Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo.
Ja by som najprv spresnil, lebo kolegyňa, ktorá tu teda, bohužiaľ, nie je, ale povedala, dala mi do úst niečo, čo som nepovedal. Ja som nevravel, že zabránim odvolaniu nejakého človeka, ktorý teda, nie sú na to dôvody, ale povedal som, že to nikdy nebudem obhajovať s dodatkom, že vlastne tieto veci aj tak obhajujem v médiách ja, takže pokiaľ sa s tým osobne nestotožním, tak to nebudem obhajovať.
A potom ešte by som tiež spresnil kolegu, ktorý hovoril niečo v tom zmysle, že my ako keby, ako poslanci si osobujeme právo rozhodovať. No my určite nie, preto lebo my nie sme zriaďovatelia. Zriaďovatelia by dostali túto kompetenciu, ale nie my. My o tom nebudeme rozhodovať.

.

Ďakujem za slovo. No, kým pri predchádzajúcich troch zákonoch som si hlúpo a naivne myslel, že nebudú vyvolávať takúto búrku, tak, samozrejme, človek sa učí celý život, v tomto prípade som ju očakával a bol som na to nastavený.
Takže podstata toho zákona je vlastne návrat do roku 2022, kedy zriaďovatelia na všetkých úrovniach, to znamená ministerskej, župnej alebo samosprávnej v podstate mohli menovať a odvolávať šéfov galérií a múzeí v plnej vlastnej kompetencii a nebolo nevyhnutné verejné vypočutie a zároveň nebolo päťročné funkčné obdobie.
Na prvý pohľad sa zdá, že ako však to bolo takto fajn a že prečo to meníme. No tak aplikačná prax ukázala, že niekedy sa stalo, že človek, ktorý aj prešiel cez výberové konanie, potom manažérsky zlyhal. Odvolanie takéhoto manažéra kultúrneho, ktorý má, zásadne a zjavne nezvláda svoju úlohu, je relatívne komplikované, aj keď si myslím, že pri miere zlyhania, pri silných argumentoch by to zriaďovateľ možno vedel ustáť, ale riskuje dlhodobé súdne procesy, tri, tri a pol roka, potom vrátia toho človeka naspäť do funkcie, medzitým bude všeličo iné, takže toto je hlavná idea tohto zákona. Idea zákona, že zriaďovateľ v plnej miere zodpovedá za toho, koho tam nominuje. On má zodpovednosť pred svojimi voličmi, aby inštitúcie, ktoré sú v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti, fungovali v poriadku. A pokiaľ niekto tam funguje a on naňho nemá v zásade žiadne páky alebo len veľmi komplikované a veľmi neisté, tak, samozrejme, ťažko môže mať zodpovednosť za funkčnosť a chod tohto orgánu.
Zároveň chcem vyvrátiť nejaké hoaxy, pretože médiá začali písať niečo v tom zmysle, že sa zakazujú verejné vypočutia, čo je absolútna hlúposť. Každý zriaďovateľ môže si povedať, ak má troch-štyroch kvalifikovaných kandidátov, že ich podrobí verejnej kontrole, že urobí verejné vypočutia a v dobrej viere vyberie toho najkvalifikovanejšieho. Takže nič sa nezakazuje, je to len fakultatívne, nie je to nevyhnutné. Častokrát sú niektoré inštitúcie, ktoré sú naozaj už v rozvrate a potrebujú tam rýchlo dať nejakého schopného kultúrneho manažéra, ak taký človek je poruke, tak je to oveľa jednoduchšie.
Zároveň však, a to chcem zdôrazniť, toto tu, ak teda to prijme parlament, dáva oveľa väčšiu zodpovednosť na zriaďovateľa. Nebude sa môcť potom vyhovárať, že však to nie ja, to komisia, to ako ľudia, ktorí tam boli a to sú akože experti a teraz oni vybrali a ja vlastne, no však dobre, ja som dal na dobrozdanie expertov, odborníkov.
