu doktrínu otvorenej textúry, kedy vkladáme do zákona tzv. tie právne neurčité pojmy, ktoré musí potom aplikačná prax vysvetľovať a dávať im konkrétny obsah, zvlášť v kontexte, a to neviem teda, či tomu dobre rozumiem, pán minister, ale v § 45, kde potom pojednávame o konkrétnych dôvodoch, pre ktoré teda, hej, sa môžeme baviť o neplatnosti, tam sa zmieňujú už len dobré mravy, nie verejný poriadok. Dokonca aj dôvodová správa v tomto bode pri § 45 hovorí, že áno, teda, hej, tvorcovia mali v úmysle pracovať aj s tým inštitútom verejného poriadku, ale potom od neho upustili. Čiže v princípoch máme ako jednu z možností, kedy by mohol byť úkon neplatný, jednak ak sa prieči dobrým mravom a verejnému poriadku, ale potom v tom konkrétnom ustanovení, ktoré pojednáva o neplatnosti úkonov, sme nechali len dobré mravy. Ale to je už len iba taká pikoška, nie je to nič, čo by sa nedalo technicky asi nejak doupraviť.
Čiže keď už som teda spomenula tie úkony, tak kedysi to fungovalo, alebo teda dodnes to funguje tak, že ten paternalistický prístup štátu sa prejavoval v tom, že garantoval určitú ochranu pre prípad, že úkon zašiel tak ďaleko, že by privodzoval neželané účinky a možno aj ujmu tej dotknutej strane. Hovorilo o takzvanej absolútnej neplatnosti. To znamená, že takýto úkon proste sa považoval za neplatný, pretože sa priečil zákonu, obchádzal zákon, mal vady, ktoré sa vzťahovali na formu, ak ju zákon predpisoval a tak ďalej. A popritom existoval ešte relatívne neplatný úkon, ktorý bol taký, že mohol ho súd zhodnotiť ako neplatný iba, ak sa dotknutá strana dovolávala na súde a požadovala teda, aby bol takýto úkon vyhodnotený ako neplatný. Tento koncept sa v navrhovanom, navrhovanom znení mení a pracuje sa už len s neplatnosťou, ale aj to nie v takom tom absolutizujúcom zmysle. Áno, je teda, ako som vymenovala aj v tom čl. 2, kde sú vymenované limitácie autonómie vôle, aj v následných paragrafoch 45 vymedzené prípady, kedy sa môže nahliadať na úkon ako neplatný, ale nie je to z obliga, hej? Ak som teda aj spomenula ten príklad, kedy sa úkon prieči zákonu, tak ani v takomto prípade nemusí sudca povedať, že je neplatný úkon, pretože si všíma, že či to porušenie zákona, posudzuje ho vo vzťahu k účelu zákona, posudzuje ho vo vzťahu k následku, či je viac verejný záujem na tom, aby ten úkon zostal zachovaný, alebo je to iba poškodenie individuálneho záujmu, ktorým teda úkonom odporujúcim zákonu prišlo na strane dotknutého účastníka vzťahu. Čiže veľmi ťažko sa dovolá tej úplnej neplatnosti úkonu. To tým pádom teda kladie určité procesné nároky jednak na tie strany dotknuté, pretože sa budú musieť, hej, oveľa teda viac snažiť, aby úkony, ktoré majú teda v ich vnímaní nejaký poškodzujúci účinok alebo sa priečia zákonu alebo dobrým mravom, aby ho stihli napadnúť, zvlášť teda to je ďalší princíp Občianskeho zákonníka vo svojom návrhu, že princíp bdelosti je zavádzaný. Keby že ho mala úplne voľne preložiť, to znamená, že právny úspech praje pripraveným, hej, že vy musíte strážiť to, ako sa vaše dojednania vyvíjajú, musíte mať úplné povedomie o tom, že ak urobíte toto, má to následok, ale aj ak neurobíte toto, má to takýto a takýto následok. Sú skrátené lehoty, v rámci ktorých môžete úkon napadnúť, a to teda áno, v istom zmysle, minimálne keď sa bavíme v tej rovine filozofickej, môže priniesť to, že tá slabšia strana, tá, ktorá je menej právne uvedomelá alebo teda nespĺňa všetky tie parametre na právnu bdelosť, tak môže ostať pozbavená zákonného nároku preto, lebo, hej, nereagovala včas a zákon jej už nebude poskytovať takúto kogentnú ochranu. Áno, to, čo som si teda dala do poznámok, taký výkričník, hej, že aby sa z tej formálnej slobody, ktorú návrh dáva, nestala potom vo výsledku materiálna nerovnosť. Hej, ale hovorím, je to filozofický pohľad, ktorý možno tá prax sa ukáže, že je iba zbytočnou obavou.
Nechcem viac konkrétne zachádzať do tých jednotlivých inštitútov, ale predsa len som si vybrala dedenie, kde by som vám možno chcela ukázať, ako sa prejavuje ten koncept, o ktorom hovorím. Áno, pribudol nový, nový delačný dôvod, dedičská zmluva, ktorá je špecifická tým, že bude mať úplnú prednosť aj pred závetom, aj pred dedením zo zákona. Pre neprávnikov len teda vysvetlím, že závet je jednostranný právny úkon poručiteľa, kým dedičská zmluva je zmluva. To je dvojstranný právny úkon. To znamená, že to bude mať potom aj iné účinky, aj iné náležitosti si to bude vyžadovať, ak by sa poručiteľ rozhodol, hej, zmeniť svoju vôľu, kým pri závete to vie jednostranne zmeniť, eventuálne zrušiť, keď to ľudovo poviem, roztrhá závet, hej, ale pri dedičskej zmluve je to zmluva a bude sa musieť teda vysporiadať s tým, čo druhá strana od nej právom, právom očakávala. Pri závete je zase slabšia ochrana toho, komu je majetok odkazovaný. Pri dedičskej zmluve bude vyššia ochrana toho, v prospech koho je teda majetok alebo tá pozostalosť dohodnutá v zmluve. Samotná dedičská zmluva je dobrý inštitút, je typický pre kontinentálne právo, ja vôbec ani nechcem jeho podstatu spochybňovať, len sú tam presne v duchu tej, hovorím, keď je ústupok od tej kogentnosti, od toho paternalistického prístupu a je väčší akcent na dispozitívnosť a autonómiu vôle jednotlivcov v občianskoprávnych vzťahoch, tak áno, pri tej dedičskej zmluve zvlášť sa môžu vytvárať rôzne formy tlaku aj práve kvôli tomu, že má dopad na dedičské podiely, tak ako to už vlastne aj v tom úvodnom slove pán minister zmieňoval. Čiže jednak sa aj v zákonnom dedení, hej, menia dedičské podiely, a to je tiež filozofická debata, ja som asi v troch vetách si vymenila o tomto repliku s pánom profesorom Števčekom, kde on hovoril, že on si nemyslí, že je tu nejaká hodnotová odôvodnenosť na to, aby si potomkovia nárokovali, že majú dediť povedzme po rodičoch, hej? Že to je proste nejaký prežitok typický pre možno toto naše právne prostredie, ale je to istým spôsobom z jeho pohľadu anomália. Ja si naopak zase myslím, že nie, má to hodnotovú tradíciu, veď poznáme tú rozprávku o troch grošoch, či ako je to, nie, že jeden groš vraciame rodičom. A áno, že minimálne tí potomkovia majú, ja si myslím, že morálne právo, nejakým spôsobom ostať súčasťou toho procesu dedenia. Však nakoniec ten návrh od toho ani neopúšťa, len mení tie výšky podielov s tým, že ak do toho vstúpi dedičská zmluva, tak predstavte si situáciu, že máme ženu vydatú, ktorá má dve maloleté deti a zomrie a má uzavretú dedičskú zmluvu tak, že všetko prenecháva mužovi. Tak tie deti stále ostávajú neopomenuteľní dedičia, ale už v takomto prípade by podiel maloletých detí bol iba o jednu štvrtinu znížený? Dobre to hovorím? Znížený, hej. Čiže a pri plnoletých áno, tam je to to isté. A to isté platí, ak by sa aj poručiteľ rozhodol, že on ten majetok dá úplne inej inej osobe, hej? Tým pádom tam ten manžel pozostalý by z toho mohol byť úplne vyradený, lebo on nie je, on je síce zákonný, ale on nie je neopomenuteľný, ak to dobre hovorím. Čiže neopomenuteľní sú len len potomkovia. Čo je ešte zvláštnosť tohoto konceptu, že ak by sa potom (reakcia z pléna), áno, áno, áno, áno, áno, áno, áno, to ani ani nerozporujem, to tak aj bolo. Čo je ešte zvláštnosť takého konceptu, že ak sa, ak sa pristupuje k dedeniu zo zákona a povedzme potomok to odmietne, tak ani jeho potomkovia, hej, tým pádom nebudú môcť dediť v tom ďalšom, ďalšom rade. Teraz to bolo, myslím, že sa dalo dediť aj tak, aby potomkovia potom, ktorí, deti toho, kto odmietol dedičstvo, ostali ešte stále teda v dedičských skupinách. Myslím, že v Česku je trošku konzervatívnejšie upravené, tam sa ponechala nejaká miera majetku, o ktorej sa nedá rozhodnúť dedičskou dedičskou zmluvou, ale teda toto sú už len také tie detaily, ktoré podľa mňa skôr už patria do druhého čítania.
Kebyže to mám zhrnúť, tak ja si myslím, že to je dobrá práca, ktorá bola na tomto zákone vykonaná. V tomto prípade ja aj prezumujem ten dobrý úmysel. Absolútne nepochybujem o odbornosti všetkých zainteresovaných. Áno, myslím si, že takto to malo prebiehať aj pri Trestnom zákone, kde mala byť dlhá dlhá odborná diskusia, nie že tam nebola žiadna diskusia, potom sa to rok opravovalo v parlamente. Akurát sa akurát sa trochu obávam toho, že sme možno trochu precenili tie subjekty a ich pripravenosť disponovať takouto mierou slobody a precenili sme aj pripravenosť súdov, lebo ak očakávame, že sa rôzne spory medzi účastníkmi, tie, do ktorých už, hej, nejakým spôsobom nedáva tú ochrannú ruku štát, vybavia pred súdmi. No ja si naozaj neviem predstaviť, že my tu naozaj sa nemôžeme tváriť, že budeme mať americké súdne siene, hej, že nemáme na to pripravené procesné, hej, civilný proces, nemáme pripravené celú, hej, aj ten personálny substrát, nemáme na to zdroje, ľudia na to nemajú právnu pomoc, zdroje na advokátov, nehovoriac teda o tom aj v kontexte princípu bdelosti, že u nás sa, bohužiaľ, nepestovala taká tá, možno ako je to naozaj v tých amerických filmoch, tá kultúra chodiť sa súdiť za každú pociťovanú krivdu, čo nehovorím, že je dobré, práve naopak, ja by som bola rada, keby sme v tomto smere na tom boli inak, ale vzhľadom na tie špecifiká našich právnych zvyklostí sa tak trochu obávam toho, že tá väčšia miera autonómie môže byť na neprospech tých slabších strán. Ono je to fajn, ak sú dve strany vyrovnané, ak sú, alebo ak ide o veľmi profesionálny vzťah, obchodný vzťah, tam sa možno nemusíme obávať toho, o čom hovorím, ale v tých bežných každodenných úkonoch tie strany, ktoré môžu byť poškodené, vlastne sa aj tak ani nedostanú na súd a možno len ťažko odčítame, aké sú, aké to má praktické konsekvencie, či tam miera autonómie naozaj neprivodzuje skrivodlivosti, pretože si myslím, že tam, kde privodzuje, sa tie dotknuté subjekty, ako som povedala, už teda nechcem opakovať, ani nebudú môcť súdne brániť.
Ďakujem pekne.

