Pán predseda, ďakujem veľmi pekne za slovo a chcem aj poďakovať za možnosť predniesť tento príhovor v kuse, za to, že sme mohli začať teraz o 14.00 bez prerušenia.
Vážený pán minister, dámy a páni, na začiatok chcem poďakovať a oceniť, že ministerstvo školstva sa chce zaoberať problémom záškoláctva, predčasného ukončovania povinnej školskej dochádzky, úmyselného vynechávania školského vzdelávania aj bez objektívneho dôvodu. Taktiež som...
Pán predseda, ďakujem veľmi pekne za slovo a chcem aj poďakovať za možnosť predniesť tento príhovor v kuse, za to, že sme mohli začať teraz o 14.00 bez prerušenia.
Vážený pán minister, dámy a páni, na začiatok chcem poďakovať a oceniť, že ministerstvo školstva sa chce zaoberať problémom záškoláctva, predčasného ukončovania povinnej školskej dochádzky, úmyselného vynechávania školského vzdelávania aj bez objektívneho dôvodu. Taktiež som rád, že sa chceme vysporiadať so zneužívaním a nadužívaním možnosti žiadať o ospravedlnenie dieťaťa v škole i z dôvodov choroby bez potvrdenia lekárskeho. Tento problém je totiž širší a adresuje jeden neduh, ktorý v našej krajine máme. Ja ho chcem pomenovať na úvod tohto príhovoru. Je ním akási diskultúra vo veci zodpovednosti disciplíny vlastných návykov, neúcta k inštitúciám disrespect ku vzdelávaniu. V rozhovoroch, ktoré som mal s ľuďmi, ktorých sa to dotýka, ktorí mi napr. hovorili príklady z Rakúska, kde je možné ospravedlniť dieťa z nejakých iných než lekárskych, alebo úplne vážnych dôvodov, že olympiáda, alebo niečo také, na jeden deň v roku, kde neexistuje, aby si niekto zobral týždeň voľna v júni, alebo na začiatku školského roka, kde ľudia majú úctu a nie je to len Rakúsko, samozrejme, ku vzdelávaniu, kde škola je braná rovnako vážne ako zamestnanie rodičov. Toto je niečo, čo potom produkuje želanú kvalitu ľudských zdrojov, výsledky aj v hospodárstve a v kvalite života. Toto je náš problém a teraz je otázka ako to chceme riešiť.
No, záver urobím až na konci tohto vystúpenia, nejaký hodnotiaci záver, teraz sa chcem pozrieť na merito veci. Pozrime sa teda na fakty a aktuálny stav. V súčasnom znení školského zákona v § 144 bod 10 sa hovorí: "Neprítomnosť dieťaťa, alebo žiaka ospravedlňuje škola na základe žiadosti od zákonného zástupcu, alebo zástupcu zariadenia.". V nasledujúcom bode školského zákona je uvedená možnosť požiadať o ospravedlnenie neprítomnosti žiaka základnej strednej školy z dôvodu choroby, rozsahu maximálne päť po sebe idúcich dní na ZŠ a MŠ je to sedem, bez lekárskeho potvrdenia.
Potom ešte jeden bod spomeniem, v bode 13 tohoto paragrafu sa píše: "Vo výnimočných a osobitne odôvodnených prípadoch môže škola vyžadovať lekárske potvrdenie o chorobe, alebo iný doklad potvrdzujúci odôvodnenosť neprítomnosti, najmä pri opakovanej neprítomnosti. Tu by som dnes sám navrhoval úpravu textu, vypustenie slovo "výnimočných prípadoch" a po COVID-e už teda ako tak stabilizovanej situácii, by som ponechal textáciu v odôvodnených prípadoch, a tieto prípady vie najlepšie rozpoznať samotná škola, riaditeľ, triedny učiteľ, odborný zamestnanec na tej škole v spolupráci teda v nedávnom prípade s rodičmi. Viete, podľa mňa, pán minister, v tomto sa nezhodneme, problémom nie je nedostatočná úprava zákona vo veci ospravedlňovania neprítomnosti žiakov v škole, ale musím to konštatovať na priamo, nedodržiavanie zákona. Jedna podpora pre triednych učiteľov a vedenie školy zo strany štátnych inštitúcií a niekedy aj chýbajúca spolupráca so samosprávami, a to čo som už spomínal v úvode, nízka kultúra a disrespect ku vzdelávaniu na Slovensku a školám ako takým. Aby som to podporil aj nejakým vecným argumentom, hoci teda túto skúsenosť zdieľame ... odborné verejnosti všetci a verím, že by sme sa na nej zhodli, naprieč politickým spektrom aj v tejto sále. Tak uvediem jeden fakt.
