Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som predniesol jednak svoj pohľad, ale aj pohľad našej strany Kresťanská únia na rozpočet na roky 2026 až 2028. Na prvý pohľad pôsobí ako plán na ozdravenie verejných financií, no v skutočnosti ide o rozpočet bez jasného plánu, bez odvahy a bez zodpovednosti, ktorú si dnešná doba vyžaduje. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť vo svojom nedávnom hodnotení hovorí úplne jasne. Slovensko pokračuje v zadlžovaní bez toho, aby sa prijali konkrétne opatrenia na jeho zastavenie. Podľa tejto rady deficit v roku 2026 nebude spomínaných alebo navrhovaných 4,1 %, ako tvrdí vláda, ale až 4,6 % HDP. Verejný dlh pritom prekročí hranicu 64 % HDP a ak sa nič nezmení v tomto trende, do konca dekády sa priblíži k 70 %. To je úroveň, ktorá už ohrozuje finančnú stabilitu krajiny a zvyšuje náklady na obsluhu dlhu. K tomu možno taká poznámka, že aj v roku 2027 podľa tejto rady má byť deficit až 4,8 %, to znamená, že konsoliduje sa, ale ten nepriaznivý trend sa nezvracia. Ľudia sú nejakým spôsobom oberaní o veci, ktoré boli sľubované, že nebudú, ale ten trend je stále negatívny a dokonca zhoršujúci sa.
Vláda sa spolieha asi na to, že ekonomika porastie sama a sama vyrieši problémy. To je nebezpečná ilúzia o to viac, že pri takom nastavení, samozrejme, ekonomika má problém s rastom. Je pravda, že veľmi často ekonomika rastie napriek vláde či už tejto, alebo akejkoľvek inej a inokedy vláda nemôže vzhľadom na medzinárodnú situáciu vydupať ekonomický rast. Ale v našej krajine, na Slovenku, je problém, že boli obdobia, keď ekonomika napríklad európska, ale aj celosvetová bola na tom veľmi dobre a my sme z toho nevyťažili a nevyťažili sme z toho väčší rast, nevyťažili sme z toho zníženie deficitu také, aké by mohlo byť. Mnohí kolegovia predo mnou to tu už spomínali.
Ako správne upozornila Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, Slovensko má dlhodobý problém. V krízach dlh rýchlo rastie, no v dobrých časoch sa nikdy neznižuje. To je chyba, ktorá sa nám môže vypomstiť a ktorá sa nám už pomstí, pretože každý rok, keď odkladáme skutočné ozdravenie verejných financií, zvyšujeme cenu, ktorú budú musieť zaplatiť budúce generácie. Takto sa k zodpovednej politike nedopracujeme, naopak, tak sa krok za krokom približujeme k stavu, v ktorom budeme nútení šetriť v čase recesie, nie v čase rastu.
Keď som bol prvýkrát zvolený do Národnej rady v roku 2012 a v podstate som zažil veľký čas vlády Roberta Fica, poťažmo, Petra Pellegriniho, teda od roku 2012 do roku 2020, to boli dve kompletné volebné obdobia, keď napríklad v tom volebnom období v roku 2012 až 2016 bol SMER jedinou vládnou stranou, mal 83 %. Robert Fico hovoril, však nebudem sa ospravedlňovať za to, že som vyhral voľby. Nie, politicky to bolo víťazstvo, to je bez debaty, ale pri takých možnostiach, keď nie sú nejakí koaliční partneri, ktorí vám kazia vaše plány a na ktorých to teda prípadne môžte hodiť, tak a ekonomika aj na Slovensku, v Európe, vo svete ide dobre, tak nejaké teda zázraky sa nestali a naozaj sa stalo to, že proste keď tie peniaze sú, tak sa nepoužijú na to, aby sa nejak reštrukturalizovalo, aby sa podporila nejaká infraštruktúra a aby sa tie peniaze ušetrili práve pre doby, ktoré sú zlé a ktoré niekedy nevieme predpokladať. A také obdobie nastalo po roku 2020, ktoré bolo extrémne zlé nie iba na Slovensku a nie vinou vlády, ale vinou pandémie, vojny, energetickej krízy a tak ďalej. To znamená, že to nie je úloha len pre túto vládu, ale pre všetky vlády, aby sme pamätali na to, že keď je dobre, keď je ekonomicky dobre, tak potrebujeme sa pripraviť na doby, keď dobre nebude a vieme, že aj ekonomika, aj dejiny sú v zásade cyklické alebo vlnovité, že sú situácie, keď ste hore a keď ste dole. Napríklad teraz evidentne ekonomika nie je v nejakej kríze. Má nejaké výkyvy a tak ďalej, tie sú nakoniec vždy a napriek tomu ekonomike sa nedarí, ale na to sú iní odborníci, ktorí vedia a ktorí vám povedia, ako napríklad tá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, že my potrebujeme proste tej ekonomike, nedusiť ju, aby mohla pomôcť aj vyrásť z dlhu, aj to prerozdelenie pre tých občanov, ktoré je potrebné, aby bolo dostatočné.
