Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
No ja veľmi rada využijem tento priestor v záverečnom slove, aby som možno zhodnotila aj to, ako tu prebiehala tá rozprava k odvolávaniu vlády ako aj jednotlivých jej členov a členiek alebo respektíve členky. Ja som si vtedy myslela, že tým dnom, čo tu môžeme zažiť, je tá forma. Teda, že to bola zlúčená rozprava, všetky body naraz, aby to nedávalo zmysel, aby sa tu naozaj miešali hrušky s jablkami. Potom som si myslela, že tým dnom bude to, že ideme o tom rokovať v noci, keď bežní ľudia, ktorí normálne vstávajú ráno do práce, spia, tak aby to, samozrejme, počulo a videlo čo najmenej ľudí, myslela som si, že to je to dno. Potom som si myslela, že dnom je v skutočnosti ten fakt, že vláda vo svojej arogancii sa tu ani len neukázala, ani jeden jediný jej člen sem neprišiel, aby si vypočul zástupcov nemalej časti voličov a voličiek alebo nebodaj, aby obhájil svoje správanie, bačovanie na rezorte, aby argumentoval, aby vyvracal to, čo tu my hovoríme. Nie.
No a teraz budem trošku osobná, ale podľa mňa v skutočnosti tým najlepším symbolom tej skutočne nízkej úrovne, ktorú malo celá táto rozprava, celé toto odvolávanie, tak najlepším symbolom podľa mňa v skutočnosti bola reakcia ministra životného prostredia Tarabu na túto rozpravu. Ja som tu v tom čase naozaj takmer hodinu ako navrhovateľka venovala jemu, naozaj som išla vecne po témach, to podľa mňa potvrdí aj pán predsedajúci, ktorý sa vyjadril, že moje vystúpenie bolo vskutku obsažné, vecne som sa venovala témam, riešila som jednotlivé organizácie, jednoducho všetky problémy, ktoré Tomáš Taraba Slovensku vyrobil. On tu nebol, zbabelo neprišiel, neprišiel sa obhájiť. No a potom nám ukázal niečo, čo je symbolom tejto vlády a tejto koalície, ukázal, že hrdinom vie byť len za klávesnicou na internete. Vie, že jeho zlyhania sa v skutočnosti, v realite, tu v tomto pléne ospravedlniť nedajú, a tak ako vždy, len prízemne útočil. A musím povedať, že mne tento jeho útok, ale vlastne, keď som sa o tom aj dočítala, lebo, samozrejme, veľmi osobne sa venoval aj konkrétne mne, tak ja musím povedať, že mne ten útok pripadal vlastne aj trošku nemastný a neslaný, až takmer zúfalý, aj mi to prišlo trošku zvláštne, že prečo si na svoje vlastné sociálne siete, keďže namiesto toho, aby sedel v tomto pléne a obhajoval sa, tak on si tam naozaj po nociach strihá videjká a zavesil si tam video, ako mu niekto nakladá. V rovnakom duchu potom pridal a natočil dokonca špeciál svojho nového podcastu Teraz Taraba, ktorý vychádza bežne iba každú nedeľu, ale mali sme tu štvrtkový špeciál. Namiesto toho, aby sa prišiel obhájiť sem, tak opäť si vybral čo? Bezpečný priestor svojej kancelárie, bezpečný priestor internetu, kde svojich fanúšikov vie takto poslať, keď útočí, samozrejme, najradšej na ženy, to je Tomáš Taraba - zbabelý, najzbabelší minister, akého sme tu mali. Viete, mne sa smeje aj sa mi smial v tom, v tom podcaste, že, že ja som priznala, ja som to priznala, že som jednotkárka, taká tá jednotkárka, ktorá sa pripravuje, ktorá sa snaží a ktorej záleží a, áno, potom niekedy aj robím chyby. Ja to priznám, takáto som, ale tisíckrát, tisíckrát budem radšej jednotkárka, ktorá občas urobí chybu ako tento náš kráľ Slnko, ktorého do politiky vyniesla fašistická ĽSNS. (Potlesk.) A preto veľmi rada využijem tento priestor a toto svoje vystúpenie k dôvodom, pre ktoré Tomáš Taraba nieže mal byť dávno odvolaný, ale prečo sa ministrom nikdy nemal stať. Zopakujem.
No uveďme si najprv ten základný motív, ktorý som už načrtla. Bolo to koncom roku 2025, keď sa podľa mňa minister Taraba naozaj tak poriadne prejavil, čo je jeho podstatou, čo je v jeho vnútri. Ak si možno niektorí spomínate, stál tu na tomto mieste a vykrikoval ja som štát, ja som štát. Ešte si tak ako ťahal sa za to svoje sačko, on je vicepremiér, on je štát. Podľa mňa to veľmi dobre ilustrovalo jeho túžbu po absolutizme, lebo vieme, kto ešte o sebe hovoril štát som ja, francúzsky panovník. Jednoducho Tomáš Taraba, ktorý by chcel byť tým panovníkom, chcel by odstrániť všetky prekážky v podobe demokracie, slobody a práv ľudí.
Ale akokoľvek to pôsobilo v tom čase absurdne, ja som naozaj rada, že sme toto mohli zažiť, že sme mohli takto nazrieť do jeho vnútra, pretože podľa mňa to ukázalo tú podstatu, to, čo definuje a motivuje všetko jeho správanie a konanie tu v tomto pléne, na jeho rezorte. Tomáš Taraba sa jednoducho správa ako kráľ, panovník, monarcha, a tak sa správa aj k svojmu vlastnému ministerstvu, akoby ho mal v osobnom vlastníctve, akoby slúžilo len jemu. A tak výsledok jeho pôsobenia na ministerstve môžeme naozaj zhrnúť do veľmi jednoduchej rovnice. Všetko pre neho a pre jeho známych, a pre bežných ľudí vôbec nič. On mocensky pretláča naozaj záujmy seba, svojich známych, či sú to developeri v národných parkoch, oligarchovia túžiaci po jazierkach alebo oligarchovia s nechcenými environmentálnymi záťažami, alebo pretláča záujmy autokratov pri vodných dielach. Pritom na bežných ľudí a ich problémy si čas nenájde, ich problémy prehliada, ignoruje a často úplne vedome koná vyložene proti nim.
Poďme si teda rozobrať ako vyzerá Slovensko podľa Tomáša ja som štát Tarabu. Tak v prvom rade je to štát len pre vyvolených. Podľa mňa úplne najkrajšie sme to videli za tie posledné mesiace a hneď niekoľkokrát. Začnem jeho najaktuálnejšou kauzou - Tarabovou eurofondovou výzvou na jazerá pre boháčov v ich luxusných rekreačných strediskách. A ja si ináč trochu myslím, že práve preto sa za tento týždeň tak rozzúril, naozaj rozzúril a išiel z neho jed, ktorý smeroval konkrétne aj na mňa, pretože si myslím, že práve touto kauzou som trafila do čierneho. Rezort životného prostredia ešte minulý rok vypísal eurofondovú výzvu, ktorá mala názov Vodozádržné opatrenia na adaptáciu na zmenu klímy v sídlach a krajine. Táto výzva mala veľmi správne slúžiť na riešenie dopadov klimatickej zmeny, na riešenie toho, čo naozaj už poznáme a zažívame každý jeden z nás, to, vďaka čomu už nikto klimatickú zmenu popierať nemôže. To sú tie suchá, horúčavy, prívalové dažde. A táto výzva teda mala naozaj ušľachtilý cieľ, bola veľmi správna. Podľa mňa, keď sa pozrieme na tieto dopady, úplne logické a správne by bolo smerovať tieto milióny z eurofondov k tým ľuďom, ktorí sú najzraniteľnejší a do tých oblastí, ktoré sú najohrozenejšie. Len to stručne načrtnem.
