Videokanál poslanca

Ďakujem. Ďakujem veľmi pekne za všetky faktické poznámky. Áno, ja som, priznám sa, že v čase, kedy riešime takéto tragédie, kedy v zásade, lebo však toto nie je jedna z dvoch tragédií, hej? Pred pár týždňami spáchala samovraždu žiačka, hej? Pravdepodobne kvôli šikane. Predtým to bol nejaký žiak kvôli šikane. Čiže toto nie sú moje jediné tragédie. Ja teraz riešim napríklad prípad šikany, kde som pánovi ministrovi vám posielala interpeláciu, kde sa rodičia dva roky nevedia domôcť spravodlivosti. Neviem, či, pán minister, ste si naozaj čítali, čo ste mi poslali, ale vy ste mi na šiestich stranách vysvetľovali, prečo ma posielate do kelu a prečo to nemôžete riešiť, nemáte na to kompetencie, nie ste na to príslušný. Proste jednoducho na šiestich stranách ste si dali námahu, že ste ma poslali do kelu. Hovorím, to sú dievčatá, pri ktorých je podozrenie na zneužívanie na škole. Ja neviem, či čakáme na to, že sa stane nejaké ďalšie nešťastie. No, a vrátim sa k tým neziskovým. To znamená, že, keď som si pozerala zoznam, ja som z neho vytiahla tie neziskové, ktoré sa venujú boju proti radikalizácii, ale tam sú aj iné. Tam sú aj neziskovky, ktoré sa venujú Rómom. Tam sú neziskovky, ktoré nedostali dotácie, ktoré sa venujú nepočujúcim, ktoré sa venujú znevýhodneným, zdravotne znevýhodneným ľuďom. Tam je Fórum starších, ktoré sa venuje porušovaniu práv starších ľudí, ľudským právam, starším ľuďom a násiliu na senioroch. Neušli sa im peniaze. Prosím vás, však to je kvapka v mori, tie peniaze. Ja, keď si zoberiem jeden kšeft 170 miliónov, za ktorý ste kúpili starý šrot v bratislavskom prístave, aby to mohlo ísť arabským šejkom, tak tých 500 000 je fakt nič.

Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predsedajúci, vážený pán minister školstva, dovoľte mi sa teda vyjadriť k zákonu o radikalizácii, ochrane detí a na sociálnych sieťach. Na úvod by som chcela teda vyjadriť úprimnú sústrasť rodine blízkym dievčatka, ktoré zomrelo, je to obrovská tragédia. Jednoducho myslíme myslíme na ľudí v staršom veku v Mont Lindbach. Ja by som, ak dovolíte, začala tou časťou, lebo však a s tým mám ja problém, že tento zákon v podstate spája dve také dôležité témy. Spája zákaz sociálnych sietí na jednej strane a na druhej strane spája nástroje na deradikalizáciu detí. Ja si myslím, že každá z týchto tém by si zaslúžila osobitný zákon, osobitný prepracovaný a komplexný zákon, samostatný prístup, samostatnú diskusiu v parlamente, samostatné medzirezortné pripomienkové konanie a samostatné, povedala by som, okrúhle stoly až panely s odborníkmi, ktoré by tomuto mali predchádzať. Pánovi ministrovi kvitujem to, že túto debatu táto vládna koalícia vôbec začala, určite je to lepšia debata ako jalové debaty o zrušení Úradu na ochranu oznamovateľov korupcie alebo iné pseudotémy, ktoré táto vládna koalícia tu v podstate tri roky prinášala. Čiže áno, táto debata je kvalitná. Je dobré, že tu je v parlamente, ale hovorím, sú to dve témy, ktoré si zaslúžia, ktoré si zaslúžia osobitný zákon, osobitný prístup a hĺbkovú diskusiu. Keď som sa pozerala na to, ako riešia tento problém iné krajiny, aké zákonné normy majú, tak zväčša nemajú to v jednom zákone, tak ako my to spájame do jedného, ale majú to v osobitných zákonoch alebo to majú v komplexných zákonoch, ktoré pokrývajú sociálnu oblasť, trestnú oblasť, školstvo a tak ďalej. Takže mrzí ma, že vlastne do takého jedného balíka dávame dve dôležité témy. Takže začnem, ak dovolíte, začnem teda sociálnymi sieťami, keďže toto je téma, ktorá aj v medzirezortnom pripomienkovom konaní vyvolala najviac pripomienok, bola predmetom najväčšej diskusie. A súhlasím v tej diagnóze problému, že áno, sociálne siete treba regulovať. Ale zároveň hovorím, že ten problém je širší ako samotný vekový limit. Že ten problém asi nevyriešime tým, že teraz zavedieme vekový limit na sociálne siete, hoci musím sa priznať aj vám, pán minister, že áno, na začiatku, povedzme pred rokom, som si hovorila, že toto riešenie je také veľmi jednoduché. Zakážeme sociálne siete, všetko bude OK. No a keďže mám doma deti, mám doma aj tínedžera dokonca, tak tejto téme som sa chtiac-nechtiac musela venovať a aj v spolupráci s odborníkmi som dospela. Ginem u nás. Ale dovoľte mi teda začať diagnózou tohto problému, kde by som použila výbornú knihu, neviem, či to už kolegovia spomínali, Jonathana Haidta Úzkostná generácia, preklad vyšiel teraz v septembri a jeho definícia problému sa netýka teda len sociálnych sietí, ale týka sa prístupnosti smartfónov vo všeobecnosti. V tejto knihe, ktorá je pre rodičov, ktorí hlavne majú teda dospievajúce deti, riešia problém, ako ochrániť tie deti v online prostredí, pretože v prvom rade ochrana detí v bezpečnom prostredí je úloha rodiča. A samozrejme potom nastupuje štát. Tak on hovorí o tom, že internet, hoci bol v domácnostiach bežný už predtým, zlomom bolo vlastne spojenie smartfónu a permanentného pripojenia sociálnych sietí, algoritmických feedov, mobilných aplikácií a zároveň takú tú hranicu stanovuje do roku 2010. On hovorí, že v roku 2010 začala vyrastať prvá generácia, ktorá vyrastala len s mobilným telefónom. Teda bola permanentne pripojená online. Decká v podstate mali celý internet, celý ten online svet mali priamo vo vrecku, mohli k nemu mať hocikedy prístup a veľmi pekne hovorí o tom, že sme vlastne prešli od play-based childhood do phone-based childhood. Teda od detstva založeného na hraní sa, na hravosti, sme zrazu prešli do detstva, ktoré je založené len na telefóne. Deti sedia doma, ich čas organizuje smartfón a všetko sa točí okolo smartfónu. No a čo bolo zaujímavé, a to som si uvedomila aj ja ako rodič, prepáčte mi, že možno si poviete, že je to taká zdĺhavá debata, ale ja naozaj ju pokladám za veľmi dôležitú. Uvedomila som si ako rodič, že snažím sa tie deti chrániť v tom fyzickom reálnom svete. Často, keď končíme neskoro večer, tak ide manžel po ne domov, aby nešli po tme. Jednoducho snažíme sa ich chrániť pred zlými ľuďmi, aby sa im nič nestalo. A uvedomila som si aj teda na základe tejto knihy, že toto robíme ako zodpovední rodičia. A zároveň tým deťom rodičia dajú do rúk smartfón, kde ich v podstate vystavia jednému obrovskému, povedala by som, že divokému západu, kde sa pohybujú, prepáčte mi za výraz, úchyláci, pedofili, divné typy, ľudia, ktorí chcú zneužívať tie deti, ktorí si vyžadujú sexuálny obsah, nenávistný obsah, manosféra, radikalizácia. A toto im my dovolíme. Dáme mu mobil bez akejkoľvek ochrany a hovoríme: Nie, nech sa páči. A pritom ho chránime, nepustíme ho do obchodu alebo nepustíme ho po zotmení vonku. No u nás to rozhodnutie viedlo k tomu, že deti vyrastajú bez smartfónov, ale tie veľmi devastačné účinky pozorujem vlastne na celej spoločnosti. Mimochodom oceňujem vlastne zákaz smartfónov v školách. To je veľmi dobré opatrenie. No a zároveň mnohí teda tí rodičia nemajú ani poistky pre tie deti, nemajú rodičovskú kontrolu, nemajú nejaký obmedzený čas. Tí osvietení rodičia to robia alebo robia to len čiastočne. Čo si myslím, že je mimoriadne, mimoriadne nezodpovedné aj kvôli nedostatku osvety, ktorú ako rodičia a ako spoločnosť máme. Dovoľte mi, môžem zacitovať len zopár štatistík, ktoré mimochodom prekvapili aj mňa. Kedy autor citoval americké dáta, podľa ktorých sa od začiatku 2010 prudko zvýšil podiel adolescentov s veľkou depresívnou epizódou. Čiže išlo o približne 150 % relatívny nárast. A u dievčat bol tento nárast ešte výraznejší. V roku 2020 zažila približne jedna zo štyroch amerických dievčat vo veku 12 – 17 rokov nejakú depresívnu epizódu alebo problém s duševným zdravím. Zvýšilo sa radikálne medzi rokmi 2010 – 2020 u dievčat sebapoškodzovanie, úmyselné sa takmer ztrojnásobilo, čo je šialené číslo. U dievčat vo veku 15 – 19 sa zdvojnásobilo. Samovraždy. Pri samovraždách detí vo veku 10 až 14 rokov sa uvádza, že medzi rokmi 2010 a 2021 vzrástla miera samovrážd u dievčat o 167 %. Samozrejme to neznamená, priznáva to aj tento vedec, že neznamená to, že samozrejme smartfón je zodpovedný za všetky sebapoškodzovania, za všetky problémy s duševným zdravím, ale hovorí o tom, že tá korelácia medzi tým, kedy smartfón sa stal bežnou súčasťou života detí, je obrovská. No a on to teda vníma ako dva súvisiace á, ja vy. A zároveň s tým nástupom sociálnych sietí hovorí o takých štyroch najväčších rizikách pre deti a pre mladých. Hovorí o tom, že nastalo veľmi intenzívne vizuálne sociálne porovnávanie, hlavne u dievčat. Je to vidieť, že sa porovnávajú so vzormi, ktoré vidia na sociálnych sieťach, vyretušovanými, ideálnymi, krásnymi, krásnymi obrázkami, fotkami, ktoré tam vidia. Zároveň vidí oveľa vyššie riziko sexuálneho obťažovania a kontaktovania so staršími mužmi. Práve zapríčinené sociálnymi sieťami a ľahkosťou, s akou sa sociálne siete používajú. Zrazu títo sexuálni predátori majú voľný prístup v podstate k deťom, keďže sociálne siete to absolútne neobmedzujú. Vieme všetci veľmi dobre prečo, keď ste si prečítali tú uniknutú správu zamestnankyne Metty, kde píše o tom, že napriek tomu, že všetci vedci, všetci neurológovia, psychológovia, psychiatri sa zhodovali na tom, že toto je funkcionalita, ktorú by sociálne siete mali jednoducho zaviesť, aby nemohli kontaktovať deti, maloletých, aby nedostávali nevyžiadané správy a v podstate ich nemohli kontaktovať dospelí, tak odpoveď bola: Nie, znížilo by nám to trafik a interakcie. Nie je to dobré pre náš biznis model. Čiže tie sociálne siete samy sebe nikdy, nikdy neurobia zle. A veľmi zaujímavý paradox, to je taká štatistika, ktorá ma celkom zarazila, že klesol, na prvý pohľad sa to môže zdať ako veľmi dobrá správa hlavne pre ministra zdravotníctva, že klesol podiel úrazov u chlapcov. To znamená, že menej, keď skúmali, že koľko zlomenín majú chalani, koľko majú dievčatá, zvyčajne samozrejme chalani vždy mali historicky viac úrazov, lebo však lozia na stromy, robia blbosti. Tak zrazu od toho roku 2010 to začalo rapídne klesať. No a on teda tvrdí, čo si myslím, že je pravda, že deti oveľa menej času trávia vonku, oveľa menej času trávia na ihriskách, oveľa menej času trávia tým, že sa hrajú a oveľa viac času trávia, áno, v bezpečnom fyzickom prostredí, sedia doma na zadku a pri telefóne. Čiže tá správa, že síce sme zabránili tomu, že je menej úrazov, zlomenín, ale zároveň ich vystavujeme oveľa, oveľa väčšiemu nebezpečenstvu práve v tom online svete. A ešte zaujímavá vec bola možno pre rodičov. Neviem, či máte podobnú skúsenosť, ale keď sa pýtal skupiny rodičov, že kedy vás rodičia prvýkrát pustili samých. To znamená, že mohli ste ísť sami do obchodu alebo ste mohli ísť sami na ihrisko sami. Tak hovoril teraz roky: 6 rokov, 7 rokov, 8 rokov, tak väčšina zdvihla ruku, ľudia v mojom veku zdvihli ruku pri čísle sedem. Že v siedmich rokoch ich rodičia už púšťali samých. Áno, ja, keď si to vybavujem, tak ja možno v šiestich, siedmich už som mala pomerne voľnosť a mohla som chodiť sama. No a potom sa zároveň pýtal otázku: „A teraz vy, kedy púšťate svoje deti? V ktorom roku ste vy ako rodičia pustili vaše deti samé niekde?“ No a tu sa dostali zrazu k číslu 10, 11 alebo dokonca 12. Čiže naozaj tí rodičia v úvodzovkách chránia tie svoje deti v tom fyzickom svete, nepúšťajú ich samých, ale zároveň ich púšťajú úplne samé, nechránené, bez Sa dostali zrazu k číslu 10, 11 alebo dokonca 12. Čiže naozaj tí rodičia v úvodzovkách chránia tie svoje deti v tom fyzickom svete, nepúšťajú ich samých, ale zároveň ich púšťajú úplne samé, nechránené, bez osvety, bez prevencie, ich púšťajú do mimoriadne nebezpečného online sveta. Takže zároveň digitálne technológie umožnili deťom komunikovať s väčším počtom ľudí, zároveň sa znižoval objem osobného času s priateľmi, čo bola obrovská, čo je obrovská podľa mňa škoda pre tie deti. Zároveň teda, čo tie sociálne siete prinášajú? Aké aké nebezpečenstvá, riziká alebo neduhy? Tak v prvom rade sociálna deprivácia, to je ten nedostatok kamarátov, nedostatok spánku. Hovorí príklady, že deti, čo mi príde šialené číslo, že 40 hodín týždenne dievčatá strávia na sociálnych sieťach. Že to je šialené číslo. To je to je rovnaký, skoro rovnaký čas ako v škole. Často to robia v noci. Ovplyvňuje to dĺžku, kvalitu spánku. Nedostatok spánku následne súvisí s horšou náladou, úzkosťou, podráždenosťou, slabším učením, horším školským výkonom. Zároveň fragmentácia pozornosti, tretí aj on. Pritom hovorí, že áno, upozorňuje na tie stovky prerušení a notifikácií denne. Však vieme to aj my, pán minister teraz tiež má mobilný telefón. Áno, tie notifikácie chodia neustále, neustále nás niekto vyrušuje, obťažuje, posiela nám nejakú notifikáciu, niečo, na čo musíme alebo chceme reagovať. Takže aj pre tie deti tá… Však to ste si asi všimli možno aj pri vašich deťoch, že tá schopnosť koncentrovať sa sa stále znižuje. No a posledná vec je závislosť, že tak vedci hovoria, sa zhodujú v tom, že tá závislosť od sociálnych sietí je v podstate to isté, čo závislosť od alkoholu, závislosť od hazardu, je to založené na rovnakých behaviorálnych princípoch, aké sa využívajú pri hazardných hrách. To znamená odmena nastavená nepravidelne, lajky, nekonečné feedy, doomscrolling a tak ďalej. No a teraz sa vráťte k tomu zákonu po tomto úvode. Prečo si teda myslím, že zákaz sociálnych sietí v zásade nič nevyrieši alebo nevyrieši tieto problémy, o ktorých hovoríme, ktoré sú skutočné problémy. Ja si myslím, že, ak dieťa nebude mať účet na… alebo zakažme prístup k sociálnym sieťam, ako je Facebook, TikTok, Instagram a tak ďalej, tie deti sú mimoriadne inovatívne, mimoriadne kreatívne a ony si ten prístup k niečomu nájdu, keďže tá potreba tu je, a nájdu si tú svoju inú sociálnu sieť. Keď som sa rozprávala s informatikmi, tak oni hovoria, že naprogramovať teraz nejakú četovaciu, četovú platformu, ktorá v podstate ale bude mať také podobné funkcionality, je pri umelej inteligencii záležitosť možno troch, štyroch dní, zvyšok je už len marketing. Čiže toto je niečo, čomu sa v súčasnej dobe pri umelej inteligencii nedá predísť. Druhá vec, na ktorú upozorňujú ľudia, ktorí sa tejto problematike venujú, že, ak sa presunú tie decká, čo sa asi presunú, viete veľmi dobre, že ony sú aj dnes na platformách, ktoré my ani nepoznáme. Ja viem menovať možno Snapchat, ale ony sú na Discorde a neviem na akých ďalších platformách, ktoré vôbec nie sú regulované, kde neplatia absolútne žiadne pravidlá a kde ani nemáme to my ako Slováci, Slovensko, šancu regulovať. Čiže my tam nebudeme môcť ovplyvniť akékoľvek mechanizmy a tie deti si tam tú cestu nájdu. A zároveň, ak dieťa bude 7 hodín denne pri obrazovke, bude spať s telefónom alebo bude na iných platformách ako sociálne siete, ktoré my definíciou chceme zakázať v tomto zákone, tak nám ostáva veľká časť problému, ktorému chceme predísť. Ale čo by sme teda mali robiť, hej? No tak áno, legislatíva by mala riešiť ten vek vstupu. Tu vidím aj ďalší problém, že v zásade my ešte nemáme urobené riadne riešenie na overovanie veku. Spoliehame sa, myslím, na to európske riešenie, ktoré ale ešte nie je, nefunguje alebo nie je dostupné. Ale zároveň si myslím, a to už povedali nejakí kolegovia, že mali by sme skôr pritlačiť na reguláciu platforiem. Bezpečný dizajn platforiem, odstránenie návykových prvkov, automatické prehrávanie, nekonečný scrolling, kontaktovanie detí neznámymi dospelými, predvolené nastavenie súkromia, každý detský účet by mal byť nastavený primárne ako súkromný. Ochrana spánku, nočné notifikácie. To znamená, vypínajú sa sociálne siete alebo nemá to dieťa prístup medzi, ja neviem, 22:00 – 07:00. Telefóny v školách to máme, interoperabilné overovanie veku. Čiže za mňa cesta je v intenzívnej regulácii platforiem. A tu sa dostávame k tomu problému slovenskému, že veľmi ťažko budeme platformy regulovať ako 5-miliónový slovenský trh, 5-miliónové Slovensko. Snáď sa nám ich podarí zregulovať ako Európska únia, však už sme začali. Teraz vlastne Európska únia má ten nový EU Kids Act, čo si myslím, že je veľmi dobrá iniciatíva a preto tie naše riešenia, ktoré my chceme zaviesť, by sme mali pri európskom stole a tie riešenia do tejto európskej legislatívy presadiť. Oveľa ľahšie sa prinútia platformy urobiť nejaké riešenia, keď to robíme ako 500-miliónový trh, keď to robíme ako Európska únia, keď to robíme spoločne, ako keď to robíme ako 5-miliónové Slovensko. Na to sa oni môžu zvysoka vykašľať. A myslím si, že pri tých iniciatívach v Európskej únii aj naša vláda by tam mala byť prítomnejšia a mali by sme presadiť áno, prísnu reguláciu. Tuto spravím len takú odbočku, keďže mám ten priestor a dosť tých minút. Často z úst populistických politikov počuť také aj od našich amerických, ja stále poviem, že priateľov, ale neviem, či sú to stále priatelia, ktorí v podstate vyvíjajú aktivity na rozbitie Európskej únie. Prečo vyvíjajú tieto aktivity? Vyvíjajú tieto aktivity, pretože im nesmierne vadí, že Európska únia stále má schopnosť regulácie, čo je veľmi dôležité. A samozrejme, že Američania, ktorí majú veľké miliardové technologické firmy, Metu, Google a ďalšie, tak tí by chceli svet bez regulácií. Tí by chceli, aby v podstate Európska únia na nich nemala absolútne žiadny vplyv. A vidíte teraz tie obrovské tlaky aj zo Spojených štátov amerických, žiaľ, ale aj z nepriateľských krajín, ako napríklad Rusko. Rozbiť jednotu v Európskej únii tak, aby sme stratili jednak tú silu a jednak možnosť regulácie a ovplyvňovania v tomto prípade bezpečnosti detí. Viete, ako veľmi hnevalo Elona Muska, keď sa mu Európska únia snažila zregulovať jeho sieť X. Takže ja si myslím, že tieto snahy, ktoré sa tu snažíme urobiť ako malý štát v rámci Európskej únie, by sme mali robiť v rámci Európskej únie. Toto všetko, čo hovoríme, by sa mala naša vláda snažiť dostať do bodky do európskych regulácií. Tak, aby tie multimiliardové americké alebo zahraničné firmy, ktoré tu platia minimálne dane, nenavrávajme si to. Minimálne dane, aby museli rešpektovať naše bezpečnostné poistky, ktoré chceme dať, aby sme ochránili naše deti. Áno, tie spoločnosti, ony na našom trhu v Európskej únii si vytvárajú obrovské zisky a naozaj platia minimálne dane, ktoré si ony vyvážajú potom do zahraničia. Takže nie