Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, dovoľte aj mne pár bodov k tomuto, k tomuto návrhu povedať a trošku ozrejmiť ešte teda na koniec, predpokladám, rokovacieho dňa aj túto zdravotnícku tému. Najprv chcem poďakovať Oskarovi, že prišiel s takouto, s takýmto návrhom, nakoniec je tu už široká diskusia o tom, že čo je správne, či naozaj tento model, ktorý tu už bol, potom sa zmenil, alebo to, čo navrhlo Lekárske odborové združenie, a teda nechať zamestnanie zamestnávateľa v nemocniciach. Dovoľte mi povedať možno zopár takých bodov, kde by sme mali odborne a vecne diskutovať.
Prvá vec je, je rozdiel, či hovoríme o lekároch, ktorí prichádzajú do praxe, to znamená vyštudovali, práve skončili školu, a teda rozhodli sa napríklad od prvého momentu, že idú teda robiť všeobecného lekára, tak takýto lekár celkom prirodzene musí začať v nemocnici a celkom prirodzene jedine nemocnica dokáže mu zabezpečiť to najoptimálnejšie vzdelávanie. Samozrejme, že časť tohto vzdelávania všeobecného lekárstva je naviazaná na ambulanciu, a to nepopieram, ale keďže celý alebo väčšina tohto vzdelávania prebieha v nemocniciach, tak si myslím, že dáva zmysel, aby zamestnávateľom bola práve nemocnica, pretože tá potom tohto kolegu vie lepšie uplatniť možno aj v nočných službách alebo má naňho väčší dosah. Neviem si celkom predstaviť, keby takýto mladý začínajúci lekár, ktorý skončil práve školu, tak sa zamestná v nejakej vybranej ambulancii a začne teda ambulancia diktovať nemocnici a bude ho posielať teda na tie povinné kolečká do nemocnice, ale nebude mať možnosť napríklad nemocnica ho zapojiť do služieb, alebo nebude ho vedieť nejakým spôsobom posúvať v tom nemocničnom systéme, či už na urgentný príjem, alebo na nejakú ambulanciu, ktorú má a tak ďalej. Čiže tuná si myslím, že mohli by sme sa pozrieť aj na okolité krajiny a tam väčšinou to tak nebýva. Väčšinou je skutočne tým zamestnávateľom nemocnica.
A spomeniem dva príklady, ktoré sú mne blízke, či už je to rakúsky systém, alebo nemecký. Preto si aj myslím, že táto, táto čiastková zmena veľmi nezmení ten rezidentský program, čo by sme si veľmi priali, a, žiaľ, nemyslím si aj, že by, ani že by takýmto spôsobom sme zásadne zmenili tú žalostnú situáciu v našich ambulanciách. Aj keď sa pozrieme, že koľko tých ambulantných lekárov bolo zamestnaných v ambulanciách, tak to bolo veľmi nízke číslo.
Čo sa týka, čo sa týka tej, toho rakúskeho modelu, tak každý začínajúci lekár, teda po skončení štúdia, ide na deväť mesiacov na tzv. common trunk, alebo takú základnú bázu, u nás sa to volala niekedy, volalo niekedy cirkulácia, že si musel obehnúť tie základné oddelenia, no a potom sa môže po tých deviatich mesiacoch rozhodnúť, že čo ďalej. A má viacero možností, môže mať možnosť, že ide na tzv. špitál turnus, to znamená, že sa rozhodne dobrovoľne, že chce byť všeobecným lekárom, ale veľakrát sa rozhodujú takto aj kolegovia, ktorí možno v budúcnosti nevylučujú, že tým všeobecným lekárom by sa mohli stať, hlavne v takých špecializáciách ako anesteziológia a iné, a predsa je iné študovať všeobecného lekára, keď som mladý a robiť si kolečká a robiť si služby a tak ďalej, ako keď už mám 40-45 rokov, zrazu zistím, že napríklad anesteziológia nie je nič pre mňa, alebo už som tak unavený, že chcem ísť do praxe a chcem mať všeobecnú prax, tak vlastne to využívajú práve na to, že si odcirkulujú ten turnus a potom im stačí už doplniť len prax v ambulancii a následne môžu ísť do praxe. Čiže myslím si, že toto je celkom fajn model, hlavne pre týchto mladých lekárov, a sú zamestnancami nemocnice, čiže... A potom, po tých 27 mesiacoch toho špitál turnusu, musia dorobiť 12-mesačnú prax v ambulancii alebo, druhá varianta je, že si idú dorábať napríklad internú medicínu, tak si dorobia tú špecializáciu.
