Videokanál poslanca

aj za tie vystúpenia, odznelo tu mnoho dôležitého. Ja teda budem vo veľkej časti súhlasiť s mnohým z toho, čo tu bolo povedané. Som presvedčená o tom, že v prípade Baterkárne Šurany vláda od začiatku, ale aj vo všeobecnosti nezvládla komunikáciu tohto zámeru. Ľudia majú vďaka tomu oprávnené objektívne pochybnosti, ktoré sa ešte zväčšujú tým, že vláda v prípade tohto zámeru absolútne zanedbala komunikáciu, ignorovala ich otázky, ignorovala tie námietky, jednoducho tie pochybnosti, ktoré sa objavovali. No a vďaka tomu sa tejto témy chytili aj extrémistické politické sily a vďaka tomu sa tejto témy chytili aj dezinfoscéna a rôzne postavičky v rámci dezinfoscény. No a tak sme v situácii, kde sa k tým objektívnym výhradám, ktoré sú naozaj je to komplexná téma, tak oni sú dnes ešte komplikované tým, že sa k tomu pridali ďalšie nánosy rôznych pofidérnych a neoverených informácií. Vďaka tomu, ako táto vláda pristúpila ku komunikácii tohto zámeru tu vidíme podkopávanie dôveryhodnosti v procesy, v inštitúcie, pretože ľudia vidia, že sa jednoducho nemôžu spoľahnúť na to, že tu máme nejaké procesy, ktoré ich majú brániť, ktoré ich majú chrániť. A keď si vezmeme aj ten súčasný kontext, že len minulý týždeň sa schválili covidové amnestie, kde opäť mali sme tu nejaké pravidlá, mali sme tu nejaké procesy a vláda vlastne hovorí, že tie platiť ani nemuseli, pretože dnes ľudí ide za to odškodňovať. Je to mimoriadne nezodpovedné konanie, tak to ešte len posilňuje to podkopávanie dôveryhodnosti a dôvery ľudí v inštitúcie a procesy. A je to nezodpovedné napríklad preto, že na druhej strane, teda kým tu dávajú covidové amnestie a žiadajú aby, teda resp. ľuďom ospravedlňujú to, že pravidlá nedodržiavali, tak v prípade slintačky a krívačky hovoria počúvajte odborníkov, dodržiavajte pravidlá. Takže ja niekedy nerozumiem a hovorím si aj, že takéto správanie jednoducho každú vládu dobehne. V každom prípade na prospech Slovenska to určite nebude. Ja sa teda pristavím pri tom procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, o tom tu tiež už bolo dosť veľa povedané. Súhlasím, že v ňom teda nastali veľmi dôležité formálne chyby, či už to bolo vedomé alebo nevedomé, keď vieme, že teda pôvodne tento zámer bol chybne zaslaný iba do zisťovacieho konania, ktorému sa hovorí tak familiárne malá EIA, čo je absolútne nehodné, neprípustné pre takýto obrovský zámer, s takýmto zásadným vplyvom na zdravie a životy ľudí. A potom sa teda javilo, že akoby po tlaku tých miestnych obyvateľov, lebo bez toho by sa to určite nestalo, ja som o tom presvedčená, ako nápravu, sa tento zámer, teda akože sa tvárili, že ho rozdelili na dve a že teda do toho zisťovacieho konania išli iba nejaké prípravné práce a že tá samotná technológia, tá prevádzka ešte prejde vraj veľkou EIA. No, aj keby to takto bolo, tak to jednoznačne nie je v poriadku, lebo keď predsa už prebehne EIA a už sa povolia tie prípravné práce, ak sa tam už vybuduje nejaká infraštruktúra, ak sa tam vybudujú nejaké cestné, nejaká cestná infraštruktúra, tak akú majú mať ľudia dôveru k tomu, že potom tá druhá časť bude objektívne posúdená, keď predsa ten investor už investuje, už tam potopí nejaké náklady, ako majú dôverovať tomu, že potom bude objektívne zhodnotená tá druhá časť, ktorá je tak kľúčová z hľadiska zdravia a života. No a my teda v súčasnej situácii si ani nie sme tak celkom istí, či to teda prebehne. Ja sa pristavím aj jednoznačne pri postoji rôznych koaličných politikov, ktorí sa veľmi radi teda zaštiťujú tým, ako oni tu robia v prospech ľudí. Začnem ministrom Tarabom, ktorý... my sme mu celkovo už v tomto pléne viackrát vyčítali jeho prístup k procesu EIA do tých zásahov, ktoré robil v rámci tohto zákona a mne prišlo naozaj pokrytecké, keď sa potom ako po tlaku tých miestnych obyvateľov a aktivistov s nimi stretával a tváril sa, že teda ľuďom celý ten proces aj pochybenia v rámci toho procesu vysvetlí a citujem, povedal, že nedopustím, aby verejnosť bola ignorovaná. No, ale potom keď mal tú príležitosť s tou verejnosťou sa rozprávať na mimoriadnych výboroch, tak na ne neprišiel, rovnako