Ďakujem za slovo. No ja som sa, ja som známy tým, že si dosť veľa pamätám. A viem, kto kedy čo robil, kto kedy sa ako správal, a viete, ja v politike nemám veľké očakávania. Viem, že ľudia sú nielen omylní, ale častokrát aj slabí, častokrát hovoria falošné veci, častokrát chybujú. Ale ak ma niečo naozaj vytáča, tak to je extrémne pokrytectvo. A ja som myslel, že spadne z nôh, keď som čítal v dôvodovej správe a v rozporovej správe, že ľudia,...
Ďakujem za slovo. No ja som sa, ja som známy tým, že si dosť veľa pamätám. A viem, kto kedy čo robil, kto kedy sa ako správal, a viete, ja v politike nemám veľké očakávania. Viem, že ľudia sú nielen omylní, ale častokrát aj slabí, častokrát hovoria falošné veci, častokrát chybujú. Ale ak ma niečo naozaj vytáča, tak to je extrémne pokrytectvo. A ja som myslel, že spadne z nôh, keď som čítal v dôvodovej správe a v rozporovej správe, že ľudia, ktorí likvidovali televíziu, likvidovali rady bez náhrady, tak dneska toto namietajú.
Tak poďme najprv postupne, pomaličky. Nepôjdeme od Adama, ale pôjdeme od živých pamätníkov, niektorých brutálnych zásahov voči slobode. Neviem, či teraz sú tu ešte veľvyslanci, už asi nie, Británie a Spojených štátov, ale rád by som, však nech majú tu svojich ľudí, tak im to niekto povie. Rád by som sa ich spýtal, že aké boli ich reakcie v roku ´98, kedy sa zriadil ten povestný koncentrák? Je tu jediný pamätník týchto podlých čias, pán Mikloško, ktorý sa vtedy preslávil výrokom, že: "niet dňa a týždňa, ale hodiny a minúty budú trvať, dokiaľ vykope Pavla Kapustu", ale to nebol iba Pavol Kapusta. To bolo 40 ľudí. Štyridsať ľudí bolo v koncentráku a boli tam ľudia ako šéfredaktor hlavnej redakcie vysielania pre deti. Čím sa ten na mečiarizme previnil? Bola tam šéfka personalistiky. Bola tam Denisa Pogáčová, ktorá robila kultúrne programy. To znamená, to znamená, že ako kon...vtedy bola taká veľmi zaujímavá karikatúra, kedy Materák hajloval pred Dzurindom, a vravel: "Mein Führer, poslušne hlásim, že koncentrák je zriadený."
Takže vtedy vy, najväčší demokrati, ste zriaďovali koncentráky na 28. poschodí. Bol tam SBS-kár, aby ste... možno niektorí to vtedy už si nepamätáte. Nebolo tam kúrenie. V novembri v päťstupňovej teplote, v bundách, v kabátoch tí ľudia mali päť minút na to, aby mohli ísť na WC-ko. A tri mesiace tam boli internovaní. No je tak! Tí ľudia sú dodnes. Ja verím, že raz, a už mám také informácie, že sa pripravuje scenár na to, aby zločiny pravicových diktatúr, ktoré sa vydávali za demokracie, boli zmapované. Áno, koncentrák, je veľmi, je ešte veľa živých pamätníkov, tak treba toto nejakým spôsobom zafixovať, aby ľudia vedeli, ako sa pravica správa, keď sa dostane k moci, nedajbože.
Ale musím byť aj troška zmierlivý. Dnešné KDH, naozaj to nie sú tí ľudia, ktorí boli vtedy esencia farizejstva. Táto nová generácia, s výnimkou jedného reliktu z dávnych čias, sú ľudia predsa len konštruktívnejší a ja verím, že do tých temných čias Minárika a podobných ľudí, aj Palko prešiel nejakým vývojom, tak sa už nikdy nevráti. Ale to sú tí poslední, tí poslední ľudia, ktorí môžu hovoriť niečo o tom, ako sa likvidovala sloboda slova, akým spôsobom sa robili prenasledovania nepohodlných novinárov a nielen novinárov. Naozaj. Inak veľmi dobre urobili jednu vec, že tam dali šéfku personalistiky, pretože tá urobila odvolania na súdy a všetci do jedného vyhrali súdy a strašné státisíce musela televízia za neoprávnené vyhodenie ľudí platiť, čo sa, samozrejme, nikdy nikomu nezosobnilo, čo je ďalší, ďalší dlh.
