Ďakujem za slovo. No ja som veľmi intenzívne počúval rozpravu, či už priamo v pléne, alebo teda cez televízor a snažím sa nejakým spôsobom urobiť resumé z toho, čo všetko odznelo. Aká by bola dokonalá ministerka podľa vás? Pravdepodobne taká, ktorá by v plnej miere napĺňala program Progresívneho Slovenska alebo taká, čo by nerobila nič a nechala všetko tak, ako bolo. Viete troška bolo také bizarné počúvať, keď napríklad kolega Hajko hovoril,...
Ďakujem za slovo. No ja som veľmi intenzívne počúval rozpravu, či už priamo v pléne, alebo teda cez televízor a snažím sa nejakým spôsobom urobiť resumé z toho, čo všetko odznelo. Aká by bola dokonalá ministerka podľa vás? Pravdepodobne taká, ktorá by v plnej miere napĺňala program Progresívneho Slovenska alebo taká, čo by nerobila nič a nechala všetko tak, ako bolo. Viete troška bolo také bizarné počúvať, keď napríklad kolega Hajko hovoril, no ja mám častokrát veľké výhrady voči niektorým rozhodnutiam Fondu na podporu umenia, ale nemôžem s tým nič urobiť, lebo to by bolo nedemokratické. To znamená, raz tu bol nejaký fond, vieme, že sú tam problémy, ale nemôžeme s tým urobiť nič, lebo to je ako prírodný zákon, ako Mojžišove desatoro vtesané do kameňa.
A keby sme náhodou niečo zmenili, no tak to už nebol by verejnoprávny, to už by bolo peklo, koniec sveta, armageddon.
Ja som tak rozmýšľal, ako to teda poňať, lebo bolo tu strašne veľa slovného balastu a existuje taký Husserl, má takú metódu epoché, je to fenomenológia, že vyzátvorkovať všetky tie balasty a ísť do podstaty vecí. Niektorí možno majú filozofiu alebo študovali, tak vedia o čom hovorím. Tak skúsim povedať tú esenciu.
Tá esencia je jednoznačná. Demokratické a správne bude iba vtedy, ak štát reprezentovaný ministerstvom kultúry nikdy a za žiadnych okolností nemôže mať kontrolu nad financiami, ktoré idú do kultúry. Vždy a z definície musia mať väčšinu občianske združenie, štát. A, a teraz prichádza tá pointa, každý jeden nominant štátu je trápny politický tajtrlík, nejaký politik, nejaký politruk, lebo v podstate nikto, kto je nominovaný ministerstvom, nemôže byť kompetentný, rešpektovaný človek. Ide o privatizáciu kultúry a podobné naozaj doslova drísty s prepáčením. Aká je realita? Realita je taká, že je veľmi dobre zapchávať si uši a nevidieť, a hlavne nesnažiť sa niečo meniť.
Rozprával som sa s vysokými úradníkmi ministerstva kultúry, ako to bude teda s tou polročnou alebo osemmesačným ochromením. Netreba tam žiadne negociácie s Bruselom. Protimonopolný úrad musí urobiť nejaké rozhodnutie, ktoré bude trvať maximálne v rádoch týždňov, možno týždeň je možno málo, ale nech je do mesiaca a všetko ďalej môže fungovať. Samozrejme, že je možnosť, že niektorí ľudia budú robiť rezistenciu, že tu bude nejaký pokus o sabotáž tohto zákona, ale však na to máme nejaké metódy a prostriedky a viete, mňa veľmi frustruje a uráža až, bol som tento týždeň v jednom médiu a sa ma tam pýtala taká prostoduchejšia redaktorka, že no ale to vlastne každý, kto je v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva, tak to je stranícky nominant? A ja som sa jej pýtal, riaditeľ Národného múzea, to stranícky nominant? Riaditeľka Slovenskej národnej galérie, to je stranícka nominantka? Riaditeľ Slovenského národného divadla je nominant stranícky? Áno, tak sú v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva, takže áno, ministerstvo ich menuje. Ale preboha, to nie sú žiadni straníci. Tí ľudia nemajú žiadne väzby na politické strany. Jednoducho zriaďovateľ tejto inštitúcie je ministerstvo a niekoho tam dá, a teraz každý, kto je menovaný okamžite biľagovaný, ociachovaný, že to je neviem kto. Ľudia sa boja ísť do funkcií, lebo náhodou budú, obeťou šikany mediálnej. Čo ste si to dovolili, slúžiť alebo pracovať, alebo rozvíjať svoje profesné znalosti a schopnosti pod touto vládou? To sme sa kde dostali?