ako na ne neprišli ani koaliční poslanci. My sme tam boli a tých ľudí sme si vypočuli aj neformálne, keďže na výbore ten priestor nebol, keďže koaliční poslanci neumožnili ani to, aby prebehla tá debata. Rovnako sme sa tak zúčastnili výboru, kde vlastne táto téma mala byť bodom a zvolával to v tom čase Rudolf Huliak. Nám to jednoducho bolo jedno, lebo je to dôležitá téma. Boli sme tam, aby sme sa o tom rozprávali, ale ani vtedy neprišiel dostatočný počet koaličných poslancov a neprišiel ani pán minister, ktorý vraj teda zaručí, aby verejnosť nebola ignorovaná. A zastavím sa aj pri pánovi Huliakovi, ministrovi športu dnes, ktorý v rámci tejto témy Baterkárne Šurany ľuďom nasľuboval hory doly, bol tam ešte v novembri, mal tam akože obrovské prejavy, ako on nedovolí, ako on bude bojovať za tých ľudí v Šuranoch. Žiadal vytvorenie nejakej nezávislej komisie na prešetrenie postupu. Sľuboval, keď sa ten jeho výbor, ktorý on chcel zvolať, tam sa tiež ukázala jeho politická sila a ako vôbec veľmi vehementne je on ochotný bojovať za tých ľudí, sľuboval, že keď sa neotvoril ten prvý jeho výbor, že ho zvolá v takom termíne, aby prišli aj koaliční poslanci. Tam asi zistil, že teda reálne nemá, neviem, mu na tom nezáleží dostatočne na to, aby to presadil. No a takýto výbor už zrazu neschválil, teda nezvolal, druhýkrát ho už nezvolal. Potom prišla vlastne opozícia, my sme takisto podporili zvolanie takéhoto mimoriadneho výboru vo februári, vtedy už neprišiel ani jeden koaličný poslanec, neprišiel ani pán Huliak. Takže toľko ostalo z boja proti Baterkárni. No a úplným vrcholom aktivít pána Huliaka bolo, keď sa konala prvá vláda, kde už on vystupoval ako minister športu, tak čo tam bol jeden z bodov, bolo tam schválenie Baterkárne Šurany ako strategickej investície a úplne v pohode hladko bez slova to prešlo. Takže takto vyzerá boj pána Huliaka za ľudí na vidieku, za ľudí v regiónoch. Ďakujem pekne teda. My sme sa tu rozprávali o tom minulý týždeň čo to znamená, ak sa niečo schváli ako strategická investícia, že sa tam vlastne tak, ako si to nachystala táto koalícia, tak sa tam odstránia všetky brzdy, protiváhy, že sa tam absolútne nerešpektujú práva ľudí a navrhovali sme tomuto plénu, aby opravil ten zákon tak, aby aspoň dodržiaval tie základné práva, ktoré ľuďom garantuje Ústava. To sa nestalo. Samozrejme dnes teda vidíme takisto, že táto diskusia sa nejakým spôsobom nezaujala koaličných poslancov. Opäť vidíme to či u pána Tarabu, u pána Huliaka, ale vlastne pri každom jednom koaličnom poslancovi a poslankyni, ako veľmi v realite sú ochotní bojovať za ľudí. Na záver len poviem, že naozaj považujem za veľmi nešťastné, ako takéto príklady ničia dôveru ľudí v procesy aj inštitúcie, pretože tu ľudia nemajú pri každej výstavbe vo svojom susedstve sa stať, zrazu si robiť ako rýchlokurz chémie, fyziky, toxikológie, to nemá byť úloha ľudí, nemajú na to čas a nerobí to ani dobrotu, pretože jednoducho to nie je možné, aby sa každý stal odborníkom na každú tému v každom momente a rozhodoval sa nejako za seba, lebo to robí potom aj všelijaké spochybňovanie vakcinácie atď. Ľudia majú dôverovať procesom, ako je posudzovanie EIA, toho sa majú držať, že to ich ochráni a to sa nedeje. Zakončím to teda tým, že Baterkáreň Šurany a prístup koalície je naozaj veľmi kvalitný príklad, ako tejto koalícii záleží na ľuďoch len na billboardoch, v statusoch na sociálnych sieťach, ale keď príde na činy, tak nie sú ochotní urobiť ani len to minimum, že by komunikovali s verejnosťou, že by umožnili debatu a nieto žeby sa ich zastali napríklad novelami alebo riadnymi procesmi posudzovania vplyvov na životné prostredie. Je to hanba. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo pán presedajúci, vážení kolegovia, kolegyne, ďakujem kolegovi pánovi poslancovi Krátkemu aj pánovi Čaučíkovi za predloženie tohto uznesenia, ďakujem aj za tie vystúpenia. Odznelo tu mnoho dôležitého, ja teda budem vo veľkej časti súhlasiť s mnohým z toho, čo tu bolo povedané. Som presvedčená o tom, že v prípade baterkárne Šurany vláda od začiatku, ale aj vo všeobecnosti nezvládla komunikáciu...