je dôvod absolútne žiadny šetriť, šetriť tieto obrovské gigantické platformy. Ale ako povedala kolegyňa, teraz neviem ktorá, Biháriová alebo kolegyňa z Progresívneho Slovenska. My si tu môžeme napísať to číslo, že horibilné pokuty im budeme dávať. Ale to nám neprejde tu v slovenskej legislatíve. Preto ešte raz hovorím, že toto všetko, aj tie dobré úmysly, ktoré táto vládna koalícia s týmto zákonom má, je mimoriadne dôležité, aby sa presadili na úrovni Európskej únie, lebo tento zákon, zbytočný aj dobrý úmysel, keď nakoniec bude bez zubov. Akože populizmus je to dobrý, respektíve taký slogan, že zakázali sme sociálne siete pre deti. Deti sú odteraz v bezpečí. Ale myslím si, že je to čistá utópia. A asi každý odborník, ktorý s tým robí, ktorý o tom rozmýšľa, ktorý sa tomu venuje, povie toto isté. No, dovoľte mi, teraz sa dostanem k tej druhej časti, deradikalizácia mladých. Ktorá si myslím, že by mala byť osobitný zákon, tá deradikalizácia mladých. Nemalo by to byť vsunuté do zákazu sociálnych sietí. Tá deradikalizácia mladých je širšia len ako boj proti násiliu na sociálnych sieťach, viete, že tá deradikalizácia prebieha aj mimo sociálnych sietí, v online, ale mimo sociálnych sietí, čiže toto si zasluhuje, aby to bol osobitný zákon. Návrh vychádza z predpokladu, že radikalizácia dieťaťa nie je izolovaný bezpečnostný problém a myslím si, že taký správny základ je, že má zmysel nejaký multidisciplinárny prístup, na ktorom sa podieľajú školy, polícia, odborníci, ďalšie inštitúcie. Zároveň si myslím, že áno, systém má vychádzať z konkrétnych rizikových skutočností. Čiže toto ja považujem v tomto návrhu za racionálne. Hlavný problém vidím inde, že aj táto tragédia v Stáškove nám ukázala, že nestačí vytvoriť len mechanizmus na papieri. Nestačí vytvoriť len nejakú, povedala by som, štruktúru, byrokratickú štruktúru alebo ďalších úradníkov, národný koordinátor, rada, regionálny koordinátor, regionálna rada a tak ďalej, ale že potrebujeme, aby to fungovalo aj v teréne. Potrebujeme, aby jednoducho pri násilnom správaní detí… musíme vedieť zachytiť riziko skôr, než dôjde k útoku. Áno, sú to komplexné riešenia. Je to ťažká situácia. Ja som počula pána ministra vnútra, ktorý hovoril o tom, už pri tej prvej tragédii pri Spišskej Starej Vsi hovoril o kamerách, že 60 miliónov € dá na kamery, ale prosím vás, ruku na srdce, kamery. Však tie nezabránia tragédii. Tie nám pomôžu možno identifikovať útočníka, ale však to všetci vieme, kto bol útočník. Útočník bol identifikovaný okamžite. Tie kamery nezabránia tomu, že keď si útočník schová nôž do tašky a teraz vojde a niekomu ublíži. Tomu tie kamery vôbec nezabránia, absolútne nie. Že to je úplne 60 miliónov € či koľko to pán minister chcel vypraskať, už možno vypraskal, ale sa mi zdá, že ešte nedokončil verejné obstarávanie, že je to absolútne, ale absolútne vyhodené peniaze. My potrebujeme zabrániť tomu útoku. No a tie peniaze by sa mali presunúť niekde úplne inde. Dopad na rozpočet v tomto návrhu zákona, ktorý teda vytvára tie rôzne úrovne byrokratických štruktúr, ja to nazvem, tak myslím, že je v prvom roku 3 milióny €, potom postupne stúpa. Ale tých prostriedkov na deradikalizáciu mladých, na pomoc deťom, na duševné zdravie je potrebných oveľa viac a tieto peniaze sú potrebné ani nie na kamery alebo na úradníkov, ale v prvom rade sú potrebné na ľudí, ktorí pracujú v teréne, na psychológov, na psychiatrov, na školenia, jednoducho na veci, kde sa im teraz tie peniaze nedostávajú. Ja tu poviem príklad z analýzy NKÚ. Analýza NKÚ vlastne zisťovala, koľko je ľudí na jedného školského psychológa – žiakov, tak v priemere je to 710 žiakov, kým odporúčanie, z ktorého vychádza aj ministerstvo školstva, by malo byť 500 žiakov na psychológa. Myslím si, že dokonca v 13 okresoch na jedného psychológa pripadalo vyše 3000 žiakov, čo je úplne akože strašný nedostatok psychológov. Sú preťažení, sú… myslím, že 667 škôl NKÚ zistilo, že sú bez školského psychológa. 90 % z nich uviedlo, že ho potrebuje. Pri veľkých ZŠ nad 500 žiakov nemala takmer tretina psychológa vôbec alebo iba na malý čiastočný úväzok. Detskí psychiatri, to pán minister… škoda, že tu nie je aj pán minister zdravotníctva. Tam samotný strategický dokument ministerstva zdravotníctva hovorí, že je 49 atestovaných detských psychiatrov. V decembri 24 pribudli ďalší dvaja a je akútny nedostatok pedopsychiatrov. Očakáva sa, že v priemere budú pribúdať dvaja-traja noví detskí psychiatri ročne. Slovensko má 22 pedopsychiatrických ambulancií na celé Slovensko, ktoré uvádza komisár pre deti. My sme v pláne obnovy zaviedli aj podporu pre duševné zdravie. Tá reforma sa v takom rozsahu, ako sa mala zrealizovať, nezrealizovala. Keď som si pozerala školenia, prepáčte mi, pán minister, môžete ma, možno ma opravíte, možno je to len moja nevedomosť. Ja som sa snažila zistiť, koľko ľudí na Slovensku… Tá reforma, tak ako v takom rozsahu, ako sa mala zrealizovať, sa nezrealizovala. Keď som si pozerala školenia, prepáčte mi, pán minister, môžete ma možno opraviť, možno je to len moja nevedomosť. Ja som sa snažila zistiť, že koľko ľudí na Slovensku učiteľov, pedagogických a nepedagogických zamestnancov alebo terénnych pracovníkov máme vyškolených. To znamená, že koľko ľudí máme vyškolených na takéto, na takéto situácie, či už je to deradikalizácia alebo na takéto krízové situácie. Ja som sa nevedela dopátrať k tomu číslu. Ja som sa nevedela v štatistikách dopátrať k tomuto číslu. Našla som len jediné číslo, ktoré som našla pri neziskovej organizácii IP-čko, ktoré hovorí, že za tri roky vyškolilo spolu s protiteroristickou centrálou 489 odborníkov z celého Slovenska a ani to nie sú zamestnanci škôl. Takže. Možno ja sa mýlim. Možno sú všetci vyškolení, ale ja to neviem, ale neviem nájsť túto štatistiku, ale, ak to tak nie je, tak vidíme, aké je to strašne potrebné. Identifikovať rizikové správanie, bojovať proti tomu, vedieť rozpoznať nebezpečenstvo a následne zvládnuť aj tú danú kritickú situáciu. Zákon teda veľmi podrobne opisuje administratívu. Vlastne tam je celá tá pasáž venovaná tomu, že ako vznikne národný koordinátor, aké má, aké má právomoci, koordinačné skupiny, rady, plány, metodiky, evidencie a tak ďalej. Ale v konečnom dôsledku tá základná otázka, čo presne dostane ten konkrétny 15-ročný, 14-ročný chlapec, ktorého systém vyhodnotí ako rizikového. Čo? Čo dostane? Akú pomoc? Psychológa, mentora, rodinnú terapiu, youth workera, psychiatra, program sociálnych zručností, pomoc pri návrate do školy, prácu s jeho online komunitou, identifikáciu online komunít. Ja neviem, lebo takýto mechanizmus stanovený a nastavený nemáme. Ja som si pozrela, ako s tým, čo robia v iných krajinách, ktoré sú pomerne úspešné, čo robia napríklad v Holandsku alebo v Dánsku, prípadne v Nemecku. Čo sa mi na holandskom prístupe veľmi páčilo, že tam majú ten prístup zameraný, že neexistuje jeden profil extrémistu alebo radikála alebo teroristu, keď chceme. A preto pri každom vlastne to žiakovisko majú individuálne príčiny, ale majú tam aj na to dostatok vyčleneného personálu. Ochota použiť násilie, extrémistické názory, sociálne vzťahy a tak ďalej. Rodinné poradenstvo, má k dispozícii youth workera, ktorý mu pomáha, psychologickú starostlivosť, pomoc so školou, s prácou, s dlhmi, ak je to súčasť problému. Zároveň Holandsko má aj tú preventívnu fázu veľmi silnú, ktorá opäť na Slovensku mi chýba, že zameriava sa na ochranné faktory, kritické myslenie, psychické zdravie, rodina, škola, priateľstvo, sociálne začlenenie. V Dánsku takým najznámejším modelom je individuálny mentoring a prepojenie deradikalizácie so sociálnou politikou. Ktorý si myslím, že je niečo, čo by sme mohli prevziať do nášho systému, ale pristavím sa pri Nemecku a tam sa pristavím dlhšie. Lebo nemecký program podporuje poradenské centrá, exit programy a organizácie pracujúce s extrémizmom a radikalizáciou. A tu sa chcem pristaviť. Organizácie pracujúce s extrémizmom, radikalizáciou a mladými ľuďmi na Slovensku ich nie je málo. Máme na Slovensku také organizácie. Ale tieto organizácie, a to už hovoril kolega Sabo, hovoril, že tieto organizácie musia doslova žobrať o granty. Že oni v podstate nemajú nejaké stále financovanie. Ale musia vždy žobrať o granty. Teraz som si pozerala napríklad výzvu Ministerstva spravodlivosti, ktorá bola v roku 2026, ktorá sa venovala tejto problematike. Tak v tejto výzve, kde bolo vyčlenených, myslím, že približne 0,5 milióna €, tak uspelo, myslím, 21 organizácií, ak sa nemýlim, a 120 bolo odmietnutých. A teraz som si pozerala, že aké organizácie boli teda odmietnuté. Pre koho sa nenašli peniaze, keď tu máme takúto situáciu. Tak nedostala peniaze napríklad Liga za duševné zdravie, ktorá tam mala projekt za 49 000. Nedostal peniaze projekt Prevencia radikalizácie namiesto bojovania. Opäť, nenašli sa pre nich peniaze. Nedostala peniaze mládež ulice – budovanie rešpektu, bezpečnej klímy na školách. Nedostali peniaze združenia, ktoré sa venujú práci s mládežou, napríklad Domka alebo skauti a nedostalo peniaze ani IP-čko, ktoré malo projekt Identifikácia miery rizika pri predchádzaní násilnej radikalizácie mladých ľudí. Neušlo sa im skrátka. Nedostali peniaze, hoci robia strašne záslužnú robotu. V roku 2026 od Ministerstva spravodlivosti tieto organizácie nedostali ani 1 cent. Nie sú peniaze, koniec. Smola, máte smolu. A toto ja pokladám za vrchol. To ja pokladám za vrchol v tom, že oni robia prácu, na ktorú nemá kapacity štát, že tomu štátu pomáhajú, ale ten štát ich nepodporí. Však oni, aj keby dostali tie projekty, tie projekty, ktoré mali, som sa pozerala na tie sumy, boli v hodnote 49 000 €, 50 000 €. No povedzte mi, prosím vás, čo je to 50 000 € na jeden projekt? Však to im nezaplatí tú námahu všetku, ktorú do toho projektu dávajú, ale ani to sme im nedali. Teraz ste im nedali. Ani tieto peniaze oni nedostali. Dostal peniaze nejaký Staromestský okrášľovací spolok, ale nechcem im krivdiť, možno mali nejaký dobrý projekt. Dobre. Čiže nepodporujeme organizácie, ktoré sa venujú prevencii, deradikalizácii mladých, práci s mládežou. A pritom hovoríme, že chceme riešiť tento problém. A teraz sa vrátim k tomu Nemecku. V Nemecku financujú tieto organizácie v teréne takým spôsobom, že majú osemročné financovanie. To znamená, že majú plán, dostávajú peniaze na osem rokov a v rámci tých ôsmich rokov si oni môžu plánovať, koľko intervencií urobia, akých psychológov zamestnajú, na čo majú peniaze, aké projekty môžu robiť, lebo majú predvídateľné osemročné financovanie. A to je jedno, aká vláda tam je, či tam sú ľavičiari, pravičiari, konzervatívci. Proste majú predvídateľné financovanie. A tu tie organizácie, ktoré denne poskytujú poradenstvo mladým ľuďom pri samovražde, keď chcú spáchať samovraždu, ktoré komunikujú pri prevencii takýchto presne násilných činov, tak tie dostanú minimum peňazí a musia o to žobroniť. Netvárme sa potom, že ideme robiť nejaký zákon na prevenciu deradikalizácie, keď nevieme ani organizácie zafinancovať. Takže, keď to porovnám s tou zahraničnou praxou, vidím minimálne päť vecí, ktoré by bolo potrebné podstatne presnejšie vysvetliť. Stabilná sieť odborných služieb, katalóg intervencií, transparentné kritériá. Ak systém vyhodnocuje dieťa ako rizikové, tak musia existovať jasné pravidlá. A zároveň prevencia ešte pred tým, ako sa človek dostane do systému, a predvídateľné, transparentné, dlhodobé financovanie organizácií a odborníkov, ktorí sa venujú tejto problematike. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, problém tohto zákona nie je v tom, že by koordinácia, ktorú tento zákon nejakým spôsobom stanovuje cez vytvorenie tých štruktúr, bola zbytočná. Samozrejme, že je to potrebné, lebo táto téma je naozaj téma, ktorá ide naprieč ministerstvami. Ale mrzí ma, že zatiaľ máme len štruktúru a nič okolo tej štruktúry nemáme. Tento zákon, ako som hovorila, v tom prvom roku, myslím, že okolo 3 miliónov € a následne v tých prvých troch rokoch je to spolu 14 miliónov € a samotná vláda pritom v doložke priznáva, že negatívne rozpočtové vplyvy nemá zabezpečené. Tak ja by som očakávala, že, keď už riešime po takýchto tragédiách takúto dôležitú tému, tak tie rozpočtové vplyvy zabezpečené budú v tom rozpočte. Čo už má byť iné, aká iná priorita má byť, ak nie zabezpečiť rozpočet pre tento zákon. Súčasne hovorím, to je úloha na pána ministra zdravotníctva, pokiaľ ide o zabezpečenie desiatok detských psychiatrov, psychológov, sietí pre duševné zdravie, ktoré takisto zostáva bez financovania. Mimochodom, Liga za duševné zdravie bola jedna z tých organizácií, ktorá nedostala ani cent zo schémy u pána ministra Suska a, ak si pamätáte, tak pán Mierna zaútočil, myslím, že na Ligu za duševné zdravie v nejakom, neviem, čo to mal za záchvat, že sa zrovna do nich obul, ktorí robia kopec dôležitej roboty. A to jak chceme v tejto spoločnosti existovať. Keď samotný premiér útočí na organizáciu, ktorá zabezpečuje jedny z dôležitých a základných služieb a premiér zaútočí na túto organizáciu. A z neziskových organizácií, ktoré robia tú drobnú prácu v teréne, tak teraz robíme priam nepriateľov štátu. A tvárime sa, že to sú nejakí, všetci sú tu príživníci, nedostanú peniaze a no. A zároveň, keby ten štát robil to, čo robia tie neziskové organizácie, nepoviem ani slovo. Nech sa páči. Keď to robí štát, možno nepotrebujeme neziskové organizácie, ale štát to nerobí. V tom je ten najväčší problém. No. Takže vrátim sa na začiatok. Myslím si, že táto tragédia je mimoriadne vážne upozornenie. A nie prvé, to ma mrzí. Že nie je prvé. Dvadsať mesiacov, to bola da vie. A áno, takéto nadšenie vlády niečo robiť po tragédii Spišskej Starej Vsi trvalo veľmi krátko. Trvalo v podstate dva týždne som počula v mediálnom priestore nejaké, že čo sa ide robiť, aké opatrenia sa prijímajú. Potom to všetko zatíchlo. Potom dokonca tie neziskové organizácie, ktoré sa tomu venujú, dostali presnú nulu z tej výzvy u pána ministra spravodlivosti. A už musela prísť ďalšia tragédia ako ten s taškou, aby sme začali o tom hovoriť, aby prišiel tento zákon, hoci si myslím, že tento zákon, keby prišiel po tragédii Spišskej Starej Vsi, tak mohol byť oveľa lepší, oveľa dlhšia diskusia o ňom mohla byť, oveľa hlbšia diskusia. Mohli sme zapojiť viac odborníkov a dnes by ten zákon možno vyzeral ináč. A takže ja si myslím, že takým základným očakávaním každého rodiča alebo občana v tejto krajine je to, že keď ráno odovzdá to svoje dieťa do školy, tak je očakávanie, že to dieťa sa mu poobede vráti zdravé domov. A ako spoločnosť by sme mali urobiť všetko, aby to tak bolo. Pretože tie naše deti si to zaslúžia. A ešte teda budem apelovať poslednú vec, a tým už naozaj skončím, ale zároveň, keď hovoríme o nejakej deradikalizácii alebo nejakom znižovaní násilia v spoločnosti, tak prosím, mali by sme hovoriť aj o deradikalizácii politiky. Preto, že pán minister, to je na vás, lebo však vy môžete apelovať na svojich koaličných kolegov, lebo viete, že keď vidím fotky, ako sa pán podpredseda SMER-u Erik Kaliňák sedí, fajčí cigaru a preháňa sa na kolobežke s nejakými bratmi Tejtovcami, ktorí sú trestne stíhaní za násilie, ponižovanie žien, znásilňovanie žien. Dokonca sú teraz zadržaní a hovorí potom o nich, akí sú oni fajn ľudia, sú vplyvní, majú kontakty a zaujímavé názory, zaujímavé názory, ktoré hovoria o tom, že žena je len tovar a kedykoľvek ju môžete mlátiť alebo znásilniť. Vlastne znásilniť ju ani nemôžete, lebo však ona je len tovar. To je to, čo on teda hovorí. Tak keď vidím tieto fotky, s kým sa títo podpredsedovia, tento podpredseda SMER-u aj s pánom predsedom Bezpečnostného výboru pánom Glukom stretávajú, sedia, propagujú to a legitimizujú. Tak tieto reči, čo tu vediete, tieto krásne reči a krásne zákony, viete, potom sú len zdrap papiera. Pretože aký príklad majú tí mladí chlapci, aký príklad majú tie 13-, 14-, 15-ročné decká, aký príklad si majú brať tí chalani, keď najvyšší predstavitelia v štáte, najdôležitejší, im hovoria, že tieto vzory správania sú v podstate úplne v poriadku, ako tí bratia Tejtovci alebo váš kolega pán minister Šuta Eštok. Prosím vás, koho môže napadnúť, že na kampaň pre mladých si pozvem René Rendyho, ktorý spieva o alkohole, ktorý pravidelne propaguje hazard. Keď si pozriete jeho sociálne siete, tak snáď nie je video, kde by on nepropagoval hazard alebo nejakú závislosť. A na týchto podujatiach spieva o tom, ako si dá vodičku, vodku asi, nie? No, alkohol. A aký príklad vy chcete dávať týmto mladým ľuďom a chlapcom, keď propagujete takéto vzory správania. V útulkoch spieva o tom, ako si dá vodičku, vodku asi, nie? No, alkohol. A aký príklad vy chcete dávať? Týmto mladým ľuďom a chlapcom, keď propagujete takéto vzory správania. Ako keby v našej krajine sme nemali iných mladých mužov, statočných mladých mužov, ako keby sme tu nemali hrdinov, cnostných ľudí proste, ktorí niečo pre túto spoločnosť urobili, možno športovcov, možno ľudí, ktorí sa venujú nejakým dobročinným aktivitám, ktorí by možno mohli vystupovať na tej, na tej, neviem, koľko to stálo, 170 000 alebo koľko tá kampaň pána ministra Košúta a Eštoka, ako keby sme nemali takýchto ľudí na Slovensku, ale práve to musí robiť Rene Rendy, takže takéto vzory považujem za absolútne škodlivé. Že dávate ako vládna koalícia mladým ľuďom. Nie je to vaša strana, pán minister, ale ste súčasťou tejto vládnej koalície. A aj takou morálnou povinnosťou je vlastne, prepáčte, je to vaša strana, pretože René Rendy, to bola kampaň Matúša Šutaja Eštoka, vášho predsedu, tak sa ospravedlňujem. Takže je vašou morálnou povinnosťou, keď sa to stane, na takéto veci, na takéto veci upozorniť, pretože naozaj v klíme, kedy bojujeme s tým, že strácame základný pocit bezpečnosti, strácame základný pocit bezpečnosti na školách, tak určite toto nie je vhodné. Vážené dámy, vážení páni, verím, že opri, že ako spoločnosť sa spojíme pri presadzovaní dobrých vecí, ale schválne hovorím dobrých vecí a želala by som si, aby tento zákon ostre prepracovali, aby sme za, ale chcela by som, aby to boli dobré zákony, aby sme za ne mohli celý parlament 150 hlasov zahlasovať. V takomto stave to ešte nie je možné. Ďakujem veľmi pekne.

Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predsedajúci, vážený pán minister školstva, dovoľte mi sa teda vyjadriť k zákonu o radikalizácii, ochrane detí a na sociálnych sieťach. Na úvod by som chcela teda vyjadriť úprimnú sústrasť rodine blízkym dievčatka, ktoré zomrelo, je to obrovská tragédia. Jednoducho myslíme myslíme na ľudí v staršom veku v Mont Lindbach. Ja by som, ak dovolíte, začala tou časťou, lebo však a s tým mám ja problém, že tento zákon v podstate spája dve také dôležité témy. Spája zákaz sociálnych sietí na jednej strane a na druhej strane spája nástroje na deradikalizáciu detí. Ja si myslím, že každá z týchto tém by si zaslúžila osobitný zákon, osobitný prepracovaný a komplexný zákon, samostatný prístup, samostatnú diskusiu v parlamente, samostatné medzirezortné pripomienkové konanie a samostatné, povedala by som, okrúhle stoly až panely s odborníkmi, ktoré by tomuto mali predchádzať. Pánovi ministrovi kvitujem to, že túto debatu táto vládna koalícia vôbec začala, určite je to lepšia debata ako jalové debaty o zrušení Úradu na ochranu oznamovateľov korupcie alebo iné pseudotémy, ktoré táto vládna koalícia tu v podstate tri roky prinášala. Čiže áno, táto debata je kvalitná. Je dobré, že tu je v parlamente, ale hovorím, sú to dve témy, ktoré si zaslúžia, ktoré si zaslúžia osobitný zákon, osobitný prístup a hĺbkovú diskusiu. Keď som sa pozerala na to, ako riešia tento problém iné krajiny, aké zákonné normy majú, tak zväčša nemajú to v jednom zákone, tak ako my to spájame do jedného, ale majú to v osobitných zákonoch alebo to majú v komplexných zákonoch, ktoré pokrývajú sociálnu oblasť, trestnú oblasť, školstvo a tak ďalej. Takže mrzí ma, že vlastne do takého jedného balíka dávame dve dôležité témy. Takže začnem, ak dovolíte, začnem teda sociálnymi sieťami, keďže toto je téma, ktorá aj v medzirezortnom pripomienkovom konaní vyvolala najviac pripomienok, bola predmetom najväčšej diskusie. A súhlasím v tej diagnóze problému, že áno, sociálne siete treba regulovať. Ale zároveň hovorím, že ten problém je širší ako samotný vekový limit. Že ten problém asi nevyriešime tým, že teraz zavedieme vekový limit na sociálne siete, hoci musím sa priznať aj vám, pán minister, že áno, na začiatku, povedzme pred rokom, som si hovorila, že toto riešenie je také veľmi jednoduché. Zakážeme sociálne siete, všetko bude OK. No a keďže mám doma deti, mám doma aj tínedžera dokonca, tak tejto téme som sa chtiac-nechtiac musela venovať a aj v spolupráci s odborníkmi som dospela. Ginem u nás. Ale dovoľte mi teda začať diagnózou tohto problému, kde by som použila výbornú knihu, neviem, či to už kolegovia spomínali, Jonathana Haidta Úzkostná generácia, preklad vyšiel teraz v septembri a jeho definícia problému sa netýka teda len sociálnych sietí, ale týka sa prístupnosti smartfónov vo všeobecnosti. V tejto knihe, ktorá je pre rodičov, ktorí hlavne majú teda dospievajúce deti, riešia problém, ako ochrániť tie deti v online prostredí, pretože v prvom rade ochrana detí v bezpečnom prostredí je úloha rodiča. A samozrejme potom nastupuje štát. Tak on hovorí o tom, že internet, hoci bol v domácnostiach bežný už predtým, zlomom bolo vlastne spojenie smartfónu a permanentného pripojenia sociálnych sietí, algoritmických feedov, mobilných aplikácií a zároveň takú tú hranicu stanovuje do roku 2010. On hovorí, že v roku 2010 začala vyrastať prvá generácia, ktorá vyrastala len s mobilným telefónom. Teda bola permanentne pripojená online. Decká v podstate mali celý internet, celý ten online svet mali priamo vo vrecku, mohli k nemu mať hocikedy prístup a veľmi pekne hovorí o tom, že sme vlastne prešli od play-based childhood do phone-based childhood. Teda od detstva založeného na hraní sa, na hravosti, sme zrazu prešli do detstva, ktoré je založené len na telefóne. Deti sedia doma, ich čas organizuje smartfón a všetko sa točí okolo smartfónu. No a čo bolo zaujímavé, a to som si uvedomila aj ja ako rodič, prepáčte mi, že možno si poviete, že je to taká zdĺhavá debata, ale ja naozaj ju pokladám za veľmi dôležitú. Uvedomila som si ako rodič, že snažím sa tie deti chrániť v tom fyzickom reálnom svete. Často, keď končíme neskoro večer, tak ide manžel po ne domov, aby nešli po tme. Jednoducho snažíme sa ich chrániť pred zlými ľuďmi, aby sa im nič nestalo. A uvedomila som si aj teda na základe tejto knihy, že toto robíme ako zodpovední rodičia. A zároveň tým deťom rodičia dajú do rúk smartfón, kde ich v podstate vystavia jednému obrovskému, povedala by som, že divokému západu, kde sa pohybujú, prepáčte mi za výraz, úchyláci, pedofili, divné typy, ľudia, ktorí chcú zneužívať tie deti, ktorí si vyžadujú sexuálny obsah, nenávistný obsah, manosféra, radikalizácia. A toto im my dovolíme. Dáme mu mobil bez akejkoľvek ochrany a hovoríme: Nie, nech sa páči. A pritom ho chránime, nepustíme ho do obchodu alebo nepustíme ho po zotmení vonku. No u nás to rozhodnutie viedlo k tomu, že deti vyrastajú bez smartfónov, ale tie veľmi devastačné účinky pozorujem vlastne na celej spoločnosti. Mimochodom oceňujem vlastne zákaz smartfónov v školách. To je veľmi dobré opatrenie. No a zároveň mnohí teda tí rodičia nemajú ani poistky pre tie deti, nemajú rodičovskú kontrolu, nemajú nejaký obmedzený čas. Tí osvietení rodičia to robia alebo robia to len čiastočne. Čo si myslím, že je mimoriadne, mimoriadne nezodpovedné aj kvôli nedostatku osvety, ktorú ako rodičia a ako spoločnosť máme. Dovoľte mi, môžem zacitovať len zopár štatistík, ktoré mimochodom prekvapili aj mňa. Kedy autor citoval americké dáta, podľa ktorých sa od začiatku 2010 prudko zvýšil podiel adolescentov s veľkou depresívnou epizódou. Čiže išlo o približne 150 % relatívny nárast. A u dievčat bol tento nárast ešte výraznejší. V roku 2020 zažila približne jedna zo štyroch amerických dievčat vo veku 12 – 17 rokov nejakú depresívnu epizódu alebo problém s duševným zdravím. Zvýšilo sa radikálne medzi rokmi 2010 – 2020 u dievčat sebapoškodzovanie, úmyselné sa takmer ztrojnásobilo, čo je šialené číslo. U dievčat vo veku 15 – 19 sa zdvojnásobilo. Samovraždy. Pri samovraždách detí vo veku 10 až 14 rokov sa uvádza, že medzi rokmi 2010 a 2021 vzrástla miera samovrážd u dievčat o 167 %. Samozrejme to neznamená, priznáva to aj tento vedec, že neznamená to, že samozrejme smartfón je zodpovedný za všetky sebapoškodzovania, za všetky problémy s duševným zdravím, ale hovorí o tom, že tá korelácia medzi tým, kedy smartfón sa stal bežnou súčasťou života detí, je obrovská. No a on to teda vníma ako dva súvisiace á, ja vy. A zároveň s tým nástupom sociálnych sietí hovorí o takých štyroch najväčších rizikách pre deti a pre mladých. Hovorí o tom, že nastalo veľmi intenzívne vizuálne sociálne porovnávanie, hlavne u dievčat. Je to vidieť, že sa porovnávajú so vzormi, ktoré vidia na sociálnych sieťach, vyretušovanými, ideálnymi, krásnymi, krásnymi obrázkami, fotkami, ktoré tam vidia. Zároveň vidí oveľa vyššie riziko sexuálneho obťažovania a kontaktovania so staršími mužmi. Práve zapríčinené sociálnymi sieťami a ľahkosťou, s akou sa sociálne siete používajú. Zrazu títo sexuálni predátori majú voľný prístup v podstate k deťom, keďže sociálne siete to absolútne neobmedzujú. Vieme všetci veľmi dobre prečo, keď ste si prečítali tú uniknutú správu zamestnankyne Metty, kde píše o tom, že napriek tomu, že všetci vedci, všetci neurológovia, psychológovia, psychiatri sa zhodovali na tom, že toto je funkcionalita, ktorú by sociálne siete mali jednoducho zaviesť, aby nemohli kontaktovať deti, maloletých, aby nedostávali nevyžiadané správy a v podstate ich nemohli kontaktovať dospelí, tak odpoveď bola: Nie, znížilo by nám to trafik a interakcie. Nie je to dobré pre náš biznis model. Čiže tie sociálne siete samy sebe nikdy, nikdy neurobia zle. A veľmi zaujímavý paradox, to je taká štatistika, ktorá ma celkom zarazila, že klesol, na prvý pohľad sa to môže zdať ako veľmi dobrá správa hlavne pre ministra zdravotníctva, že klesol podiel úrazov u chlapcov. To znamená, že menej, keď skúmali, že koľko zlomenín majú chalani, koľko majú dievčatá, zvyčajne samozrejme chalani vždy mali historicky viac úrazov, lebo však lozia na stromy, robia blbosti. Tak zrazu od toho roku 2010 to začalo rapídne klesať. No a on teda tvrdí, čo si myslím, že je pravda, že deti oveľa menej času trávia vonku, oveľa menej času trávia na ihriskách, oveľa menej času trávia tým, že sa hrajú a oveľa viac času trávia, áno, v bezpečnom fyzickom prostredí, sedia doma na zadku a pri telefóne. Čiže tá správa, že síce sme zabránili tomu, že je menej úrazov, zlomenín, ale zároveň ich vystavujeme oveľa, oveľa väčšiemu nebezpečenstvu práve v tom online svete. A ešte zaujímavá vec bola možno pre rodičov. Neviem, či máte podobnú skúsenosť, ale keď sa pýtal skupiny rodičov, že kedy vás rodičia prvýkrát pustili samých. To znamená, že mohli ste ísť sami do obchodu alebo ste mohli ísť sami na ihrisko sami. Tak hovoril teraz roky: 6 rokov, 7 rokov, 8 rokov, tak väčšina zdvihla ruku, ľudia v mojom veku zdvihli ruku pri čísle sedem. Že v siedmich rokoch ich rodičia už púšťali samých. Áno, ja, keď si to vybavujem, tak ja možno v šiestich, siedmich už som mala pomerne voľnosť a mohla som chodiť sama. No a potom sa zároveň pýtal otázku: „A teraz vy, kedy púšťate svoje deti? V ktorom roku ste vy ako rodičia pustili vaše deti samé niekde?“ No a tu sa dostali zrazu k číslu 10, 11 alebo dokonca 12. Čiže naozaj tí rodičia v úvodzovkách chránia tie svoje deti v tom fyzickom svete, nepúšťajú ich samých, ale zároveň ich púšťajú úplne samé, nechránené, bez Sa dostali zrazu k číslu 10, 11 alebo dokonca 12. Čiže naozaj tí rodičia v úvodzovkách chránia tie svoje deti v tom fyzickom svete, nepúšťajú ich samých, ale zároveň ich púšťajú úplne samé, nechránené, bez osvety, bez prevencie, ich púšťajú do mimoriadne nebezpečného online sveta. Takže zároveň digitálne technológie umožnili deťom komunikovať s väčším počtom ľudí, zároveň sa znižoval objem osobného času s priateľmi, čo bola obrovská, čo je obrovská podľa mňa škoda pre tie deti. Zároveň teda, čo tie sociálne siete prinášajú? Aké aké nebezpečenstvá, riziká alebo neduhy? Tak v prvom rade sociálna deprivácia, to je ten nedostatok kamarátov, nedostatok spánku. Hovorí príklady, že deti, čo mi príde šialené číslo, že 40 hodín týždenne dievčatá strávia na sociálnych sieťach. Že to je šialené číslo. To je to je rovnaký, skoro rovnaký čas ako v škole. Často to robia v noci. Ovplyvňuje to dĺžku, kvalitu spánku. Nedostatok spánku následne súvisí s horšou náladou, úzkosťou, podráždenosťou, slabším učením, horším školským výkonom. Zároveň fragmentácia pozornosti, tretí aj on. Pritom hovorí, že áno, upozorňuje na tie stovky prerušení a notifikácií denne. Však vieme to aj my, pán minister teraz tiež má mobilný telefón. Áno, tie notifikácie chodia neustále, neustále nás niekto vyrušuje, obťažuje, posiela nám nejakú notifikáciu, niečo, na čo musíme alebo chceme reagovať. Takže aj pre tie deti tá… Však to ste si asi všimli možno aj pri vašich deťoch, že tá schopnosť koncentrovať sa sa stále znižuje. No a posledná vec je závislosť, že tak vedci hovoria, sa zhodujú v tom, že tá závislosť od sociálnych sietí je v podstate to isté, čo závislosť od alkoholu, závislosť od hazardu, je to založené na rovnakých behaviorálnych princípoch, aké sa využívajú pri hazardných hrách. To znamená odmena nastavená nepravidelne, lajky, nekonečné feedy, doomscrolling a tak ďalej. No a teraz sa vráťte k tomu zákonu po tomto úvode. Prečo si teda myslím, že zákaz sociálnych sietí v zásade nič nevyrieši alebo nevyrieši tieto problémy, o ktorých hovoríme, ktoré sú skutočné problémy. Ja si myslím, že, ak dieťa nebude mať účet na… alebo zakažme prístup k sociálnym sieťam, ako je Facebook, TikTok, Instagram a tak ďalej, tie deti sú mimoriadne inovatívne, mimoriadne kreatívne a ony si ten prístup k niečomu nájdu, keďže tá potreba tu je, a nájdu si tú svoju inú sociálnu sieť. Keď som sa rozprávala s informatikmi, tak oni hovoria, že naprogramovať teraz nejakú četovaciu, četovú platformu, ktorá v podstate ale bude mať také podobné funkcionality, je pri umelej inteligencii záležitosť možno troch, štyroch dní, zvyšok je už len marketing. Čiže toto je niečo, čomu sa v súčasnej dobe pri umelej inteligencii nedá predísť. Druhá vec, na ktorú upozorňujú ľudia, ktorí sa tejto problematike venujú, že, ak sa presunú tie decká, čo sa asi presunú, viete veľmi dobre, že ony sú aj dnes na platformách, ktoré my ani nepoznáme. Ja viem menovať možno Snapchat, ale ony sú na Discorde a neviem na akých ďalších platformách, ktoré vôbec nie sú regulované, kde neplatia absolútne žiadne pravidlá a kde ani nemáme to my ako Slováci, Slovensko, šancu regulovať. Čiže my tam nebudeme môcť ovplyvniť akékoľvek mechanizmy a tie deti si tam tú cestu nájdu. A zároveň, ak dieťa bude 7 hodín denne pri obrazovke, bude spať s telefónom alebo bude na iných platformách ako sociálne siete, ktoré my definíciou chceme zakázať v tomto zákone, tak nám ostáva veľká časť problému, ktorému chceme predísť. Ale čo by sme teda mali robiť, hej? No tak áno, legislatíva by mala riešiť ten vek vstupu. Tu vidím aj ďalší problém, že v zásade my ešte nemáme urobené riadne riešenie na overovanie veku. Spoliehame sa, myslím, na to európske riešenie, ktoré ale ešte nie je, nefunguje alebo nie je dostupné. Ale zároveň si myslím, a to už povedali nejakí kolegovia, že mali by sme skôr pritlačiť na reguláciu platforiem. Bezpečný dizajn platforiem, odstránenie návykových prvkov, automatické prehrávanie, nekonečný scrolling, kontaktovanie detí neznámymi dospelými, predvolené nastavenie súkromia, každý detský účet by mal byť nastavený primárne ako súkromný. Ochrana spánku, nočné notifikácie. To znamená, vypínajú sa sociálne siete alebo nemá to dieťa prístup medzi, ja neviem, 22:00 – 07:00. Telefóny v školách to máme, interoperabilné overovanie veku. Čiže za mňa cesta je v intenzívnej regulácii platforiem. A tu sa dostávame k tomu problému slovenskému, že veľmi ťažko budeme platformy regulovať ako 5-miliónový slovenský trh, 5-miliónové Slovensko. Snáď sa nám ich podarí zregulovať ako Európska únia, však už sme začali. Teraz vlastne Európska únia má ten nový EU Kids Act, čo si myslím, že je veľmi dobrá iniciatíva a preto tie naše riešenia, ktoré my chceme zaviesť, by sme mali pri európskom stole a tie riešenia do tejto európskej legislatívy presadiť. Oveľa ľahšie sa prinútia platformy urobiť nejaké riešenia, keď to robíme ako 500-miliónový trh, keď to robíme ako Európska únia, keď to robíme spoločne, ako keď to robíme ako 5-miliónové Slovensko. Na to sa oni môžu zvysoka vykašľať. A myslím si, že pri tých iniciatívach v Európskej únii aj naša vláda by tam mala byť prítomnejšia a mali by sme presadiť áno, prísnu reguláciu. Tuto spravím len takú odbočku, keďže mám ten priestor a dosť tých minút. Často z úst populistických politikov počuť také aj od našich amerických, ja stále poviem, že priateľov, ale neviem, či sú to stále priatelia, ktorí v podstate vyvíjajú aktivity na rozbitie Európskej únie. Prečo vyvíjajú tieto aktivity? Vyvíjajú tieto aktivity, pretože im nesmierne vadí, že Európska únia stále má schopnosť regulácie, čo je veľmi dôležité. A samozrejme, že Američania, ktorí majú veľké miliardové technologické firmy, Metu, Google a ďalšie, tak tí by chceli svet bez regulácií. Tí by chceli, aby v podstate Európska únia na nich nemala absolútne žiadny vplyv. A vidíte teraz tie obrovské tlaky aj zo Spojených štátov amerických, žiaľ, ale aj z nepriateľských krajín, ako napríklad Rusko. Rozbiť jednotu v Európskej únii tak, aby sme stratili jednak tú silu a jednak možnosť regulácie a ovplyvňovania v tomto prípade bezpečnosti detí. Viete, ako veľmi hnevalo Elona Muska, keď sa mu Európska únia snažila zregulovať jeho sieť X. Takže ja si myslím, že tieto snahy, ktoré sa tu snažíme urobiť ako malý štát v rámci Európskej únie, by sme mali robiť v rámci Európskej únie. Toto všetko, čo hovoríme, by sa mala naša vláda snažiť dostať do bodky do európskych regulácií. Tak, aby tie multimiliardové americké alebo zahraničné firmy, ktoré tu platia minimálne dane, nenavrávajme si to. Minimálne dane, aby museli rešpektovať naše bezpečnostné poistky, ktoré chceme dať, aby sme ochránili naše deti. Áno, tie spoločnosti, ony na našom trhu v Európskej únii si vytvárajú obrovské zisky a naozaj platia minimálne dane, ktoré si ony vyvážajú potom do zahraničia. Takže nie je dôvod absolútne žiadny šetriť, šetriť tieto obrovské gigantické platformy. Ale ako povedala kolegyňa, teraz neviem ktorá, Biháriová alebo kolegyňa z Progresívneho Slovenska. My si tu môžeme napísať to číslo, že horibilné pokuty im budeme dávať. Ale to nám neprejde tu v slovenskej legislatíve. Preto ešte raz hovorím, že toto všetko, aj tie dobré úmysly, ktoré táto vládna koalícia s týmto zákonom má, je mimoriadne dôležité, aby sa presadili na úrovni Európskej únie, lebo tento zákon, zbytočný aj dobrý úmysel, keď nakoniec bude bez zubov. Akože populizmus je to dobrý, respektíve taký slogan, že zakázali sme sociálne siete pre deti. Deti sú odteraz v bezpečí. Ale myslím si, že je to čistá utópia. A asi každý odborník, ktorý s tým robí, ktorý o tom rozmýšľa, ktorý sa tomu venuje, povie toto isté. No, dovoľte mi, teraz sa dostanem k tej