V prípade horúčav a sucha sú to najmä južné okresy - Nové Zámky, Šaľa, Rimavská Sobota alebo Komárno. Vieme, že práve v okrese Komárno v Hurbanove bola aj doteraz historicky najvyššia teplota nameraná 40,3 stupňa Celzia. Južné okresy sú špeciálne zraniteľné aj preto, pretože v nich žije naozaj vysoký podiel obyvateľstva nad sedemdesiat rokov a práve tí sú veľmi citliví na dopady klímy ako horúčavy, špeciálne zle ich znášajú, a zároveň v južných okresoch máme aj iný známy problém, že je tu zlá dostupnosť zdravotnej starostlivosti, teda tie vzdialenosti k nejakému najbližšiemu zdravotnému stredisku sú v pomere k iným častiam Slovenska vysoké, a teda to celé situáciu ešte zhoršuje. Ak sa potom pozrieme na druhý opačný akoby fenomén, a to sú tie prívalové zrážky, tak tam sú zase najohrozenejšie severné okresy, najmä okres Kysucké Nové Mesto, Tvrdošín alebo Dolný Kubín.
No a ja teda, keď som otvorila výsledky tej výzvy, tak som čakala, že tam naozaj toto uvidím, že tam uvidím tie najohrozenejšie obce a že tam uvidím riešenia a opatrenia pre nich prínosné, že jednoducho pôjdu tie peniaze tam, kde ich treba. No ale po preštudovaní výsledkov som presvedčená, že práve v týchto oblastiach ľudia, ktorí to najviac potrebujú, z tých peňazí neuvidia vôbec nič. Celkovo v tejto výzve bolo 52 projektov, uspelo šesť. A konkrétne obciam a mestám alebo podobným inštitúciám sa nedarilo, čo je paradoxom, pretože práve tie majú možnosť a schopnosť ovplyvňovať verejné priestranstvá, ovplyvňovať ten priestor, kde sa premelie naozaj veľký počet ľudí, teda to má šancu priniesť úžitok veľkému počtu ľudí. No ale tým sa nedarilo. A komu sa, naopak, darilo, boli známi a vplyvní slovenskí veľkopodnikatelia, ich projekty pritom sú naozaj až podozrivo podobné, a tak tri štvrtiny z tejto výzvy potečie do jazierok slovenských veľkopodnikateľov na Donovaly, do Bachledky a do golfového rezortu v Skalici.
Pripomeniem aj konkrétne, kto uspel. Tak ako prvý to bol Ivan Kmotrík, ktorému ministerstvo odsúhlasilo jeden a pol milióna na projekt jazierka v jeho súkromnom golfovom stredisku na Záhorí. A ja sa pri tomto pýtam, hoci si myslím, že to je tak do očí bijúce, že tomu naozaj rozumie každý, že tento príklad je ten najkrajší, na tom to naozaj pochopí každý, ale pýtam sa - je golfové jazierko v súkromnom rezorte tohto oligarchu, tohto boháča, je to projekt vo verejnom záujme? Budú z toho benefitovať bežní ľudia? Bude z toho benefitovať verejnosť? A bude v skutočnosti tento projekt mať za cieľ tú ochranu životného prostredia, to riešenie dopadov klimatickej zmeny, to riešenie sucha, horúčav, prívalových zrážok, alebo ten účel je v skutočnosti úplne iný? Poviem k tomu aj zopár faktov. Takéto jazierka sú v golfových rezortoch naozaj úplne bežnou atrakciou. Je to jednoducho prekážka, atrakcia, niečo, čo sa tam bežne buduje. Zároveň toto ihrisko je známe aj tým, že v minulosti malo problém so suchom. Pamätajú si niektorí miestni naozaj spálené golfové trávniky, vďaka čomu sa museli rušiť turnaje a medzi ľuďmi sa aj šepkalo, že toto golfové ihrisko sa bude musieť zatvárať. Problém bol, že tie existujúce jazierka, ktoré tam sú, ktoré sa používajú na závlahu, lebo ten zelený hustý golfový trávnik jednoducho nevyrastie sám od seba, tu nemáme také klimatické podmienky, tak tie jazierka, ktoré sa používali na závlahu, jednoducho nestačili. A myslím, že za všetko hovorí fakt, že to nové jazierko, ktoré sa tu má vybudovať z peňazí nás všetkých, z verejných financií, bude prepojené s jedným z existujúcich. Tak nech sa páči, myslím si, že to, že či tu má prednosť hospodársky účel, zavlažovanie, niečo, z čoho priamo benefituje súkromný majiteľ, z čoho má priamo zisky jeho firma, či to prevažuje to alebo tu prevažuje naozaj ten ušľachtilý cieľ ochrany ľudí pred dopadmi klimatickej zmeny. Myslím, že relevantné je tiež to, že len päťsto metrov od tohto golfového ihriska sa nachádzajú Skalické rybníky, možno ich niektorí miestni tuto poznáte, čo sú naozaj oveľa väčšie vodné plochy, ktoré už dnes výrazne ovplyvňujú tú lokálnu mikroklímu. No a keď sa bavíme o tom, či to bude prinášať benefit pre verejnosť, či to bude prinášať benefit pre bežných ľudí, tak za všetko hovorí, že ak chcete sa dostať do tejto lokality, ak chcete mať úžitok z tohto jazierka, tak potrebujete zaplatiť ako vstupné členské 1 500 eur.
Ďalším z úspešných v tejto eurofondovej výzve ministra Tarabu bol Boris Kollár, ktorý má dostať 600-tisíc na nádrž priamo v centre jeho lyžiarskeho rezortu na Donovaloch. Alebo ďalší lyžiarsky rezort tentokrát v Bachledke. Za tým stojí bývalý biznisový partner práve zmieneného Borisa Kollára - Peter Struhár, možno ho nepoznáte, je taký menej nápadný, ale jedna z vecí, ktorá ho práve dostala do pozornosti verejnosti, je komunikácia v rámci Kočnerovej threemy, kde mal dokonca aj prezývku, prezývali ho Červený pes. No a tento vplyvný podnikateľ má dostať alebo jeho rezort má dostať 5,4 milióna na vybudovanie dvoch vodných nádrží. Tu sa naozaj ani netvária, že by to malo byť nejaké prírode blízke opatrenie. Ide o dve betónové nepriepustné obrovské veľké vodné nádrže a priamo v tom projekte sa píše, že budú využívané na zasnežovanie. Tak ja sa opäť pýtam, slúži toto v skutočnosti na ochranu ľudí pred dopadmi klímy alebo to v skutočnosti slúži ako pomoc tomuto konkrétnemu podnikateľovi pri jeho podnikateľských činnostiach? Lebo zasnežovanie robí čo? Zasnežovanie predlžuje lyžiarsku sezónu. A to čo? No zvyšuje výnosy, zvyšuje to zisk tohto lyžiarskeho strediska. A keby ste stále pochybovali, tak toto konkrétne opatrenie za 5,4 milióna má priniesť úžitok neuveriteľným 97 ľuďom. Keď si to prepočítate, tak za túto sumu, aby to prinieslo úžitok takémuto počtu ľudí, tak nás to vyjde na osobu 55-tisíc, 55-tisíc z peňazí nás všetkých, aby to prinieslo vôbec nejaký úžitok. A myslím, že relevantné vo vzťahu alebo keď chceme preskúmať ten vzťah tejto firmy k tejto vláde, tak je pripomenúť aj to, že už v roku 2024 dostali od štátneho Fondu na podporu športu takmer päť miliónov na výstavbu novej lanovky, ktorá nečakane slúži aj úplne bežným platiacim zákazníkom. Čiže opäť dostali peniaze, dokopy teraz už desať miliónov, na to, aby podporili svoju vlastnú podnikateľskú činnosť a svoj vlastný zisk.