Ďakujem pekne, ďakujem ti, Bea, za tvoje vystúpenie. Ja sa dotknem toho, čo ty si spomínala, že vlastne tí ľudia už ani nechcú vidieť, aby minister životného prostredia Taraba, prišiel na to miesto. Oni od neho už nič nechcú počuť, oni proste povedali, že to nechcú. No a ja sa dotknem akoby inej stránky tejto celej záležitosti, ktorú tu dnes riešime, že my tie strategické investície potrebujeme. My potrebujeme vedieť priorizovať a my potrebujeme na Slovensku akcieschopnosť, keď sa pre niečo rozhodneme, aby sme to vedeli konečne zrealizovať. No lenže ak ten proces bude vyzerať takto, tak to presne tak aj vždy dopadne, že ľudia povedia, že to nechcú a ľudia budú protestovať a budú protestovať aj v prípade tých investícií, tých projektov a zámerov, ktoré Slovensko skutočne potrebuje. Ja hovorím, že toto tá nálada, ktorá sa aj vytvára takýmito, takýmito konaniami, je proste začiatok konca, pretože Slovensko všetci vidíme, že stagnuje, že sa potrebuje rozvíjať, že sa potrebujeme hýbať dopredu, ale na to treba dôveru ľudí, že tie projekty, že tie investície sa robia aj v ich prospech a na to, aby tá dôvera existovala, tak potrebujeme mať dobre nastavené procesy, vrátane toho ako fungujú strategické investície, aby ľudia mohli dôverovať bez ohľadu na to, ktorá vláda tam bude sedieť, kto o tom bude rozhodovať, tak tie procesy to majú podržať. Čiže my tento návrh, a tú opravu predkladáme toho zákona aj preto, pretože strategické investície Slovensko jednoznačne potrebuje. Toto nie je iniciatíva proti, toto je iniciatíva za, toto je preto, aby ľudia mohli dôverovať, že raz za čas ten štát hádam niekedy bude chcieť urobiť niečo aj v ich prospech.

Ďakujem pekne za slovo a ďakujem pánovi poslancovi Galkovi za jeho vystúpenie. To bol skvelý príklad, ktorý ste uviedli s tou pitnou vodou. Ja som vlastne aj v rámci svojho vystúpenia včera spomínala nejaké klamstvá, ktoré v rámci tejto kauzy porozprával pán minister životného prostredia Taraba a spomínala som, že jednou z tých klamstiev bolo aj to, že by sa teda mala zachovať tá funkcia zdroja pitnej vody, ktorú dnes plní spodná nádrž už existujúca Málinec. No my sme na to upozorňovali rovnako od začiatku, pretože takáto záležitosť, že by sa kombinovala prečerpávacia vodná elektráreň ako nejaké energetické zariadenie a zdroj pitnej vody to jednoducho na svete nikde neexistuje a tam sa vraciame k tej mágii pána Tarabu, ktorú spomínal aj môj kolega Sabo, že on to teda na Slovensku prvýkrát magicky zvládne, dokonca vo svojich klamstvách zašiel tak ďaleko, že dokonca tvrdil, že keď sa budovala tá spodná nádrž, tak už vtedy sa myslelo na to, že raz to bude tou prečerpávacou vodnou elektrárňou, čo je samozrejme úplný nonsens, keďže sa to budovalo ako zdroj pitnej vody a tieto dva účely nie sú zlučiteľné. Tak pán minister si asi myslí, že ľudia sú hlúpi, no nie sú. Aj miestni obyvatelia, aj všetci ľudia na Slovensku myslím si, že toto veľmi ľahko pochopili a pochopia a ja ho teda aj kvôli tomuto veľmi dôležitému dôvodu v čase klimatickej zmeny s pitnou vodou sa naozaj nepoďme zahrávať, tak ho vyzývam, nech sa vráti z tej kratšej cesty a tento projekt stopne.

