Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážený pán minister, len chvíľku, viem, že nemôžte udržať pozornosť celý čas. Chcel by som vám povedať, že teraz nejdem hovoriť na vás, že ste zostavili zlý rozpočet. Uvedomujem si, keďže boli sme aj v koalícii, zažil som aj časy koaličné, že sú nejaké možnosti, že to nie je o nejakom osobnom nechcení alebo chcení dávať, nedávať. Proste tak ste si to nejak nastavili, tak ste prišli s nejakým takýmto...
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážený pán minister, len chvíľku, viem, že nemôžte udržať pozornosť celý čas. Chcel by som vám povedať, že teraz nejdem hovoriť na vás, že ste zostavili zlý rozpočet. Uvedomujem si, keďže boli sme aj v koalícii, zažil som aj časy koaličné, že sú nejaké možnosti, že to nie je o nejakom osobnom nechcení alebo chcení dávať, nedávať. Proste tak ste si to nejak nastavili, tak ste prišli s nejakým takýmto rozpočtom.
Takisto nevystupujem kvôli tomu, že by som očakával, že presvedčím tu kolegov z koalície, s ktorými napríklad niektorými sme aj v školskom výbore a máme dobré, korektné vzťahy, dokážeme debatovať aj vecne, pretože vlastne momentálne máte na hrane na jedného poslanca 76 hlasov a asi veľmi ani tie naťahovačky a presuny to nejak nevychádza. Takže nemám nejakú predstavu, že teraz vás presvedčím.
Ale čo by som chcel povedať, je, že v úvodnom slove pána spravodajcu, myslím, že to bol pán Blcháč vtedy ešte, tak zaznelo, že toto je najdôležitejší zákon roka. V niečom súhlasím, v niečom nie. Nakoniec, keď to poviem tak trošku ľudsky alebo nadnesene, sú to len peniaze. Ja si myslím, že sú tu aj iné, možno ešte dôležitejšie zákony. Ale na druhej strane, áno, je to zákon roka, pretože sa to týka naozaj všetkých oblastí. Rozpočet je dôležitý, treba veci zafinancovať. Dneska za peniaze si viete kúpiť tie veci, ktoré potrebujete pre krajinu, pre ľudí, pre rodiny, pre školy, pre celú infraštruktúru. Takže áno, je to zákon roka.
A ja by som sa ale chcel vyjadriť k tomu, k takému filozofickému nastaveniu toho rozpočtu. Ja som rozmýšľal, že aký tento návrh rozpočtu je v porovnaní napríklad s rozpočtami, ktoré sme prinášali my za našich vlád, a riešení, ktoré sme prinášali my za našej vlády. A ja by som ho asi tak skúsil nazvať, môžte so mnou nesúhlasiť, že je taký socialistický. Nie sociálny, ale socialistický. A ja by som začal takým, takou situáciou, neviem, či je to len anekdota, alebo je to naozaj skutočná udalosť. Nejaký profesor na vysokej škole chcel ukázať študentom, čo je to socializmus. A nerobil to nejakou formou prednášky, ale formou, ktorá sa ich osobne dotkla. Keď napísali nejaký zápočet, nejakú písomku, tak prišiel a dal celej triede priemernú známku. To znamená, nedal každému jednotlivo vyhodnotený test, ale zrátal všetky tie testy dohromady, vydelil to priemerom a výsledok, priemerná známka bola dvojka. Všetci dostali dvojku. Boli z toho zarazení. Najviac to prekážalo tým, čo sa učili dlho na tú skúšku a mali, keby sa každému individuálne počítalo, tak by mali jednotku. No ale to nebola len jednorazová vec. On to urobil ešte raz, ešte raz, ešte raz a viete si predstaviť, aký bol vývoj. Najprv bola priemerná známka dva mínus, potom tri, nakoniec štvorka a nakoniec všetci prepadli. Pretože motivácia tých jednotkárov stále to ťahať, ten priemer, sa znižovala a tí, čo zase boli lenivší, pasívnejší, tak tí si povedali, však tí jednotkári nám to pomôžu, super, nemusím sa učiť.