druhej časti, deradikalizácia mladých. Ktorá si myslím, že by mala byť osobitný zákon, tá deradikalizácia mladých. Nemalo by to byť vsunuté do zákazu sociálnych sietí. Tá deradikalizácia mladých je širšia len ako boj proti násiliu na sociálnych sieťach, viete, že tá deradikalizácia prebieha aj mimo sociálnych sietí, v online, ale mimo sociálnych sietí, čiže toto si zasluhuje, aby to bol osobitný zákon. Návrh vychádza z predpokladu, že radikalizácia dieťaťa nie je izolovaný bezpečnostný problém a myslím si, že taký správny základ je, že má zmysel nejaký multidisciplinárny prístup, na ktorom sa podieľajú školy, polícia, odborníci, ďalšie inštitúcie. Zároveň si myslím, že áno, systém má vychádzať z konkrétnych rizikových skutočností. Čiže toto ja považujem v tomto návrhu za racionálne. Hlavný problém vidím inde, že aj táto tragédia v Stáškove nám ukázala, že nestačí vytvoriť len mechanizmus na papieri. Nestačí vytvoriť len nejakú, povedala by som, štruktúru, byrokratickú štruktúru alebo ďalších úradníkov, národný koordinátor, rada, regionálny koordinátor, regionálna rada a tak ďalej, ale že potrebujeme, aby to fungovalo aj v teréne. Potrebujeme, aby jednoducho pri násilnom správaní detí… musíme vedieť zachytiť riziko skôr, než dôjde k útoku. Áno, sú to komplexné riešenia. Je to ťažká situácia. Ja som počula pána ministra vnútra, ktorý hovoril o tom, už pri tej prvej tragédii pri Spišskej Starej Vsi hovoril o kamerách, že 60 miliónov € dá na kamery, ale prosím vás, ruku na srdce, kamery. Však tie nezabránia tragédii. Tie nám pomôžu možno identifikovať útočníka, ale však to všetci vieme, kto bol útočník. Útočník bol identifikovaný okamžite. Tie kamery nezabránia tomu, že keď si útočník schová nôž do tašky a teraz vojde a niekomu ublíži. Tomu tie kamery vôbec nezabránia, absolútne nie. Že to je úplne 60 miliónov € či koľko to pán minister chcel vypraskať, už možno vypraskal, ale sa mi zdá, že ešte nedokončil verejné obstarávanie, že je to absolútne, ale absolútne vyhodené peniaze. My potrebujeme zabrániť tomu útoku. No a tie peniaze by sa mali presunúť niekde úplne inde. Dopad na rozpočet v tomto návrhu zákona, ktorý teda vytvára tie rôzne úrovne byrokratických štruktúr, ja to nazvem, tak myslím, že je v prvom roku 3 milióny €, potom postupne stúpa. Ale tých prostriedkov na deradikalizáciu mladých, na pomoc deťom, na duševné zdravie je potrebných oveľa viac a tieto peniaze sú potrebné ani nie na kamery alebo na úradníkov, ale v prvom rade sú potrebné na ľudí, ktorí pracujú v teréne, na psychológov, na psychiatrov, na školenia, jednoducho na veci, kde sa im teraz tie peniaze nedostávajú. Ja tu poviem príklad z analýzy NKÚ. Analýza NKÚ vlastne zisťovala, koľko je ľudí na jedného školského psychológa – žiakov, tak v priemere je to 710 žiakov, kým odporúčanie, z ktorého vychádza aj ministerstvo školstva, by malo byť 500 žiakov na psychológa. Myslím si, že dokonca v 13 okresoch na jedného psychológa pripadalo vyše 3000 žiakov, čo je úplne akože strašný nedostatok psychológov. Sú preťažení, sú… myslím, že 667 škôl NKÚ zistilo, že sú bez školského psychológa. 90 % z nich uviedlo, že ho potrebuje. Pri veľkých ZŠ nad 500 žiakov nemala takmer tretina psychológa vôbec alebo iba na malý čiastočný úväzok. Detskí psychiatri, to pán minister… škoda, že tu nie je aj pán minister zdravotníctva. Tam samotný strategický dokument ministerstva zdravotníctva hovorí, že je 49 atestovaných detských psychiatrov. V decembri 24 pribudli ďalší dvaja a je akútny nedostatok pedopsychiatrov. Očakáva sa, že v priemere budú pribúdať dvaja-traja noví detskí psychiatri ročne. Slovensko má 22 pedopsychiatrických ambulancií na celé Slovensko, ktoré uvádza komisár pre deti. My sme v pláne obnovy zaviedli aj podporu pre duševné zdravie. Tá reforma sa v takom rozsahu, ako sa mala zrealizovať, nezrealizovala. Keď som si pozerala školenia, prepáčte mi, pán minister, môžete ma, možno ma opravíte, možno je to len moja nevedomosť. Ja som sa snažila zistiť, koľko ľudí na Slovensku… Tá reforma, tak ako v takom rozsahu, ako sa mala zrealizovať, sa nezrealizovala. Keď som si pozerala školenia, prepáčte mi, pán minister, môžete ma možno opraviť, možno je to len moja nevedomosť. Ja som sa snažila zistiť, že koľko ľudí na Slovensku učiteľov, pedagogických a nepedagogických zamestnancov alebo terénnych pracovníkov máme vyškolených. To znamená, že koľko ľudí máme vyškolených na takéto, na takéto situácie, či už je to deradikalizácia alebo na takéto krízové situácie. Ja som sa nevedela dopátrať k tomu číslu. Ja som sa nevedela v štatistikách dopátrať k tomuto číslu. Našla som len jediné číslo, ktoré som našla pri neziskovej organizácii IP-čko, ktoré hovorí, že za tri roky vyškolilo spolu s protiteroristickou centrálou 489 odborníkov z celého Slovenska a ani to nie sú zamestnanci škôl. Takže. Možno ja sa mýlim. Možno sú všetci vyškolení, ale ja to neviem, ale neviem nájsť túto štatistiku, ale, ak to tak nie je, tak vidíme, aké je to strašne potrebné. Identifikovať rizikové správanie, bojovať proti tomu, vedieť rozpoznať nebezpečenstvo a následne zvládnuť aj tú danú kritickú situáciu. Zákon teda veľmi podrobne opisuje administratívu. Vlastne tam je celá tá pasáž venovaná tomu, že ako vznikne národný koordinátor, aké má, aké má právomoci, koordinačné skupiny, rady, plány, metodiky, evidencie a tak ďalej. Ale v konečnom dôsledku tá základná otázka, čo presne dostane ten konkrétny 15-ročný, 14-ročný chlapec, ktorého systém vyhodnotí ako rizikového. Čo? Čo dostane? Akú pomoc? Psychológa, mentora, rodinnú terapiu, youth workera, psychiatra, program sociálnych zručností, pomoc pri návrate do školy, prácu s jeho online komunitou, identifikáciu online komunít. Ja neviem, lebo takýto mechanizmus stanovený a nastavený nemáme. Ja som si pozrela, ako s tým, čo robia v iných krajinách, ktoré sú pomerne úspešné, čo robia napríklad v Holandsku alebo v Dánsku, prípadne v Nemecku. Čo sa mi na holandskom prístupe veľmi páčilo, že tam majú ten prístup zameraný, že neexistuje jeden profil extrémistu alebo radikála alebo teroristu, keď chceme. A preto pri každom vlastne to žiakovisko majú individuálne príčiny, ale majú tam aj na to dostatok vyčleneného personálu. Ochota použiť násilie, extrémistické názory, sociálne vzťahy a tak ďalej. Rodinné poradenstvo, má k dispozícii youth workera, ktorý mu pomáha, psychologickú starostlivosť, pomoc so školou, s prácou, s dlhmi, ak je to súčasť problému. Zároveň Holandsko má aj tú preventívnu fázu veľmi silnú, ktorá opäť na Slovensku mi chýba, že zameriava sa na ochranné faktory, kritické myslenie, psychické zdravie, rodina, škola, priateľstvo, sociálne začlenenie. V Dánsku takým najznámejším modelom je individuálny mentoring a prepojenie deradikalizácie so sociálnou politikou. Ktorý si myslím, že je niečo, čo by sme mohli prevziať do nášho systému, ale pristavím sa pri Nemecku a tam sa pristavím dlhšie. Lebo nemecký program podporuje poradenské centrá, exit programy a organizácie pracujúce s extrémizmom a radikalizáciou. A tu sa chcem pristaviť. Organizácie pracujúce s extrémizmom, radikalizáciou a mladými ľuďmi na Slovensku ich nie je málo. Máme na Slovensku také organizácie. Ale tieto organizácie, a to už hovoril kolega Sabo, hovoril, že tieto organizácie musia doslova žobrať o granty. Že oni v podstate nemajú nejaké stále financovanie. Ale musia vždy žobrať o granty. Teraz som si pozerala napríklad výzvu Ministerstva spravodlivosti, ktorá bola v roku 2026, ktorá sa venovala tejto problematike. Tak v tejto výzve, kde bolo vyčlenených, myslím, že približne 0,5 milióna €, tak uspelo, myslím, 21 organizácií, ak sa nemýlim, a 120 bolo odmietnutých. A teraz som si pozerala, že aké organizácie boli teda odmietnuté. Pre koho sa nenašli peniaze, keď tu máme takúto situáciu. Tak nedostala peniaze napríklad Liga za duševné zdravie, ktorá tam mala projekt za 49 000. Nedostal peniaze projekt Prevencia radikalizácie namiesto bojovania. Opäť, nenašli sa pre nich peniaze. Nedostala peniaze mládež ulice – budovanie rešpektu, bezpečnej klímy na školách. Nedostali peniaze združenia, ktoré sa venujú práci s mládežou, napríklad Domka alebo skauti a nedostalo peniaze ani IP-čko, ktoré malo projekt Identifikácia miery rizika pri predchádzaní násilnej radikalizácie mladých ľudí. Neušlo sa im skrátka. Nedostali peniaze, hoci robia strašne záslužnú robotu. V roku 2026 od Ministerstva spravodlivosti tieto organizácie nedostali ani 1 cent. Nie sú peniaze, koniec. Smola, máte smolu. A toto ja pokladám za vrchol. To ja pokladám za vrchol v tom, že oni robia prácu, na ktorú nemá kapacity štát, že tomu štátu pomáhajú, ale ten štát ich nepodporí. Však oni, aj keby dostali tie projekty, tie projekty, ktoré mali, som sa pozerala na tie sumy, boli v hodnote 49 000 €, 50 000 €. No povedzte mi, prosím vás, čo je to 50 000 € na jeden projekt? Však to im nezaplatí tú námahu všetku, ktorú do toho projektu dávajú, ale ani to sme im nedali. Teraz ste im nedali. Ani tieto peniaze oni nedostali. Dostal peniaze nejaký Staromestský okrášľovací spolok, ale nechcem im krivdiť, možno mali nejaký dobrý projekt. Dobre. Čiže nepodporujeme organizácie, ktoré sa venujú prevencii, deradikalizácii mladých, práci s mládežou. A pritom hovoríme, že chceme riešiť tento problém. A teraz sa vrátim k tomu Nemecku. V Nemecku financujú tieto organizácie v teréne takým spôsobom, že majú osemročné financovanie. To znamená, že majú plán, dostávajú peniaze na osem rokov a v rámci tých ôsmich rokov si oni môžu plánovať, koľko intervencií urobia, akých psychológov zamestnajú, na čo majú peniaze, aké projekty môžu robiť, lebo majú predvídateľné osemročné financovanie. A to je jedno, aká vláda tam je, či tam sú ľavičiari, pravičiari, konzervatívci. Proste majú predvídateľné financovanie. A tu tie organizácie, ktoré denne poskytujú poradenstvo mladým ľuďom pri samovražde, keď chcú spáchať samovraždu, ktoré komunikujú pri prevencii takýchto presne násilných činov, tak tie dostanú minimum peňazí a musia o to žobroniť. Netvárme sa potom, že ideme robiť nejaký zákon na prevenciu deradikalizácie, keď nevieme ani organizácie zafinancovať. Takže, keď to porovnám s tou zahraničnou praxou, vidím minimálne päť vecí, ktoré by bolo potrebné podstatne presnejšie vysvetliť. Stabilná sieť odborných služieb, katalóg intervencií, transparentné kritériá. Ak systém vyhodnocuje dieťa ako rizikové, tak musia existovať jasné pravidlá. A zároveň prevencia ešte pred tým, ako sa človek dostane do systému, a predvídateľné, transparentné, dlhodobé financovanie organizácií a odborníkov, ktorí sa venujú tejto problematike. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, problém tohto zákona nie je v tom, že by koordinácia, ktorú tento zákon nejakým spôsobom stanovuje cez vytvorenie tých štruktúr, bola zbytočná. Samozrejme, že je to potrebné, lebo táto téma je naozaj téma, ktorá ide naprieč ministerstvami. Ale mrzí ma, že zatiaľ máme len štruktúru a nič okolo tej štruktúry nemáme. Tento zákon, ako som hovorila, v tom prvom roku, myslím, že okolo 3 miliónov € a následne v tých prvých troch rokoch je to spolu 14 miliónov € a samotná vláda pritom v doložke priznáva, že negatívne rozpočtové vplyvy nemá zabezpečené. Tak ja by som očakávala, že, keď už riešime po takýchto tragédiách takúto dôležitú tému, tak tie rozpočtové vplyvy zabezpečené budú v tom rozpočte. Čo už má byť iné, aká iná priorita má byť, ak nie zabezpečiť rozpočet pre tento zákon. Súčasne hovorím, to je úloha na pána ministra zdravotníctva, pokiaľ ide o zabezpečenie desiatok detských psychiatrov, psychológov, sietí pre duševné zdravie, ktoré takisto zostáva bez financovania. Mimochodom, Liga za duševné zdravie bola jedna z tých organizácií, ktorá nedostala ani cent zo schémy u pána ministra Suska a, ak si pamätáte, tak pán Mierna zaútočil, myslím, že na Ligu za duševné zdravie v nejakom, neviem, čo to mal za záchvat, že sa zrovna do nich obul, ktorí robia kopec dôležitej roboty. A to jak chceme v tejto spoločnosti existovať. Keď samotný premiér útočí na organizáciu, ktorá zabezpečuje jedny z dôležitých a základných služieb a premiér zaútočí na túto organizáciu. A z neziskových organizácií, ktoré robia tú drobnú prácu v teréne, tak teraz robíme priam nepriateľov štátu. A tvárime sa, že to sú nejakí, všetci sú tu príživníci, nedostanú peniaze a no. A zároveň, keby ten štát robil to, čo robia tie neziskové organizácie, nepoviem ani slovo. Nech sa páči. Keď to robí štát, možno nepotrebujeme neziskové organizácie, ale štát to nerobí. V tom je ten najväčší problém. No. Takže vrátim sa na začiatok. Myslím si, že táto tragédia je mimoriadne vážne upozornenie. A nie prvé, to ma mrzí. Že nie je prvé. Dvadsať mesiacov, to bola da vie. A áno, takéto nadšenie vlády niečo robiť po tragédii Spišskej Starej Vsi trvalo veľmi krátko. Trvalo v podstate dva týždne som počula v mediálnom priestore nejaké, že čo sa ide robiť, aké opatrenia sa prijímajú. Potom to všetko zatíchlo. Potom dokonca tie neziskové organizácie, ktoré sa tomu venujú, dostali presnú nulu z tej výzvy u pána ministra spravodlivosti. A už musela prísť ďalšia tragédia ako ten s taškou, aby sme začali o tom hovoriť, aby prišiel tento zákon, hoci si myslím, že tento zákon, keby prišiel po tragédii Spišskej Starej Vsi, tak mohol byť oveľa lepší, oveľa dlhšia diskusia o ňom mohla byť, oveľa hlbšia diskusia. Mohli sme zapojiť viac odborníkov a dnes by ten zákon možno vyzeral ináč. A takže ja si myslím, že takým základným očakávaním každého rodiča alebo občana v tejto krajine je to, že keď ráno odovzdá to svoje dieťa do školy, tak je očakávanie, že to dieťa sa mu poobede vráti zdravé domov. A ako spoločnosť by sme mali urobiť všetko, aby to tak bolo. Pretože tie naše deti si to zaslúžia. A ešte teda budem apelovať poslednú vec, a tým už naozaj skončím, ale zároveň, keď hovoríme o nejakej deradikalizácii alebo nejakom znižovaní násilia v spoločnosti, tak prosím, mali by sme hovoriť aj o deradikalizácii politiky. Preto, že pán minister, to je na vás, lebo však vy môžete apelovať na svojich koaličných kolegov, lebo viete, že keď vidím fotky, ako sa pán podpredseda SMER-u Erik Kaliňák sedí, fajčí cigaru a preháňa sa na kolobežke s nejakými bratmi Tejtovcami, ktorí sú trestne stíhaní za násilie, ponižovanie žien, znásilňovanie žien. Dokonca sú teraz zadržaní a hovorí potom o nich, akí sú oni fajn ľudia, sú vplyvní, majú kontakty a zaujímavé názory, zaujímavé názory, ktoré hovoria o tom, že žena je len tovar a kedykoľvek ju môžete mlátiť alebo znásilniť. Vlastne znásilniť ju ani nemôžete, lebo však ona je len tovar. To je to, čo on teda hovorí. Tak keď vidím tieto fotky, s kým sa títo podpredsedovia, tento podpredseda SMER-u aj s pánom predsedom Bezpečnostného výboru pánom Glukom stretávajú, sedia, propagujú to a legitimizujú. Tak tieto reči, čo tu vediete, tieto krásne reči a krásne zákony, viete, potom sú len zdrap papiera. Pretože aký príklad majú tí mladí chlapci, aký príklad majú tie 13-, 14-, 15-ročné decká, aký príklad si majú brať tí chalani, keď najvyšší predstavitelia v štáte, najdôležitejší, im hovoria, že tieto vzory správania sú v podstate úplne v poriadku, ako tí bratia Tejtovci alebo váš kolega pán minister Šuta Eštok. Prosím vás, koho môže napadnúť, že na kampaň pre mladých si pozvem René Rendyho, ktorý spieva o alkohole, ktorý pravidelne propaguje hazard. Keď si pozriete jeho sociálne siete, tak snáď nie je video, kde by on nepropagoval hazard alebo nejakú závislosť. A na týchto podujatiach spieva o tom, ako si dá vodičku, vodku asi, nie? No, alkohol. A aký príklad vy chcete dávať týmto mladým ľuďom a chlapcom, keď propagujete takéto vzory správania. V útulkoch spieva o tom, ako si dá vodičku, vodku asi, nie? No, alkohol. A aký príklad vy chcete dávať? Týmto mladým ľuďom a chlapcom, keď propagujete takéto vzory správania. Ako keby v našej krajine sme nemali iných mladých mužov, statočných mladých mužov, ako keby sme tu nemali hrdinov, cnostných ľudí proste, ktorí niečo pre túto spoločnosť urobili, možno športovcov, možno ľudí, ktorí sa venujú nejakým dobročinným aktivitám, ktorí by možno mohli vystupovať na tej, na tej, neviem, koľko to stálo, 170 000 alebo koľko tá kampaň pána ministra Košúta a Eštoka, ako keby sme nemali takýchto ľudí na Slovensku, ale práve to musí robiť Rene Rendy, takže takéto vzory považujem za absolútne škodlivé. Že dávate ako vládna koalícia mladým ľuďom. Nie je to vaša strana, pán minister, ale ste súčasťou tejto vládnej koalície. A aj takou morálnou povinnosťou je vlastne, prepáčte, je to vaša strana, pretože René Rendy, to bola kampaň Matúša Šutaja Eštoka, vášho predsedu, tak sa ospravedlňujem. Takže je vašou morálnou povinnosťou, keď sa to stane, na takéto veci, na takéto veci upozorniť, pretože naozaj v klíme, kedy bojujeme s tým, že strácame základný pocit bezpečnosti, strácame základný pocit bezpečnosti na školách, tak určite toto nie je vhodné. Vážené dámy, vážení páni, verím, že opri, že ako spoločnosť sa spojíme pri presadzovaní dobrých vecí, ale schválne hovorím dobrých vecí a želala by som si, aby tento zákon ostre prepracovali, aby sme za, ale chcela by som, aby to boli dobré zákony, aby sme za ne mohli celý parlament 150 hlasov zahlasovať. V takomto stave to ešte nie je možné. Ďakujem veľmi pekne.

Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predsedajúci, vážený pán minister školstva, dovoľte mi sa teda vyjadriť k zákonu o radikalizácii, ochrane detí a na sociálnych sieťach. Na úvod by som chcela teda vyjadriť úprimnú sústrasť rodine blízkym dievčatka, ktoré zomrelo, je to obrovská tragédia. Jednoducho myslíme myslíme na ľudí v staršom veku v Mont Lindbach. Ja by som, ak dovolíte, začala tou časťou, lebo však a s tým mám ja problém, že tento zákon v podstate spája dve také dôležité témy. Spája zákaz sociálnych sietí na jednej strane a na druhej strane spája nástroje na deradikalizáciu detí. Ja si myslím, že každá z týchto tém by si zaslúžila osobitný zákon, osobitný prepracovaný a komplexný zákon, samostatný prístup, samostatnú diskusiu v parlamente, samostatné medzirezortné pripomienkové konanie a samostatné, povedala by som, okrúhle stoly až panely s odborníkmi, ktoré by tomuto mali predchádzať. Pánovi ministrovi kvitujem to, že túto debatu táto vládna koalícia vôbec začala, určite je to lepšia debata ako jalové debaty o zrušení Úradu na ochranu oznamovateľov korupcie alebo iné pseudotémy, ktoré táto vládna koalícia tu v podstate tri roky prinášala. Čiže áno, táto debata je kvalitná. Je dobré, že tu je v parlamente, ale hovorím, sú to dve témy, ktoré si zaslúžia, ktoré si zaslúžia osobitný zákon, osobitný prístup a hĺbkovú diskusiu. Keď som sa pozerala na to, ako riešia tento problém iné krajiny, aké zákonné normy majú, tak zväčša nemajú to v jednom zákone, tak ako my to spájame do jedného, ale majú to v osobitných zákonoch alebo to majú v komplexných zákonoch, ktoré pokrývajú sociálnu oblasť, trestnú oblasť, školstvo a tak ďalej. Takže mrzí ma, že vlastne do takého jedného balíka dávame dve dôležité témy. Takže začnem, ak dovolíte, začnem teda sociálnymi sieťami, keďže toto je téma, ktorá aj v medzirezortnom pripomienkovom konaní vyvolala najviac pripomienok, bola predmetom najväčšej diskusie. A súhlasím v tej diagnóze problému, že áno, sociálne siete treba regulovať. Ale zároveň hovorím, že ten problém je širší ako samotný vekový limit. Že ten problém asi nevyriešime tým, že teraz zavedieme vekový limit na sociálne siete, hoci musím sa priznať aj vám, pán minister, že áno, na začiatku, povedzme pred rokom, som si hovorila, že toto riešenie je také veľmi jednoduché. Zakážeme sociálne siete, všetko bude OK. No a keďže mám doma deti, mám doma aj tínedžera dokonca, tak tejto téme som sa chtiac-nechtiac musela venovať a aj v spolupráci s odborníkmi som dospela. Ginem u nás. Ale dovoľte mi teda začať diagnózou tohto problému, kde by som použila výbornú knihu, neviem, či to už kolegovia spomínali, Jonathana Haidta Úzkostná generácia, preklad vyšiel teraz v septembri a jeho definícia problému sa netýka teda len sociálnych sietí, ale týka sa prístupnosti smartfónov vo všeobecnosti. V tejto knihe, ktorá je pre rodičov, ktorí hlavne majú teda dospievajúce deti, riešia problém, ako ochrániť tie deti v online prostredí, pretože v prvom rade ochrana detí v bezpečnom prostredí je úloha rodiča. A samozrejme potom nastupuje štát. Tak on hovorí o tom, že internet, hoci bol v domácnostiach bežný už predtým, zlomom bolo vlastne spojenie smartfónu a permanentného pripojenia sociálnych sietí, algoritmických feedov, mobilných aplikácií a zároveň takú tú hranicu stanovuje do roku 2010. On hovorí, že v roku 2010 začala vyrastať prvá generácia, ktorá vyrastala len s mobilným telefónom. Teda bola permanentne pripojená online. Decká v podstate mali celý internet, celý ten online svet mali priamo vo vrecku, mohli k nemu mať hocikedy prístup a veľmi pekne hovorí o tom, že sme vlastne prešli od play-based childhood do phone-based childhood. Teda od detstva založeného na hraní sa, na hravosti, sme zrazu prešli do detstva, ktoré je založené len na telefóne. Deti sedia doma, ich čas organizuje smartfón a všetko sa točí okolo smartfónu. No a čo bolo zaujímavé, a to som si uvedomila aj ja ako rodič, prepáčte mi, že možno si poviete, že je to taká zdĺhavá debata, ale ja naozaj ju pokladám za veľmi dôležitú. Uvedomila som si ako rodič, že snažím sa tie deti chrániť v tom fyzickom reálnom svete. Často, keď končíme neskoro večer, tak ide manžel po ne domov, aby nešli po tme. Jednoducho snažíme sa ich chrániť pred zlými ľuďmi, aby sa im nič nestalo. A uvedomila som si aj teda na základe tejto knihy, že toto robíme ako zodpovední rodičia. A zároveň tým deťom rodičia dajú do rúk smartfón, kde ich v podstate vystavia jednému obrovskému, povedala by som, že divokému západu, kde sa pohybujú, prepáčte mi za výraz, úchyláci, pedofili, divné typy, ľudia, ktorí chcú zneužívať tie deti, ktorí si vyžadujú sexuálny obsah, nenávistný obsah, manosféra, radikalizácia. A toto im my dovolíme. Dáme mu mobil bez akejkoľvek ochrany a hovoríme: Nie, nech sa páči. A pritom ho chránime, nepustíme ho do obchodu alebo nepustíme ho po zotmení vonku. No u nás to rozhodnutie viedlo k tomu, že deti vyrastajú bez smartfónov, ale tie veľmi devastačné účinky pozorujem vlastne na celej spoločnosti. Mimochodom oceňujem vlastne zákaz smartfónov v školách. To je veľmi dobré opatrenie. No a zároveň mnohí teda tí rodičia nemajú ani poistky pre tie deti, nemajú rodičovskú kontrolu, nemajú nejaký obmedzený čas. Tí osvietení rodičia to robia alebo robia to len čiastočne. Čo si myslím, že je mimoriadne, mimoriadne nezodpovedné aj kvôli nedostatku osvety, ktorú ako rodičia a ako spoločnosť máme. Dovoľte mi, môžem zacitovať len zopár štatistík, ktoré mimochodom prekvapili aj mňa. Kedy autor citoval americké dáta, podľa ktorých sa od začiatku 2010 prudko zvýšil podiel adolescentov s veľkou depresívnou epizódou. Čiže išlo o približne 150 % relatívny nárast. A u dievčat bol tento nárast ešte výraznejší. V roku 2020 zažila približne jedna zo štyroch amerických dievčat vo veku 12 – 17 rokov nejakú depresívnu epizódu alebo problém s duševným zdravím. Zvýšilo sa radikálne medzi rokmi 2010 – 2020 u dievčat sebapoškodzovanie, úmyselné sa takmer ztrojnásobilo, čo je šialené číslo. U dievčat vo veku 15 – 19 sa zdvojnásobilo. Samovraždy. Pri samovraždách detí vo veku 10 až 14 rokov sa uvádza, že medzi rokmi 2010 a 2021 vzrástla miera samovrážd u dievčat o 167 %. Samozrejme to neznamená, priznáva to aj tento vedec, že neznamená to, že samozrejme smartfón je zodpovedný za všetky sebapoškodzovania, za všetky problémy s duševným zdravím, ale hovorí o tom, že tá korelácia medzi tým, kedy smartfón sa stal bežnou súčasťou života detí, je obrovská. No a on to teda vníma ako dva súvisiace á, ja vy. A zároveň s tým nástupom sociálnych sietí hovorí o takých štyroch najväčších rizikách pre deti a pre mladých. Hovorí o tom, že nastalo veľmi intenzívne vizuálne sociálne porovnávanie, hlavne u dievčat. Je to vidieť, že sa porovnávajú so vzormi, ktoré vidia na sociálnych sieťach, vyretušovanými, ideálnymi, krásnymi, krásnymi obrázkami, fotkami, ktoré tam vidia. Zároveň vidí oveľa vyššie riziko sexuálneho obťažovania a kontaktovania so staršími mužmi. Práve zapríčinené sociálnymi sieťami a ľahkosťou, s akou sa sociálne siete používajú. Zrazu títo sexuálni predátori majú voľný prístup v podstate k deťom, keďže sociálne siete to absolútne neobmedzujú. Vieme všetci veľmi dobre prečo, keď ste si prečítali tú uniknutú správu zamestnankyne Metty, kde píše o tom, že napriek tomu, že všetci vedci, všetci neurológovia, psychológovia, psychiatri sa zhodovali na tom, že toto je funkcionalita, ktorú by sociálne siete mali jednoducho zaviesť, aby nemohli kontaktovať deti, maloletých, aby nedostávali nevyžiadané správy a v podstate ich nemohli kontaktovať dospelí, tak odpoveď bola: Nie, znížilo by nám to trafik a interakcie. Nie je to dobré pre náš biznis model. Čiže tie sociálne siete samy sebe nikdy, nikdy neurobia zle. A veľmi zaujímavý paradox, to je taká štatistika, ktorá ma celkom zarazila, že klesol, na prvý pohľad sa to môže zdať ako veľmi dobrá správa hlavne pre ministra zdravotníctva, že klesol podiel úrazov u chlapcov. To znamená, že menej, keď skúmali, že koľko zlomenín majú chalani, koľko majú dievčatá, zvyčajne samozrejme chalani vždy mali historicky viac úrazov, lebo však lozia na stromy, robia blbosti. Tak zrazu od toho roku 2010 to začalo rapídne klesať. No a on teda tvrdí, čo si myslím, že je pravda, že deti oveľa menej času trávia vonku, oveľa menej času trávia na ihriskách, oveľa menej času trávia tým, že sa hrajú a oveľa viac času trávia, áno, v bezpečnom fyzickom prostredí, sedia doma na zadku a pri telefóne. Čiže tá správa, že síce sme zabránili tomu, že je menej úrazov, zlomenín, ale zároveň ich vystavujeme oveľa, oveľa väčšiemu nebezpečenstvu práve v tom online svete. A ešte zaujímavá vec bola možno pre rodičov. Neviem, či máte podobnú skúsenosť, ale keď sa pýtal skupiny rodičov, že kedy vás rodičia prvýkrát pustili samých. To znamená, že mohli ste ísť sami do obchodu alebo ste mohli ísť sami na ihrisko sami. Tak hovoril teraz roky: 6 rokov, 7 rokov, 8 rokov, tak väčšina zdvihla ruku, ľudia v mojom veku zdvihli ruku pri čísle sedem. Že v siedmich rokoch ich rodičia už púšťali samých. Áno, ja, keď si to vybavujem, tak ja možno v šiestich, siedmich už som mala pomerne voľnosť a mohla som chodiť sama. No a potom sa zároveň pýtal otázku: „A teraz vy, kedy púšťate svoje deti? V ktorom roku ste vy ako rodičia pustili vaše deti samé niekde?“ No a tu sa dostali zrazu k číslu 10, 11 alebo dokonca 12. Čiže naozaj tí rodičia v úvodzovkách chránia tie svoje deti v tom fyzickom svete, nepúšťajú ich samých, ale zároveň ich púšťajú úplne samé, nechránené, bez Sa dostali zrazu k číslu 10, 11 alebo dokonca 12. Čiže naozaj tí rodičia v úvodzovkách chránia tie svoje deti v tom fyzickom svete, nepúšťajú ich samých, ale zároveň ich púšťajú úplne samé, nechránené, bez osvety, bez prevencie, ich púšťajú do mimoriadne nebezpečného online sveta. Takže zároveň digitálne technológie umožnili deťom komunikovať s väčším počtom ľudí, zároveň sa znižoval objem osobného času s priateľmi, čo bola obrovská, čo je obrovská podľa mňa škoda pre tie deti. Zároveň teda, čo tie sociálne siete prinášajú? Aké aké nebezpečenstvá, riziká alebo neduhy? Tak v prvom rade sociálna deprivácia, to je ten nedostatok kamarátov, nedostatok spánku. Hovorí príklady, že deti, čo mi príde šialené číslo, že 40 hodín týždenne dievčatá strávia na sociálnych sieťach. Že to je šialené číslo. To je to je rovnaký, skoro rovnaký čas ako v škole. Často to robia v noci. Ovplyvňuje to dĺžku, kvalitu spánku. Nedostatok spánku následne súvisí s horšou náladou, úzkosťou, podráždenosťou, slabším učením, horším školským výkonom. Zároveň fragmentácia pozornosti, tretí aj on. Pritom hovorí, že áno, upozorňuje na tie stovky prerušení a notifikácií denne. Však vieme to aj my, pán minister teraz tiež má mobilný telefón. Áno, tie notifikácie chodia neustále, neustále nás niekto vyrušuje, obťažuje, posiela nám nejakú notifikáciu, niečo, na čo musíme alebo chceme reagovať. Takže aj pre tie deti tá… Však to ste si asi všimli možno aj pri vašich deťoch, že tá schopnosť koncentrovať sa sa stále znižuje. No a posledná vec je závislosť, že tak vedci hovoria, sa zhodujú v tom, že tá závislosť od sociálnych sietí je v podstate to isté, čo závislosť od alkoholu, závislosť od hazardu, je to založené na rovnakých behaviorálnych princípoch, aké sa využívajú pri hazardných hrách. To znamená odmena nastavená nepravidelne, lajky, nekonečné feedy, doomscrolling a tak ďalej. No a teraz sa vráťte k tomu zákonu po tomto úvode. Prečo si teda myslím, že zákaz sociálnych sietí v zásade nič nevyrieši alebo nevyrieši tieto problémy, o ktorých hovoríme, ktoré sú skutočné problémy. Ja si myslím, že, ak dieťa nebude mať účet na… alebo zakažme prístup k sociálnym sieťam, ako je Facebook, TikTok, Instagram a tak ďalej, tie deti sú mimoriadne inovatívne, mimoriadne kreatívne a ony si ten prístup k niečomu nájdu, keďže tá potreba tu je, a nájdu si tú svoju inú sociálnu sieť. Keď som sa rozprávala s informatikmi, tak oni hovoria, že naprogramovať teraz nejakú četovaciu, četovú platformu, ktorá v podstate ale bude mať také podobné funkcionality, je pri umelej inteligencii záležitosť možno troch, štyroch dní, zvyšok je už len marketing. Čiže toto je niečo, čomu sa v súčasnej dobe pri umelej inteligencii nedá predísť. Druhá vec, na ktorú upozorňujú ľudia, ktorí sa tejto problematike venujú, že, ak sa presunú tie decká, čo sa asi presunú, viete veľmi dobre, že ony sú aj dnes na platformách, ktoré my ani nepoznáme. Ja viem menovať možno Snapchat, ale ony sú na Discorde a neviem na akých ďalších platformách, ktoré vôbec nie sú regulované, kde neplatia absolútne žiadne pravidlá a kde ani nemáme to my ako Slováci, Slovensko, šancu regulovať. Čiže my tam nebudeme môcť ovplyvniť akékoľvek mechanizmy a tie deti si tam tú cestu nájdu. A zároveň, ak dieťa bude 7 hodín denne pri obrazovke, bude spať s telefónom alebo bude na iných platformách ako sociálne siete, ktoré my definíciou chceme zakázať v tomto zákone, tak nám ostáva veľká časť problému, ktorému chceme predísť. Ale čo by sme teda mali robiť, hej? No tak áno, legislatíva by mala riešiť ten vek vstupu. Tu vidím aj ďalší problém, že v zásade my ešte nemáme urobené riadne riešenie na overovanie veku. Spoliehame sa, myslím, na to európske riešenie, ktoré ale ešte nie je, nefunguje alebo nie je dostupné. Ale zároveň si myslím, a to už povedali nejakí kolegovia, že mali by sme skôr pritlačiť na reguláciu platforiem. Bezpečný dizajn platforiem, odstránenie návykových prvkov, automatické prehrávanie, nekonečný scrolling, kontaktovanie detí neznámymi dospelými, predvolené nastavenie súkromia, každý detský účet by mal byť nastavený primárne ako súkromný. Ochrana spánku, nočné notifikácie. To znamená, vypínajú sa sociálne siete alebo nemá to dieťa prístup medzi, ja neviem, 22:00 – 07:00. Telefóny v školách to máme, interoperabilné overovanie veku. Čiže za mňa cesta je v intenzívnej regulácii platforiem. A tu sa dostávame k tomu problému slovenskému, že veľmi ťažko budeme platformy regulovať ako 5-miliónový slovenský trh, 5-miliónové Slovensko. Snáď sa nám ich podarí zregulovať ako Európska únia, však už sme začali. Teraz vlastne Európska únia má ten nový EU Kids Act, čo si myslím, že je veľmi dobrá iniciatíva a preto tie naše riešenia, ktoré my chceme zaviesť, by sme mali pri európskom stole a tie riešenia do tejto európskej legislatívy presadiť. Oveľa ľahšie sa prinútia platformy urobiť nejaké riešenia, keď to robíme ako 500-miliónový trh, keď to robíme ako Európska únia, keď to robíme spoločne, ako keď to robíme ako 5-miliónové Slovensko. Na to sa oni môžu zvysoka vykašľať. A myslím si, že pri tých iniciatívach v Európskej únii aj naša vláda by tam mala byť prítomnejšia a mali by sme presadiť áno, prísnu reguláciu. Tuto spravím len takú odbočku, keďže mám ten priestor a dosť tých minút. Často z úst populistických politikov počuť také aj od našich amerických, ja stále poviem, že priateľov, ale neviem, či sú to stále priatelia, ktorí v podstate vyvíjajú aktivity na rozbitie Európskej únie. Prečo vyvíjajú tieto aktivity? Vyvíjajú tieto aktivity, pretože im nesmierne vadí, že Európska únia stále má schopnosť regulácie, čo je veľmi dôležité. A samozrejme, že Američania, ktorí majú veľké miliardové technologické firmy, Metu, Google a ďalšie, tak tí by chceli svet bez regulácií. Tí by chceli, aby v podstate Európska únia na nich nemala absolútne žiadny vplyv. A vidíte teraz tie obrovské tlaky aj zo Spojených štátov amerických, žiaľ, ale aj z nepriateľských krajín, ako napríklad Rusko. Rozbiť jednotu v Európskej únii tak, aby sme stratili jednak tú silu a jednak možnosť regulácie a ovplyvňovania v tomto prípade bezpečnosti detí. Viete, ako veľmi hnevalo Elona Muska, keď sa mu Európska únia snažila zregulovať jeho sieť X. Takže ja si myslím, že tieto snahy, ktoré sa tu snažíme urobiť ako malý štát v rámci Európskej únie, by sme mali robiť v rámci Európskej únie. Toto všetko, čo hovoríme, by sa mala naša vláda snažiť dostať do bodky do európskych regulácií. Tak, aby tie multimiliardové americké alebo zahraničné firmy, ktoré tu platia minimálne dane, nenavrávajme si to. Minimálne dane, aby museli rešpektovať naše bezpečnostné poistky, ktoré chceme dať, aby sme ochránili naše deti. Áno, tie spoločnosti, ony na našom trhu v Európskej únii si vytvárajú obrovské zisky a naozaj platia minimálne dane, ktoré si ony vyvážajú potom do zahraničia. Takže nie je dôvod absolútne žiadny šetriť, šetriť tieto obrovské gigantické platformy. Ale ako povedala kolegyňa, teraz neviem ktorá, Biháriová alebo kolegyňa z Progresívneho Slovenska. My si tu môžeme napísať to číslo, že horibilné pokuty im budeme dávať. Ale to nám neprejde tu v slovenskej legislatíve. Preto ešte raz hovorím, že toto všetko, aj tie dobré úmysly, ktoré táto vládna koalícia s týmto zákonom má, je mimoriadne dôležité, aby sa presadili na úrovni Európskej únie, lebo tento zákon, zbytočný aj dobrý úmysel, keď nakoniec bude bez zubov. Akože populizmus je to dobrý, respektíve taký slogan, že zakázali sme sociálne siete pre deti. Deti sú odteraz v bezpečí. Ale myslím si, že je to čistá utópia. A asi každý odborník, ktorý s tým robí, ktorý o tom rozmýšľa, ktorý sa tomu venuje, povie toto isté. No, dovoľte mi, teraz sa dostanem k tej druhej časti, deradikalizácia mladých. Ktorá si myslím, že by mala byť osobitný zákon, tá deradikalizácia mladých. Nemalo by to byť vsunuté do zákazu sociálnych sietí. Tá deradikalizácia mladých je širšia len ako boj proti násiliu na sociálnych sieťach, viete, že tá deradikalizácia prebieha aj mimo sociálnych sietí, v online, ale mimo sociálnych sietí, čiže toto si zasluhuje, aby to bol osobitný zákon. Návrh vychádza z predpokladu, že radikalizácia dieťaťa nie je izolovaný bezpečnostný problém a myslím si, že taký správny základ je, že má zmysel nejaký multidisciplinárny prístup, na ktorom sa podieľajú školy, polícia, odborníci, ďalšie inštitúcie. Zároveň si myslím, že áno, systém má vychádzať z konkrétnych rizikových skutočností. Čiže toto ja považujem v tomto návrhu za racionálne. Hlavný problém vidím inde, že aj táto tragédia v Stáškove nám ukázala, že nestačí vytvoriť len mechanizmus na papieri. Nestačí vytvoriť len nejakú, povedala by som, štruktúru, byrokratickú štruktúru alebo ďalších úradníkov, národný koordinátor, rada, regionálny koordinátor, regionálna rada a tak ďalej, ale že potrebujeme, aby to fungovalo aj v teréne. Potrebujeme, aby jednoducho pri násilnom správaní detí… musíme vedieť zachytiť riziko skôr, než dôjde k útoku. Áno, sú to komplexné riešenia. Je to ťažká situácia. Ja som počula pána ministra vnútra, ktorý hovoril o tom, už pri tej prvej tragédii pri Spišskej Starej Vsi hovoril o kamerách, že 60 miliónov € dá na kamery, ale prosím vás, ruku na srdce, kamery. Však tie nezabránia tragédii. Tie nám pomôžu možno identifikovať útočníka, ale však to všetci vieme, kto bol útočník. Útočník bol identifikovaný okamžite. Tie kamery nezabránia tomu, že keď si útočník schová nôž do tašky a teraz vojde a niekomu ublíži. Tomu tie kamery vôbec nezabránia, absolútne nie. Že to je úplne 60 miliónov € či koľko to pán minister chcel vypraskať, už možno vypraskal, ale sa mi zdá, že ešte nedokončil verejné obstarávanie, že je to absolútne, ale absolútne vyhodené peniaze. My potrebujeme zabrániť tomu útoku. No a tie peniaze by sa mali presunúť niekde úplne inde. Dopad na rozpočet v tomto návrhu zákona, ktorý teda vytvára tie rôzne úrovne byrokratických štruktúr, ja to nazvem, tak myslím, že je v prvom roku 3 milióny €, potom postupne stúpa. Ale tých prostriedkov na deradikalizáciu mladých, na pomoc deťom, na duševné zdravie je potrebných oveľa viac a tieto peniaze sú potrebné ani nie na kamery alebo na úradníkov, ale v prvom rade sú potrebné na ľudí, ktorí pracujú v teréne, na psychológov, na psychiatrov, na školenia, jednoducho na veci, kde sa im teraz tie peniaze nedostávajú. Ja tu poviem príklad z analýzy NKÚ. Analýza NKÚ vlastne zisťovala, koľko je ľudí na jedného školského psychológa – žiakov, tak v priemere je to 710 žiakov, kým odporúčanie, z ktorého vychádza aj ministerstvo školstva, by malo byť 500 žiakov na psychológa. Myslím si, že dokonca v 13 okresoch na jedného psychológa pripadalo vyše 3000 žiakov, čo je úplne akože strašný nedostatok psychológov. Sú preťažení, sú… myslím, že 667 škôl NKÚ zistilo, že sú bez školského psychológa. 