Komunikoval, nieže s miestnymi obyvateľmi, on vôbec nekomunikoval so samosprávami, s obcami ani s vyšším územným celkom. Videli sme, že sa to pánovi ministrovi aj vypomstilo, že sa aj samotné tie obce vyjadrili, teda neprijali tento zámer s, s potešením. Naopak, vyjadrili sa proti. A pán minister by možno vďaka tomu aj vedel, že ten projekt konkrétne Málinca je v rozpore s územnými plánmi obcí aj kraja, to znamená, že ten projekt, ktorý on v skutočnosti dal do procesu schvaľovania za strategickú investíciu, takže tam došlo, že, že nespĺňa zákonom určené pravidlá. Keby sa rozprával s tými samosprávami, dal im právo zapojiť sa, vyjadriť sa, pretože si poznajú svoje územia, tak by to vedel a nemuselo by dôjsť k takémuto porušeniu zákona. Ja zároveň hovorím, že to je predsa aj ten nástroj, že keď tu máme nejaký projekt, ktoré má byť natoľko dôležitý celospoločensky dôležitý, tak je dô, je naozaj kľúčové zapojiť všetkých stakeholderov, vrátane samospráv čo najskôr, pretože to zvyšuje tú pravdepodobnosť, že potom ten projekt príjme aj verejnosť a nebude to vyzerať tak, ako to vyzeralo v prípade Málinca, kde jednoducho ľudia už len zo samotného faktu, že sa o tom dozvedeli z nenazdajky, nemali žiadne informácie, tak bolo úplne jasné ako sa k tomu postavia. No a napokon zavádzame tiež povinnosť pripomienkového konania pri návrhu strategickej investície na minimálne 15 dní. Videli sme, že ľudia v prípade Málinca dostali 5 dní, čo ako som už včera spomínala, je neuveriteľné, že ešte ten spôsob akým to minister Taraba obhajoval, že on má rád dynamiku v procesoch. No tak on, hlavne má ľudí v neúcte. Keď sa tu mohla koalícia tri a viac mesiacov dohadovať o flekoch a riešiť si svoje spory, aby ľudia dostali 5 dní na to, aby sa vyjadrili o niečom, čo tak zásadne ovplyvní ich životy, je naozaj neúctivé, preto túto lehotu navrhujeme predĺžiť. Zároveň chcem povedať, že minister Taraba deklaroval, že vyhodnocovanie celého toho projektu alebo teda toho pripomienkového konania v prípade Málinca, bude trvať mesiace, to znamená, že táto novela ak sa príjme, ak ju tento parlament schváli, tak vytvára tak, tak sa dotkne aj toho projektu Málinca. To znamená, že dnes tu máme ten pre, presne ten priestor, ktorý potrebujeme, aby sa stihol opraviť mechanizmus strategických investícií, a aby tie prijaté zmeny posilnili postavenie ľudí na Podpoľaní, ale aj všade na Slovensku. Lebo viete, my to vidíme tak, že za ľudí na vidieku, v regiónoch treba bojovať nielen na papieri a vyhláseniami na sociálnych sieťach, ale hlavne činmi. Ja vás preto, hlavne teda samozrejme, aj kolegov z opozície, ale kolegov, kolegyne z koalície vyzývam, aby ste sa naozaj konečne zastali týchto ľudí na Podpoľaní. Mnohí z vás sa vyjadrili alebo mali nejaké znepokojivé vyjadrenia už v tom čase, že sa ten proces ani vám nepozdával. Toto je vaša príležitosť, aby ste sa za tých ľudí, ale aj ľudí všade na Slovensku postavili. Preto vás prosím o podporu tohto zákona.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja budem teda pokračovať po včerajšku, len pripomeniem, že sa teda rozprávame o novele zákona o strategických investíciách, ktorú predkladáme ako odpoveď na kauzu prečerpávacej Vodnej elektrárne Malinec, čo bol taký prvý praktický príklad, na ktorom sme vlastne videli tie dôsledky, tie efekty v praxi, ktoré táto novela má. O tej, o tom projekte prečerpávacej vodnej elektrárne sme sa vlastne dozvedeli úplne znenazdajky až v tom čase, keď sa rovno malo vo veľmi krátkom, päťdňovom pripomienkovom konaní schvaľovať tento projekt za strategickú investíciu a malo sa tak diať bez debaty, bez akýchkoľvek analýz, bez riadnych podkladov, rovno teda sa malo schváliť, že za 2,5 miliardy vybudujeme tento projekt, ktorý by zásadným spôsobom zasiahol do života miestnych obyvateľov. Ja som včera skončila vlastne pri tom, že je úplne prirodzené, že obyvatelia tejto lokality Podpoľania sa zľakli, aj preto, že to naozaj prišlo veľmi znenazdajky, ale aj preto, pretože akonáhle by sa ten projekt schválil ako strategická investícia, tak by sa uvoľnili všetky brzdy a protiváhy a prišli by o svoje práva a v podstate ten osud by už bol spečatený a mnoho tých procesov by prebehlo len proforma.