A teraz ako by sa to dalo aplikovať na túto situáciu. Ja som si v rámci prípravy na rozpravu vyhľadal niektoré grafy a vlastne zaujal ma ten najposlednejší, ktorý som našiel a ktorý má takýto nadpis: "Balíček", rozumej konsolidačný balíček, "najviac pocítia rodiny so stredným príjmom". A toto vidím ako najväčší problém tohto rozpočtu. Zas, znova opakujem, nejdem vás tu obviňovať, nejdem hovoriť, že ste zlí a chcete zle, nie. Ale vidím toto ako najväčší problém tohto rozpočtu, že zasahujeme rodiny so stredným príjmom, strednú vrstvu. Lebo nemusíte byť nejaký ekonomický alebo politologický génius, aby ste si uvedomili, že na stabilitu krajiny, na stabilitu štátu, na takú pohodu v krajine aj na dlhodobú udržateľnosť je dôležitá práve tá stredná trieda. Boháči, tí zvládnu rôzne krízy, majú dostatok rezerv, presunú sa, kde treba. Tí, ktorí majú hlboko do vrecka, tak tí sa častokrát spoliehajú, alebo aj musia spoliehať na nejaké sociálne dávky, na štátnu pomoc. Ale tí, ktorí vlastne tvoria to bohatstvo, zostávajú v tej krajine, lebo majú tu rodiny, tak to je práve tá stredná trieda. A myslím si, že práve niektorými tými opatreniami, s ktorými počíta tento rozpočet a vychádza z nich, tak sa práve toto deje. Samozrejme, týka sa to najmä daňového bonusu pre rodičov, pre rodičov s deťmi.
Mnohí už aj v predchádzajúcom volebnom období protestovali, že načo, načo dávame daňový bonus tým, ktorí majú dobrý príjem. Ale uvedomme si jednu vec. Daňový bonus na rozdiel od detských prídavkov nie je nejakou sociálnou dávkou. To znamená len, že tým ľuďom menej zoberiete. Lebo je to daňový bonus. To znamená, tí ľudia pracujú. Sú to tí, ktorí pracujú, ktorí zarábajú, ktorí vytvárajú dane, platia dane, a vy im ako bonus časť tej sumy necháte. Čím viac zarobia, čím viac dajú štátu, tým viac sú odmenení. A toto je podľa mňa správne a toto je podľa mňa motivujúce. Aby ľudia pracovali, platili dane, aby sa nebáli a nevideli problém v tom mať deti, pretože ak tu ostaneme len na úrovni detských prídavkov, čo ste vy urobili, tak je úplne jedno, či chodíte do práce, nechodíte do práce, či platíte dane, neplatíte dane, aké vysoké dane platíte, ako solidárne financujete tento štát, všetci dostanú rovnako. Všetci dostanú tú dvojku. V tomto prípade skôr trojku alebo štvorku. Je to demotivujúce pre tých ľudí. A ja vám poviem, že myslím si, že v tomto parlamente zabúdame na to, že je rozdiel medzi sociálnou politikou a rodinnou politikou. Nemali by sme robiť len sociálnu, samozrejme, aj sociálnu politiku, ale nie len sociálnu politiku, ale rodinnú a prorodinnú politiku. To znamená, podporovať rodiny, podporovať rodiny s deťmi, podporovať zodpovedné rodiny s deťmi, podporovať rodiny s deťmi, kde pracujú, platia dane.