Čo je dôležité a čo si myslím, že v slovenskom systéme dosť absentuje, je, že sa započítavajú jednotlivé veci, teda ak ste začali robiť všeobecné, všeobecné lekárstvo, tak tá časť atestačného štúdia sa môže započítavať aj do internej a môže sa započítavať aj do iných špecializácií. U nás to trošku tak hapruje, nie je to celkom dobre, dobre nastavené.
No a veľmi podobne je to aj v Nemecku, pokiaľ skončí mladý lekár, tak neexistuje, že by začal v ambulancii, že by sa zamestnal v ambulancii, musí sa zamestnať v nemocnici, musí si vlastne odkrútiť tú celú svoju základnú prax, aby nabral dostatok vedomostí, a až následne môže ísť do ambulancie. A verte mi, dáva to skutočne zmysel, aby, aby vedel adekvátne reagovať.
A my chceme nielen teda mať dosť všeobecných lekárov, tak to je naše zbožné želanie, ale chceme, aby tí všeobecní lekári mali určitú kvalitu, aby sa vedeli starať o našich pacientov, a v ideálnom prípade možno aj uvažovať nad tým, že raz budeme mať nejakého rodinného lekára, ktorý nebude odmietať pediatrického pacienta len preto, že je pediatrický, ale že sa bude vedieť postarať o bežné veci aj v tejto kategórii našich pacientov. Čiže myslím si, že je veľmi dôležité dbať na to, aby tá kvalita výučby v nemocniciach bola dôležitá, ehm, bola, bola nastavená správne. A môžme sa poučiť naozaj z týchto okolitých krajín, ako to robia ony. Všetko je teda, samozrejme, aj o tom tútorovi, kto sa im venuje, či majú na to aj finančné možnosti, aj akým spôsobom prebieha táto výuka rezidenta, ale je to nastavené skutočne z môjho pohľadu veľmi dobre.
Čiže je to také dvojsečné teraz aj tento návrh. Viem si to predstaviť napríklad, ak je to starší kolega, ktorý povedzme je chirurg, skončil svoju chirurgickú, teda má, je, je chirurg a chce ísť do ambulancie a potrebuje si dorobiť niektoré veci, ktoré mu chýbajú, no tak tam si viem predstaviť, že sa zamestná v ambulancii a dorába si to z tej ambulancie, ale u tých mladých lekárov, myslím si, že to nie je správna cesta, žeby sme im dovolili, že sa môžu zamestnať aj v ambulancii, keď, keď končia školu. Čiže, tu by som možno aj, Oskar, navrhoval možno ešte takú širšiu diskusiu, že teda ako to urobiť, aby to dávalo, aby to dávalo taký zmysel aj, aj mne, no. A že teda mne, ale ako dávam to do diskusie, do takej odbornej, vecnej roviny, aby sme sa nad tým zamysleli, že čo je správne.
No a nebudem už ďalej ďalších kolegov tuná unavovať, lebo nakoniec asi zdravotníctvu sa tu venujeme tak traja, takže s mnohými tu asi diskutovať veľmi nebudem. Takže za mňa toľko a ďakujem veľmi pekne ešte raz za možnosť vystúpiť.

