Videokanál poslanca

Za slovo, pán predseda. Vážený pán minister, černe poslanecké kolegyne, poslaneckí kolegovia, vzhľadom teda na krátkosť času, keďže toto prejednávame v expresnej rozprave, tak ja sa ospravedlňujem, že budem musieť niektoré veci prejsť v rýchliku, kúsok, ale teda snáď to nebude na úkor zrozumiteľnosti. Veľa tu už odznelo príkladov a dôkazov toho, prečo túto navrhovanú úpravu možno považovať za účelnú. A ja by som možno začala tým, čo neodznelo, ale tiež to dokazuje, prečo túto úpravu možno považovať za účelnú. Totižto my dlhodobo, napriek tomu, že Trestný poriadok si dlhodobo žiada zásadné zmeny a napriek tomu, že máme trestné kódexy podľa mňa historicky najfrekventovanejšie nové. Ale tiež to dokazuje, prečo túto úpravu možno považovať za účelnú. Totižto my dlhodobo, napriek tomu, že Trestný poriadok si dlhodobo žiada zásadné zmeny a napriek tomu, že máme trestné kódexy, podľa mňa historicky najfrekventovanejšie novelizované, sa žiadna z týchto noviel a zásahov nedotýka tých problémov, ktoré si proces pýta, ale inštitútov, ktoré majú priamo alebo nepriamo právne účinky na trestnú vec. Pred pánom Gašparom za všetky spomeniem len teda pár vecí, na ktorých je odborný konsenzus, ktoré sa za celý čas, čo sme tu, v procese neriešili. Máme neuveriteľne prekomplikovaný a formalizovaný trestný proces, zvlášť prípravné konanie. Ideme vysoko nad štandardy spravodlivosti vyplývajúce z judikatúry ESĽP. Takisto máme zdržujúce a neustále opakujúce sa výsluchy. Výsluchy svedka alebo teda výsluchy obvineného pri začatí trestného stíhania, po vznesení obvinenia, potom ďalšej osoby a tak ďalej. Potom máme inštitút, ktorý priniesla trestná novela tejto vlády, ktorý sa týka momentu podania obžaloby. Dnes už aj voči nej možno podať opravný prostriedok. A znovu to predlžuje proces. No a potom sa dostávame do štádia, kedy sa vlastne celý spor, a to sa ani nemusí týkať politicky exponovaných osôb, vlečie päť, sedem, desať rokov. A toto už judikoval aj Ústavný súd, že prekračujeme primeranú lehotu. A po takejto dlhej dobe je celkom, hej, pochopiteľné, ťažko akceptovateľné, ale pochopiteľné, že súdy môžu prísť k záveru, že už nie je účelné a pre spravodlivosť zmysluplné ukladať trest. Čiže má to fatálne dôsledky. Zvlášť ešte pripomínam, a to je tiež dôsledok noviniek, ktoré priniesla táto vláda, že ak sa trestné konanie, trestné stíhanie vlieče neprimerane dlho, tak ste to dali ako poľahčujúcu okolnosť. Čiže všetky tie veci, o ktorých hovorím, ktoré sú problematické a ktoré ste mali riešiť, aby sa nám to tu nevlieklo, ste neriešili, naopak. To, že sa to vlečie, ste ešte použili ako možnosť, aby teda súd toto zvážil a uložil obžalovanému teda miernejší trest. Dokonca to je ešte aj v zásadách ukladania trestov, aby sa aj na dĺžku trestného konania prihliadalo. A ja sa pýtam, ak je to problém, prečo sme nezačali upravovať trestný proces korekciou týchto problematických inštitútov? Lebo keby ste sa akéhokoľvek odborníka spýtali, tak áno, toto je problém nášho procesu. Nie, nie inštitút kajúcnikov, a to teda ešte prídeme k tomu. Ja nie som z tých, ktorí považujú tento inštitút za absolútne nedotknuteľný a svätý grál. Ale v suma sumarum dostali sme sa teda do toho, že máme sadzby, tak ako ste hovorili a chceli, zodpovedajúce európskym štandardom a ja neviem nemeckému kódexu, ale trestný proces ste nechali na úrovni štandardov, prepáčte, zodpovedajúcej Podkarpatskej kotline. No a teraz v tej samotnej navrhovanej úprave ja tu budem naozaj musieť skrolovať a presekávať sa už len takými väčšími vecami. Ja som aj vo faktických poznámkach namietala zmysluplnosť, prečo pridávame zásady do § 2, ktoré už v ňom sú obsiahnuté. Áno? Pridávame napríklad zásadu, mám ich tu viac. Počkajte. Pridávame zásadu, ktorá vlastne zaväzuje alebo ktorá požaduje, aby sa v trestnom procese zisťoval skutkový stav bez dôvodných pochybností. To súčasné znenie je už tak či tak presne v tomto duchu, má takúto dikciu, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom niet pochybností, ktorý je dôležitý na rozhodnutie, teda to je dôležité na rozhodnutie v nevyhnutnom rozsahu, OČTK s rovnakou starostlivosťou, aby vyjasňovali dôkazy pre a proti. To teda súvisí s tým princípom legality a oficiality. A vy tam teda dopĺňate: Orgány činné v trestnom konaní sú povinné preverovať pravdivosť zabezpečených výpovedí a zabezpečiť ďalšie dôkazy, ktoré ich podporujú a vyvracajú. Na prvý pohľad sa zdá, že aj mne sa to zdalo, že toto je duplicitné, ale potom tam nasleduje taká veta, ktorá súvisí s priznaním a to je to, čo teraz teda budem citovať ako návrh alebo teda to doplnenie, ktoré je navrhované: Priznanie obvineného nezbavuje orgány činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať všetky podstatné okolnosti prípadu, pričom za priznanie obvineného ku skutku možno považovať len to, čo bolo dokázané o mieste, čine