Problém tohto rozpočtu nie je len v jeho číslach, ale predovšetkým v jeho filozofii. Vláda hovorí o konsolidácii v objeme 2,3 miliardy eur, ale nepovedala, kde presne chce tieto peniaze ušetriť. Namiesto konkrétnych opatrení máme len rozpočtové rezervy a nejasné sľuby. Neexistuje rozpis opatrení podľa kapitol, chýbajú konkrétne ciele aj termíny. Takéto rozpočtovanie je len účtovná fikcia. Myslím si, že keď to robíte na nižšej úrovni či už teda v samospráve, alebo aj v rodine, tak viete, že tak to nefunguje, že keď si povieme, že budeme šetriť, ale nepovieme si, kde a ako, kedy a vlastne ideme ďalej ako stále s tým, že každý má požiadavky, tak to nefunguje. Chýbajú konkrétne ciele, termíny, rozpis opatrení. Takýto postup je v priamom rozpore s princípmi rozpočtovej transparentnosti. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť to pomenovala presne. Návrh neobsahuje dostatočne špecifikované opatrenia, ktoré by zaručili dosiahnutie jeho cieľov. Inými slovami, vláda od nás žiada bianko šek, v zmysle že prijímame konsolidačné opatrenia, prijímame štátny rozpočet a uvidíme. Ale už teraz vieme a je to pravdepodobné aj na príklade napríklad roku 2025, že to nebude také ružové, ako si to vláda aj v štátnom rozpočte naplánovala, napríklad čo sa týka výberu.
K tomu všetkému treba dodať, že výdavky verejného sektora budú v roku 2026 tvoriť takmer polovicu výkonu našej ekonomiky, 50 % HDP. Zdanenie ekonomiky dosiahne historické maximum. Polovicu všetkého, čo krajina vyprodukuje, spotrebuje štát. Slovensko sa stáva krajinou, kde štát míňa viac, než si môže dovoliť a zároveň berie viac, než je únosné. Takto sa oslabuje konkurencieschopnosť a motivácia ľudí pracovať a podnikať. (Ruch v sále.) Kolegovia, prihláste sa potom vo faktickej, ale prosím nemrmlite tam, trocha ma to vyrušuje. Ďakujem.
A práve tu sa dotýkame otázky, ktorá má zásadný spoločenský rozmer. Dopad tohto rozpočtu na rodiny a na demografický vývoj. Slovensko starne, počet ľudí v produktívnom veku klesá, počet dôchodcov rastie. Je už verejne známe, že o 20 rokov budeme mať zhruba štatisticky na jedného dôchodcu len jeden a pol pracujúceho človeka. Tento trend je nezvratný, pokiaľ neurobíme zásadné zmeny v politiky podpory rodín a mladých ľudí. A tu tento rozpočet zlyháva. Namiesto investícií do rodinnej politiky, do dostupného bývania, do služieb, ktoré by pomohli mladým rodinám zostať na Slovensku, vláda predkladá rozpočet, ktorý zvyšuje daňovo-odvodové zaťaženie. Od roku 2026 čaká zamestnancov pokles čistých miezd. Dôvodov je viac, zvýšenie zdravotných odvodov zo 4 na 5 %, skoršie krátenie nezdaniteľnej časti základu dane a rozšírenie vyšších daňových pásiem. Vláda tvrdí, že zaťaží len bohatých, no v skutočnosti doplatí na tieto zmeny stredná trieda, učitelia, zdravotníci, technici, pracovníci v službách a tak ďalej. Tí, ktorí držia túto krajiny nad vodou. Konsolidácia by sa mala dotknúť najmä štátu, nie ľudí, ktorí už teraz zápasia s rastúcimi cenami bývania a potravín.