My sme na tieto nedostatky v Progresívnom Slovensku upozorňovali už v čase, keď sa táto legislatíva prijímala. Aj tu môj kolega a najmä môj kolega Ivan Štefunko, ktorý o tom určite povie viac. A my teda po tejto kauze, ktorá stále prebieha a je stále aktuálna, sme sa rozhodli ako riešenie aj pre miestnych obyvateľov, ale pre všetkých ľudí na Slovensku priniesť túto novelu, ktorá reaguje práve na tie nedostatky, ktoré sa ukázali aj pri Malinci.
V novele sme sa teda zamerali na tie ustanovenia, ktoré na jednej strane teda umožňujú inštitút strategických investícií zneužívať, ako jednu oblasť, idú proti základným právam ľudí, vedú k nehospodárnosti a sú netransparentné. Teraz ich postupne predstavím. Čiže my považujeme za veľmi dôležité, aby sa ten inštitút strategických investícií nezneužíval, nevyužíval neprimerane, aby sa nemohol využívať na príliš široké spektrum projektov, pretože, ako sme si povedali, ak tie strategické investície majú fungovať, tak naozaj ten režim po ich schválení musí vyzerať inak, ak si ako krajina povieme, že nejaký projekt, že nejaká výstavba je prioritou, tak naozaj potom sa treba tomu prispôsobiť, samozrejme treba dodržať nejaké základné pravidlá, ktoré si povieme, ale ten proces naozaj má už ísť potom rýchlo a hladko.
My navrhujeme, aby sa zúžila a upravila definícia strategických investícií, pretože dnes naozaj tak, ako sú stanovené tie podmienky, tak je to možné tento štatút prideliť, priznať naozaj širokému okruhu projektov. My preto zvyšujeme, navrhujeme zvýšiť minimálnu hodnotu investície na 100 miliónov a zároveň aj sprísňujeme pravidlá, aby sa investorom v prípade takejto investície, ktorá sa má stať strategickou, aby investorom mohol byť skutočne len verejný subjekt a bola tam stopercentná účasť štátu, aby sme zabránili zneužívaniu.
Ďalšia veľká oblasť, ktorú reflektujeme v našej novele, sú, je ochrana práv dotknutých ľudí. Zavádzame možnosť odvolať sa voči rozhodnutiu o vyvlastnení, lebo to naozaj nie je nejaká sranda. Tie možnosti, ktoré strategické investície ponúkajú, sú, sú to naozaj vážne zásahy a je veľmi potrebné ľuďom priznávať a chrániť tie základné práva, ktoré majú. Jedným z nich je dnes chýbajúca možnosť odvolať sa voči rozhodnutiu o vyvlastnení.
Ďalšou takouto, takýmto nástrojom, ktorý dnes chýba a ktoré navrhujeme zaviesť, je právo obrátiť sa na súd v prípade zániku práv tretích osôb v momente, keď sa, totiž ten dnešný stav je taký, že v momente, keď sa nejaký projekt určí za strategickú investíciu, tak zanikajú aj práva tretích osôb, ktoré sú voči dotknutým nehnuteľnostiam. My im tam zavádzame aspoň ten mechanizmus, to právo základ... domôcť sa základnej spravodlivosti a obrátiť sa na súd. Takisto navrhujeme vypustiť inštitút medzitímneho rozhodnutia, ten vlastne, znie to tak veľmi zvláštne, asi si nikto nevie veľmi predstaviť, čo sa skrýva pod týmto pojmom. V skutočnosti to umožňuje vyvlastniť pozemok ešte pred tým, ako sa dohodne náhrada, ako sa dohodne tá náhrada, za ktorú sa ten, tá nehnuteľnosť má vyvlastniť. Je to právo, ktoré je garantované ústavou. Tento inštitút teda my nepovažujeme, že by bol v súlade s ústavou a navrhujeme ho vypustiť.
Potom, samozrejme, sú tam ešte také drobnejšie úpravy, ktoré navrhujeme predĺži... teda jedná sa najmä o predĺženie rôznych lehôt, napríklad predlžujeme lehotu na písomné oznámenie začatia prípravných prác investorom na dotknutých pozemkoch. Jednoducho zase, ak sa schváli strategická investícia, tak v podstate investor tam môže takmer okamžite začať s prípravnými prácami, ktoré sú rôzneho charakteru, možno nejaké terénne, ale sú to aj práce typu vykonávanie nejakých geologických prieskumov, geologických vrtov, to znamená, sú to celkom vážne zásahy do tých nehnuteľností. Predlžujeme preto lehotu na to oznámenie, aby ľudia naozaj včas vedeli, že takéto niečo sa ide diať. A rovnako tak navrhujeme predĺžiť lehotu o pätnásť dní na vypracovanie stanoviska z procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie EIA. Ten čas, ktorý je momentálne určený v zákone, neumožňuje, neumožňuje vykonať posúdenie, ktoré by bolo kvalitné. Jednoducho nie je to zlučiteľné s realitou. Navrhujeme to preto predĺžiť.
