Videokanál poslanca

.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, sme tu dnes pri druhom čítaní, kde by podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky malo byť našou úlohou precizovať detaily, vylaďovať legislatívne nuansy a hľadať najlepšie možné znenie zákona, tak aby bol v praxi účinný, ústavne konformný a najmä spravodlivý. Druhé čítanie je tradične priestorom pre odbornú debatu, pre kultiváciu právnej úpravy a pre zosúladenie jej jednotlivých častí, tak aby obstála aj v konfrontácii s realitou každodenného života a s judikatúrou najvyšších súdov.
Žiaľ, musím konštatovať, že realita dnešnej rozpravy je úplne iná. Nestojíme nad zákonom, ktorý ladíme. Nestojíme nad legislatívnym textom, ktorý by sme v duchu legislatívnej techniky dopracovávali či dopĺňali. Stojíme nad legislatívnom opravou, ktorú si vynútil sám život a ktorá je priam dôsledkom zlyhania vašej nedávnej, a dovolím si povedať - v úvodzovkách - reformy trestného práva. Tá reforma, o ktorej ste hovorili ako o modernizačnom kroku, o systémovej zmene, o náprave deformácií predchádzajúceho obdobia, sa v praxi ukázala ako nepremyslená, nesystémová a v mnohých ohľadoch aj kontraproduktívna. Dnes sme tu preto, lebo následky tejto reformy sa ukázali ako tak závažné, že štát musí v urýchlenom režime hasiť škody, ktoré sám spôsobil. Namiesto skutočnej rekodifikácie, ktorou ste sa oháňali, vznikol legislatívny hybrid, ktorý musíme teraz opravovať, aby vôbec fungoval. Súčasný návrh zákona preto nie je prejavom vašej vízie alebo koncepčnosti, je to návratová oprava, núdzový servis, ktorým sa snažíte zakryť medzery, nepresnosti a nedostatky, ktoré do právneho poriadku vniesla vaša vlastná rýchlokvasená trestnoprávna úprava. O to dôležitejšie je, aby sme tu dnes pomenovali, čo sa stalo, a aby sme sa vyhli tomu, že sa podobná legislatívna improvizácia bude opakovať znova.
Vážené dámy a páni, druhé čítanie by malo byť dôkazom, že zákony tvoríme trpezlivo, odborne a zodpovedne. Dnes je však dôkazom toho, že keď sa trestná politika štátu mení bez dostatočných analýz, bez dopadových štúdií, bez rešpektovania odbornej verejnosti a bez rešpektu k stabilite právneho poriadku, výsledok nevyhnutne vedie k tomu, že zákonodarca musí v krátkom čase opravovať vlastné chyby. Preor povedzme pravdu nahlas. Nie premyslené konanie vládnych strán si vypýtalo tento návrh zákona, ale realita, ktorá zrazila na kolená vašu predstavu o tom, čo ste nazývali reformou.
Chcem hneď na úvod zdôrazniť jednu vec, Kresťanskodemokratické hnutie je stranou poriadku a spravodlivosti. My podporujeme princíp trikrát a dosť. Ak niekto opakovane kradne, ak niekto ignoruje pravidlá a smeje sa spoločnosti do tváre, musí prísť tvrdší trest. Zavedenie trestnosti tretieho priestupku v priebehu 12 mesiacov, tak ako to navrhujete v novom písmene g) § 212, je v princípe správne opatrenie, ktoré má našu vecnú podporu.
Ale dovoľte mi, aby som sa vyjadril k ustanoveniam čl. II, v ktorom sa navrhuje zavedenie dočasného obmedzenia vodičského oprávnenia ako nástroja na vymáhanie náhrady škody. Tento inštitút, tak ako je koncipovaný, vítam a považujem ho za potencionálne účinný donucovací prostriedok, osobitne vo vzťahu k tým páchateľom, ktorí sa dlhodobo vyhýbajú splneniu svojej zákonnej povinnosti nahradiť spôsobenú škodu. V praxi sa totiž neraz stretávame s prípadmi tzv. formálnej nemajetnosti, s osobami, ktoré sa pred orgánmi verejnej moci tvária, že nevlastnia žiaden majetok, že nepracujú, že nemajú z čoho nahradiť škodu, no zároveň na druhej strane vedú životný štýl, ktorý je v príkrom rozpore s týmito tvrdeniami, disponujú motorovými vozidlami, užívajú si komfort, ktorý nie je v súlade s ich deklarovanými pomermi, a zároveň dlhodobo ignorujú svoje záväzky voči poškodeným.