90 % z nich uviedlo, že ho potrebuje. Pri veľkých ZŠ nad 500 žiakov nemala takmer tretina psychológa vôbec alebo iba na malý čiastočný úväzok. Detskí psychiatri, to pán minister… škoda, že tu nie je aj pán minister zdravotníctva. Tam samotný strategický dokument ministerstva zdravotníctva hovorí, že je 49 atestovaných detských psychiatrov. V decembri 24 pribudli ďalší dvaja a je akútny nedostatok pedopsychiatrov. Očakáva sa, že v priemere budú pribúdať dvaja-traja noví detskí psychiatri ročne. Slovensko má 22 pedopsychiatrických ambulancií na celé Slovensko, ktoré uvádza komisár pre deti. My sme v pláne obnovy zaviedli aj podporu pre duševné zdravie. Tá reforma sa v takom rozsahu, ako sa mala zrealizovať, nezrealizovala. Keď som si pozerala školenia, prepáčte mi, pán minister, môžete ma, možno ma opravíte, možno je to len moja nevedomosť. Ja som sa snažila zistiť, koľko ľudí na Slovensku… Tá reforma, tak ako v takom rozsahu, ako sa mala zrealizovať, sa nezrealizovala. Keď som si pozerala školenia, prepáčte mi, pán minister, môžete ma možno opraviť, možno je to len moja nevedomosť. Ja som sa snažila zistiť, že koľko ľudí na Slovensku učiteľov, pedagogických a nepedagogických zamestnancov alebo terénnych pracovníkov máme vyškolených. To znamená, že koľko ľudí máme vyškolených na takéto, na takéto situácie, či už je to deradikalizácia alebo na takéto krízové situácie. Ja som sa nevedela dopátrať k tomu číslu. Ja som sa nevedela v štatistikách dopátrať k tomuto číslu. Našla som len jediné číslo, ktoré som našla pri neziskovej organizácii IP-čko, ktoré hovorí, že za tri roky vyškolilo spolu s protiteroristickou centrálou 489 odborníkov z celého Slovenska a ani to nie sú zamestnanci škôl. Takže. Možno ja sa mýlim. Možno sú všetci vyškolení, ale ja to neviem, ale neviem nájsť túto štatistiku, ale, ak to tak nie je, tak vidíme, aké je to strašne potrebné. Identifikovať rizikové správanie, bojovať proti tomu, vedieť rozpoznať nebezpečenstvo a následne zvládnuť aj tú danú kritickú situáciu. Zákon teda veľmi podrobne opisuje administratívu. Vlastne tam je celá tá pasáž venovaná tomu, že ako vznikne národný koordinátor, aké má, aké má právomoci, koordinačné skupiny, rady, plány, metodiky, evidencie a tak ďalej. Ale v konečnom dôsledku tá základná otázka, čo presne dostane ten konkrétny 15-ročný, 14-ročný chlapec, ktorého systém vyhodnotí ako rizikového. Čo? Čo dostane? Akú pomoc? Psychológa, mentora, rodinnú terapiu, youth workera, psychiatra, program sociálnych zručností, pomoc pri návrate do školy, prácu s jeho online komunitou, identifikáciu online komunít. Ja neviem, lebo takýto mechanizmus stanovený a nastavený nemáme. Ja som si pozrela, ako s tým, čo robia v iných krajinách, ktoré sú pomerne úspešné, čo robia napríklad v Holandsku alebo v Dánsku, prípadne v Nemecku. Čo sa mi na holandskom prístupe veľmi páčilo, že tam majú ten prístup zameraný, že neexistuje jeden profil extrémistu alebo radikála alebo teroristu, keď chceme. A preto pri každom vlastne to žiakovisko majú individuálne príčiny, ale majú tam aj na to dostatok vyčleneného personálu. Ochota použiť násilie, extrémistické názory, sociálne vzťahy a tak ďalej. Rodinné poradenstvo, má k dispozícii youth workera, ktorý mu pomáha, psychologickú starostlivosť, pomoc so školou, s prácou, s dlhmi, ak je to súčasť problému. Zároveň Holandsko má aj tú preventívnu fázu veľmi silnú, ktorá opäť na Slovensku mi chýba, že zameriava sa na ochranné faktory, kritické myslenie, psychické zdravie, rodina, škola, priateľstvo, sociálne začlenenie. V Dánsku takým najznámejším modelom je individuálny mentoring a prepojenie deradikalizácie so sociálnou politikou. Ktorý si myslím, že je niečo, čo by sme mohli prevziať do nášho systému, ale pristavím sa pri Nemecku a tam sa pristavím dlhšie. Lebo nemecký program podporuje poradenské centrá, exit programy a organizácie pracujúce s extrémizmom a radikalizáciou. A tu sa chcem pristaviť. Organizácie pracujúce s extrémizmom, radikalizáciou a mladými ľuďmi na Slovensku ich nie je málo. Máme na Slovensku také organizácie. Ale tieto organizácie, a to už hovoril kolega Sabo, hovoril, že tieto organizácie musia doslova žobrať o granty. Že oni v podstate nemajú nejaké stále financovanie. Ale musia vždy žobrať o granty. Teraz som si pozerala napríklad výzvu Ministerstva spravodlivosti, ktorá bola v roku 2026, ktorá sa venovala tejto problematike. Tak v tejto výzve, kde bolo vyčlenených, myslím, že približne 0,5 milióna €, tak uspelo, myslím, 21 organizácií, ak sa nemýlim, a 120 bolo odmietnutých. A teraz som si pozerala, že aké organizácie boli teda odmietnuté. Pre koho sa nenašli peniaze, keď tu máme takúto situáciu. Tak nedostala peniaze napríklad Liga za duševné zdravie, ktorá tam mala projekt za 49 000. Nedostal peniaze projekt Prevencia radikalizácie namiesto bojovania. Opäť, nenašli sa pre nich peniaze. Nedostala peniaze mládež ulice – budovanie rešpektu, bezpečnej klímy na školách. Nedostali peniaze združenia, ktoré sa venujú práci s mládežou, napríklad Domka alebo skauti a nedostalo peniaze ani IP-čko, ktoré malo projekt Identifikácia miery rizika pri predchádzaní násilnej radikalizácie mladých ľudí. Neušlo sa im skrátka. Nedostali peniaze, hoci robia strašne záslužnú robotu. V roku 2026 od Ministerstva spravodlivosti tieto organizácie nedostali ani 1 cent. Nie sú peniaze, koniec. Smola, máte smolu. A toto ja pokladám za vrchol. To ja pokladám za vrchol v tom, že oni robia prácu, na ktorú nemá kapacity štát, že tomu štátu pomáhajú, ale ten štát ich nepodporí. Však oni, aj keby dostali tie projekty, tie projekty, ktoré mali, som sa pozerala na tie sumy, boli v hodnote 49 000 €, 50 000 €. No povedzte mi, prosím vás, čo je to 50 000 € na jeden projekt? Však to im nezaplatí tú námahu všetku, ktorú do toho projektu dávajú, ale ani to sme im nedali. Teraz ste im nedali. Ani tieto peniaze oni nedostali. Dostal peniaze nejaký Staromestský okrášľovací spolok, ale nechcem im krivdiť, možno mali nejaký dobrý projekt. Dobre. Čiže nepodporujeme organizácie, ktoré sa venujú prevencii, deradikalizácii mladých, práci s mládežou. A pritom hovoríme, že chceme riešiť tento problém. A teraz sa vrátim k tomu Nemecku. V Nemecku financujú tieto organizácie v teréne takým spôsobom, že majú osemročné financovanie. To znamená, že majú plán, dostávajú peniaze na osem rokov a v rámci tých ôsmich rokov si oni môžu plánovať, koľko intervencií urobia, akých psychológov zamestnajú, na čo majú peniaze, aké projekty môžu robiť, lebo majú predvídateľné osemročné financovanie. A to je jedno, aká vláda tam je, či tam sú ľavičiari, pravičiari, konzervatívci. Proste majú predvídateľné financovanie. A tu tie organizácie, ktoré denne poskytujú poradenstvo mladým ľuďom pri samovražde, keď chcú spáchať samovraždu, ktoré komunikujú pri prevencii takýchto presne násilných činov, tak tie dostanú minimum peňazí a musia o to žobroniť. Netvárme sa potom, že ideme robiť nejaký zákon na prevenciu deradikalizácie, keď nevieme ani organizácie zafinancovať. Takže, keď to porovnám s tou zahraničnou praxou, vidím minimálne päť vecí, ktoré by bolo potrebné podstatne presnejšie vysvetliť. Stabilná sieť odborných služieb, katalóg intervencií, transparentné kritériá. Ak systém vyhodnocuje dieťa ako rizikové, tak musia existovať jasné pravidlá. A zároveň prevencia ešte pred tým, ako sa človek dostane do systému, a predvídateľné, transparentné, dlhodobé financovanie organizácií a odborníkov, ktorí sa venujú tejto problematike. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, problém tohto zákona nie je v tom, že by koordinácia, ktorú tento zákon nejakým spôsobom stanovuje cez vytvorenie tých štruktúr, bola zbytočná. Samozrejme, že je to potrebné, lebo táto téma je naozaj téma, ktorá ide naprieč ministerstvami. Ale mrzí ma, že zatiaľ máme len štruktúru a nič okolo tej štruktúry nemáme. Tento zákon, ako som hovorila, v tom prvom roku, myslím, že okolo 3 miliónov € a následne v tých prvých troch rokoch je to spolu 14 miliónov € a samotná vláda pritom v doložke priznáva, že negatívne rozpočtové vplyvy nemá zabezpečené. Tak ja by som očakávala, že, keď už riešime po takýchto tragédiách takúto dôležitú tému, tak tie rozpočtové vplyvy zabezpečené budú v tom rozpočte. Čo už má byť iné, aká iná priorita má byť, ak nie zabezpečiť rozpočet pre tento zákon. Súčasne hovorím, to je úloha na pána ministra zdravotníctva, pokiaľ ide o zabezpečenie desiatok detských psychiatrov, psychológov, sietí pre duševné zdravie, ktoré takisto zostáva bez financovania. Mimochodom, Liga za duševné zdravie bola jedna z tých organizácií, ktorá nedostala ani cent zo schémy u pána ministra Suska a, ak si pamätáte, tak pán Mierna zaútočil, myslím, že na Ligu za duševné zdravie v nejakom, neviem, čo to mal za záchvat, že sa zrovna do nich obul, ktorí robia kopec dôležitej roboty. A to jak chceme v tejto spoločnosti existovať. Keď samotný premiér útočí na organizáciu, ktorá zabezpečuje jedny z dôležitých a základných služieb a premiér zaútočí na túto organizáciu. A z neziskových organizácií, ktoré robia tú drobnú prácu v teréne, tak teraz robíme priam nepriateľov štátu. A tvárime sa, že to sú nejakí, všetci sú tu príživníci, nedostanú peniaze a no. A zároveň, keby ten štát robil to, čo robia tie neziskové organizácie, nepoviem ani slovo. Nech sa páči. Keď to robí štát, možno nepotrebujeme neziskové organizácie, ale štát to nerobí. V tom je ten najväčší problém. No. Takže vrátim sa na začiatok. Myslím si, že táto tragédia je mimoriadne vážne upozornenie. A nie prvé, to ma mrzí. Že nie je prvé. Dvadsať mesiacov, to bola da vie. A áno, takéto nadšenie vlády niečo robiť po tragédii Spišskej Starej Vsi trvalo veľmi krátko. Trvalo v podstate dva týždne som počula v mediálnom priestore nejaké, že čo sa ide robiť, aké opatrenia sa prijímajú. Potom to všetko zatíchlo. Potom dokonca tie neziskové organizácie, ktoré sa tomu venujú, dostali presnú nulu z tej výzvy u pána ministra spravodlivosti. A už musela prísť ďalšia tragédia ako ten s taškou, aby sme začali o tom hovoriť, aby prišiel tento zákon, hoci si myslím, že tento zákon, keby prišiel po tragédii Spišskej Starej Vsi, tak mohol byť oveľa lepší, oveľa dlhšia diskusia o ňom mohla byť, oveľa hlbšia diskusia. Mohli sme zapojiť viac odborníkov a dnes by ten zákon možno vyzeral ináč. A takže ja si myslím, že takým základným očakávaním každého rodiča alebo občana v tejto krajine je to, že keď ráno odovzdá to svoje dieťa do školy, tak je očakávanie, že to dieťa sa mu poobede vráti zdravé domov. A ako spoločnosť by sme mali urobiť všetko, aby to tak bolo. Pretože tie naše deti si to zaslúžia. A ešte teda budem apelovať poslednú vec, a tým už naozaj skončím, ale zároveň, keď hovoríme o nejakej deradikalizácii alebo nejakom znižovaní násilia v spoločnosti, tak prosím, mali by sme hovoriť aj o deradikalizácii politiky. Preto, že pán minister, to je na vás, lebo však vy môžete apelovať na svojich koaličných kolegov, lebo viete, že keď vidím fotky, ako sa pán podpredseda SMER-u Erik Kaliňák sedí, fajčí cigaru a preháňa sa na kolobežke s nejakými bratmi Tejtovcami, ktorí sú trestne stíhaní za násilie, ponižovanie žien, znásilňovanie žien. Dokonca sú teraz zadržaní a hovorí potom o nich, akí sú oni fajn ľudia, sú vplyvní, majú kontakty a zaujímavé názory, zaujímavé názory, ktoré hovoria o tom, že žena je len tovar a kedykoľvek ju môžete mlátiť alebo znásilniť. Vlastne znásilniť ju ani nemôžete, lebo však ona je len tovar. To je to, čo on teda hovorí. Tak keď vidím tieto fotky, s kým sa títo podpredsedovia, tento podpredseda SMER-u aj s pánom predsedom Bezpečnostného výboru pánom Glukom stretávajú, sedia, propagujú to a legitimizujú. Tak tieto reči, čo tu vediete, tieto krásne reči a krásne zákony, viete, potom sú len zdrap papiera. Pretože aký príklad majú tí mladí chlapci, aký príklad majú tie 13-, 14-, 15-ročné decká, aký príklad si majú brať tí chalani, keď najvyšší predstavitelia v štáte, najdôležitejší, im hovoria, že tieto vzory správania sú v podstate úplne v poriadku, ako tí bratia Tejtovci alebo váš kolega pán minister Šuta Eštok. Prosím vás, koho môže napadnúť, že na kampaň pre mladých si pozvem René Rendyho, ktorý spieva o alkohole, ktorý pravidelne propaguje hazard. Keď si pozriete jeho sociálne siete, tak snáď nie je video, kde by on nepropagoval hazard alebo nejakú závislosť. A na týchto podujatiach spieva o tom, ako si dá vodičku, vodku asi, nie? No, alkohol. A aký príklad vy chcete dávať týmto mladým ľuďom a chlapcom, keď propagujete takéto vzory správania. V útulkoch spieva o tom, ako si dá vodičku, vodku asi, nie? No, alkohol. A aký príklad vy chcete dávať? Týmto mladým ľuďom a chlapcom, keď propagujete takéto vzory správania. Ako keby v našej krajine sme nemali iných mladých mužov, statočných mladých mužov, ako keby sme tu nemali hrdinov, cnostných ľudí proste, ktorí niečo pre túto spoločnosť urobili, možno športovcov, možno ľudí, ktorí sa venujú nejakým dobročinným aktivitám, ktorí by možno mohli vystupovať na tej, na tej, neviem, koľko to stálo, 170 000 alebo koľko tá kampaň pána ministra Košúta a Eštoka, ako keby sme nemali takýchto ľudí na Slovensku, ale práve to musí robiť Rene Rendy, takže takéto vzory považujem za absolútne škodlivé. Že dávate ako vládna koalícia mladým ľuďom. Nie je to vaša strana, pán minister, ale ste súčasťou tejto vládnej koalície. A aj takou morálnou povinnosťou je vlastne, prepáčte, je to vaša strana, pretože René Rendy, to bola kampaň Matúša Šutaja Eštoka, vášho predsedu, tak sa ospravedlňujem. Takže je vašou morálnou povinnosťou, keď sa to stane, na takéto veci, na takéto veci upozorniť, pretože naozaj v klíme, kedy bojujeme s tým, že strácame základný pocit bezpečnosti, strácame základný pocit bezpečnosti na školách, tak určite toto nie je vhodné. Vážené dámy, vážení páni, verím, že opri, že ako spoločnosť sa spojíme pri presadzovaní dobrých vecí, ale schválne hovorím dobrých vecí a želala by som si, aby tento zákon ostre prepracovali, aby sme za, ale chcela by som, aby to boli dobré zákony, aby sme za ne mohli celý parlament 150 hlasov zahlasovať. V takomto stave to ešte nie je možné. Ďakujem veľmi pekne.

Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predsedajúci, vážený pán minister školstva, dovoľte mi sa teda vyjadriť k zákonu o radikalizácii, ochrane detí a na sociálnych sieťach. Na úvod by som chcela teda vyjadriť úprimnú sústrasť rodine blízkym dievčatka, ktoré zomrelo, je to obrovská tragédia. Jednoducho myslíme myslíme na ľudí v staršom veku v Mont Lindbach. Ja by som, ak dovolíte, začala tou časťou, lebo však a s tým mám ja problém, že tento zákon v podstate spája dve také dôležité témy. Spája zákaz sociálnych sietí na jednej strane a na druhej strane spája nástroje na deradikalizáciu detí. Ja si myslím, že každá z týchto tém by si zaslúžila osobitný zákon, osobitný prepracovaný a komplexný zákon, samostatný prístup, samostatnú diskusiu v parlamente, samostatné medzirezortné pripomienkové konanie a samostatné, povedala by som, okrúhle stoly až panely s odborníkmi, ktoré by tomuto mali predchádzať. Pánovi ministrovi kvitujem to, že túto debatu táto vládna koalícia vôbec začala, určite je to lepšia debata ako jalové debaty o zrušení Úradu na ochranu oznamovateľov korupcie alebo iné pseudotémy, ktoré táto vládna koalícia tu v podstate tri roky prinášala. Čiže áno, táto debata je kvalitná. Je dobré, že tu je v parlamente, ale hovorím, sú to dve témy, ktoré si zaslúžia, ktoré si zaslúžia osobitný zákon, osobitný prístup a hĺbkovú diskusiu. Keď som sa pozerala na to, ako riešia tento problém iné krajiny, aké zákonné normy majú, tak zväčša nemajú to v jednom zákone, tak ako my to spájame do jedného, ale majú to v osobitných zákonoch alebo to majú v komplexných zákonoch, ktoré pokrývajú sociálnu oblasť, trestnú oblasť, školstvo a tak ďalej. Takže mrzí ma, že vlastne do takého jedného balíka dávame dve dôležité témy. Takže začnem, ak dovolíte, začnem teda sociálnymi sieťami, keďže toto je téma, ktorá aj v medzirezortnom pripomienkovom konaní vyvolala najviac pripomienok, bola predmetom najväčšej diskusie. A súhlasím v tej diagnóze problému, že áno, sociálne siete treba regulovať. Ale zároveň hovorím, že ten problém je širší ako samotný vekový limit. Že ten problém asi nevyriešime tým, že teraz zavedieme vekový limit na sociálne siete, hoci musím sa priznať aj vám, pán minister, že áno, na začiatku, povedzme pred rokom, som si hovorila, že toto riešenie je také veľmi jednoduché. Zakážeme sociálne siete, všetko bude OK. No a keďže mám doma deti, mám doma aj tínedžera dokonca, tak tejto téme som sa chtiac-nechtiac musela venovať a aj v spolupráci s odborníkmi som dospela. Ginem u nás. Ale dovoľte mi teda začať diagnózou tohto problému, kde by som použila výbornú knihu, neviem, či to už kolegovia spomínali, Jonathana Haidta Úzkostná generácia, preklad vyšiel teraz v septembri a jeho definícia problému sa netýka teda len sociálnych sietí, ale týka sa prístupnosti smartfónov vo všeobecnosti. V tejto knihe, ktorá je pre rodičov, ktorí hlavne majú teda dospievajúce deti, riešia problém, ako ochrániť tie deti v online prostredí, pretože v prvom rade ochrana detí v bezpečnom prostredí je úloha rodiča. A samozrejme potom nastupuje štát. Tak on hovorí o tom, že internet, hoci bol v domácnostiach bežný už predtým, zlomom bolo vlastne spojenie smartfónu a permanentného pripojenia sociálnych sietí, algoritmických feedov, mobilných aplikácií a zároveň takú tú hranicu stanovuje do roku 2010. On hovorí, že v roku 2010 začala vyrastať prvá generácia, ktorá vyrastala len s mobilným telefónom. Teda bola permanentne pripojená online. Decká v podstate mali celý internet, celý ten online svet mali priamo vo vrecku, mohli k nemu mať hocikedy prístup a veľmi pekne hovorí o tom, že sme vlastne prešli od play-based childhood do phone-based childhood. Teda od detstva založeného na hraní sa, na hravosti, sme zrazu prešli do detstva, ktoré je založené len na telefóne. Deti sedia doma, ich čas organizuje smartfón a všetko sa točí okolo smartfónu. No a čo bolo zaujímavé, a to som si uvedomila aj ja ako rodič, prepáčte mi, že možno si poviete, že je to taká zdĺhavá debata, ale ja naozaj ju pokladám za veľmi dôležitú. Uvedomila som si ako rodič, že snažím sa tie deti chrániť v tom fyzickom reálnom svete. Často, keď končíme neskoro večer, tak ide manžel po ne domov, aby nešli po tme. Jednoducho snažíme sa ich chrániť pred zlými ľuďmi, aby sa im nič nestalo. A uvedomila som si aj teda na základe tejto knihy, že toto robíme ako zodpovední rodičia. A zároveň tým deťom rodičia dajú do rúk smartfón, kde ich v podstate vystavia jednému obrovskému, povedala by som, že divokému