No a Tomáš Taraba namiesto toho, keď reagoval na tieto naše zistenia, namiesto toho, aby poriadne zdôvodnil, prečo chce v čase konsolidácie, keď ľudia naozaj majú hlboko do vrecka, keď sa im ťažko žije, pretože naplno na nich dopadli dôsledky konsolidácie tejto vlády, tak namiesto toho, aby vysvetlil, prečo smeruje peniaze do luxusných rezortov týchto najväčších boháčov Slovenska, tak on len všetko zľahčoval. Hovoril, že veď ale tam sú iba nejaké schválené žiadosti a že on ešte nepodpísal žiadnu zmluvu.
Tak, dámy a páni, Tomáš Taraba nás odhalil, odhalil našu taktiku, že tu slúžime ľuďom na Slovensku, že konáme v ich záujme, lebo keď vieme, že sa tu chystá takáto rozkrádačka, prečo by sme čakali, kým sa tie zmluvy podpíšu? Nedáva náhodou zmysel upozorniť na to ešte predtým, aby sa tomu dalo zabrániť, pán minister?
Tomáš Taraba sa tiež vyhováral na nejakých externých hodnotiteľov, ktorí to vraj za tým celým stoja. No tak v skutočnosti aj tie udalosti po našich odhaleniach veľmi dobre vykresľujú, kto za tým stojí, pretože Tomáš Taraba odvolal svoju nominantku a blízku spolupracovníčku, generálnu riaditeľku, ktorá v skutočnosti tieto, za týmito výzvami, a kam majú smerovať, stála formálne. No ale čo hádže zásadné podozrenie na ministra Tarabu okrem toho, že on konkrétne má vzťah s týmito podnikateľmi, vieme, že má vzťah aj s Borisom Kollárom, z lokálnych informácií dokonca vieme, že len dva týždne pred tým ako si Kmotríkova firma podala túto žiadosť, ktorá neskôr bola na ministerstve úspešná, že Tomáš Taraba sa s ním stretol priamo v jeho rezorte. No ale podľa mňa najvážnejšie podozrenie je to, že vo svojej reakcii minister životného prostredia ani len nenaznačil, že on by sa tie zmluvy nechystal podpísať. On len ukazoval prstom, že on teda, to je všetko, veď tu sa ešte nič nedeje, ja som nič nepodpísal. Ale on nepovedal popritom všetkom, že on tie zmluvy nepodpíše. Tak ja aj z tohto miesta ho vyzývam, pán Taraba, povedzte a prisľúbte ľuďom, že vy tie zmluvy nepodpíšete. Prehodnoťte túto výzvu, zastavte to a presmerujte tie peniaze tam tak, aby smerovali do tých oblastí, kde ich naozaj treba. My mu na to, samozrejme, vytvoríme aj priestor budúci týždeň v rámci mimoriadneho výboru, aby naozaj sa už tejto otázke vyhýbať nemohol.
A povedzme si aj naozaj veľmi konkrétne, kto bol v konkurencii s týmito slovenskými boháčmi, kam peniaze v skutočnosti nepoputovali, ktoré regióny a obce to sú. Tak napríklad v tejto výzve neuspelo vodozádržné opatrenie v meste Kysucké Nové Mesto. Tam sme si povedali, že práve tento okres je ten najzraniteľnejší z hľadiska extrémnych zrážok. Neuspel ani projekt Centra sociálnych služieb v Žiline, ktorý mal priniesť úžitok za náklady 157 eur na osobu. Kľudne si to porovnajme s tými nákladmi v Bachledke, kde to bolo 55-tisíc eur. No tak si to proste porovnajme, veď to už nemôže byť viac do očí bijúce, to pochopí každý, 55-tisíc u nejakého podnikateľa alebo 157 eur v centre sociálnych služieb. No prečo asi? Lebo oni majú šancu reálne zasiahnuť ľudí, reálne zvýšiť kvalitu ich životov.
Neuspeli ani projekty v južných regiónoch, ktoré sú najviac ohrozené z pohľadu horúčav a sucha, a neuspel ani projekt Fakultnej nemocnice Nové Zámky, kde naozaj si dovolím tvrdiť, že ten benefit by bol dvojnásobný, pretože by pomáhal aj v liečení chorých pacientov. Lebo opäť, kto je zraniteľnou skupinou v prípade dopadov zmeny klímy, v prípade horúčav? No sú to aj chorí, chronicky chorí ľudia.
Keď sme si to takto vypočítali, kto tu uspel a kto tu neuspel, ja si myslím, že je úplne očividné, že Tomáš Taraba v ťažkých časoch, ktoré zažívajú ľudia na Slovensku, nepomáha chrániť ani tých najzraniteľnejších, ani tých najohrozenejších. Nepomáha tým, ktorí to skutočne potrebujú, nesmeruje verejné peniaze tam, kde ich treba, ale do vreciek vyvolených najbohatších ľudí na Slovensku, pretože za Tomáša Tarabu je Slovensko štátom len pre vyvolených.
Veľmi podobne konal štát zosobnený Tomášom Tarabom v prospech ďalšieho vyvoleného, snáď najväčšieho oligarchu v našich končinách, Andreja Babiša. Poďme sa teda bližšie pozrieť, ako Tomáš Taraba pracuje v prospech bežných ľudí a ako pracuje v prospech Andreja Babiša.
No tak poďme najprv na tých bežných ľudí. Možno je vám niekomu známe, že máme teda na Slovenku veľký problém s environmentálnymi záťažami a jednou z lokalít, ktorá je skutočne problematická, je Predajná, kde sa nachádzajú gudrónové jamy, kde roky naozaj hrozilo, že sa prelejú a že toto obrovské znečistenie zaleje najbližšie obce. No a táto environmentálna záťaž čaká dva roky, vyše dva roky za ministra Tarabu, len na to, aby vyhlásil verejné obstarávanie. Ja som vlastne bola rada, keď som zachytila v januári tohto roka, že teda konečne, konečne sa k niečomu zmohol a na stránke ministerstva pribudol materiál k tejto environmentálnej záťaži. Ale viete čo? On na druhý deň zmizol. A ja, teda keby tu bol tento náš lumen, tak by som sa ho opýtala: "Čo sa stalo, pán minister? Zase vám to nevyšlo?" Nečakane v prípade bežných ľudí. Hlavne, že nadprácu si robí pri všetkých týchto boháčoch.
Alebo sa pozrime na vrakunskú skládku. To je naozaj obrovská environmentálna záťaž, kde sa sanácia pripravovala dlhých osem rokov. No a Tomáš Taraba prišiel v roku 2024, zopár mesiacov po svojom zvolení, a urobil čo? Celú tú pripravenú a zazmluvnenú sanáciu zrušil. Urobil to bezdôvodne a urobil to bez náhrady. To znamená, neponúkol žiadnu alternatívu, dodnes deň, a už to budú dva roky, nám nepovedal, ako to teda chce riešiť, hoci problém by to bol tak či tak, lebo on nás po ôsmich rokoch dostal naspäť do bodu nula. A akoby to nestačilo, keďže tá sanácia už bola zazmluvnená, s ministerstvom sa dnes ten dodávateľ súdi o sumu takmer 600-tisíc eur, pretože to boli legitímne náklady, ktoré už vynaložil ten daný dodávateľ. Takže Tomáš Taraba nič neprináša, žiadne riešenie, žiadne riešenie environmentálnej záťaže, ktorá ohrozuje bežných ľudí, Tomáš Taraba prináša len nové dlhy.