a tak ďalej tých informácií, ktoré poskytol. Akokoľvek technicky sa to dá, možno, hej, banálne a nepodstatné. Toto je veľmi podstatná vec, pretože v Trestnom zákone z roku 60, Trestnom poriadku z roku 61 naozaj platilo, že priznanie nemôže byť považované za dôkaz. Muselo sa teda overovať aj v súlade s vtedy platnou, hej, zásadou materiálnej pravdy. Nemohol sa uspokojiť OČTK ani súd so samotným priznaním. V súčasne platnom aktuálnom Trestnom poriadku z roku 2005 sme priznanie viac-menej teda skorigovali tak, že nevyžadujeme úplne jeho preukázanie a vydokladovanie všetkých tých jeho súčastí, ale akceptujeme aj v mene zrýchlenia toho konania. Povedzme, ak na hlavnom pojednávaní sa obžalovaný priznáva ku skutku. Takisto má toto priznanie význam, ak sa uzatvára dohoda o vine a treste. No a touto dikciou, tak ako som vám ju prečítala, že je navrhovaná, sa vlastne vraciame do toho stavu z roku 61, kedy teda samotné priznanie nezbavuje OČTK povinnosti, aby to celé preveroval. A potiaľto, hej, ja som teda tá stará škola, ktorá ešte išla podľa toho zákona zo 61. To isté pochopenie. Hej, že ak sa má preveriť výpoveď v rozsahu teda toho, za čo je osoba obvinená a ku čomu sa priznáva. Ale ja mám teraz otázku, že či sa bude preverovať len toto alebo teda v zmysle § 119 ods. 3, ktorá sa týka už výpovede kajúcnika vo vzťahu k obžalovanému, kde nestačí iba to, že sú tie jeho tvrdenia teda dokázané, ale nemôžu byť zároveň dokázané inou výpoveďou kajúcnika. Hej? To je také to, čo pracovne nazývame, že zákaz kartelovej dohody kajúcnikov. Lebo ak by toto platilo pri priznávaní sa osoby o svojej vlastnej trestnej činnosti a nestačili by len dôkazy, a nestačila by dokonca ani výpoveď iného kajúcnika, my sa dostávame do absolútnej pasce. Hej? Nevraviac, a to je tiež moja otázka, že či sa ten spolupracujúci obvinený alebo budúci spolupracujúci obvinený má doznať, hej? Teda k nejakej trestnej činnosti. A v zmysle § 119 sa teda predpokladá, že by sa mal ku akejkoľvek, a ak sa tá akákoľvek a všetka má dokazovať, ja byť v jeho pozícii, tak sa pýtam, že tak na čo sa idem priznávať? No však mi to teda všetko podokazujte a ja sa nemusím už vôbec priznávať. Lebo to, čo jemu sa reálne stane, že on sa prizná k skutku so škodou o 2 milióny. Ale teda zákon bude vyžadovať, aby sa odhalila celá jeho trestná činnosť vrátane nejakého starého znásilnenia a škody za 4 milióny, tak on si povie, že tak načo som sa priznal. Veď na konci dňa je ešte v horšom postavení než ten, voči ktorému teda mala byť tá jeho výpoveď použitá. Čiže áno. Ja som za to, aby sa samotné priznanie nebralo ako, hej, svätý grál, má byť overené, ale nemôže to zájsť do takej absurdity, kedy sa vlastne priznávajúca osoba dostáva do horšej pozície ako tá, voči ktorej potom svedčí v pozícii spolupracujúcej osoby voči obžalovanej osobe. Vrátim sa ešte k tomu § 119 ods. 3, ktorý hovorí teda, že čo všetko možno použiť za dôkaz. Tam je presne tá veta, že výpoveď osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, sama o sebe nemôže byť podkladom pre uznanie viny obžalovaného a tak ďalej a tak ďalej. A máme tu teda tú 180 novú lehotu, v rámci ktorej má podoznávať všetku trestnú činnosť, nielen tú, ku ktorej teda sa priznáva v rámci a v rozsahu vzneseného obvinenia, ale aj tú, ktorú spáchal kedykoľvek predtým alebo tú, ktorú spáchali iné osoby. A mne z toho teraz vychádza úplne praktická otázka. Kto by mohol rozporovať a namietať, že počkajte, ale on sa nepopriznával ku všetkému v rámci tých 180 dní, lebo on tu má takéto konanie, on tu má takéto konanie, lebo sudca to nebude dopátravať ex offo. Ani prokurátor to nebude dopátravať ex offo, že kde má tento vypovedajúci, spolupracujúci obvinený ešte čo uzavreté a nedoznané. Môže to namietať len obhajca konkrétneho obžalovaného, ktorý presne vie, aké konanie má napadnúť a požiadať súd o vykonanie dôkazu. A to je tiež ten jasný prvok účelovosti. Lebo čo inak by si to ako dal robiť, hej? Čo si dá infožiadosť na Generálnu prokuratúru, že zistite mi o tejto osobe, kde všade bolo aké konanie voči nej, čo ako v ňom vypovedal? Jasné, že vám Generálna prokuratúra takéto veci nedá. Ak by to bol aj ukončený prípad a nie živý, tak by vám to dala v anonymizovanej forme. Čiže aj tu presne vidíte, že dožadovať sa alebo môcť namietať, že či osoba naozaj doznala všetko v rámci tých 180 dní, môžu len konkrétni obhajcovia konkrétnych obžalovaných, ktorí presne vedia, na čo majú poukázať a ktorí teda zamlčaný, nedoznaný, hej, výpoveď alebo trestný čin majú namietať. Ak by sme aj toto všetko celé dali bokom a pripustili, a hovorím, ja to pripúšťam, že baviť sa o úprave inštitútu kajúcnika je absolútne legitímna debata. Ako som povedala, nie je to svätý grál. Naozaj nemôžeme fungovať akože od buka do buka, ako som vám vždy vo všetkých svojich rozprávkach hovorila, že trestné právo najsilnejšie zasahuje do práv a slobôd