Za slovo, pán predseda. Vážený pán minister, černe poslanecké kolegyne, poslaneckí kolegovia, vzhľadom teda na krátkosť času, keďže toto prejednávame v expresnej rozprave, tak ja sa ospravedlňujem, že budem musieť niektoré veci prejsť v rýchliku, kúsok, ale teda snáď to nebude na úkor zrozumiteľnosti. Veľa tu už odznelo príkladov a dôkazov toho, prečo túto navrhovanú úpravu možno považovať za účelnú. A ja by som možno začala tým, čo neodznelo, ale tiež to dokazuje, prečo túto úpravu možno považovať za účelnú. Totižto my dlhodobo, napriek tomu, že Trestný poriadok si dlhodobo žiada zásadné zmeny a napriek tomu, že máme trestné kódexy podľa mňa historicky najfrekventovanejšie nové. Ale tiež to dokazuje, prečo túto úpravu možno považovať za účelnú. Totižto my dlhodobo, napriek tomu, že Trestný poriadok si dlhodobo žiada zásadné zmeny a napriek tomu, že máme trestné kódexy, podľa mňa historicky najfrekventovanejšie novelizované, sa žiadna z týchto noviel a zásahov nedotýka tých problémov, ktoré si proces pýta, ale inštitútov, ktoré majú priamo alebo nepriamo právne účinky na trestnú vec. Pred pánom Gašparom za všetky spomeniem len teda pár vecí, na ktorých je odborný konsenzus, ktoré sa za celý čas, čo sme tu, v procese neriešili. Máme neuveriteľne prekomplikovaný a formalizovaný trestný proces, zvlášť prípravné konanie. Ideme vysoko nad štandardy spravodlivosti vyplývajúce z judikatúry ESĽP. Takisto máme zdržujúce a neustále opakujúce sa výsluchy. Výsluchy svedka alebo teda výsluchy obvineného pri začatí trestného stíhania, po vznesení obvinenia, potom ďalšej osoby a tak ďalej. Potom máme inštitút, ktorý priniesla trestná novela tejto vlády, ktorý sa týka momentu podania obžaloby. Dnes už aj voči nej možno podať opravný prostriedok. A znovu to predlžuje proces. No a potom sa dostávame do štádia, kedy sa vlastne celý spor, a to sa ani nemusí týkať politicky exponovaných osôb, vlečie päť, sedem, desať rokov. A toto už judikoval aj Ústavný súd, že prekračujeme primeranú lehotu. A po takejto dlhej dobe je celkom, hej, pochopiteľné, ťažko akceptovateľné, ale pochopiteľné, že súdy môžu prísť k záveru, že už nie je účelné a pre spravodlivosť zmysluplné ukladať trest. Čiže má to fatálne dôsledky. Zvlášť ešte pripomínam, a to je tiež dôsledok noviniek, ktoré priniesla táto vláda, že ak sa trestné konanie, trestné stíhanie vlieče neprimerane dlho, tak ste to dali ako poľahčujúcu okolnosť. Čiže všetky tie veci, o ktorých hovorím, ktoré sú problematické a ktoré ste mali riešiť, aby sa nám to tu nevlieklo, ste neriešili, naopak. To, že sa to vlečie, ste ešte použili ako možnosť, aby teda súd toto zvážil a uložil obžalovanému teda miernejší trest. Dokonca to je ešte aj v zásadách ukladania trestov, aby sa aj na dĺžku trestného konania prihliadalo. A ja sa pýtam, ak je to problém, prečo sme nezačali upravovať trestný proces korekciou týchto problematických inštitútov? Lebo keby ste sa akéhokoľvek odborníka spýtali, tak áno, toto je problém nášho procesu. Nie, nie inštitút kajúcnikov, a to teda ešte prídeme k tomu. Ja nie som z tých, ktorí považujú tento inštitút za absolútne nedotknuteľný a svätý grál. Ale v suma sumarum dostali sme sa teda do toho, že máme sadzby, tak ako ste hovorili a chceli, zodpovedajúce európskym štandardom a ja neviem nemeckému kódexu, ale trestný proces ste nechali na úrovni štandardov, prepáčte, zodpovedajúcej Podkarpatskej kotline. No a teraz v tej samotnej navrhovanej úprave ja tu budem naozaj musieť skrolovať a presekávať sa už len takými väčšími vecami. Ja som aj vo faktických poznámkach namietala zmysluplnosť, prečo pridávame zásady do § 2, ktoré už v ňom sú obsiahnuté. Áno? Pridávame napríklad zásadu, mám ich tu viac. Počkajte. Pridávame zásadu, ktorá vlastne zaväzuje alebo ktorá požaduje, aby sa v trestnom procese zisťoval skutkový stav bez dôvodných pochybností. To súčasné znenie je už tak či tak presne v tomto duchu, má takúto dikciu, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom niet pochybností, ktorý je dôležitý na rozhodnutie, teda to je