Vážený pán predsedajúci, pán minister, milí kolegovia, kolegyne, ktorí ste ešte v sále, dovoľte mi pár, pár slov aj k tomuto legislatívnemu počinu. A najprv spomeniem náš vzdelávací systém, ktorý sa týka povinnej školskej dochádzky. Ono to spolu súvisí, to sú spojené nádoby. Keďže nám nefunguje jedna vec, tak potom v dospelosti potrebujeme to doplniť tým celoživotným vzdelávaním.
Náš vzdelávací systém na Slovensku, to povinné...
Vážený pán predsedajúci, pán minister, milí kolegovia, kolegyne, ktorí ste ešte v sále, dovoľte mi pár, pár slov aj k tomuto legislatívnemu počinu. A najprv spomeniem náš vzdelávací systém, ktorý sa týka povinnej školskej dochádzky. Ono to spolu súvisí, to sú spojené nádoby. Keďže nám nefunguje jedna vec, tak potom v dospelosti potrebujeme to doplniť tým celoživotným vzdelávaním.
Náš vzdelávací systém na Slovensku, to povinné vzdelávanie, je jedno z najmenej logických vzdelávacích systémov, aké na svete existujú. Mali sme tu, mali sme tu, mali sme tu viac ako dvadsať ministrov školstva a priemerná životnosť ministra školstva je okolo jeden a pol roka. O čosi menej. A každý z nich sa snažil prísť s niečím novým a nie vždy to išlo k lepšiemu, ale niekedy prišli polovičaté riešenia a zmena vlády alebo zmena ministra a nedotiahnuté veci do konca a my sme ten náš vzdelávací systém urobili veľmi kostrbatým. V zásade existujú dva vzdelávacie systémy vo svete. Jeden je selektívny, týmto spôsobom idú napríklad Nemci, a jeden je taký inkluzívny, väčšina sveta používa ten. Ale my sme si vybrali niečo z jedného, niečo z druhého. Nič sme neurobili poriadne a trpíme tým. A zároveň na konci nášho povinného vzdelávania my nevieme povedať, že či sme niečo dosiahli, alebo nedosiahli. Naše povinné vzdelávanie končí po prvom roku strednej školy. Desať rokov je povinná školská dochádzka. Deväť rokov chodíte na základnú školu a potom jeden rok na strednú školu a my nemáme zmerané, že či ten 17-ročný mladý človek, mladý muž alebo mladá žena, že či ovládajú nejakú zručnosť alebo niečo, čo ich v živote uživí. Je strata času, strata prostriedkov, je to nehorázne plytvanie zdrojov, ak na niečom pracujeme desať rokov a po desiatich rokoch ani neskontrolujeme, či ideme dobre. A toto je náš vzdelávací systém na Slovensku. A potom treba, potom treba prísť s inými formami dovzdelávania, aby ľudia, ktorí ostali bez nejakej kvalifikácie, bez zručnosti, bez remesla, aby si mohli vzdelanie nejakým neformálnym spôsobom neskôr doplniť a aby potom boli schopní uživiť sa. Až vtedy, keď je človek schopný sa uživiť, získava slobodu, aspoň získava tú ekonomickú slobodu, kedy sa dokáže starať sám o seba a podľa mňa toto by malo byť takým naším krédom, zmyslom vzdelávania.
Náš vzdelávací systém, opakujem, a preto, preto ja som sa túžil stať poslancom Národnej rady, aby som to najprv mohol nahlas povedať a potom možno pridať ruku k dielu a toto zmeniť. Na konci nášho vzdelávania, povinného vzdelávania má byť človek, ktorý ovláda nejaké zručnosti, ktoré ho uschopňujú uživiť sa. Ja dneska hovorím mladým ľuďom, že aspoň toto sa naučte, naučte sa jazyk, naučte sa ovládať nové technológie, choďte s dobou, naučte sa pracovať v tíme a majte tú adaptačnú schopnosť, lebo život sa ako keby zrýchľoval, to tempo sa zrýchľuje, buďte schopní sa prispôsobiť. A ešte keď k tomu pridáte dar kreativity, tak budete v živote úspešní. A my ako keby sme na to zabudli, my máme pripravené vzdelávacie obsahy, ktoré my nútime žiakov, že toto musíte prebrať. Nieže sa to musíte naučiť, musíte to prebrať. Ani sa to nemusíte naučiť. Dokonca my nehovoríme o povinnom vzdelaní alebo o povinnom vzdelávaní, my hovoríme o povinnej školskej dochádzke. My musíme povinne chodiť do školy. Už čo tam robíme, to už nemusíme. Tá miera našej aktivity ako keby závisela od nás alebo od toho, ako nás do toho tlačia alebo motivujú rodičia a učitelia. Ako keby sme mali ten náš vzdelávací systém postavený na hlavu a potom musíme, musíme to suplovať celoživotným vzdelávaním alebo, alebo inými spôsobmi vzdelávania, tak aby človek bol schopný sa o seba postarať.