No takže len enumeratívne. Naši demokrati, kde ste boli, páni z veľvyslanectiev, vtedy? Boli, písali sa všade možné správy o tom, ako sa brutálnym spôsobom potláča sloboda slova. Vtedy nikto nevidel, nepočul. Dvojité kilometre, štandard.
Poďme do novších čias, rok 2011, kvintesencia arogancie a nekompetentnosti. Extrémne účelovým spôsobom, tak jemne nežne to na, tak ako by the way, akože posled.... poznámka pod čiarou, povedal pán Hajko, Krajcer bez náhrady zrušil televíznu radu, rozhlasovú radu a urobil naraz Radu RTVS, ktorej absolútne vykastroval kompetencie a, samozrejme, zglajšaltoval televíziu, potom prišiel a povedal: Ja, Krajcer, ja, veličenstvo, som si preštudoval projekt pani Zemkovej a ja, minister, hovorím, že rada má poveriť práve túto osobu vedením spoločnej alebo zjednotenej RTVS-ky. Čiže priamy politický príklad. Viete si predstaviť, že by dneska ministerka povedala, že ona si niečo myslí, a že takto má rada konať? Však to by bolo koľko demaršov? To by bolo aké peklo? Vtedy to bol štandard. A áno, a teraz sa rozširuje zodpovednosť, za niečo také sa podpísala nielen SaS-ka, ale aj, samozrejme, KDH. A teraz budem, poviem niečo, čo je extrémne objektívne, a čo by, bohužiaľ, pán Dostál tu nie je, ale pod takúto hanebnosť sa odmietli vtedy podpísať poslanci za OKS, ktorí boli na kandidátke MOST-u - HÍD. Boli proti tomu a nezúčastnili sa na takejto temnej mezaliancii, pretože tam bol jeden taký špinavý politický obchod, vďaka čomu to vtedy prešlo.
No takže teraz, ako viete, keď SaS-ka hovorí niečo (povedané s pobavením) vstupuje niekomu do svedomia, tak to je tak neskutočný morálny gýč, že na to naozaj treba že teflónový žalúdok. Ja nehovorím, ľudia z PS-ka máte povedzme že morálne právo kritizovať, že vy ste nikdy takúto hanebnosť neurobili, ale teda kádeháci a saskári rozhodne nie.
Ešte poviem jednu pikošku, lebo však pamäť mi slúži. Bol taký jeden extrémne arogantný, rozdrapený, hrubo nekultúrny a hulvátsky minister, volal sa že Milan Kňažko. A tento človek, inak čo to je, že občianska frakcia OKS, či nie OKS, sorry, OĽANO. Tak tento človek dokonca chcel zriadiť, predstavte si, nakoniec mu to vysvetlili, že to by bolo dosť nevhodné, splnomocnenca ministra kultúry pre televíziu. Normálne že vládny, vládny nejaký komisár alebo niečo také. Potom, predstavte si, tento kovaný demokrat, niekto mu povedal, vieš čo, Marián či Milan, to, to akože to nie, to tak možnože v diktatúrach, že asi u Pinocheta je to v pohode, ale my sa hráme, že sme demokrati. Potom mu to niekto vyhovoril, asi tri alebo štyri týždne bol nejaký pokus, že bude nejaký štátny intendant, ktorý bude ešte nad riaditeľom. Potom mu povedali, že to by bolo nevhodné. No takže ale, samozrejme, mentálne nastavenie našich kovaných demokratov. Treba povedať, aby to bolo jasné pre minulosť, budúcnosť. Ste tu mnohí ľudia, ktorí od toho ´85 to nesledujú tak hlboko ako ja, tak aby to bolo povedané.
No a teraz poďme k tomu, aha, ešte veľmi krásna vec, veľmi krásne ilustrujúca spôsoby demokratického myslenia. Viete, ako vtedy nazvali zmeny v televízii? Deratizáciou. Deratizácia televízie to bolo. Akože prvý príklad dehumanizácie oponentov. To bolo v poriadku. Vykynoženie hmyzu, nie hmyzu, vykynoženie potkanov. Čiže názoroví oponenti rovná sa vytráviť, otráviť hnusní, odporní ako hlodavý hmyz a teda hlodavé, hlodavce, alebo niečo také. Čiže kde sa vtedy a aký spôsob myslenia majú títo ľudia, ktorí dehumanizovali svojich oponentov. Ale to len, aby bolo jasné, že.
