Videokanál poslanca

Ďakujem pekne.
Pán minister, jednoduchá lekcia z finančnej matematiky, základy. Bezúročná pôžička stojí verejné financie niečo, pretože za tie isté peniaze sme mohli mať výnosy niekde inde, takže má svoju cenovku, a áno, mohli by ste nám ju či už vy, alebo ministerstvo financií prerátať, aby aj občania, daňovníci vedeli tú, tú cenu za vašu neschopnosť. Toto je, to, toto je to minimum, tie náklady vašej neschopnosti sú ďaleko väčšie, ale, ale povedzte verejnosti, koľko stojí to, že neviete... Koľko? ... už pomaly piaty mesiac v roku vyplatiť platby, ktoré sa v iných krajinách vyplatiť dali.
Ďakujem.

Vážený pán minister, pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, tak aj len krátko. Ako už bolo povedané mojím predrečníkom aj v mojej faktickej, pôvodným zámerom zákona je transpozícia európskej legislatívy, čo je samo osebe ustálený proces prežutý právnikmi, odborníkmi a v princípe nie je čo riešiť. Zaujímavá, alebo teda zápletka prišla, keď pán poslanec Karas predniesol na finančnom výbore pozmeňovák k zákonu, ktorý sme tu už mali a teda k tej pomoci s hypotékami. Tak by som chcel trošku zrekapitulovať, o čo, o čo tu vlastne ide, o čom budeme dnes poobede hlasovať.
Vláda predstavila zákon o podpore hypoték v rámci toho svojho balíčka, ktorý nazvala konsolidácia, v decembri a očakávala, že naňho minie 90 mil. eur, len na tú časť dotácií. Z toho tretina je určená na 300 zamestnancov na úradoch práce, ktorí majú administrovať túto pomoc, a okrem toho ďalších 40 mil. prostredníctvom daňového bonusu opäť na pomoc s hypotékami.
Čiže moja prvá otázka na pána ministra je, že čo robia títo, týchto 300 ľudí, ktorí mali procesovať túto pomoc, keďže, ako som povedal pred chvíľou, ani zďaleka sa nenapĺňa ten, ten cieľ, ktorý vláda stanovila, a síce, že sa má dotknúť 50-tisíc ľudí. Zatiaľ si pomoc požiadalo 10-tisíc ľudí, tak možno by sa zišlo pozrieť sa a zrevidovať aj tento plán.
No a čo ma zaujalo, už som to trochu načrtol, že prečo nám predkladateľ vlastne nepovedal nič o tom, že vlastne čo je, čo je merito tejto rozpravy, a to je aktualizácia alebo teda oprava toho zákona zjavne teda veľmi horúcou ihlou šitého, ako sa vraví. V podstate sfušovaného, pretože ako upozornil kolega Viskupič, vôbec vlastne nerobí to, čo si vláda zaumienila, že bude robiť. No a my sme, samozrejme, už tuto v pléne videli viacero zákonov a upozorňujeme na to neustále, že takýmto spôsobom, keď sa pripravuje legislatíva, tak to potom aj tak vyzerá. Najprv si vymyslia v princípe nepotrebný zákona a neexistujúci problém, ale urobia ho tak fušersky, že vlastne ani, ani nefunguje, čo je ešte mimochodom zaujímavý paradox a teda ja by som išiel skôr možno opačnou líniou, že chvalabohu, že nám nefunguje, môžme peniaze použiť na konsolidáciu alebo na nejaké naozaj potrebné opatrenia, napríklad pomoc sociálne najslabším.
Nejaké základné také tri parametre toho zákona. Za prvé, nie je to vôbec prosociálne riešenie. Samozrejme, že dávku by chceli všetci, lenže v princípe keď to zjednodušíme, tak tieto peniaze na hypotéky zaplatia ľudia, ktorým ste zvýšili dane na alkohol a cigarety. A prečo je to neexistujúci problém? Tak preto, že, a videli sme to v dátach v správe Národnej banky Slovenska, ktorú mimochodom trošku divným spôsobom nám ministerstvo financií na výbore sa snažilo prezentovať, keď hovorilo, že doteraz ohrození úverom sú, je nejaká malá, malý objem ľudí, je to teda presnejšie, 1,1 % sú dnes hypotéky ohrozené nesplácaním, aleže to bude teda rapídne rásť, takže je to problém. Tak ste si nedočítali tú správu, pretože v nej sa hovorí, že v roku 2027 narastú rizikom nesplácané úvery na 2,5 %, čo je teda ešte stále podstatne nižšie, ako je nejaký dlhodobý priemer, a ten je okolo 3 %, čo je teda evidentný argument na to, že sa nedeje nič nezvyčajné, preto by sme na to možno nemuseli spáliť 120 mil.
No a ako som už uviedol na začiatku, tak zaujímalo by ma, čo sa deje teda na ministerstve práce alebo na úradoch práce. Na túto otázku som teda nedostal odpoveď, keď sme prvýkrát riešili tento, tento zákon ešte v decembri. Tak sa pýtam znova, akým spôsobom sa vôbec najalo tých 300 ľudí, na ktoré sú alokované peniaze, a keď sa tá pomoc nečerpe, tak vlastne nemajú čo robiť, alebo tam vlastne nikdy ani neboli a ušetrili sme časť tých 30 mil., čo by som opäť v tomto trochu bizarnom kontexte nazval ako dobrá správa.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne.