jednotlivcov vrátane obvinených a obžalovaných osôb a bola by to veľmi príjemná akademická aj politická debata, keby sme sa o tomto inštitúte bavili, možno aj v kontexte výsledkov aplikačnej praxe, ktorá teda by priniesla nejaké takéto zistenie a my sa tu teraz zídeme, že poďme to teda upraviť. Ale toto neplatí a nemôžeme to urobiť práve kvôli tým prechodným ustanoveniam, ktoré tieto zmeny zavádzajú s účinkom do živých vecí a tu ten dobrý úmysel končí. Tu potom tá, hej, tá viera v to, akokoľvek by sme, hej, teda hovorím, pripustili, že už aj tá samotná dikcia je účelová, že chceme sa baviť o úprave inštitútu kajúcnika, tak už to, že sa zavádzajú účinky do živej veci a že ich zavádza nositeľ zákonodarnej moci, ktorého sa tie účinky dotknú, v podstate absolútne vylučuje legitimitu takejto diskusie v tomto štádiu v takomto zložení s hlasovaním konkrétnej dotknutej osoby, ktorého trestnú vec zmení. A tu sa teda dostávame ako pri všetkých týchto rozprávkach k problematike pána Gašpara. Pre istotu znovu opakujem. Právna diskusia o úprave kajúcnika je legitímna, ale nemôžeme sa zmeniť na to, že parlament sa stane právnym servisom pána, teda hej, podpredsedu, ktorý je obžalovaný. Lebo bežný obžalovaný má advokáta. Podpredseda Národnej rady má parlament, má tú zákonodarnú iniciatívu, má poslanecký klub, má vládnu väčšinu. A má možnosť ovplyvniť svoju teda, hej, tú dôkaznú situáciu v jeho vlastnej veci. Pretože áno, ak sa chce očistiť, my to všetko podporujeme, my rešpektujeme prezumpciu neviny, ale štandardne sa obžalovaný očisťuje pred súdom, nie zmenou pravidiel dokazovania v Trestnom poriadku. Zvlášť ešte teda tým, že on sám je ten, kto tieto pravidlá svojím hlasovaním zavádza. Čiže áno, toto celé nie je len hádka opozície a koalície. Ale je to vlastne otázka a spor o tom, že či táto krajina ešte vie garantovať, že u nás o spravodlivosti a o vine a treste rozhodujú súdy a nie zákonodarný zbor zmenou trestných pravidiel v Trestnom poriadku. Ako som povedala, v právnom štáte platí jednoduché pravidlo. Obžalovaný sa musí obhajovať pred súdom a nie cez trestný proces úpravou Trestného poriadku. A keďže teda sú za mnou ešte kolegovia z Progresívneho Slovenska, máme obmedzený čas, nechávam priestor im aj teda nechávam na zváženie, hej, obmedziť alebo možno znížiť počet faktických poznámok na mňa, aby ostali kolegom ešte možnosti na vystúpenie. Ja hovorím ku kolegom Progresívneho Slovenska. Ďakujem pekne.

Za slovo, pán predseda. Vážený pán minister, černe poslanecké kolegyne, poslaneckí kolegovia, vzhľadom teda na krátkosť času, keďže toto prejednávame v expresnej rozprave, tak ja sa ospravedlňujem, že budem musieť niektoré veci prejsť v rýchliku, kúsok, ale teda snáď to nebude na úkor zrozumiteľnosti. Veľa tu už odznelo príkladov a dôkazov toho, prečo túto navrhovanú úpravu možno považovať za účelnú. A ja by som možno začala tým, čo neodznelo, ale tiež to dokazuje, prečo túto úpravu možno považovať za účelnú. Totižto my dlhodobo, napriek tomu, že Trestný poriadok si dlhodobo žiada zásadné zmeny a napriek tomu, že máme trestné kódexy podľa mňa historicky najfrekventovanejšie nové. Ale tiež to dokazuje, prečo túto úpravu možno považovať za účelnú. Totižto my dlhodobo, napriek tomu, že Trestný poriadok si dlhodobo žiada zásadné zmeny a napriek tomu, že máme trestné kódexy, podľa mňa historicky najfrekventovanejšie novelizované, sa žiadna z týchto noviel a zásahov nedotýka tých problémov, ktoré si proces pýta, ale inštitútov, ktoré majú priamo alebo nepriamo právne účinky na trestnú vec. Pred pánom Gašparom za všetky spomeniem len teda pár vecí, na ktorých je odborný konsenzus, ktoré sa za celý čas, čo sme tu, v procese neriešili. Máme neuveriteľne prekomplikovaný a formalizovaný trestný proces, zvlášť prípravné konanie. Ideme vysoko nad štandardy spravodlivosti vyplývajúce z judikatúry ESĽP. Takisto máme zdržujúce a neustále opakujúce sa výsluchy. Výsluchy svedka alebo teda výsluchy obvineného pri začatí trestného stíhania, po vznesení obvinenia, potom ďalšej osoby a tak ďalej. Potom máme inštitút, ktorý priniesla trestná novela tejto vlády, ktorý sa týka momentu podania obžaloby. Dnes už aj voči nej možno podať opravný prostriedok. A znovu to predlžuje proces. No a potom sa dostávame do štádia, kedy sa vlastne celý spor, a to sa ani nemusí týkať politicky exponovaných osôb, vlečie päť, sedem, desať rokov. A toto už judikoval aj Ústavný súd, že prekračujeme primeranú lehotu. A po takejto dlhej dobe je celkom, hej, pochopiteľné, ťažko akceptovateľné, ale pochopiteľné, že súdy môžu prísť k záveru, že už nie je účelné a pre spravodlivosť zmysluplné ukladať trest. Čiže má to fatálne dôsledky. Zvlášť ešte pripomínam, a to je tiež dôsledok noviniek, ktoré priniesla táto vláda, že ak sa trestné konanie, trestné stíhanie vlieče neprimerane dlho, tak ste to dali ako poľahčujúcu okolnosť. Čiže