Viete, je mi veľmi smiešne, keď nám niekto vstupuje do svedomia, že my sme tí takí nejakí diktátori a že my nikoho neakceptujeme. My sme tí, ktorí chcú všetkých len kádrovať a krágľovať. A, preboha, kto to hovorí?! Kto to hovorí?! Čo si vy myslíte, že my všetci máme amnéziu? Že my sme sa včera narodili? Že si nepamätáme, kto a ako? Tak to teda naozaj nie! To tu musí odznieť. A viete, pozrite sa najprv do vlastného zrkadla a potom niekomu dávajte rozumy. A potom niekomu vstupujte do svedomia. Dobre. Poďme ďalej.
Vzťahy. Aké boli vzťahy medzi novinármi a niektorými politikmi? To bola selanka. Lipšicove stádo ukázalo krásne akože esemesky. Lukáš Dikó predával a podával Martu Jančkárovú kde, potom to chceli zatĺkať a boli tak neskutočne hlúpi, že medzitým sa Lukáš Diko Marte Jančkárovej ospravedlnil a keď si tam čítal ten tip diskusie, to najväčší kamoši, jednoducho to nieže piata kolóna, to normálne a nieže na pivo chodili, to bola tak brutálna nadpráca, že miera. Viete, keď sa TA3 zakladala, tak nebolo možné normálne urobiť redakciu, lebo všetci novinári boli tvrdo antimečiarovskí, no tak musel, tuším, Lintner alebo Lindauer alebo tak nejak sa volal, z Česka, alebo šéf spravodajstva, lebo tu naozaj nebolo možné nikoho nájsť. Čiže to sa bila jedna banda. To naozaj tu boli priateľské, to boli úplne že klam, že teda ľudia z Twistu, z Markízy. To všetko bola jedna partia, tykali si, akože toto bol asi ten správny model verejnoprávnych médií. Ja so všetkými dramaturgmi, ktorí sú, máme korektné, ale teda profesionálne vzťahy, vykáme si, s nikým nechodím na pivo, s nikým nerozprávam akože osobné veci ani nič podobné. Nič také nebolo. Vtedy to bol zlatý štandard. Vtedy to bolo v poriadku. No poďme ďalej.
Aktivizmus. To je zrejmé. Mal som teraz také vtipné debaty s niektorými ľuďmi, ktorí boli v minulosti vo verejnoprávnych médiách, aj s manažmentom a tak boli také vtipné veci, že normálne nejaká ZKH, samozrejme, ako sa ukázalo, extrémne nezávislá redaktorka si volala riaditeľovi rozhlasu, že čo si to dovolil nepustiť toho alebo toho. Akože to, preboha, kde je? Akože nejaká subalterná redaktorka, bakalárka, permanentne kádrovala, krágľovala docentov, docenta Chmelára, a ona rozhodovala, či sú dostatočne kompetentní, aby jej preosvietenstvo s nimi robilo rozhovory. To bolo v normále?! Toto bolo v poriadku?! To bolo absurdné!
Kde išli súdružské úderky z verejnoprávnej televízie? No do absolútne neutrálneho nehodnotového plátku SME-čka? To je nonsens. Presne vtedy a presne v tomto spôsobe jasne ukázali, že tieto osoby nikdy, aleže nikdy nemali byť vo verejnoprávnych médiách.
Sú aj médiá, ktoré sú relatívne neutrálne, ale nie extrémne hodnotovo vyhradené. A nemám problém s tým, že N-ko, nemám s tým, že SME-čko, ale novinári, ktorí sú tam, v živote by nemali pracovať u verejnoprávnych médií. To je jednoznačné. A viete, nebola iba ZKH, bol tam aj červená panda, jak sa on volá? Čekovský, viral absolútne akože, najneschopnejší redaktor od Márie Terézie. Ja viem, že za Márie Terézie nebola ešte televízia, ale keby bola, tak by bol najneschopnejší a potom, samozrejme, Katuška, dneska veľký to káder SME-čka. Toto tu bolo niekedy vo verejnoprávnych televíziách a toto tu tvrdilo muziku. To vtedy asi bolo v poriadku, no mne sa zdá, že to nebolo v poriadku.
No. Ako to bolo teraz pri tej poslednej voľbe? Neexistuje väčšie peklo, ako keď naozaj ľudia, ktorí sa nikdy dlhodobo alebo z absolútnej väčšiny nevenujú mediálnemu prostrediu, volia riaditeľa televízie. Čo rozhodlo, že sa Machaj stal šéfom televízie?