Zistenia štátnej školskej inšpekcie, ktoré boli zverejnené 25. novembra 2024 hovoria aj o tomto zacitujem: "V zmysle legislatívy, ak zákonný zástupca dieťaťa nedbá o riadne plnenie povinnej školskej dochádzky a jeho dieťa neospravedlnene vynechá viac ako 15 vyučovacích hodín v mesiaci, je škola povinná zaslať oznámenia príslušnému orgánu štátnej správy v obci. No a teraz počúvajte ten fakt. V školskom v poslednom sledovanom období bolo zaslaných zo strany vedenia škôl 1360 oznámení o neospravedlnenom vymeškávaní v rozsahu aspoň 15 hodín v mesiaci. Teraz hovorím o nie ospravedlnených neúčastiach. Hovorím o záškoláctve, o neospravedlnených hodinách, 15 hodín v jednom mesiaci, čo je to minimum, stupňujú sa tam potom tie sankcie, tak vedenie škôl si splnilo túto zákonnú povinnosť v 1360 prípadoch a dostalo od štátnych inštitúcií, od orgánov štátnej správy len 119 spätných oznámení o tom ako sa táto vec bude riešiť a výzva k spolupráci. To znamená, že zodpovedné orgány štátnej správy, vrátane aj sociálnej kurately, ktoré by sa mali zaoberať týmto problémom a pomôcť vedeniu škôl, učiteľom na tej škole v záujme detí, ktoré sú v režime záškoláctva, tak odpovedali len na 8 % takýchto podaní. Takúto podporu už pri dnešnom stave majú školy, a teda učiteľky a vedenie škôl. No, tak ako hovoril pán minister, ako spomínala aj pani Kalmárová, nebudem hovoriť tie čísla, ktoré ste hovorili vy, pani kolegyňa, štatistiky, tak toto sa týka, žiaľbohu, najmä MRK. Tam je to teda oveľa viac ako 80 % týchto prípadov.
Zdôrazním, teraz som hovoril o neospravedlnených absenciách, o záškoláctve. Zákon v tej podobe ako to navrhuje pán minister Drucker, rieši, použijem vaše slová, dúfam, že vás zacitujem presne, "sprísnenie podmienok pre ospravedlnenie neprítomnosti žiakov v škole". Ale čo to môže znamenať, ak by sme urobili to, čo vy chcete, a keby to fungovalo tak ako predpokladáte, pán minister. Ja budem dôvodiť, že to sa nestane, tak potom sa len navýši počet tých neospravedlnených hodín a keď už dnes na to príslušné orgány, ktoré majú dať podporu školám, v záujme tých detí reagujú v rozsahu 8 %, čo môžeme očakávať ďalej? Na tomto sme sa zhodli v tejto sále aj s mojimi predrečníkmi. Toto som spomínal aj včera v rozprave, nemôžeme riešiť symptomaticky, nemôžeme liečiť pacienta a školstvo je choré, symptomaticky. Musíme sa pozrieť kde je príčina a na ňu spoločne zamieriť, lebo je to veľký problém.