No a druhá vec, ktorú chcem ja povedať, je, že už prestaňme byť, také tie falošné veci, že komisie sú všeliekom, lebo ono naozaj platí, povedz mi, kto je v komisii, a ja ti poviem, kto to vyhrá. Takže zase nerobme si tie potemkinovské dediny, že vždycky komisie sú len nestranné, odborné, a hlavne teda na tých nižších úrovniach. Ja si raz pamätám, kedy jedinýkrát, čo sa do tých verejných vypočutiach, kedy možno tie výberové, verejné výberové konania majú zmysel, tuším keď Béla Bugár chcel presadiť svojho človeka na post šéfa Úradu pre verejné obstarávanie a ten naozaj na tom verejnom vypočutí vybuchol, tak potom ho aj potichu stiahli. Ale jednoducho naozaj, pokiaľ sú tam porovnateľne orientovaní ľudia, kvalifikovaní, tak je to, samozrejme, na tom, ako sa tá komisia dohodne a možnože aj pred vypočutím. Ale dobre, ja to nebudem a priori spochybňovať.
Čo je pre mňa podstatné, a teda za seba poviem, ak by zriaďovateľ, povedzme na úrovni ministerstva, chcel bezdôvodne a bez veľmi zásadného, argumentačne podloženého, teda argumentačne podložených faktov, len tak spakruky vymieňať štatutárov erbových kultúrnych inštitúcií, tak ja ako osoba to nikdy, to zdôrazňujem, obhajovať nebudem. Keďže v médiách nikto iný neobhajuje, tak bude ten zriaďovateľ v plnej miere zodpovedať za povedzme že potenciálne nepremyslené kroky. Takže robím to preto, alebo predkladám tento zákon preto, lebo naozaj niektoré inštitúcie, teda minimálne jedna si naozaj vyžaduje povedzme že zákrok v nie dlhom časovom období a nechcem dávať priestor na dlhodobé problematické súdne žaloby, ťahanice a podobne.
A ešte raz poviem, základný princíp tohto zákona je tento, dávam zriaďovateľom na všetkých úrovniach väčšie kompetencie, ale zároveň im dáva plnú osobnú zodpovednosť za akékoľvek nominácie.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Naozaj, keď som sa rozprával s ľuďmi, ktorí teda ma požiadali, aby som toto predložil, tak ani náznak tam nebol, že by sa chcelo niečo riešiť inak. Naozaj už sú tu konšpirácie. Viete čo? Ja som počul také absurdnosti, že až žasnem. A ešte viacej žasnem, že to niekto berie vážne. Volali mi nejakí novinári, že vraj Matica slovenská zoberie pod seba pamiatkový ústav. No to je úplne absurdné. Matica slovenská nemá také štruktúry, má úplne iný charakter, má úplne iné odborné pracoviská, nikdy sa pamiatkovou starostlivosťou nezaoberala a nemá na to kapacity, rozpočet. Ja neviem, kde takéto hoaxy vznikajú a vymýšľajú. Dokonca rektorka vysokej školy výtvarných umení prišla s takýmto mega hoaxom. Niekedy sa mi zdá, že naozaj žijeme v totálnej paranoickej dobe, kde nikto nikomu nevidí, teda neverí, kde každý každého podozrieva, že, že... ako vždy a len z tých najhorších úmyslov.
Ja naozaj nemám žiadnu informáciu, že by sa nejakým spôsobom malo ísť do zásadnejších zmien. Lehota z 30 na 60 dní sa mi zdala logická, tam niet je podľa mňa čo vysvetľovať. Naozaj získavanie peňazí zo štátneho rozpočtu aj pre ministrov je veľmi ťažké a niekedy to musí zdôvodniť. Takže žijeme v paranoickej dobe, bohužiaľ, hlboká nedôveru tu je. Bol by som rád, keby postupne bola menšia a menšia, a teda ja za seba s plným vedomím a s čistým svedomím hovorím, že ja neviem o tom, že by k tomuto zákonu boli pripravené nejaké zásadnejšie doplnky, pozmeňováky. Naozaj to pre mňa absolútne ne, nebe... teda bezproblémová novela.

Ďakujem za slovo. No, tento návrh zákona neni žiadna konšpirácia je to úplne jednoduchý, jasný, transparentný zákon, ktorý má jediný cieľ. V prípade, ak súkromník má kultúrnu pamiatku a nemá ďalej záujem do nej investovať alebo ďalej ju zveľaďovať, pretože, samozrejme, takéto pamiatky majú veľa obmedzení pre vlastníkov, tak má predkupné právo štát.
Problém je v tom, že keď teda súkromník navrhne štátu takúto pamiatku, tak dneska je lehota v zákone 30 dní a minister kultúry musí, je pod časovým stresom a tlakom a hľadá niekde v rezorte peniaze na odkúpenie tejto pamiatky, rokuje s ministrom financií, hľadá všade možne. A vlastne cieľom tejto novely je iba to, aby lehota, za ktorú musí nájsť minister kultúry peniaze na odkúpenie pamiatky, sa zvýšila z 30 na 60 dní.
Žiadna konšpirácia, žiadni reptiliáni, úplne jednoduchá vec, dáva väčší časový priestor pre to, aby štát si mohol nájsť peniaze na to, aby nejakú dobrú kultúrnu pamiatku alebo kultúrnu pamiatku, na ktorej záleží, získal do, do štátneho vlastníctva a ďalej ju zveľaďoval, keďže veľakrát sa stáva, že súkromní vlastníci historických alebo teda pamiatkovo chránených budov a objektov jednoducho zlyhávajú, nemajú na to, vykašlali sa na to. Máme veľa veľmi nepríjemných prípadov, kedy súkromní vlastníci naozaj sa správajú k tým pamiatkam macošsky. Ony jednoducho padajú a niekedy je naozaj vo výsostnom záujme štátu, aby sa dostali do štátneho vlastníctva. Čiže jediný zásadný rozdiel, šanca ministra získať peniaze sa presúva alebo rozširuje z 30 na 60 dní. Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
No, jedna z definícií bolo, že sa konečne zjednocuje dozorná komisia v oboch fondoch, a práve v fonde audiovizuálnom to nebolo celkom s kostolným poriadkom, pretože ten fond kontroval sám seba. Dvaja členovia fondu, teda dvaja členovia dozornej komisie boli priamo nominovaní radou Audiovizuálneho fondu, takže, takže mali väčšinu v tej dozornej komisii. Teraz je to tak, keďže väčšina, nie všetky, ale väčšina prostriedkov do Audiovizuálneho fondu ide z verejných prostriedkov, mala by tam byť zvýšená kontrola teda štátu prezentovaná minister... nominantmi ministerstva kultúry a ministerstva financií. A teraz obe fondy majú rovnako kreovanú a zloženú dozornú komisiu, takže je to v poriadku, je to takto systémové a takto to má fungovať.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Najprv také spresnenie. Áno, v 90. rokoch sme mali obrovský úpadok kinematografie, ale najhorší úpadok bol v roku ’94, keď sa natočil jeden jediný film, Na krásnom modrom Dunaji, dosť pochybných estetických kvalít, ale teda každý rok sa aspoň ten jeden celovečerák urobil. To, čo je dneska, je, samozrejme, úplne iná káva. Samozrejme, že Audiovizuálny fond je dobrý nápad, samozrejme, že pomohol naštartovať filmový priemysel, a nikto nespochybňuje účelnosť tohto fondu. Ale, a to je to podstatné, práve teraz ľudia, ktorí to troška sledujú, a ja teda tých informácií mám až možno viac, než by som chcel, tak vidia, že práve v týchto chvíľach je veľký problém s kontrolou, veľký problém s tým, že naozaj je tu vyšetrovaný subvenč... a bude teda podanie na subvenčný, podozrenie na subvenčný podvod, možno tam pôjde NKÚ, že sú vlastne medzi radou fondu a práve touto dozornou komisiou nejaké problémy, respektíve išlo nejaké podanie, to sa nejak marí. Áno, tam treba, skoro by som povedal, až urgentne zasiahnuť, pretože, no nie všetko sa tam celkom urobilo dobre, a kým pri FPU nejaké zásadnejšie sumy, ktoré teda visia vo vzduchu, nie sú, v prípade Audiovizuálneho fondu, kde tie dotácie na projekty sú neporovnateľné, sú v stotisícoch euro, nie v desaťtisícoch alebo v tisícoch, tak tam je to o to, o to dôležitejšie.
A čo sa týka toho pomeru, ja si myslím, že logicky by bolo, že napriek tomu, že, samozrejme, fond sa plní z rôznych zdrojov, stále najdominantnejší je verejný, sú verejné rozpočty a menšia časť je od vysielateľov z retransmisií, producentov a tak ďalej, čiže štát by mal mať väčšinovú kontrolu.

Vážené kolegyne a kolegovia, predkladám obdobný návrh zákona, ako bol ten predchádzajúci, tá tlač 151, toto je 152.
Na rozdiel od predchádzajúceho, tuná je naozaj istá absurdita, ktorá spočíva v tom, že dozorná komisia má dvoch členov Audiovizuálneho fondu a ministerstvo má jedného, to znamená, sami seba kontrolujú, je veľmi divná situácia, keď ten, kto najviac nalieva peniaze, a sú to verejné prostriedky prevažne, nie, samozrejme, sú tam aj od vysielateľov a od producentov, ale prevažná väčšina prostriedkov v Audiovizuálnom fonde sú verejné prostriedky a vlastne je to taká ako keby pseudosamokontrola, preto to vlastne zjednocujeme a budú tam doplnení ešte teda na päť členov s tým, že vlastne tak ako je to pri Fonde na podporu umenia, dvaja budú priamo nominanti ministerstva kultúry, tretí bude tiež na návrh ministra financií osvojený ministrom kultúry, čiže štát bude mať troch ľudí v dozornej komisii a Audiovizuálny fond, alebo Rada Audiovizuálneho fondu dvoch. Bude to tak logické, bude to dané z hlavy na nohy a myslím si, že toto je štandard.
Chcem ešte jednu vec povedať, že toto je naozaj, ja osobne nemám v úmysle do tohto zákona dávať pozmeňujúci návrh, to znamená, ak budete hľadať nejaké veľké konšpirácie. Tak ale mimo mňa, nevylučujem, že možno v priebehu diskusie o tomto zákone niečo také nenastane.
Chcem ešte zopár vecí povedať, a tie sú vážne a zdôvodňujú túto zmenu. V súčasnosti, viem o tom, že je podanie na NKÚ, pretože práve v Audiovizuálnom fonde je podozrenie zo subvenčného podvodu, nebudem chodiť do podrobností, možno potom niekedy v druhom čítaní alebo aj v rozprave sa bude hovoriť o rôznych veciach, že teda bol prečerpaný, ľudovo povedané, ten fond o 6 mil. eur, potom mi tu vysvetlili, že ako to vlastne je, že prostriedky, ktoré sa mali v tranžiach dávať, sa tam nedávali a pointa celého príbehu je táto, že zvýšenie kontroly v tomto fonde je nanajvýš potrebné, a tam sú aj veľké problémy v tom, že vlastne aj podpredsedníčka rady fondu tuším abdikovala, sú tam nejaké podania, sú tam skrátka veci, ktoré treba rozriešiť, poriadne vyšetriť a transparentne odkomunikovať. To znamená, že ak tuná budete hľadať konšpirácie, tak ste dosť na, teda triafate vedľa.
A posledná vec. Je to teda systémové v tom zmysle, že oba fondy, ktoré majú podobný charakter alebo kreovanie, samozrejme, majú rovnaký formát dozornej komisie, alebo dozorného výboru, čo je logické, malo by to takto byť. Štát, ktorý tam dáva najviac peňazí, by mal mať väčšinu v kontrolných orgánoch, ale participuje na tejto, na tejto kontrolnej činnosti aj teda rada fondu, aby niektoré veci predstavitelia alebo nominanti rady fondu vedeli vysvetliť povedzme tým kontrolórom, ktorí sú tam priamo z ministerstiev.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
No, chcem dať takú, neviem, ako to nazvať, nechcem povedať edukáciu alebo čo, ale ak by pán kolega Pročko dokázal čítať s porozumením, tak by pochopil, a teraz to skúsim veľmi jednoducho, rukolapne a neviem ako vysvetliť. Takže my sme teda akože rozšírením, rozšírením dozornej komisie chceme niečo ovládnuť a neviem čo.
Tak, pán Pročko, za pani Milanovej mala dozorná rada Fondu na podporu umenia troch členov, dvoch menovaných ministerkou kultúry a jedného minist... teda tiež ministerkou kultúry, ale na návrh ministra financií. Čiže všetci traja členovia dozornej komisie boli z ministerstva. A my dopĺňame dvoch členov, ktorých nominuje priamo rada. To znamená, že pomer štátu sa mení z tri nula na tri ku dvom, takže to je absolútne mimo. Ako vecne je to úplne absurdné. A áno, zjednocuje sa to s Audiovizuálnym fondom, kde dneska je absurdita, že sám seba kontroluje, a to bude v ďalšom zákone, kde dvaja z troch ľudí sú z fondu a iba jeden je z ministerstva kultúry. Čiže áno, tam je kontrola absurdná, lebo keď inštitúcia, ktorú mám kontrolovať, dá väčšinu do dozornej komisie, no tak to potom je aká kontrola?
Takže toto, celá pointa tohto príbehu bola totálne mimo.
Ďakujem.