V takýchto prípadoch je úplne legitímne, aby štát využil nástroje, ktoré majú reálny donucovací účinok. Obmedzenie vodičského oprávnenia možno vnímať ako opatrenie, ktoré je z hľadiska proporcionality primerané, pretože nie je trestom v pravom slova zmysle, ale je administratívnym následkom konania dlžníka, ktorý odmieta plniť si svoju povinnosť, hoci na to zjavne možnosti má. Je v záujme spravodlivosti, aby títo ľudia pocítili, že dlhodobé ignorovanie povinnosti nahradiť škody má veľmi konkrétne a citeľné následky.
Vážené kolegyne a kolegovia, musím však zároveň upriamiť pozornosť na druhú stranu tejto právnej úpravy, ktorá v predloženej podobe vykazuje značné limity a riziko selektívnej účinnosti. Je potrebné položiť si zásadnú otázku, čo urobíme s tou skupinou páchateľov, na ktorú tento nástroj objektívne nedosiahne.
Hovorím o osobách, ktoré vodičské oprávnenie nevlastnia. O osobách sociálne vylúčených, o ľuďoch bez domova, o páchateľoch opakovaných drobných majetkových deliktov, ktorí sa často pohybujú mimo akejkoľvek formálnej, ekonomickej či právnej štruktúry. U nich hrozba zadržania vodičského preukazu nemá žiadny donucovací účinok. Nemá žiadny donucovací účinok. Im je to, povedzme si otvorene, úplne jedno. A práve preto sa natíska otázka, či je toto opatrenie skutočne systémové, alebo len čiastkové, namierené proti tej skupine páchateľov, voči ktorej je technicky najjednoduchšie zasiahnuť. Tu sa odhaľuje systémová deravosť navrhovaného riešenia. Štát tým vytvára situáciu, v ktorej sú dostupné donucovacie prostriedky asymetrické. Sú účinné len voči časti páchateľov, kým voči iným zostávajú úplne bezmocné. To vedie k nerovnosti v zaobchádzaní, ktorá sa môže dostať do rozporu s princípmi právneho štátu a zásadou rovnosti pred zákonom. Ak má byť legislatívna reakcia na problém náhrady škody skutočne funkčná, musí sa vyznačovať komplexnosťou a systémovosťou. Nestačí prijať opatrenie, ktoré postihne iba tých, ktorí majú vodičský preukaz. Je nevyhnutné vytvoriť rámec, ktorý bude reflektovať aj špecifické skupiny páchateľov, ktorí sa nachádzajú mimo dosahu tohto inštitútu, a je potrebné zvážiť aj alternatívne donucovacie nástroje, ktoré budú mať reálny preventívny dopad aj na nich.
Vážené dámy a páni, princíp ultima ratio, ktorý je jedným zo základných pilierov trestnej politiky, nám pripomína, že sankcie majú byť použité vtedy, keď iné nástroje zlyhávajú. Ak však chceme byť konzistentní, musíme zabezpečiť, aby sankčný mechanizmus bol použiteľný voči všetkým skupinám páchateľov, nielen voči tým, na ktorých je najjednoduchšie doľahnúť, preto vás chcem požiadať, aby sme pri tomto návrhu nevnímali len jeho príťažlivý povrch, ale najmä jeho praktické limity a právne dôsledky. Je našou povinnosťou vytvárať legislatívu, ktorá je spravodlivá, predvídateľná a vymožiteľná voči všetkým, nie iba voči vybranej skupine.
Prečo sa teda pri záverečnom hlasovaní KDH zdrží? Pretože dobrý princíp ste vložili do zlého a neúplného kontextu.
