Vážený pán predsedajúci, vážený člen vlády, napočítala som iba jedného, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi na úvod jednu poznámku k tomu, ako sa v civilizovanej krajine má a zároveň aj nemá rokovať o programovom vyhlásení vlády.
V jednej z minulotýždňových televíznych debát moderátorka položila istému predsedovi koaličnej strany otázku, ktoré priority svojej strany mieni premietnuť do programového vyhlásenia vlády. Pán predseda evidentne nebol v nejakom dobrom rozpoložení a povedal, že priority svojej strany si obháji pred svojimi voličmi, čím zároveň povedal, že nás všetkých ostatných do toho, ako bude riadená táto krajina, nie je vôbec nič. Zároveň povedal, že to, čo bude v programovom vyhlásení vlády, to si tam dá koalícia a to si aj schváli. S tým, samozrejme súhlasím, lebo si uvedomujem politickú realitu. Ale s tou predchádzajúcou myšlienkou, respektíve výrokom sa súhlasiť teda rozhodne nemá a nedá. Podľa ústavy je Slovenská republika ešte stále liberálnou demokraciou. Pre úplnosť a pre niektorých poslancov by som chcela zdôrazniť, že nejde o demokraciu, ktorú ovládajú liberáli.
A nič lepšie necharakterizuje povinnosť vládnych politikov voči občanom ako tento výrok. A potom poviem, že kto to povedal: "Liberálno-demokratické inštitúcie sú naším spoločným dedičstvom, ktoré stojí za to chrániť." A teraz to kľúčové: "Domnievam sa, že patríme medzi tie šťastné krajiny, kde politici chápu, že vytvárajú a uvádzajú do života pravidlá pre všetkých občanov a zodpovedajú sa aj tým, ktorí ich nevolili." Autorom tohto výroku tiež nebol liberál, ale bol to najväčší, jeden z najväčších konzervatívnych mysliteľov 20. a 21. storočia sir Roger Scruton. A my v tejto sále, ale aj mnohí ľudia mimo, vnímame, že Slovensko nepatrí medzi tie šťastné krajiny, kde sa tvoria pravidlá pre všetky skupiny občanov. A vnímame, že táto vládna garnitúra sa nemieni spovedať a zodpovedať tým, ktorí ich nevolili. Svedčí o tom aj obsah programového vyhlásenia vlády a aj doterajší spôsob rokovania o ňom, keď na žiadnu otázku žiadny vládny politik nedoručil tým, ktorí sa pýtali, žiadnu odpoveď.
A teraz k samotnému programovému vyhláseniu vlády. Sférou môjho záujmu už z logiky toho, čo som celý život robila, patria vzdelávacie politiky, a preto sa dotknem práve tejto časti programového vyhlásenia vlády. Chcem zároveň povedať, že naozaj budem vážiť slová, lebo nemám v povahe, aby som viedla nejaký eristický spôsob diskusie, v ktorej cieľom je názorového protivníka zničiť, uraziť, určite nie. A preto chcem na začiatku poznamenať, že z materiálu v tej časti, ktorá sa týka vzdelávania, je očividná racionálna snaha, predpokladám, že súčasného ministra, nadviazať a prevziať do svojej agendy všetko, alebo časť toho, čo sa pozitívne v nedávnej minulosti urobilo. Zároveň som v rozhovore s ním zistila, že má záujem aj riešiť isté deformácie, ktoré sa pri rýchlych, komplexných a náročných reformách aj stávajú. Takže chcem povedať, že s výnimkou jednej programovej tézy, ku ktorej sa vrátim na začiatku, lebo tá bude zaujímať časť tohto pléna asi najviac, problémom tohto programového vyhlásenia v tejto časti nie je to, čo program obsahuje, ale práve to, čo, samozrejme, neobsahuje. A v tomto prípade vyberiem ako príklad tri kľúčové prvky.
Je všeobecne známe, že Európska komisia vedie voči Slovensku už od roku 2015 konanie vo veci nedodržiavania smernice Európskej komisie, myslím, že to je číslo 2000/43/ES, to nie je podstatné, ale touto smernicou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania bez ohľadu na etnický a rasový pôvod. A Slovenská republika túto smernicu a tieto zásady porušuje dvoma spôsobmi. Tým, že rómske deti sú disproporčne príliš vo vysokom počte zaraďované do paralelného prúdu špeciálneho školstva, čo limituje ich ďalší život neuveriteľným spôsobom aj na základe nesprávnej diagnostiky. Ale v tomto prípade by som chcela povedať, že mám istú nádej, že pokiaľ pán minister bude dôsledne realizovať tú agendu, ktorú tam našiel na stole, toto akési riešenie má. Minimálne v tom, že kurikulárna reforma myslí aj na tieto deti. Minimálne v tom, že sa nastavuje systém podporných opatrení. Minimálne v tom, že sa mení činnosť a koncepcia poradenského systému, ale len za tej podmienky, ak ten systém bude dostatočne saturovaný personálne. A tu taká istá som si nie a k tomu sa ešte teda vrátim.