Ďakujem. Ďakujem, Tomáš, za vystúpenie. Možno jednu vec by som si dovolil ťa trošku napomenúť, že nehovor výpalníci, akokoľvek to človek, možno človeka zvádza, ale predsa sú to kolegovia, ktorí reagovali alebo využili svoje zákonné možnosti. Takže ak chceme nejakú novú politickú kultúru, tak snažme sa takéto expresívne výrazy nepoužívať. Môj taký, dobrá rada.
Čo sa týka tých ostatných vecí, ktoré si spomínal, tak ja súhlasím, že tú APS-ku treba riešiť ako, aj tomu rezidentskému programu a APS-ke by sme sa mali venovať komplexne, nielen robiť také čiastkové úchytky, hej, že tuná trošku prilepíme, tu to zmeníme. My máme tiež plán alebo program, ako to nastaviť lepšie, ale je to predsa len zodpovednosť vládnej koalície, ktorá má na to aj možnosti v rámci ministerstva a svojich kolegov, takže očakávame od nich, že prídu nejaké, nejaké návrhy, ako zoptimalizovať celú túto situáciu ohľadom APS-iek, ale nakoniec aj toho rezidentského programu.
No a k tým ešte možno niektorým veciam, kde by sme potrebovali ešte trochu viac odbornej diskusie, sa vyjadrím teraz v rozprave. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený gestorským výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, tlač číslo 114.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada vo všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pán predseda, otvorte všeobecnú rozpravu.

Áno, ďakujem za vystúpenie. Páči sa mi aj to, že teda myslím, že sa zhodneme všetci v princípe, že to je dôležité, aby to bolo zabezpečené, ale potom sú tam tie "ale", ktoré treba tiež, tiež rozdiskutovať. Hovorili sme tu o financiách, hovorili sme tu o takých kritických situáciách.
Ono to je celé ale hlavne o dôvere, lebo ja si myslím, že pokiaľ zdravotníci dokážu tým rodičom sprostredkovať taký pocit dôvery, že aj keď... tí rodičia väčšinou nie sú hlúpi, vidia, aká je situácia, že im musí tá jedna stolička stačiť, ale všetko je to o tom, že či, či vedia v tých rodičoch vzbudiť dôveru, že o to dieťa je dobre postarané, aj keď ho nechajú samé chvíľu, ako sa k nim správajú, ako s nimi komunikujú. Toto je dôležité, aby v tom, v tej vyhláške bolo jasne zadefinované, hej, že, že aby neboli potom problémy v tej aplikácii.
Ja som tiež za to, aby sa posunul nejakým spôsobom ten, ten výkon, kedy má byť tá platnosť, lebo ono, ako ste spomínali, už teraz je povinnosť nejako to zabezpečovať, len, žiaľ, sa to nedeje, sú niektoré prípady, kedy je to príkladné, ako Banská Bystrica bola spomínaná, ale v mnohých, mnohých nemocniciach nie je ten tlak dostatočný, aby to, aby to uskutočnili. Čiže za mňa je to krok k tomu, aby sme v budúcnosti začali ešte viac budovať dôveru medzi pacientom, malým pacientom a jeho rodičmi, a je to krok správnym smerom.

No, mňa táto téma tiež sa veľmi dotýka. Pani poslankyňa Marcinková, ďakujem, lebo otvárate tú tému, ktorá je oveľa širšia, to nie je len prítomnosť, prítomnosť rodiča pri dieťati, ale celkovo humanizácia prostredia v nemocniciach. To je obrovská téma. Už sa môžme baviť o intimite a to sa týka detského pacienta, ale aj dospelého. Môžme sa rozprávať o tom, či sa vôbec klope na izbe, ako, na izby, keď vchádza nejaký, nejaká cudzia osoba. Môžme hovoriť o mnohých, mnohých veciach, ako idú pacienti na operáciu, či sa naozaj tá intimita dodržuje a tak ďalej. Čiže túto tému treba otvárať. Toto je jedna z vecí, ktoré sú nesmierne dôležité.