Pán minister, je nám úprimne ľúto, že vláda nezvládla vypustenie tzv. horalkového paragrafu, poznámka pre poslancov Slovenskej národnej strany – rozumej tatrankového paragrafu. Efektívnym trestaním a postihom priestupku drobných krádeží nebola schopná doteraz navrhnúť aj takú novelu zákona o priestupkoch, ktorá by to riešila komplexne. Ak by ste to riešili naraz v jednom balíku a odborne už pred rokom, nemuseli sme to teraz pod tlakom verejnosti a médií vracať späť. To, čo nám teraz predkladáte, je polovičaté riešenie.
Rád by som tu nadviazal na diskusiu o trestnej politike štátu, ktorú sme mali tu práve v pléne Národnej rady v čase prijímania noviel trestných zákonov, ktorú táto novela opäť otvára. V krátkom čase sme svedkami zásadného kyvadlového efektu, ktorý je výsledkom nedostatočne premyslenej legislatívnej úpravy. Najprv ste radikálne zvýšili hranicu škody pre trestný čin krádeže na 700 eur, pričom ste argumentovali potrebou priblížiť sa k moderným konceptom restoratívnej justície, znižovať kriminalizáciu drobných deliktov a sústrediť sa na náhradu škody namiesto represie. Tento cieľ by bol legitímny, pokiaľ by bol súčasne sprevádzaný komplexnou reformou priestupkového práva, preventívnymi opatreniami a tiež posilnením komunálnej a sociálnej práce, lenže – a to je jadro problému – tieto podporné mechanizmy ste zanedbali. Výsledkom je, že dnes stojíme pred návrhom, ktorý od moderného restoratívneho prístupu ustupuje, a návratom k prísnej represii sa snaží zaplátať dôsledky legislatívneho experimentu, ktorý nezohľadňoval realitu na uliciach. Bez funkčného, koherentného a vymožiteľného zákona o priestupkoch táto novela objektívne nevyrieši nárast drobných krádeží, ktorý v posledných mesiacoch eskaloval, ani nezabezpečí lepšiu ochranu verejnosti pred agresívnymi páchateľmi. Tým, že ste nezreformovali priestupkové konanie, jeho rýchlosť, dôkazné štandardy, možnosti donútenia ani kapacity miestnej samosprávy, tým sa štát ocitá v situácii, keď jediným funkčným nástrojom ostáva trestné právo ako najtvrdšia zložka sankčného systému.
A tu sa dostávame k jadru problému, ktorý je, žiaľ, v dôvodovej správe bagatelizovaný. Novela pravdepodobne bude viesť k výraznému nárastu počtu osôb umiestnených vo výkone trestu odňatia slobody. Máme tu modelový, ale v praxi úplne reálny scenár. Recidivista bez domova, sociálne vylúčená osoba, človek bez akéhokoľvek zázemia po tretej krádeži, hoci drobnej, bude podľa predloženého mechanizmu smerovať priamo do ústavného výkonu trestu. Ide o osobu, na ktorú nepôsobia alternatívne tresty, nepôsobia sankcie odmietnutia vodičského preukazu, nepôsobia finančné pokuty, pretože nemá nič, čo by mohol stratiť. To však znamená, že namiesto restoratívnej filozofie smerujeme k rozširovaniu väzenskej populácie a tým k zásadným rozpočtovým dopadom, ktoré sa v predĺženej dôvodovej správe neobjavili alebo sú podhodnotené.
Dovoľte mi pripomenúť elementárny fakt trestnej politiky – väzenie je najdrahšia forma trestu. Zo štátneho rozpočtu sú financované personálne náklady, zdravotná starostlivosť, strava, režijné náklady, bezpečnostné opatrenia, energie a ďalšie položky, ktoré výrazne presahujú náklady akýchkoľvek alternatívnych sankcií. Ak do ústavov na výkon trestu pošleme stovky či tisíce páchateľov drobných krádeží len preto, že štát zlyhal pri vynucovaní poriadku na úrovni priestupkov, nebudú to hradiť páchatelia, budú to hradiť daňovníci, teda budeme to hradiť my všetci.
Vážené dámy a páni, toto nie je restoratívna justícia. Toto nie je ani modernizácia trestnej politiky, toto je legislatívny návrat o desať rokov dozadu sprevádzaný výrazným fiškálnym rizikom a zníženou efektivitou sankčného systému.