Druhý dôvod je oveľa vážnejší, lebo tam nejakú šancu na zmenu, na rýchlejšiu zmenu, vôbec nevidím. Ide o to, že rómske deti sú vytláčané na okraj spoločnosti tým, že sa vzdelávajú v triedach a v školách, kde prevažne teda sú žiaci toho istého etnika. A aby bolo jasné, o čo ide, lebo dnes táto téma tu trochu zarezonovala, ale, ale nejaké konkrétne údaje sme, sme nepočuli a tie sú šokujúce. Podľa posledných reprezentatívnych dát európskej agentúry pre ľudské práva, až 65 % rómskych detí vo veku 6 až 15 rokov navštevuje školy, v ktorých sú žiaci alebo väčšina žiakov patriacich k tomu istému etniku. A teraz niekto si môže povedať, á, možnože, že sa situácia zlepšila oproti nedávnej minulosti, lebo máme rok, toto sú údaje z roku ´21, ale možno v roku 2015 to bolo ešte horšie a niečo za tú dobu sa mohlo podariť. No, je to presne opačne. Ja tých zopár čísel pre ilustráciu prečítam. Pred rokom 1990 iba 7,5 % rómskych detí chodilo do škôl, kde sa vzdelávali prevažne rómski žiaci. V roku 2010 to už bolo 36 %. V roku 2016 to už bolo 60 % a v roku 2021 už 65 %. Tá situácia sa rapídne zhoršuje. A je to, je to veľký problém. Samozrejme, Európska komisia to vníma a v roku 2019 pristúpila k ďalšiemu kroku a zaslala Slovenskej republike tzv. odôvodnené stanovisko, v ktorom konštatuje toto: "Diskriminácia na školách z dôvodu etnického pôvodu je na Slovensku aj naďalej vážnym problémom." Slovenská republika dostala dva mesiace na to, aby na toto posolstvo reagovala a prijala adekvátne opatrenia. V opačnom prípade jej hrozila žaloba na Súdnom dvore Európskej únie. A to sa teda aj stalo. To znamená, že adekvátne opatrenia prijaté neboli a adekvátna reakcia Európskej komisii doručená nebola. Iste neušlo pozornosti žiadneho slušného slovenského politika, že na stole máme, minimálne ja teda viem o troch rozsudkoch Najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že vzdelávanie rómskych detí v čisto rómskych triedach a čisto rómskych školách je segregácia. A segregácia je jednou z foriem diskriminácie. Aj školský zákon hovorí, že zákaz segregácie je jedným z princípov, na ktorých má stáť a z ktorých má vychádzať výchova a vzdelávanie. A nech som akokoľvek študovala programové vyhlásenie vlády, nezaznamenala som žiadny ucelený návrh, ktorý by tento problém systematicky riešil. Je tam programová téza takéhoto znenia: "vláda skvalitní vzdelávanie detí z prostredia generačnej chudoby", ale to samo osebe ešte neznamená, že bude dochádzať k postupnému odstraňovaniu a likvidácii segregácie. Ani deklarovaná zmienka o uplatňovaní inkluzívneho vzdelávania nedáva odpoveď, aká bude situácia na konci vládneho obdobia v existencii čisto rómskych škôl a čisto rómskych tried. Totižto platí, že najprv musíte desegregovať, to je začiatok inklúzie, a potom musíte začať inkluzívne vzdelávať. Lebo zasa nikto nemôže byť taký naivný, že etnicky a sociálny mix detí v triede tú situáciu vyrieši. Tak to nefunguje. Ale na začiatku musia byť nejaké desegregačné procesy. Materiál, a teraz myslím programové vyhlásenie vlády, ani v časti vláda Slovenskej republiky a marginalizované skupiny, komunity, neprináša riešenia nielen v oblasti segregovaného vzdelávania, ale ani v oblasti procesov vymaňovania sa tejto komunity spod generačnej chudoby. Ten slovník, ktorý je tam používaný, dneska sa tu opakoval mnohokrát. Citát: "Vláda rozumie". No tak aspoň tak. "Vláda preskúma". To držím palce, ale najviac ma zaujala formulácia, "vládu bude zaujímať". V budúcnosti. Ja myslela, myslela som si, že už teraz by to malo niekoho zaujímať. Ale určite nevieme, čo vláda mieni urobiť. Z tohoto nevieme. Ak ste to všetci čítali, a predpokladám, že áno, to je program na pol strany. Na pol strany. Chcem tým zdôrazniť, alebo predovšetkým chcem zdôrazniť, že segregované vzdelávanie nie je problém iba samotných Rómov, ale je to problém Slovenskej republiky. Tri kraje na Slovensku, kde sa koncentruje skupina Rómov z marginalizovaných komunít, t. j. Košický, Prešovský a Banskobystrický kraj, vyčnieva v počte detí, ktoré predčasne ukončili povinnú školskú dochádzku a nedosiahli ani na výučný list. Zatiaľ čo takých detí je niekde v Bratislave, v Žiline asi 2,8 %, tak v týchto krajoch je to nad 10 % a v Košickom dokonca okolo 17. A to sú naozaj stratené generácie.