Okrem zrušenia a zdržiavania projektov, ako sme si ilustrovali na týchto dvoch konkrétnych príkladoch, rezortné organizácie ministerstva životného prostredia neprejavili záujem ani o čerpanie ďalších zdrojov na riešenie ďalších environmentálnych záťaží, ktorých naozaj na Slovensku máme tisíce. Prečo? Pretože Tomáš Taraba sa zásadnú časť minulého roka sústredil len na Andreja Babiša a jeho veľmi špeciálnu environmentálnu záťaž v areály Istrochemu. A robil to, treba povedať, na úkor všetkých ľudí na Slovensku, pretože, keď sa sústredí iba na jednu záťaž, iba na jednu lokalitu, ktorá si naozaj vyžaduje stovky miliónov eur na sanáciu, tak to jasne znamená, že na ostatné záťaže, ktoré ohrozujú zdravie, životy ľudí po celom Slovensku, už jednoducho nezostanú peniaze. Toto nečerpanie, tá neaktivita ministrovi Tarabovi, samozrejme, nejaké peniaze pre Andreja Babiša ušetrí, a to si ja v skutočnosti myslím, že celý čas je jeho motivácia, prečo nekoná. Tak ale problém je, že stále to nie je dosť. Povedali sme si, že tam tie odhadované náklady sú niekde medzi pol miliardou až 900 miliónmi eur. Takže Tomášovi Tarabovi chýba ešte nejakých 300 až 800 miliónov. A presne preto sem do tohto parlamentu priniesol čo? Priniesol novelu zákona o Environmentálnom fonde v skrátenom legislatívnom konaní, to znamená, nikto sa k tomu nemohol vyjadriť, ktorá by mu umožnila zmocniť sa, získať kontrolu nad dvoma miliardami v tomto fonde. On to koniec koncov aj priznal a povedal, aby mohol zaplatiť environmentálnu záťaž Andrejovi Babišovi. Čo na tom, že na ostatné už nezostane?
No a keď sme sa bavili o tom, ako pre bežných ľudí nekoná, tak kde naozaj expresne konal, je práve ukončenie tejto kauzy v prospech tohto oligarchu. Bol to totiž on, kto podal na vládu návrh, aby za sanáciu tohto súkromného pozemku, areálu Istrochem, prevzal zodpovednosť štát. A tým by celá táto nespravodlivosť bola spečatená. A kým my sme podávali a hľadali dôkazy, aby sme sa obrátili na Generálnu prokuratúru, pretože my si naozaj myslíme, že je nespravodlivé, aby Andrej Babiš so všetkým svojím bohatstvom už nebol zodpovedný za riešenie si vlastného pozemku preto, lebo on si zrekonštruoval, ja neviem, pred 15 rokmi vlastnú administratívnu budovu alebo zrekonštruoval vlakovú vlečku, či čo to bolo, alebo namontoval rozhlas vo svojom areáli, no ja si myslím, že toto nie je hodné toho, aby sme ho zbavili zodpovednosti za sanáciu znečistenia na vlastnom pozemku, ktorý kupoval s vedomosťou, že tam toto znečistenie je a my vieme, že toto znečistenie bude stáť niekde medzi pol miliardou až 900 miliónmi eur. No a kým my sme hľadali tie dôkazy, aby tu bola na Slovensku nejaká spravodlivosť a nemuseli sa na to skladať bežní občania a občianky, tak minister hľadal čo? No výhovorky, prečo to neurobiť. Pritom je to on, kto má naozaj k dispozícii všetky nástroje na to, aby tú situáciu riešil. Neexistuje dôvod, prečo to nepreveriť, prečo to nevyskúšať. Jedine to, že by sa v skutočnosti on správal ako agent tohto oligarchu, ktorý nekoná v záujme ľudí na Slovensku, ale v záujme tohto jedného konkrétneho človeka, lebo je to preňho výhodné.
No a kto je teda v štáte len pre vyvolených ten najvyvolenejší? Kto iný ako Tomáš ja som štát Taraba. Vidíme to aj pri spomínanom envirofonde, kde naozaj jeho cieľom je získať kontrolu nad týmto fondom, kde sa naakumulovalo obrovské množstvo peňazí. Ak mu ten zákon prejde, ak mu ho schválite, tak mu poskytnete tie dve miliardy ako jeho vreckové a o to jemu celý čas ide. Lebo on chce s tým narábať v duchu absolutizmu, v ktorý on verí. On to chce ako svoje vreckové. On to chce ako svoje léno. Toto je jednoducho štát podľa Tomáša Tarabu. No a štát podľa Tomáša Tarabu je aj štát, ktorému je naozaj zdravie ľudí ukradnuté. Vyzdvihnem v tomto prípade dva príklady.
Ako prvé znečistené ovzdušie. Možno viete, možno nie, je to ten najväčší zabijak spomedzi vplyvov životného prostredia, pretože každý rok je zodpovedné znečistené ovzdušie za tisícky predčasných úmrtí. Ten problém je vypuklý v dvoch takých lokalitách a jednou z nich je Jelšava. Malé mesto na Gemeri, ktoré naozaj funguje v pomerne náročných podmienkach. No a práve tu sa tri roky pripravoval konkrétny projekt, ktorý bol naozaj na mieru šitý, spolupracovalo na tom ministerstvo, samospráva, odborníci na životné prostredie, na ovzdušie, aby naozaj reflektoval to, čo tam treba riešiť. No a minister Taraba prišiel, v roku 2023 ten projekt najprv schválil, pridelil mu peniaze a vzápätí to zrušil. On sa ešte aj takto zvrátene hral s tými ľuďmi, ktorí naozaj žijú v prostredí, ktoré im spôsobuje zdravotné problémy. No a opäť, ja hovorím, že on nevie, len ničiť, on nikdy, keď niečo zruší, keď niečo zničí, zdeštruuje, nikdy nepríde so žiadnou alternatívou. Zrušil to bezdôvodne a bez toho, aby prišiel a povedal tu máte druhé riešenie, ja si myslím, že toto je lepšie, tu máte na to dôvody, nech sa páči. Nie. On tento projekt dokonca zastavil napriek tomu, že Slovensko v tejto veci čelí žalobe Európskej komisie, pretože to máme vydokladované, že tak veľmi zanedbávame ovzdušie, vzduch, ktorý ľudia dýchajú, že to má priame dôsledky na ich zdravie a životy, ale napriek tomu namiesto toho, aby to Tomáš Taraba riešil, tak ten projekt zrušil. On sa jednoducho vykašľal na obyvateľov Gemera, vykašľal sa na ich zdravie, osudy, lebo jemu sú tam niekde v tej doline Gemera úplne ukradnutí.
Alebo si vezmime príklad spomínanej vrakunskej skládky. Povedali sme si, že to zastavil, že zastavil pripravovanú sanáciu, nepredstavil alternatívu, ale nepovedali sme si tie dôsledky. No a čo sú tie dôsledky? Možno viete, že vrakunská skládka sa nachádza v, priamo v chránenej vodohospodárskej oblasti Žitný ostrov. A to je naozaj aj v čase klimatickej zmeny strategický zdroj pitnej vody pre celé Slovensko, lebo Slovensko vysychá. A Tomáš Taraba namiesto toho, aby urobil maximum pre ochranu tohto slovenského pokladu, tak sa úplne vykašľal, úplne sa vykašľal na to, že by s tým niečo robil, a to napriek tomu, že my vieme, že to znečistenie nie je statické, ono sa v skutočnosti hýbe. Je to pol kilometra, čo sa každý rok toto znečistenie obrovských rozmerov hýbe hlbšie do tej vodohospodárskej oblasti. To znamená, že ohrozuje to studne, ktoré ľudia používajú, ale aj tie zdroje pitnej vody, ktorú používame my všetci tu v tejto sále, ale hlavne ľudia, ktorí nás sledujú. Pretože ministrovi životného prostredia je zdravie ľudí ukradnuté.
