Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážení kolegovia, najprv sa chcem všetkým ospravedlniť, že nie som rodič a budem predsa hovoriť o právach rodičov. Nebudem komentovať to, čo povedal pán Vašečka, veď nakoniec v tej debate sa to ešte mnohokrát, mnohokrát bude dať urobiť povedzme pomocou faktických pripomienok. Pôjdem hneď k veci.
Je pravdou, že návrh tejto novely školského zákona bol v mierne modifikovanej podobe prerokúvaný už pred predčasnými voľbami, a keď hovorím modifikovanej, tak teraz je trošku, trošku ochudobnenejší o jedno ustanovenie, ktoré umožňovalo vtedy zasahovať aj do iných oblastí, nielen do oblasti sexuálnej výchovy. To si pamätám.
Dnes je ten návrh zákona na stole opäť a zdá sa, že pokiaľ predkladatelia nebudú úspešní, tak sa s ním budeme stretávať v nejakom semestrálnom rytme, to sa asi dá predpokladať, hoci na druhej strane proti bývalej ústavnej väčšine bude ťažké bojovať. Ale naozaj som sem neprišla viesť nejakú kultúrnu vojnu, to nie je môj prípad naozaj.
A teraz. Bolo jasne povedané, že novelou školského zákona by podľa predkladateľov malo byť rodičom de facto priznané právo veta pre ich účasť detí na vzdelávaní v oblasti sexuálnej a vzťahovej výchovy v prostredí školy. Asi takto to je. A ja nebudem vychádzať z článkov na internete, na sociálnych sieťach, ako, ako možno niekto predpokladá. A vôbec nie je ani podstatné, že mám na vec iný názor ako predkladatelia. Nie je podstatné ani to, že tu sa vzbudzuje dojem, nejaká, nejaká nerealistická nádej, že právo rodičov rozhodnúť o tom, čo má a nemá byť obsahom vzdelávania v tej konkrétnej oblasti, o ktorej je reč, urobí tento svet lepším. To určite nebude.
Podstatné v tejto veci je to, aká je vecná sila argumentov, ktoré uvádzajú predkladatelia, a aká je sila argumentov tých ľudí na druhej strane, v tomto prípade teda konkrétne mňa. A je potom na snemovni, ako vyhodnotia silu jednotlivých argumentov.
A teraz k argumentom, ktoré pomôžu pochopiť, či je nielen správne, ale aj možné paralyzovať výchovu v oblasti sexuálnej a vzťahovej výchovy požiadavkou na poskytovanie informovaného súhlasu, a to aj v prípade, že v súčasnej dobe by išlo o výchovu, ktorá je v súlade s princípmi a cieľmi výchovy a vzdelávania a s kurikulom, ktoré, prirodzene, z týchto princípov vychádza. Pokúsim sa to vysvetliť systémom otázok a odpovedí na niekoľko, teda odpovedí na tie kľúčové otázky. Prvá skupina otázok je nasledovná:
– Je vôbec potrebné začleniť vzťahovú a sexuálnu výchovu do vzdelávacích programov škôl?
– Predstavuje súčasný stav vnímania a správania sa detí v tejto oblasti niečo, čo je pre spoločnosť problém?
A teraz odpoviem na to niekoľkými nespochybniteľnými faktami, ktoré vychádzajú z poslednej štúdie HBSC z roku 2022, išlo o výskum správania sa detí a dospievajúcich a tá vzorka bola, pokiaľ sa dobre pamätám, zhruba 10-tisíc detí, čo to už je naozaj, naozaj veľmi kvalitný výskum. A teraz tí spracovatelia štúdie veľmi pekne nazývajú tieto začínajúce vzťahy, volajú ich kategóriou romantické, romantické vzťahy, nazývajú tú kategóriu romantickými vzťahmi. A z toho vyplýva, že viac ako 70 %, a to je populácia od 11 do 15 rokov, viac ako 70 % bolo zaľúbených do osoby opačného pohlavia, ale 7 % chlapcov a 13 % dievčat bolo zaľúbených do osoby rovnakého pohlavia. A viete si predstaviť, aký zmätok v dušiach môžu spôsobiť všetky vzťahy, osobitne tie typicky menšinové? A je jasné, ako ukážu tie ďalšie informácie, že rodičia nie sú tými osobami, s ktorými by deti mohli tieto pocity zdieľať.
Ďalšie zistenie. Skúsenosť s pohlavným stykom dievčat a chlapcov vo veku 15 rokov bola takáto – zo skupiny respondentov z kategórie chlapcov túto skúsenosť malo 16 % a u dievčat 9 %.
Teraz z iného výskumu, ktorý uskutočnila rešpektovaná odborníčka na oblasť výchovy k manželstvu a rodičovstvu a na etiku intímnych vzťahov, ide o docentku Evu Poliakovú z Univerzity Komenského v jednej z bratislavských základných škôl, vyplýva, že z desiatich deviatačiek všetkých desať už malo sexuálnu skúsenosť. V priemere mali prvý sex vo veku 12,5 roka, teda v šiestej triede. Okrem iného v rozhovore uviedli, že ich jediným záujmom je, aby bola sobota a mali sex.