Ďalej taký veľký balík zmien pri, alebo teda taký balík zmien, ktorý prinášame, súvisí s tým, že na strategické investície, keďže ide veľmi často o veľmi hodnotné projekty, ktoré si budú vyžadovať veľa nákladov, tak my si myslíme, že by sme na ne mali mať tie najvyššie nároky, aj čo sa týka hospodárnosti. Dnes existuje v zákone možnosť obchádzať pri hodnotení projektu ministerstvo financií. My s touto úpravou nesúhlasíme a navrhujeme opätovne zaviesť povinnosť, aby sa ku každému projektu, ktorý má byť strategickou investíciou, vyjadroval Útvar hodnoty za peniaze pod ministerstvom financií, pretože práve v tomto inštitúte sú kumulované dlhoročné skúsenosti s hodnotením verejných investícií a my to teda považujeme za veľkú pridanú hodnotu a považujeme to za ten kvalitatívny nárok, ktorý by sme na tak dôležité projekty, ako sú strategické investície, mali jednoznačne mať.
Navyše pokiaľ by sme takúto možnosť umožnili obchádzať, ako je to dnes, tak sa môže stať, že projekt strategickej investície bude posudzovaný na, v rámci nejakého inštitútu na rovnakom ministerstve, to znamená, že tam môže dochádzať ku konfliktu záujmu a chýba akoby aj taká krížová kontrola, že sa na to proste pozrú ďalšie oči, čo zase, hovorím, že to sú projekty v hodnote miliárd eur, takže by sme naozaj mali mať veľmi vysoké nároky, čo sa týka hospodárnosti.
A ako taký štvrtý balík zmien, ktoré navrhujeme, tak tie smerujú k zvyšovaniu transparentnosti celého procesu. Navrhujeme, aby sa všetky žiadosti o osvedčenia o strategických investíciách zverejňovali na webe. Dnes taká povinnosť neexistuje a my si myslíme, že ľudia majú právo vedieť, aké sú plány v tomto smere. Takisto zvyšujeme zapojenie dotknutých samospráv povinnosťou vyžiadať si od nich stanovisko v lehote minimálne 21 dní. Videli sme to aj v prípade Malinca. Pán minister životného prostredia nekomunikoval nieže s miestnymi obyvateľmi, on vôbec nekomunikoval so samosprávami, s obcami, ani s vyšším územným celkom. Videli sme, že sa to pánovi ministrovi aj vypomstilo, že sa aj samotné tie obce vyjadrili, teda neprijali tento zámer s potešením, naopak vyjadrili...
=====

a to nehovorím ani o tom, čo je ešte kapitola osebe sama, že tá spodná nádrž, ten malinec (pozn. prepis.: nezrozumiteľne vyslovené), ktorý dnes už existuje, slúži ako zdroj pitnej vody. A tam, síce teda minister sa, sa tvári, a to si ešte povieme, že tento účel by mal byť zachovaný, tak ak by to tak bolo, tak nejaké básnenie o tom, že by to malo pomôcť cestovnému ruchu, je úplne scestné, pretože tam sú tie pravidlá prístupu na tú vodnú plochu a do okolia ešte inak prísne a rovnako by sa to prísne dotýkalo aj miestnych obyvateľov, bolo by to jednoducho oveľa širší perimeter, oveľa viac ľudí, ktorých by tá výstavba vrchnej nádrže zasiahla.
Pán predsedajúci, ja teda iba avizujem, že som ešte neskončila, ale prerušujem až (pozn. prepis.: nezrozumiteľne vyslovené) v tom ďalšom bode. (Reakcia predsedajúceho mimo mikrofónu..)

Ďakujem pekne za slovo.
