Vážený pán predseda, vážený pán minister, drahé kolegyne, kolegovia, ak máte ešte mentálnu kapacitu, tak skúste si zapnúť predstavivosť a vrátime sa na chvíľku do roku 2020. Moja dcéra vtedy študovala v Arménsku na medzinárodnej škole a aj tam platili veľmi prísne pravidlá a tie pravidlá tiež boli také chaotické, že jeden deň im povedali, že musíte ostať tu v Arménsku, nesmiete cestovať, a na druhý deň, z jedného dňa na druhý im povedali, že musíte ísť domov. Zatváralo sa postupne nebo a letecké linky končili, aby sa nešírila nákaza celosvetovo. Jeden z posledných letov z Arménska do Moskvy musela absolvovať s rúškom v lietadle plnom kašľajúcich ľudí, bála sa ako nikdy predtým. Priletela do Budapešti a tam ju potom eskortovali na našu hranicu a ja som jej išiel oproti. To bola najhoršia cesta v živote. Išiel som cez Slovensko z Bardejova, celá krajina bola prázdna, ja som nestretol jedno auto, jediné auto. Zopár áut som stretol až v Bratislave na benzínke, ale tak sme boli všetci ďaleko od seba, lebo sme si mysleli, že keď sa k tomu človeku len priblížim, tak zomriem. Na hranici som musel mať rúško, musel som mať rukavice a chcel som dcéru zobrať domov, ale nedovolili mi to. Policajti povedali nie a jeden pán, ktorý bol vtedy tak oblečený, ako sa len dalo, aby sa chránil, tak zobral odo mňa veľkú tašku, preniesol ju dcére a tá bola eskortovaná do Piešťan na dva týždne do karantény. Nepýtam si za to peniaze naspäť. Ja ich nechcem. A prečo? Preto lebo to bolo tak nepredvídané, bolo to tak nepredstaviteľné a všetci na svete sme sa báli o svoj život. A v prípade vojny alebo takej katastrofy platia mimoriadne pravidlá a vtedy treba počúvať generála, vtedy treba počúvať prezidenta, ktorý sa postaví na čelo armády, keď je lavína, tak počúvame horských záchranárov a robíme všetko, čo povedia. Nemusia to byť najlepšie pravidlá, ale sú to vtedy jediné pravidlá, ktoré máme, jediné pravidlá, ktoré máme.
Nedávno sme tlieskali gymnazistom, ktorí tu prišli na exkurziu. Predstavte si, že by si každý z nich robil, čo chce, a ublížil si. Ten učiteľ skončí v base a niekto z gymnazistov by mohol utrpieť nejaké vážne zranenie alebo čo. Proste platia pravidlá. Základný princíp je, základný princíp je, že pravidlá sa majú dodržiavať, aj keď sú niekedy nie úplne stopercentné, ale v nepredvídaných situáciách neexistujú stopercentné pravidlá. My sme tu strávili hodiny času a obviňujeme sa, že kto môže za smrť 20-tisíc ľudí. Nech by sme mali akékoľvek pravidlá, k tým úmrtiam by došlo vo vyššom alebo nižšom čísle, ale čím viac dodržiavame pravidlá, tým by bola tá úmrtnosť nižšia. To mi, hádam, dáte za pravdu. A keď na nás tí študenti pozerali a rozmýšľali o tom, za čo my tu vlastne berieme takú štedrú výplatu, za čo my tu berieme takú štedrú výplatu, tak za to, aby sme veľmi prísne dávali pozor, aby pravidlá, ktoré prijímame, aby zákony, ktoré prijímame, aby boli na prospech ľudí. Ale keď my tu dnes spochybníme, že pravidlá neplatia, keď my povieme dnes, že odškodníme tých, čo porušovali pravidlá, tak to je semeno anarchie, lebo potom na základe tohto nášho počinu budú môcť v budúcnosti spochybňovať iní akékoľvek ďalšie pravidlá.
A preto ja vás, pán minister, vyzývam a nehovorím o tom, že čo povedal Ústavný súd alebo verejný ochranca práv, ak sa majú vyplatiť naspäť peniaze tým, ktorí boli v karanténe, nech sa páči, ale, prepánakráľa, nevracajte peniaze tým, ktorí porušovali platné vtedy dohodnuté pravidlá, lebo toto je semeno anarchie! Nerobte to, prosím vás, v mene tých ľudí, ktorých tu zastupujeme, stiahnite ten zákon!
Ďakujem pekne.