Tu by som chcel povedať to, čo sa hovorí častejšie, ale možno sa na to zabúda. Máme ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. A prečo sociálnych vecí a rodiny? Lebo sociálna a rodinná politika nie je to isté. Nejde nám len o to, aby ľudia, ktorí sú v sociálne zlých podmienkach, sú chudobní, aby sme im doplatili, to je sociálna politika a tá je úplne v poriadku, na tom sa zhodneme. Otázka je adresnosť, zdroje a tak ďalej, ale určite chceme pomôcť ľuďom, ktorí sú nejakým spôsobom v nedostatku, v núdzi. Ale potom je tu rodinná politika, ktorá nezávisí len od toho, že niekto je chudobný a keď nie si chudobný, tak sa, pomôž si ako chceš a prípadne ešte keď náhodou si usilovnejší, šikovnejší, zarobíš viac, tak ti zoberieme, pretože ako povedal jeden môj múdry kolega, že čo polievate, to rastie. Ak podporujeme len chudobných, no tak znižujeme často ich motiváciu, aby sa niečo udialo a ak nepodporujeme zároveň aj tých, ktorí napríklad zarábajú slušne, ale majú deti, vychovávajú ich, zostávajú tu na Slovensku a budú tu pracovať alebo odvádzať dane a to je práve veľmi často stredná trieda. A preto je treba dobre uvažovať, akým spôsobom nájdeme ten pomer medzi tou sociálnou a prorodinnou alebo rodinnou politikou.
A prečo to má štát robiť? No pri chudobných preto, lebo si, povedzme, nevedia pomôcť. Pri určitých ľuďoch adresne zistíme, že si nevedia v tej danej situácii dočasne alebo dlhodobo pomôcť. Ale prečo pomáhame rodinám s deťmi? No demografia, lebo to je pre štát kľúčové, pretože keď nebudeme mať deti a tie deti nebudú dobre vychované, nebudú pracovať a nebudú pracovať na Slovensku, tak máme problém. To asi nie je žiadna veda a to som nevymyslel ani ja, ani za tejto vlády, ani za predchádzajúcej. Je to problém dlhodobý a potom by sme si mali povedať, a nielen s ohľadom na rozpočet 2026 alebo do roku 2028, ale na tých desať, dvadsať rokov, čo teda s tým ideme robiť. Ja si pamätám jeden rozhovor, ktorý som mal ešte možno dve volebné obdobia dozadu, kde mi jeden kolega povedal, že sa netráp, to bude problém nejakej vlády v roku 2036. No ja dúfam, že tu nebudem už vtedy, ale teda myslím v parlamente a vo vláde, snáď na Slovensku ešte budem, ale mali by sme uvažovať v dlhodobých trendoch, ktoré napríklad o tej demografii uvažujú strategicky. Treba si uvedomiť, že demografia nie je len štatistika, je to ekonomický problém budúcnosti. Ak dnes nezabezpečíme, aby mali mladí ľudia dôvod ostať na Slovensku, ak ich budeme trestať vyššími daňami a nízkymi reálnymi mzdami, o 20 rokov nebude mať kto financovať dôchodkový systém, zdravotníctvo, ani školstvo. Zodpovedný rozpočet musí byť aj demograficky udržateľný. Rodiny, ktoré dnes zápasia s vysokými cenami bývania, energií a potravín dostanú týmto rozpočtom ďalšiu ranu. Kým štát zvyšuje svoje výdavky, bežná domácnosť dostane menej peňazí na výplatnej páske. Takto sa demografická kríza nerieši, takto sa prehlbuje. Mladí ľudia odchádzajú, lebo neveria, že tu dokážu žiť dôstojne, založiť si rodinu a zabezpečiť svoje deti. Rozpočet, ktorý na jednej strane hovorí o zodpovednosti, ale na druhej strane oberá pracujúcich rodičov o prostriedky, je rozpočtom krátkozrakej politiky.