Ťažko niečo dodať po vystúpení, po tomto vystúpení kolegu Štefunka, azda len to, že ja by som sa teda rád pridal k tejto džentlmenskej výzve a teda potvrdil, že, že to množstvo pozmeňovákov, ktoré prišli k tomuto zákonu, naposledy ten 10-stranový dnes o 10.23 h, teda pred štyri a pol hodinami, nebolo možné si preštudovať a keď na to budeme mať čas, tak tiež to veľmi rád urobím.
A na záver len také všeobecné konštatovanie, verím, že tí poslanci, ktorých už práca v slovenskom parlamente nebaví, nájdu motiváciu v Európskom parlamente, ak sa doňho dostanú, bolo by to dobré a v záujme Slovenska.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, ja by som chcel trochu dovysvetliť to, čo do veľkej miery vyčerpali moji kolegovia v tej, v tej písomnej rozprave a teda konkrétne sa vyjadriť k dvom veciam, čo sa týka tohto zákona. A na úvod by som chcel povedať, že vnímame, vidíme, že ten zákon, tak ako bol predložený dnes do parlamentu, vyzerá ináč ako na začiatku MPK v tej prvej verzii, ktorú, ktorú sme videli, teda verejnosť ešte dávnejšie. A tu by som aj ocenil aj ten prístup pána ministra, že viaceré veci sa dopracovali v tom zákone. Na to máme legislatívny proces, ktorý chce vládna koalícia čo najviac dodržiavať, keby sa takto robili všetky zákony, napríklad aj trestný a ďalšie, tak by sme možno mali lepšie zákony v štáte, menej ústavných sťažností a podobne.
Špecificky, dve otázky, čo sa týka tohto zákona, nad rámec toho, čo povedali kolegovia, pretože nechcem ich duplikovať, opakovať, ale teda tie dve veci. Prvá, výber projektov a druhá, druhá potom ich hodnotenie vo väzbe na ÚHP.
Čo sa týka výberu projektov, to je asi jedna z vecí, ktorá podľa mňa vyzerá dnes horšie v tom návrhu, ako to bolo v návrhu pred, alebo teda v MPK, alebo v tej prvej verzii. A síce jak to vnímam, že dnes si môžu, že v princípe, čo sa udialo, že tá definícia tých projektov je dnes voľnejšia. Že v podstate si každý z rezortov mohol povedať, že ako by si predstavoval tú definíciu a motivácia ministerstiev bola dať ju čo najvoľnejšie, aby čo najviac projektov spadalo ako, ako strategických investícií. Nemyslím si, že dobrá motivácia, pretože to vytvára systém, kedy všetko budú strategické investície a tým pádom keď je priorita všetko, tak vlastne nie je priorita nič. A ani tá prvá verzia nebola ideálna, ale myslím si, že vyzerala o niečo lepšie ako táto.
A druhý bod je špecifický teda k hodnoteniu, ktoré, teda to, čo tento zákon robí, že v niektorých prípadoch, keď o tom rozhodne vláda, vynecháva z procesu ÚHP a nahrádza ho hodnotením samotným rezortom. Kolega Hargaš to zdôvodnil pri tom, pri tom našom pozmeňováku, to, čo sme tam napísali teda konkrétne a rozsiahlejšie, ale teda zhrnul by som to asi takou ľudskou rečou tak, že keď teda má rezort hodnotiť sám seba, tak je prirodzene v konflikte záujmov. Tak predloží si projekt, napíše ho v štúdii a potom má sám zhodnotiť, že či je ten projekt dobrý, alebo nie. No tak, čo asi o tom projekte povie, keď je to jeho projekt. Tak samozrejme, že si ho bude chváliť.
A druhá vec je, že to zároveň ničomu nepomôže, pretože cieľom tohto celého zákona má byť, má byť skrátenie akýchkoľvek alebo teda rôznych lehôt pri príprave projektu. Tak tá lehota pre ÚHP dnes je 30 dní, ak by ste si neosvojili jeho odporúčania, tak aj zo zákona máte možnosť ich, ich ignorovať a pokračovať v procese ďalej. Koľko dní bude trvať hodnotenie zo strany priamo toho rezortu? Bude to kratšie ako 30 dní? Dnes na to nemajú vlastne vybudované žiadne kapacity, takže, takže ich musia vytvoriť, aby, aby takého hodnotenia mohli vôbec robiť.
Čiže prvá otázka, či to vôbec budú vedieť robiť a ak áno, či to budú vedieť robiť rýchlejšie. Alebo teda potom je to celé, je to celé len nejaké divadlo a teda v skutočnosti sa nechce, aby, aby k nejakému hodnoteniu došlo. No a to akože môže byť zrozumiteľná motivácia, ale, ale určite nie správna.