Za slovo aj za všetky vaše reakcie. Ja začnem asi teda tak, že spojím tú prvú faktickú s tou poslednou, kde Braňo Vančo reagoval teda na to, že, že pán minister bol možno ochotný chvíľu počúvať. S tou poslednou reakciou pani poslankyne Hanuliakovej, ktorá hovorila o Ľuďoch proti rasizmu, rovnako ako pán poslanec Prostredník. Ono totižto, ja sa naozaj neviem zbaviť a mám to práve z toho prostredia, že pokiaľ ide o tieto témy, ja sa naozaj snažím byť nadstranícka. Ja tu nebudem vrieskať ani po ministrovi, ani po nikom, tak ako som to nerobila, keď som bola mimovládkarka. Preto ma vždy každý minister, a to som ich zažila, hej, teda najčastejšie súčasného ministra obrany, ale teda celý ten aparát, hej, som vnímala ako čisto cez odbornú spoluprácu. Nikdy som sa ako mimovládka nezaoberala politickými kauzami, keď sa ma bežne pýtavali, že povedzte, pani Bihariová, koho budete voliť. Vždy som povedala, že to sa ani nepatrí sa ma pýtať. Ja reprezentujem mimovládnu obec a nikto by nemal vedieť, koho ja idem voliť. A áno, že pokiaľ ide o odborné témy, ja si myslím, že by sme stále mali ostať presne v odbornej a vecnej, vecnej rovine, preto sú možno moje vystúpenia nudné, lebo ja, hej, neviem to, ani to nechcem robiť inak. To, čo teda ešte, ešte, ešte zaznelo, to povedala, to povedala Grétka, myslím. To je tá ambícia professionalism, tak ako je deklarovaná aj v samotnom návrhu zákona. Ja netvrdím, že, že iba tie subjekty, ktoré to robili za mojej éry, sú tie jediné najpovolanejšie, ale v dobe, kedy sú absolútne finančne podlomené, kedy je to spoločenská stigma robiť v mimovládnom sektore. A jak je veľmi ťažké vybudovať, hej? Mimovládnu organizáciu, že kto to bude robiť. Pán poslanec Šipoš

Takže, ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci, aj za dôveru, ktorú ste teda vyslovili v môj príspevok, ktorý sa chystám predniesť. Vážený pán minister, ctené poslanecké kolegyne, ctení poslaneckí kolegovia, ja sa naozaj pokúsim na tomto mieste priniesť trochu úplne inú perspektívu. Ako niekto, kto v oblasti prevencie kriminality, možno s výnimkou pána poslanca Spišiaka, v tejto miestnosti robil najdlhšie, a to teda aj so všetkou úctou a pokorou vo vzťahu k pánovi ministrovi, keďže ja som vlastne od roku 2009 alebo 2010 robila, ešte vtedy sa to nazývalo, že odbor prevencie, priamo na Kancelárii ministra vnútra. Teraz sa to, myslím, volá Úrad prevencie kriminality. Čiže môžem vám ponúknuť perspektívu, ako to vyzerá naozaj v tej praxi, keď do toho vstupujú subjekty, ktoré sa usilujú prispieť k prevencii kriminality, ako to potom funguje v koexistencii so štátom, respektíve s jeho orgánmi, ktoré sú na to povolané. Veľakrát tu teda ale zaznela aj tá kritika k samotnému zákonu. Ja vám poviem úplne úprimne, ja ju tu skúsim skondenzovať, ale keby ste poznali tú prax, tak tá zákonná materiá od, tak ako je predložená, je ešte čert berte, si poviete, hej, že áno, ja tam tiež vnímam, že je tam do istej miery kumulácia mnohých prvkov na Ministerstve vnútra, lenže zase povedzme si, kde inde by mala byť, keď sa bavíme o prevencii kriminality. Čiže áno, ministerstvo vydáva akreditáciu, vedie register, vytvára štandardy tých preventívnych programov, zabezpečuje činnosť Rady vlády pre prevenciu. Myslím, že, ak sa nemýlim, pán minister je jej predseda, však? Pričom v tomto kontexte je zaujímavé teda aj to, že ministerstvo udeľuje akreditáciu, čo je v niektorých prípadoch podmienkou na získanie dotácií, aj takých dotácií, o ktorých znovu rozhoduje ministerstvo, ak ide o ministerské výzvy. Čiže áno, mohli by sme tu vidieť trošku konflikt záujmov, ale ja teda tým, že som tam v tom priestore bola, robila, viem si predstaviť čisto hypoteticky situáciu, že je tu naozaj na strane aj štátnej správy, aj potenciálnych subjektov a aktérov, ktorí by túto činnosť vykonávali, dobrý úmysel, čiže ako inak by to malo fungovať, než pod teda strechou Ministerstva vnútra. Tým zákonom ešte, možno hovorím, že z pohľadu tej praxe drobnostičky, a je tam vymedzený preventívny program ako súbor vzdelávacích a edukatívnych informačných aktivít v oblasti prevencie kriminality, čo je bohumilá činnosť, len tým, že tá prevencia sa musí vzťahovať na viaceré patologické, hej, prejavy, zvlášť teda také, ktoré ohrozujú mládež. Mala by mať samozrejme zahrnuté, alebo pomýšľať aj na iné typy aktivít, ako sú práca v teréne, keď sa bavíme napríklad o extrémistických skupinách, tak je už bežným trendom vytváranie exitových skupín, individuálne intervencie, sociálna práca a tak ďalej, a tak ďalej. Hej, tá samotná akreditácia podľa mňa kladie veľmi benevolentné podmienky. Je tam bezúhonnosť, vzdelanie, prax a teda predložený projekt. Nežiadajú sa tam také parametre, ktoré sme my v mimovládke museli do projektov napríklad napísať. Musíte mať merateľné výstupy. Musí tam byť merateľný indikátor, musí tam byť opis rizík, musí tam byť mechanizmus spätnej väzby od účastníkov. Musí tam takisto teda, hej, keď sa tu bavíme o tom nešťastníkovi youtuberovi, byť aj popis toho, ako predísť a vylúčiť možné riziká, ktorými by, s akokoľvek dobrým úmyslom, mohol projekt teda aj ohroziť tých, ktorým má pomôcť, a tak ďalej, a tak ďalej. Hovorím, toto sú všetko tie legislatívne veci, o ktorých môžeme viesť odbornú diskusiu. Áno, sú hodné kritiky, ale podľa mňa, aj keby to bolo naozaj kráľovsky napísané, problém je v tom, čo sa s tým stane v praxi. A teda ja som tú prax zažila a nenazvala by som ju nijak inak ako potemkiáda. Hej, že ako som povedala, poviem vám to na svojom vlastnom príbehu. Keď som skončila právnickú fakultu, v živote som nechcela ísť do advokácie. Chcela som robiť na Ústave štátu a práva. Nejakým omylom som skončila v témach extrémizmu a rasizmu. Bolo to v roku, myslím, že 2009 a začala som robiť v mimovládke Ľudia proti rasizmu. Ona bola v tom čase úplný monopol v tejto téme. Vznikla hneď v 90. rokoch, či sme chceli, či sme nechceli, boli sme to teda my, kto vykonával tie preventívne programy, kampane. Vtedy ešte neexistovalo GDPR, takže my sme mali obrovský, obrovský, myslím, že dodnes nemajú spravodajské služby taký archív, ktorý mal zmapovanú celú extrémistickú scénu. V tomto smere sme pomáhali polícii, aby teda mala prehľad o tom, kde, v akých lokalitách, akým spôsobom, aké závadové skupiny sa vyskytujú. No. Takisto sme robili kopec kampaní a, čo je veľmi dôležité, a v tejto chvíli som naozaj veľmi rada, že som zastihla pána predsedajúceho pána Danka. Pretože povedal takú vetu, ktorá ma zabolela v nedávnej relácii, že vy mimovládkari ste boli príživníci a parazity. Tak za to, čo vám tu popisujem, sme nikdy v živote z toho nič nemali. Hej, že pomáhali sme štátu, chodila som za vlastné peniaze ako vyštudovaná právnička chodiť na školy do Tornale, na východ, do Kežmarku. Posielali ma na bratislavské učňovky, kde, keď som prišla do miestnosti medzi mladých mužov, ktorí mali potetované všetky možné neonacistické symboly, som si nebola istá, či vyjdem živá a zdravá z tých dverí von. A nikdy v živote sme za to nič nedostávali. Naša mimovládka v živote nebola ani len v dotačnej schéme Ministerstva vnútra a boli sme s ním v interakcii, odkedy ja som v tejto téme pôsobila, a to si myslím, že som teda najdlhšie pôsobiaca právnička v tejto téme na Slovensku. Ale pamätám si teda, že sme sa v tejto téme stretli s pánom Halcinom, myslím, že ešte stále sa tomu venuje, však? A naozaj sme vtedy volali po tom, aby existovali akreditované subjekty, pretože, aby to jednak neležalo na pleciach vtedy existujúcej jednej mimovládky, robilo sa to na kolene a dokonca sám pán Hlinka chodil robiť tie prednášky. Chápete, že riaditeľ vtedy odboru prevencie chodil robiť prednášky na školy, lebo sme nemali akreditované subjekty. Bol tam koordinátor boja proti extrémizmu, ten chodil na prednášky. Hej? A ja teda ako zástupca mimovládneho sektora som chodila na prednášky. A veľmi sme chceli, aby existovalo niečo také, s čím teraz prichádza Ministerstvo vnútra, aby existovali nejaké parametre na to, že subjekt, ktorý splní určité odborné predpoklady, má nejakú prax, preukáže teda áno, aj bezúhonnosť, ale aj spôsobilosť, hej, v tej danej téme a schopnosť pôsobiť preventívne, aby sa naozaj dostal priestor a neležalo to na pleciach naozaj štátnych úradníkov, ktorí mali robiť systémové zmeny a nechodiť po školách ako drogári. No a potom ale teda, ako to pokračovalo ďalej. Ja si pamätám, že som chodievala na metodicko-inštrukčné zamestnania. To sú také tie školenia pre policajtov. A tam ste presne videli, že ja som vystupovala po jednom policajtovi. V školách jak drogéri. No a potom, ale teda, ako to, ako to pokračovalo ďalej. Ja si pamätám, že som chodievala na metodicko-inštruktážne zamestnania. To sú také tie školenia pre policajtov. A tam ste presne videli, že ja som vystupovala po jednom policajtovi, ktorý školil o extrémizme spôsobom, ktorý bol 10 rokov neaktuálny. Hovoril svojim kolegom, čo majú odhaľovať, čo si majú všímať, nejaké tetovačky, nejaké pesničky, kapely, tričká. V dobe, kedy my sme mali politicky angažovanú krajinu pravicu a kedy nejaké skupiny, ktoré, hej, Petržalka, Enigma, už 10 rokov neexistovali. Čiže naozaj tam bola úplne, bola, že núdza o nejakú odbornú odbornú pomoc. Potom sa to trochu sprofesionalizovalo a vznikol tzv. výbor boja proti extrémizmu, radikalizmu, rasizmu, neviem, aký to má dlhý názov, volal sa v skratke VRAK. Myslím, že je dodnes zachovaný. Ja som bola v tom čase jeho podpredsedníčkou za mimovládnu obec. Pán Kaliňák bol predsedom za štátnu správu. A v tom čase tam boli mimovládky, ktoré naozaj, opakujem to znovu, bez nároku na nič, na nič, sme tam sedávali raz za dva mesiace aj tri, štyri, päť hodín, koľko bolo treba, a tvorili sme teda základné politiky a východiská v tejto téme. Rozdelili sme sa na pracovné skupiny a áno, robili sme aj na metodikách pre školy, robili sme už aj na iných nástrojoch, hej, gamifikácia, rôzne typy kampaní. Ja si pamätám, že dokonca ešte nejaké súťaže v Českej republike sme vyhrali. To bola taká kampaň, ktorú sme my robili, zhnednutie webov, že sme nechali, nechali… To bolo, myslím, že deň pripomienky obetí holokaustu, sme nechali zhnednúť… Robili sme to v spolupráci s Ministerstvom vnútra. Čiže viacero tých mimovládok, ktoré ste neskôr označili za politické mimovládky, robili roky, roky bezplatnú robotu v interakcii s Ministerstvom vnútra v oblasti prevencie kriminality, bez akejkoľvek teda, hej, takejto formalizácie, hoc sme my sami po nej volali. A vysvetlím, prečo sme po nej volali. Pretože v tom čase sa začalo stávať veľmi, veľmi neblahým trendom, že sa do škôl infiltrovali skupiny ako boli Slovenskí branci. A rôzne tieto polovojenské paramilitárne skupiny, dokonca, môj ty bože, známy vykričaný extrémista, dnes som ho už spomínala, Magát s Mišúnom, chodili robiť v Trnave prednášky, ktorí boli najväčší možní radikáli, akých sme tu za posledných 20 rokov a 30 rokov naozaj, naozaj trpeli. A preto sme my naozaj chceli, aby sa vytvoril nejaký kľúč, nejaké sito akreditačné, ktoré zneprístupní, aby sa do