Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážený pán minister, vážené poslanecké kolegyne, poslaneckí kolegovia, teraz som mierne vyhodená z konceptu, lebo moji predrečníci, neviem, či budem vo väčšej kontrapozícii s nimi ako, ako teda s pánom ministrom, pretože ja na tú problematiku nahliadam trochu, trochu inak a hoci teda sú tam niektoré veci, s ktorými, samozrejme, súhlasím, tak ja mám pocit, že sa neurobilo dosť. (Smiech.) Že tuto ja skôr vidím tie nedostatky. Totižto keď si všetci spomenieme na to, že vláda v tom období, keď sa prerokúvala a prijímala trestná novela, tak mala preto taký ten alibizačný, hej, naratív, že veď to má smerovať k restoratívnej justícii a humanizácii toho sankčného mechanizmu v trestnom práve, fakt je teda ten, že sme museli čakať dva roky až keď teda prišlo, prišiel na rad vôbec nejaký predpis, ktorý sa priamo dotýka podmienok väzenstva. Napriek tomu, že prináša niekoľko podľa mňa dobrých, hej, aj pochvalyhodných technických vylepšení a ja kľudne ich tu aj niektoré spomeniem a ocením, tak asi v takom sumárnom zhrnutí je jeho najväčším prínosom to, že posúva väzenstvo z 19. do 20. storočia. K tým možno naozaj že tuto kolegami kritizovanými opatreniami, ale pre mňa vítanými, sú také veci ako je práve to, že sa môže veľmi flexibilne meniť umiestnenie alebo teda rozhodnutie o stupni stráženia, pretože je tam práve ten personál, ktorý pozoruje zmeny správania teda konkrétneho odsúdeného, je tam, samozrejme, aj tá poistka, inak by som tiež bola k tomu taká trošku opatrná, kedy sa môže teda odsúdený v prípade, že by s tým nesúhlasil, obrátiť, obrátiť na súd, to ja vnímam ako príležitosť pre individualizáciu trestu. Takisto, hej, myslím, že tam sú, áno, to sú tie, rozšírenie, definičné rozšírenie osôb, ktoré teda môžu byť súčasťou návštev, tam, áno, k tomu sa dostanem neskôr, že ak ide o odsúdenú matku s deťmi, tak stále platí, že to dieťa, ktoré teda prichádza na návštevu, nemá možnosť byť v tom styku s matkou vo viacej takom child friendly prostredie, ak to tak mám povedať, to nie je, že robíme tu nejaké neuveriteľné nadštandardy pre odsúdených, ale áno, sú tu aj ich blízke osoby, zvlášť ak ide teda o odsúdenú v roly matky, ktorá má, podľa mňa toto je veľmi silný, silný prvok na jej resocializáciu a snahu navrátiť sa do pôvodného života, ak má v nejakých humánnych podmienkach umožnený kontakt s dieťaťom.
Ale teda naspäť k tým, k tým v podstate dobrým technickým opatreniam. Je tam ešte, áno, opatrenie, ktoré sa týkajú telefonovania, návštev, vychádzky a tak ďalej. Totižto tá možno filozofická, filozofická taká nezhoda medzi tým, čo hovorili moji predrečníci, je v tom, že ja si myslím, že ak už sa osoba dostala do výkonu trestu odňatia slobody, tak to má byť priestor, ktorý na konci dňa povedie k náprave. O to by tam malo ísť, hej? Má mať nejaký resocializačný, na konci teda výkonu odňatia trestu slobody by mal mať reintegračný efekt a nie, aby to bol ústav, ako hovoril môj nebohý pán profesor, ktorý ma učil trestný proces, Kolesár, že to je vysoká škola zločinecká, hej? Ak sa raz ocitnete už do tohoto prostredia, tak, tak áno, s najväčšou pravdepodobnosťou sa tam skôr či neskôr vrátite.
Takže tie moje kritické výhrady smerujú skôr teda k tomu, že ad 1, aj tie technické úpravy, na ktoré sa tento návrh zameriava, a to prízvukujem, to sú technické úpravy, to nie sú úplne také tie sľubované a očakávané systémové zmeny, o ktorých, hej, by sme mohli povedať, že naozaj napĺňajú ten zmysel a inštitút restoratívnej justície, tak ani tie technické zmeny nepokryli úplne všetky tie praktické požiadavky, ktoré teda vyplynuli z, aj teda z hodnotení CTP, ale aj v poslednom dobe častokrát monitorovaných alebo teda zo správ verejného ochrancu práv, ktorý vykonáva v týchto miestach a zariadeniach prieskum.