Teda summa summarum, to, čo sme navrhli v tom našom pozmeňováku, je, aby sa tá pasáž, ktorá hovorí o tom, ako bude, ako budú rezorty hodnotiť samých seba, aby z toho zákona bola vypustená.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja podpisujem všetko, čo povedal kolega Lackovič vo svojom vystúpení a chcel by som jednu poznámku k tomu rezervnému fondu, resp. odznelo tu v rozprave aj dnes na výbore, že samosprávy majú problémy s likviditou a teda existuje taký koncept, že na dôkazoch a dátach založená tvorba politík. Síce vám, tejto vládnej garnitúre tento koncept veľa nehovorí, už teda sme, tak si máme zvyknúť, že každý povie hocičo, hocikde a vlastne na ničom nezáleží, ale napriek tomu by som sa teda chcel spýtať, že aby ste nám ukázali na dátach založené a popísali tú finančnú situáciu samospráv, pretože, a ja teda súhlasím s tým, že ten daňový bonus na dieťa sa stal takým, takým symbolom chaotickej politiky predchádzajúcej vlády pána Matoviča a pána Hegera, ale tvrdím, že vy v nej pokračujete takýmito návrhmi, pretože čo i jeden z parametrov, ktorý tento návrh má, je, že je nesystémový a nie úplne mu dokážem porozumieť. A nespochybňujem, že finančná situácia je zlá, že investičný dlh je obrovský aj na samosprávach, to ako hovoril tuto kolega, odznelo aj v rozprave, škôlky, cesty, mosty atď. Ale obávam sa, že takýmto riešením si opäť prejeme alebo teda samosprávy prejedia cez vlastnú spotrebu to, čo by mali naopak investovať, aby sme z toho mali aj nejaký osoh do budúcna.
Takže rád by som videl dáta o tom, aká je likvidita samospráv a systémovejšie riešenie na ich financovanie.
Ďakujem.

Dobrý deň prajem všetkým.
Vážený pán predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, kolegyne, kolegovia, dnes sa už asi všetci zhodneme na tom, že máme verejné financie v zlom stave. Hovorí to koniec koncov teda v princípe každý, s kým tuná diskutujeme, vrátane ministra financií, ktorý prirovnal slovenské verejné financie k Titanicu.
Takže dovolím si teda konštatovať, že tento fakt je nesporný. Otázka je, ako ho budeme riešiť, a teda jednak sa nezhoduje v tej diagnóze, že kto tento stav spôsobil. Ale aj keby sme teda prijali taký úzus, že teda obrátime list, nebudeme sa sporiť, kto za to môže, ale budeme hľadať riešenia. Skúsim, čo sa týka teda dnešného bodu výdavkových limitov a vôbec rozpočtovej zodpovednosti, v ktorej teda výdavkové limity nieže bytostne dotýkajú, ale sú ako keby v centre tejto agendy. A tak tento príbeh sa začal v roku 2011, keď poviem takto, drvivá väčšina, respektíve skoro všetci poslanci a poslankyne Národnej rady schválili návrh ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti.
Bol to návrh poslancov Petra Kažimíra za stranu SMER, Jozefa Kollára za stranu SaS, Anton Marcinčin - KDH, Ondrej Matej - SDKÚ, Ján Mikolaj - SNS a Ivan Švejna - Most-Híd. Inými slovami, jeden zástupca z každej koalič..., z každej parlamentnej strany, nielen koaličnej aj opozičnej a za tento návrh hlasovalo 146 zo 147 prítomných poslancov a poslankýň. Inými slovami skoro všetci boli v robote a okrem jednej pani poslankyne, všetci hlasovali za. Za hlasovali aj takí poslanci ako Robert Fico, Peter Pellegrini, Robert Kaliňák, aj mnohí dnešní poslancovia, poslanci, Dušan Muňko, Marián Saloň, teda minister Richard Raši, Vladimír Faič. Čo sa týka strany SMER, takisto všetci poslanci, ktorí boli vtedy poslancami a poslankyňami za, za ostatné politické strany. Zdržala sa len jedna poslankyňa, to je skôr taká pikoška a bola to poslankyňa za stranu SNS Anna Belousovová.
No a pointou tohto ústavného zákona bola rozpočtová zodpovednosť, tak ako, tak ako sa aj nazýva, áno. Stojí na takých štyroch pilieroch.
Prvým je dlhová brzda. Každý, kto teda sedí posledné roky v parlamente alebo, alebo sa venuje veciam verejným, tým rozpočtovým, tak sa s ňou stretol. Potom transparentnosť, ktorej súčasťou je Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá nám prináša viac svetla do verejných financií tým, že zverejňuje dáta a svoje, svoje analýzy. Tretí bod sú pravidlá pre samosprávy a ich hospodárenie. A štvrtý, dnes prerokovávané výdavkové limity.
No a prečo tieto výdavkové limity vlastne potrebujeme. Oni sú dnes v princípe synonymom rozpočtovej zodpovednosti, ergo rozpočtovej konsolidácie, ktorú teda vzhľadom na to, kde sa s verejnými financiami nachádzame, sú v princípe nevyhnutné.
A tie dôvody, ktoré zaznievajú, by som asi tak rozdelil na také tri veci. Od tých, nazvime to menej podstatných, akože formálna povinnosť, že je to zákon. Potrebujeme dodržiavať zákony v našej krajine ešte stále.