škôl a k deťom dostávali takéto závadové osoby. Nuž, ale potom to malo, hej, zvláštne pokračovanie. To už bola teda situácia, kedy som ja postupne odchádzala z mimovládneho sektoru. Kedy sa zaviedla tá povinnosť, že čokoľvek prichádza do školy, musia rodičia odobriť tým informovaným súhlasom. Tak si predstavte, že dneska by som, nebyť političkou, ak by som ostala ešte stále ako predsedníčka Ľudia proti rasizmu, ja už by som neprešla do tej školy, hej? Už by ma tam nepustili. Presne kvôli tej atmosfére, prepáčte, ktorú ste vy akože koaliční reprezentanti vyrobili presne voči tým mimovládkam, ktoré vám v týchto veciach najviac pomáhali. A kvôli kravinám, ktorými ste infiltrovali proste verejnú mienku o nejakých gender, neviem čo, ideológiách, čiže dneska by tam už ani mimovládky, ktoré bojujú proti násiliu na ženách, nemohli ísť. Hej, že hlavná vec, že máme tam všelijaké… No nechcem, som liberálka, tolerujem hocičo, ale presne práve tie subjekty, ktoré za tie roky nadobudli aj prax, aj kvalifikáciu, aj skúsenosti, aj ich tí samotní úradníci a aktéri v rámci teda tých štruktúr v rámci prevencie kriminality mali odskúšaných, poznali ich prácu, dnes sú proste ostrakizovaní, odkopnutí a dostali sme sa teda do bodu, že sme áno, radšej uprednostnili nejakého toho, ani ja neviem ani kto to je, ktorého ste tu celý deň spomínali. Čiže to, čo mňa na tom celom mrzí, je, že áno, ak je tu dnes vôľa, a prezumujme pre túto chvíľu, že je v tom dobrý úmysel, aby sa vytvorilo niečo, čo má sprofesionalizovať poskytovanie preventívnych programov. Tak potom toto veľmi zle začalo. Hej? Že už, keď aj hovorím, dám bokom, že aj ten zákon je odfláknutý, že nekladie ani poriadne podmienky na tú akreditáciu, ani nie na tie preventívne programy. Dalo by sa s tým oveľa lepšie vyhrať. Nevraviac teda o tom, že sú dneska na periférii presne tie subjekty, ktoré by v mnohých oblastiach dokázali byť užitočné. Sú proste, hej, majú tú nálepku politických mimovládok, asi teda za to možno aj, hej, my Ľudia proti rasizmu, že som pomáhala bezodplatne celých 10 rokov ministrovi vnútra Kaliňákovi. V živote sme za to nikdy nič nemali. To teda na margo toho príživníctva a parazitizmu, že naozaj nechcela by som… Život politika, kolegovia, oproti tomu je selanka. Že robiť v mimovládke v týchto témach, za ktorých vás celá republika nenávidí, lebo sa zastávate menšín a bojujete proti extrémizmu, je vlastne… Ja tuto, tuto je oproti tomu, čo musí robiť mimovládkar za tie peniaze, ktoré dostane, aj hej, byť kreatívec, aj byť hovorca, aj písať publikácie, aj školiť, aj pomáhať štátu, aj byť v pracovných skupinách, aj sa podieľať na tvorbe legislatívy. Kopec, kopec vecí som robievala za 700 € na faktúrach ako právnička, hej? A ešte som chodievala poskytovať bezplatnú právnu pomoc. Oproti tomu tento život, ktorý tu žijeme, hej, ako poslanci, je, že prechádzka ružovou záhradou. Ak niekto povie, že ľudia v mimovládnom sektore sú paraziti a príživníci, ktorí nikdy nepracovali, naozaj nevie, o čom hovorí a pravdepodobne by asi ani nevydržal jeden mesiac v tomto prostredí, pretože vy popri tom všetkom, čo som vymenovala, musíte ešte písať jednak projekty, súčasne realizujete bežiace a súčasne vyúčtovávate končiace. Hej? Čiže to je naozaj veľmi, veľmi nevďačná robota a mnohí z nás sme ju naozaj robili na prospech štátu. Ja sa za žiadnu aktivitu na prospech Ministerstva vnútra nehanbím, každú si obhájim. Dokonca mnohokrát to bolo tak, že ak prišlo na rad potreba odpočtovania, lebo viete, že ministerstvá musia vo vzťahu k medzinárodným organizáciám odpočtovať, čo robia v daných témach, tak Ministerstvo vnútra nemalo čo. Lebo vtedy neurobilo nič. Tak my sme boli natoľko veľkorysí, že sme si povedali, že dobre, napíšte tam naše aktivity, že sme to robili spolu. Robilo to síce Ľudia proti rasizmu, nedali ste na to ani cent, ale dobre, nech teda ministerstvo nie je v hanbe, tak tam napíšte, že ste sa na tom nejakým spôsobom podieľali. Čiže naozaj sme sa do tých preventívnych programov vkladali energiou, častokrát vlastnými zdrojmi, ktoré sme, hej, mali z iných projektov. Osobným personálnym kapitálom a došli sme do štádia, že dnes v nich vlastne práve tieto subjekty nemajú miesto a sú pravdepodobne teda asi preferovaní ľudia, ako je ten pán Randy. Čo je ešte také zvláštne, tak to sa týka tých peňazí. Keď sme sa o nich bavili, ja som si tu našla, že beží nový projekt Akadémie Policajného zboru a úradu prevencie kriminality. Že od novembra 2025 do októbra 29 má bežať projekt Podpora v boji proti prejavom radikalizmu a extrémizmu, pričom prijímateľom je Akadémia Policajného zboru, partnerom je úrad prevencie kriminality. Ide o nenávratný príspevok v hodnote milión € a teraz cieľ, veľmi zaujímavý: zvyšovať povedomie verejnosti a pracovníkov verejnej správy, neviem o čom, posilňovať kritické myslenie a spoluprácu s mimovládnym sektorom pri prevencii radikalizácie extrémizmu. A teraz neviem, že s ktorým tým mimovládnym sektorom, ktorý už áno, ešte stále síce formálne ostáva tá rada, o ktorej som vám hovorila, ten VRAK, kde som ja bývala teda podpredsedníčka, kde bola polovica z nich zástupcov z mimovládok, ale tie mimovládky sú na kolenách. Hej, že oni už v takýchto projektoch vo vzťahu k štátnej správe, zvlášť keď teda prijímateľom je Akadémia Policajného zboru, si neviem predstaviť, ako napĺňa účel a cieľ tak, ako je pri tejto podpore deklarovaný. Nehovoriac o tom, a to je ďalší taký, hej, môj príbeh z praxe, že mnohokrát, keď som vám spomínala, že som chodila na tie metodicko-inštruktážne zamestnania, že sme školili policajtov a teda pozorovala som ich, ako sú 10 rokov pozadu v tom, čo sa v tej téme deje, tak veľmi smutné bolo, že tento istý neduh mala aj samotná Akadémia Policajného zboru. Že tam vlastne ste pozerali na skriptá a neverili ste, že toto nenapísal šiestak na základnej škole. Hej? A áno, vidíte, aj tu v tomto návrhu sa predpokladá, že orgány, predpokladám, že asi aj akadémia, by nepotrebovali takýto proces akreditácie, keďže orgány verejnej správy a obce sú teda výnimky, ktoré nemusia preukazovať spôsobilo poskytovanie takýchto preventívnych… vôbec ste ma nevyrušili, v poriadku… v poskytovaní preventívnych programov. Čiže áno, vidíte, tu sa tiež našiel nejaký ďalší milión na preventívny program proti prejavom radikalizmu a extrémizmu. Áno, má ho teda manažovať úrad prevencie kriminality s Akadémiou Policajného zboru. Rátajú s nejakými mimovládkami, ktorým podrazili členky. Nevieme, čo bude výstupom. Nevieme teda, do akej miery budú spĺňať tie prizvané subjekty z tretieho sektora tie podmienky, ktoré naozaj by naplnili tento cieľ. A na záver možno ešte, ešte teda, aby som to zhrnula, čo mňa mimoriadne mrzí. Viete, že naozaj toto je veľmi dobrá vec, samotný ten návrh zákona, respektíve tá téma, ktorú prináša. Tá akreditácia je naozaj potrebná, aby sa do škôl nedostávali kadejakí, skade ruka, skade noha, aby sa k deťom nedostávali presne takíto všelijakí Randy a Magátovia, Mišúnovia, Branci, nedajbože Brat za brata a podobné, hej, závadové osoby. Čiže tá myšlienka je dobrá. Apelujem na to, že aj prax na konci dňa veľmi často skončí tou potemkiádou. Možno ešte na záver jeden príklad za všetky, ako to potom funguje, keď máte už dohodnutý takýto program, hej? Poviem vám príklad, vždy sa na Ministerstve vnútra robil Akčný plán boja proti rasizmu a extrémizmu, kde boli pridelené jednotlivým rezortom konkrétne úlohy, ktoré aj v rámci prevencie majú robiť. Keď prišlo na odpočtovanie, poviem vám príklad, ako sa to robilo. Ministerstvo obrany v tom čase malo podľa tohto akčného plánu úlohu urobiť vzdelávacie semináre k téme radikalizácie tak, aby aj príslušníci ozbrojených síl poznali túto problematiku. Lenže samozrejme na ňu neboli ľudia a zdroje. Takže Ministerstvo obrany vykázalo túto aktivitu tak, že: „No veď my mávame pravidelné semináre, sa to volá, myslím, že etika v mužstve alebo také niečo. A my sme sa vtedy, hej, v rámci tejto bežnej, ktorú majú povinne, vyučovacej slotu, dotkli aj tejto témy.“ V živote nikto by im nedokázal, či sa dotkli alebo nedotkli. Najlepšie pravdepodobne sa nedotkli, lebo by to tam nemal kto odprednášať. Takže sa to vykázalo v rámci úplne nejakej inej aktivity, ktorú už mali narozpočtovanú, ktorá bola súčasť ich povinného rozvrhu, a tým sa vlastne, hej, Ministerstvo vnútra si mohlo odfajknúť, že dobre, veď sme splnili. V rámci prevencie sme edukovali príslušníkov ozbrojených síl. A ja sa presne tohoto bojím, presne tohoto výkazníctva, tejto potemkiády. A teda hovorím, keď som na začiatku povedala, že tá kumulácia pod krídlami Ministerstva vnútra by mohla byť dobrá, ak by sme tam mali tú prirodzenú dôveru v úmysel a v aktérov a prideľovanie potom akreditácií v kontexte prideľovania a následne dotácií. Tak aj by sme aj toto dali bokom, že by sme teda povedali, že by to mohlo fungovať dobre, lebo všetci tu majú ten dobrý úmysel, tak ja sa na konci dňa bojím najviac toho, že to prvé stroskotá na tom, že sa budú vypisovať odpočty, ktoré nikto nerobil, preventívne programy, ktoré nikto neevalvoval, nemajú tam žiadne merateľné výstupy, nikto sa nebude zaoberať tým, či tam bol dosiahnutý cieľ, nikto si neoverí, aký to malo efekt na tie deti, nikto nebude vedieť, či vôbec, hej, nám tento typ kriminality, na ktorý sme cielili v rámci preventívnych aktivít, nejakým spôsobom klesá, či to je v kauzálnom účinku tých preventívnych programov. A toto je presne tá bieda toho štátneho výkazníctva a toho, keď sa naozaj na ministerstvách nerobia veci poriadne, keď tam nie sú ľudia, ktorí to vedia a chcú robiť poriadne. Ktorí majú potrebu áno, niečo vykázať, niečo odprezentovať. Skutek utek, potom, keď sa niečo stane na školách, tak, hej, budeme hľadať vinníka, budeme o tom robiť tlačovku, ale zase, hej, vlak popôjde ďalej. Čiže ja len naozaj v dobrom by som si veľmi priala, ak smiem odporučiť pánovi ministrovi, nech už teda akokoľvek, v akej verzii to má premyslené. Nech to naozaj nekončia tieto programy pri tom falošnom fejkovom víťazeníctve. Nech sa naozaj tejto téme prevencie kriminality… Pôjde ďalej. Čiže ja len naozaj v dobrom by som si veľmi priala, ak smiem odporučiť pánovi ministrovi, nech už teda akokoľvek, v akej verzii to má premyslené. Nech naozaj nekončia tieto programy pri tom falošnom, fejkovom víťazeníctve. Nech sa naozaj tejto téme prevencie kriminality venujú subjekty, ktoré nielenže sú bezúhonné, ale majú aj nejaký track record, že sa naozaj nejakým spôsobom ministerstvo, aspoň Ministerstvo vnútra, pokúsi o obnovu dôvery a dialógu práve s tými mimovládnymi organizáciami, ktoré v tom mali skúsenosť, ktoré v tom mali odbornosť a ktoré boli vyhodené proste, hej, ako špinavá handra bez ničoho s nálepkou politických mimovládok, aby tú robotu na konci dňa mal kto robiť, lebo to je robota. To je veľmi dôležitá robota, ktorá sa musí urobiť tak, aby bolo vidno výsledky, a nie tak, aby bolo vidno tisíc papierov a haldu papierov plných prázdneho odpočtovania bez toho, aby sa vôbec v praxi niečo prejavilo. Ďakujem.