Čiže ja sa najprv dotknem teda takých tých chýbajúcich technicko-praktických opatrení a potom teda k tomu, čo nemám ja osobne ako oveľa väčší problém, práve teda ten, že tam chýbajú tie atribúty, ktoré sú typické pre restoratívnu justíciu. Dobre. Čiže častokrát namietaný je s prístupom k zdravotnej starostlivosti, hej, že aj obmudsman, aj európski inšpektori opakovane rozdávajú, že medikamentáciu má v rukách personál, teda zariadenia a chýbajú zdravotnícki, zdravotnícky personál. Veľmi často aj v tých podaniach obmudsmana na Ústavný súd sa opakuje problém s tým, že prichádza teda k nejakým zdravotným ťažkostiam, častokrát aj v dôsledku násilia, ktoré bolo na odsúdených spáchané, či už spoluväzňami, alebo aj bachármi, sa málokedy alebo s väčšími ťažkosťami dostáva do pozornosti zdravotníckych zariadení, sú slabo dokumentované, sú, na konci dňa neexistuje ani žiadna nejaká, hej, štatistika, ktorá by evidovala takéto prípady, ako sa tam teda zabezpečuje zdravotná starostlivosť, aké sú možno aj prípady fyzického násilia a tak ďalej, ale, ale teda je tam zhoršený a sťažený prístup k zákonnej zdravotnej starostlivosti. S tým súvisí napríklad ďalší problém, že sú prehliadaní v prítomnosti lekára vždy aj s členom teda stráže, čo, ak nie je predpoklad, že by teda odsúdený ohrozoval lekára, mi príde ako úplne zbytočné, lebo tým narúša jednak lekárske tajomstvo a jednak teda aj nejakú, nejakú dôstojnosť osoby pri tom vyšetrovaní.
Ja osobne, kebyže teda môžem navrhnúť, tak my by sme tam navrhovali zákon po novom, aby medikáciu vykonával zdravotnícky personál, aby bola garancia lekárskeho tajomstva, čiže bez prítomnosti dozorcov, ak nejde teda o bezprostredné riziko a dlhodobý cieľ preniesť väzenské zdravotníctvo pod rezort zdravotníctva, aby teda bola garantovaná inštitucionálna nezávislosť.
Druhý ten praktický nedostatok, ktorý nie je úplne pokrytý predkladaným návrhom, už som ho naznačila, je používanie násilia a hluché zóny kamier, teda tie uhly a miesta, ktoré nedokáže v súčasnosti zachytiť. No je prekvapené, že, je pre mňa prekvapujúce, že mnohí, mnohí obhajcovia, vládni obhajcovia trestných noviel, hej, teda častokrát hovorili, akí boli mučení. No neviem, asi neboli mučení dosť silno alebo ak túto vec opomenuli v tom návrhu nejakým spôsobom legislatívne zreflektovať, sú aj teda z poslednej návštevy, návštevy CPT zaznamenané prípady, kedy prišlo k fyzickému zlému zaobchádzaniu v Ružomberku vrátane teleskopických obuškov a takisto táto návšteva upozornila aj na miesta teda mimo kamerového dosahu. No paradoxne práve tieto veci nie sú úplne, minimálne mne teda z toho nevypadli, že by, že by návrh na ne nejako reflektoval.
Ďalšia taká tá technická alebo praktická vec nepokrytá návrhom je, že alebo je spôsob, akým sa vykonávajú osobné prehliadky. Áno, je tam tiež nejaká drobná úprava, ktorá, hej, nejdem teraz do naturalistických podrobností alebo teda, áno, niečo tam je, ale ja osobne by som tiež sa napríklad prihovorila za ten návrh, ktorý artikuloval verejný ochranca práv, aby to bola tá tzv. dvojkroková prehliadka, hej, kedy si teda nevyzliekate všetko kompletne, ale najprv vrchnú časť, keď potrebujete, hej, potrebujete, aby bola obhliadnutá, potom spodnú časť a nie naraz, tá tam teda, hej, nie celkom dôstojne, človek vystavoval úplne k nahote. Aj keď áno, je tam, myslím, že, ak sa nemýlim, tá možnosť už toho prístrojového zaznamenávania niektorých, hej, oblastí ľudského tela.