Štát podľa Tarabu nenávidí aj odbornosť, pretože preňho je v skutočnosti kľúčová lojalita vlastných kádrov. To vidíme od úplného začiatku. Tomáš Taraba systematicky vyhadzuje odborníkov na ministerstve aj vo svojich rezortných organizáciách. Asi by sme sa aj tu zhodli, lebo ja verím, že to preniklo ku každému jednému z vás, že najhoršie to schytáva ochrana prírody, pretože Tomáš Taraba ako správny národovec a vlastenec neverí v jej ochranu. Mohli by sme si tu povedať naozaj desiatky príkladov, ale podľa mňa opäť najlepším symbolom jeho ničenia, jeho vzťahu k odbornosti aj k prírode na Slovensku je to, že náš najstarší Tatranský národný park viedol dva roky právoplatne odsúdený pytliak. Lebo my asi tu na Slovensku máme byť hrdí na tie holoruby, kožušiny, vypchaté zvieratá, no a, samozrejme, stožiare, stožiare v národných parkoch, lebo to je to, čo je podstata.
No a ako náhradu za týchto odborníkov, naozaj ľudí s desiatkami rokov skúseností, ktorí zabezpečujú aj kontinuitu, lebo vlády sa menia, a my potrebujeme stabilné inštitúcie, ktoré si budú plniť svoju úlohu, tak Tomáš Taraba dosádza nie kompetentných, ale hlavne lojálnych. Keď si chceme ilustrovať tú kompetentnosť, tak sa pozrime napríklad na súčasného riaditeľa Štátnej ochrany prírody, ktorý bol 12 rokov konateľom firmy, ktorá predáva domáce potreby. Neskôr pracoval vo firme, ktorá predáva elektrokomponenty v doprave. Taký riaditeľ Chránenej krajinnej oblasti Záhorie, ten je zase prevádzkovateľom strelnice. To sú mi skúsenosti. No a títo ľudia sú síce možno verní, ale niekedy naozaj dôjde na to, že sú nekompetentní a veľa o tom hovorí aj tá fluktuácia, ktorú vidíme v rezorte. Napríklad Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, ktorý, mimochodom, rieši práve tie environmentálne záťaže, má od nástupu vlády už štvrtého riaditeľa. Rovnako tak Národný park Poloniny, Národný park Muránska planina, ten má dokonca už piateho riaditeľa. Ale aby som nekrivdila, Tomáš Taraba priťahuje aj naozaj talentovaných ľudí. Ten riaditeľ Štátnej ochrany prírody, ktorého som spomínala, on je taký fenomenálny, že ešte popritom všetkom zvláda byť aj riaditeľom Národného parku Veľká Fatra a dokonca nie je sám, pretože riaditeľ Národného parku Nízke Tatry zvláda zároveň zaskakovať aj v TANAP-e, kde nevedia nájsť náhradu za pytliaka. No a do tretice, riaditeľ Národného parku Slovenský kras, tak ten zase zaskakuje aj v Pieninách. Možno Tomášovi Tarabovi krivdím, možno on je v skutočnosti majster konsolidácie, ale podľa mňa v skutočnosti šetrí len vďaka tomu, že nevie zohnať ľudí, lebo preňho nikto schopný nie je ochotný ísť pracovať.
Aj organizácie mimo ochrany prírody sú v skutočnom chaose, nefungujú základné služby, ktoré majú zabezpečovať, klesá tým odbornosť aj kredibilita nášho štátu ako takého. Napríklad taký Slovenský hydrometeorologický ústav, to je pomerne konzervatívna organizácia, jej zamestnanci sú tradične veľmi zdržanliví, no napriek tomu prednedávnom prišli s otvoreným listom, kde sa sťažujú na atmosféru strachu, ktorá vďaka nominantovi Tomáša Tarabu panovala v tomto ústave. No možno by ste si povedali, že čo tam po tom, že neviem, že však v tej predpovedi počasia sa aj tak často netrafia, no ale SHMÚ je v skutočnosti súčasťou kritickej infraštruktúry, pretože od nich záleží objednávanie plynu na vykurovanie, riadenie leteckej prevádzky a bezpečný prelet a pristávanie. Záleží od nich aj meranie rádioaktivity, detekcia úniku jedovatých látok do ovzdušia a vody, ale aj také veci ako načasovanie sejby na poliach, opatrenia pred búrkami. V čase, keď tí zamestnanci naozaj už v zúfalstve napísali ten otvorený list, hrozilo a takmer museli na Slovensku obmedziť leteckú prevádzku. Také, taký fušer viedol túto organizáciu, lebo Tomáš Taraba tam musel mať svojho človeka a ohrozovať toto všetko.
Alebo sa pozrime na taký Slovenský vodohospodársky podnik, to je možno na prvý pohľad taká nudná organizácia, o ktorej veľmi často nepočujeme, možno vtedy, keď sa bavíme o tom, koľko peňazí v skutočnosti sa do tohto štátneho podniku leje. No ale ono je to opäť dôležitý podnik, dôležitá štátna organizácia, pretože sa stará o desiatky priehrad, stará sa o desiatky vodných nádrží, vodných tokov, udržiava kanály a udržiava hrádze, ktoré nás chránia pred povodňami. Tu má presne pri ochrane pred povodňami, má kľúčovú úlohu, ale rovnako tak aj pri ochrane pred suchom. To znamená, že od Slovenského vodohospodárskeho podniku, ktorý Tomáš Taraba bere ako niečo, s čím môže voľne narábať, závisí ochrana obyvateľstva, závisí poľnohospodárstvo, závisí priemysel, veľmi konkrétne od neho závisia aj vodné elektrárne, ktoré vyrábajú elektrinu, a závisia od neho aj jadrové elektrárne, ktoré tú vodu potrebujú na ochladzovanie. Aj tento podnik masovo, naozaj masovo opustili experti s 20 aj 30-ročnými skúsenosťami. No a podľa informácií z tejto organizácie dnes sú v riadiacich pozíciách ľudia, ktorým musíte vysvetľovať, že voda tečie dolu kopcom, lebo oni to nevedia. Takýchto lúmenov si tam priniesol Tomáš Taraba. Naozaj ani rozvrat Slovenského vodohospodárskeho podniku, to nie je len tak, pretože hrozia vážne následky pre Slovensko - nepripravenosť na povodne, na živelné pohromy.
Takto vyzerá neodbornosť tejto vlády. Pritom samotný pán minister, on je naozaj odborník na všetko, ako nám tu veľmi často aj naposledy pri rokovaní o envirofonde predvádza, ako on všetko vie najlepšie, hlavne poúčať druhých ľudí, hlavne mansplainovať, nech sa páči. Tak tento pán minister vševedko tu blúznil o plazmových spaľovniach, čo sú technológie a projekty, ktoré tam, kde sa o ne pilotne pokúšali, skrachovali, nefungovali a boli drahé. Všetci od toho ustúpili, ale Tomáš Taraba - vizionár. Alebo blúznil o zariadeniach, ktoré budú zachytávať uhlík, lebo napriek tomu, že všetky dôkazy tu máme, tak ten Tomáš Taraba predsa len ešte tú klimatickú zmenu spochybňuje a hľadá nejaké cesty možno aj na to, aby sa niekde nabalil, tak on tu hovorí o zariadeniach na zachytávanie uhlíka, hoci táto technológia je naozaj ešte len v plienkach, je predmetom výskumu, ale on už ich ide pilotne budovať práve na Slovensku.