A k tomu môžme hneď prekročiť k ďalšej veci, ktorú ste v zásade zrušili alebo výrazne zdeformovali, a to je dôchodkový bonus alebo rodičovský dôchodkový bonus, kde sa určitá zásluhovosť a motivačnosť uplatnila v tom, že rodičia, ktorí vychovali deti, tie deti zostali na Slovensku, tie deti pracujú a platia dane Slovenskej republike, tak poviem to tak, nie vysokú, ale slušnú časť tých daní mohli dať rodičom. Mohli to dostať ich rodičia. A ja vám poviem, že napriek tomu, že ja som teraz nie dôchodca, nemám deti, ktoré by ma mali, nie som na dôchodku, nemám deti, ktoré by ma teraz živili, ale, naopak, som v pozícii, že ešte ja mám deti, ktoré živím, tak mne sa najviac zo všetkého páči, zo všetkých tých opatrení práve ten rodičovský dôchodkový bonus. Ten princíp sa mi veľmi páči.
Viete, my máme problém, že nám zo Slovenska odchádzajú ľudia. A mohli by sme mať debatu o tom, prečo odchádzajú, samozrejme, ale to je iná téma. Ale práve preto si myslím, že principiálne v každej situácii, a to aj v tejto, je veľmi dobré, keď oceníme, dokonca aj keby to bolo len symbolické, ale lepšie, keď je to aj reálne. Keď reálne oceníme to, že niekto mal deti, vychoval ich dobre, sú to deti, ktoré pracujú, ktoré platia dane, platia ich tu na Slovensku. To je veľká vec. A keď Slovenská republika povie áno, my si toto ceníme a ceníme si to tak, že časť tých daní dáme ako bonus tým ľuďom. Nie preto, že zrazu z nich budú milionári, ale preto, aby sme jasne povedali, toto je dobrý princíp, toto my oceňujeme. Zostaňte tu, je to dobré, robíte dobre svojim rodičom. Nielen kvôli tým niekoľkým desiatkam, možno stovkám eur ročne aj kvôli tomu, že je to celkovo dobre.
Viete, sme v Európskej únii, je tu voľný pohyb osôb. Každý môže sa odsťahovať, kam chce. Nie sme ako za komunistov, keď boli zavreté hranice. Ale ak sa z toho stáva trend, že nie jednotlivci, ale pol generácie odchádza preč, tak to je veľmi zlý trend. A práve uvažovanie, táto stratégia štátu, táto filozofia štátu, kde hovoríme, oceňujeme si, vážime si ľudí, ktorí majú deti, vychovali ich, oni tu pracujú, platia dane, tak to je podľa mňa dobrý princíp. A preto ma ale veľmi mrzí, že toto ste zrušili a prešli ste na taký ten socialistický model. Dáme všetkým trinásty dôchodok. Ja som za trinásty dôchodok. Určite naši rodičia, starí rodičia si zaslúžia peniaze, zaslúžia si odmenu. A aj ten dôchodok má nejakú formu zásluhovosti podľa toho, koľko odvádzali do Sociálnej poisťovne. To je jasné, hej, tá výška dôchodku, myslím teraz priemerného mesačného dôchodku má nejakú formu zásluhovosti, ale je veľká škoda, že k tej forme zásluhovosti sme neprirátali aj tú zásluhovosť pri narodení a výchove detí. Pretože to sme už vysvetľovali veľakrát, tu nechcem zachádzať do podrobností, tak ak niekto mal deti a tá matka, zvyčajne to bola matka, zostala s tými deťmi na materskej, na rodičovskom, no tak, samozrejme, jej príjem bol nižší. Jej pracovná kariéra bola menej rozbehnutá a jej príjem bol logicky priemerne nižší. A toto je niečo, čím sme mohli povedať aspoň malé symbolické "ďakujem" a zároveň to čiastočne dorovnať.