Výbor OSN proti mučeniu zdôrazňuje aj teda to, že nie je úplne efektívny mechanizmus a sťažnosti a transparentnosť. To je to, čo som hovorila, že chýbajú nejaké, tak ako sú v ostatných právom regulovaných oblastiach vyhodnocované teda efekty tejto regulácie, sú nejaké správy, sú nejaké štatistiky, ja neviem, nasadzovanie ITP a tak ďalej, tak tuná mne osobne teda chýba, že ako napríklad sa vybavujú takéto podnety zo strany odsúdených, aké konkrétne incidenty, lekárske úkony museli byť vykonané a tak ďalej a tak ďalej, aké zranenia a tak ďalej. To je teda ten balíček, ktorý som nazvala, že také tie prakticko-technické potreby, ktoré, áno sú aj ombudsmanom, aj príslušnými orgánmi viackrát namietané a v tomto súčasnom návrhu a verzii mám, teda mi z toho vyšlo, že nie sú úplne dostatočne zreflektované.
Ten väčší problém, ktorý som naznačila, je teda absencia prvkov restoratívnej justície. Znovu opakujem, že ja som teda veľká odporkyňa toho, ako, ako sa teda nakoniec zlegalizovala hospodárska kriminalita a majetková kriminalita a celého toho všetkého, čo obsiahli teda tie novelizované trestné kódexy. Ono to naozaj nie je úplne tak teda, tu sa trošku dotknem aj tej predošlej rozpravy, že napríklad náramok sa môže predsa dať aj osobe, ktorej, teda spáchala trestný čin s hornou hranicou do desať rokov. A tam sú aj násilné trestné činy, hej? A myslím, že docela aj väčšina. Myslím, že by sme sa, raz o tom aj rozprávali, keď som vám hovorila, že ono by to dokonca vyšlo až do takej absurdity, že aj páchatelia domáceho násilia by mohol dostať, hej? (Reakcia z pléna.) Áno, vy ste mi povedali, že veď sudca rozhodne, no len my nemáme systém judge made law, hej, lebo to by sme potom mohli dať od nula do sto rokov, nech má Trestný zákon a sudca rozhodne. Čiže, čiže ani tie trestné kódexy nenaplnili ten cieľ restoratívnej justície a teda táto legislatíva, ktorá na tom mala naozaj, naozaj priamy priestor, takisto nenaplnila tento cieľ. Lebo ja osobne teda by som čakala, že viete, tie osoby, odsúdené, podľa teda súčasného znenia trestných kódexov by sa tam mali dostať v mnohých prípadoch práve preto, že neboli schopné nahradiť spôsobenú škodu, hej? Samozrejme sú trestné činy, kde sa to asi nedá, hej, vyčíslovať na vzniknutú náhradu škody v peniazoch a teda túto škodu nahradiť a tým sa možno vyhnúť práve takémuto typu trestov. Takže sú tam páchatelia, ktorí neposkytli obeti náhradu škody.
A mne z toho teraz vyvstáva otázka, že a teraz ako oni plnia ten účel toho, hej, toho restoratívneho, hej? Že čím oni kompenzujú vzniknutú ujmu obeti. Je nejaká povinnosť, aby sa, ja neviem, zapojili do reparačného plánu, teraz to fakt dávam, že ad absurdum príklady, ospravedlnenia obetí alebo možno nejakej riadenej mediácie s obeťou, ak o to ona prejaví záujem a tak ďalej a tak ďalej. Čiže toto mi tam chýba, čo do istej miery môže súvisieť aj teda s kapacitami, nedostatočnými kapacitami v zariadeniach.