Druhý bod je, že keď porušíme výdavkové limity, hrozí, hrozí nám, že nedostaneme peniaze z Bruselu, keďže sme sa k nim zaviazali v pláne obnovy.
A tretí dôvod a ten máte v koalícii v strane SMER najradšej, a to sú sociálne istoty.
Veľa, veľa, veľa ich sľubujete na, na svojich bilbordoch, v kampaniach. Ak nebudeme konsolidovať verejné financie, nebudeme dosahovať sociálne istoty, ktoré našim občanom sľubujete. A ten dôvod je ten, že vzhľadom na tú situáciu, kde sa nachádzame, a teda neúmerne sa naše verejné financie zadlžujú, dnes platíme na splátky dlhu 1,2 mld. eur, vypočítala, mimochodom, Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. A v horizonte štyroch rokov budeme platiť viac ako dvojnásobok, 2,5 mld. eur len na splátky dlhu, kvôli rastúcemu dlhu a kvôli tomu, že prirážka na dlh sa z objektívnych, teda globálnych dôvodov zvyšuje, ale zvyšuje sa aj, aj kvôli tomu, že sme vnímaní, poviem to takto, ako rizikovejšia krajina z toho pohľadu udržateľnosti verejných financií. Čiže investori, ktorí nám chcú požičať, si takpovediac nechajú za túto pôžičku zaplatiť. A z toho dôvodu budeme o štyri roky, v roku 2027 v predvolebnom roku, ak vydržíte, platiť 2,5 mld. za splátky dlhu. Trináste dôchodky, ktoré ste schválili minulý týždeň, nás stoja tie, tie plnohodnotné, 800 mil. To znamená, ak sa budeme zadlžovať tak, ako plánuje vláda vo svojom vlastnom rozpočte, nie, nielen teda v analýze Rady pre rozpočtovú zodpovednosť alebo nejakej našej, v oficiálnom vládnom dokumente vláda predpokladá, že bude platiť 2,5 mld. eur o štyri roky na splátky dlhu. Nebudete mať na trináste dôchodky, ani polovičku dvanástych, ak teda urobím túto paralelu s tým navyšovaním dlhu.
Alebo nebude na niečo iné. Možno teda, môžeme asi predpokladať, že vašou prioritou budú trináste dôchodky, ktoré, ktoré ste sľubovali a dôchodcovia si ich, samozrejme, zaslúžia, ale potom nebudeme mať na niečo iné.
Tak budeme sa musieť rozhodnúť, že čo to, čo bude, kde, kde tú 1,3 mld. škrtnete.
A možno sa rozhodnete, že nebudete dodržiavať tieto zákony, alebo teda si ich zmeníte a narastie nám deficit a dlh. Tak to znamená, že zoberiete našim deťom a vnúčatám, pretože budeme mať väčší dlh. A aj keby to bolo tak, tak ešte stále táto situácia môže byť nejakým spôsobom povedzme politicky prijateľná. Ale čo nám tuto hrozí v dnešnej situácii neúmerného dlhu, malej otvorenej ekonomiky ako je Slovensko, že ten dlh bude natoľko neúnosný, že nám investori neuveria. A potom nám hrozí tá grécka cesta, ktorou, ktorú teda mnohí tuto spomíname, čo znamená dvojnásobné dane, dôchodky o tretinu nižšie a mnohé ďalšie škrty a uťahovanie opaskov, ktoré si teda neviem predstaviť, ako chcete politicky rozchodiť, ak, ak takáto situácia nastane.
To je, čo sa týka sociálnych istôt, a teda druhý a tretí dôvod je teda, že je to zákonná povinnosť. Ministerstvo financií porušilo svoj vlastný zákon o rozpočtovej zodpovednosti tým, že nepredložilo výdavkové limity v termíne teda pred, pred rokovaním o, o rozpočte a zazneli tu rôzne argumenty, málo času a tak ďalej. Možno sa nemusíme, teda nechcem sa týmto nejako zásadnejšie zaoberať. Sme tam, kde sme. Možno existuje aj nejaká formálna, formálny spôsob nápravy, ale, ale na to potrebujeme vidieť, vidieť niečo z ministerstva financií, nejaký návrh alebo nejaký krok, alebo proste nejakú aktivitu, ktorá teda by tento stav mala napraviť. No a ten, ten tretí dôvod, čo som spomínal, je plán obnovy.