Takže, ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci, aj za dôveru, ktorú ste teda vyslovili v môj príspevok, ktorý sa chystám predniesť. Vážený pán minister, ctené poslanecké kolegyne, ctení poslaneckí kolegovia, ja sa naozaj pokúsim na tomto mieste priniesť trochu úplne inú perspektívu. Ako niekto, kto v oblasti prevencie kriminality, možno s výnimkou pána poslanca Spišiaka, v tejto miestnosti robil najdlhšie, a to teda aj so všetkou úctou a pokorou vo vzťahu k pánovi ministrovi, keďže ja som vlastne od roku 2009 alebo 2010 robila, ešte vtedy sa to nazývalo, že odbor prevencie, priamo na Kancelárii ministra vnútra. Teraz sa to, myslím, volá Úrad prevencie kriminality. Čiže môžem vám ponúknuť perspektívu, ako to vyzerá naozaj v tej praxi, keď do toho vstupujú subjekty, ktoré sa usilujú prispieť k prevencii kriminality, ako to potom funguje v koexistencii so štátom, respektíve s jeho orgánmi, ktoré sú na to povolané. Veľakrát tu teda ale zaznela aj tá kritika k samotnému zákonu. Ja vám poviem úplne úprimne, ja ju tu skúsim skondenzovať, ale keby ste poznali tú prax, tak tá zákonná materiá od, tak ako je predložená, je ešte čert berte, si poviete, hej, že áno, ja tam tiež vnímam, že je tam do istej miery kumulácia mnohých prvkov na Ministerstve vnútra, lenže zase povedzme si, kde inde by mala byť, keď sa bavíme o prevencii kriminality. Čiže áno, ministerstvo vydáva akreditáciu, vedie register, vytvára štandardy tých preventívnych programov, zabezpečuje činnosť Rady vlády pre prevenciu. Myslím, že, ak sa nemýlim, pán minister je jej predseda, však? Pričom v tomto kontexte je zaujímavé teda aj to, že ministerstvo udeľuje akreditáciu, čo je v niektorých prípadoch podmienkou na získanie dotácií, aj takých dotácií, o ktorých znovu rozhoduje ministerstvo, ak ide o ministerské výzvy. Čiže áno, mohli by sme tu vidieť trošku konflikt záujmov, ale ja teda tým, že som tam v tom priestore bola, robila, viem si predstaviť čisto hypoteticky situáciu, že je tu naozaj na strane aj štátnej správy, aj potenciálnych subjektov a aktérov, ktorí by túto činnosť vykonávali, dobrý úmysel, čiže ako inak by to malo fungovať, než pod teda strechou Ministerstva vnútra. Tým zákonom ešte, možno hovorím, že z pohľadu tej praxe drobnostičky, a je tam vymedzený preventívny program ako súbor vzdelávacích a edukatívnych informačných aktivít v oblasti prevencie kriminality, čo je bohumilá činnosť, len tým, že tá prevencia sa musí vzťahovať na viaceré patologické, hej, prejavy, zvlášť teda také, ktoré ohrozujú mládež. Mala by mať samozrejme zahrnuté, alebo pomýšľať aj na iné typy aktivít, ako sú práca v teréne, keď sa bavíme napríklad o extrémistických skupinách, tak je už bežným trendom vytváranie exitových skupín, individuálne intervencie, sociálna práca a tak ďalej, a tak ďalej. Hej, tá samotná akreditácia podľa mňa kladie veľmi benevolentné podmienky. Je tam bezúhonnosť, vzdelanie, prax a teda predložený projekt. Nežiadajú sa tam také parametre, ktoré sme my v mimovládke museli do projektov napríklad napísať. Musíte mať merateľné výstupy. Musí tam byť merateľný indikátor, musí tam byť opis rizík, musí tam byť mechanizmus spätnej väzby od účastníkov. Musí tam takisto teda, hej, keď sa tu bavíme o tom nešťastníkovi youtuberovi, byť aj popis toho, ako predísť a vylúčiť možné riziká, ktorými by, s akokoľvek dobrým úmyslom, mohol projekt teda aj ohroziť tých, ktorým má pomôcť, a tak ďalej, a tak ďalej. Hovorím, toto sú všetko tie legislatívne veci, o ktorých môžeme viesť odbornú diskusiu. Áno, sú hodné kritiky, ale podľa mňa, aj keby to bolo naozaj kráľovsky napísané, problém je v tom, čo sa s tým stane v praxi. A teda ja som tú prax zažila a nenazvala by som ju nijak inak ako potemkiáda. Hej, že ako som povedala, poviem vám to na svojom vlastnom príbehu. Keď som skončila právnickú fakultu, v živote som nechcela ísť do advokácie. Chcela som robiť na Ústave štátu a práva. Nejakým omylom som skončila v témach extrémizmu a rasizmu. Bolo to v roku, myslím, že 2009 a začala som robiť v mimovládke Ľudia proti rasizmu. Ona bola v tom čase úplný monopol v tejto téme. Vznikla hneď v 90. rokoch, či sme chceli, či sme nechceli, boli sme to teda my, kto vykonával tie preventívne programy, kampane. Vtedy ešte neexistovalo GDPR, takže my sme mali obrovský, obrovský, myslím, že dodnes nemajú spravodajské služby taký archív, ktorý mal zmapovanú celú extrémistickú scénu. V tomto smere sme pomáhali polícii, aby teda mala prehľad o tom, kde, v akých lokalitách, akým spôsobom, aké závadové skupiny sa vyskytujú. No. Takisto sme robili kopec kampaní a, čo je veľmi dôležité, a v tejto chvíli som naozaj veľmi rada, že som zastihla pána predsedajúceho pána Danka. Pretože povedal takú vetu, ktorá ma zabolela v nedávnej relácii, že vy mimovládkari ste boli príživníci a parazity. Tak za to, čo vám tu popisujem, sme nikdy v živote z toho nič nemali. Hej, že pomáhali sme štátu, chodila som za vlastné peniaze ako vyštudovaná právnička chodiť na školy do Tornale, na východ, do Kežmarku. Posielali ma na bratislavské učňovky, kde, keď som prišla do miestnosti medzi mladých mužov, ktorí mali potetované všetky možné neonacistické symboly, som si nebola istá, či vyjdem živá a zdravá z tých dverí von. A nikdy v živote sme za to nič nedostávali. Naša mimovládka v živote nebola ani len v dotačnej schéme Ministerstva vnútra a boli sme s ním v interakcii, odkedy ja som v tejto téme pôsobila, a to si myslím, že som teda najdlhšie pôsobiaca právnička v tejto téme na Slovensku. Ale pamätám si teda, že sme sa v tejto téme stretli s pánom Halcinom, myslím, že ešte stále sa tomu venuje, však? A naozaj sme vtedy volali po tom, aby existovali akreditované subjekty, pretože, aby to jednak neležalo na pleciach vtedy existujúcej jednej mimovládky, robilo sa to na kolene a dokonca sám pán Hlinka chodil robiť tie prednášky. Chápete, že riaditeľ vtedy odboru prevencie chodil robiť prednášky na školy, lebo sme nemali akreditované subjekty. Bol tam koordinátor boja proti extrémizmu, ten chodil na prednášky. Hej? A ja teda ako zástupca mimovládneho sektora som chodila na prednášky. A veľmi sme chceli, aby existovalo niečo také, s čím teraz prichádza Ministerstvo vnútra, aby existovali nejaké parametre na to, že subjekt, ktorý splní určité odborné predpoklady, má nejakú prax, preukáže teda áno, aj bezúhonnosť, ale aj spôsobilosť, hej, v tej danej téme a schopnosť pôsobiť preventívne, aby sa naozaj dostal priestor a neležalo to na pleciach naozaj štátnych úradníkov, ktorí mali robiť systémové zmeny a nechodiť po školách ako drogári. No a potom ale teda, ako to pokračovalo ďalej. Ja si pamätám, že som chodievala na metodicko-inštrukčné zamestnania. To sú také tie školenia pre policajtov. A tam ste presne videli, že ja som vystupovala po jednom policajtovi. V školách jak drogéri. No a potom, ale teda, ako to, ako to pokračovalo ďalej. Ja si pamätám, že som chodievala na metodicko-inštruktážne zamestnania. To sú také tie školenia pre policajtov. A tam ste presne videli, že ja som vystupovala po jednom policajtovi, ktorý školil o extrémizme spôsobom, ktorý bol 10 rokov neaktuálny. Hovoril svojim kolegom, čo majú odhaľovať, čo si majú všímať, nejaké tetovačky, nejaké pesničky, kapely, tričká. V dobe, kedy my sme mali politicky angažovanú krajinu pravicu a kedy nejaké skupiny, ktoré, hej, Petržalka, Enigma, už 10 rokov neexistovali. Čiže naozaj tam bola úplne, bola, že núdza o nejakú odbornú odbornú pomoc. Potom sa to trochu sprofesionalizovalo a vznikol tzv. výbor boja proti extrémizmu, radikalizmu, rasizmu, neviem, aký to má dlhý názov, volal sa v skratke VRAK. Myslím, že je dodnes zachovaný. Ja som bola v tom čase jeho podpredsedníčkou za mimovládnu obec. Pán Kaliňák bol predsedom za štátnu správu. A v tom čase tam boli mimovládky, ktoré naozaj, opakujem to znovu, bez nároku na nič, na nič, sme tam sedávali raz za dva mesiace aj tri, štyri, päť hodín, koľko bolo treba, a tvorili sme teda základné politiky a východiská v tejto téme. Rozdelili sme sa na pracovné skupiny a áno, robili sme aj na metodikách pre školy, robili sme už aj na iných nástrojoch, hej, gamifikácia, rôzne typy kampaní. Ja si pamätám, že dokonca ešte nejaké súťaže v Českej republike sme vyhrali. To bola taká kampaň, ktorú sme my robili, zhnednutie webov, že sme nechali, nechali… To bolo, myslím, že deň pripomienky obetí holokaustu, sme nechali zhnednúť… Robili sme to v spolupráci s Ministerstvom vnútra. Čiže viacero tých mimovládok, ktoré ste neskôr označili za politické mimovládky, robili roky, roky bezplatnú robotu v interakcii s Ministerstvom vnútra v oblasti prevencie kriminality, bez akejkoľvek teda, hej, takejto formalizácie, hoc sme my sami po nej volali. A vysvetlím, prečo sme po nej volali. Pretože v tom čase sa začalo stávať veľmi, veľmi neblahým trendom, že sa do škôl infiltrovali skupiny ako boli Slovenskí branci. A rôzne tieto polovojenské paramilitárne skupiny, dokonca, môj ty bože, známy vykričaný extrémista, dnes som ho už spomínala, Magát s Mišúnom, chodili robiť v Trnave prednášky, ktorí boli najväčší možní radikáli, akých sme tu za posledných 20 rokov a 30 rokov naozaj, naozaj trpeli. A preto sme my naozaj chceli, aby sa vytvoril nejaký kľúč, nejaké sito akreditačné, ktoré zneprístupní, aby sa do škôl a k deťom dostávali takéto závadové osoby. Nuž, ale potom to malo, hej, zvláštne pokračovanie. To už bola teda situácia, kedy som ja postupne odchádzala z mimovládneho sektoru. Kedy sa zaviedla tá povinnosť, že čokoľvek prichádza do školy, musia rodičia odobriť tým informovaným súhlasom. Tak si predstavte, že dneska by som, nebyť političkou, ak by som ostala ešte stále ako predsedníčka Ľudia proti rasizmu, ja už by som neprešla do tej školy, hej? Už by ma tam nepustili. Presne kvôli tej atmosfére, prepáčte, ktorú ste vy akože koaliční reprezentanti vyrobili presne voči tým mimovládkam, ktoré vám v týchto veciach najviac pomáhali. A kvôli kravinám, ktorými ste infiltrovali proste verejnú mienku o nejakých gender, neviem čo, ideológiách, čiže dneska by tam už ani mimovládky, ktoré bojujú proti násiliu na ženách, nemohli ísť. Hej, že hlavná