Po druhé, tuto potom v týchto bodoch súhlasím s mojím predrečníkom, do akej miery, sa pýtam, je zabezpečená tá náprava odsúdeného, pretože okrem teda toho, čo tu zmienil vo vzťahu k tým veľmi letmo pokrytým vzdeláva... ustanoveniam o vzdelávaní, tak mne tam chýbajú nejaké špecializované programy, ktoré pracujú cielene s určitým typom delikventov. Ja neviem, páchateľmi sexuálnej delikvencie, ideologicky motivovanej kriminality, zvlášť teda podľa mňa veľmi dôležité s osobami, ktorí sú páchatelia násilných trestných činov a týrania blízkej a zverenej osoby a tak ďalej a tak ďalej, čiže nechcem to teraz, hej, tak moderne nazvať, že nejaké sebarozvojové a self-coutchingové programy, aby to naozaj znovu nevyznelo, že mi ide o to, aby sme z týchto ústavov urobili nejaký luxusný hotel, ale ja si myslím, že ak majú naplniť tento účel, tak práveže potrebujú, aby mali prístup k takýmto zlepšeným podmienkam, akým je teda program.
Po tretie, chýbala mi tam takisto, nejaký, to legislatívne ukotvenie, reintegrácie a resocializácie. Nie sú tam teda uvedené nejaké povinnosti pre prepúšťací plán, to znamená, že ako by sa vysporadú... ako sa bude prepustená osoba vysporadúvať s dlhmi, či mal zabezpečenú osobnú dokumentáciu, bývanie, zamestnanosť, aj keď tu teda mám pocit, že teda je zabezpečený prístup k nejakým aplikáciám pred ukončením výkonu trestu odňatia slobody, ale myslím, že vedia, aké ťažkosti má osoba so záznamom v registri trestov, tak to tou aplikáciou nie úplne, hej, sa vykompenzuje. Čiže nie je tam nič, čo by sľubovalo nejaké napojenie na sociálne služby. (Reakcia z pléna.) Prepáč.
No a posledná, posledná z takých tých kritických výhrad je ten, už som to na začiatku spomenula, spôsob, akým má zabezpečený rodinný kontakt detí. Aj verejný ochranca práv konštatuje, že podmienky návštev detí odsúdených rodičov porušujú základný záväzok, pozitívny záväzok štátu chrániť rodinný život. Chýbajú tam teda nejaké priestory, ktoré by boli minimálne nie toxické pre dieťa, ktoré sa v nich ocitne, len preto, že si chce uplatniť svoj prirodzený, hej, prirodzené právo na styk s matkou.
Zhrnúc to, no na to, koľko sme počúvali o tom mučení a trápení vo výkone väzby alebo trestu odňatia slobody, je toto príliš, hej, slabá reflexia všetkých tých nedostatkov, ktoré boli komunikované teda či už ústami vládnych poslancov alebo členov vlády, alebo aj teda objektívne, či už CPT, alebo verejným ochrancom práv, alebo teda inými, inými európskymi väzenskými inštitúciami. Čiže po dvoch rokoch čakania sme na, v tomto štádiu sa dopracovali k nejakým technickým zmenám, ktoré viac-menej niekam veľmi výrazne ten stav väzenstva neposúvajú. Ako hovorím, je to dôležité práve preto, aby sme obmedzili recidívu, aby sa naozaj naplnil účel trestu odňatia slobody. Nie preto, aby sme rozmaznávali väzňov. Možno to je tá, ten filozofický iný pohľad na to, ako by tie podmienky väzňov mali byť nastavené. Bez toho, aby bola zabezpečená práca, vzdelanie, príprava na prepustenie, sa väznice stávajú doslova teda miestom alebo semenišťom faktorov, ktoré potom podporujú recidívu a sú fabrikou na recidívu.
No a záverom ja mám pocit, že aj tým, ako je zatiaľ teda spracovaný práve ten, alebo nespracovaný ten, tie definičné kritériá restoratívnej justície, je jedným z ďalších dôkazov, že možno naozaj nikdy nešlo tejto vláde o restoratívnu justíciu, ale iba o to, aby sa z Trestného zákona vytratil odstrašujúci účinok na páchateľov ekonomickej, alebo teda majetkovej a hospodárskej kriminality, aby sa znížil aj, je to sankčný, sankčný mechanizmus pre ľudí, ktorí, hej, možno sú mnohí z nich teda aj v nejakom type prepojenia so súčasnými členmi koalície. A tá ambícia, pod akou bola komunikovaná, hej, tá snaha a ten zámer prijať trestné kódexy, sa teda neprejavili ani do tohto návrhu z dielne ministerstva spravodlivosti. Tak toľko zatiaľ odo mňa.
Ďakujem pekne.