No a posledná vec, ktorá súvisí tiež s rodinami, tak je školstvo. Sú učitelia. Naše deti vo svojom detstve, vo svojej mladosti strávia významnú časť svojho života v škôlkach, školách, v stredných školách, vysokých školách a vlastne dalo by sa povedať, že viac času trávia s učiteľmi, s vychovávateľmi ako s vlastnými rodičmi. A ja som, ja som učiteľ a nepoviem, že bývalý učiteľ, lebo to neexistuje. Proste ste učiteľ, máte to v krvi, ale nehovorím to preto, že by mi ležali na srdci učitelia ako samostatná pracovná skupina, ako odborárovi. Samozrejme, odborári majú svoju prácu, to je v poriadku, že teraz ideme bojovať za učiteľov, aby učitelia sa mali dobre. Ideme bojovať za učiteľov, za školstvo, aby naše deti, aby naša mládež, aby naša krajina do budúcnosti sa mala dobre. A už kolegyne predo mnou to povedali veľmi dobre, už to nebudem ani rozoberať. A myslím, že to aj chápeme. A preto by som povedal, že ani nieže ma mrzí, ale čudujem sa, že ste si to dali do programového vyhlásenia vlády a že sa vám nepodarilo nájsť tie, tú sumu.
A viete, moji kolegovia predo mnou, ktorí vystupovali, myslím, že špeciálne pán poslanec Jakab dal aj nejaké pozmeňujúce návrhy, v ktorých naznačuje, dobre, treba aj tam peniaze, aj tam peniaze, ale napríklad na tých učiteľov zoberme stadeto a dajme tam. A ak to neviete vyriešiť okamžite teraz pri tomto hlasovaní, treba to riešiť urýchlene. Lebo naozaj sa môže stať, nieže naše deti nebudú mať byť ako s kvalitnými učiteľmi, ale nebudú mať už žiadnych učiteľov, že naozaj nejakí bakalári z vysokých škôl v Bratislave budú učiť, pretože kvalifikovaného učiteľa bude problém zohnať vôbec, na niektoré predmety obzvlášť. Takže my sme za to a hovoríme: vnesme, prinesme do školstva viac prostriedkov aj na platy učiteľov, aj na iné veci, aby naše deti, naše rodiny mali kvalitné vzdelanie, kvalitnú výchovu, aby to nebolo niečo, že z núdze cnosť.
A ja chcem povedať jednu vec, že na to, aký objem finančných prostriedkov máme v našom školstve, tak všetka česť našim učiteľom a nášmu školstvu podá... na tie financie podávajú výborný výkon, ale ten výkon nemôžu podávať takto donekonečna a nebude sa zlepšovať, ale prirodzene sa vyčerpá to vnútorné prostredie. Takže potrebuje vzpruhu, potrebuje pomoc, nenechajme to, prepáčte teraz za výraz, padnúť na hubu, ale skutočne si to dajme ako prioritu. Boli, boli rôzne ťažkosti aj v predchádzajúcich obdobiach a našli sa tie financie a tým učiteľom sa zvýšili platy. Nie sú to nejaké ťažké tisíce, ale pocítili to. A nemôžme v tom zastať, aby reálne mzdy dokonca klesli. A znova opakujem, nie preto, aby učitelia ako zamestnanci sa mali lepšie ako iní zamestnanci, ale aby naše deti a rodiny na tom boli lepšie.
Takže ja k tomu toľko, že ja takýto rozpočet podporiť nemôžem. My s pani poslankyňou Záborskou z Kresťanskej únie za takýto rozpočet nebudeme hlasovať, to azda nie je prekvapenie. Ale všeobecne je otázka, ako chceme aj do budúcnosti v našej krásnej krajine, v Slovenskej republike, uvažovať pri zostavovaní rozpočtov. Či budú také, že budú myslieť aj do budúcna, budú myslieť na rodiny s deťmi, budú myslieť na rodičov, ktorí vychovali deti, keď boli mladí, budeme myslieť na školstvo, na vzdelanie, na výchovu. Ja by som to hlboko odporúčal a aby sme sa naozaj, naozaj k tomu dostali, že rozpočet nie je najdôležitejší zákon roka preto, lebo je tam, sú tam strašné miliardy, ale preto, že je to múdre rozhodnutie, že robíme múdre rozhodnutie, kam tie miliardy a milióny pošleme, aby to bolo čím lepšie pre našu krajinu, aby sme vedeli, čo sú naše skutočné priority.
Ďakujem.
Skryt prepis