vec, že máme tam všelijaké… No nechcem, som liberálka, tolerujem hocičo, ale presne práve tie subjekty, ktoré za tie roky nadobudli aj prax, aj kvalifikáciu, aj skúsenosti, aj ich tí samotní úradníci a aktéri v rámci teda tých štruktúr v rámci prevencie kriminality mali odskúšaných, poznali ich prácu, dnes sú proste ostrakizovaní, odkopnutí a dostali sme sa teda do bodu, že sme áno, radšej uprednostnili nejakého toho, ani ja neviem ani kto to je, ktorého ste tu celý deň spomínali. Čiže to, čo mňa na tom celom mrzí, je, že áno, ak je tu dnes vôľa, a prezumujme pre túto chvíľu, že je v tom dobrý úmysel, aby sa vytvorilo niečo, čo má sprofesionalizovať poskytovanie preventívnych programov. Tak potom toto veľmi zle začalo. Hej? Že už, keď aj hovorím, dám bokom, že aj ten zákon je odfláknutý, že nekladie ani poriadne podmienky na tú akreditáciu, ani nie na tie preventívne programy. Dalo by sa s tým oveľa lepšie vyhrať. Nevraviac teda o tom, že sú dneska na periférii presne tie subjekty, ktoré by v mnohých oblastiach dokázali byť užitočné. Sú proste, hej, majú tú nálepku politických mimovládok, asi teda za to možno aj, hej, my Ľudia proti rasizmu, že som pomáhala bezodplatne celých 10 rokov ministrovi vnútra Kaliňákovi. V živote sme za to nikdy nič nemali. To teda na margo toho príživníctva a parazitizmu, že naozaj nechcela by som… Život politika, kolegovia, oproti tomu je selanka. Že robiť v mimovládke v týchto témach, za ktorých vás celá republika nenávidí, lebo sa zastávate menšín a bojujete proti extrémizmu, je vlastne… Ja tuto, tuto je oproti tomu, čo musí robiť mimovládkar za tie peniaze, ktoré dostane, aj hej, byť kreatívec, aj byť hovorca, aj písať publikácie, aj školiť, aj pomáhať štátu, aj byť v pracovných skupinách, aj sa podieľať na tvorbe legislatívy. Kopec, kopec vecí som robievala za 700 € na faktúrach ako právnička, hej? A ešte som chodievala poskytovať bezplatnú právnu pomoc. Oproti tomu tento život, ktorý tu žijeme, hej, ako poslanci, je, že prechádzka ružovou záhradou. Ak niekto povie, že ľudia v mimovládnom sektore sú paraziti a príživníci, ktorí nikdy nepracovali, naozaj nevie, o čom hovorí a pravdepodobne by asi ani nevydržal jeden mesiac v tomto prostredí, pretože vy popri tom všetkom, čo som vymenovala, musíte ešte písať jednak projekty, súčasne realizujete bežiace a súčasne vyúčtovávate končiace. Hej? Čiže to je naozaj veľmi, veľmi nevďačná robota a mnohí z nás sme ju naozaj robili na prospech štátu. Ja sa za žiadnu aktivitu na prospech Ministerstva vnútra nehanbím, každú si obhájim. Dokonca mnohokrát to bolo tak, že ak prišlo na rad potreba odpočtovania, lebo viete, že ministerstvá musia vo vzťahu k medzinárodným organizáciám odpočtovať, čo robia v daných témach, tak Ministerstvo vnútra nemalo čo. Lebo vtedy neurobilo nič. Tak my sme boli natoľko veľkorysí, že sme si povedali, že dobre, napíšte tam naše aktivity, že sme to robili spolu. Robilo to síce Ľudia proti rasizmu, nedali ste na to ani cent, ale dobre, nech teda ministerstvo nie je v hanbe, tak tam napíšte, že ste sa na tom nejakým spôsobom podieľali. Čiže naozaj sme sa do tých preventívnych programov vkladali energiou, častokrát vlastnými zdrojmi, ktoré sme, hej, mali z iných projektov. Osobným personálnym kapitálom a došli sme do štádia, že dnes v nich vlastne práve tieto subjekty nemajú miesto a sú pravdepodobne teda asi preferovaní ľudia, ako je ten pán Randy. Čo je ešte také zvláštne, tak to sa týka tých peňazí. Keď sme sa o nich bavili, ja som si tu našla, že beží nový projekt Akadémie Policajného zboru a úradu prevencie kriminality. Že od novembra 2025 do októbra 29 má bežať projekt Podpora v boji proti prejavom radikalizmu a extrémizmu, pričom prijímateľom je Akadémia Policajného zboru, partnerom je úrad prevencie kriminality. Ide o nenávratný príspevok v hodnote milión € a teraz cieľ, veľmi zaujímavý: zvyšovať povedomie verejnosti a pracovníkov verejnej správy, neviem o čom, posilňovať kritické myslenie a spoluprácu s mimovládnym sektorom pri prevencii radikalizácie extrémizmu. A teraz neviem, že s ktorým tým mimovládnym sektorom, ktorý už áno, ešte stále síce formálne ostáva tá rada, o ktorej som vám hovorila, ten VRAK, kde som ja bývala teda podpredsedníčka, kde bola polovica z nich zástupcov z mimovládok, ale tie mimovládky sú na kolenách. Hej, že oni už v takýchto projektoch vo vzťahu k štátnej správe, zvlášť keď teda prijímateľom je Akadémia Policajného zboru, si neviem predstaviť, ako napĺňa účel a cieľ tak, ako je pri tejto podpore deklarovaný. Nehovoriac o tom, a to je ďalší taký, hej, môj príbeh z praxe, že mnohokrát, keď som vám spomínala, že som chodila na tie metodicko-inštruktážne zamestnania, že sme školili policajtov a teda pozorovala som ich, ako sú 10 rokov pozadu v tom, čo sa v tej téme deje, tak veľmi smutné bolo, že tento istý neduh mala aj samotná Akadémia Policajného zboru. Že tam vlastne ste pozerali na skriptá a neverili ste, že toto nenapísal šiestak na základnej škole. Hej? A áno, vidíte, aj tu v tomto návrhu sa predpokladá, že orgány, predpokladám, že asi aj akadémia, by nepotrebovali takýto proces akreditácie, keďže orgány verejnej správy a obce sú teda výnimky, ktoré nemusia preukazovať spôsobilo poskytovanie takýchto preventívnych… vôbec ste ma nevyrušili, v poriadku… v poskytovaní preventívnych programov. Čiže áno, vidíte, tu sa tiež našiel nejaký ďalší milión na preventívny program proti prejavom radikalizmu a extrémizmu. Áno, má ho teda manažovať úrad prevencie kriminality s Akadémiou Policajného zboru. Rátajú s nejakými mimovládkami, ktorým podrazili členky. Nevieme, čo bude výstupom. Nevieme teda, do akej miery budú spĺňať tie prizvané subjekty z tretieho sektora tie podmienky, ktoré naozaj by naplnili tento cieľ. A na záver možno ešte, ešte teda, aby som to zhrnula, čo mňa mimoriadne mrzí. Viete, že naozaj toto je veľmi dobrá vec, samotný ten návrh zákona, respektíve tá téma, ktorú prináša. Tá akreditácia je naozaj potrebná, aby sa do škôl nedostávali kadejakí, skade ruka, skade noha, aby sa k deťom nedostávali presne takíto všelijakí Randy a Magátovia, Mišúnovia, Branci, nedajbože Brat za brata a podobné, hej, závadové osoby. Čiže tá myšlienka je dobrá. Apelujem na to, že aj prax na konci dňa veľmi často skončí tou potemkiádou. Možno ešte na záver jeden príklad za všetky, ako to potom funguje, keď máte už dohodnutý takýto program, hej? Poviem vám príklad, vždy sa na Ministerstve vnútra robil Akčný plán boja proti rasizmu a extrémizmu, kde boli pridelené jednotlivým rezortom konkrétne úlohy, ktoré aj v rámci prevencie majú robiť. Keď prišlo na odpočtovanie, poviem vám príklad, ako sa to robilo. Ministerstvo obrany v tom čase malo podľa tohto akčného plánu úlohu urobiť vzdelávacie semináre k téme radikalizácie tak, aby aj príslušníci ozbrojených síl poznali túto problematiku. Lenže samozrejme na ňu neboli ľudia a zdroje. Takže Ministerstvo obrany vykázalo túto aktivitu tak, že: „No veď my mávame pravidelné semináre, sa to volá, myslím, že etika v mužstve alebo také niečo. A my sme sa vtedy, hej, v rámci tejto bežnej, ktorú majú povinne, vyučovacej slotu, dotkli aj tejto témy.“ V živote nikto by im nedokázal, či sa dotkli alebo nedotkli. Najlepšie pravdepodobne sa nedotkli, lebo by to tam nemal kto odprednášať. Takže sa to vykázalo v rámci úplne nejakej inej aktivity, ktorú už mali narozpočtovanú, ktorá bola súčasť ich povinného rozvrhu, a tým sa vlastne, hej, Ministerstvo vnútra si mohlo odfajknúť, že dobre, veď sme splnili. V rámci prevencie sme edukovali príslušníkov ozbrojených síl. A ja sa presne tohoto bojím, presne tohoto výkazníctva, tejto potemkiády. A teda hovorím, keď som na začiatku povedala, že tá kumulácia pod krídlami Ministerstva vnútra by mohla byť dobrá, ak by sme tam mali tú prirodzenú dôveru v úmysel a v aktérov a prideľovanie potom akreditácií v kontexte prideľovania a následne dotácií. Tak aj by sme aj toto dali bokom, že by sme teda povedali, že by to mohlo fungovať dobre, lebo všetci tu majú ten dobrý úmysel, tak ja sa na konci dňa bojím najviac toho, že to prvé stroskotá na tom, že sa budú vypisovať odpočty, ktoré nikto nerobil, preventívne programy, ktoré nikto neevalvoval, nemajú tam žiadne merateľné výstupy, nikto sa nebude zaoberať tým, či tam bol dosiahnutý cieľ, nikto si neoverí, aký to malo efekt na tie deti, nikto nebude vedieť, či vôbec, hej, nám tento typ kriminality, na ktorý sme cielili v rámci preventívnych aktivít, nejakým spôsobom klesá, či to je v kauzálnom účinku tých preventívnych programov. A toto je presne tá bieda toho štátneho výkazníctva a toho, keď sa naozaj na ministerstvách nerobia veci poriadne, keď tam nie sú ľudia, ktorí to vedia a chcú robiť poriadne. Ktorí majú potrebu áno, niečo vykázať, niečo odprezentovať. Skutek utek, potom, keď sa niečo stane na školách, tak, hej, budeme hľadať vinníka, budeme o tom robiť tlačovku, ale zase, hej, vlak popôjde ďalej. Čiže ja len naozaj v dobrom by som si veľmi priala, ak smiem odporučiť pánovi ministrovi, nech už teda akokoľvek, v akej verzii to má premyslené. Nech to naozaj nekončia tieto programy pri tom falošnom fejkovom víťazeníctve. Nech sa naozaj tejto téme prevencie kriminality… Pôjde ďalej. Čiže ja len naozaj v dobrom by som si veľmi priala, ak smiem odporučiť pánovi ministrovi, nech už teda akokoľvek, v akej verzii to má premyslené. Nech naozaj nekončia tieto programy pri tom falošnom, fejkovom víťazeníctve. Nech sa naozaj tejto téme prevencie kriminality venujú subjekty, ktoré nielenže sú bezúhonné, ale majú aj nejaký track record, že sa naozaj nejakým spôsobom ministerstvo, aspoň Ministerstvo vnútra, pokúsi o obnovu dôvery a dialógu práve s tými mimovládnymi organizáciami, ktoré v tom mali skúsenosť, ktoré v tom mali odbornosť a ktoré boli vyhodené proste, hej, ako špinavá handra bez ničoho s nálepkou politických mimovládok, aby tú robotu na konci dňa mal kto robiť, lebo to je robota. To je veľmi dôležitá robota, ktorá sa musí urobiť tak, aby bolo vidno výsledky, a nie tak, aby bolo vidno tisíc papierov a haldu papierov plných prázdneho odpočtovania bez toho, aby sa vôbec v praxi niečo prejavilo. Ďakujem.