No a zastrájal sa okrem iného tento najschopnejší zo všetkých schopných, že to bude on, kto uzatvorí rokovania, naozaj veľmi zložité, o vodnom diele Gabčíkovo-Nagymaros s Maďarskom. A tu sa trošku pristavím, lebo viete, ono nie je veľmi zložité uzatvoriť aj náročné rokovania, vec, o ktorej sa vyjednávalo desiatky rokov, nie je to veľmi náročné, pokiaľ si vy v tom spore, vy v tej diskusii nezastávate záujem vlastnej krajiny, ale záujem niekoho iného, v tomto prípade Viktora Orbána, lebo to je presne to, čo Tomáš Taraba mesiace robil. On totiž ponúkol maďarskej strane dobrovoľne na odovzdávku významnú časť tohto zlatého vajca, ktorým aj on sa pravidelne chválil. On povedal, nech sa páči, berte si polovicu všetkej vyrobenej elektrickej energie. No, našťastie, v tomto prípade tu bol a ostal niekto príčetný a nepodarilo sa mu to. A chvíľu som si myslela, že táto jeho spanilá jazda sa uzatvorila, ako to už v prípade Tomáša Tarabu býva, klamstvom, pretože keď mu niečo nevyjde, tak on zrazu zostane ticho a tvári sa ako v tomto prípade, že on v skutočnosti celý prvý polrok roku 2025 vôbec nehovoril na každej tlačovej konferencii, ako on bude ten, čo uzatvorí Gabčíkovo, ako musíme, musíme jednoducho dať Maďarsku tú elektrinu, lebo ináč ten spor pôjde do Haagu, čo je, samozrejme, nezmysel, lebo ten spor je uzatvorený. No ale tá spanilá jazda pokračuje, pretože my sme zistili pomerne nedávno priamo od maďarských predstaviteľov a informácií, ktoré poskytli, že Gabčíkovo pri tomto vyjednávaní tohto nášho najschopnejšieho zo schopných nahradila Tarabova prečerpávačka na Podpoľaní, pretože práve o jej stavbu prejavilo záujem Maďarsko, ktoré má potrebu vyrovnávať svoju sieť, pretože Maďarsko na rozdiel od Slovenska, ktoré už prečerpávacie vodné elektrárne má, Maďarsko nemá a nemá na to ani vhodnú krajinu, aby si to veľmi vybudovali a možno na rozdiel od Tomáša Tarabu majú trochu väčší rešpekt k vlastným obyvateľom, že v tých lokalitách, kde by to možno v tej jednej išlo, si nedovolia, si nedovolia otvoriť túto otázku výstavby, lebo vedia, ako by na to reagovali ich obyvatelia. Tomášovi Tarabovi tomu je to ukradnuté.
No a tak, keď to vlastencovi Tarabovi nevyšlo s odovzdávaním elektriny z Gabčíkova, tak chce Maďarsku obetovať Podpoľanie. Je to naozaj vizionár, diplomat, ako tu zažívame pravidelne, charizmatický líder, ktorý nás všetkých inšpiruje. Akurát, že on by zapredal aj vlastnú krajinu, keby to pomohlo jeho vlastnému imidžu, tento náš kráľ Slnko. Jemu na prínose pre ľudí nezáleží, jedine na tom jeho vlastnom PR, preto nenávidí odbornosť, lebo práve tá mu odporuje.
Štát podľa Tomáša Tarabu je aj zbabelý a potom tú zbabelosť zakrýva aroganciou. To sme videli teda aj na tej odvahe, že minister životného prostredia prišiel sem, obhajoval sa, vôbec namiesto toho netrávil čas nahrávaním videí, kde mohol bez opozície, bez protistrany si hovoriť, čo chce, útočiť a klamať. No podľa mňa práve spomínaná prečerpávačka Látky-Málinec je toho krásnym príkladom. Práve tento projekt podľa mňa mal byť to veľdielo, tá stopa, ktorú Tomáš Taraba zanechá na Slovensku. Nielen na Slovensku, ako v krajine, ale aj naozaj aj v dôstojnosti ľudí. To je to, čo malo byť hodné jeho statusu vicepremiéra. Ja si myslím, že toto v skutočnosti bola tá jeho jedna z dvoch hlavných motivácií. Ja som presvedčená, že on tam v skutočnosti rieši aj nejaké kšefty, ale podľa mňa on chce nechať stopu na Slovensku. On, ale bude to stopa iná, bude to jazva. Ja si viem predstaviť, že on by najradšej túto svoju prečerpávačku, možno keby to trošku inak, keby sme sa proti tomu neozývali, keby sa proti tomu neozývali tí ľudia, podľa mňa on by ju podľa seba aj pomenoval. Prečerpávacia vodná elektráreň Tomáša Tarabu. To by bolo super, nie? Vieme si predstaviť aj v strede takú sochu, že by mal alebo možno na tom, na tom, na tom priehradnom múre, viete? Bustu, tváričku, juj, aj ledková obrazovka môže byť. No je to, je to v skutočnosti, ale nie možno niečo, čo si vysníval Tomáš Taraba, tento svoj pomníček, ale povedzme si aj realitu, je to projekt, ktorý má, o ktorom sa miestni napriek tomu, že im má zaplaviť ich domovy, zaplaviť ich nehnuteľnosti, tak sa o ňom dozvedeli z médií, lebo to je taká úroveň a dozvedeli sa o ňom päť dní predtým, ako vlastne Tomáš Taraba chcel spečatiť vyvlastňovanie. Aj v tomto prípade namiesto toho, aby to teda malo nejakú úroveň, tak minister opakovane klamal, dehonestoval a ponižoval tých ľudí, ktorým to naozaj malo zásadne zasiahnuť do života. Hovoril, že vraj to zasiahne iba nejakých päť chalúpok. No v skutočnosti, povedzme si aj tie fakty, je úplne jasné, že to zasiahne vyše 40 stavieb a vyše 180 pozemkov. Ale pre Tomáša Tarabu to je taká brnkačka. Chcel si to nechať schváliť za strategickú investíciu, potom za významnú investíciu, lebo však významný je aj on. Bola by to ináč jedna asi z milión významných alebo strategických investícií tejto vlády, lebo prečo si to všetko neposchvaľovať v duchu, že keď je priorita všetko, tak prioritou nie je nič. No ale on to nerobil len bezohľadne voči ľuďom, ale robil to aj v rozpore so zákonom, pretože on je predsa kráľ Slnko, ktorý môže všetko. Za rok odvtedy, lebo to bol vlastne ten hlavný moment, prečo sme pristúpili k jeho odvolávaniu, za ten rok nám nepredložil žiadnu analýzu, ktorá by preukazovala, že tento naozaj drahý projekt nebude úplne zbytočný. Analýzu, ktorá by ukazovala, že sa to Slovensku a ľuďom na Slovensku oplatí. Hoci to od neho vyžaduje aj zákon a hoci ho k tomu zaviazala aj samotná vláda. To by podľa mňa mohlo trápiť aj viac. On nám stále nevysvetlil, prečo by sa toto malo oplatiť, prečo by sa nemalo v skutočnosti oplatiť nejaká alternatíva, či nebude lacnejšia. A to plánuje v tomto prípade minúť dve miliardy eur v čase konsolidácie, všakže? Za dve miliardy eur by sme mohli mať štyri nové veľké nemocnice, vyše 60 kilometrov diaľnic a viac ako 20-tisíc novovybudovaných bytov. No ale jediné odôvodnenie, ktoré sme od ministra Tarabu počúvali, je alebo boli jeho vlastné pocity a potom klamstvá. Opäť akoby to bol jeho osobný majetok, akoby to bolo jeho léno, s ktorým si môže robiť, čo chce. A on, keď môže robiť, čo chce, tak sa akurát tak vysmieva ľuďom do tváre.