My sme pred dvoma týždňami, Progresívne Slovensko, priniesli tú tému, že nám Brusel vyčíta, že nám zastaví 900-miliónovú štvrtú platbu z plánu obnovy. A tam bolo veľa dôvodov, prečo sa tak Brusel rozhodol. Veľa sme posledné týždne hovorili, samozrejme, o právnom štáte a o tom hanebnom promafiánskom balíčku, ktorý ste si tu schválili. Ale medzi tými dôvodmi a dokonca by som povedal, že, že najdôležitejší z hľadiska plánu obnovy boli práve tieto výdavkové limity, ktoré sú jednou z reforiem plánu obnovy, ku ktorým sme sa ako krajina zaviazali pred dvoma rokmi. A dnes sa vláda ich rozhodla nedodržať, a tým pádom spätne vlastne porušila túto, túto reformu, ku ktorej sme sa zaviazali. A toto je ten dôvod hlavný, prečo nám dnes v Bruseli 900 mil. stojí, a teda vláda, podpredseda vlády Kmec a ďalší, pán Raši, hovoria, že to je vlastne štandardná procedúra, nič sa nedeje. No tak štandardná je v tom, že Európska komisia ide podľa svojich pravidiel. Aktivovala článok, na základe ktorého pozastavila túto platbu, ale je určite neštandardný v tom, v tom vecnom merite, ktorý, ktorý v tom liste uviedla, a teda, že slovenskému rozpočtu na tento rok chýba 1,7 mld. približne, ktoré, ktoré potrebuje skonsolidovať na to, aby sa zmestila do týchto výdavkových limitov. Formálne ale týmto aj zabezpečila tieto sociálne istoty, ktoré som spomínal.
No a keď to poviem na takej, na takej metafore šoférskej, tak dlhová brzda je taká analógia ručnej brzdy, ktorú máme možnosť zatiahnuť v aute, keď teda je zle, tak potrebujeme dať taký akože tvrdý stop. A výdavkové limity sú tempomat, kedy si môžme postupne pribrzdiť podľa toho, aby sme jazdili teda bezpečne. No a keďže viac ako 10 rokov sme výdavkové limity neprijali od toho ústavného zákona, ktorý predpokladal výdavkové limity schváliť štandardným zákonom, tak sme nemali ten tempomat, nemohli sme si pribrzdiť. Jediné, čo sme mali, je tú ručnú brzdu. Ktorá aj chvíľu fungovala, kým sme ešte jazdili takpovediac ešte ako-tak primeranej rýchlosti, ona obsahuje sankčné pásma. Napríklad dáva povinnosť vláde poslať parlamentu list, ako chce vláda konsolidovať verejné financie, pri, pri istej výške, tuším 55 % HDP ako výške dlhu. Alebo zmrazuje platy ústavným činiteľom pri, v tom, v tom ďalšom sankčnom pásme, kedy teda tieto platy ústavných činiteľov máme podľa zákona o rozpočtovej zodpovednosti zmrazené. No tak tuto viete čo urobila vláda pred, pred dvoma týždňami, keďže ústavný zákon si nezmení, tak si zvýšila paušálne náhrady, a takto si zvýšila platy. To bolo celkom kúzelný spôsob, ako, ako obísť ústavný zákon. No a, ale dnes sa teda nachádzame v situácii, kedy sa rútime plnou rýchlosťou v tom, v tom Titanicu. Tá ručná brzda nám už vlastne nefunguje, alebo aj keby sme ju zatiahli, tak asi sa celá nejakým spôsobom roztrhne, rozpadne a smerujeme smerom k tej, k tej stene alebo k tomu ľadovcu. A vláda odmieta pribrzdiť, spomaliť, znížiť dlh a deficit.
No a tá, a to som už do istej miery spomínal, ale tá dlhová brzda nám niekoľko rokov fungovala, hej? Že tie, tie sankcie, ktoré predpokladala, sa do istej miery ukázali ako účinné, hej? Spomínal som zmrazenie platov, tá, tá informácia od vlády smerom k parlamentu. Mimochodom, tým, tým najväčším, tým posledným pásmom je, alebo tou hranicou je hlasovanie o dôvere vláde, ak prekročí ten, ten, ten horný limit.
To sú všetko veci, ktoré teda tvorcovia, ktorých som spomínal, a teda všetci prítomní tuto v sále vtedy v roku 2011 predpokladali, že by mohli fungovať. No len čo sa stalo? Zhrnul by som to do takýchto dvoch bodov.
Prvé je, že chýbal nám ten tempomat, výdavkové limity, ktoré neumož..., alebo neprikázali vláde, aby, aby išla len takou rýchlosťou, ako, ako si môže, môže dovoliť, aby jazdila bezpečne, za prvé.
A za druhé, a to je podľa mňa najsmutnejšia správa o našom stave republiky, je to, že už neplatia pravidlá, ktoré platili v roku 2011. Sami sme to videli. To, akým, akým spôsobom pretláčate veci, akým spôsobom si meníte pravidlá. Koniec koncov aj tie platy. Veď je legitímna debata, koľko by mali zarábať členovia vlády, avšak vy odmietate ísť podľa existujúcich pravidiel a hľadáte, hľadáte okľuky, ako, ako proste, ako obísť všetko, čo, čo vám nevyhovuje a zariadiť si, zariadiť si tak, ako to potrebujete.
No a to isté sa týka aj, aj verejných financií. Opäť, vláda odmieta konsolidovať vo svojom vlastnom rozpočte, síce tvrdí, že konsoliduje, ale jediný dôvod, prečo im na papieri tá konsolidácia vychádza, sú, je, je zaúčtovanie energopomoci, ktorú teda ministerstvo financií započítava ináč ako všetky ostatné inštitúcie, ktoré, ktoré poznáme, či už je to Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, Európska komisia a ďalšie, ktoré sa venujú, venujú našim verejným financiám, Národná banka Slovenska je tretia, ktorá mi chvíľku vypadla.