Takže, ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci, aj za dôveru, ktorú ste teda vyslovili v môj príspevok, ktorý sa chystám predniesť. Vážený pán minister, ctené poslanecké kolegyne, ctení poslaneckí kolegovia, ja sa naozaj pokúsim na tomto mieste priniesť trochu úplne inú perspektívu. Ako niekto, kto v oblasti prevencie kriminality, možno s výnimkou pána poslanca Spišiaka, v tejto miestnosti robil najdlhšie, a to teda aj so všetkou úctou a pokorou vo vzťahu k pánovi ministrovi, keďže ja som vlastne od roku 2009 alebo 2010 robila, ešte vtedy sa to nazývalo, že odbor prevencie, priamo na Kancelárii ministra vnútra. Teraz sa to, myslím, volá Úrad prevencie kriminality. Čiže môžem vám ponúknuť perspektívu, ako to vyzerá naozaj v tej praxi, keď do toho vstupujú subjekty, ktoré sa usilujú prispieť k prevencii kriminality, ako to potom funguje v koexistencii so štátom, respektíve s jeho orgánmi, ktoré sú na to povolané. Veľakrát tu teda ale zaznela aj tá kritika k samotnému zákonu. Ja vám poviem úplne úprimne, ja ju tu skúsim skondenzovať, ale keby ste poznali tú prax, tak tá zákonná materiá od, tak ako je predložená, je ešte čert berte, si poviete, hej, že áno, ja tam tiež vnímam, že je tam do istej miery kumulácia mnohých prvkov na Ministerstve vnútra, lenže zase povedzme si, kde inde by mala byť, keď sa bavíme o prevencii kriminality. Čiže áno, ministerstvo vydáva akreditáciu, vedie register, vytvára štandardy tých preventívnych programov, zabezpečuje činnosť Rady vlády pre prevenciu. Myslím, že, ak sa nemýlim, pán minister je jej predseda, však? Pričom v tomto kontexte je zaujímavé teda aj to, že ministerstvo udeľuje akreditáciu, čo je v niektorých prípadoch podmienkou na získanie dotácií, aj takých dotácií, o ktorých znovu rozhoduje ministerstvo, ak ide o ministerské výzvy. Čiže áno, mohli by sme tu vidieť trošku konflikt záujmov, ale ja teda tým, že som tam v tom priestore bola, robila, viem si predstaviť čisto hypoteticky situáciu, že je tu naozaj na strane aj štátnej správy, aj potenciálnych subjektov a aktérov, ktorí by túto činnosť vykonávali, dobrý úmysel, čiže ako inak by to malo fungovať, než pod teda strechou Ministerstva vnútra. Tým zákonom ešte, možno hovorím, že z pohľadu tej praxe drobnostičky, a je tam vymedzený preventívny program ako súbor vzdelávacích a edukatívnych informačných aktivít v oblasti prevencie kriminality, čo je bohumilá činnosť, len tým, že tá prevencia sa musí vzťahovať na viaceré patologické, hej, prejavy, zvlášť teda také, ktoré ohrozujú mládež. Mala by mať samozrejme zahrnuté, alebo pomýšľať aj na iné typy aktivít, ako sú práca v teréne, keď sa bavíme napríklad o extrémistických skupinách, tak je už bežným trendom vytváranie exitových skupín, individuálne intervencie, sociálna práca a tak ďalej, a tak ďalej. Hej, tá samotná akreditácia podľa mňa kladie veľmi benevolentné podmienky. Je tam bezúhonnosť, vzdelanie, prax a teda predložený projekt. Nežiadajú sa tam také parametre, ktoré sme my v mimovládke museli do projektov napríklad napísať. Musíte mať merateľné výstupy. Musí tam byť merateľný indikátor, musí tam byť opis rizík, musí tam byť mechanizmus spätnej väzby od účastníkov. Musí tam takisto teda, hej, keď sa tu bavíme o tom nešťastníkovi youtuberovi, byť aj popis toho, ako predísť a vylúčiť možné riziká, ktorými by, s akokoľvek dobrým úmyslom, mohol projekt teda aj ohroziť tých, ktorým má pomôcť, a tak ďalej, a tak ďalej. Hovorím, toto sú všetko tie legislatívne veci, o ktorých môžeme viesť odbornú diskusiu. Áno, sú hodné kritiky, ale podľa mňa, aj keby to bolo naozaj kráľovsky napísané, problém je v tom, čo sa s tým stane v praxi. A teda ja som tú prax zažila a nenazvala by som ju nijak inak ako potemkiáda. Hej, že ako som povedala, poviem vám to na svojom vlastnom príbehu. Keď som skončila právnickú fakultu, v živote som nechcela ísť do advokácie. Chcela som robiť na Ústave štátu a práva. Nejakým omylom som skončila v témach extrémizmu a rasizmu. Bolo to v roku, myslím, že 2009 a začala som robiť v mimovládke Ľudia proti rasizmu. Ona bola v tom čase úplný monopol v tejto téme. Vznikla hneď v 90. rokoch, či sme chceli, či sme nechceli, boli sme to teda my, kto vykonával tie preventívne programy, kampane. Vtedy ešte neexistovalo GDPR, takže my sme mali obrovský, obrovský, myslím, že dodnes nemajú spravodajské služby taký archív, ktorý mal zmapovanú celú extrémistickú scénu. V tomto smere sme pomáhali polícii, aby teda mala prehľad o tom, kde, v akých lokalitách, akým spôsobom, aké závadové skupiny sa vyskytujú. No. Takisto sme robili kopec kampaní a, čo je veľmi dôležité, a v tejto chvíli som naozaj veľmi rada, že som zastihla pána predsedajúceho pána Danka. Pretože povedal takú vetu, ktorá ma zabolela v nedávnej relácii, že vy mimovládkari ste boli príživníci a parazity. Tak za to, čo vám tu popisujem, sme nikdy v živote z toho nič nemali. Hej, že pomáhali sme štátu, chodila som za vlastné peniaze ako vyštudovaná právnička chodiť na školy do Tornale, na východ, do Kežmarku. Posielali ma na bratislavské učňovky, kde, keď som prišla do miestnosti medzi mladých mužov, ktorí mali potetované všetky možné neonacistické symboly, som si nebola istá, či vyjdem živá a zdravá z tých dverí von. A nikdy v živote sme za to nič nedostávali. Naša mimovládka v živote nebola ani len v dotačnej schéme Ministerstva vnútra a boli sme s ním v interakcii, odkedy ja som v tejto téme pôsobila, a to si myslím, že som teda najdlhšie pôsobiaca právnička v tejto téme na Slovensku. Ale pamätám si teda, že sme sa v tejto téme stretli s pánom Halcinom, myslím, že ešte stále sa tomu venuje, však? A naozaj sme vtedy volali po tom, aby existovali akreditované subjekty, pretože, aby to jednak neležalo na pleciach vtedy existujúcej jednej mimovládky, robilo sa to na kolene a dokonca sám pán Hlinka chodil robiť tie prednášky. Chápete, že riaditeľ vtedy odboru prevencie chodil robiť prednášky na školy, lebo sme nemali akreditované subjekty. Bol tam koordinátor boja proti extrémizmu, ten chodil na prednášky. Hej? A ja teda ako zástupca mimovládneho sektora som chodila na prednášky. A veľmi sme chceli, aby existovalo niečo také, s čím teraz prichádza Ministerstvo vnútra, aby existovali nejaké parametre na to, že subjekt, ktorý splní určité odborné predpoklady, má nejakú prax, preukáže teda áno, aj bezúhonnosť, ale aj spôsobilosť, hej, v tej danej téme a schopnosť pôsobiť preventívne, aby sa naozaj dostal priestor a neležalo to na pleciach naozaj štátnych úradníkov, ktorí mali robiť systémové zmeny a nechodiť po školách ako drogári. No a potom ale teda, ako to pokračovalo ďalej. Ja si pamätám, že som chodievala na metodicko-inštrukčné zamestnania. To sú také tie školenia pre policajtov. A tam ste presne videli, že ja som vystupovala po jednom policajtovi. V školách jak drogéri. No a potom, ale teda, ako to, ako to pokračovalo ďalej. Ja si pamätám, že som chodievala na metodicko-inštruktážne zamestnania. To sú také tie školenia pre policajtov. A tam ste presne videli, že ja som vystupovala po jednom policajtovi, ktorý školil o extrémizme spôsobom, ktorý bol 10 rokov neaktuálny. Hovoril svojim kolegom, čo majú odhaľovať, čo si majú všímať, nejaké tetovačky, nejaké pesničky, kapely, tričká. V dobe, kedy my sme mali politicky angažovanú krajinu pravicu a kedy nejaké skupiny, ktoré, hej, Petržalka, Enigma, už 10 rokov neexistovali. Čiže naozaj tam bola úplne, bola, že núdza o nejakú odbornú odbornú pomoc. Potom sa to trochu sprofesionalizovalo a vznikol tzv. výbor boja proti extrémizmu, radikalizmu, rasizmu, neviem, aký to má dlhý názov, volal sa v skratke VRAK. Myslím, že je dodnes zachovaný. Ja som bola v tom čase jeho podpredsedníčkou za mimovládnu obec. Pán Kaliňák bol predsedom za štátnu správu. A v tom čase tam boli mimovládky, ktoré naozaj, opakujem to znovu, bez nároku na nič, na nič, sme tam sedávali raz za dva mesiace aj tri, štyri, päť hodín, koľko bolo treba, a tvorili sme teda základné politiky a východiská v tejto téme. Rozdelili sme sa na pracovné skupiny a áno, robili sme aj na metodikách pre školy, robili sme už aj na iných nástrojoch, hej, gamifikácia, rôzne typy kampaní. Ja si pamätám, že dokonca ešte nejaké súťaže v Českej republike sme vyhrali. To bola taká kampaň, ktorú sme my robili, zhnednutie webov, že sme nechali, nechali… To bolo, myslím, že deň pripomienky obetí holokaustu, sme nechali zhnednúť… Robili sme to v spolupráci s Ministerstvom vnútra. Čiže viacero tých mimovládok, ktoré ste neskôr označili za politické mimovládky, robili roky, roky bezplatnú robotu v interakcii s Ministerstvom vnútra v oblasti prevencie kriminality, bez akejkoľvek teda, hej, takejto formalizácie, hoc sme my sami po nej volali. A vysvetlím, prečo sme po nej volali. Pretože v tom čase sa začalo stávať veľmi, veľmi neblahým trendom, že sa do škôl infiltrovali skupiny ako boli Slovenskí branci. A rôzne tieto polovojenské paramilitárne skupiny, dokonca, môj ty bože, známy vykričaný extrémista, dnes som ho už spomínala, Magát s Mišúnom, chodili robiť v Trnave prednášky, ktorí boli najväčší možní radikáli, akých sme tu za posledných 20 rokov a 30 rokov naozaj, naozaj trpeli. A preto sme my naozaj chceli, aby sa vytvoril nejaký kľúč, nejaké sito akreditačné, ktoré zneprístupní, aby sa do škôl a k deťom dostávali takéto závadové