Tu by som chcel ešte poznamenať, bolo to tu spomínané v rozprave a minimálne dve kolegyne som zachytil, že hovoria, že sa stretávajú s mnohými ľuďmi, ktorí chcú odísť zo Slovenska. Mňa to veľmi mrzí, veľmi bolí a podobne ako aj oni hovorili, že týchto ľudí presviedčajú a snažia sa im dodať nádej, tak presne tak. Prečo by sme mali odchádzať z tejto krajiny, zo Slovenska? Máme tu rodiny a nemyslím tým len manželských partnerov a deti, ale aj rodičov, súrodencov, širšie rodiny. Proste patríme tu, a preto si myslím, že je dobré myslieť práve na to, na ľudí, ktorí tu žijú, ktorí tu pracujú, preto myslím si, že politika daňových bonusov či už na deti, alebo aj na dospelé deti, rodičovský bonus, ktorý sme zaviedli a ktorý bol zrušený, sú prostriedky, ktoré filozoficky ukazujú, že chceme, aby tu ľudia zostali a že to má zmysel a že sa im to aj vráti, že pomôžu štátu, ale pomôžu aj sebe.
Vláda Slovenskej republiky síce hovorí, že chce ozdraviť verejné financie, ale od začiatku jej chýba jasný a dlhodobý plán, ako to dosiahnuť. Takáto stratégia by mala presne určiť, aké kroky sa urobia na strane príjmov aj výdavkov a aký bude mať vplyv na ekonomiku. Keby vláda postupovala zodpovedne a dôsledne, Slovensko už mohlo byť ďalej, aspoň v bode, kde by sa podarilo zastaviť rast dlhu v pomere k HDP. Namiesto toho sa cieľ konsolidácie vzďaľuje. A keďže naša krajina momentálne neprechádza vážnou hospodárskou krízou, ide o premrhanú šancu správať sa finančne rozumne. Ak by takýto rozpočet predložil podnikateľ v banke, nedostal by úver. A my ho máme dnes prijať ako plán hospodárenia štátu.
Ak to myslíme s ozdravením financií vážne, potrebujeme päť zásadných krokov. Po prvé, treba predložiť skutočný konsolidačný plán po jednotlivých kapitolách s presnými číslami a termínmi, nie všeobecné rezervy, ale konkrétne škrty, opatrenia a zodpovednosti. Po druhé, konsolidácia by sa v oveľa väčšej miere mala sústrediť práve na rok 2026 a neodkladať na rok 2027, kedy je pravdepodobnosť výraznejšieho ozdravenia oveľa nižšia, predvolebný rok alebo volebný rok, jednak vzhľadom na politický cyklus, ale aj s ohľadom na odhadovaný stav ekonomiky a dostupnosť európskych zdrojov. Po tretie, štát musí začať šetriť sám na sebe. Menej úradov, menej agentúr, menej marketingu, viac efektivity. Po štvrté, zaviesť pravidelné revízie výdavkov, aby sa neplytvalo tam, kde to neprináša hodnotu. A napokon po piate, zamerať sa na podporu rodín. Daňové zvýhodnenia pracujúcich rodičov a dostupné bývanie. To nie je sociálna agenda, to je investícia do budúcnosti.
Rozpočet nie je len o číslach, je to o dôvere. Ľudia musia veriť, že keď štát šetrí, robí to férovo, že keď berie, neberie tým, ktorí to majú najťažšie a že keď hovorí o zodpovednosti, nejde len o prázdne heslo. Tento návrh rozpočtu však dôveru nevyvoláva, nemá víziu, nemá plán a nemá odvahu. Je to rozpočet, ktorý prejde možno hlasovaním, ale neprejde skúškou času. Rozpočet nie je len o deficite a číslach. Je o dôvere, o spravodlivosti a o budúcnosti krajiny. Ľudia musia veriť, že keď štát šetrí, robí to férovo a s cieľom, aby ich deti mali lepší život. Tento návrh rozpočtu túto dôveru nebudí. Je to rozpočet, ktorý odkladá problémy a berie rodinám, preto ho v tejto podobe nemôžem podporiť. Podporím len taký rozpočet, ktorý znižuje dlh, chráni ľudí, pomáha rodinám a dáva Slovensku šancu na demograficky aj finančne udržateľnú budúcnosť.
Ďakujem.