Dievčatá tieto aktivity zdôvodňovali pocitmi nedocenenia, absenciou nejakých hlbších vzťahov so svojím okolím, so svojimi známymi, so svojimi príbuznými. Nejde o reprezentatívny výskum, ale aj ďalšie výskumy na území Slovenska prinášajú podobné výsledky.
Z iných výskumov vyplýva, že prvé informácie o sexualite získavajú deti medzi 10. a 11. rokom prevažne prostredníctvom internetu. V tomto kontexte je nesmierne dôležitá ďalšia časť výskumu HBSC na tému vzťahy detí s rodičmi, že s tými, ktorí by podľa predkladateľov mali rozhodovať o tom, či deti sa tej výchovy vzťahovej a sexuálnej zúčastnia, alebo nie. Len polovica dievčat vo veku 15 rokov môže hovoriť s rodinou o svojich problémoch. Približne štvrtina chlapcov a tretina dievčat vo veku 11 rokov sa s rodičmi rozpráva málo alebo vôbec. Azda netreba osobitne vysvetľovať, aké dôsledky za týchto okolností môžu vyplynúť z priznaného monopolu rodičov na sexuálnu a vzťahovú výchovu a možnosti vylúčenia školy v tejto oblasti.
Naozaj sa nechcem nikoho dotknúť, ale mám pocit, ako keby tí, čo tento návrh predkladajú, chápali vzťahovú a sexuálnu výchovu v nejakej redukovanej podobe, ako keby išlo len o nejakú technickú stránku veci. Ale to predsa tak nie je.
Sexuálna a vzťahová výchova mala viesť k ovládaniu vlastnej sexuality a cieľom je chrániť zdravie mladých ľudí. Áno, aj v tom zmysle, ako tu bolo povedané, aby sa predchádzalo predčasným a neželaným tehotenstvám a následným potratom a možno aj vynúteným sobášom. Aj o toto tu ide. Samozrejme, že cieľom je aj zníženie rizika prenosu sexuálnych chorôb. Je prevenciou proti zneužívaniu, ku ktorému, mimochodom, dochádza často v rodinách alebo prostredníctvom ľudí, ktorí, ktorí požívajú dôveru rodiny. V tejto súvislosti iba poznamenávam, nebudem sa tomu detailne venovať, že zneužívanie detí patrí k tzv. skrytej kriminalite, takže viac ako 70 % chlapcov a 80 % dievčat sa s tým nikomu nezverí.
A teda ak by som mala odpovedať na obe položené otázky v úvode, či to potrebujeme, takýto typ výchovy, a či má byť súčasťou obligatórneho vzdelávania, tak odpoveď na základe týchto faktov znie – jednoducho áno.
A ďalšia otázka je pri pre prijatie, resp. odmietnutie tohto návrhu absolútne kľúčová. A otázka stojí tak, či právne zdôvodnenie opodstatnenosti návrhu, aby sa teda sexuálna výchova v škole uskutočňovala iba za podmienky udelenia informovaného súhlasu, je jednoznačne, či je to teda jednoznačne správne a či o tom netreba pochybovať a či je vôbec možné, takýto návrh alebo takúto úpravu zahrnúť do slovenského právneho systému. Na prvý pohľad sa zdá, že navrhovatelia majú pravdu, keď svoj návrh opierajú na nadnárodnú legislatívu, a teda aj domácu následne.
Ale ako je to v skutočnosti? Pomerne jednoducho sa dajú odmietnuť odkazy na čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a ktoré, ktorý teda hovorí o tom, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, a deti majú právo na rodičovskú starostlivosť a práva rodičov možno obmedziť iba zákonom.
To isté sa týka aj odvolávky na čl. 4 zákona o rodine, podľa ktorého rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Hovorím to preto, lebo inštitucionálna výchova v školách žiadnym spôsobom neohrozuje a nelimituje právo rodičov na to, ako oni majú vychovávať svoje vlastné deti.
Ale oveľa dôležitejšie, je venovať sa čl. 14 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie. Ide o právo rodičov zabezpečiť vzdelanie, výchovu v zhode s ich náboženským filozofickým a pedagogickým presvedčením.
Chcem podotknúť, že je potrebné nezabudnúť, keďže predkladatelia to zabudli urobiť, odcitovať aj ods. 1 čl. 14, ktorý znie: „Každý má právo na vzdelanie a prístup k odbornému a ďalšiemu vzdelávaniu.“ Toto sa v ďalšom komentári ukáže ako dosť podstatné.
Absolútne kľúčovým sa zdá byť ustanovenie v čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ten znie: „Nikomu nemožno odoprieť právo na vzdelanie. Pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výučby, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov a zabezpečovať túto výchovu a vzdelávanie v zhode ich vlastným a náboženským a filozofickým presvedčením.“
Tak sa zdá, keď toto citujem, že návrh predkladateľov v podstate iba napl, je iba naplnením dodatkového protokolu. A predsa je to inak.