Všetky ostatné inštitúcie ako ministerstvo financií hovoria, že to je takto, ministerstvo financií hovorí, že to je ináč. Dobre, aj keď bude mať ministerstvo financií pravdu, čo si v tejto chvíli neviem úplne predstaviť, ale, ale, ale nech to tak je, tak stále, stále tá konsolidácia je minimálna a podľa týchto čísel, s tou, takto zarátanou energopomocou, nám to vychádza, že za tú splátku dlho budeme platiť 2,5 mld., ako som hovoril. Hej? To je za predpokladu týchto čísel. To je ešte, teda vo verejných financiách to voláme defaultný scenár alebo teda nejaký východiskový, za, za nezmenených iných, iných okolností.
No a okrem toho teda, že nekonsoliduje, takto hazarduje s dôverou a, a teda plnou rýchlosťou ide po tom útese gréckej cesty alebo teda smerom k ľadovcu, ako povedal minister financií aj tuto v pléne. Okrem toho ohrozuje 900 mil. z plánu obnovy a takisto nám teda avizovala nejakú právnu analýzu, teda konkrétne ministerstvo financií, podľa ktorej sa opäť vraj všetci mýlime, lebo, lebo ten výklad legislatívy je teda odlišný.
No ale v každom prípade, ja by som si želal, aby sme našli to spoločné riešenie, kľudne aj stoštyridsiatimi šiestimi poslancami a poslankyňami, ktoré, ktoré odhlasujú to správne riešenie, ale na to potrebujeme, aby ste s niečím prišli, aby sa vôbec diala nejaká diskusia.
A nie, my tuná budeme debatovať opoziční poslanci s nezávislou Radou pre rozpočtovú zodpovednosť a bez ministerstva financií, mimochodom, a bez nejakej aktivity. Takže skúsim to zhrnúť takto, že čo potrebujeme na to, aby, aby sme sa pohli z tohto miesta. Tak prvé je tá, prvá vec je, že by som chcel vidieť tú právnu analýzu, ktorú teda nejakú ministerstvo financií má. Pán minister financií, teda tak trochu v afekte, mi na výbore povedal, že si mám vyrobiť vlastnú, keď som sa ho opýtal, že teda, či nám ju, či nám ju ponúkne. Tak verím, že to bola len slabosť momentu. A môžme sa o nej baviť. Ale teda ja by som ju rád videl. To je prvá vec.
Druhá, potrebujeme novelu zákona o rozpočte. Čím skôr. Na to, aby sme sa vybrali cestou zdravých verejných financií, nie tou gréckou, potrebujeme konať, konať čo najskôr. Spôsob, ako to urobiť, je, v apríli v Programe stability predstaviť konsolidačný plán na, na ďalšie roky a v parlamente predstaviť novelu zákona o rozpočte, ktorá zasiahne už do tohto rozpočtu tak, aby sme, aby sme mohli dostať verejné financie čo najskôr pod kontrolu.
A tretia vec a tá je mimoriadna v týchto časoch v tom, že teda balansujeme na hrane tej dôvery finančných trhov a tou je stratégia financovania nášho dlhu. Tú formálne ministerstvo financií už päť rokov nemá, žiadnu, aspoň nie verejnú. O nejakých sa teda sem tam diskutuje na pracovných poradách, ale, ale verejnosť, legislatívci v parlamente a inde, ani finančné trhy nepoznajú tú stratégiu. A je to jeden z bodov, ako, ako by sa dala posilniť dôvera finančných trhov a investorov, na ktorých sú, bohužiaľ, naše verejné financie takpovediac odkázané.
Toľko k tejto, k tejto rozprave a rád by som ešte len veľmi krátko využil tento svoj priestor a zareagoval.
V predchádzajúcej diskusii pán poslanec Kalivoda hovoril, že teda on si myslí, že by všade na Slovensku mala byť diaľnica a hovoril o nejakých, o nejakých úradoch, ktoré, ktoré tej diaľnici bránia, tak by som chcel povedať, že poznám jeden, jeden úrad, ktorý hovorí, že potrebujeme na Slovensku čím skôr dostavať diaľničnú sieť na celom Slovensku. To obnáša dokončenie D1, napríklad aj Turany Hubová, D3 na Kysuciach, ale aj dokončenie D1 smerom na ukrajinskú hranicu. A takéto úrady vznikli, alebo sú tu na to, aby prinášali dáta a argumenty do rozhodovania, aby tvorcovia hospodárskej politiky nemuseli rozhodovať podľa toho, čo si myslia, že je správne, tak ako povedal pán Kalivoda. Lebo on si myslí, že toto by tak malo byť. Tak môj odkaz je, že na základe dát a argumentov sa môžme presvedčiť, či nejaké rozhodnutie je správne a vyhodnotiť tú hodnotu za peniaze akéhokoľvek verejného rozhodnutia, vrátane ciest a diaľníc, ktoré, mimochodom, na Slovensku staviame vyše 50 rokov a nevieme ich postaviť práve preto, že takéto inštitúcie na Slovensku nefungovali, a preto, že politici, političky sľubujú aj nemožné. V každej dedine sľubujú všetko, ale keď je prioritou všetko, tak nie je prioritou nič. A teda ja by som si želal, aby sme mali všade, kde potrebujeme cesty a ešte viac by som si želal, aby sme mali funkčné nemocnice, školy, infraštruktúru, ktorú potrebujeme na náš rozvoj.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne.