Takže ako som to už v úvode načrtla, tak tento náš zákon, táto novela jednoznačne reflektuje tú kauzu prečerpávacej vodnej elektrárne Málinec, ktorá sa nám tu objavila niekedy, to bolo koncom minulého roka znenazdajky do, rovno do pripomienkového konania v dĺžke päť dní, prišiel znenazdajky naozaj ten zámer, že by sa časť územia okolo látok na Podpoľaní mala zatopiť a mala by vzniknúť takáto, mala by tam vzniknúť vodná nádrž, ktorá by spoločne s vodnou nádržou už existujúcou Málinec vytvorila prečerpávaciu vodnú elektráreň. No a problém bol, že prvýkrát, úplne prvýkrát sme o tom počuli vtedy, keď pán minister Taraba to rovno chcel označiť za strategickú investíciu. A pripomeňme si, že ten inštitút strategických investícií nám slúži presne na to, že, alebo teda mal by po správnosti, že si určíme veľmi podľa prísnych kritérií nejaké priority a keď sa to za tú strategickú investíciu schváli, tak potom to už pôjde veľmi rýchlo, lebo sa na tom ako spoločnosť zhodneme, že pre Slovensko je to natoľko dôležité, že to potrebujeme urýchliť. A je to absolútne pravda, my takéto strategické investície ako také, ak sú správne nastavené, potrebujeme, pretože stačí sa proste porozhliadnuť, nemáme tu dostavané diaľnice, máme problém so železnicami, jednoducho my máme problém realizovať takéto veľké infraštruktúrne projekty a to, že tie procesy v prípade takýchto naozaj priorít idú pomaly, je jedným z problémov, prečo ich tu aj na Slovensku nemáme. Samozrejme tých problémov je viacero, o tom by sme sa mohli rozprávať, prečo to tak je a kto za to môže, ale dnes sa tu rozprávame teda o tých procesoch.
No a ako som teda spomínala, táto kauza Málinca nám teda ukázala tú aroganciu ministra Tarabu preto, pretože my sme vôbec prvýkrát sa dopočuli o tom, že by nejaká prečerpávacia vodná elektráreň mala existovať vtedy, keď si to rovno pán minister chcel nechať odklepnúť, že to bude strategická investícia. To znamená, že tu neprebiehala vôbec žiadna debata, tí obyvatelia o tom absolútne netušili a jednoducho dozvedeli sme sa o tom my všetci, aj tí ľudia, ktorých sa to bytostne dotýka, ktorým by zaplavilo pozemky, ktorým, ktorí by zrazu v susedstve mali takúto chránenú plochu, tak sa to dozvedeli až v tom čase, keď sa to rovno išlo schvaľovať za strategickú investíciu.
Čiže jednak sa to dozvedeli absolútne znenazdajky, ale nešlo len o ten moment prekvapenia, ale aj o to, že pán minister to predkladal bez, do toho pripomienkového konania bez akejkoľvek analýzy, bez akýchkoľvek podkladov, naozaj kto videl to pripomienkové konanie a ten podklad, tak to malo snáď dve A4-ky a chýbalo tam akékoľvek posúdenie dopadov, ktoré to bude mať, a aj to, že či tento projekt, tento mega projekt za 2,5 mld. jednoducho je tým najlepším spôsobom, ako dokážeme takúto obrovskú sumu peňazí investovať. Lebo teda tých 2,5 mld. eur to nie je vreckové pána Tarabu a je potrebné to náležite zdôvodniť.
Ja sa ináč nečudujem, že pán minister využil teda príležitosť, keď sa mu naskytla, lebo my predsa vidíme v jeho konaní, že on dlhodobo hľadá tú príležitosť realizovať si na Slovensku svoj veľký budovateľský sen od začiatku alebo od nástupu, od jeho nástupu na ministerstve sme najprv počuli o plazmových elektrárňach alebo plazmových spaľovniach, ktoré chcel na Slovensku budovať, hoci je to technológia, ktorá vo svete nie je rozšírená, je to jednoducho nejaká fikcia, ktorú on si povedal, že práve na Slovensku ju sem on prinesie, samozrejme po možno zopár týždňoch ostalo úplne ticho. Veľmi podobne to bolo v prípade jeho zámeru budovať na Slovensku technológie zachytávania uhlíka, čo bol jeho nápad, akým presmerovať peniaze, ktoré boli určené na dekarbonizáciu U. S. Steel Košice, o ktorom sa dlhodobo vedelo, že teda sa to tam, tie peniaze z plánu obnovy nebudú môcť využiť. Pán minister teda najprv mesiace to nechával vyhniť, potom prišiel s megalomanským nápadom, že tak my tu na Slovensku zase budeme v niečom prví a budeme zachytávať uhlík, samozrejme táto idea tak ako všetky jeho ostatné zakapala, zapadla, nič také sa nerealizovalo, no a dodnes počúvame vlastne o jeho sne na Slovensku vybudovať tri-štyri spaľovne a pripomínam len, že ten sen je tak silný, že on o nich hovorí, či sa rozprávame o komunálnom odpade, či sa rozprávame o environmentálnych záťažiach alebo či sa rozprávame o slintačke a krívačke a potrebuje zneškodňovať tie mŕtve telá dobytka, pričom to sú všetko absolútne iné zariadenia, ktoré nefungujú rovnako, environmentálne záťaže nemôžete zneškodňovať v bežných spaľovniach odpadu na komunálny odpad a spaľovne odpadu tiež nie sú kafilérie, je tam rozdiel.