To, že Sulík neprozreteľne povedal, že on si preštudoval projekty a Tibor Búza, programový riaditeľ, za Vaša Miku má najlepší projekt. To znamenalo politickú smrť, bozk smrti, odstavenie a just nie. Tým, že to povedal Sulík, tak, samozrejme, Matovič prišiel a povedal: nie. Koaličná rada rozhodla, že to bude Machaj, tak bol Machaj. Toto boli jediné parametre, jediná kvalita. Za žiadnu cenu nesmel byť Rezník, pritom ja teda nie som nejaký zvlášť fanúšik Rezníka, mnoho vecí, mnohých ľudí možno aj sklamal a podobne, ale teda bol manažér a držal to nejakým spôsobom a dokonalé to nebolo, ale podstatne viacej sa to blížilo k verejnoprávnosti. Čiže koaličná rada rozhodla a 92 Pročkov poslušne zahlasovalo. Takže áno, áno, 92 Pročkov, takýchto veľduchov sa rozhodlo, hlbokí, znalí vedomia a svedomia, takže v pohode takto, takto to vtedy bolo.
No a teraz poďme k tým veciam. Čo teraz robíme? Vždy som a konzistentne trval na tom, že je lepšie, ak budú vyberať manažment televízie odborníci, ktorí sú definovaní dvoma parametrami: nesmú mať žiadne priame väzby na politickú stranu a musia byť ľudia minimálne päť rokov v takej brandži. Dovolím si tvrdiť, že absolútna väčšina radných je neporovnateľne kompetentnejších, ako priemer parlamentu. Samozrejme, je ich menej, a sú teda plne osobne zodpovední za výber nového manažmentu. Sú také prostoduché otázky novinárov, že kto to bude? No nevieme. Nevieme, kto sa prihlási. Nevieme, koho rady vyberú. Dneska ani nevieme, kto bude v týchto radách, ale však smiať sa môžte, tak viete, keď už nemáte čo povedať, no tak smejete sa, no však v poriadku. Od istých ľudí nič iné neočakávam.
No a teraz si poďme povedať, že je tu nový nástroj, volá sa to virilisti, takí prostoduchejší si môžu pozrieť, čo to znamená. Prvýkrát o takom pokuse dať virilistov hovoril už Maďarič, kedy prišiel, samozrejme, vtedy absolútne s neprechodnou, s konceptom, že vlastne riaditelia verejnoprávneho média by mali, možno nie tí politici, ani nie tak sekundárne politici, teda rady, ktoré sú kreované politickou, politickým orgánom, teda parlamentom, ale nejaké všeobecne uznávané osobnosti typu rektori univerzít a podobne. Teraz vnikla ako pilot tá etická rada. Viete, zloženie cirkvi, zloženie športových zväzov, Matice Slovenskej a všetkých tých zložiek, ktoré sú v etickej komisii, sa nijakým spôsobom nemenia, ak sa mení volebný cyklus, to znamená, oni sú rezistentné, oni sú, plus-mínus majú rovnaké členstvo a konečne je nejaký inštitucionálny orgán, ktorý dáva zrkadlo manažmentu televízie alebo radám, ktoré to potom ďalej majú preberať. Ja som plne za to, aby odborníci z rád, ktorí sú podstatne kompetentnejší v priemere ako radoví poslanci parlamentu, ktorí sa naozaj z deväťdesiatich piatich percent nikdy mediálnej brandži nevenovali profesne a profesionálne a je to pre nich španielska dedina, tak títo ľudia keď dostávajú nejaké podnety od inštitúcií, ktoré reprezentujú značnú časť slovenskej populácie a nastavujú zrkadlo.
Bolo také tie vtipné, ten taký pseudofetiš odborníkov, ale ja sa pýtam, že jednak teda odborníci, odborníci sú kreovaní na nejakých školách, ktoré sú nejak hodnotovo orientované, žurnalistika je takisto spoločenská veda, ktorá je pod vplyvom nejakých trendov, a ja sa pýtam, pre koho sa robí verejnoprávne vysielanie? Pre expertov, mediálnych analytikov, alebo pre divákov? Diváci majú právo na svoj názor, majú právo ho cez inštitúcie, ktoré reprezentujú značnú časť obyvateľstva, posúvať ďalej a nastavovať zrkadlo a na základe toho má potom rada riešiť veci.