Naozaj ma veľmi mrzí, tie príkre odsudky, ktoré tu boli, že každý, kto je takýmto spôsobom menovaný, že to je, že privatizuje, že skrátka tuná sa robí niečo, čo je neprijateľné a podobne. Miesto toho, aby si pýtali, tak dobre, ja si myslím, možno niekto to bude spochybňovať, ale v zásade po tej debate, ktorá tu bola v minulých dňoch a týždňoch, že nejaké problémy tu sú. Aspoň na tom sme sa hádam zhodli. Úplne sme sa nezhodli na tom, ako to riešiť. Samozrejme, akékoľvek riešenie, ktoré dáva táto ministerka, táto vláda, toto ministerstvo, je z definície zlé, lebo, lebo to dáva ona. Teraz je absolútna prezumpcia krivosti, podlosti, padoucníctva, alebo neviem, ako to nazvať, že každý nominant tejto vlády musí byť predovšetkým nekompetentný, lebo to z definície a druhá vec, že jediným jeho cieľom je robiť zle. No tak to je akože naozaj, ak vychádzame z takých predikcií, tak je to asi potom veľmi ťažké.
No poďme ešte k zopár ďalším veciam. Druhá veľká vec je televízia. Skúsme si zadefinovať, čo je to verejnoprávnosť. Už tu bolo strašne veľa o tom povedané, ale tak ja si skúsim takú vašu definíciu, verejnoprávnosť je do mrte tela slúžiť opozícii. Toto je asi vaša definícia. Tak v poriadku, ak to takto vnímate, tak sa asi nezhodneme. Dobre, bolo to teraz možno troška jemná hyperbola, ale v zásade, áno, je to tak, no tak akože, viete, zase odcitujem nejakých klasikov a zase troška nastavím zrkadlo nejakým ľuďom. Viete, vy z PS-ka, dobre, máte možno morálne právo kritizovať niektoré naše pokusy o navrátenie verejnoprávnosti, ale kto určite nemá, určite nemá, tak to sú kádeháci, a to sú saskári. Najbrutálnejší zásah voči verejnoprávnym médiám prišiel za ministra Krajcera.
Vtedy všetci a do nohy a v skrátenom legislatívnom konaní zrušili päťročné, päťapolročné mandáty Televíznej rady, Rozhlasovej rady, neskumulovali tieto veci do novej rady, tí ľudia mali legitimitu. Bez náhrady boli zrušení a vyhodení, rozpustení. A extrémne účelovým spôsobom boli spojené televízia a rozhlas, kde bol na čele rešpektovaný Štefan Nižňanský, celoživotný žurnalista, jednoducho preto, lebo nevyhovoval. Extrémne účelovo. Teraz mi demagóg písal, že no ale to sa oni vlastne museli spojiť kvôli ekonomike. Absolútna hlúposť. Tomu nemôže nikto uveriť. To je taká hlúposť. To je naozaj deti z materskej škôlky.
A už keď hovoríme teda o tom, ako pravicová opozícia si ctila slobodu slova, napríklad tým, že robila koncentráky na 28. poschodí. Škoda, že tu nie je ešte pamätník a autor povestného výroku, Fero Mikloško, nie dni a týždne, ale hodiny a minúty budú trvať, dokiaľ vykopeme Kapustu a spol. z televízie.
Predstavte si, že by ministerka prišla a povedala, nie dni a týždne, ale hodiny a minúty budú trvať, dokiaľ vykopeme napríklad Makaru z televízie. Čo by to bolo? To by bolo peklo. Koniec sveta. Rwanda by nám dávala demarše. Vtedy to bolo v poriadku.
Takže ten základný problém my a oni, ja to skúsim zadefinovať tak, ako vnímam tento model, že my, teda opozícia, sme samozvaní demokrati, my sami seba tak definujeme. A to, čo nám tu vládne, tak to sú nejakí podivní židojaštery, alebo ja neviem nejaké tvory, ktoré treba všetkými možnými prostriedkami denunciovať, likvidovať, vytláčať na okraj spoločnosti. My môžeme, lebo my sme, samozrejme, demokrati, nedemokratické metódy používať. Môžeme ich vypínať bez rozhodnutia súdu, všetky nepohodlné médiá. Môžeme stvárať, alebo kreovať koncentráky, kde na 28. poschodí pri piatich stupňoch Celzia internujeme 40 nepohodlných novinárov. My môžeme všetko, lebo my sme demokrati. My môžeme proti týmto podliakom robiť akékoľvek metódy, a oni to musia trpieť, lebo my sme ich nazvali, že sú nedemokrati. Nie je to veľká hyperbola, je to to, čo si mnohí ľudia myslia a takáto mentalita v nich prežíva. A keď sa niekto voči tomu ohradí, keď niekto dáva argumenty, keď má niekto pamäť a vie to zdokladovať, tak je ten zlý, je nedemokratický, je taký onaký. No ministerstvo kultúry... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