No a ja si teda myslím, že keď neviem odkiaľ teda prišiel pán minister s týmto nápadom, ale jednoducho povedal si, že no toto by už mohlo, mohlo vyjsť a že už by sa ten jeho budovateľský sen mohol splniť a namiesto toho, aby otvoril debatu, lebo debata je legitímna, môžeme mať debatu o tom a poďme mať debatu o tom, či Slovensko potrebuje prečerpávaciu vodnú elektráreň, či je to ideálne, či to zapadá do toho energetického mixu, či je to niečo, čo Slovensko potrebuje, či práve túto formu a kde sa to možno môže vybudovať a aké sú tie alternatívy. Jednoznačne poďme mať debatu. No len to je tá odvaha pána ministra Tarabu, ktorá ale tam sa vyskytuje veľmi podobne naprieč tým rezortom, že namiesto tej debaty rovno chcel potichučky, zákerne si to rovno nechať odklepnúť ako strategickú investíciu, čo by vlastne znamenalo, že celý ten systém nejakých bŕzd a protiváh procesov, do ktorých sú zainteresovaní miestni obyvatelia, samosprávy, jednoducho všetky možné subjekty, ktorých sa to môže týkať, bez nejakej odbornej diskusie, to všetko by bolo potlačené, však načo mať debatu, keď si to rovno môže nechať schváliť.
No a tak teda ľudia, miestni, samosprávy, všetci dostali päť dní, celých päť dní na to, aby sa zorientovali, takto, v prvom rade aby si všimli, že sa vôbec niečo deje, pretože ten zámer sa vlastne objavil len na portály, ktorý bežne ľudia ani nevedia, že existuje, takže sa v prvom rade si museli všimnúť, že sa niečo vôbec deje v ich okolí, museli sa zorientovať, o čo ide, čo je to tá prečerpávacia vodná elektráreň, museli si naštudovať teda nie veľa podkladov, ktoré dal k dispozícii pán minister, skôr to, čo všetko nepovedal, si museli ľudia naštudovať a museli si, sa zorientovať v tých procesoch a aj predložiť svoje námietky za celých päť dní. Ja len pripomínam, že vládna koalícia tu bola schopná mesiace riešiť svoje vlastné konflikty, mesiace, vyše tri mesiace tu nezasadal parlament, ale miestni ľudia, ktorých sa bytostne týka takýto zámer zatopenia časti ich susedstva, dostali päť dní.
No, je teda úplne pochopiteľné, že ľudia sa zľakli, no zľakli sa preto, pretože to prišlo znenazdajky, bez diskusie, preto, že minister s nimi nediskutoval ani predtým, ani potom, ako celá tá debata vypukla, nevycestoval tam napriek tomu, že sa tam konali verejné diskusie, verejné stretnutia, na ktorých som sa ja aj moja kolegyňa Bea Jurík zúčastnili, minister si tú námahu nedal, za celý ten čas s nimi vlastne komunikoval len prostredníctvom tlačových konferencií, na ktorých neprejavil žiadnu empatiu, nič nevysvetlil, situáciu neupokojil, naopak, vysmieval sa, vyhrážal a klamal. Ja pripomeniem niektoré tie klamstvá, ktoré on v tom kontexte spomínal, lebo tie jednoznačne treba pripomínať, lebo to hovorí veľa o charaktere pána Tarabu.
Čiže hovoril o tom, že tá plánovaná vodná nádrž by ovplyvnila vraj päť chatiek alebo v inom kontexte alebo teda pri inej situácii to nazval päť chalúpok a jedno družstvo, hoci v skutočnosti by sa týkala viac ako päťdesiatich nehnuteľností a stoviek ľudí. Klamal tiež o tom, lebo tu on si vymyslel taký príbeh, ako tí miestni obyvatelia budú vďaka tejto perfektnej príležitosti a výstavbe prečerpávacej vodnej elektrárne technického diela, ako budú profitovať z cestovného ruchu. To je, to je asi moje najobľúbenejšie, čo minister Taraba v tomto povedal. Každý, kto napríklad bol sa pozrieť niekedy pri prečerpávačke na Čiernom Váhu, tak veľmi dobre vie, že takáto technická stavba neslúži ako atrakcia, do priestoru nielenže tej vodnej plochy, ale aj do okolia je prísny zákaz vstupu a to nehovorím ani o tom, čo je ešte kapitola osebe sama, že tá spodná nádrž, ten Málinec, ktorý dnes už existuje, slúži ako zdroj pitnej vody a tam, síce teda minister sa tvári, a to si ešte povieme, že tento účel by mal byť zachovaný, tak ak by...
=====