západu, kde sa pohybujú, prepáčte mi za výraz, úchyláci, pedofili, divné typy, ľudia, ktorí chcú zneužívať tie deti, ktorí si vyžadujú sexuálny obsah, nenávistný obsah, manosféra, radikalizácia. A toto im my dovolíme. Dáme mu mobil bez akejkoľvek ochrany a hovoríme: Nie, nech sa páči. A pritom ho chránime, nepustíme ho do obchodu alebo nepustíme ho po zotmení vonku. No u nás to rozhodnutie viedlo k tomu, že deti vyrastajú bez smartfónov, ale tie veľmi devastačné účinky pozorujem vlastne na celej spoločnosti. Mimochodom oceňujem vlastne zákaz smartfónov v školách. To je veľmi dobré opatrenie. No a zároveň mnohí teda tí rodičia nemajú ani poistky pre tie deti, nemajú rodičovskú kontrolu, nemajú nejaký obmedzený čas. Tí osvietení rodičia to robia alebo robia to len čiastočne. Čo si myslím, že je mimoriadne, mimoriadne nezodpovedné aj kvôli nedostatku osvety, ktorú ako rodičia a ako spoločnosť máme. Dovoľte mi, môžem zacitovať len zopár štatistík, ktoré mimochodom prekvapili aj mňa. Kedy autor citoval americké dáta, podľa ktorých sa od začiatku 2010 prudko zvýšil podiel adolescentov s veľkou depresívnou epizódou. Čiže išlo o približne 150 % relatívny nárast. A u dievčat bol tento nárast ešte výraznejší. V roku 2020 zažila približne jedna zo štyroch amerických dievčat vo veku 12 – 17 rokov nejakú depresívnu epizódu alebo problém s duševným zdravím. Zvýšilo sa radikálne medzi rokmi 2010 – 2020 u dievčat sebapoškodzovanie, úmyselné sa takmer ztrojnásobilo, čo je šialené číslo. U dievčat vo veku 15 – 19 sa zdvojnásobilo. Samovraždy. Pri samovraždách detí vo veku 10 až 14 rokov sa uvádza, že medzi rokmi 2010 a 2021 vzrástla miera samovrážd u dievčat o 167 %. Samozrejme to neznamená, priznáva to aj tento vedec, že neznamená to, že samozrejme smartfón je zodpovedný za všetky sebapoškodzovania, za všetky problémy s duševným zdravím, ale hovorí o tom, že tá korelácia medzi tým, kedy smartfón sa stal bežnou súčasťou života detí, je obrovská. No a on to teda vníma ako dva súvisiace á, ja vy. A zároveň s tým nástupom sociálnych sietí hovorí o takých štyroch najväčších rizikách pre deti a pre mladých. Hovorí o tom, že nastalo veľmi intenzívne vizuálne sociálne porovnávanie, hlavne u dievčat. Je to vidieť, že sa porovnávajú so vzormi, ktoré vidia na sociálnych sieťach, vyretušovanými, ideálnymi, krásnymi, krásnymi obrázkami, fotkami, ktoré tam vidia. Zároveň vidí oveľa vyššie riziko sexuálneho obťažovania a kontaktovania so staršími mužmi. Práve zapríčinené sociálnymi sieťami a ľahkosťou, s akou sa sociálne siete používajú. Zrazu títo sexuálni predátori majú voľný prístup v podstate k deťom, keďže sociálne siete to absolútne neobmedzujú. Vieme všetci veľmi dobre prečo, keď ste si prečítali tú uniknutú správu zamestnankyne Metty, kde píše o tom, že napriek tomu, že všetci vedci, všetci neurológovia, psychológovia, psychiatri sa zhodovali na tom, že toto je funkcionalita, ktorú by sociálne siete mali jednoducho zaviesť, aby nemohli kontaktovať deti, maloletých, aby nedostávali nevyžiadané správy a v podstate ich nemohli kontaktovať dospelí, tak odpoveď bola: Nie, znížilo by nám to trafik a interakcie. Nie je to dobré pre náš biznis model. Čiže tie sociálne siete samy sebe nikdy, nikdy neurobia zle. A veľmi zaujímavý paradox, to je taká štatistika, ktorá ma celkom zarazila, že klesol, na prvý pohľad sa to môže zdať ako veľmi dobrá správa hlavne pre ministra zdravotníctva, že klesol podiel úrazov u chlapcov. To znamená, že menej, keď skúmali, že koľko zlomenín majú chalani, koľko majú dievčatá, zvyčajne samozrejme chalani vždy mali historicky viac úrazov, lebo však lozia na stromy, robia blbosti. Tak zrazu od toho roku 2010 to začalo rapídne klesať. No a on teda tvrdí, čo si myslím, že je pravda, že deti oveľa menej času trávia vonku, oveľa menej času trávia na ihriskách, oveľa menej času trávia tým, že sa hrajú a oveľa viac času trávia, áno, v bezpečnom fyzickom prostredí, sedia doma na zadku a pri telefóne. Čiže tá správa, že síce sme zabránili tomu, že je menej úrazov, zlomenín, ale zároveň ich vystavujeme oveľa, oveľa väčšiemu nebezpečenstvu práve v tom online svete. A ešte zaujímavá vec bola možno pre rodičov. Neviem, či máte podobnú skúsenosť, ale keď sa pýtal skupiny rodičov, že kedy vás rodičia prvýkrát pustili samých. To znamená, že mohli ste ísť sami do obchodu alebo ste mohli ísť sami na ihrisko sami. Tak hovoril teraz roky: 6 rokov, 7 rokov, 8 rokov, tak väčšina zdvihla ruku, ľudia v mojom veku zdvihli ruku pri čísle sedem. Že v siedmich rokoch ich rodičia už púšťali samých. Áno, ja, keď si to vybavujem, tak ja možno v šiestich, siedmich už som mala pomerne voľnosť a mohla som chodiť sama. No a potom sa zároveň pýtal otázku: „A teraz vy, kedy púšťate svoje deti? V ktorom roku ste vy ako rodičia pustili vaše deti samé niekde?“ No a tu sa dostali zrazu k číslu 10, 11 alebo dokonca 12. Čiže naozaj tí rodičia v úvodzovkách chránia tie svoje deti v tom fyzickom svete, nepúšťajú ich samých, ale zároveň ich púšťajú úplne samé, nechránené, bez Sa dostali zrazu k číslu 10, 11 alebo dokonca 12. Čiže naozaj tí rodičia v úvodzovkách chránia tie svoje deti v tom fyzickom svete, nepúšťajú ich samých, ale zároveň ich púšťajú úplne samé, nechránené, bez osvety, bez prevencie, ich púšťajú do mimoriadne nebezpečného online sveta. Takže zároveň digitálne technológie umožnili deťom komunikovať s väčším počtom ľudí, zároveň sa znižoval objem osobného času s priateľmi, čo bola obrovská, čo je obrovská podľa mňa škoda pre tie deti. Zároveň teda, čo tie sociálne siete prinášajú? Aké aké nebezpečenstvá, riziká alebo neduhy? Tak v prvom rade sociálna deprivácia, to je ten nedostatok kamarátov, nedostatok spánku. Hovorí príklady, že deti, čo mi príde šialené číslo, že 40 hodín týždenne dievčatá strávia na sociálnych sieťach. Že to je šialené číslo. To je to je rovnaký, skoro rovnaký čas ako v škole. Často to robia v noci. Ovplyvňuje to dĺžku, kvalitu spánku. Nedostatok spánku následne súvisí s horšou náladou, úzkosťou, podráždenosťou, slabším učením, horším školským výkonom. Zároveň fragmentácia pozornosti, tretí aj on. Pritom hovorí, že áno, upozorňuje na tie stovky prerušení a notifikácií denne. Však vieme to aj my, pán minister teraz tiež má mobilný telefón. Áno, tie notifikácie chodia neustále, neustále nás niekto vyrušuje, obťažuje, posiela nám nejakú notifikáciu, niečo, na čo musíme alebo chceme reagovať. Takže aj pre tie deti tá… Však to ste si asi všimli možno aj pri vašich deťoch, že tá schopnosť koncentrovať sa sa stále znižuje. No a posledná vec je závislosť, že tak vedci hovoria, sa zhodujú v tom, že tá závislosť od sociálnych sietí je v podstate to isté, čo závislosť od alkoholu, závislosť od hazardu, je to založené na rovnakých behaviorálnych princípoch, aké sa využívajú pri hazardných hrách. To znamená odmena nastavená nepravidelne, lajky, nekonečné feedy, doomscrolling a tak ďalej. No a teraz sa vráťte k tomu zákonu po tomto úvode. Prečo si teda myslím, že zákaz sociálnych sietí v zásade nič nevyrieši alebo nevyrieši tieto problémy, o ktorých hovoríme, ktoré sú skutočné problémy. Ja si myslím, že, ak dieťa nebude mať účet na… alebo zakažme prístup k sociálnym sieťam, ako je Facebook, TikTok, Instagram a tak ďalej, tie deti sú mimoriadne inovatívne, mimoriadne kreatívne a ony si ten prístup k niečomu nájdu, keďže tá potreba tu je, a nájdu si tú svoju inú sociálnu sieť. Keď som sa rozprávala s informatikmi, tak oni hovoria, že naprogramovať teraz nejakú četovaciu, četovú platformu, ktorá v podstate ale bude mať také podobné funkcionality, je pri umelej inteligencii záležitosť možno troch, štyroch dní, zvyšok je už len marketing. Čiže toto je niečo, čomu sa v súčasnej dobe pri umelej inteligencii nedá predísť. Druhá vec, na ktorú upozorňujú ľudia, ktorí sa tejto problematike venujú, že, ak sa presunú tie decká, čo sa asi presunú, viete veľmi dobre, že ony sú aj dnes na platformách, ktoré my ani nepoznáme. Ja viem menovať možno Snapchat, ale ony sú na Discorde a neviem na akých ďalších platformách, ktoré vôbec nie sú regulované, kde neplatia absolútne žiadne pravidlá a kde ani nemáme to my ako Slováci, Slovensko, šancu regulovať. Čiže my tam nebudeme môcť ovplyvniť akékoľvek mechanizmy a tie deti si tam tú cestu nájdu. A zároveň, ak dieťa bude 7 hodín denne pri obrazovke, bude spať s telefónom alebo bude na iných platformách ako sociálne siete, ktoré my definíciou chceme zakázať v tomto zákone, tak nám ostáva veľká časť problému, ktorému chceme predísť. Ale čo by sme teda mali robiť, hej? No tak áno, legislatíva by mala riešiť ten vek vstupu. Tu vidím aj ďalší problém, že v zásade my ešte nemáme urobené riadne riešenie na overovanie veku. Spoliehame sa, myslím, na to európske riešenie, ktoré ale ešte nie je, nefunguje alebo nie je dostupné. Ale zároveň si myslím, a to už povedali nejakí kolegovia, že mali by sme skôr pritlačiť na reguláciu platforiem. Bezpečný dizajn platforiem, odstránenie návykových prvkov, automatické prehrávanie, nekonečný scrolling, kontaktovanie detí neznámymi dospelými, predvolené nastavenie súkromia, každý detský účet by mal byť nastavený primárne ako súkromný. Ochrana spánku, nočné notifikácie. To znamená, vypínajú sa sociálne siete alebo nemá to dieťa prístup medzi, ja neviem, 22:00 – 07:00. Telefóny v školách to máme, interoperabilné overovanie veku. Čiže za mňa cesta je v intenzívnej regulácii platforiem. A tu sa dostávame k tomu problému slovenskému, že veľmi ťažko budeme platformy regulovať ako 5-miliónový slovenský trh, 5-miliónové Slovensko. Snáď sa nám ich podarí zregulovať ako Európska únia, však už sme začali. Teraz vlastne Európska únia má ten nový EU Kids Act, čo si myslím, že je veľmi dobrá iniciatíva a preto tie naše riešenia, ktoré my chceme zaviesť, by sme mali pri európskom stole a tie riešenia do tejto európskej legislatívy presadiť. Oveľa ľahšie sa prinútia platformy urobiť nejaké riešenia, keď to robíme ako 500-miliónový trh, keď to robíme ako Európska únia, keď to robíme spoločne, ako keď to robíme ako 5-miliónové Slovensko. Na to sa oni môžu zvysoka vykašľať. A myslím si, že pri tých iniciatívach v Európskej únii aj naša vláda by tam mala byť prítomnejšia a mali by sme presadiť áno, prísnu reguláciu. Tuto spravím len takú odbočku, keďže mám ten priestor a dosť tých minút. Často z úst populistických politikov počuť také aj od našich amerických, ja stále poviem, že priateľov, ale neviem, či sú to stále priatelia, ktorí v podstate vyvíjajú aktivity na rozbitie Európskej únie. Prečo vyvíjajú tieto aktivity? Vyvíjajú tieto aktivity, pretože im nesmierne vadí, že Európska únia stále má schopnosť regulácie, čo je veľmi dôležité. A samozrejme, že Američania, ktorí majú veľké miliardové technologické firmy, Metu, Google a ďalšie, tak tí by chceli svet bez regulácií. Tí by chceli, aby v podstate Európska únia na nich nemala absolútne žiadny vplyv. A vidíte teraz tie obrovské tlaky aj zo Spojených štátov amerických, žiaľ, ale aj z nepriateľských krajín, ako napríklad Rusko. Rozbiť jednotu v Európskej únii tak, aby sme stratili jednak tú silu a jednak možnosť regulácie a ovplyvňovania v tomto prípade bezpečnosti detí. Viete, ako veľmi hnevalo Elona Muska, keď sa mu Európska únia snažila zregulovať jeho sieť X. Takže ja si myslím, že tieto snahy, ktoré sa tu snažíme urobiť ako malý štát v rámci Európskej únie, by sme mali robiť v rámci Európskej únie. Toto všetko, čo hovoríme, by sa mala naša vláda snažiť dostať do bodky do európskych regulácií. Tak, aby tie multimiliardové americké alebo zahraničné firmy, ktoré tu platia minimálne dane, nenavrávajme si to. Minimálne dane, aby museli rešpektovať naše bezpečnostné poistky, ktoré chceme dať, aby sme ochránili naše deti. Áno, tie spoločnosti, ony na našom trhu v Európskej únii si vytvárajú obrovské zisky a naozaj platia minimálne dane, ktoré si ony vyvážajú potom do zahraničia. Takže nie je dôvod absolútne žiadny šetriť, šetriť tieto obrovské gigantické platformy. Ale ako povedala kolegyňa, teraz neviem ktorá, Biháriová alebo kolegyňa z Progresívneho Slovenska. My si tu môžeme napísať to číslo, že horibilné pokuty im budeme dávať. Ale to nám neprejde tu v slovenskej legislatíve. Preto ešte raz hovorím, že toto všetko, aj tie dobré úmysly, ktoré táto vládna koalícia s týmto zákonom má, je mimoriadne dôležité, aby sa presadili na úrovni Európskej únie, lebo tento zákon, zbytočný aj dobrý úmysel, keď nakoniec bude bez zubov. Akože populizmus je to dobrý, respektíve taký slogan, že zakázali sme sociálne siete pre deti. Deti sú odteraz v bezpečí. Ale myslím si, že je to čistá utópia. A asi každý odborník, ktorý s tým robí, ktorý o tom rozmýšľa, ktorý sa tomu venuje, povie toto isté. No, dovoľte mi, teraz sa dostanem k tej druhej časti, deradikalizácia mladých. Ktorá si myslím, že by mala byť osobitný zákon, tá deradikalizácia mladých. Nemalo by to byť vsunuté do zákazu sociálnych sietí. Tá deradikalizácia mladých je širšia len ako boj proti násiliu na sociálnych sieťach, viete, že tá deradikalizácia prebieha aj mimo sociálnych sietí, v online, ale mimo sociálnych sietí, čiže toto si zasluhuje, aby to bol osobitný zákon. Návrh vychádza z predpokladu, že radikalizácia dieťaťa nie je izolovaný bezpečnostný problém a myslím si, že taký správny základ je, že má zmysel nejaký multidisciplinárny prístup, na ktorom sa podieľajú školy, polícia, odborníci, ďalšie inštitúcie. Zároveň si myslím, že áno, systém má vychádzať z konkrétnych rizikových skutočností. Čiže toto ja považujem v tomto návrhu za racionálne. Hlavný problém vidím inde, že aj táto tragédia v Stáškove nám ukázala, že nestačí vytvoriť len mechanizmus na papieri. Nestačí vytvoriť len nejakú, povedala by som, štruktúru, byrokratickú štruktúru alebo ďalších úradníkov, národný koordinátor, rada, regionálny koordinátor, regionálna rada a tak ďalej, ale že potrebujeme, aby to fungovalo aj v teréne. Potrebujeme, aby jednoducho pri násilnom správaní detí… musíme vedieť zachytiť riziko skôr, než dôjde k útoku. Áno, sú to komplexné riešenia. Je to ťažká situácia. Ja som počula pána ministra vnútra, ktorý hovoril o tom, už pri tej prvej tragédii pri Spišskej Starej Vsi hovoril o kamerách, že 60 miliónov € dá na kamery, ale prosím vás, ruku na srdce, kamery. Však tie nezabránia tragédii. Tie nám pomôžu možno identifikovať útočníka, ale však to všetci vieme, kto bol útočník. Útočník bol identifikovaný okamžite. Tie kamery nezabránia tomu, že keď si útočník schová nôž do tašky a teraz vojde a niekomu ublíži. Tomu tie kamery vôbec nezabránia, absolútne nie. Že to je úplne 60 miliónov € či koľko to pán minister chcel vypraskať, už možno vypraskal, ale sa mi zdá, že ešte nedokončil verejné obstarávanie, že je to absolútne, ale absolútne vyhodené peniaze. My potrebujeme zabrániť tomu útoku. No a tie peniaze by sa mali presunúť niekde úplne inde. Dopad na rozpočet v tomto návrhu zákona, ktorý teda vytvára tie rôzne úrovne byrokratických štruktúr, ja to nazvem, tak myslím, že je v prvom roku 3 milióny €, potom postupne stúpa. Ale tých prostriedkov na deradikalizáciu mladých, na pomoc deťom, na duševné zdravie je potrebných oveľa viac a tieto peniaze sú potrebné ani nie na kamery alebo na úradníkov, ale v prvom rade sú potrebné na ľudí, ktorí pracujú v teréne, na psychológov, na psychiatrov, na školenia, jednoducho na veci, kde sa im teraz tie peniaze nedostávajú. Ja tu poviem príklad z analýzy NKÚ. Analýza NKÚ vlastne zisťovala, koľko je ľudí na jedného školského psychológa – žiakov, tak v priemere je to 710 žiakov, kým odporúčanie, z ktorého vychádza aj ministerstvo školstva, by malo byť 500 žiakov na psychológa. Myslím si, že dokonca v 13 okresoch na jedného psychológa pripadalo vyše 3000 žiakov, čo je úplne akože strašný nedostatok psychológov. Sú preťažení, sú… myslím, že 667 škôl NKÚ zistilo, že sú bez školského psychológa. 90 % z nich uviedlo, že ho potrebuje. Pri veľkých ZŠ nad 500 žiakov nemala takmer tretina psychológa vôbec alebo iba na malý čiastočný úväzok. Detskí psychiatri, to pán minister… škoda, že tu nie je aj pán minister zdravotníctva. Tam samotný strategický dokument ministerstva zdravotníctva hovorí, že je 49 atestovaných detských psychiatrov. V decembri 24 pribudli ďalší dvaja a je akútny nedostatok pedopsychiatrov. Očakáva sa, že v priemere budú pribúdať dvaja-traja noví detskí psychiatri ročne. Slovensko má 22 pedopsychiatrických ambulancií na celé Slovensko, ktoré uvádza komisár pre deti. My sme v pláne obnovy zaviedli aj podporu pre duševné zdravie. Tá reforma sa v takom rozsahu, ako sa mala zrealizovať, nezrealizovala. Keď som si pozerala školenia, prepáčte mi, pán minister, môžete ma, možno ma opravíte, možno je to len moja nevedomosť. Ja som sa snažila zistiť, koľko ľudí na Slovensku… Tá reforma, tak ako v takom rozsahu, ako sa mala zrealizovať, sa nezrealizovala. Keď som si pozerala školenia, prepáčte mi, pán minister, môžete ma možno opraviť, možno je to len moja nevedomosť. Ja som sa snažila zistiť, že koľko ľudí na Slovensku učiteľov, pedagogických a nepedagogických zamestnancov alebo terénnych pracovníkov máme vyškolených. To znamená, že koľko ľudí máme vyškolených na takéto, na takéto situácie, či už je to deradikalizácia alebo na takéto krízové situácie. Ja som sa nevedela dopátrať k tomu číslu. Ja som sa nevedela v štatistikách dopátrať k tomuto číslu. Našla som len jediné číslo, ktoré som našla pri neziskovej organizácii IP-čko, ktoré hovorí, že za tri roky vyškolilo spolu s protiteroristickou centrálou 489 odborníkov z celého Slovenska a ani to nie sú zamestnanci škôl. Takže. Možno ja sa mýlim. Možno sú všetci vyškolení, ale ja to neviem, ale neviem nájsť túto štatistiku, ale, ak to tak nie je, tak vidíme, aké je to strašne potrebné. Identifikovať rizikové správanie, bojovať proti tomu, vedieť rozpoznať nebezpečenstvo a následne zvládnuť aj tú danú kritickú situáciu. Zákon teda veľmi podrobne opisuje administratívu. Vlastne tam je celá tá pasáž venovaná tomu, že ako vznikne národný koordinátor, aké má, aké má právomoci, koordinačné skupiny, rady, plány, metodiky, evidencie a tak ďalej. Ale v konečnom dôsledku tá základná otázka, čo presne dostane ten konkrétny 15-ročný, 14-ročný chlapec, ktorého systém vyhodnotí ako rizikového. Čo? Čo dostane? Akú pomoc? Psychológa, mentora, rodinnú terapiu, youth workera, psychiatra, program sociálnych zručností, pomoc pri návrate do školy, prácu s jeho online komunitou, identifikáciu online komunít. Ja neviem, lebo takýto mechanizmus stanovený a nastavený nemáme. Ja som si pozrela, ako s tým, čo robia v iných krajinách, ktoré sú pomerne úspešné, čo robia napríklad v Holandsku alebo v Dánsku, prípadne v Nemecku. Čo sa mi na holandskom prístupe veľmi páčilo, že tam majú ten prístup zameraný, že neexistuje jeden profil extrémistu alebo radikála alebo teroristu, keď chceme. A preto pri každom vlastne to žiakovisko majú individuálne príčiny, ale majú tam aj na to dostatok vyčleneného personálu. Ochota použiť násilie, extrémistické názory, sociálne vzťahy a tak ďalej. Rodinné poradenstvo, má k dispozícii youth workera, ktorý mu pomáha, psychologickú starostlivosť, pomoc so školou, s prácou, s dlhmi, ak je to súčasť problému. Zároveň Holandsko má aj tú preventívnu fázu veľmi silnú, ktorá opäť na Slovensku mi chýba, že zameriava sa na ochranné faktory, kritické myslenie, psychické zdravie, rodina, škola, priateľstvo, sociálne začlenenie. V Dánsku takým najznámejším modelom je individuálny mentoring a prepojenie deradikalizácie so sociálnou politikou. Ktorý si myslím, že je niečo, čo by