Ja chcem len opäť veľmi mierne poznamenať aj potom tú druhú stránku, ktorá by mala byť v tej vykonávacej, vo vykonávacom predpise tiež ozrejmená, že nie všetci rodiča sú takí uvedomelí. Mnoho má naozaj strach, obavy, boja sa, ako to bude celé prebiehať, a nie vždy to je také jednoduché aj pre ten personál, tých rodičov nejako správne usmerniť. Takže má to, všetko má tie dve min... dve strany jednej mince. Čiže na tieto veci naozaj treba pamätať, aby v tej aplikačnej praxi potom neboli problémy. Ale všetko sa dá, keď sa chce. A my sme si zvykli, že tuná vychádzame z premisy, že nič sa nedá, ale mali by sme sa rozprávať o tom, ako sa to dá. Takže ja držím palce, že teda minimálne v tom prvom čítaní to prejde a možno potom sa môžme baviť o nejakých možno pozmeňovacích, pozmeňovákoch, ktoré možno pomôžu tej aplikačnej praxi, aby to naozaj potom bolo uvedené do života.
Ďakujem.

Pani poslankyňa, ďakujem veľmi pekne, že sa venujete tejto problematike, podľa mňa veľmi dôležitej. A ja sám som lekár, takže viem o mnohých veciach, čo ste hovorili, ako dôležité je, aby dieťa bolo v náručí mamy alebo otca, napríklad aj po operácii v prebúdzacej miestnosti. Mnoho vecí ste pomenovali veľmi trefne a správne. Ja s týmito vecami úplne súhlasím.
Musím však poukázať aj na tú odvrátenú stránku alebo, respektíve tú druhú vec, ktorú by sme mali tiež zobrať do úvahy, a to je presne to, čo ste spomínali, ten vykonávací predpis, to je to rozhodujúce, lebo tam sú tie detaily. A, lebo my, tie, poznáte určite ten stav našich nemocníc, ako vyzerajú, ako vyzerajú detské oddelenia, naozaj v niektorých sa tá situácia veľmi blíži k tomu, čo by sme chceli dosiahnuť, že sú citliví, vnímaví, dokážu tých rodičov k dieťaťu pustiť a, naopak, niektoré oddelenia aj z tých kapacitných dôvodov s tým majú veľký problém. Samozrejme, že môžme hovoriť, že môžu tam dať stoličku. To, samozrejme, môžu, ale my keď urobíme zákon, tak ten rodič sa môže toho zákonného práva domáhať a môže to spôsobiť v tej aplikačnej praxi aj ďalšie problémy. Čiže ja by som možno navrhoval, bolo by fajn, keby sme aj tú, tú vyhlášku videli. Ja by som bol rád, keby som si ju mohol aj celú prečítať. Je to podľa mňa veľmi dobrý návod. Možno nejaké prechodné ustanovenie by bolo dobré aj pre tie nemocnice, aby na to nemuseli nabehnúť hneď, lebo to bude, samozrejme, pre nich veľký problém, aby v tom, úprimne to hovorím, v dobrom, aby to nedopadlo tak, že budeme mať možno prijatý zákon, ale nebudú sa s ním riadiť, pretože povedia, že nie je to možné. Čiže poďme urobiť naozaj všetko pre to, aby to bolo aj v tej praxi, aby to nebolo len na papieri v zákone.
A inak vám ďakujem veľmi pekne za to, čo robíte.

Ja chcem tiež poďakovať aj kolegovi Grendelovi za zhodnotenie. Áno, snažil som sa povedať to, čo mi leží na srdci, naozaj chcel som prehovoriť ešte aj teda koaličným kolegom poslancom, aby zvážili to, čo robia.