dôležité na rozhodnutie v nevyhnutnom rozsahu, OČTK s rovnakou starostlivosťou, aby vyjasňovali dôkazy pre a proti. To teda súvisí s tým princípom legality a oficiality. A vy tam teda dopĺňate: Orgány činné v trestnom konaní sú povinné preverovať pravdivosť zabezpečených výpovedí a zabezpečiť ďalšie dôkazy, ktoré ich podporujú a vyvracajú. Na prvý pohľad sa zdá, že aj mne sa to zdalo, že toto je duplicitné, ale potom tam nasleduje taká veta, ktorá súvisí s priznaním a to je to, čo teraz teda budem citovať ako návrh alebo teda to doplnenie, ktoré je navrhované: Priznanie obvineného nezbavuje orgány činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať všetky podstatné okolnosti prípadu, pričom za priznanie obvineného ku skutku možno považovať len to, čo bolo dokázané o mieste, čine a tak ďalej tých informácií, ktoré poskytol. Akokoľvek technicky sa to dá, možno, hej, banálne a nepodstatné. Toto je veľmi podstatná vec, pretože v Trestnom zákone z roku 60, Trestnom poriadku z roku 61 naozaj platilo, že priznanie nemôže byť považované za dôkaz. Muselo sa teda overovať aj v súlade s vtedy platnou, hej, zásadou materiálnej pravdy. Nemohol sa uspokojiť OČTK ani súd so samotným priznaním. V súčasne platnom aktuálnom Trestnom poriadku z roku 2005 sme priznanie viac-menej teda skorigovali tak, že nevyžadujeme úplne jeho preukázanie a vydokladovanie všetkých tých jeho súčastí, ale akceptujeme aj v mene zrýchlenia toho konania. Povedzme, ak na hlavnom pojednávaní sa obžalovaný priznáva ku skutku. Takisto má toto priznanie význam, ak sa uzatvára dohoda o vine a treste. No a touto dikciou, tak ako som vám ju prečítala, že je navrhovaná, sa vlastne vraciame do toho stavu z roku 61, kedy teda samotné priznanie nezbavuje OČTK povinnosti, aby to celé preveroval. A potiaľto, hej, ja som teda tá stará škola, ktorá ešte išla podľa toho zákona zo 61. To isté pochopenie. Hej, že ak sa má preveriť výpoveď v rozsahu teda toho, za čo je osoba obvinená a ku čomu sa priznáva. Ale ja mám teraz otázku, že či sa bude preverovať len toto alebo teda v zmysle § 119 ods. 3, ktorá sa týka už výpovede kajúcnika vo vzťahu k obžalovanému, kde nestačí iba to, že sú tie jeho tvrdenia teda dokázané, ale nemôžu byť zároveň dokázané inou výpoveďou kajúcnika. Hej? To je také to, čo pracovne nazývame, že zákaz kartelovej dohody kajúcnikov. Lebo ak by toto platilo pri priznávaní sa osoby o svojej vlastnej trestnej činnosti a nestačili by len dôkazy, a nestačila by dokonca ani výpoveď iného kajúcnika, my sa dostávame do absolútnej pasce. Hej? Nevraviac, a to je tiež moja otázka, že či sa ten spolupracujúci obvinený alebo budúci spolupracujúci obvinený má doznať, hej? Teda k nejakej trestnej činnosti. A v zmysle § 119 sa teda predpokladá, že by sa mal ku akejkoľvek, a ak sa tá akákoľvek a všetka má dokazovať, ja byť v jeho pozícii, tak sa pýtam, že tak na čo sa idem priznávať? No však mi to teda všetko podokazujte a ja sa nemusím už vôbec priznávať. Lebo to, čo jemu sa reálne stane, že on sa prizná k skutku so škodou o 2 milióny. Ale teda zákon bude vyžadovať, aby sa odhalila celá jeho trestná činnosť vrátane nejakého starého znásilnenia a škody za 4 milióny, tak on si povie, že tak načo som sa priznal. Veď na konci dňa je ešte v horšom postavení než ten, voči ktorému teda mala byť tá jeho výpoveď použitá. Čiže áno. Ja som za to, aby sa samotné priznanie nebralo ako, hej, svätý grál, má byť overené, ale nemôže to zájsť do takej absurdity, kedy sa vlastne priznávajúca osoba dostáva do horšej pozície ako tá, voči ktorej potom svedčí v pozícii spolupracujúcej osoby voči obžalovanej osobe. Vrátim sa ešte k tomu § 119 ods. 3, ktorý hovorí teda, že čo všetko možno použiť za dôkaz. Tam je presne tá veta, že výpoveď osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, sama o sebe nemôže byť podkladom pre uznanie viny obžalovaného a tak ďalej a tak ďalej. A máme tu teda tú 180 novú lehotu, v rámci ktorej má podoznávať všetku trestnú činnosť, nielen tú, ku ktorej teda sa priznáva v rámci a v rozsahu vzneseného obvinenia, ale