Bolo úplne absurdné, ak rada RTVS sa po Krajcerovom harakiri stala debatným klubom s minimálnymi kompetenciami. Legitimita členov rady je podobná ako legitimita nového riaditeľa a majú byť v súzvuku, majú byť, tak ako je parlament a vláda, v nejakom jednak navzájom sa majú kontrolovať, inšpirovať, posúvať to médium, diskutovať sa o charaktere verejnoprávneho vysielania a podobne a to bude len vtedy možné, ak tie rady budú mať relevantné kompetencie. Takže takto je to celkom v poriadku.
Veľakrát som hovoril o veciach, ktoré mi vadia na verejnoprávnom vysielaní, samozrejme objektívne vnímam, že financovanie je poddimenzované, ale viete čo, veľmi tak pazvukovo na mňa teda funguje ten, ten, ten falošný naratív, že to je príšerné, zvýšili sme objem inzercie a to už je koniec, peklo. No áno, bolo choré, zvrhlé a absurdné, ak si lobistická skupina komerčných vysielateľov vyboxovala pol percenta pre verejnoprávne média. To je úplne že smiešne. Päť percent je šanca, aby diverzifikácia zdrojov pre verejnoprávne médiá bola podstatne väčšia, aby dokázali minimálne na tej jednotke, ktorá má mať rodinný charakter, nie komerčný, rodinný, to znamená má mať, má mať ambíciu v istom zmysle súťažiť aj s komerčnými televíziami v niektorých typoch programov, ale určite nie tak, ako tuná niektorí hovorili, čo je hlboká neznalosť, že sa budú filmy strihať a v priebehu jedného filmu budú tri-štyri reklamné pauzy. No v žiadnom prípade.
Verejnoprávne médiá vždy budú môcť dávať reklamu iba mimo, mimo relácií, nie v priebehu relácií. Maximálne si viem predstaviť, že keď bude spravodajstvo, tak skončí domáce, zahraničné spravodajstvo bude nejaký reklamný brejk a potom pôjde do športu, ale určite nie v priebehu filmov. To je absolútna akože panika, resp. šírenie poplašnej správy. Je dobré, že sa chytia, je dobré, že ten pomer nemôže byť, ako je dnes, 200 miliónov ku 5 miliónov, čo komerčné televízie dávajú. Ešte aby pre porovnanie, komerční vysielatelia majú 20 % reklamy, stále to bude jedna štvrtina, stále je to len potenciál, to neznamená, že zo dňa na deň zabezpečia štyri, teda päť percent vysielacieho času, len nech to bude dva a pol, nech to bude tri percentá, nech konečne vznikne nejaká konkurencia na reklamnom trhu a také niečo, že sa zmení charakter, to je úplne absurdné.
Určite dvojka, verejnoprávna televízia má štyri programové služby, tie tri majú jednoznačný charakter nekomerčných a hlavne dvojka je ten ideálny priestor pre to, aby tam bol program pre náročného diváka, programy, ktoré majú verejnoprávny charakter. Toto je obsahom a cieľom, takto sme boli aj zvyknutí. Áno, dneska nevidím až taký zásadný rozdiel medzi jednotkou a komerčnými televíziami, čo možno neni úplne ideálne, ale chápem to v tom zmysle, že, samozrejme, aj oni potrebujú nejaké príjmy z reklamného trhu. A nech je nová šťuka na tomto reklamnom trhu. Nech tie kapry, ktoré si tu vy-lo-bo-va-li obrovským akože a neslušným spôsobom takéto obmedzenie trhu a vlastne že akože obmedzenie hospodárskej súťaže na reklamnom trhu, nech sa teda troška viacej snažia.
Poviem len takú jednu vec, taký malý fragment. Požiadal som nejakých ľudí, nech si pozrú relácie z posledných období, že zrejme jeden z parametrov verejnoprávnosti je nový, nová, akože nový žáner v rámci žurnalistických alebo teda v rámci žurnalizmu, to je skok do reči. Tak som si povedal, že nech pozrú moje posledné tri-štyri vystúpenia, koľkokrát mi moderátor skočil do reči, aby som nemohol povedať. Ten ideálny, najlepší bol štyridsať, teda najlepší v môj prospech, že iba 40-krát mi v priebehu 50 minút skočil do reči. Mojej oponentke 17. Takže akože pomer 2 : 1, takže miera aktivizmu sa aj týmto spôsobom jasne ukázala. Pýtajú sa ma: "Takže, prosím vás, už na žurnalistike majú špeciálny predmet, skok do reči?" Neviem, musím sa pozrieť do ich propozícií, že či toto sa už prednáša, alebo nie, alebo to je len nejaký taký akože šport, ktorý si oni robia.