Spomenul som teda tú povinnosť hlásiť neospravedlnené hodiny v tom rozsahu, minimálne 15 hodín. Tá zložka sankčná, represívna je odstupňovaná podľa miery porušenia starostlivosti o dieťa a o teda dodržiavanie povinnej školskej dochádzky. Je to od pokút, od zadržania rodinných prídavkov, ktoré sú potom prenesené na obec, ktorá prepláca bločky na to určené až naozaj po trestné stíhanie a naozaj až po možnosť odňatia slobody pre takýchto rodičov, potrestaním odňatia slobody v tých najhorších prípadoch. Ja to tiež považujem iba za zúfalý, zúfalú odpoveď a nie riešenie problému. Ja rozumiem tomu, že štát, keď má vymáhať nejaké právo, musí mať minimálne tieto dve zložky. Sankčnú, ale musí mať najmä tú motivačnú, tak aby to fungovalo, aby nemuselo dôjsť k sankcii, pretože tie sankcie to nevyriešia. Dokonca si myslím, že kontraproduktívne, ak by ste takýchto rodičov zavreli, pretože čo to znamená pre tie deti? Myslíte, že sa tam nejak zvýši ten vzťah k tej povinnej školskej dochádzke, alebo ku škole, k inštitúciám. Všetci asi sa zhodneme, že nie a všetci rozumieme, lebo nechcem byť populista, nie som populista, že niekedy tá hrozba toho trestu nad ľuďmi účinkuje, ale to nie je liek, to nie je riešenie.
No, štátna školská inšpekcia vo svojej správe ďalej píše, z vyjadrení riaditeľov základných i stredných škôl vyplynulo, že hlavnou príčinou vysokej absencie žiakov je možnosť ospravedlnenia neprítomnosti na vyučovaní zákonnými zástupcami. Toto konštatovanie ma veľmi prekvapilo, pretože zákon nič také nehovorí. Naozaj to bolo dlhé roky zaužívané, od pána ministra Eugena Jurzycu, ktorého si v mnohých veciach veľmi vážim. Tento pán minister svojho času urobil novelu, v ktorej v dobrej viere, že rodičia sú zodpovední a záleží im na deťoch, dal ustanovenie do zákona, pod ktorým sme žili, že ospravedlňuje rodič, ale túto chybu som napravil v máji 2023 pri veľkej novele školského zákona, kedy som chcel prispieť aspoň pri tej príležitosti, ktorú som mal, aby sme zmenili tú diskultúru, o ktorej som hovoril na začiatku vystúpenia a vrátiť túto kompetenciu a dôveryhodnosť inštitúcií. Jednoducho škola je tá čo ospravedlňuje, nie rodič. Rodič požiada a škola nemusí vyhovieť tej žiadosti. Je elementárnou, jednou z prvých úloh každej školy, v školskom poriadku a školy to robia, upraviť presne podmienky aj po procesnej stránke....
===== ...z inštitúcií. Jednoducho škola je tá, čo ospravedlňuje, nie rodič. Rodič požiada a škola nemusí vyhovieť tej žiadosti. Je elementárnou, jednou z prvých úloh každej školy v školskom poriadku a školy to robia, upraviť presne podmienky aj po procesnej stránke ako žiadať o ospravedlnenie, ako žiadať o uvoľnenie zo školy. Školy toto naozaj robia a majú tú kompetenciu i podľa dnešného zákona neospravedlniť. Ale nechcem sa stále teda vrátiť k pointe, ale tretíkrát ju zopakujem. Samotné vyhodnotenie, že tie hodiny sú neospravedlnené ešte problém neriešia, len ho osvetľujú, ukazujú veľkosť toho problému. Nezakrývame si potom pred ním oči, že je to zakryté nejakou omlúvenkou. Takže problémom je čo urobiť s deťmi, s rodičmi, ktorí nemajú rešpekt ku vzdelávaniu, ktorí si nerozumejú tomu o čo sa v tých školách, čo sa v tých školách deťom deje, ktorí dajú tomu dieťaťu ospravedlnenku a škole, ktorá to, sa zohne a zrešpektuje. Chcem vám ešte ako dlhoročný riaditeľ nielen zo svojej skúsenosti, ale najmä zo zdieľanej skúsenosti povedať na vysvetlenie a pochopenie prečo sa tak deje. Školy sú, vedenie škôl osobitne, ale aj školy sú dnes veľmi závislé a je to aj v nejakom zmysle aj dobre od komunitného charakteru, od spolupráce s rodičmi, od podpory a porozumenia rodičmi. Dovoľte, aby som to aj materializoval, že prečo to tak je. Nezdá sa vám nehorázne, že školy do 12. mája alebo teda do 31. decembra, poviem to presne, 2023 hospodárili, to znamená prevádzkový normatív na žiaka mali nezmenený vo výške, mali nezmenený počas dvadsať rokov, dvadsať rokov školy mali od štátu príspevok na žiaka v tej istej nominálnej výške. Ktorá inštitúcia v ktorom rezorte dvadsať rokov nezdrahli služby, tovary, energie, práca ľudí? Iba v školstve. Lebo to je taký skamenený skanzen. Tak využil som tú príležitosť ako minister a o 22 % som navýšil prevádzkový normatív. Ale viete, toto nie je o tom, aby som sa vám tu pochválil. To je o tom, že keď rodičia sa skladajú na wc papier, keď rodičia sa skladajú na pomôcky, keď rodičia sú tí, ktorí pomáhajú udržiavať tú školu v chode, tak proste si to tí učitelia a riaditelia s tým nerozhádžu s nimi, osobitne keď vidia, že zo strany podpory inštitúcií, ktoré by sa tým mali zaoberať, odborných zamestnancov, ktorých mimochodom nieto, sociálnej kurately, terénnych pracovníkov. Máme osempercentnú odozvu v tých najtvrdších, najvykričanejších prípadoch. Takáto je situácia. Nechávame v tom vedenie školy a školy samotné. K tej diskultúre vám chcem povedať ešte jednu vec, veľmi taký nepekný príklad, ale pravdivý. Mal som to šťastie nezaslúžené pracovať na výborných školách a som za to veľmi vďačný, lebo som sa mohol veľa naučiť. Ale na jednej z týchto elitných škôl za mnou prišla pani učiteľka a nebolo to nič neobvyklé. Spýtala sa ma, pán riaditeľ, koľko máš ešte péčok? Aby ste rozumeli, to je ľudové povedanie medzi učiteľmi paragrafu podľa ktoré Zákonníka práce majú sedem dní na ošetrenie seba, celodenné ošetrenia u lekára a sedem dní na ošetrenie člena rodiny OČR. No a ja som jej odpovedal prirodzene, že ak niečo potrebuješ, to nie je len o tom koľko máš péčok, ja ťa uvoľním, dohodneme sa, povedz ako ti môžem pomôcť. Nepochopil som. Išla za mzdárkou, tá jej povedala máš ešte štyri péčka. Tam mi kolegyňa doniesla na štyri dni dopredu potvrdenia od lekára, že bude utorok, stredu, štvrtok, piatok na celodennom ošetrení u lekára. Viete čo to znamená? Viete o čom hovorím? Bojujte s celým svetom, keď ste riaditeľ, keď chodíte po špičkách okolo učiteliek, aby ste ich mali. Prečo chceme od učiteľov a riaditeľov, ktorí stoja na najtenšom ľade zmeniť túto diskultúru v tejto krajine a zaťažiť ich týmto administratívnym opatrením? O aké opatrenie ide? Prečítam vám, prečítam vám doslova navrhované riešenie z tohto vládneho návrhu. Znie: Ak neprítomnosť žiaka z dôvodu ochorenia trvá najviac päť po sebe nasledujúcich vyučovacích dní a súhrnne počas polroka školského roka najviac trojnásobok týždenného počtu vyučovacích hodín určených v príslušnom učebnom pláne školského vzdelávacieho programu neprítomnosť sa ospravedlňuje bez predloženia potvrdenia od lekára. Ak neprítomnosť žiaka z dôvodu ochorenia trvá viac ako päť po sebe nasledujúcich vyučovacích dní alebo súhrnne počas polroka školského roka viac ako trojnásobok týždenného počtu vyučovacích hodín určených v príslušnom učebnom pláne školského vzdelávacieho programu vyžaduje sa aj predloženie potvrdenia od lekára. Nebudem sa vás pýtať, aby ste mi to zopakovali, aby ste si to skúsili premyslieť ako podľa tohto budú pokračovať rómske mamy v osadách. Preto poviem to tak, ako to zrozumiteľne a jasne povedal pán minister, ako to aj prezentovali. Zjednoduším to. Na škole, kde priemerný počet vymeškaných hodín na žiaka maximálne 250 hodín, bude možné v tom režime päť dní bez lekárskeho potvrdenia ospravedlňovať neprítomnosť všetkých žiakov školy z dôvodu choroby v rozsahu maximálne 450 hodín na rok a žiaka. V školách, kde je vyšší priemerný počet vymeškaných hodín než tých 250, bude ten prísnejší režim, kde je ten maximálny počet bez lekárskeho potvrdenia po piatich dňoch 150 hodín. A tomuto budú mnohí rozumieť. Naschvál som vám dal ten príklad katolíckej učiteľky na prestížnej škole s tými péčkami. Je mi ľúto, že to musím takto povedať. Lebo mnohí ľudia z MRK alebo SZP sa zachovajú podobne. 150 môžem vyčerpať, 450 môžem vyčerpať. To je pre niektorých ľudí skoro úloha, skoro nárok. To je tá diskultúra. Takto to funguje. No a čo potom? Opäť budú štátne orgány reagovať na oznámenia vedení škôl v rozsahu ôsmich percent? Toto je riešenie? Aby sme, mám už len desať minút, aby sme nekritizovali len, lebo prosím vás, to nebola zdvorilosť, keď som na začiatku poďakoval pánu ministrovi a ocenil to, že ideme sa pasovať s týmto obrovským problémom. Ja to myslím vážne a chcem teda ponúknuť aj našu spoluprácu a volať vás k nej všetkých aj inštitúcie, pretože toto je ozajstná časovaná bomba pre Slovensko, toto je rozhodujúci moment ako bude táto krajina prosperovať alebo neprosperovať, lebo je to veľkosť problému, obrovská veľkosť problému. Ja si osobne myslím, že toto má byť premiérska téma, pri všetkej úcte k vám, pán minister, rezort školstva, vy osobne, ani oživlý Ján Amos Komenský by toto nevyriešil na poste ministra školstva. Ja by som čakal, alebo teda poviem to takto, premiéra Slovenskej republiky, vlády Slovenskej republiky, ktorý to bude musieť vážne s touto krajinou spoznať raz podľa toho aj, že toto bude premiérska téma. Pretože tu si musí sadnúť k jednému stolu a k jednému riešeniu minimálne štyri rezorty a to je zdravotníctvo, školstvo, hospodárstvo, sociálne veci, práce a rodina. Nemôžte vytrhnúť deti z osád, z MRK, tak to poviem, a nasilu ich zobrať do školy. Niečo podobné zjednodušujem trochu. Nemôžete ich sankcionovať za teda vymeškané neospravedlnené hodiny a myslieť si, že trojročné deti alebo deti na základnej škole zmenia správanie rodičov. Rodičov sa nedá obísť. Zasa, ak ich nasťahujete do bytoviek a necháte ich na seba samých, viete ako to dopadlo na veľa miestach na Slovensku. Proste ak oni nemajú tečúcu vodu, nemajú záchod, nemajú ako to decko pripraviť do školy, tak nemôžete čakať, že jedna z tých dimenzií bez tých ďalších troch sa zmení. A niektorí hovoria a nechcem o tom, lebo je to veľmi boľavá téma, že by tam malo byť aj ministerstvo vnútra, vite prečo. Je to aj priestor, kde niektorí ľudia sa už aj obávajú, kde títo ľudia si sami škodia, úžera a iné veci. Proste to sú vážne veci, ktoré nemôže vyriešiť minister školstva, nie zákonom v SLK o evidencii vymeškaných hodín. Dnes v demografii je to desať percent na priemere tohto obyvateľstva. V priemere máme na jednu ženu 1,6 a menej živonarodeného dieťaťa. Vieme dobre, že náš počet obyvateľov klesá. Keď ja som sa narodil, tak sa nás narodilo 110 až 120 tisíc v tom roku. Teraz to bolo nedávno prvýkrát pod 50 tisíc, áno. A teraz KDH by stačilo, že to je otázka mravnosti, že ako môžeme pokojne spávať, keď sú deti, ktoré žijú v blate. Ale ja teraz apelujem nielen na túto mravnosť a etiku, na svedomie, ale aj na pragmatizmus. Je rozdiel či budete mať zväčšujúci sa počet ľudí, ktorí budú na sociálnych dávkach a ktorí budú zaťažovať štát a s ktorými ľudia nechcú žiť z majority a sťahujú sa odtiaľ, berú svoje deti zo škôlky, vytvára sa neprogramované, nežiadúca segregácia alebo budú títo ľudia dôstojne žiť ako ľudia, ktorí sú rovní v ľudskej dôstojnosti všetkým a budú prispievať do spoločného. Toto sú veľké veci, ktoré nevyrieši jeden minister.
Preto čo môže ale urobiť minister školstva? Ja si myslím, že už mala dávno začať seriózna debata o reforme stredného školstva, o reforme povinnej školskej dochádzky. KDH má túto vec v programe, o tom, že uvažujme o tom či školská dochádzka končí šestnástym rokom žiaka. My ho vypustíme von na ulicu bez schopnosti sa zamestnať alebo aby aspoň dosiahol na výučný list. Uvažujme o veciach, ktoré to naozaj riešia. Niektoré som spomenul, ktoré dimenzie musia mať. Ale nepočujem o tom, že by sa rozbehla debata o reforme stredoškolského kurikula. Počúvam o tom, o maturite, to som rád, lebo sám túto tému dvadsať rokov hovorím a tiež som počul o spájaní škôl. To je veľká téma do ktorej teraz nepôjdem, ale reforma stredoškolského kurikula bude rádovo väčší problém ako reforma základoškolského kurikula, kde sme ešte zďaleka nevyhrali, ani poriadne sa nerozbehli, len začali. Pretože stredné školy sú kratšie, tri až štyri roky, sú oveľa viac diverzifikované. Medzi deťmi sú tam obrovské rozdiely. Základné školy sú viac podobné jedna druhej a majú podobnejšie ciele a tie ich absolventi nejdú rovno do života na vysoké školy, do praxe, ale ešte pôjdu na stredný stupeň, ešte tam je nejaký tlmivý pufor v ktorom sa vie ukázať ako sa to vyvinie. My musíme sa rozprávať o týchto veciach s tými aj ktorých sa to týka. Tak za KDH musím povedať, že za tento vládny návrh zákona hlasovať nebudeme, ale nemôžeme ho podporiť v tejto podobe, ale úprimne oceňujem, že túto tému, že k nej prispievate, pán minister, aj keď podľa mňa spôsobom, ktorý je, označím to teraz, symptomatický, administratívny, ktorý pridá prácu tým školám, ktorí to budú evidovať v rôznych obdobiach po mesiacoch, vyhodnocovať tieto ospravedlnenky bez toho, že by sme kládli dôraz na to čo som a zopakujem to znovu, uviedol a zmenil v zákone, ospravedlňuje škola, nie rodič, nie plnoletý žiak. Títo len žiadajú o ospravedlnenku. Rozprávajme so školami, rozprávajme s terénnymi pracovníkmi, so zariadeniami poradenstva prevencie, so susedným rezortom sociálnymi vecami, práce a rodiny ako reagovať, ako pomôcť rodičom, deťom pri a školám najmä, ako ich podporiť pri tejto ich kompetencii vyhodnotiť tú ospravedlnenú alebo neospravedlnenú neúčasť na škole. Urobme nejakú spoločnú aj komunikačnú kampaň, osvetu, aby sme o tomto otvorene hovorili rodičom. No nemám ilúziu, že tieto naše príhovory si teraz pozerajú tri milióny, štyri milióny občanov a rodičov. Toto musíme urobiť naozaj zo strany vládnych inštitúcií, vlády, ministerstva školstva, ja neviem. Ale začnime o tom hovoriť, lebo v tom je ...
=====
Skryt prepis