Ak má byť táto úprava funkčná, musí byť súčasťou systematickej reformy priestupkového práva, sociálnej práce a preventívnych nástrojov. Inak budeme neustále len kompenzovať nedostatky jedného systému preťažením toho druhého.
Vážené kolegyne a kolegovia, trestná politika štátu sa nedá robiť tak, že zmeníme jeden paragraf v Trestnom zákone a dúfame, že sa svet zmení. Na účinnú novelu Trestného zákona je potrebné aplikovať a prepojiť poznatky z viacerých oblastí, nielen z trestného práva hmotného a Trestný zákon, ale aj z trestného práva procesného – Trestný poriadok a kľúčového zákona o priestupkoch. Musíme brať do úvahy vedné poznatky z kriminalistiky, kriminológie, penitenciaristiky, sociológie a behaviorálnej psychológie, len takto pochopíme, prečo títo ľudia kradnú a čo ich skutočne odradí, či je to hrozba basy, alebo nevyhnutnosť okamžitej verejnoprospešnej práce pod dohľadom. A predovšetkým zákon potrebuje ľudí. Darmo tu prijmeme trikrát a dosť, ak tento zákon nebude mať kto vykonávať.
Pán minister, v celom systéme nám kolabujú ľudské zdroje. Po prvé máme akútny nedostatok policajtov v priamom výkone, ktorí by tieto krádeže v uliciach a obchodoch vôbec riešili.
Po druhé máme beznádejne preťažených úradníkov na okresných úradoch, ktorí sa topia v priestupkovej agende a nestíhajú ju včas a efektívne vybavovať. Práve tam sa má riešiť tá prvá a druhá krádež.
A po tretie chýba nám dostatok probačných a mediačných úradníkov či vyšších súdnych úradníkov v justícii. Ak títo ľudia v systéme chýbajú zákon zostane len na papieri.
KDH sa pri hlasovaní zdrží. Zdržíme sa nie preto, že by sme nesúhlasili s prísnejším postihom recidivistov, ten podporujeme. Zdržíme sa preto, lebo odmietame niesť zodpovednosť za legislatívny chaos, za nekoncepčnosť a za to, že vláda hasí požiar, ktorý sama založila, len vedrom, hoci horí celý dom. Zdržíme sa za dôvodovú správu, ktorá neznesie elementárne atribúty legislatívnych pravidiel. A zdržíme sa aj preto, že – ako je už zvykom – znásilňujete legislatívny proces, tradične na poslednú chvíľu prídete s pozmeňujúcimi návrhmi ako dnes ráno na ústavnoprávnom výbore tesne pred rokovaním v pléne, navyše s kontroverzným a potenciálne výbušným obsahom. Takto sa to naozaj nerobí. Situácia si vyžaduje riešenie, no je to nevyhnutné hasenie, nesystémová oprava, ktorú Slovensko potrebuje.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa Stohlová, hovorili ste o tom, že pán minister chce platiť sanáciu vrakunskej skládky, aby stovky miliónov zaplatil štát z prostriedkov envirofondu a k tomu smeruje aj tento návrh zákona. Ja som pozorne počúval pána ministra pri uvedení dnes tohto prvého čítania. Hovoril o tom, že sú tu tri oblasti, ktoré sú preňho dôležité. Prvá je rozšírenie možností enviromentálneho fondu, aby mohol poskytovať finančné prostriedky aj iným subjektom na iné typy opatrení. Druhé je pomoc obciam pri záťažiach, ktoré nespôsobili a tretie sa týkalo organizácii rozšírených zodpovedností výrobcov a teda peňazí od občanov za obaly a ich skutočné využitie. Toto, o čom ste mali vy váš príspevok v rozprave, sa týka tej druhej oblasti, pomoci obciam pri záťažiach, ktoré nespôsobili. A pán minister hovoril, že považuje za dôležité, aby sa riešili situácie, keď enviromentálna záťaž alebo toxická skládka je na území obce, ktorú obec sama nespôsobila a môže to byť historický problém, ktorý mohol byť vytvorený súkromným subjektom, ako je to aj v tomto prípade, ktorý ste vy adresovali, lebo stáva sa, že obec má na svojom území toxickú skládku, nemá nad ňou kontrolu a napriek tomu nesie finančnú a administratívnu zodpovednosť za jej riešenie. Takže mňa by v tomto kontexte zaujímalo pán minister váš pohľad na to, čo povedala pani kolegyňa Stohlová a ako chcete riešiť reálne potom vrakunskú skládku aj v súvislosti s týmto návrhom zákona, ktorý podávate. A dotknem sa veľmi krátko aj skráteného legislatívneho konania, lebo áno, na minulej schôdzi ste to presadzovali ako SLK, takisto na výbore, ale nakoniec nebolo potrebné a koalícia to odstrihla na ďalšiu schôdzu, to znamená nemuselo sa tak ísť.