osoby. Nuž, ale potom to malo, hej, zvláštne pokračovanie. To už bola teda situácia, kedy som ja postupne odchádzala z mimovládneho sektoru. Kedy sa zaviedla tá povinnosť, že čokoľvek prichádza do školy, musia rodičia odobriť tým informovaným súhlasom. Tak si predstavte, že dneska by som, nebyť političkou, ak by som ostala ešte stále ako predsedníčka Ľudia proti rasizmu, ja už by som neprešla do tej školy, hej? Už by ma tam nepustili. Presne kvôli tej atmosfére, prepáčte, ktorú ste vy akože koaliční reprezentanti vyrobili presne voči tým mimovládkam, ktoré vám v týchto veciach najviac pomáhali. A kvôli kravinám, ktorými ste infiltrovali proste verejnú mienku o nejakých gender, neviem čo, ideológiách, čiže dneska by tam už ani mimovládky, ktoré bojujú proti násiliu na ženách, nemohli ísť. Hej, že hlavná vec, že máme tam všelijaké… No nechcem, som liberálka, tolerujem hocičo, ale presne práve tie subjekty, ktoré za tie roky nadobudli aj prax, aj kvalifikáciu, aj skúsenosti, aj ich tí samotní úradníci a aktéri v rámci teda tých štruktúr v rámci prevencie kriminality mali odskúšaných, poznali ich prácu, dnes sú proste ostrakizovaní, odkopnutí a dostali sme sa teda do bodu, že sme áno, radšej uprednostnili nejakého toho, ani ja neviem ani kto to je, ktorého ste tu celý deň spomínali. Čiže to, čo mňa na tom celom mrzí, je, že áno, ak je tu dnes vôľa, a prezumujme pre túto chvíľu, že je v tom dobrý úmysel, aby sa vytvorilo niečo, čo má sprofesionalizovať poskytovanie preventívnych programov. Tak potom toto veľmi zle začalo. Hej? Že už, keď aj hovorím, dám bokom, že aj ten zákon je odfláknutý, že nekladie ani poriadne podmienky na tú akreditáciu, ani nie na tie preventívne programy. Dalo by sa s tým oveľa lepšie vyhrať. Nevraviac teda o tom, že sú dneska na periférii presne tie subjekty, ktoré by v mnohých oblastiach dokázali byť užitočné. Sú proste, hej, majú tú nálepku politických mimovládok, asi teda za to možno aj, hej, my Ľudia proti rasizmu, že som pomáhala bezodplatne celých 10 rokov ministrovi vnútra Kaliňákovi. V živote sme za to nikdy nič nemali. To teda na margo toho príživníctva a parazitizmu, že naozaj nechcela by som… Život politika, kolegovia, oproti tomu je selanka. Že robiť v mimovládke v týchto témach, za ktorých vás celá republika nenávidí, lebo sa zastávate menšín a bojujete proti extrémizmu, je vlastne… Ja tuto, tuto je oproti tomu, čo musí robiť mimovládkar za tie peniaze, ktoré dostane, aj hej, byť kreatívec, aj byť hovorca, aj písať publikácie, aj školiť, aj pomáhať štátu, aj byť v pracovných skupinách, aj sa podieľať na tvorbe legislatívy. Kopec, kopec vecí som robievala za 700 € na faktúrach ako právnička, hej? A ešte som chodievala poskytovať bezplatnú právnu pomoc. Oproti tomu tento život, ktorý tu žijeme, hej, ako poslanci, je, že prechádzka ružovou záhradou. Ak niekto povie, že ľudia v mimovládnom sektore sú paraziti a príživníci, ktorí nikdy nepracovali, naozaj nevie, o čom hovorí a pravdepodobne by asi ani nevydržal jeden mesiac v tomto prostredí, pretože vy popri tom všetkom, čo som vymenovala, musíte ešte písať jednak projekty, súčasne realizujete bežiace a súčasne vyúčtovávate končiace. Hej? Čiže to je naozaj veľmi, veľmi nevďačná robota a mnohí z nás sme ju naozaj robili na prospech štátu. Ja sa za žiadnu aktivitu na prospech Ministerstva vnútra nehanbím, každú si obhájim. Dokonca mnohokrát to bolo tak, že ak prišlo na rad potreba odpočtovania, lebo viete, že ministerstvá musia vo vzťahu k medzinárodným organizáciám odpočtovať, čo robia v daných témach, tak Ministerstvo vnútra nemalo čo. Lebo vtedy neurobilo nič. Tak my sme boli natoľko veľkorysí, že sme si povedali, že dobre, napíšte tam naše aktivity, že sme to robili spolu. Robilo to síce Ľudia proti rasizmu, nedali ste na to ani cent, ale dobre, nech teda ministerstvo nie je v hanbe, tak tam napíšte, že ste sa na tom nejakým spôsobom podieľali. Čiže naozaj sme sa do tých preventívnych programov vkladali energiou, častokrát vlastnými zdrojmi, ktoré sme, hej, mali z iných projektov. Osobným personálnym kapitálom a došli sme do štádia, že dnes v nich vlastne práve tieto subjekty nemajú miesto a sú pravdepodobne teda asi preferovaní ľudia, ako je ten pán Randy. Čo je ešte také zvláštne, tak to sa týka tých peňazí. Keď sme sa o nich bavili, ja som si tu našla, že beží nový projekt Akadémie Policajného zboru a úradu prevencie kriminality. Že od novembra 2025 do októbra 29 má bežať projekt Podpora v boji proti prejavom radikalizmu a extrémizmu, pričom prijímateľom je Akadémia Policajného zboru, partnerom je úrad prevencie kriminality. Ide o nenávratný príspevok v hodnote milión € a teraz cieľ, veľmi zaujímavý: zvyšovať povedomie verejnosti a pracovníkov verejnej správy, neviem o čom, posilňovať kritické myslenie a spoluprácu s mimovládnym sektorom pri prevencii radikalizácie extrémizmu. A teraz neviem, že s ktorým tým mimovládnym sektorom, ktorý už áno, ešte stále síce formálne ostáva tá rada, o ktorej som vám hovorila, ten VRAK, kde som ja bývala teda podpredsedníčka, kde bola polovica z nich zástupcov z mimovládok, ale tie mimovládky sú na kolenách. Hej, že oni už v takýchto projektoch vo vzťahu k štátnej správe, zvlášť keď teda prijímateľom je Akadémia Policajného zboru, si neviem predstaviť, ako napĺňa účel a cieľ tak, ako je pri tejto podpore deklarovaný. Nehovoriac o tom, a to je ďalší taký, hej, môj príbeh z praxe, že mnohokrát, keď som vám spomínala, že som chodila na tie metodicko-inštruktážne zamestnania, že sme školili policajtov a teda pozorovala som ich, ako sú 10 rokov pozadu v tom, čo sa v tej téme deje, tak veľmi smutné bolo, že tento istý neduh mala aj samotná Akadémia Policajného zboru. Že tam vlastne ste pozerali na skriptá a neverili ste, že toto nenapísal šiestak na základnej škole. Hej? A áno, vidíte, aj tu v tomto návrhu sa predpokladá, že orgány, predpokladám, že asi aj akadémia, by nepotrebovali takýto proces akreditácie, keďže orgány verejnej správy a obce sú teda výnimky, ktoré nemusia preukazovať spôsobilo poskytovanie takýchto preventívnych… vôbec ste ma nevyrušili, v poriadku… v poskytovaní preventívnych programov. Čiže áno, vidíte, tu sa tiež našiel nejaký ďalší milión na preventívny program proti prejavom radikalizmu a extrémizmu. Áno, má ho teda manažovať úrad prevencie kriminality s Akadémiou Policajného zboru. Rátajú s nejakými mimovládkami, ktorým podrazili členky. Nevieme, čo bude výstupom. Nevieme teda, do akej miery budú spĺňať tie prizvané subjekty z tretieho sektora tie podmienky, ktoré naozaj by naplnili tento cieľ. A na záver možno ešte, ešte teda, aby som to zhrnula, čo mňa mimoriadne mrzí. Viete, že naozaj toto je veľmi dobrá vec, samotný ten návrh zákona, respektíve tá téma, ktorú prináša. Tá akreditácia je naozaj potrebná, aby sa do škôl nedostávali kadejakí, skade ruka, skade noha, aby sa k deťom nedostávali presne takíto všelijakí Randy a Magátovia, Mišúnovia, Branci, nedajbože Brat za brata a podobné, hej, závadové osoby. Čiže tá myšlienka je dobrá. Apelujem na to, že aj prax na konci dňa veľmi často skončí tou potemkiádou. Možno ešte na záver jeden príklad za všetky, ako to potom funguje, keď máte už dohodnutý takýto program, hej? Poviem vám príklad, vždy sa na Ministerstve vnútra robil Akčný plán boja proti rasizmu a extrémizmu, kde boli pridelené jednotlivým rezortom konkrétne úlohy, ktoré aj v rámci prevencie majú robiť. Keď prišlo na odpočtovanie, poviem vám príklad, ako sa to robilo. Ministerstvo obrany v tom čase malo podľa tohto akčného plánu úlohu urobiť vzdelávacie semináre k téme radikalizácie tak, aby aj príslušníci ozbrojených síl poznali túto problematiku. Lenže samozrejme na ňu neboli ľudia a zdroje. Takže Ministerstvo obrany vykázalo túto aktivitu tak, že: „No veď my mávame pravidelné semináre, sa to volá, myslím, že etika v mužstve alebo také niečo. A my sme sa vtedy, hej, v rámci tejto bežnej, ktorú majú povinne, vyučovacej slotu, dotkli aj tejto témy.