Ja navrhujem, pán, pán poslanec Hlina, aby sme v tomto prípade ešte kvietky na pomník tohto zákona nekládli, pretože tak ako povedal kolega Truban, toto je opatrenie, ktoré zlepšuje podnikanie, alebo teda fungovanie vôbec celkovo, nestojí nikoho nič, dokonca myslím, že ušetrí na nejakých, nejakých poplatkoch, ak sa nemýlim, kolega Hargaš ma opraví, a teda jediné, čo sa udeje, že ušetríme tých sedemsto balíkov kancelárskeho papiera. Čiže ja nevidím, nevidím nevýhody, alebo teda koho by to niečo stálo, azda, azda jedine výrobcov papiera.
Čiže bez ohľadu na to, či to je v kategórii e-Government alebo znižovanie byrokracie, je to, je to niečo, čo, čo určite pomáha, nikomu neškodí, tak tuto by som sa tiež rád prihovoril aj u poslancov vládnej koalície, aby, ak teda môžu niečo podporiť, tak toto je jeden z horúcich kandidátov.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, zdravím celú ekonomickú úderku opozície, dobré ráno všetkým.
My v Progresívnom Slovensku, tak ako sme hovorili už v predvolebnom programe, tak to robíme aj dnes a budeme robiť aj v priebehu zvyšku volebného obdobia, chceme navrhnúť, priniesť na stôl skutočné opatrenia na podporu ekonomiky a životnej úrovne ľudí na Slovensku. O podpore – tak nazvime to – priamo podnikania hovoril v predchádzajúcom bode kolega Truban, za mnou nasledujú ešte, ešte ďalšie dva body, o ktorom budú hovoriť kolegyne a kolega, také, ktoré sú viacej zamerané na podnikateľov priamo. Ten môj bod je viacej o tej druhej strane tých zamestnancov a tvorbe pracovných miest z tejto strany tzv. ponuky. My navrhujeme dnes efektívne znovu zaviesť tzv. odvodovú odpočítateľnú položku na zdravotné odvody pre zamestnancov s nízkou mzdou.
Cieľom tohto návrhu je jednak podporiť ľudí s nízkymi mzdami, naše opatrenie v tomto zmysle je prosociálne, pretože chceme takto pomôcť aj ľuďom, ktorí, sa hovorí, počítajú každé euro a pracujú v tých menej platených pozíciách, a takisto cieľom návrhu je tvorba nových pracovných miest, pretože výsledkom tohto je väčšia motivácia sa zamestnať, pretože tým efektívne zväčšujeme rozdiel medzi príjmom bez zamestnania, či už teda keď je človek na úrade práce, alebo úplne mimo trhu práce v porovnaní s tým, keď, kedy pracuje. Teda to... dôvodom zavedenia tejto odvodovej odpočítateľnej položky na zdravotné odvody je, že samotné vôbec daňovo-odvodové zaťaženie, a špeciálne odvodové na Slovensku a špeciálne pre ľudí alebo pracujúcich s nízkymi mzdami je na Slovensku relatívne vysoké. A tým sa brzdí ekonomický rast, tvorba pracovných miest aj životná, životná úroveň.
A ako ste videli, alebo teda všetci sme videli v Národnej rade, vláda v tomto kontexte robí tak trochu opak, keď jedným z konsolidačných opatrení bolo zvýšenie zdravotných odvodov pre, pre všetkých pracujúcich, čo teda ako sme argumentovali, aj ja aj z tohto miesta, je demotivujúce pre, pre tvorbu pracovných miest, a teda posilnenie ekonomiky. Tú samotnú výšku odpočítateľnej položky navrhujeme ako 50 % priemernej ročnej mzdy s postupným vyklesávaním až do 75 % priemernej mzdy, čo je dnes efektívne okolo, okolo 1 050 eur. Bude sa to automaticky zvyšovať, keď, podľa toho, ako sa, ako sa bude meniť priemerná mzda v ekonomike, a teda títo pracujúci by nemuseli platiť zdravotné odvody, ktoré dnes predstavujú štyri percentá hrubej mzdy.
Uvediem jeden príklad. Tak napríklad ošetrovateľka s hrubou mzdou 700 eur dnes zaplatí na odvodoch a daniach 120 eur, ostane jej tak 580 v čistom, vďaka nášmu riešeniu pri tejto 700-eurovej mzde by dostala o 20 eur každý mesiac viac, prišiel by jej teda 600 eur v čistom, čo vám teda na celoročnom zárobku vytvorilo o 240 eur viac teda za celý rok.