Pán kolega Hajko, hovoril si o tom, koľko času venoval pán minister Kamenický opakovane Rade pre rozpočtovú zodpovednosť a ako sa nevhodným spôsobom vyjadroval k jej práci, k jej návrhom, k jej upozorneniam a že tak robili aj iní ministri.
Áno, ja to vnímam veľmi podobne, že táto vláda, keď sa jej niečo nepáči, keď tu je niekto kritický k tomu, ako rozmýšľa, alebo keď tu vôbec dáva nejaké zmysluplné návrhy do budúcnosti, tak sa obráti proti nim a týmto dehonestujú inštitúcie, ktoré nás navyše upozorňujú na reálne riziká, v tomto prípade reálne riziko hospodárskeho vývoja, ktoré však naša vláda opakovane ignoruje, nie? Boli sme toho svedkami pri štátnych rozpočtoch za minulé roky, pri konsolidačných balíkoch, ktoré prišli z neba len tak, bez premyslenia, bez dialógu, bez diskusie. Tá diskusia sa tu odohrávala potom pracne u nás v parlamente na tejto pôde. A toto isté sa nám stalo nedávno zrušením Úradu na ochranu oznamovateľov, ktorá bola totálna neúcta k inštitúcii, teda ako funguje.
Zopakujem to, čo sa stalo včera a dnes. Navrhovali sme, aby aspoň tú správu Úradu na ochranu oznamovateľov, ktorú tu máme od marca, sme prerokovali najprv, kým teda príde k nejakému verdiktu. Nie. Včera odhlasovali zrušenie úradu a dneska tú správu posunuli na ďalší rok. Áno, na ďalšiu schôdzu, ktorá bude ďalší, ďalší rok. Takže totálna neúcta k inštitúciám, a ja k tomu pridám, aj neúcta k mimovládnym organizáciám, ktorú sme na pôde parlamentu tu silno zažili, neúcta k opozícii, ku komukoľvek, kto je k tejto vláde kritický.
A podporujem aj tvoju myšlienku, aby pri prerokovávaní štátneho rozpočtu bol povinne prítomný predseda rozpočtovej rady.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne pani kolegyňa, páni kolegovia za vaše faktické poznámky. Pani kolegyňa Marcinková, aj pán kolega Hajko hovorili ste o múzeu obetí komunizmu a o sídle Ústavu pamäti národa. Možno ak bude chvíľu času, ocenil by som tiež, keby nám pán Sivoš povedal ten aktuálny stav a výhľad, aký tu je a pani kolegyňa, aj my sme radi, že môžme na tieto témy spolupracovať v parlamente a zvlášť v ľudsko-právnom výbore. A z toho čo povedal aj pán kolega Mikloško, že v tom novembri 89 sme sa nevedeli nasýtiť tej slobody a demokracie a treba si to obdobie pripomínať, aby sme si vedeli vážiť slobodu. Možno by sme mohli rozmýšľať pre budúci rok o intenzívnejšej spolupráci parlamentu a Ústavu pamäti národa v tomto duchu. Ďakujem.