Mne sa páčia aj takéto konkrétne veci, naozaj ešte raz chcem pochváliť stranu SaS, že nám predložila takéto konkrétne veci, ktoré vidí každý jeden z nás, každý jeden poslanec, čoho sa to týka, že tu rozhodujeme nielen o nejakých drobnostiach, o tom, že či vyšetrovanie pána Gašpara bolo porušením jeho ľudských práv alebo nie, ale tu hovoríme o oveľa, oveľa komplexnejšej, komplexnejšej zmene, ktorá dos... ktorá sa bude týkať mnohých ľudí, možno si to ani tí niektorí ľudia ani neuvedomujú.
Takže mne sa takáto forma konkrétnej, konkrétnej prípravy, ako urobila strana SaS, veľmi páči. Chcem im ešte raz za to poďakovať.
A ja pevne verím, že možno sa stane zázrak a niektorí poslanci vládnej koalície si uvedomia, že nie je to správne, čo robia. Pevne v to verím.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte aj mne vystúpiť k tomuto zákonu. Bol som tu jeden z vás, ktorý tu bol do noci, do hlbokého rána, kedy tu aj pán Gašpar rozprával o tom, prečo je dôležité skrátené legislatívne konanie, prečo je dôležitá takáto zásadná zmena v Trestnom zákone a v Trestnom poriadku. A hovoril aj niečo také o tom, že je tu boj dvoch svetov, že sú tu dva svety, ktoré sa medzi sebou nejakým spôsobom teraz prú o to, čo je správne, čo to s... čo správne nie je. A veľa sa tu aj oháňa, že však predsa veď nerobia nič zlé, oni len prispôsobujú trestné sadzby a hranice tých škôd a tak ďalej tomu vyspelému svetu, tomu Západu, ktorému sa chceme my podobať. No a mne tak napadlo, že veď ja som v tom vyspelom svete, kde sa strana SMER a HLAS a ostatní chcú, komu sa chcú podobať, chvíľku žil a veľmi ma zaujala jedna vec v roku 2012.
V roku 2012 odstúpil desiaty prezident Nemeckej spolkovej republiky, možno si pamätáte, volal sa Christian Wulff. A bola to taká aféra, ktorá, ktorá sa prevalila v nemeckej spoločnosti a išlo o to, že teda ho obvinili, že bral úplatky alebo že bol, že, že si privodil nejaké benefity, lebo z jednej strany dostal úver 500-tisíc eur a vraj ho získal za veľmi za výhodných podmienok. A potom sa hovorilo o tom, že na Sylte bol so svojou priateľkou, neskôr partnerkou alebo manželkou, už neviem, a zaplatil mu to nejaký bohatý podnikateľ, aj keď to síce potom neskôr zaplatil, ale bolo to, že spoločnosť v Nemecku ho z tohto obviňovala, že teda si získal nejaké, nejaké veľké výdobytky pre seba a že to nie je v poriadku. No a práve preto vo februári 2012 abdikoval.
Cítite trošku ten rozdiel, že tá spoločnosť, ktorej sa my chceme podobať, na základe ktorej chcete vy nastavovať tieto zmeny v Trestnom zákone, ako ona je vnímavá vôbec k politikom, k ľuďom, ktorí sú na, v tom, v tom, na tom svetle reflektorov? Cítite tú zmenu, že tu stačí napríklad sa dať pozvať na obed niekým, nejakou firmou, niekým, kto má možno nejaké záujmy, chce niečo uprednostniť, a toto už tá spoločnosť vníma ako, ako prečin? Že tí ľudia, ktorí sú na svetle reflektorov, ktorí vedú túto krajinu, ktorí vedú ministerstvá, ktorí sú na tých dôležitých postoch, že tí sú príkladom pre celú spoločnosť? Že na nich je merané, na nich je iný meter ako na ostatných? Ja nie som si celkom istý, či táto naša spoločnosť je pripravená vôbec takýmto spôsobom, my, my niektoré veci vôbec nevnímame. Že nás niekto pozve na obed? Že to zaplatí nejaká firma? To je, to, však to predsa nie je problém.