Ja, alebo takou mojou veľkou časťou mojej práce aj tuto v pléne je obhajovať záujmy verejných financií a ich udržateľnosť, teda vyjadrím sa aj k celkovým rozpočtovým vplyvom, ktoré, ktoré sme kvantifikovali na 70 mil. eur za rok a v súlade s dobrou praxou podľa nášho názoru sme požiadali Radu pre rozpočtovú zodpovednosť, aby nám, aby nám kvantifikovala toto naše opatrenie aj tie ďalšie, ktoré predkladáme dnes, a zverejnila, samozrejme, teda to robí podľa ústavného zákona spravidla, zverejnila to stanovisko, teda pozývam vás všetkých, aby, aby ste si ho pozreli, ak máte záujem o nejaké väčšie detaily, ale teda tak ako, ako hlásame pri iných bodoch aj, aj pri tých, samozrejme, aj pri tých našich chceme, aby boli dodržané dobré pravidlá a postupy, to znamená, každý takýto návrh mal aj primeranú doložku, kde sa teda môže každý čitateľ alebo občan dozvedieť, o čo má záujem.
A ak dovolíte, ešte taký na záver taký širší rámec toho, že ako si predstavujeme, aby, aby naša ekonomika a verejné financie fungovali. Teda takým tým prvým predpokladom na to, aby sme mali zdravé podnikateľské prostredie a mohli stimulovať ekonomiku, ekonomický rast, sú zdravé a... zdravé a stabilné verejné financie. Zatiaľ čo sme videli tuto v pléne v tomto volebnom období, boli opatrenia, ktoré išli, dá sa povedať, proti tomuto záujmu, pretože spomínal som napríklad zvyšovanie zdravotných odvodov, a sú aj ďalšie opatrenia, ktoré nás, ktoré síce na prvý pohľad konsolidujú verejné financie krátkodobo, ale nepodporujú ekonomický rast a zamestnanosť a poznám mnoho ďalších opatrení, ktoré, ktoré, naopak, zvyšujú splátky dlhu, ďalej nás zadlžujú a obmedzujú, obmedzujú vzácne zdroje, ktoré potrebujeme napríklad aj na podporu ekonomiky.
Druhým takým predpokladom je zdravé a stabilné samotné podnikateľské prostredie a tu tiež vidíme, že vláda robí opak, prináša chaos, destabilizuje podnikanie, napríklad aj tým hanebným promafiánskym balíčkom, ktorý, o ktorom sme tu dlhé týždne už rokovali, ale aj tým spomínaným zvýšením zdravotných odvodov, ktoré, ktoré dusí tvorbu nových a lepších pracovných miest. Vláda tak len prerozdeľuje peniaze z jedného vrecka do druhého, ale netvorí novú hodnotu.
A do tretice potrebujeme fungujúci trh práce, dá sa povedať, že toto opatrenie, ktoré tu dnes prezentujem, adresuje teda primárne túto časť, ale nie je jedinou. Samozrejme, potrebujeme, potrebujeme viac ďalších opatrení. Dnes sa diskutuje o novom návrhu ministerstva práce, ktoré, ktoré škáluje do väčšej miery aktivačné práce, tam teda poznáme, tak nazvime to, zmiešané výsledky, čo sa týka týchto cieľov, o ktorých hovorím, a mali by sme aj tuto diskutovať o mnohých ďalších.
Týmto svoje vystúpenie ukončím, ďakujem veľmi pekne. Teším sa na diskusiu. (Potlesk.)

Ďakujem pekne.
Tri také poznámky, pán minister. Prvá vec, nižšie odvody neznižujú ceny, obzvlášť na trhoch, kde nefunguje dobrá konkurencia, to takto tak nefunguje. A premietajú sa do vyšších marží, ale nie do nižších cien. Na inom mieste, na iných fórach hovoríte, že tam konkurencia nefunguje, že sú tam oligopoly na tom, v celom tom potravinovom reťazci, na tej vertikále, takže si vyberte, buď jedno, alebo druhé. Týmto spôsobom ceny neznížite. A, mimochodom, táto legislatíva, tak ako je predložená, dokonca ani nehovorí, že zámerom, že jej zámerom je znižovať ceny. Ja som si to len vypočul len z vašej rozpravy, že týmto chcete znižovať ceny. Ja som si prečítal, že chcete pomôcť konkrétnemu vybranému sektoru ekonomiky dotáciou za... cez odvody za 35 mil. eur. To je to, čo som sa tam dočítal.
Druhá vec, infláciu sme mali vysokú v minulom roku, teraz sa vracia do, nazvime to bežnejších pásiem, takže opäť sa pýtam, aký, aký problém tuto adresujeme, a špecificky infláciu rieši menová politika, nie vládna.
A ak teda je zámerom stabilnejšia a nižšia inflácia v cenách potravín, čo je cieľ, s ktorým sa, samozrejme, stotožňujeme, tak to treba robiť lepšou konkurenciou v potravinovom celom reťazci, napr. podporou pridanej hodnoty, diskusiou o tom, ako financuje I. verzus II. pilier spoločnej poľnohospodárskej politiky, ako naznačil aj pán Hlina, a podobne, nie selektívnou dotáciou sektora, kde mnohé firmy a mnohé jeho subsektory sú, sú výrazne ziskové.
A mal som ešte tretiu poznámku, už nestihnem, takže ďakujem pekne.