všetky tie veci, o ktorých hovorím, ktoré sú problematické a ktoré ste mali riešiť, aby sa nám to tu nevlieklo, ste neriešili, naopak. To, že sa to vlečie, ste ešte použili ako možnosť, aby teda súd toto zvážil a uložil obžalovanému teda miernejší trest. Dokonca to je ešte aj v zásadách ukladania trestov, aby sa aj na dĺžku trestného konania prihliadalo. A ja sa pýtam, ak je to problém, prečo sme nezačali upravovať trestný proces korekciou týchto problematických inštitútov? Lebo keby ste sa akéhokoľvek odborníka spýtali, tak áno, toto je problém nášho procesu. Nie, nie inštitút kajúcnikov, a to teda ešte prídeme k tomu. Ja nie som z tých, ktorí považujú tento inštitút za absolútne nedotknuteľný a svätý grál. Ale v suma sumarum dostali sme sa teda do toho, že máme sadzby, tak ako ste hovorili a chceli, zodpovedajúce európskym štandardom a ja neviem nemeckému kódexu, ale trestný proces ste nechali na úrovni štandardov, prepáčte, zodpovedajúcej Podkarpatskej kotline. No a teraz v tej samotnej navrhovanej úprave ja tu budem naozaj musieť skrolovať a presekávať sa už len takými väčšími vecami. Ja som aj vo faktických poznámkach namietala zmysluplnosť, prečo pridávame zásady do § 2, ktoré už v ňom sú obsiahnuté. Áno? Pridávame napríklad zásadu, mám ich tu viac. Počkajte. Pridávame zásadu, ktorá vlastne zaväzuje alebo ktorá požaduje, aby sa v trestnom procese zisťoval skutkový stav bez dôvodných pochybností. To súčasné znenie je už tak či tak presne v tomto duchu, má takúto dikciu, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom niet pochybností, ktorý je dôležitý na rozhodnutie, teda to je dôležité na rozhodnutie v nevyhnutnom rozsahu, OČTK s rovnakou starostlivosťou, aby vyjasňovali dôkazy pre a proti. To teda súvisí s tým princípom legality a oficiality. A vy tam teda dopĺňate: Orgány činné v trestnom konaní sú povinné preverovať pravdivosť zabezpečených výpovedí a zabezpečiť ďalšie dôkazy, ktoré ich podporujú a vyvracajú. Na prvý pohľad sa zdá, že aj mne sa to zdalo, že toto je duplicitné, ale potom tam nasleduje taká veta, ktorá súvisí s priznaním a to je to, čo teraz teda budem citovať ako návrh alebo teda to doplnenie, ktoré je navrhované: Priznanie obvineného nezbavuje orgány činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať všetky podstatné okolnosti prípadu, pričom za priznanie obvineného ku skutku možno považovať len to, čo bolo dokázané o mieste, čine a tak ďalej tých informácií, ktoré poskytol. Akokoľvek technicky sa to dá, možno, hej, banálne a nepodstatné. Toto je veľmi podstatná vec, pretože v Trestnom zákone z roku 60, Trestnom poriadku z roku 61 naozaj platilo, že priznanie nemôže byť považované za dôkaz. Muselo sa teda overovať aj v súlade s vtedy platnou, hej, zásadou materiálnej pravdy. Nemohol sa uspokojiť OČTK ani súd so samotným priznaním. V súčasne platnom aktuálnom Trestnom poriadku z roku 2005 sme priznanie viac-menej teda skorigovali tak, že nevyžadujeme úplne jeho preukázanie a vydokladovanie všetkých tých jeho súčastí, ale akceptujeme aj v mene zrýchlenia toho konania. Povedzme, ak na hlavnom pojednávaní sa obžalovaný priznáva ku skutku. Takisto má toto priznanie význam, ak sa uzatvára dohoda o vine a treste. No a touto dikciou, tak ako som vám ju prečítala, že je navrhovaná, sa vlastne vraciame do toho stavu z roku 61, kedy teda samotné priznanie nezbavuje OČTK povinnosti, aby to celé preveroval. A potiaľto, hej, ja som teda tá stará škola, ktorá ešte išla podľa toho zákona zo 61. To isté pochopenie. Hej, že ak sa má preveriť výpoveď v rozsahu teda toho, za čo je osoba obvinená a ku čomu sa priznáva. Ale ja mám teraz otázku, že či sa bude preverovať len toto alebo teda v zmysle § 119 ods. 3, ktorá sa týka už výpovede kajúcnika vo vzťahu k obžalovanému, kde nestačí iba to, že sú tie jeho tvrdenia teda dokázané, ale nemôžu byť zároveň dokázané inou výpoveďou kajúcnika. Hej? To je také to, čo pracovne nazývame, že zákaz kartelovej dohody kajúcnikov. Lebo ak by toto platilo pri priznávaní sa osoby o svojej vlastnej trestnej činnosti a nestačili by len dôkazy, a nestačila by dokonca ani výpoveď iného kajúcnika, my sa dostávame do absolútnej pasce. Hej? Nevraviac, a to je tiež moja otázka, že či sa ten spolupracujúci obvinený alebo budúci spolupracujúci obvinený má doznať, hej? Teda k nejakej trestnej činnosti. A v zmysle § 119 sa teda predpokladá, že by sa mal ku akejkoľvek, a ak sa tá akákoľvek a všetka má dokazovať, ja byť v jeho pozícii, tak sa pýtam, že tak na čo sa idem priznávať? No však mi to teda všetko podokazujte a ja sa nemusím už vôbec priznávať. Lebo to, čo jemu sa reálne stane, že on sa prizná k skutku so škodou o 2 milióny. Ale teda zákon bude vyžadovať, aby sa odhalila celá jeho trestná činnosť vrátane nejakého starého znásilnenia a škody za 4 milióny, tak on si povie, že tak načo som sa priznal. Veď na konci dňa je ešte v horšom postavení než ten, voči ktorému teda mala byť tá jeho výpoveď použitá. Čiže áno. Ja som za to, aby sa samotné priznanie nebralo ako, hej, svätý grál, má byť overené, ale nemôže to zájsť do takej absurdity, kedy sa vlastne priznávajúca osoba dostáva do horšej pozície ako tá, voči ktorej potom svedčí v pozícii spolupracujúcej osoby voči obžalovanej osobe. Vrátim sa ešte k tomu § 119 ods. 3, ktorý hovorí teda, že čo všetko možno použiť za dôkaz. Tam je presne tá veta, že výpoveď osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, sama o sebe nemôže byť podkladom pre uznanie viny obžalovaného a tak ďalej a tak ďalej. A máme tu teda tú 180 novú lehotu, v rámci ktorej má podoznávať všetku trestnú činnosť, nielen tú, ku ktorej teda sa priznáva v rámci a v rozsahu vzneseného obvinenia, ale aj tú, ktorú spáchal kedykoľvek predtým alebo tú, ktorú spáchali iné osoby. A mne z toho teraz vychádza úplne praktická otázka. Kto by mohol rozporovať a namietať, že počkajte, ale on sa nepopriznával ku všetkému v rámci tých 180 dní, lebo on tu má takéto konanie, on tu má takéto konanie, lebo sudca to nebude dopátravať ex offo. Ani prokurátor to nebude dopátravať ex offo, že kde má tento vypovedajúci, spolupracujúci obvinený ešte čo uzavreté a nedoznané. Môže to namietať len obhajca konkrétneho obžalovaného, ktorý presne vie, aké konanie má napadnúť a požiadať súd o vykonanie dôkazu. A to je tiež ten jasný prvok účelovosti. Lebo čo inak by si to ako dal robiť, hej? Čo si dá infožiadosť na Generálnu prokuratúru, že zistite mi o tejto osobe, kde všade bolo aké konanie voči nej, čo ako v ňom vypovedal? Jasné, že vám Generálna prokuratúra takéto veci nedá. Ak by to bol aj ukončený prípad a nie živý, tak by vám to dala v anonymizovanej forme. Čiže aj tu presne vidíte, že dožadovať sa alebo môcť namietať, že či osoba naozaj doznala všetko v rámci tých 180 dní, môžu len konkrétni obhajcovia konkrétnych obžalovaných, ktorí presne vedia, na čo majú poukázať a ktorí teda zamlčaný, nedoznaný, hej, výpoveď alebo trestný čin majú namietať. Ak by sme aj toto všetko celé dali bokom a pripustili, a hovorím, ja to pripúšťam, že baviť sa o úprave inštitútu kajúcnika je absolútne legitímna debata. Ako som povedala, nie je to svätý grál. Naozaj nemôžeme fungovať akože od buka do buka, ako som vám vždy vo všetkých svojich rozprávkach hovorila, že trestné právo najsilnejšie zasahuje do práv a slobôd jednotlivcov vrátane obvinených a obžalovaných osôb a bola by to veľmi príjemná akademická aj politická debata, keby sme sa o tomto inštitúte bavili, možno aj v kontexte výsledkov aplikačnej praxe, ktorá teda by priniesla nejaké takéto zistenie a my sa tu teraz zídeme, že poďme to teda upraviť. Ale toto neplatí a nemôžeme to urobiť práve kvôli tým prechodným ustanoveniam, ktoré tieto zmeny zavádzajú s účinkom do živých vecí a tu ten dobrý úmysel končí. Tu potom tá, hej, tá viera v to, akokoľvek by sme, hej, teda hovorím, pripustili, že už aj tá samotná dikcia je účelová, že chceme sa baviť o úprave inštitútu kajúcnika, tak už to, že sa zavádzajú účinky do živej veci a že ich zavádza nositeľ zákonodarnej moci, ktorého sa tie účinky dotknú, v podstate absolútne vylučuje legitimitu takejto diskusie v tomto štádiu v takomto zložení s hlasovaním konkrétnej dotknutej osoby, ktorého trestnú vec zmení. A tu sa teda dostávame ako pri všetkých týchto rozprávkach k problematike pána Gašpara. Pre istotu znovu opakujem. Právna diskusia o úprave kajúcnika je legitímna, ale nemôžeme sa zmeniť na to, že parlament sa stane právnym servisom pána, teda hej, podpredsedu, ktorý je obžalovaný. Lebo bežný obžalovaný má advokáta. Podpredseda Národnej rady má parlament, má tú zákonodarnú iniciatívu, má poslanecký klub, má vládnu väčšinu. A má možnosť ovplyvniť svoju teda, hej, tú dôkaznú situáciu v jeho vlastnej veci. Pretože áno, ak sa chce očistiť, my to všetko podporujeme, my rešpektujeme prezumpciu neviny, ale štandardne sa obžalovaný očisťuje pred súdom, nie zmenou pravidiel dokazovania v Trestnom poriadku. Zvlášť ešte teda tým, že on sám je ten, kto tieto pravidlá svojím hlasovaním zavádza. Čiže áno, toto celé nie je len hádka opozície a koalície. Ale je to vlastne otázka a spor o tom, že či táto krajina ešte vie garantovať, že u nás o spravodlivosti a o vine a treste rozhodujú súdy a nie zákonodarný zbor zmenou trestných pravidiel v Trestnom poriadku. Ako som povedala, v právnom štáte platí jednoduché pravidlo. Obžalovaný sa musí obhajovať pred súdom a nie cez trestný proces úpravou Trestného poriadku. A keďže teda sú za mnou ešte kolegovia z Progresívneho Slovenska, máme obmedzený čas, nechávam priestor im aj teda nechávam na zváženie, hej, obmedziť alebo možno znížiť počet faktických poznámok na mňa, aby ostali kolegom ešte možnosti na vystúpenie. Ja hovorím ku kolegom Progresívneho Slovenska. Ďakujem pekne.

Pekne za slovo, pán predsedajúci. Na tejto celej debate je ironické to, čo som už spomenula v prvom čítaní. Pani poslankyňa sa pýtala, že aké sú proste dáta takto o takýchto veciach, kedy rozhodol, a ja znovu pripomínam, že rozhodol. A paradoxom na tom celom je, že na základe nášho ústavného podnetu. V roku 2020 Progresívne Slovensko adresovalo Ústavnému súdu podnet, kde teda my sme v žiadnom prípade nenamietali volebný výsledok. My sme v žiadnom prípade nechceli zvrátiť volebný výsledok ani meniť spôsob voľby, ale áno, ak tu tiež zaznela tá otázka, že kto sa sťažoval a neviem, čo, no tak áno, boli nejakí ľudia, ktorí sa sťažovali, že prišli oneskorené obálky, na nejakú malú administráciu a tak ďalej a tak ďalej. A my sme sa teda Ústavného súdu pýtali, že áno, či za daných okolností s dodaným dôkazovým materiálom, hej, je možné proste nejakým spôsobom rozporovať súladnosť postupu volieb zo zahraničia s ústavou. A napriek tomu, že my sme tam ten dôkazový materiál dodali, vrátane všetkých podnetov, všetkých zaznamenaných vecí, Ústavný súd nám povedal presne to, čo my dnes hovoríme vám. Nestačí podozrenie, musí byť silná dôkazná situácia, musí preukázať veľkú intenzitu porušenia práva. Musí byť spôsobilá zmeniť politický výsledok. Čiže vy ste nepriniesli nič a tvrdíte, že je to protiústavné. My sme doniesli dôkaz, že to je ústavné, súladné a nás ste obviňovali z toho teda, že my tu strašíme verejnosť, že chcete zmariť voľby. Tak ja fakt nerozumiem tejto debate. Tá debata by odtiaľ mala skončiť, ak už viete, že Ústavný súd rozhodol, že voľby zo zahraničia sú v poriadku. Ak by vám ležala na srdci ústavnosť volieb, reagovať.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Ďakujeme pánovi poslancovi, že sa pustil do objasňovania týchto naozaj komplikovaných technikálií a to je v podstate však aj jeden z účelov, že to je tak prekomplikované niektoré tie ustanovenia, zvlášť tá 118, že vy musíte mať pred sebou prípad doslova mustru, aby ste naňho šili presné ustanovenie a dikciu. Takto naozaj tie mnohé, mnohé navrhované znenia implikujú. Dotknem sa aj toho, čo ste spomínali vy o zápisniciach. Áno, on mohol byť v predošlom konaní v pozícii obvineného, nie svedka. Svedok nemôže klamať, za to je stíhateľný, ale obvinený môže klamať. Jednak kvôli tomu Znenia implikujú. Dotknem sa aj toho, čo ste spomínali vy o tých zápisniciach. Áno, on mohol byť v predošlom konaní v pozícii obvineného, nie svedka. Svedok nemôže klamať. Za to je stíhateľný, ale obvinený môže klamať. Jednak kvôli tomu, čo ste povedali, že tu máme teda ten ústavný princíp, ale teda aj samotná zásada v trestnom práve platí, že zásada zákazu sebaobviňovania, hej? Čiže to je jedna vec. A druhá vec, mňa zaujíma tá procesná, hej? Že ako budeme teda dopátravať tieto zápisnice. Lebo keď ste obhajca obžalovaného, tak teraz čo? Pošlete si infožiadosť na Generálnu prokuratúru, aby vám dalo veriť, či takéto konania s takýmto človekom existujú. Tak keď sú skončené, tak vám môžu dať len anonymizované a keď sú živé, tak vám nedajú nič. Bude to čo, sudca teraz sám dopátravať? Bude to prokurátor sám dopátravať? Alebo ste v pozícii obžalovaného, voči komu kajúcnik svedčí a viete presne, čo máte súdu navrhnúť, aký dôkaz, akú zápisnicu, aby vykonal. Hej? A toto je tiež jeden potom z tých indikátorov, prečo to tak veľmi, veľmi účelovo pôsobí, lebo v normálnych konaniach si ani neviem predstaviť, že kto ide prelustrovávať zápisnice. Že podľa čoho, kto sa k tomu inak dostane, iba ak by ste teda mali tú možnosť konkrétne navrhnúť sudcovi, aby vykonal dôkaz v takom a v takom konaní a prešiel takú a takú zápisnicu. A to je presne tiež ten prvok, ktorý potom áno, vyvoláva otázky, že či toto je všeobecná úprava alebo úprava pre in concreto. Ďakujem. Z reakcie pán

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Ďakujeme pánovi poslancovi, že sa pustil do objasňovania týchto naozaj komplikovaných technikálií a to je v podstate však aj jeden z účelov, že to je tak prekomplikované niektoré tie ustanovenia, zvlášť tá 118, že vy musíte mať pred sebou prípad doslova mustru, aby ste naňho šili presné ustanovenie a dikciu. Takto naozaj tie mnohé, mnohé navrhované znenia implikujú. Dotknem sa aj toho, čo ste spomínali vy o zápisniciach. Áno, on mohol byť v predošlom konaní v pozícii obvineného, nie svedka. Svedok nemôže klamať, za to je stíhateľný, ale obvinený môže klamať. Jednak kvôli tomu Znenia implikujú. Dotknem sa aj toho, čo ste spomínali vy o tých zápisniciach. Áno, on mohol byť v predošlom konaní v pozícii obvineného, nie svedka. Svedok nemôže klamať. Za to je