sme mohli prevziať do nášho systému, ale pristavím sa pri Nemecku a tam sa pristavím dlhšie. Lebo nemecký program podporuje poradenské centrá, exit programy a organizácie pracujúce s extrémizmom a radikalizáciou. A tu sa chcem pristaviť. Organizácie pracujúce s extrémizmom, radikalizáciou a mladými ľuďmi na Slovensku ich nie je málo. Máme na Slovensku také organizácie. Ale tieto organizácie, a to už hovoril kolega Sabo, hovoril, že tieto organizácie musia doslova žobrať o granty. Že oni v podstate nemajú nejaké stále financovanie. Ale musia vždy žobrať o granty. Teraz som si pozerala napríklad výzvu Ministerstva spravodlivosti, ktorá bola v roku 2026, ktorá sa venovala tejto problematike. Tak v tejto výzve, kde bolo vyčlenených, myslím, že približne 0,5 milióna €, tak uspelo, myslím, 21 organizácií, ak sa nemýlim, a 120 bolo odmietnutých. A teraz som si pozerala, že aké organizácie boli teda odmietnuté. Pre koho sa nenašli peniaze, keď tu máme takúto situáciu. Tak nedostala peniaze napríklad Liga za duševné zdravie, ktorá tam mala projekt za 49 000. Nedostal peniaze projekt Prevencia radikalizácie namiesto bojovania. Opäť, nenašli sa pre nich peniaze. Nedostala peniaze mládež ulice – budovanie rešpektu, bezpečnej klímy na školách. Nedostali peniaze združenia, ktoré sa venujú práci s mládežou, napríklad Domka alebo skauti a nedostalo peniaze ani IP-čko, ktoré malo projekt Identifikácia miery rizika pri predchádzaní násilnej radikalizácie mladých ľudí. Neušlo sa im skrátka. Nedostali peniaze, hoci robia strašne záslužnú robotu. V roku 2026 od Ministerstva spravodlivosti tieto organizácie nedostali ani 1 cent. Nie sú peniaze, koniec. Smola, máte smolu. A toto ja pokladám za vrchol. To ja pokladám za vrchol v tom, že oni robia prácu, na ktorú nemá kapacity štát, že tomu štátu pomáhajú, ale ten štát ich nepodporí. Však oni, aj keby dostali tie projekty, tie projekty, ktoré mali, som sa pozerala na tie sumy, boli v hodnote 49 000 €, 50 000 €. No povedzte mi, prosím vás, čo je to 50 000 € na jeden projekt? Však to im nezaplatí tú námahu všetku, ktorú do toho projektu dávajú, ale ani to sme im nedali. Teraz ste im nedali. Ani tieto peniaze oni nedostali. Dostal peniaze nejaký Staromestský okrášľovací spolok, ale nechcem im krivdiť, možno mali nejaký dobrý projekt. Dobre. Čiže nepodporujeme organizácie, ktoré sa venujú prevencii, deradikalizácii mladých, práci s mládežou. A pritom hovoríme, že chceme riešiť tento problém. A teraz sa vrátim k tomu Nemecku. V Nemecku financujú tieto organizácie v teréne takým spôsobom, že majú osemročné financovanie. To znamená, že majú plán, dostávajú peniaze na osem rokov a v rámci tých ôsmich rokov si oni môžu plánovať, koľko intervencií urobia, akých psychológov zamestnajú, na čo majú peniaze, aké projekty môžu robiť, lebo majú predvídateľné osemročné financovanie. A to je jedno, aká vláda tam je, či tam sú ľavičiari, pravičiari, konzervatívci. Proste majú predvídateľné financovanie. A tu tie organizácie, ktoré denne poskytujú poradenstvo mladým ľuďom pri samovražde, keď chcú spáchať samovraždu, ktoré komunikujú pri prevencii takýchto presne násilných činov, tak tie dostanú minimum peňazí a musia o to žobroniť. Netvárme sa potom, že ideme robiť nejaký zákon na prevenciu deradikalizácie, keď nevieme ani organizácie zafinancovať. Takže, keď to porovnám s tou zahraničnou praxou, vidím minimálne päť vecí, ktoré by bolo potrebné podstatne presnejšie vysvetliť. Stabilná sieť odborných služieb, katalóg intervencií, transparentné kritériá. Ak systém vyhodnocuje dieťa ako rizikové, tak musia existovať jasné pravidlá. A zároveň prevencia ešte pred tým, ako sa človek dostane do systému, a predvídateľné, transparentné, dlhodobé financovanie organizácií a odborníkov, ktorí sa venujú tejto problematike. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, problém tohto zákona nie je v tom, že by koordinácia, ktorú tento zákon nejakým spôsobom stanovuje cez vytvorenie tých štruktúr, bola zbytočná. Samozrejme, že je to potrebné, lebo táto téma je naozaj téma, ktorá ide naprieč ministerstvami. Ale mrzí ma, že zatiaľ máme len štruktúru a nič okolo tej štruktúry nemáme. Tento zákon, ako som hovorila, v tom prvom roku, myslím, že okolo 3 miliónov € a následne v tých prvých troch rokoch je to spolu 14 miliónov € a samotná vláda pritom v doložke priznáva, že negatívne rozpočtové vplyvy nemá zabezpečené. Tak ja by som očakávala, že, keď už riešime po takýchto tragédiách takúto dôležitú tému, tak tie rozpočtové vplyvy zabezpečené budú v tom rozpočte. Čo už má byť iné, aká iná priorita má byť, ak nie zabezpečiť rozpočet pre tento zákon. Súčasne hovorím, to je úloha na pána ministra zdravotníctva, pokiaľ ide o zabezpečenie desiatok detských psychiatrov, psychológov, sietí pre duševné zdravie, ktoré takisto zostáva bez financovania. Mimochodom, Liga za duševné zdravie bola jedna z tých organizácií, ktorá nedostala ani cent zo schémy u pána ministra Suska a, ak si pamätáte, tak pán Mierna zaútočil, myslím, že na Ligu za duševné zdravie v nejakom, neviem, čo to mal za záchvat, že sa zrovna do nich obul, ktorí robia kopec dôležitej roboty. A to jak chceme v tejto spoločnosti existovať. Keď samotný premiér útočí na organizáciu, ktorá zabezpečuje jedny z dôležitých a základných služieb a premiér zaútočí na túto organizáciu. A z neziskových organizácií, ktoré robia tú drobnú prácu v teréne, tak teraz robíme priam nepriateľov štátu. A tvárime sa, že to sú nejakí, všetci sú tu príživníci, nedostanú peniaze a no. A zároveň, keby ten štát robil to, čo robia tie neziskové organizácie, nepoviem ani slovo. Nech sa páči. Keď to robí štát, možno nepotrebujeme neziskové organizácie, ale štát to nerobí. V tom je ten najväčší problém. No. Takže vrátim sa na začiatok. Myslím si, že táto tragédia je mimoriadne vážne upozornenie. A nie prvé, to ma mrzí. Že nie je prvé. Dvadsať mesiacov, to bola da vie. A áno, takéto nadšenie vlády niečo robiť po tragédii Spišskej Starej Vsi trvalo veľmi krátko. Trvalo v podstate dva týždne som počula v mediálnom priestore nejaké, že čo sa ide robiť, aké opatrenia sa prijímajú. Potom to všetko zatíchlo. Potom dokonca tie neziskové organizácie, ktoré sa tomu venujú, dostali presnú nulu z tej výzvy u pána ministra spravodlivosti. A už musela prísť ďalšia tragédia ako ten s taškou, aby sme začali o tom hovoriť, aby prišiel tento zákon, hoci si myslím, že tento zákon, keby prišiel po tragédii Spišskej Starej Vsi, tak mohol byť oveľa lepší, oveľa dlhšia diskusia o ňom mohla byť, oveľa hlbšia diskusia. Mohli sme zapojiť viac odborníkov a dnes by ten zákon možno vyzeral ináč. A takže ja si myslím, že takým základným očakávaním každého rodiča alebo občana v tejto krajine je to, že keď ráno odovzdá to svoje dieťa do školy, tak je očakávanie, že to dieťa sa mu poobede vráti zdravé domov. A ako spoločnosť by sme mali urobiť všetko, aby to tak bolo. Pretože tie naše deti si to zaslúžia. A ešte teda budem apelovať poslednú vec, a tým už naozaj skončím, ale zároveň, keď hovoríme o nejakej deradikalizácii alebo nejakom znižovaní násilia v spoločnosti, tak prosím, mali by sme hovoriť aj o deradikalizácii politiky. Preto, že pán minister, to je na vás, lebo však vy môžete apelovať na svojich koaličných kolegov, lebo viete, že keď vidím fotky, ako sa pán podpredseda SMER-u Erik Kaliňák sedí, fajčí cigaru a preháňa sa na kolobežke s nejakými bratmi Tejtovcami, ktorí sú trestne stíhaní za násilie, ponižovanie žien, znásilňovanie žien. Dokonca sú teraz zadržaní a hovorí potom o nich, akí sú oni fajn ľudia, sú vplyvní, majú kontakty a zaujímavé názory, zaujímavé názory, ktoré hovoria o tom, že žena je len tovar a kedykoľvek ju môžete mlátiť alebo znásilniť. Vlastne znásilniť ju ani nemôžete, lebo však ona je len tovar. To je to, čo on teda hovorí. Tak keď vidím tieto fotky, s kým sa títo podpredsedovia, tento podpredseda SMER-u aj s pánom predsedom Bezpečnostného výboru pánom Glukom stretávajú, sedia, propagujú to a legitimizujú. Tak tieto reči, čo tu vediete, tieto krásne reči a krásne zákony, viete, potom sú len zdrap papiera. Pretože aký príklad majú tí mladí chlapci, aký príklad majú tie 13-, 14-, 15-ročné decká, aký príklad si majú brať tí chalani, keď najvyšší predstavitelia v štáte, najdôležitejší, im hovoria, že tieto vzory správania sú v podstate úplne v poriadku, ako tí bratia Tejtovci alebo váš kolega pán minister Šuta Eštok. Prosím vás, koho môže napadnúť, že na kampaň pre mladých si pozvem René Rendyho, ktorý spieva o alkohole, ktorý pravidelne propaguje hazard. Keď si pozriete jeho sociálne siete, tak snáď nie je video, kde by on nepropagoval hazard alebo nejakú závislosť. A na týchto podujatiach spieva o tom, ako si dá vodičku, vodku asi, nie? No, alkohol. A aký príklad vy chcete dávať týmto mladým ľuďom a chlapcom, keď propagujete takéto vzory správania. V útulkoch spieva o tom, ako si dá vodičku, vodku asi, nie? No, alkohol. A aký príklad vy chcete dávať? Týmto mladým ľuďom a chlapcom, keď propagujete takéto vzory správania. Ako keby v našej krajine sme nemali iných mladých mužov, statočných mladých mužov, ako keby sme tu nemali hrdinov, cnostných ľudí proste, ktorí niečo pre túto spoločnosť urobili, možno športovcov, možno ľudí, ktorí sa venujú nejakým dobročinným aktivitám, ktorí by možno mohli vystupovať na tej, na tej, neviem, koľko to stálo, 170 000 alebo koľko tá kampaň pána ministra Košúta a Eštoka, ako keby sme nemali takýchto ľudí na Slovensku, ale práve to musí robiť Rene Rendy, takže takéto vzory považujem za absolútne škodlivé. Že dávate ako vládna koalícia mladým ľuďom. Nie je to vaša strana, pán minister, ale ste súčasťou tejto vládnej koalície. A aj takou morálnou povinnosťou je vlastne, prepáčte, je to vaša strana, pretože René Rendy, to bola kampaň Matúša Šutaja Eštoka, vášho predsedu, tak sa ospravedlňujem. Takže je vašou morálnou povinnosťou, keď sa to stane, na takéto veci, na takéto veci upozorniť, pretože naozaj v klíme, kedy bojujeme s tým, že strácame základný pocit bezpečnosti, strácame základný pocit bezpečnosti na školách, tak určite toto nie je vhodné. Vážené dámy, vážení páni, verím, že opri, že ako spoločnosť sa spojíme pri presadzovaní dobrých vecí, ale schválne hovorím dobrých vecí a želala by som si, aby tento zákon ostre prepracovali, aby sme za, ale chcela by som, aby to boli dobré zákony, aby sme za ne mohli celý parlament 150 hlasov zahlasovať. V takomto stave to ešte nie je možné. Ďakujem veľmi pekne.

Remišová s procedurálnym návrhom. Pán predseda, mňa to mrzí, že diskusia o jednom podľa mňa z takých najdôležitejších zákonov, ktoré ste v poslednom čase tu predložili, a síce to je zákon o deradikalizácii, vrátane teda toho zákazu sociálnych sietí, že teraz posúvame tú debatu, aby sa o tom diskutovalo do polnoci. Viem, že tam je ešte prihlásených veľa poslancov, čiže áno, môže to trvať do polnoci, mimo toho záberu verejnosti. Bude to aj v skrátenom legislatívnom konaní a ja som práve chcela oceniť, že vôbec tá debata v parlamente je, ale strašne ma mrzí, že takýmto spôsobom ju v podstate v noci zabíjate. Ďakujem veľmi pekne.

Pán predsedajúci, ja by som chcela namietať voči režimu počas schôdze Národnej rady Slovenskej republiky, kde ste rozdelili vlastne priestor pre tlačové konferencie v tlačovej sále, kedy vlastne pre 145 poslancov zaradených v kluboch je v podstate sedem alebo sedem voľných termínov, ak nerátam tie večerné, lebo kto by chcel robiť večerné tlačovky. Pre päť nezaradených poslancov sú dva termíny a zároveň päť podpredsedov Národnej rady majú ešte vyhradené dva ďalšie špeciálne najlepšie termíny na tlačové konferencie. Ja toto pokladám za absolútnu diskrimináciu v súvislosti aj s tým, že idete ďalej meniť rokovací poriadok, idete obmedzovať čas na rozpravu a teraz nám rozdáte ešte, že kedy môžeme alebo nemôžeme mať tlačové konferencie s tým, že vedenie Národnej rady, konkrétne podpredsedovia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, ďakujem, pán poslanec Pročko. Mne sa mimoriadne páči názov arabská národná strana. To je výborný názov pre Slovenskú národnú stranu. Myslím, že mohli by sme si ho aj osvojiť, pretože ja, keď Robert Fico prevážal toho arabského šejka po Bratislave, tak som si hovorila, že tieto kšefty mu nemôžu prejsť. Však on v tej vláde má národniarov, má tam Slovenskú národnú stranu a má tam národnú koalíciu, či ako sa voláte. A si hovorím, to nie je možné, aby tieto kšefty pre Arabov, závlahové systémy mu prešli, a čuduj sa svete, viac ako národný záujem, viac ako Slovensko, sú jednoducho kšefty. To je neuveriteľné. A ešte vám poviem tajomstvo. Predstavte si, že, že tieto kšefty sa aktívne pripravujú. Napriek tomu, že pán Fico to popiera, tak sa stretáva komisia, hospodárska komisia, ktorej šéfuje ministerka hospodárstva. Chodí tam pravidelne 17-členná delegácia zo Spojených arabských emirátov. A v tejto, v tejto komisii sedí kto? Najväčší národovec, pán minister Huliak. Ja som si myslela, že tam sedí preto, aby tomu zabránil, ale evidentne podľa zápisnice, ktorú som získala, tak to podporujete jednoducho všetci. Toto naozaj nie je žiadna, žiadna vláda národných záujmov, ale toto je jedna obyčajná kšeftárska vláda, ktorá ide odovzdať Slovensko arabským šejkom. Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem, páni poslanci. Dobre ste to vystihli, že táto vláda to chce stihnúť do konca volebného obdobia. Dokonca vláda si schválila dokument na vláde, kde si sami sebe dali termíny marec 2027. Do marca 2027 vláda chce stihnúť úlohy a teraz počúvajte, aké úlohy chce vláda stihnúť, pretože možno tí, čo sedia v parlamente, o tom nevedia. Vstup Spojených arabských emirátov do kúpeľov Sliač, vstup investora Spojených arabských emirátov do manažmentu vôd, vstup arabských investorov do projektu zimného prístavu, ktorý je rozdelený na dve fázy. Jedna fáza je zrušenie zimného prístavu a vybudovanie mega luxusnej štvrte v réžii investora zo Spojených arabských emirátov. Po novom kdesi samospráva a mesto nebude môcť ani škrtnúť. A fáza číslo dva je presunutie prístavu do Páleniska, ktorý je ale podľa odborníkov nevyhovujúci. Všetko treba stihnúť do marca 2027, aby tie najkľúčovejšie dokumenty, zmluvy boli podpísané do marca 2027, kým budete ešte vládnuť. A ja sa naozaj čudujem tej Áno Slovenskej národnej strane a národniarom, ktorí sa búchajú do hrude, že takéto niečo idú dopustiť. Špeciálne v prípade strategickej infraštruktúry, ako sú závlahy, ako je manažment vôd v čase obrovského sucha, je toto doslova vlastizrada. Takže vážené dámy, vážení páni, zastavte tento výpredaj Slovenska. Ďakujem.

Vážené dámy, vážení páni, ja sa budem snažiť byť stručná aj slušná, na rozdiel od pána poslanca Muňka, ktorý sem včera prišiel, keď sme mali rozpravu a vynadal nám v opozícii, že sme hlupáci. Ja som teda márne čakala, že bude podaný nejaký disciplinárny podnet, tak ako je podaný na poslancov opozície, kedy sa riešia neustále nejaké disciplinárne podnety na poslancov opozície v podstate za hlúposti. Takže dovoľte mi vyjadriť sa k pozmeňovaciemu návrhu, na ktorý upozornil teraz pán poslanec Hargaš. Ja to pokladám za absolútne bezprecedentné. Jednakže pán minister Raši priniesol takýto zákon do parlamentu, ktorý v podstate umožňuje, aby prioritný investičný majetok sa predával, posúval alebo privatizoval, a v tomto prípade ide o privatizáciu arabskými šejkami, pretože to sú pozemky v Zimnom prístave, ktoré chce vláda Roberta Fica odovzdať arabským šejkom, ale to nestačilo, takýto zákon. Zákon, kde prioritný investičný majetok rešpektoval, počúvajte dobre, ešte aj Mečiar. Ani Mečiar nezrušil prioritný investičný majetok. A to nestačilo. Takže ešte pán minister Raši a ešte smeráci ste museli priniesť aj pozmeňujúci návrh, kedy vlastne beriete samospráve kompetenciu rozhodovať o funkčnom rozdelení územia. To znamená, aby si samospráva, mesto, rozhodlo, ktoré územie bude mať akú funkciu. Teraz by som očakávala, že všetci starostovia, primátori, komunálni politici, ktorí sedia v tejto sále, a nie je vás málo, páni z koalície, tak by ste sa voči takémuto prístupu mali ohradiť, pretože brať kompetenciu samospráve rozhodovať o svojom území, čo je základná funkcia samosprávy, však to je absolútne barbarstvo. No a už úplná čerešnička na torte je, že to hovorí minister, ktorý zároveň kandiduje za primátora Bratislavy. Takže on sem príde s návrhom, ktorý okliešťuje právomoci samosprávy. A zároveň sem príde s takýmto návrhom na poslednú chvíľu. A aby ste vedeli, čo schvaľujete, lebo včera vás tu veľa nebolo, teda okrem pána Muňka. Pri pánovi Muňkovi sme sa venovali, aby ste vedeli teda o všetkých kšeftoch, tak sme sa venovali tomu, že bez súťaže jeho firma, jeho dcér dostala 10 najlukratívnejších pontónových státí pri Eurovei na Dunaji za smiešnu sumu 190 000 € ročne, najlukratívnejšie miesta, bez verejnej súťaže ich dostala a dal mu ich pán minister Raši, áno, ten istý pán minister Raši, ktorý kandiduje na primátora Bratislavy. To znamená, že namiesto toho, aby sa tam ľudia poprechádzali, aby to bolo krásne prostredie, tak teraz sa tam premávajú dodávky, ktoré odvážajú z týchto, budú premávať dodávky, ktoré budú odvážať smeti, čo už sa aj deje. A deje sa to absolútne bez akejkoľvek dohody s mestom a s primátorom alebo so samosprávou. Takže toto, vážené dámy a páni, je podľa mňa absolútny zásah do kompetencie samospráv. A ja sa čudujem, že všetci tí, ktorí sú v samospráve, ktorí kandidujú na župných, mestských poslancov, na starostov, na primátorov, sa proti tomuto neohradzujú. A rovnako, to sa obraciam, teraz špeciálne sa obraciam na poslancov Národnej koalície, však to sú traja poslanci, od ktorých závisí, či zákon prejde alebo neprejde. Lebo vy ste Národná koalícia. Vy sa bijete do pŕs, akí ste vy národniari spoločne s poslancami Slovenskej národnej strany. Schvaľujete tu dni vlajky, ale potom idete najcennejšie, najlukratívnejšie pozemky v Bratislave, zlaté vajce Bratislavy, dať do rúk arabským šejkom, rovnako ako Závlahy. Dnes sme k tomu mali tlačovú konferenciu v rámci celej opozície. Takže sa pýtam, kde je ten váš národný záujem? Kde je národný záujem? Kde sú slovenské národné záujmy, keď vy idete polovicu Bratislavy dať arabským šejkom, idete im dať prístav. Každá krajina si chráni svoju strategickú infraštruktúru, ale vy im idete odovzdať prístav a ešte takým hulváckym spôsobom, že umožníte zákonom, aby sa ten majetok preklasifikoval, aby už nebol prioritný investičný majetok, aby sa mohol predávať a ďalej posúvať. Aby sa mohol dať do tohto spoločného podniku. Pán minister Raši sa zmohol len na úbohosti. On sa tu postavil a začal mi nadávať do nejakej bábkoherčky. To už veľmi dobre poznám, keďže mám tri tituly z vysokých škôl, bábkoherectvo medzi nimi nie je, ale vždy, keď na niečo upozorním, tak od vás ľudia sa začnú znížiť k takýmto absolútne primitívnym urážkam. A ja si myslím, že to nie je správne. Pán minister Raši sem mal prísť a mal povedať argumenty. Prečo si myslí, že je dobré, aby pozemky pri Dunaji patrili arabským šejkom, respektíve spoločnému podniku, ale to je taký v úvodzovkách spoločný podnik, lebo je to vlastne privatizácia. Mal vysvetliť, prečo si myslí, že prístav by mal byť pod kontrolou arabských šejkov a prečo si myslí, že Závlahy by mali byť pod kontrolou arabských šejkov. Takže, vážené dámy, vážení páni, myslím si, že tento pozmeňujúci návrh je absolútne, ale absolútne proti zmyslu fungovania samosprávy a rozhodne by ste ho nemali podporiť. A naozaj je absurdné, že prichádza od ministra, ktorý kandiduje na primátora Bratislavy. Ďakujem veľmi pekne.