“ V živote nikto by im nedokázal, či sa dotkli alebo nedotkli. Najlepšie pravdepodobne sa nedotkli, lebo by to tam nemal kto odprednášať. Takže sa to vykázalo v rámci úplne nejakej inej aktivity, ktorú už mali narozpočtovanú, ktorá bola súčasť ich povinného rozvrhu, a tým sa vlastne, hej, Ministerstvo vnútra si mohlo odfajknúť, že dobre, veď sme splnili. V rámci prevencie sme edukovali príslušníkov ozbrojených síl. A ja sa presne tohoto bojím, presne tohoto výkazníctva, tejto potemkiády. A teda hovorím, keď som na začiatku povedala, že tá kumulácia pod krídlami Ministerstva vnútra by mohla byť dobrá, ak by sme tam mali tú prirodzenú dôveru v úmysel a v aktérov a prideľovanie potom akreditácií v kontexte prideľovania a následne dotácií. Tak aj by sme aj toto dali bokom, že by sme teda povedali, že by to mohlo fungovať dobre, lebo všetci tu majú ten dobrý úmysel, tak ja sa na konci dňa bojím najviac toho, že to prvé stroskotá na tom, že sa budú vypisovať odpočty, ktoré nikto nerobil, preventívne programy, ktoré nikto neevalvoval, nemajú tam žiadne merateľné výstupy, nikto sa nebude zaoberať tým, či tam bol dosiahnutý cieľ, nikto si neoverí, aký to malo efekt na tie deti, nikto nebude vedieť, či vôbec, hej, nám tento typ kriminality, na ktorý sme cielili v rámci preventívnych aktivít, nejakým spôsobom klesá, či to je v kauzálnom účinku tých preventívnych programov. A toto je presne tá bieda toho štátneho výkazníctva a toho, keď sa naozaj na ministerstvách nerobia veci poriadne, keď tam nie sú ľudia, ktorí to vedia a chcú robiť poriadne. Ktorí majú potrebu áno, niečo vykázať, niečo odprezentovať. Skutek utek, potom, keď sa niečo stane na školách, tak, hej, budeme hľadať vinníka, budeme o tom robiť tlačovku, ale zase, hej, vlak popôjde ďalej. Čiže ja len naozaj v dobrom by som si veľmi priala, ak smiem odporučiť pánovi ministrovi, nech už teda akokoľvek, v akej verzii to má premyslené. Nech to naozaj nekončia tieto programy pri tom falošnom fejkovom víťazeníctve. Nech sa naozaj tejto téme prevencie kriminality… Pôjde ďalej. Čiže ja len naozaj v dobrom by som si veľmi priala, ak smiem odporučiť pánovi ministrovi, nech už teda akokoľvek, v akej verzii to má premyslené. Nech naozaj nekončia tieto programy pri tom falošnom, fejkovom víťazeníctve. Nech sa naozaj tejto téme prevencie kriminality venujú subjekty, ktoré nielenže sú bezúhonné, ale majú aj nejaký track record, že sa naozaj nejakým spôsobom ministerstvo, aspoň Ministerstvo vnútra, pokúsi o obnovu dôvery a dialógu práve s tými mimovládnymi organizáciami, ktoré v tom mali skúsenosť, ktoré v tom mali odbornosť a ktoré boli vyhodené proste, hej, ako špinavá handra bez ničoho s nálepkou politických mimovládok, aby tú robotu na konci dňa mal kto robiť, lebo to je robota. To je veľmi dôležitá robota, ktorá sa musí urobiť tak, aby bolo vidno výsledky, a nie tak, aby bolo vidno tisíc papierov a haldu papierov plných prázdneho odpočtovania bez toho, aby sa vôbec v praxi niečo prejavilo. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pre mňa je zvláštne, že keď sa bavíme o téme nejakej edukácie mladých, tak tu zaznie v pléne na adresu vystupujúceho z radu koaličných poslancov výrok, že klameš ako najväčší cigán. Tak neviem úplne, či to aj pri tom útlocite, akým je teda typický pán predsedajúci, nestálo za upozornenie. Teda to si naozaj ako Rómka vyprosujem. A k tomu samotnému, ja som 10 rokov robila s pánom Halcinom, ktorý bol šéf odboru prevencie kriminality na Ministerstve vnútra. Môžem vám potom v rozprave porozprávať, aká to je teda naozaj, že, že mravenčia robota, ktorá, hej, tri kroky dopredu a štyri kroky dozadu. Ale pamätám si, že v tej dobe sme naozaj potrebovali subjekty, ktoré by boli schopné chodiť po Slovensku na školy a robiť v tejto téme odborné prednášky pre deti. V tom čase fungovala teda organizácia, ktorú som viedla, Ľudia proti rasizmu. Robila som to ja zadarmo. Zadarmo, pán podpredseda. Nebrali sme zvnútra žiadne peniaze za to. Chodil šéf odboru prevencie na prednášky, ktorý mal robiť politiky. A dnes, keby sme chceli sa vrátiť k tejto téme, tak to sú všetko tie tie mimovládky, ktoré v tom už za tie roky nabrali kredit, ale nemohli by to robiť, lebo ste ich vytlačili s nálepkou politické mimovládky. Tí, ktorí majú kompetenciu, tieto robiť, nemôžu. Na školy ste zaviedli povinnosť súhlasu rodičov, kde samozrejme predtým, ako príde tá vlna ohovárania voči takýmto mimovládkam, sa rodič zľakne a takýmto mimovládkam žiaden súhlas nedá, lebo tu ich obviníte, že šíria gender ideológiu. Tam tiež sú politické mimovládky, čiže tuná naozaj robotu subjektov, ktoré za tie roky v tejto agende pôsobili, tieto robiť nemôžu a miesto toho si tu nejakých, prepáčte za výraz, mešuge youtuberov prizývate na takto zodpovednú robotu.

Ďakujem za slovo. Pre mňa je zvláštne, že keď sa bavíme o téme nejakej edukácie mladých, tak tu zaznie v pléne na adresu vystupujúceho z radu koaličných poslancov výrok, že klameš ako najväčší cigán. Tak neviem úplne, či to aj pri tom útlocite, akým je teda typický pán predsedajúci, nestálo za upozornenie. Teda to si naozaj ako Rómka vyprosujem. A k tomu samotnému, ja som 10 rokov robila s pánom Halcinom, ktorý bol šéf odboru prevencie kriminality na Ministerstve vnútra. Môžem vám potom v rozprave porozprávať, aká to je teda naozaj, že, že mravenčia robota, ktorá, hej, tri kroky dopredu a štyri kroky dozadu. Ale pamätám si, že v tej dobe sme naozaj potrebovali subjekty, ktoré by boli schopné chodiť po Slovensku na školy a robiť v tejto téme odborné prednášky pre deti. V tom čase fungovala teda organizácia, ktorú som viedla, Ľudia proti rasizmu. Robila som to ja zadarmo. Zadarmo, pán podpredseda. Nebrali sme zvnútra žiadne peniaze za to. Chodil šéf odboru prevencie na prednášky, ktorý mal robiť politiky. A dnes, keby sme chceli sa vrátiť k tejto téme, tak to sú všetko tie tie mimovládky, ktoré v tom už za tie roky nabrali kredit, ale nemohli by to robiť, lebo ste ich vytlačili s nálepkou politické mimovládky. Tí, ktorí majú kompetenciu, tieto robiť, nemôžu. Na školy ste zaviedli povinnosť súhlasu rodičov, kde samozrejme predtým, ako príde tá vlna ohovárania voči takýmto mimovládkam, sa rodič zľakne a takýmto mimovládkam žiaden súhlas nedá, lebo tu ich obviníte, že šíria gender ideológiu. Tam tiež sú politické mimovládky, čiže tuná naozaj robotu subjektov, ktoré za tie roky v tejto agende pôsobili, tieto robiť nemôžu a miesto toho si tu nejakých, prepáčte za výraz, mešuge youtuberov prizývate na takto zodpovednú robotu.

A keby sme išli takýmto vzorcom, akým sa vyberala teda zostava pre prevenciu proti drogovej kriminalite pri boji s extrémizmom, tak ja mám pár typov, teda, ktoré by možno tiež mohli byť súčasťou repertoáru. Sú to teda niektorí z nich a možno aj budúci koaliční kolegovia súčasnej koalície, napríklad pán Ďurica, ktorý je teda známy neonacistický spevák, ktorý sa preslávil skladbou Hriech proti rase, kde hovorí o tom, aby teda sa zrada rasy, krvi trestala najtvrdším možným trestom, prípadne Rogel, ktorý je známy frontman skupín, ako bol Krátky proces, Juden Mord. Mnohí možno poznáte z edukačných textov jeho pesničku Švindlkáus. Koľkých sme vás upálili? Milión či šesť? Kde je vlastne pravda? My nedáme sa zviesť. Takisto Magát, voči ktorému teda istú mieru empatie prejavil aj súčasne predsedajúci pán podpredseda Gašpar za to, že bol trestne stíhaný, pričom teda Magát je jeden z tých, ktorí mali tie najviac najantisemitickejšie výroky, ktorí hovoria o Židoch ako tých s dlhým nosom, ktorí hovoria o tom, že by mala byť teda, že demokracia je lúza tej akože najodpornejšej spodiny, povoláva k vešaniu politikov a tak ďalej a tak ďalej. Čiže, ak je tento pán René, hej, nejakým vzorcom, podľa akého sa vyberajú autority pre preventívne programy, tak potom ja sa obávam, že keby sme ho použili aj pre inú problematiku, ako je drogová, povedzme pre tú protiextrémistickú, tak dôjdeme k takýmto šialeným menám. Ďakujem. Pán Špánik, poslankyňa Jurík.

Ďakujem pekne za slovo. A už som sa k tomuto vyjadrovala v piatok v rozprave, takže ja len zdôrazním to, čo mne tam došlo, také akože na hlavu celé postavené, že keď sa schvaľovala trestná reforma, tak my sme tu rok do nemlátno počúvali o tom, ako my potrebujeme tých úbohých páchateľov dostať z toho prísneho režimu, za ktorý by mali byť teda, hej, trpieť vo väzniciach, dostať do nejakého režimu benevolentnejšieho trestania. Vynímali sme ich vlastne z trestného režimu do priestupkového práva. Potom sme vlastne, hej, priebežne zistili pri tom odpadnutom paragrafe, že to asi nebol úplne dobrý nápad, takže sme minimálne pri recidivujúcich páchateľoch drobnej majetkovej kriminality znovu presunuli tento typ delikvencie do roviny trestného práva a teraz sa vlastne znovu z priestupkového práva dostávame v ďalšej rovine naspäť do trestného práva, keď za uložený trest menších obecných prác osoba, ktorá ich nesplní, sa dopustí trestného činu. Čiže to je ako normálne, že viete, ako sú ako na kolotoč kolotočiari, keď proste niečo pripravujú, že asi tak je to domyslené, že najprv sme v trestnom, potom teda, že aby sme to scivilizovali a nie tak vysoké pokuty, tak sme to preniesli do priestupkového a z priestupkového to postupne vraciame do trestného. Čiže to nemá absolútne, absolútne žiadny zmysel. Myslím, nehovoriac o tom, že ja stále som dostala tú odpoveď na to, že ako toto celé bude mať jednak odstrašujúci účinok na osoby, ktoré sú chránené pred tým, aby mohli byť exekvovateľné, a jednak ako by sme to teda od nich vymáhali, keď im ani nemáme kam doručiť to rozhodnutie, ktoré majú mariť. Že tam je toľko nezmyselných dier, že ja si myslím, že to ani nemá ten účel, ktorý je deklarovaný v dôvodovej správe. Ďakujem. Pani poslankyňa Kolíková s reakciou na faktické poznámky. Ďakujem veľmi.

Ďakujem pekne za reakcie. No, ja som sa to snažila analyzovať aj v kontexte teda medzinárodných dohovorov, bolo to naozaj také že na tenkom ľade, hej, že ja už som možno trošku viacej skeptická po tých rozhodnutiach vo vzťahu k Trestnému zákonu a Trestnému poriadku, ktoré vydal náš Ústavný súd. Jasné, však môžeme to podať a veľmi rada tomu pomôžem, je tu preto priestor, aj keby to naozaj bolo tak, že sa žiada ústavné, súdne preskúmanie, tak pokuta tohto typu alebo sankcia tohto typu, presne ako som vysvetľovala, tým, že kým by o tom súd rozhodol, aby to preskúmal, aby bola vykonaná a tým sa zmarí vôbec takéto preskúmanie, a toto je minimálne ten Engel, cez ktorý to môžeme napadnúť Ústavným súdom. Ja si myslím, že máme na to už dosť skúseností, aby sme takýto podnet zvládli napísať. Ja som však dúfala, že zákonodarci, ktorí to predkladajú, majú dosť skúseností na to, aby sa takýmto veciam vyhli.
Ďakujem.