stíhateľný, ale obvinený môže klamať. Jednak kvôli tomu, čo ste povedali, že tu máme teda ten ústavný princíp, ale teda aj samotná zásada v trestnom práve platí, že zásada zákazu sebaobviňovania, hej? Čiže to je jedna vec. A druhá vec, mňa zaujíma tá procesná, hej? Že ako budeme teda dopátravať tieto zápisnice. Lebo keď ste obhajca obžalovaného, tak teraz čo? Pošlete si infožiadosť na Generálnu prokuratúru, aby vám dalo veriť, či takéto konania s takýmto človekom existujú. Tak keď sú skončené, tak vám môžu dať len anonymizované a keď sú živé, tak vám nedajú nič. Bude to čo, sudca teraz sám dopátravať? Bude to prokurátor sám dopátravať? Alebo ste v pozícii obžalovaného, voči komu kajúcnik svedčí a viete presne, čo máte súdu navrhnúť, aký dôkaz, akú zápisnicu, aby vykonal. Hej? A toto je tiež jeden potom z tých indikátorov, prečo to tak veľmi, veľmi účelovo pôsobí, lebo v normálnych konaniach si ani neviem predstaviť, že kto ide prelustrovávať zápisnice. Že podľa čoho, kto sa k tomu inak dostane, iba ak by ste teda mali tú možnosť konkrétne navrhnúť sudcovi, aby vykonal dôkaz v takom a v takom konaní a prešiel takú a takú zápisnicu. A to je presne tiež ten prvok, ktorý potom áno, vyvoláva otázky, že či toto je všeobecná úprava alebo úprava pre in concreto. Ďakujem. Z reakcie pán

Ďakujem za slovo. No, pán minister sa pýtal, že prečo máme tie podozrenia o účelovosti takejto právnej úpravy. No, presne kvôli tomu, že potom si zoberie slovo pán podpredseda a začne riešiť priamo tie kauzy politicky exponovaných osôb, hej? Že on neprišiel s tým, že obhajuje krivdy, ktoré sa stali, ja neviem, Gustovi zo Šoporne alebo množstvu ľudí a preto je treba urobiť nejakú systémovú zmenu, čo by bola legitímna debata. Ale príde s tým, že kde, v ktorých veciach politicky exponovaných osôb, tých tzv. našich ľudí, sa stala krivda a prečo to je dôležité prijať? Čiže len potvrdzuje presne tie naše obavy a tvrdenia, že je to účelové. A dokonca, keby aj pán podpredseda, bolo to naozaj úplne presne tak, ako nám to tu predviedol a skončí s verdiktom právoplatne nevinný, problém ostáva v tom, že on nemôže sa podieľať na takej úprave, ktorá mení jeho vec. On sa musí od nej držať ďalej. Takto platí trojdelenie moci. Čiže buď to robiť úplne za iné osoby, zabojovať s takýmito reformami, nie za tých, ktorí o nich hlasujú, alebo, ak sa to má týkať výlučne teda, hej, politicky exponovaných osôb, tak, ak sú v pozícii zákonodarcov, musia sa dať vylúčiť z hlasovania. Veď toto je ten problém, o ktorom hovoríme. My nehovoríme, či je pán podpredseda vinný alebo nevinný, nám to nemusí hovoriť, ktorý sudca a ktorý policajt a ako to bolo, my to tu nejdeme rozhodnúť. My len nechceme, aby sa trestné právo, trestný poriadok zneužíval podľa toho, ako sa vyvíja procesné postavenie zákonodarcov, preboha.

Za slovo. No to, čo podnecuje tie výroky a úvahy o účelnosti, sú napríklad, hej, v tejto prediskutovávanej novele, a teraz dávam celú úpravu kajúcnikov do zátvorky. Len také dva príklady spomeniem. Že na akú toto dopĺňame zásadu napríklad zisťovania skutkového stavu bez dôvodných pochybností, keď ona tam už je, veď sa vykopávame otvorené dvere. Ale áno, má to asi podporiť ten naratív, že OČTK a súdy asi neboli doteraz povinné zabezpečovať ďalšie potrebné dôkazy okrem kajúcnikov. Po druhé, máme znovu ďalšiu nadbytočnú zásadu. To je tam osobitnú pozornosť venujú OČTK v trestnom konaní a súd výpovede spolupracujúcej osoby, ale však každému, každému dôkazu je teda sudca povinný venovať náležitú pozornosť. Však to je základná esencia sudcovskej, sudcovskej nezávislosti. A po tretie, ak by ste naozaj teda mali, sa mi páči ten výraz, že, že kalé úmysly, tak prečo my nereformujeme to, čo je reálnym problémom trestného procesu? Však my ho máme tak vyformali, preformalizovaný, že ide vysoko nad štandardy spravodlivosti vyplývajúce z judikatúry SÚLP. Máme tam donemlata výpovede v prípravnom konaní, opakované výsluchy. Teraz ste tam prijali ešte aj tu opravný prostriedok proti obžalobe. A vy sem prinášate neustále veci, ktoré, ktoré proste nepadnú. Toto je, toto je ten dôvod. A to je zároveň odpoveď, prečo si myslíme, že to bude trvať aj po novembri, pretože už teraz prípad pána Gašpara trvá štyri roky. A tie prípady potom kvôli takémuto, hej, formálnemu procesu trvajú 10, 15. Na konci sudca ani nevidí dlho uložiť trest. Načo? A ešte ste to dali teraz aj do poľahčujúcich okolností. Ak trvá proces dlho, netreba, môže, môže byť trest nižší. Niekedy ani sa vôbec nemusí uložiť. Toto je ten problém. Toto vzbudzuje tie pochybnosti o účelnosti. Pán poslanec Spišiak.