Viete, pán Susko tu spomínal tiež že premlčacie doby, však veď, veď to je normálne pripra... prispôsobujeme to zahraničiu. Ale veď predsa v zahraničí sú niektoré veci nepredstaviteľné. Veď to sa nedá porovnať, my tu nie sme Fínsko, že tu máme naozaj jeden korupčný prípad, my tu máme tých korupčných prípadov 150. Tak ja nerozumiem, akým spôsobom alebo prečo vlastne ste prišli k takejto myšlienke, že vy chcete tuná začať meniť Trestný zákon, Trestný poriadok práve takýmto spôsobom. Ja mám z toho skutočne pocit, že chcete podporiť ešte tú ideu, ktorá sa, ktorá sa v našej spoločnosti už udomácnila, že kradnúť sa oplatí. Hovoríme tu o zámeroch vlády, veľmi pekne povedal aj pán Sulík teraz, príkladne vám to tu ukázal, čo všetko to spôsobí, koľko ľudí vlastne bude týmto dotknutých, čo sa tu môže na Slovensku diať, ale tieto argumenty akoby sme hádzali skutočne len hrach na stenu a vôbec sa vás netýkajú.
Poďme ešte povedať si predsa len aj k tým premlčacím lehotám, lebo myslím si, že je to dôležité stále, znovu, dookola opakovať aj verejnosti hovoriť o tom, že prečo je to dôležité, prečo tie premlčacie doby sú tu dôležité, aby tu boli. Zabúda sa na to. Ono z jednej strany je to dobré, lebo spoločnosť zabudne naozaj na všetko, hej? Tu sa zabudne na rôzne, rôzne kauzy, kým sa tomu venujú médiá, tak je to ešte ako-tak horúci zemiak, ale potom už sa na to úplne zabudne. No a poďme si povedať napríklad jednu kauzu, lebo to treba ľuďom hovoriť, stále dookola hovoriť, čoho sa to týka, povedzme si tú jednu kauzu, ktorej sa tiež týka premlčanie.
Predaj voľných emisných kvót zahraničnej garážovej firme Interblue Group. Pamätáte si to ešte? To je tá kauza, ktorej tiež hrozí teraz premlčanie. A skúsim ju ešte raz priblížiť. Bola to kauza, kde sa, kde sa predali nevyčerpané kvóty oxidu uhličitého americkej spoločnosti Interblue Group, ktorá sídlila v garáži na Slovensku. V roku 2008, predalo sa to za 5 eur, 5 eur tona, okolité krajiny, ako Maďarsko, Česká republika, to prená... predali dvakrát drahšie. No a vlastne tu vznikla škoda, predpokladaná škoda štátu 47 mil. eur. Celá táto kauza sa najprv začala vyšetrovať, v roku 2013 sa prestala vyšetrovať, keď už bol pri vláde SMER, no a začala sa znovu vyšetrovať až v roku 2020, kedy pri razii oligarchu pána Brhela spájaného so SMER-om je, ktorý je momentálne stíhaný aj v kauze Mýtnik za korupciu, sa zistili nové skutočnosti a táto kauza opäť ožila a sú obvinení ďalší traja ľudia v tejto, v tejto konkrétnej kauze. No a celú túto kauzu my poznáme ju, my máme, dokonca z informačno-technologických prostriedkov my máme záznam, my vidíme, ako sa pán minister Počiatek rozpráva s bývalým nebohým generálnym prokurátorom Trnkom a čo všetko hovoria, ako hovoria o tom celom skutku, ktorý sa zase asi nestal. A nechcem hovoriť všetky tieto podrobnosti, určite ten, ten text poznáte, je plný, plný vulgarizmov, plný, plný vecí, ktoré tu ani nechcem na tomto fóre vôbec otvárať, ale možno tú poslednú vetu, ktorú si pamätajú ešte možno niektorí pamätníci, kde hovorí pán Počiatek pánovi Trnkovi, že, že, že "to je kráľ, Fica oholil, nedal mu z toho polku, ale nejak inak to domotal, úplný kráľ, neuveriteľné, ale že ho to napadlo, on vo všetkom nájde nejaké racio, ten hrá úplne len na svoju vlastnú bránku". To hovoril pán Počiatek, minister Počiatek.