Jasno do problému vnáša rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Kjeldensenovci a iní proti Dánsku z decembra 1976. V kauze rodičia školopovinných detí z Dánska protestovali proti jednotnej, a teda povinnej sexuálnej výchove zavedených v dánskych školách v roku 1970. Usudzovali, že sexuálna výchova vyvoláva etické otázky, a tak uprednostňovali cestu vlastného poučenia detí v tejto oblasti. To je to, čo predpokladá aj tento návrh. Sťažnosť bola zamietnutá veľmi tesným hlasovaním Európskej komisie, a preto bola postúpená Európskemu súdu, a ten šiestimi hlasmi proti jednému sťažnosť rovnako zamietol. A teraz zaujímavé je to odôvodnenie.
Podľa odôvodnení súdu Európska charta nedáva rodičom právo zasahovať do školskej výuky, pokiaľ je vyučovaná objektívne a nesnaží sa indoktrinovať žiakov v etických alebo náboženských otázkach. Súd uviedol, že informácie o sexuálnom živote získavajú dnes deti z rôznych pochybných prameňov, z tlače pochybnej úrovne a od kamarátov. Účelom sexuálnej výchovy je poskytnúť im tieto informácie správne a objektívne vrátane informácie o kontracepcii, aby nedochádzalo k nežiaducim otehotneniam. Ak táto výchova – a toto je podstatné, lebo toto je aj slovenský prípad –, ak je táto výchova integrovaná do niekoľkých predmetov, bolo by neuskutočniteľné, aby na prianie rodičov sa z nich niektorí žiaci mohli vzďaľovať na kratšiu alebo na dlhšiu dobu.
Okrem toho, Dánsko zachováva dôležité výhody pre rodičov, ktorí si v mene svojej viery želajú, oddeliť svoje deti od jednotnej sexuálnej výchovy, pretože v Dánsku je to tak, že v súkromných školách, súkromné školy nemusia úplne... ako keby preberať štátny vzdelávací program, ale majú tam rozsiahle právo úprav. U nás je situácia podobná v tom, že rodičia, ktoré, ktorí chcú vzdelávať deti v oblasti vzťahovej aj sexuálnej výchovy inak, majú právo to robiť prostredníctvom cirkevných škôl. A dokonca, pokiaľ si spomínam, podľa zmluvy Slovenskej republiky so Svätou stolicou, cirkevné školy nemusia uskutočňovať tie výchovné a vzdelávacie programy, ktoré sú v rozpore s katolíckou vieroukou. Čiže ten priestor tu je.
A okrem toho, naozaj tu je, že ešte existuje aj priestor na výchovu prostredníctvom individuálneho domáceho vzdelávania. A pretože Európska charta je súčasťou i nášho práva, tak ten nález Európskeho súdu v tejto veci je pre Slovenskú republiku pomerne dôležitým dokumentom. Ale neskorší medzinárodný vývoj však išiel ešte ďalej, a uložil štátom povinnosť túto výchovu uskutočňovať.
Medzinárodný dohovor o právach dieťaťa, podobne ako Dohovor o ľudských právach, je záväznou súčasťou slovenského právneho poriadku. A teraz, podľa čl. 3 Dohovoru o právach detí záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami a tak ďalej.
Podľa čl. 13 má dieťa právo na informácie všetkého druhu.
Podľa čl. 24 potom právo na vzdelanie. A konkrétne potom čl. 24 ukladá z hľadiska zdravia štátom povinnosť, aby okrem iného zaistili výchovu k plánovanému rodičovstvu,
pretože túto výchovu možno ťažko zaistiť inak ako v rámci školstva, má štát na ústavnoprávnej úrovni jasne deklarovanú povinnosť, zaviesť a uskutočňovať v školách sexuálnu výchovu. Táto povinnosť je jednoznačne zakotvená medzinárodnou zmluvou, s tým sa nedá nič robiť.
A tieto argumenty sú jasným dôkazom toho, že návrh opieraný o citácie medzinárodných dohovorov a na ne nadväzujúcich domácich noriem, je výsledkom buď ich nesprávnej interpretácie, alebo ich neúplným uvádzaním, neviem, čo je z toho pravda.
Problém sexuálnej a vzťahovej výchovy, teda nie je v tom, či je potrebná, alebo nie je. Jasné, že je. Problém ani nespočíva v tom, či má byť povinnou súčasťou edukačného procesu, no jasné, že má, teraz som to povedala. Dokonca nemáme ani na výber. A otázka ani nestojí tak, či v tomto prípade má exkluzivitu rodič alebo škola. Jasné, že obidvaja.
Zásadný problém je niekde absolútne inde, a to v tom, ako sú učitelia pripravení uskutočňovať kvalitné vzdelávanie v tejto oblasti a či vždy v prípade potreby máme dostatok kvalifikovaných psychológov, sexuológov, kurátorov, gynekológov na to, aby teda školám poskytovali v tejto oblasti kvalitné služby, tým by sme sa mali prioritne zaoberať, nie týmto návrhom.
Ďakujem. (Potlesk.)