Ďakujem pekne za slovo. Súhlasím s mnohým z toho, čo povedala pani poslankyňa ohľadom oprávnenosti a potrebnosti zmien, vôbec nie je problém v tom, že sa niektoré veci, inštitúty upravujú, ale problém je v tom, že na nich participuje nositeľ zákonodarnej moci, ktorý tým vyvoláva účinky vo svojej vlastnej trestnej veci. To sa nedá pomenovať ako legislatívna reforma, ale ako legislatívna sebaobrana. Lenže parlament nemôže byť právnym oddelením obžaloby. Normálny obžalovaný má obhajcu a pán podpredseda má celý poslanecký klub a vládnu väčšinu. Hej, nemôžeme chápať Trestný poriadok ako nejaký živý dokument, ktorý si budú dotknutí politici aktualizovať podľa toho, ako sa vyvíja ich vlastná vec. Ja samozrejme rešpektujem a plne si ctím prezumpciu neviny každého, vrátane pána podpredsedu, ale naozaj to nepôsobí ani vizuálne dobre, keď sa najprv teda niekto stane obžalovaným, potom sa stane aj podpredsedom, potom na tlačovkách poukazuje na rôzne inštitúty a dôkazy, ktoré sa teda diali v jeho veciach a považuje ich za nekorektné a nesprávne a potom sa podľa toho aktualizuje a mení Trestný poriadok. V tomto je problém. To sa nedá vidieť nijak inak ako konflikt záujmov. A ak tu mnohí moji kolegovia proste hovoria o tej požiadavke, aby pán podpredseda nebol pánom podpredsedom, tak ja by som sa možno uskromnila s tým, keby sa v týchto veciach pri trestnom práve vzdal hlasovania z jeho práva. Prosím, aby nehlasoval, dal sa vylúčiť z hlasovania, že to je také. To sa nedá vidieť nijak inak ako konflikt záujmov. A ak tu mnohí moji kolegovia proste hovoria o tej požiadavke, že aby pán podpredseda nebol pánom podpredsedom, tak ja by som sa možno uskromnila s tým, keby sa v týchto veciach pri trestnom práve vzdal hlasovacieho práva. Prosím len, aby nehlasoval. Dal sa vylúčiť z hlasovania. Že to je také úplne štandardné minimum, si myslím. Ďakujem. Na úvod fakticky chcem povedať, že sa potom hlásim.

Ďakujem pekne za slovo. Súhlasím s mnohým z toho, čo povedala pani poslankyňa ohľadom oprávnenosti a potrebnosti zmien, vôbec nie je problém v tom, že sa niektoré veci, inštitúty upravujú, ale problém je v tom, že na nich participuje nositeľ zákonodarnej moci, ktorý tým vyvoláva účinky vo svojej vlastnej trestnej veci. To sa nedá pomenovať ako legislatívna reforma, ale ako legislatívna sebaobrana. Lenže parlament nemôže byť právnym oddelením obžaloby. Normálny obžalovaný má obhajcu a pán podpredseda má celý poslanecký klub a vládnu väčšinu. Hej, nemôžeme chápať Trestný poriadok ako nejaký živý dokument, ktorý si budú dotknutí politici aktualizovať podľa toho, ako sa vyvíja ich vlastná vec. Ja samozrejme rešpektujem a plne si ctím prezumpciu neviny každého, vrátane pána podpredsedu, ale naozaj to nepôsobí ani vizuálne dobre, keď sa najprv teda niekto stane obžalovaným, potom sa stane aj podpredsedom, potom na tlačovkách poukazuje na rôzne inštitúty a dôkazy, ktoré sa teda diali v jeho veciach a považuje ich za nekorektné a nesprávne a potom sa podľa toho aktualizuje a mení Trestný poriadok. V tomto je problém. To sa nedá vidieť nijak inak ako konflikt záujmov. A ak tu mnohí moji kolegovia proste hovoria o tej požiadavke, aby pán podpredseda nebol pánom podpredsedom, tak ja by som sa možno uskromnila s tým, keby sa v týchto veciach pri trestnom práve vzdal hlasovania z jeho práva. Prosím, aby nehlasoval, dal sa vylúčiť z hlasovania, že to je také. To sa nedá vidieť nijak inak ako konflikt záujmov. A ak tu mnohí moji kolegovia proste hovoria o tej požiadavke, že aby pán podpredseda nebol pánom podpredsedom, tak ja by som sa možno uskromnila s tým, keby sa v týchto veciach pri trestnom práve vzdal hlasovacieho práva. Prosím len, aby nehlasoval. Dal sa vylúčiť z hlasovania. Že to je také úplne štandardné minimum, si myslím. Ďakujem. Na úvod fakticky chcem povedať, že sa potom hlásim.

Ďakujem veľmi pekne za faktické poznámky.
Pán poslanec Dušenka, ja s vami naprosto súhlasím v tom, že my sme venovali viac času diskusii o hmyze v potravinách naozaj ako najdôležitejšiemu zákonu, aký zákonodarný zbor prijímal za ostatných 60 rokov. To je intergalaktická hanba a naozaj urážka aj samotného rezortu, ktorý zaštiťoval tieto práce, aj samotných tých ľudí, ktorí ich za celé tie, hej, roky odvádzali.
Čo sa týka teda toho, čo spomínal aj pán poslanec Prostredník, áno, ja si myslím, že to bol ťažko ospravedlniteľný ústupok od ústavného princípu, že Slovensko je sekulárny štát, aby nám, prepáčte, ja som sama veriaca, ale konferencia biskupov diktovala, ako si má štát, hej, teda usporiadať Občiansky zákonník a či v ňom má byť rodinné právo a ako a ako áno, ako nie, je proste naozaj regres, hej, že tak ako je v mnohých tých častiach, a ja ich naozaj pozitívne hodnotím, prvok progresívnosti a tým teda nemyslím nič v súvislosti s našou stranou, ale ako modernosti a pokrokovosti, tak toto vnímam naozaj ako premárnenie, premárnenie šance a možnosti tak, aby sme mali naozaj, tak ako to povedal aj pán poslanec, moderný, moderný Občiansky zákonník, a s tým vlastne súvisí aj to, čo hovorila pani poslankyňa Kolíková, že áno, asi by si to pýtalo ešte nejaký rok na to možno, aby sa aj vyjednali nejaké dohody aj povedzme s odporcami, aby sa zobral na potaz možnejší, alebo sa prehodnotil vplyv na niektoré vzťahy, na niektoré sektory, aby to naozaj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)