Tá kauza postupovala ešte ďalej, nástupnícke právo po americkej spoločnosti neskôr získala švajčiarska spoločnosť Interblue Group, ktorá neskôr dokonca žalovala ministerstvo životného prostredia o viac ako 34 mil. eur, že jej nepredalo aj ďalšie kvóty. No a v tejto trestnej veci, ktorá je dozorovaná Úradom špeciálnej prokuratúry, ktorá je označovaná ako teda kauza Emisie, NAKA vykonala úkony za účelom zabezpečenia dôkazov o páchaní trestnej činnosti a v tejto veci bolo, ako som už spomínal, vznesené obvinenie voči trom osobám za obzvlášť závažný trestný čin podvodu spáchaný organizovanou skupinou, ktorým bola spôsobená škoda najmenej 47 mil. eur.
Vážení, o čom všetkom to hovorí? Táto kauza je jedna z mnohých, ktorá bude tiež premlčaná. Budúci týždeň už to možno dosiahnete. Mne to otvára oči, že tá korupcia sa dotýka všetkých, aj tých najvyšších miest v tomto štáte. Že tá naša spoločnosť naozaj si prechádza nejakou obrodou. Že si prechádza očistou. Že je dôležité, aby sme, aby sme tu bojovali za nejakú očistu v spoločnosti.
A ja nie som naivný, veď korupcia sa dotýka každého štátu v Európskej únii. Aj Fíni majú korupciu, aj Nemci majú korupciu, aj všetky iné krajiny, ale dôležité je, ako sa vedia s týmto problémom vysporiadať. Ako sa vedia vysporiadať s ľuďmi, ktorí už raz zlyhali. Neviem, či viete, ale sú napríklad manažéri veľkých firiem, ktorí keď raz budú obvinení alebo že budú, budú vlastne právoplatne odsúdení za nejaký trestný skutok, že sprenever... spreneverili peniaze, tak možno, nieže možno, oni majú svoju, svoju poistku, ktorá to za nich zaplatí, ale už žiadna iná poisťovňa ich opäť nepoistí. Čiže jednoducho na tom poli manažmentu zly... skončili. Toto je kultúra. Toto je kultúra, ku ktorej by sme sa mali blížiť. Ja netvrdím, že tuná, lebo každý sa mohol stretnúť vo svojom živote s vecami, ktoré boli tak na hrane zákona. Čiže to je jedna vec.
Aké osoby obsadzujú vrcholové posty? Ako môže jeden minister rozprávať samé vulgarizmy? Ako môže jeden generálny prokurátor rozprávať tak, ako rozpráva? Veď to je, to je všetko o osobnej integrite tých ľudí, ktorých my dávame na vysoké posty. Preto je dôležité, aby sme vedeli, komu ľudia majú veriť, preto je dôležité, aby ľudia, ktorí zastávajú tie najvyššie funkcie, boli integrit... mali dostatočnú integritu, boli preverení svojím životom a boli to naozaj ľudia, ktorí, za ktorých sa nemusíme hanbiť. Nesmú byť ľudia tuná nedotknuteľní, toto je základ každej demokratickej spoločnosti, že každý je pred právom rovní, že všetci sme tuná na jednej lodi a pokiaľ som niečo spáchal, niečo zlé, áno, v poriadku, samozrejme, mám mať právo na čestný proces, mám mať právo na to, aby neboli porušované moje ľudské práva. Všetko sedí a s tým sa dá súhlasiť, aj keď sa stali nejaké chyby, však nech sa vyšetria a nech tieto chyby sa už v budúcnosti nedejú. Všetko je v poriadku, ale prečo meníme na základe takýchto vecí náš celý Trestný poriadok a to ešte zvlášť v tak krátkom čase bez toho, aby sme sa o tom mohli baviť, aby sa o tom mohli rozprávať ľudia, ktorí tomu rozumejú? Ja som lekár, ja naozaj tiež nie som v tejto problematike doma. Ale veď dajte priestor ľuďom, ktorí tomu rozumejú, ktorí vám povedia, čo je správne a čo nie.