aj tú, ktorú spáchal kedykoľvek predtým alebo tú, ktorú spáchali iné osoby. A mne z toho teraz vychádza úplne praktická otázka. Kto by mohol rozporovať a namietať, že počkajte, ale on sa nepopriznával ku všetkému v rámci tých 180 dní, lebo on tu má takéto konanie, on tu má takéto konanie, lebo sudca to nebude dopátravať ex offo. Ani prokurátor to nebude dopátravať ex offo, že kde má tento vypovedajúci, spolupracujúci obvinený ešte čo uzavreté a nedoznané. Môže to namietať len obhajca konkrétneho obžalovaného, ktorý presne vie, aké konanie má napadnúť a požiadať súd o vykonanie dôkazu. A to je tiež ten jasný prvok účelovosti. Lebo čo inak by si to ako dal robiť, hej? Čo si dá infožiadosť na Generálnu prokuratúru, že zistite mi o tejto osobe, kde všade bolo aké konanie voči nej, čo ako v ňom vypovedal? Jasné, že vám Generálna prokuratúra takéto veci nedá. Ak by to bol aj ukončený prípad a nie živý, tak by vám to dala v anonymizovanej forme. Čiže aj tu presne vidíte, že dožadovať sa alebo môcť namietať, že či osoba naozaj doznala všetko v rámci tých 180 dní, môžu len konkrétni obhajcovia konkrétnych obžalovaných, ktorí presne vedia, na čo majú poukázať a ktorí teda zamlčaný, nedoznaný, hej, výpoveď alebo trestný čin majú namietať. Ak by sme aj toto všetko celé dali bokom a pripustili, a hovorím, ja to pripúšťam, že baviť sa o úprave inštitútu kajúcnika je absolútne legitímna debata. Ako som povedala, nie je to svätý grál. Naozaj nemôžeme fungovať akože od buka do buka, ako som vám vždy vo všetkých svojich rozprávkach hovorila, že trestné právo najsilnejšie zasahuje do práv a slobôd jednotlivcov vrátane obvinených a obžalovaných osôb a bola by to veľmi príjemná akademická aj politická debata, keby sme sa o tomto inštitúte bavili, možno aj v kontexte výsledkov aplikačnej praxe, ktorá teda by priniesla nejaké takéto zistenie a my sa tu teraz zídeme, že poďme to teda upraviť. Ale toto neplatí a nemôžeme to urobiť práve kvôli tým prechodným ustanoveniam, ktoré tieto zmeny zavádzajú s účinkom do živých vecí a tu ten dobrý úmysel končí. Tu potom tá, hej, tá viera v to, akokoľvek by sme, hej, teda hovorím, pripustili, že už aj tá samotná dikcia je účelová, že chceme sa baviť o úprave inštitútu kajúcnika, tak už to, že sa zavádzajú účinky do živej veci a že ich zavádza nositeľ zákonodarnej moci, ktorého sa tie účinky dotknú, v podstate absolútne vylučuje legitimitu takejto diskusie v tomto štádiu v takomto zložení s hlasovaním konkrétnej dotknutej osoby, ktorého trestnú vec zmení. A tu sa teda dostávame ako pri všetkých týchto rozprávkach k problematike pána Gašpara. Pre istotu znovu opakujem. Právna diskusia o úprave kajúcnika je legitímna, ale nemôžeme sa zmeniť na to, že parlament sa stane právnym servisom pána, teda hej, podpredsedu, ktorý je obžalovaný. Lebo bežný obžalovaný má advokáta. Podpredseda Národnej rady má parlament, má tú zákonodarnú iniciatívu, má poslanecký klub, má vládnu väčšinu. A má možnosť ovplyvniť svoju teda, hej, tú dôkaznú situáciu v jeho vlastnej veci. Pretože áno, ak sa chce očistiť, my to všetko podporujeme, my rešpektujeme prezumpciu neviny, ale štandardne sa obžalovaný očisťuje pred súdom, nie zmenou pravidiel dokazovania v Trestnom poriadku. Zvlášť ešte teda tým, že on sám je ten, kto tieto pravidlá svojím hlasovaním zavádza. Čiže áno, toto celé nie je len hádka opozície a koalície. Ale je to vlastne otázka a spor o tom, že či táto krajina ešte vie garantovať, že u nás o spravodlivosti a o vine a treste rozhodujú súdy a nie zákonodarný zbor zmenou trestných pravidiel v Trestnom poriadku. Ako som povedala, v právnom štáte platí jednoduché pravidlo. Obžalovaný sa musí obhajovať pred súdom a nie cez trestný proces úpravou Trestného poriadku. A keďže teda sú za mnou ešte kolegovia z Progresívneho Slovenska, máme obmedzený čas, nechávam priestor im aj teda nechávam na zváženie, hej, obmedziť alebo možno znížiť počet faktických poznámok na mňa, aby ostali kolegom ešte možnosti na vystúpenie. Ja hovorím ku kolegom Progresívneho Slovenska. Ďakujem pekne.