Keď hovorím o tom, že problémom je teda to, čo v programe chýba, tak mám na mysli aj chýbajúce konkrétne údaje a už som to komunikovala aj na školskom výbore. Zvyšovanie investícií do vysokých škôl, výskumu a vedy nie je kvantifikované, ale predsa len je rozdiel, či budete ten systém saturovať jedným percentom, piatimi alebo desiatimi, lebo rozhodne to ten výsledok ovplyvní. Ale toto zatiaľ nevieme.
Rast miezd pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov je takisto zahalený v hmle nekonkrétnosti. Za splnenie záväzku bude možné považovať čokoľvek. Čokoľvek. Aj zvýšenie o jedno euro ročne. Nepíše sa tam, že porastú reálne mzdy. Nepíše sa tam ani o tom, že valorizácia bude zodpovedať miere inflácie.
Podobný charakter majú aj záväzky typu vytvárania podmienok pre zvýšenie počtu študentov vo vybraných študijných programoch a odboroch vysokoškolského štúdia a v kontexte ďalšieho záväzku, ktorým je posilnenie systému poradenstva a prevencie a dostupnosti jeho služieb. Z chýbajúcej kvantifikácie vôbec nie je zrejmé, koľko odborných zamestnancov pribudne vo vládnom období do systému poradenstva a koľko takýchto odborných zamestnancov pribudne do podporných tímov na školy. Mám k dispozícii materiál samotného ministerstva školstva, ktoré túto potrebu len v štátnych poradniach kvantifikovalo asi na 630 ľudí. Tieto dva vzorové príklady chýbajúcej kvantifikácie programových cieľov vedú k legitímnym záverom, že ich odpočet bude vždy úspešný, aj keby sa podstata problémov, ktoré majú riešiť, vôbec nezmenila.
Nie je pravdou, ako odznelo minimálne dvakrát, že v programových vyhláseniach nebýva zvykom uvádzať číselné konkrétnosti alebo časové rámce, v ktorých sa majú tie programové ciele naplniť. Uvediem vám jeden príklad. Zo súčasné... z programového vyhlásenia vlády Českej republiky, tej vlády, ktorá je teraz pri moci, a tiež z časti, ktorá sa týka vzdelávania, jasne sa tam uvádza, ako budú upravené mzdy českých učiteľov: 130 % priemernej mzdy v národnom hospodárstve, s tým, že 20 % sa podrží na nadtarifné zložky. To sa dá kontrolovať a to sa tam už aj stalo. Zákon je na stole, od roku ´24 mzdy pôjdu v tomto režime. Všetky programové ciele majú svoje časové rámce, kedy budú naplnené, rok, čo sa stane v roku ´23, čo sa stane v roku ´24.
V našom programovom vyhlásení takéto... v našom, vo vládnom programovom vyhlásení takéto nič nie je. Je to veľmi zvláštne, lebo určite každý z vás mal k dispozícii aj pracovný návrh programového vyhlásenia, ten bol verejne dostupný v niektorom médiu a tam niektoré kvantifikácie boli. Materiál išiel do vlády, údajne, podľa mediálnych správ, na to, aby sa vypočítala ekonomická a finančná náročnosť týchto opatrení. A po výpočte ekonomickej náročnosti všetky kvantifikácie zmizli.
No a posledná poznámka, ktorá možno vzbudí záujem, lebo ako povedal pán Hlina, niektorí ľudia veľmi radi pozerajú do spálne iných, tak sa týka programovej tézy v časti Sociálna politika a dotýka sa teda aj výchovy a vzdelávania. A ja tú programovú tézu prečítam a potom si dovolím pripojiť veľmi krátky komentár. "Vláda uznáva, že hlavnou autoritou pre hodnotovú výchovu dieťaťa je rodič. Vláda zároveň vytvorí priestor na odbornú a spoločenskú dohodu o obsahu sexuálnej a vzťahovej výchovy, vrátane výchovy k rodičovstvu, ako aj tém, ktoré nie sú súčasťou štátneho vzdelávacieho programu, ktorá bude rešpektovať hodnotové presvedčenie žiakov a ich rodičov." A teraz ten krátky komentár. Niet sporu v tom, že rodina, respektíve rodičia za normálnych okolností zohrávajú vo výchove kľúčovú rolu, zároveň ale od čias, kedy bolo v našich končinách zavedené povinné inštitucionálne vzdelávanie, platí, že fungovanie školy je a vždy bude otázkou verejného záujmu, ale ten verejný záujem musí odrážať aj charakter doby. Čo tým chcem povedať? Tým chcem povedať, že moderná, demokratická, inkluzívna a teda aj súdržná spoločnosť v niektorých prípadoch v rámci vzdelávania musí vyvažovať aj negatívne výchovné vplyvy rodiny, to tak jednoducho je. Zámer rešpektovať v inštitucionálnej výchove hodnotové presvedčenie rodičov je veľmi príťažlivý na prvý pohľad, ale otázka znie, ako sa to dá urobiť, keď v spoločnosti panuje pluralita hodnôt, každá rodina vyznáva iné hodnoty. (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)