Naozaj tie veci, ktoré, ktorým hrozí premlčanie, myslíte si, že toto je pre túto našu spoločnosť správne? Že takýmto spôsobom sa vysporiadame s týmito vecami? Veď to, to nie je o vysporiadaní sa, to je o zabudnutí. To je o zabudnutí v závažných, vážnych káuz. A nezlyhali len vaši ľudia, veď v každej jednej, v každej jednej politickej garnitúre boli ľudia, bohužiaľ, ktorí proste tú svoju funkciu nezvládli, ktorí boli, žiaľ, ovplyvnení, zobrali úplatok, niečo urobili zle, ale práve s takýmito ľuďmi sa musíme vedieť vysporiadať.
Takže Slovensko nie je krajina, kde je ekonomická trestná činnosť zriedkavosť. My naozaj nie sme Fínsko, kde by sme si mohli povedať, že áno, super, zvládli sme boj s korupciou, s organizovaným zločinom a teraz poďme na to zmierňovať tresty. V akej krajine chcú žiť ľudia? A časti spoločnosti, a ja som presvedčený o tom, že veľkej časti spoločnosti to jedno nie je a ja som to povedal včera aj na mítingu v Nitre, že väčšina ľudí si nepraje žiť v krajine, ktorú si vysníval Robert Fico.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Pán Pročko, ďakujem za vystúpenie. Myslím, že sme už skúšali všetko na koaličných poslancov. Hovorili sme tu teatrálne, hovorili sme tu kľudne, dávali sme argumenty, hovorili sme im do duše, boli tu naozaj rôzne prejavy. Nič nepomáha, blížime sa do finále. Myslím si, že tú prvú bitku, o 11.00 hod. zajtra uvidíme teda ten výsledok. Predpokladám, že ten vládny koaličný valec prevalcuje všetko, tak ako to tu majú nachystané.
Napriek tomu treba veriť ako v to, že raz sa tá pravda ukáže. Myslím si, že my sme stále na tej správne strane barikády, na to som hrdý. Som hrdý na vás všetkých, ktorí ste tu, ktorí robíte túto nočnú službu. My sme zdravotníci zvyknutí na to pracovať, a keď to dáva zmysel, neviem, či to tu dáva zmysel. A nie sme tu preto, že to robíme my a obštruujeme, sme tu preto, lebo vy nesťahujete zákon, ktorí ste mali dávno stiahnuť. Treba to stále hovoriť, stále prízvukovať, stále dookola hovoriť ľuďom, že to, čo si zvolili, my rešpektujeme, ale, bohužiaľ, mali by to prehodnotiť, či toto je naozaj cesta, ktorou sa má vydať Slovensko, a či chceme týmto ľuďom dať takúto neobmedzenú moc do ich rúk, ktorí si to vôbec nevážia. A im je všetko jedno, ako to tu bude. Ja nechcem naozaj trvalo odísť do zahraničia. Ja sa chcem naozaj vrátiť a chcem motivovať moju rodinu, aby prišla za mnou. Ale robíte mi to veľmi ťažké. Robíte to veľmi ťažké všetkým ľuďom ktorí uvažovali nad tým vrátiť sa na Slovensko.
Zamyslite sa nad tým, stiahnite tento zákon. Nenechajte nás tu celú noc hovoriť do vetra. (Potlesk.)