Tú smiešnosť argumentov, ktoré on spomínal, ukážem na tom, že tvrdil, že výstavba tejto prečerpávačky bude mať naozaj zásadný vplyv na podporu turizmu v tejto lokalite. Tak minister životného prostredia chce rozvíjať turizmus pri technickej stavbe, pretože vodná nádrž nie je nič iné. Navyše, keď je spájaná s funkciou pitnej vody, to znamená, že k takejto nádrži nebude prístup, pretože tam bude ochranné pásmo, takže si naozaj nech pán minister nepredstavuje žiadne člnkovanie, vodné športy, ani cyklistiku, kde sa môžete popritom ochladiť, žiadne bufety. Treba si predstaviť skôr plot a ostnatý drôt. Napriek rečiam minister Tarabu jednoducho prečerpávačka z Podpoľania Monako neurobí. Napriek tomu, že minister veľmi konkrétne sľuboval, že z tých obyvateľov to urobí milionárov a oni sú takí hlúpi, že sa, sú ochotní zbaviť sa tejto príležitosti, tak nečakajte žiadne závratné zisky pre tento konkrétny región. Ale minister, samozrejme, nemá problém čokoľvek sľubovať, keď to vyhovuje hlavne jemu. A možno čo je ešte vážnejšie ako tieto výmysly o turizme, tak minister životného prostredia nepreukázal, že táto stavba neohrozí pitnú vodu pre 60-tisíc ľudí Novohradu, pretože ako som spomínala, súčasťou tejto prečerpávačky je alebo mala by byť aj vodná nádrž, ktorá dnes slúži ako pitná voda pre tie tisíce ľudí. On nereflektoval toto riziko napriek stanovisku, ktoré ho na to upozorňovalo, napriek memorandu stoviek potenciálne zasiahnutých obcí, ktoré ho na to vyzývali. Namiesto toho, namiesto vysvetľovania si kúpil podporu hŕstky obcí, pričom väčšiny z nich by sa tá stavba vôbec nedotkla. Veď prečo by takú stavbu prečerpávačky nepodporila napríklad obec Očová, ktorá sa nachádza 50 kilometrov od plánovanej výstavby, to znamená, že nebude vôbec dotknutá, ale môže za podporu dostať peniaze, lebo to je to, čo Tomáš Taraba sľúbil.
Mňa celkom mrzí, že keď vidím, že na tých malebných lazoch Podpoľania, kde som na rozdiel od ministra bola hneď niekoľkokrát a ktorú chce minister zatopiť, že tam žije naozaj súdržná komunita, že tam funguje farmárčenie, ktoré je udržateľné vo vzťahu ku krajine, že sa tam rozbieha aj ten turizmus práve teraz, lebo podľa mňa toto je ten vidiek, ktorý by sme mali podporovať, toto je ten vidiek, ktorý sa táto koalícia zastrája chrániť, ale nakoniec preň, keď príde tá príležitosť, neurobí vôbec nič alebo úplne naopak, ho ide len zničiť.
Takto vyzerá podľa mňa čistá arogancia moci, ale aj tá spomínaná zbabelosť, pretože naozaj Tomáš Taraba za celý ten čas priamo na to miesto nikdy neprišiel, miestnym nebol schopný a ochotný čeliť, hoci ho o tie stretnutia žiadali, prosili, cestovali za ním. Toto sú jednoducho tí národniari, ktorí milujú našu krajinu len vtedy, keď ju môžu ovládnuť, zničiť, a nemajú odvahu pozrieť sa ľuďom do očí.
Štát podľa Tarabu, to je aj štát, v ktorom jednoducho nie je miesto pre prírodu, len pre biznis bohatých. A povedzme si to veľmi jasne, tá ochrana prírody, to nie je len nejaká charita, to nie je ochrana nejakej chránenej rastlinky niekde ďaleko, to je jednoducho ochrana vody, pôdy, klímy, ekologickej stability, jednoducho všetkého, na čom závisí naše prežitie, lebo my všetci tu dýchame vzduch, my všetci tu pijeme vodu, my všetci tu nejaké jedlo musíme konzumovať. No Tomáš Taraba sa od začiatku rozhodol byť skôr ministrom hospodárstva takého typu z minulého storočia, hoci sedí na rezorte životného prostredia a je v 21. storočí. Ale ani tá túžba byť ministrom hospodárstva mu nevyšla, pretože samotní podnikatelia, keď sa s nimi rozprávame, tak pomerne rýchlo zistili, kto on v skutočnosti je, tento náš kráľ Slnko. Človek, ktorý sa rozháda s každým, kto sa mu nepodriadi, kto sa rozháda s každým, kto sa dotkne jeho ega. A tak sa nakoniec minister Taraba stal ministrom len pre tých, ktorí s ním dokážu vyjsť a to sú spravidla tí ľudia, ktorí na tom dokážu niečo získať.
Tarabove ťaženie v prospech týchto ľudí a proti prírode vidíme všade. Vidíme to v podobe zničeného zákona o ochrane prírody a krajiny, v rámci ktorého verejnosť napríklad prišla o právo hájiť prírodu pri jej poškodzovaní. V rámci tohto zákona sa zdecimovala aj Stráž prírody, kde naozaj dnes po roku to cítime všade, hlavne ale na drzosti motorkárov, štvorkolkárov, ktorí jazdia po našich lesoch, poliach, lúkach, po potokoch a sú agresívni, keď sa proti nim niekto ozve. Problémom sú aj nelegálne výruby, ale treba povedať, že vďaka zdecimovanej stráži, kde dnes sa o celú rozlohu našej krajiny stará približne 50 profesionálnych strážcov na celú rozlohu krajiny, tak my sa o väčšine tej protizákonnej činnosti dnes už ani nedozvieme alebo nie včas, aby sa s tým dalo niečo robiť. Jednoducho vďaka Tomášovi Tarabovi pytliaci, štvorkolkári, zlodeji a podvodníci majú na Slovensku raj. Ale pri tomto zákone nekončíme.
Snahu Tomáša Tarabu oslabiť prírodu v prospech najbohatších podnikateľov v našich horách vidíme napríklad aj pri legislatíve posudzovania vplyvov na životné prostredie alebo pri zonáciách národných parkov, ktoré sa aktuálne chystajú. Cieľ je jediný, minister životného prostredia chce umožniť divoký neregulovaný rozvoj turizmu. Chce lanovky, zjazdovky, hotelové komplexy, bufety, hlasnú hudbu, nevkusné reštaurácie v každej jednej doline. Asi preto, aby ľudia nemohli byť ani na sekundu so svojimi vlastnými myšlienkami a nemohli si všimnúť, že im tu potichu kradnete krajinu. Ale tá smutná pravda na tomto prístupe je, že keď tie národné parky zničíte, keď tú prírodu zničíte, tak ani do tých hotelových komplexov ľudia nebudú chodiť, pretože nebudú mať za čím.
Štát podľa Tomáša Tarabu je aj neschopný. Ideálne si to vieme ilustrovať na jeho čerpaní, respektíve nečerpaní eurofondov, pretože minister životného prostredia je v tomto dlhodobo najhorší, aktuálne tretí najhorší spomedzi všetkých ministrov. No on to, samozrejme, nikdy neprizná a nemá vôbec problém, žiadne škrupule klamať v priamom prenose, hoci my tie vyhodnotenia vidíme pravidelne na rokovaniach vlády. On sa dokonca je schopný napriek tomu, že jeho výkon je taký mizerný, on je schopný sa vyhlasovať za premianta. A keď náhodou dôjde na tú debatu, tak vinu hádže na všetkých okolo seba. A ja sa pýtam, na čo je nám minister, ktorý nie je schopný ani prevziať zodpovednosť za svoje konanie?