Ja oceňujem zopár vecí, ale ako som už povedal pánovi ministrovi, otvárame trošku Pandorinu skrinku. Z môjho pohľadu v dobrom, ale ešte sa to ukáže. Tie individuálne vzdelávacie účty totiž povedia, že ty, každý jeden z nás, máte právo sa ďalej vzdelávať aj potom, keď skončíte školy, a budete mať na to určitý budget peňazí. Tie individuálne vzdelávacie účty povedia, že môžeš sa vzdelávať a my ako štát ťa podporíme. A máš určenú nejakú mieru.
A teraz urobím takú paralelu s tým neformálnym vzdelávaním, tým popoludňajším vzdelávaním, výchovno-vzdelávacími aktivitami, ktoré si môžu zobrať z nášho vzdelávania naše deti, naša mládež. Naše deti môžu chodiť do družiny, do školského klubu detí, môžu chodiť na základnú umeleckú školu, na individuálnu formu, na skupinovú formu, môžu chodiť hrať futbal, môžu mať rôznu krúžkovú činnosť, môžu byť súčasťou nejakých mládežníckych organizácií. Toto všetko platí štát. A kto je šikovný, tak si vie z toho systému za rok vybrať aj niekoľko tisíc eur. Deti, ktoré chodia na dva hudobné nástroje, ktoré ešte chodia aj do družiny a ešte na nejakú ďalšiu aktivitu, tak tie čerpú z toho neformálneho vzdelávania tisíce. A potom tu máme také deti, ktoré sa k tým neformálnym aktivitám nikdy nedostanú. To sú tie deti napríklad, ktoré sa vzdelávajú v dvojzmennej prevádzke na základných školách. Tí nikdy nedostanú ani družinu, ani žiadnu ZUŠ-ku, nič. V tých istých priestoroch sa totiž učia doobeda aj poobede, a to je absolútna sociálna nespravodlivosť.
A tie individuálne účty idú opačne. Tie individuálne účty, síce sa to týka dospelých, ale dávajú vám ako keby právo, dávajú vám istý objem peňazí, istý objem času na vzdelávanie, ktoré vám má v živote pomôcť. Keby sa nám toto poradilo, dostať tú sociálnu spravodlivosť aj do povinného vzdelávania na základné a stredné školy, veľmi by to pomohlo našim deťom.
Nechcem, nechcem to veľmi naťahovať, ale túto časť zákona považujem za najrevolučnejší krok, ku ktorému sa odvážil pán minister Drucker. Ako ste počuli, pani Gažovičová spomínala, že nie všetky krajiny boli ochotné ísť do niečoho takého. My ideme do toho v tom neformálnom vzdelávaní, alebo celoživotnom vzdelávaní dospelých, ale ak si osvojíme tento princíp a začneme o tom uvažovať v prípade ďalších foriem vzdelávania, tak budeme si musieť, budeme si musieť poctivo povedať, že na čo náš štát má a na čo majú právo tie jednotlivé decká. My hovoríme o obedoch zadarmo, ale tisíce detí sa k nim nikdy nedostanú. Tisíce detí. My hovoríme, že môžeš chodiť na ZUŠ-ku alebo na nejaké krúžky, ale tisíce detí nemôžu. A toto by sme mali upraviť a podľa mňa je to takto zboku, cez iný zákon, ale je to ako keby krok k tomu, že by sme aj tú sociálnu spravodlivosť a tú dostupnosť kvalitného vzdelávania, ktoré zaručuje jednak ústava, jednak zaručujú ju aj práva detí, aby sme to dokázali na Slovensku uplatniť. Zatiaľ to nerobíme. A toto je teda jeden z tých vecí, ku ktorým sa odhodlal pán minister, a to tie individuálne vzdelávacie účty, ktoré zavádzame, už samotný ten pojem podľa mňa do školstva prinesie trošku viacej poriadku a trošku viacej sociálnej spravodlivosti a ja mu chcem povedať, že som za túto časť vďačný.
Ďakujem.
Skryt prepis