Tiež už spomínaný Festival slobody, hlavnou témou tohtoročného Festivalu slobody bolo 35. výročie Nežnej revolúcie, ktoré tiež považujeme za veľmi dôležité, aby sme si ho pripomínali. Ďalším mimoriadne dôležitým rozmerom práce ÚPN je medzinárodná spolupráca. Ústav pamäti národa nie je len izolovanou inštitúciou, ale je súčasťou európskej siete pamäťových a výskumných inštitúcií, ktoré sa venujú totalitným režimom 20. storočia. Tu oceňujem spoluprácu s partnerskými inštitúciami v strenej a východnej Európe, vašu účasť na medzinárodných projektoch, aj výmenu archívnych a výskumných poznatkov. Týmto spôsobom ÚPN prispieva k spoločnej európskej pamäti, posilňuje dôveryhodnosť Slovenska a jasne ukazuje, že totalitnú minulosť nepopierame, ale spracuvávame. A to je znak zrelej demokracie. Dôležitou funkciou ÚPN je aj byť hranicou pred opakovaním chýb. Často sa hovorí, že minulosť máme už nechať minulosťou. Súhlasím, ale len vtedy, keď je pravdivo pomenovaná a spracovaná. Krajiny, ktoré zabúdajú sú odsúdené opakovať chyby a inštitúcie ako ÚPN sú jedným z mála systémových nástrojov, ktoré tomuto zabúdaniu bránia. Preto chcem dnes verejne aj na tejto, v tejto rozprave na pôde Národnej rady Slovenskej republiky poďakovať vedeniu Ústavu pamäti národa, vašim historikom, archívnym pracovníkom, pedagógom, aj všetkým zamestnancom ÚPN pretože vaša práca často nie je populárna, ani pohodlná, ale je nevyhnutná. A zároveň chcem vysloviť presvedčenie, že parlament má povinnosť vytvárať pre ÚPN podmienky na stabilnú a nezávislú prácu, to legislatívne, aj rozpočtovo. Preto som aj rád, že na tejto schôdzi po prerokovaní siedmich zo 156 bodov v programe bol zaradený aj tento bod, že ho môžme dnes prerokovať. Pamäť národa nie je luxus. Je to jeden zo základných pilierov slobody. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, výročná správa Ústavu pamäti národa pre nás nie je len informáciou o minulom roku. Má svoju pridanú hodnotu v tom, že je neustálou výzvou, aby sme sa ako spoločnosť neprestali učiť z vlastných dejín. V tom smere si ÚPN zaslúži našu podporu a uznanie. Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda správnej rady ÚPN Jerguš Sivoš, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Pred sebou máme dnes výročnú správu Ústavu pamäti národa. Je to dokument, ktorý na prvý pohľad môže pôsobiť aj technicky ako správa o archívoch, projektoch, konferenciách či publikáciách. Skutočne však pre nás v Kresťanskodemokratickom hnutí ide o správu o tom, ako sa Slovenská republika vyrovnáva so svojou minulosťou a tým aj o tom, aká bude jej budúcnosť. ÚPN nie je nejaká akademická inštitúcia. Je to inštitúcia, ktorá vznikla z poznania, že bez pomenovania zla sa demokracia stáva krehkou. Totalitné režimy a zvlášť komunistický režim, ktorý máme mnohí ešte v živej pamäti, nebol len obdobím iného názoru či politickej alternatívy. Bol to režim systematického porušovania ľudských práv, režim politických procesov, prenasledovania, sledovania, strachu a tiež rozvratu mnohých osobných aj rodinných životov. ÚPN je inštitúcia, ktorá má odvahu tieto veci pomenovať ich menami, dokumentovať ich faktami a uchovávať ich pamäť aj vtedy, keď je to nepohodlné. Chcem preto osobitne oceniť, že ÚPN vo svojej práci nepoľavuje aj v tej najzákladnejšej úlohe, systematickom spracúvaní obdobia neslobody cez sprístupňovanie archívov, dokumentovanie činnosti represívnych orgánov, výskum perzekúcií a tiež publikácie o konkrétnych osudoch ľudí. Toto všetko má zásadný význam aj dnes, keď sa čoraz častejšie stretávame s relativizáciou minulosti, s bagatelizovaním zločinov komunizmu, dokonca aj s nejakou nostalgiou po lacných istotách totalitného režimu. ÚPN tu svojou prácou jasne hovorí, že sloboda nie je samozrejmosť a nesloboda nebola lacná. Veľmi dôležitou súčasťou práce ÚPN sú aktivity zamerané na mladých ľudí. Mladá generácia nezažila komunistický režim na vlastnej koži a práve preto je ohrozená jednoduchými mýtami, skratkami a polopravdami, preto si mimoriadne vážim vaše vzdelávacie programy pre školy, workshopy, výstavy, dokumentárne projekty a tiež konkrétnu spoluprácu s učiteľmi a pedagógmi. ÚPN tu nerobí ideologickú výchovu, robí občiansku a historickú výchovu. Pre mňa neoceniteľný vklad do občianskej a historickej výchovy, lebo pomáha mladým pochopiť, čo znamená strata slobody, prečo je dôležitý právny štát a prečo je tiež nebezpečné, keď sa moc nekontroluje. Toto je investícia do budúcnosti, ktorá sa nedá merať okamžitým politickým ziskom, ale bude sa merať stabilitou demokracie o 20 či 30 rokov. Z popularizačných osvetových aktivít by som chcel oceniť vašu rôznorodosť aktivít pre rozličné skupiny spoločností. Vhodné a uchopiteľné formy výstupov, od prednášok, diskusií a výstav, cez vzdelávacie videá a aplikácie po spomienkové podujatia, prezentácie publikácií, filmové projekcie alebo zážitkové podujatia. Zvlášť ma zaujalo vo vašej správe, že ÚPN minulý rok pripravil tri tematické cesty s popisom v Bratislave, pre aplikáciu SmartGuide CMS ako audio sprievodcu pre verejnosť a zároveň pútavý publikačný kanál pre Ústav pamäti národa na témy Sviečková manifestácia očami účastníka, Po stopách študentov 16. novembra 1989 a Po stopách nežnej revolúcie. Tiež už spomínaný Festival slobody, hlavnou témou tohtoročného Festivalu slobody bolo 35. výročie nežnej revolúcie, ktoré tiež považujeme za veľmi dôležité, aby sme si ho pripomínali. Ďalším mimoriadne dôležitým rozmerom práce ÚPN je medzinárodná spolupráca.
=====

Ďakujem pekne pán kolega Hajko. Hovoril si o niekoľkých veciach, ktoré ma zaujali. Dal si fokus na oceňovanie ľudí, ktorí nasadzovali seba v boji proti totalitným režimom a za to chcem aj ja poďakovať ÚPN, že jednak že má vlastné ceny. Dáva vlastné ceny za odpor proti nedemokratickým režimom a boj za obnovu slobody a demokracie a tiež cenu za prínos k poznaniu obdobia neslobody a šírenia myšlienok slobody a demokracie. Tiež vyjadrujete sa k štátnym vyznamenaniam. Toto považujem, podobne ako kolega Hajko, za dôležité, aby sme tých ľudí, ktorí hrali dôležitú úlohu, ktorí boli odvážni, vedeli ísť proti prúdu, aby sme ich vedeli predstaviť viac na verejnosti, tak som sa zamyslel nad tým, či by sme nemali mať aj počas roka väčší dialóg s vami o tom, aj ako poslanci zákonodarného zboru. Tiež si spomenul míľniky v našej spoločnosti, roky 1948, 68, 88 a 89, aby sme si ich viac pripomínali. Áno, toto sú dôležité roky a možno špeciálne ten 1989, ktorý prvýkrát sme ho neslávili ako deň pracovného pokoja, ako štátny sviatok. Verím, že sa toto podarí tiež do budúcnosti zmeniť, ale o to dôležitejšie sú vaše aktivity, vtedy najmä spomínaný Festival slobody. Tiež oceňujem vaše aktivity, spomeniem to aj vo svojom príspevku v rozprave, ale napríklad aj to fungovanie bádateľne, ktoré normálne je skôr pre odbornú verejnosť, tak počas Festivalu slobody je otvorená pre širokú verejnosť a opäť tento rok som mal možnosť aj so svojou manželkou sa zúčastniť veľmi zaujímavej prezentácie o sledovaní občanov komunistickou štátnou bezpečnosťou, takže toto odporúčam aj kolegom na budúci rok takéto aktivity. Je to veľmi veľmi zaujímavé.