Na čom mu skutočne záleží, ilustruje podľa mňa taký jeden príklad, ktorým sa nedávno samotný minister aj chválil. V Strede nad Bodrogom čakali 20 rokov na kanalizáciu. No a vďaka tomuto nášmu fenomenálnemu ministrovi, ktorému tak záleží na čerpaní eurofondov, si počkali ešte o rok viac. Tá zmluva bola pred rokom nachystaná na podpis, ale minister ju jednoducho nepodpísal. On si musel vytvoriť príležitosť, on si musel počkať, aby si tam v žiare reflektorov, v žiare kamier prišiel urobiť tlačovku, aby boli prítomné osobnosti, jednoducho aby to malo ten honor. Veď hádam nebude on cestovať len tak, tento náš vicepremiér. Veľmi podobne sa zachoval aj v Stakčíne. Tam rovnako bola pripravená zmluva, čakala na rok, aby tam došiel Tomáš Taraba, urobil si tlačovku s bývalým prezidentom Schusterom, aby mu to stálo za to sa na ten východ vydať. Čo tam po ľuďoch, ktorí vďaka nemu čakajú ešte o rok dlhšie k základnej dôstojnosti, k základnej infraštruktúre? Čo tam po hrozbe prepadnutia eurofondov? Tomáš Taraba je jednoducho niekto a zaslúži si všetok rešpekt a úctu, ktorú si takýmto spôsobom vymôže.
Za povšimnutie určite stojí aj výkon ministra v Pláne obnovy, kde jeho ministerstvo dlhodobo podávalo naozaj veľmi zlý výkon, malo mnoho nesplnených míľnikov a bol to obrovský problém, na ktorý sme uprednostňovali. Nevedel si jednoducho dať rady s tými úlohami, ktoré mal, a nevedel ani vymyslieť alternatívu, lebo to je opäť to, čo ja hovorím, on je schopný rušiť, ničiť, ale neprinesie nič, čím by to nahradil. No a dnes treba povedať, že už nie je premiantom v tomto negatívnom zmysle s tým najhorším výsledkom, ale nie je to preto, že by zamakal a dobehol tie zameškané reformy, ale preto, že on sa dobrovoľne vzdal 300 miliónov pre svoj vlastný rezort. Nevedel si s nimi poradiť, nevedel, čo s nimi, tak ich odovzdal, nech sa páči, využite ich inde, ja to neviem. Fakt tomuto hovorím manažér roka.
No problém je, že na chvíľu mal možno pokoj, ale už sa opäť zmráka a financie z Plánu obnovy pre jeho ministerstvo sú aj naďalej ohrozované. Je to jeho neaktivitou pri zonáciách národných parkov, ktoré som už spomínala, ale, naopak, aj priveľkou aktivitou jeho štátneho tajomníka alebo koaličných poslancov, ktorí podávajú novely, ktoré sú v rozpore. Zonácie samotné musia byť schválené v prvom polroku tohto roka, pričom nespĺňajú základné parametre ochrany prírody, ktoré si dohodol s Európskou komisiou už samotný minister. A bolo to presne v tom čase, keď zástupca vlády vykrikoval, že teraz už je to ich Plán obnovy a teraz už oni naozaj preberajú plnú zodpovednosť a prestanú výhovorky. No tak pri zonáciách je minister v úplnom pate, Európska komisia vie, že sú zle pripravené, on samotný vie, že sú zle pripravené, všetci vedia, že sú hrozbou, že tá hrozba je, že Slovensko príde o stovky miliónov eur. A Tomáš Taraba nerobí vlastne nič, takto vyzerajú schopnosti tohto nášho ministra životného prostredia.
No a myslím, že už sme si celkom dosť povedali, ako vyzerá štát podľa Tomáša Tarabu, ale je dôležité povedať, že kým on sám chce byť ten kráľ Slnko, v skutočnosti, keď sa pozrieme na to, čo robí, on je len obyčajný papaláš. Začnem tým najvypuklejším, čo nie je priamo jeho konanie, ale je to niečo, čo toleruje a obraňuje, keď na to príde, a to je rodina Kuffovcov. Tým podľa mňa by sme za bežných okolností nemali veľmi venovať pozornosť, ale osud má naozaj čierny zmysel pre humor, respektíve zmysel pre čierny humor a sú to dnes štátni tajomníci, a tak im tú pozornosť dávať musíme. Podľa mňa naozaj kráľom papalášizmu nie je nikto iný ako Filip Kuffa a určite si pamätáte všetci jeho slávny prelet nad Národným parkom Malá Fatra, tak ako je to zo zákona zakázané. Tento človek, ktorý by mal zákon o ochrane prírody a krajiny detailne poznať, nieže ho porušovať, ale on ho má obhajovať. Podobne jeho spanilá jazda štvorkolkami po Národnom parku Poloniny, kde je to rovnako zakázané, ale jeho odpoveď bola, že on ako štátny tajomník vlastne na toto všetko má právo, jemu keď vlastníci lesa v tomto prípade povedia, že má sadnúť na štvorkolku, do vrtuľníka, tak on tak jednoducho urobí, lebo on je štátny tajomník a hádam má na to právo. To je jednoducho čistá definícia papaláša, keď si štátny tajomník myslí, že jeho sa zákony netýkajú. Alebo si spomeňme na jeho vozový park s desiatimi vozidlami, lebo veď štátny tajomník to tiež nie je len tak hocikto, hoci tú úroveň kráľa Slnko celkom nedosahuje. Keď zacitujem, Filip Kuffa povedal pri tejto príležitosti, že minister alebo štátny tajomník by mal mať kedykoľvek ktorékoľvek auto k dispozícii. Tak ja hovorím, že to aby sme si dávali pozor, keď pôjdeme okolo ministerstva, lebo za nami dobehne Filip Kuffa s jeho zamestnaneckým preukazom a povie, že chce naše auto, lebo on je štátny tajomník a musí sa niekam dostať. Toto všetko Tomáš Taraba kryje, toleruje, obhajuje vždy, keď na to príde, ale za ušami má naozaj aj on. Stačí, keď sa pozrieme na predražené letenky do Ameriky, ktoré sú naozaj, boli drahšie, ako stála cesta ministerky kultúry, ktorá sa pomerne dosť v médiách objavovala, a bolo to na služobnú cestu bez výsledkov, pretože on v tom svojom programe, kam letel za 13-tisíc len on a jeho generálny tajomník, tak on tam v skutočnosti riešil len jedno jediné pracovné podujatie. Ostatné bloky v jeho služobnej ceste sa niesli v duchu hesla voľný čas. V čase konsolidácie si myslím, že toto, takéto plytvanie prostriedkami je naozaj výsmechom do tváre ľudí, ktorí dnes napríklad platia vyššie odvody.
No alebo pripomeniem inú výpovednú vec, ktorú minister Taraba nejako ťažko nesie, keď sa mu pripomína. On sa tvári, že je to nejaká normálna vec. On opäť v čase konsolidácie si povedal, že prečo, kam neminúť tie peniaze. No nainštaloval si na ministerstvo koberec, a nielen tak hocijaký koberec, rovno červený koberec, lebo veď ten honor. A môžete hádať, natiahnutý bol odkiaľ kam? Od vchodu ku kancelárii ministra životného prostredia a tam končil. On síce hovoril, že to je preto, aby sa ľudia nešmýkali, ale tak mimo jeho priestorov kade chodí on, sa asi šmyknúť už môžu.
Dámy a páni, toto je vaša excelencia, vaša výsosť, skutočný kráľ Slnko, Tomáš Taraba. Minister, ktorému naozaj viac záleží na vlastných privilégiách, prestíži a ornamentoch, ako na osudoch bežných Slovákov a Sloveniek. Tých dôvodov, prečo odvolať ministra Tarabu, je viac než dosť. Mohli by sme o nich hovoriť dni, týždne, nieže hodiny. Podľa mňa si vyberie úplne každý, vymenovali sme ich tu dosť, komu záleží na slovenskej prírode a životnom prostredí, lebo to je to, vďaka čomu sme a na čo by sme mali byť aj v tejto sále hrdí. Preto vás žiadam, hoci sa to môže zdať nie veľmi pravdepodobné, ale preto vás žiadam o podporu môjho návrhu na odvolanie ministra životného prostredia Tomáša Tarabu. Ďakujem. (Potlesk.)