No a teraz poďme možno už k takej poslednej veci. Viete, niekedy televízia bola schopná vytvárať vlastné programy a dokonca ich predávať, licencovať, nebolo to ľahké, ale keď je dostatočná kreatívna energia, tak, samozrejme, sa tieto veci dajú. Dneska je to úplne inak. Dneska len niektoré veci, sú to všetko z centrálneho registra zmlúv, tak aby ste vedeli, koľko peňazí ide mimo televíziu na relácie na kľúč, hit roka 25 častí, jedna časť 32-tisíc, 30 na 960, spolu 800-tisíc. Milujem Slovensko 16 častí - 9 130 800, Boris a Brambor 260-tisíc, hej, 16 200 za jednu časť, Zem spieva 8 častí 1 086-tisíc, jedna časť 138 050, Neskoro večer 144-tisíc za 7 častí, 20 568. Toto všetko ide mimo televízie, toto všetko, viete, máte obrovskú budovu zo 70. rokov, obrovské štúdiá, máte tam, alebo teda do Rybníčka tam bolo aj vybavenie, kreatívne profesie atď. Dneska všetky tieto veci sa nevyrábajú v budovách a priestoroch televízie, ale dávajú sa externým firmám.
Môžme si pozrieť, áno, je to obchodné tajomstvo, koľko obdobný typ relácií vyrábajú konkurenčné televízie, komerčné. Možno by bolo dobré a samozrejme s indexáciou cien si pozrieť do roku, do Rybníčka, koľko podobný typ na vlastných kreatívnych, teda s kapacitami, s kreatívnymi kapacitami vyrábala televízia a ako sa to teraz zvýšilo. No ale to asi tiež je ďalší problém. Miesto toho, aby sa snažila televízia vytvoriť si kreatívne tímy, hlavné redakcie, robiť dramaturgiu, tak všetko dáva do externého prostredia. Z tých relácií, ktoré som povedal, možno tak Milujem Slovensko je tak úplne že na hrane, či to vôbec má verejnoprávny charakter, ostatne sú vyložene komerčného charakteru. Takže viete, na jednej strane tuná bedákate a prelievate krokodílie slzy, ako vy strašne bojujete za to, aby televízia mala verejnoprávny charakter, ale tieto externe vyrábané relácie majú totálne komerčný charakter.
No a resumé. Televízia potrebuje novú krv. Pri všetkej úcte k pánovi Machajovi, sedemdesiatnik, viete, ja mám ľudí, ktorí sú zvnútra, ktorí si pamätajú všelijaké veci, s mnohými vecami obsahovo alebo rôznym iným spôsobom nesúhlasili, ale energia takého Vaša Miku bola neporovnateľná, to tam naozaj lietalo, to tam sa naozaj robilo, prekypovalo sa, by som povedal kreativitou, aj keď mnohé veci a mnohé úderky, ktoré prišli z Markízy s ním, ako s nimi nesúhlasím, ale naozaj to žilo. To treba človeka, ktorý ešte je v plnom veku, ktorý ešte naozaj sa snaží, má tú energiu a nie v podstate je len veľmi úspešný mobilizátor za svoju záchranu. To sa mu teda podarilo, veľmi naozaj zamestnancov dostatočne vystrašil, zastrašil a vsugeroval im, že keď on tam nebude, tak všetko padne.
No nepadne, nepadne, pán Machaj. Príde tam človek, ktorý je plný energie, teda verím, že rady vyberú takéhoto, možno päťdesiatnika, možno štyridsiatnika, nie človeka v hlbokom dôchodkovom veku, ktorý príde s novými nápadmi, s novou energiou, s novou náplňou obsahu verejnoprávnosti a televízia bude fungovať oveľa dôstojnejšie, lepšie, efektívnejšie, bude vytvárať vlastné koncepty, bude podstatne viacej vyrábať vo vlastnej réžii, možno motyka vystrelí a niektoré formáty bude aj licencovať a predávať. Takto si asi všetci normálni ľudia predstavujú kvalitnú a fungujúcu RTVS.
Dobre. Mohol by som ešte hovoriť veľmi veľa, určite aj v rozprave niečo zaznie. Toľko môj pohľad a hlavne taká rekapitulácia. Prosím vás, páni z KDH a páni a dámy zo SAS-ky, keď sa navážate niekomu do svedomia, tak najprv sa pozrite do vlastného zrkadla.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis