Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo.
Ja sa tiež pýtam, ako aj pán Dostál, čo je vôbec dôvodom na podanie takéhoto návrhu. Z tej dôvodovej správy aj z toho, čo predkladatelia aj priaznivci tohto návrhu donekonečna opakujú, vyplýva, že ide o dosiahnutie administratívnej zhody medzi genetickým materiálom nositeľa tohto materiálu a identifikáciou jeho biologického pohlavia prostredníctvom rodného čísla. Asi o tomto je tu reč. A táto rétorika mi trochu pripomína, prepáčte, Tretiu ríšu.
Dá sa nájsť na tomto návrhu niečo ušľachtilé? Ja to tam nevidím. Naopak, ten návrh vnímam ako destilované zlo, ktoré spočíva v násilnom presadzovaní predstáv predkladateľov o tom, ako ľudia majú vnímať jednak vlastnú pohlavnú identitu a jednak ako túto identitu majú vnímať všetci ostatní, teda spoločnosť. A možnosť zmeny rodného čísla pre transrodové osoby má, naopak, ušľachtilý cieľ, to je posilnenie dôvery transrodových ľudí, že táto spoločnosť ich rešpektuje, že berie na vedomie výsledok toho komplikovaného procesu, ktorým prešli, a urobí niečo pre to, aby sa cítili spoločnosťou prijatí. A zatiaľ som rovnako ako pán Dostál nedostala odpoveď na otázku, akú katastrofu tejto spoločnosti spôsobil stav, že je možné absolvovať právnu tranzíciu transrodových ľudí. Nestačí odpoveď typu, že treba urobiť poriadok, administratívny poriadok. To je ako keby niekto na otázku prečo, odpovedal lebo. A toto hovorím na margo tej argumentačnej... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Budem reagovať iba na pána Vašečku, s hlbokým nádychom, lebo niečo nie je v poriadku, keďže ja som doteraz bola presvedčená (povedané so smiechom), že som hovorila o návrhu zákona, hovorila som o tom, prečo ten návrh je zlý, prečo nemôže existovať skupina detí, ktoré nebudú absolvovať sexuálnu a vzťahovú výchovu, ktorá bude... a je napokon, nieže bude, je obligatórnou súčasťou výchovy a vzdelávania, veď už teraz existuje výchova k manželstvu a rodičovstvu, v novom kurikule bude vzťahová a možnože sexuálna výchova, neviem, či niekoho aj toto slovo nedráždi.
O tom som hovorila, že jednoducho štát má túto povinnosť danú medzinárodnými záväzkami a rodič v tomto kontexte nemá právo vyňať svoje dieťa z tohto záväzku. O tom som hovorila. A keď hovoríte, aby som ja predložila iný zákon, ja som hovorila, že sexuálna výchova sa má uskutočňovať v školách, ale otázka je, ako dobre ju budeme robiť, mali by sme sa teda v tomto kontexte zaoberať podmienkami, ktoré by prispeli k jej kvalite.
O tom tu bola celú dobu reč. O ničom inom.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážení kolegovia, najprv sa chcem všetkým ospravedlniť, že nie som rodič a budem predsa hovoriť o právach rodičov. Nebudem komentovať to, čo povedal pán Vašečka, veď nakoniec v tej debate sa to ešte mnohokrát, mnohokrát bude dať urobiť povedzme pomocou faktických pripomienok. Pôjdem hneď k veci.
Je pravdou, že návrh tejto novely školského zákona bol v mierne modifikovanej podobe prerokúvaný už pred predčasnými voľbami, a keď hovorím modifikovanej, tak teraz je trošku, trošku ochudobnenejší o jedno ustanovenie, ktoré umožňovalo vtedy zasahovať aj do iných oblastí, nielen do oblasti sexuálnej výchovy. To si pamätám.
Dnes je ten návrh zákona na stole opäť a zdá sa, že pokiaľ predkladatelia nebudú úspešní, tak sa s ním budeme stretávať v nejakom semestrálnom rytme, to sa asi dá predpokladať, hoci na druhej strane proti bývalej ústavnej väčšine bude ťažké bojovať. Ale naozaj som sem neprišla viesť nejakú kultúrnu vojnu, to nie je môj prípad naozaj.
A teraz. Bolo jasne povedané, že novelou školského zákona by podľa predkladateľov malo byť rodičom de facto priznané právo veta pre ich účasť detí na vzdelávaní v oblasti sexuálnej a vzťahovej výchovy v prostredí školy. Asi takto to je. A ja nebudem vychádzať z článkov na internete, na sociálnych sieťach, ako, ako možno niekto predpokladá. A vôbec nie je ani podstatné, že mám na vec iný názor ako predkladatelia. Nie je podstatné ani to, že tu sa vzbudzuje dojem, nejaká, nejaká nerealistická nádej, že právo rodičov rozhodnúť o tom, čo má a nemá byť obsahom vzdelávania v tej konkrétnej oblasti, o ktorej je reč, urobí tento svet lepším. To určite nebude.
Podstatné v tejto veci je to, aká je vecná sila argumentov, ktoré uvádzajú predkladatelia, a aká je sila argumentov tých ľudí na druhej strane, v tomto prípade teda konkrétne mňa. A je potom na snemovni, ako vyhodnotia silu jednotlivých argumentov.
A teraz k argumentom, ktoré pomôžu pochopiť, či je nielen správne, ale aj možné paralyzovať výchovu v oblasti sexuálnej a vzťahovej výchovy požiadavkou na poskytovanie informovaného súhlasu, a to aj v prípade, že v súčasnej dobe by išlo o výchovu, ktorá je v súlade s princípmi a cieľmi výchovy a vzdelávania a s kurikulom, ktoré, prirodzene, z týchto princípov vychádza. Pokúsim sa to vysvetliť systémom otázok a odpovedí na niekoľko, teda odpovedí na tie kľúčové otázky. Prvá skupina otázok je nasledovná:
– Je vôbec potrebné začleniť vzťahovú a sexuálnu výchovu do vzdelávacích programov škôl?
– Predstavuje súčasný stav vnímania a správania sa detí v tejto oblasti niečo, čo je pre spoločnosť problém?
A teraz odpoviem na to niekoľkými nespochybniteľnými faktami, ktoré vychádzajú z poslednej štúdie HBSC z roku 2022, išlo o výskum správania sa detí a dospievajúcich a tá vzorka bola, pokiaľ sa dobre pamätám, zhruba 10-tisíc detí, čo to už je naozaj, naozaj veľmi kvalitný výskum. A teraz tí spracovatelia štúdie veľmi pekne nazývajú tieto začínajúce vzťahy, volajú ich kategóriou romantické, romantické vzťahy, nazývajú tú kategóriu romantickými vzťahmi. A z toho vyplýva, že viac ako 70 %, a to je populácia od 11 do 15 rokov, viac ako 70 % bolo zaľúbených do osoby opačného pohlavia, ale 7 % chlapcov a 13 % dievčat bolo zaľúbených do osoby rovnakého pohlavia. A viete si predstaviť, aký zmätok v dušiach môžu spôsobiť všetky vzťahy, osobitne tie typicky menšinové? A je jasné, ako ukážu tie ďalšie informácie, že rodičia nie sú tými osobami, s ktorými by deti mohli tieto pocity zdieľať.
Ďalšie zistenie. Skúsenosť s pohlavným stykom dievčat a chlapcov vo veku 15 rokov bola takáto – zo skupiny respondentov z kategórie chlapcov túto skúsenosť malo 16 % a u dievčat 9 %.
Teraz z iného výskumu, ktorý uskutočnila rešpektovaná odborníčka na oblasť výchovy k manželstvu a rodičovstvu a na etiku intímnych vzťahov, ide o docentku Evu Poliakovú z Univerzity Komenského v jednej z bratislavských základných škôl, vyplýva, že z desiatich deviatačiek všetkých desať už malo sexuálnu skúsenosť. V priemere mali prvý sex vo veku 12,5 roka, teda v šiestej triede. Okrem iného v rozhovore uviedli, že ich jediným záujmom je, aby bola sobota a mali sex.
Dievčatá tieto aktivity zdôvodňovali pocitmi nedocenenia, absenciou nejakých hlbších vzťahov so svojím okolím, so svojimi známymi, so svojimi príbuznými. Nejde o reprezentatívny výskum, ale aj ďalšie výskumy na území Slovenska prinášajú podobné výsledky.
Z iných výskumov vyplýva, že prvé informácie o sexualite získavajú deti medzi 10. a 11. rokom prevažne prostredníctvom internetu. V tomto kontexte je nesmierne dôležitá ďalšia časť výskumu HBSC na tému vzťahy detí s rodičmi, že s tými, ktorí by podľa predkladateľov mali rozhodovať o tom, či deti sa tej výchovy vzťahovej a sexuálnej zúčastnia, alebo nie. Len polovica dievčat vo veku 15 rokov môže hovoriť s rodinou o svojich problémoch. Približne štvrtina chlapcov a tretina dievčat vo veku 11 rokov sa s rodičmi rozpráva málo alebo vôbec. Azda netreba osobitne vysvetľovať, aké dôsledky za týchto okolností môžu vyplynúť z priznaného monopolu rodičov na sexuálnu a vzťahovú výchovu a možnosti vylúčenia školy v tejto oblasti.
Naozaj sa nechcem nikoho dotknúť, ale mám pocit, ako keby tí, čo tento návrh predkladajú, chápali vzťahovú a sexuálnu výchovu v nejakej redukovanej podobe, ako keby išlo len o nejakú technickú stránku veci. Ale to predsa tak nie je.
Sexuálna a vzťahová výchova mala viesť k ovládaniu vlastnej sexuality a cieľom je chrániť zdravie mladých ľudí. Áno, aj v tom zmysle, ako tu bolo povedané, aby sa predchádzalo predčasným a neželaným tehotenstvám a následným potratom a možno aj vynúteným sobášom. Aj o toto tu ide. Samozrejme, že cieľom je aj zníženie rizika prenosu sexuálnych chorôb. Je prevenciou proti zneužívaniu, ku ktorému, mimochodom, dochádza často v rodinách alebo prostredníctvom ľudí, ktorí, ktorí požívajú dôveru rodiny. V tejto súvislosti iba poznamenávam, nebudem sa tomu detailne venovať, že zneužívanie detí patrí k tzv. skrytej kriminalite, takže viac ako 70 % chlapcov a 80 % dievčat sa s tým nikomu nezverí.
A teda ak by som mala odpovedať na obe položené otázky v úvode, či to potrebujeme, takýto typ výchovy, a či má byť súčasťou obligatórneho vzdelávania, tak odpoveď na základe týchto faktov znie – jednoducho áno.
A ďalšia otázka je pri pre prijatie, resp. odmietnutie tohto návrhu absolútne kľúčová. A otázka stojí tak, či právne zdôvodnenie opodstatnenosti návrhu, aby sa teda sexuálna výchova v škole uskutočňovala iba za podmienky udelenia informovaného súhlasu, je jednoznačne, či je to teda jednoznačne správne a či o tom netreba pochybovať a či je vôbec možné, takýto návrh alebo takúto úpravu zahrnúť do slovenského právneho systému. Na prvý pohľad sa zdá, že navrhovatelia majú pravdu, keď svoj návrh opierajú na nadnárodnú legislatívu, a teda aj domácu následne.
Ale ako je to v skutočnosti? Pomerne jednoducho sa dajú odmietnuť odkazy na čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a ktoré, ktorý teda hovorí o tom, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, a deti majú právo na rodičovskú starostlivosť a práva rodičov možno obmedziť iba zákonom.
To isté sa týka aj odvolávky na čl. 4 zákona o rodine, podľa ktorého rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Hovorím to preto, lebo inštitucionálna výchova v školách žiadnym spôsobom neohrozuje a nelimituje právo rodičov na to, ako oni majú vychovávať svoje vlastné deti.
Ale oveľa dôležitejšie, je venovať sa čl. 14 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie. Ide o právo rodičov zabezpečiť vzdelanie, výchovu v zhode s ich náboženským filozofickým a pedagogickým presvedčením.
Chcem podotknúť, že je potrebné nezabudnúť, keďže predkladatelia to zabudli urobiť, odcitovať aj ods. 1 čl. 14, ktorý znie: „Každý má právo na vzdelanie a prístup k odbornému a ďalšiemu vzdelávaniu.“ Toto sa v ďalšom komentári ukáže ako dosť podstatné.
Absolútne kľúčovým sa zdá byť ustanovenie v čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ten znie: „Nikomu nemožno odoprieť právo na vzdelanie. Pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výučby, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov a zabezpečovať túto výchovu a vzdelávanie v zhode ich vlastným a náboženským a filozofickým presvedčením.“
Tak sa zdá, keď toto citujem, že návrh predkladateľov v podstate iba napl, je iba naplnením dodatkového protokolu. A predsa je to inak.
Jasno do problému vnáša rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Kjeldensenovci a iní proti Dánsku z decembra 1976. V kauze rodičia školopovinných detí z Dánska protestovali proti jednotnej, a teda povinnej sexuálnej výchove zavedených v dánskych školách v roku 1970. Usudzovali, že sexuálna výchova vyvoláva etické otázky, a tak uprednostňovali cestu vlastného poučenia detí v tejto oblasti. To je to, čo predpokladá aj tento návrh. Sťažnosť bola zamietnutá veľmi tesným hlasovaním Európskej komisie, a preto bola postúpená Európskemu súdu, a ten šiestimi hlasmi proti jednému sťažnosť rovnako zamietol. A teraz zaujímavé je to odôvodnenie.
Podľa odôvodnení súdu Európska charta nedáva rodičom právo zasahovať do školskej výuky, pokiaľ je vyučovaná objektívne a nesnaží sa indoktrinovať žiakov v etických alebo náboženských otázkach. Súd uviedol, že informácie o sexuálnom živote získavajú dnes deti z rôznych pochybných prameňov, z tlače pochybnej úrovne a od kamarátov. Účelom sexuálnej výchovy je poskytnúť im tieto informácie správne a objektívne vrátane informácie o kontracepcii, aby nedochádzalo k nežiaducim otehotneniam. Ak táto výchova – a toto je podstatné, lebo toto je aj slovenský prípad –, ak je táto výchova integrovaná do niekoľkých predmetov, bolo by neuskutočniteľné, aby na prianie rodičov sa z nich niektorí žiaci mohli vzďaľovať na kratšiu alebo na dlhšiu dobu.
Okrem toho, Dánsko zachováva dôležité výhody pre rodičov, ktorí si v mene svojej viery želajú, oddeliť svoje deti od jednotnej sexuálnej výchovy, pretože v Dánsku je to tak, že v súkromných školách, súkromné školy nemusia úplne... ako keby preberať štátny vzdelávací program, ale majú tam rozsiahle právo úprav. U nás je situácia podobná v tom, že rodičia, ktoré, ktorí chcú vzdelávať deti v oblasti vzťahovej aj sexuálnej výchovy inak, majú právo to robiť prostredníctvom cirkevných škôl. A dokonca, pokiaľ si spomínam, podľa zmluvy Slovenskej republiky so Svätou stolicou, cirkevné školy nemusia uskutočňovať tie výchovné a vzdelávacie programy, ktoré sú v rozpore s katolíckou vieroukou. Čiže ten priestor tu je.
A okrem toho, naozaj tu je, že ešte existuje aj priestor na výchovu prostredníctvom individuálneho domáceho vzdelávania. A pretože Európska charta je súčasťou i nášho práva, tak ten nález Európskeho súdu v tejto veci je pre Slovenskú republiku pomerne dôležitým dokumentom. Ale neskorší medzinárodný vývoj však išiel ešte ďalej, a uložil štátom povinnosť túto výchovu uskutočňovať.
Medzinárodný dohovor o právach dieťaťa, podobne ako Dohovor o ľudských právach, je záväznou súčasťou slovenského právneho poriadku. A teraz, podľa čl. 3 Dohovoru o právach detí záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami a tak ďalej.
Podľa čl. 13 má dieťa právo na informácie všetkého druhu.
Podľa čl. 24 potom právo na vzdelanie. A konkrétne potom čl. 24 ukladá z hľadiska zdravia štátom povinnosť, aby okrem iného zaistili výchovu k plánovanému rodičovstvu,
pretože túto výchovu možno ťažko zaistiť inak ako v rámci školstva, má štát na ústavnoprávnej úrovni jasne deklarovanú povinnosť, zaviesť a uskutočňovať v školách sexuálnu výchovu. Táto povinnosť je jednoznačne zakotvená medzinárodnou zmluvou, s tým sa nedá nič robiť.
A tieto argumenty sú jasným dôkazom toho, že návrh opieraný o citácie medzinárodných dohovorov a na ne nadväzujúcich domácich noriem, je výsledkom buď ich nesprávnej interpretácie, alebo ich neúplným uvádzaním, neviem, čo je z toho pravda.
Problém sexuálnej a vzťahovej výchovy, teda nie je v tom, či je potrebná, alebo nie je. Jasné, že je. Problém ani nespočíva v tom, či má byť povinnou súčasťou edukačného procesu, no jasné, že má, teraz som to povedala. Dokonca nemáme ani na výber. A otázka ani nestojí tak, či v tomto prípade má exkluzivitu rodič alebo škola. Jasné, že obidvaja.
Zásadný problém je niekde absolútne inde, a to v tom, ako sú učitelia pripravení uskutočňovať kvalitné vzdelávanie v tejto oblasti a či vždy v prípade potreby máme dostatok kvalifikovaných psychológov, sexuológov, kurátorov, gynekológov na to, aby teda školám poskytovali v tejto oblasti kvalitné služby, tým by sme sa mali prioritne zaoberať, nie týmto návrhom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Pán poslanec Pročko vystihol presne, že o čo tu ide a ilustroval to prípadom jednej z faktických poznámok pani Kramplovej. Už viackrát predkladatelia návrhu zákona o mimovládnych organizáciách priznali, že chcú skomplikovať pôsobenie údajne politických organizácií a nazývajú ich súhrnným, súhrnným názvom sorosovské. Je to presne tá istá rétorika, ktorú používal Orbán, a je jednoznačne podprahovo antisemitská. V predstavách antisemitov bohatí Židia niekde z pozadia riadia tento svet a keďže je všeobecne známe, že George Soros je bohatý a je Žid, tak naším predkladateľom aj on zapadá do týchto predstáv a chcú o tom presvedčiť aj iných.
Ja som presvedčená, že veci sa majú úplne inak, a mrzí ma, že súdni ľudia v tejto snemovni nemajú odvahu o tom hovoriť, aby sa oni sami nestali terčom útokov. Viete, Soros mal priamu rodinnú skúsenosť s totalitným režimom, ktorý mal na svedomí milióny ľudí. Pochopil, že najlepšou obranou proti tomuto typu režimov je silná občianska spoločnosť, ktorá bude schopná brániť demokratické inštitúcie, na to slúži jeho fond, a naozaj sa kriticky môžeme pozerať na jeho činnosť na finančných trhoch, ale za to, čo urobil v prospech rozvoja občianskej spoločnosti v tranzitívnych krajinách, za to by si zaslúžil naozaj pozitívne ocenenie. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo.
Ja sa vrátim, Oskar, k úvodnej časti tvojho príspevku, kde si hovoril o kvalite a vlastnostiach legislatívneho procesu v súvislosti so zdravotníckymi zákonmi. Spomenul si prípad, kedy k zákonu o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia bol, bola prilepená novela školského zákona. Hovoril si aj o zákone, o ďalšom prílepku, o zákone o sociálnych službách a zabudol si ešte na tretí prílepok, a to bol zákon o... o... o správnych poplatkoch, pokiaľ si dobre spomínam.
Viete, ja pracujem, teda som zaradená do výboru pre vzdelávanie, a keby mi Oskar nebol povedal, že týmto zaoberali na zdravotníckom výbore, tak by som nemala o tom ani potuchy, ani tušenia. Jednoducho takto sa nemôžu obchádzať vecne príslušné, vecne príslušné výbory.
A ešte jedna pikantéria na záver. Ja predsa len som toto preniesla, túto tému na školský výbor a zhodou okolností tam sedel aj pán štátny tajomník z ministerstva školstva, hoci ten prílepok bol podaný ako poslanecký návrh, pochádzal z dielne ministerstva školstva. A teraz som sa pýtala, prečo teda zvolili takúto cestu? A jeho odpoveď z môjho pohľadu bola taká šokujúca, že som sa nezmohla na žiadnu reakciu, lebo povedal, že jemu sa zdá prirodzené, že to, že tému telesnej výchovy a ospravedlňovania neprítomnosti žiakov na vyučovaní prilepili k zákonu o ochrane verejného zdravia, lebo by to bolo, hlúpo by to vyzeralo, keby to dali napríklad k cestnému zákonu. No tak na to už nemáte naozaj čo povedať.
Ale takto sa to naozaj nedá ďalej robiť.

Ďakujem pekne za slovo.
Vždy večer v tejto rozprave bývajú aj také vtipné chvíľky, najmä pri faktických poznámkach, jedna tu taká padla, a ja teda by som v tom pokračovala. Pán Grendel vyzval pána Lučanského, aby chlapsky a na rovinu priznal pravdu, prečo takýto zákon navrhujú. Ja chcem pána Grendela informovať, že dnes takéto chlapské priznanie urobil pán Huliak na tlačovej besede týmto rozkošným výrokom: „Za vzor nám dávajú Ameriku vo všetkom, čo robí, jednoducho tento zákon v Amerike platný je, tento zákon je platný v Číne, v Indii, dokonca v Izraeli a ešte dokonca aj v Rusku. Koľko razy sme boli obvinení, že sme ruskí agenti, že sme tu Putinovi trollovia, práve preto sme k takémuto zákonu pristúpili." Bodka. (Reakcie z pléna.)

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, pozorne som si prečítala dôvodovú správu k predloženému návrhu a včera som si spolu s vami vypočula aj doplňujúce informácie navrhovateľov. Moji kolegovia z opozície neverili ničomu, čo tam je, a ja som jednej veci predsa len uverila, a to, že návrh nie je z hlavy predkladateľov. Zo zrejmých dôvodov nie je potrebné vysvetľovať, prečo sa tomu dá veriť. Zároveň ako poľahčujúcu okolnosť pre seba uvádzam, že som v mimovládnych organizáciách nikdy nepôsobila. Ak si však myslím, že dôvody tohto návrhu nie sú pravdivé, tak, samozrejme, na stole je otázka, prečo to koalícia vôbec robí. Odpoveďou je význam a rola neziskového sektoru v demokratickej spoločnosti. Za všetky úlohy sektoru spomeniem tri.
Neziskový sektor je jedným z kľúčových prvkov fungujúceho demokratického systému. Ste presvedčení, že táto koalícia má záujem na fungovanie demokratického systému? No ja teda nie. Po druhé, neziskový sektor prináša do spoločnosti rôznorodosť a pomáha rozvoju odlišných názorov. Ste všetci presvedčení, že táto koalícia má záujem na tom, aby v spoločnosti zaznievali rôznorodé a teda aj kritické názory? No ja teda určite nie. Po tretie. Neziskový sektor funguje, a už to tu bolo povedané, tá metafora, ako chrbtica demokratickej spoločnosti. Chráni ju, povzbudzuje a zapája občanov do riadenia vecí verejných. Máte pocit, že táto koalícia potrebuje inštitúcie, ktoré prispievajú k takej spoločnosti, ktorá sa nenechá balamutiť a v ktorej sú pevne zakorenené demokratické princípy a ktorá vťahuje do správy vecí verejných občanov? Občanov, a ja si myslím teda, že nie.
Ten záver je jasný. Ak nejaká vláda prijíma zákony a šíri vyjadrenia, ktoré komplikujú, ak nie úplne znemožňujú pôsobenie neziskových organizácií, tak je zrejmé, že jej prekáža silná demokratická spoločnosť. Toto je vo veci. To je veľmi jednoduché a je to výsledok úplne jednoduchej logickej operácie, ktorá sa volá indukcia. Niečo o podstate tohto návrhu vypovie aj to, ktoré krajiny a v akej situácii sa touto cestou vydali. Len stručne o tom, ako sa autoritárski politici od seba učia.
Treba si spomenúť na Rusko, na rok 2012 a blížiace sa prezidentské voľby. Kandidátom bol vtedy Vladimír Putin. V Moskve v tom čase vypukli nepokoje, protestovali prívrženci demokracie. To bolo pre, to bol pre diktátora úplne jasný signál, že je sloboda a angažovanosť ľudí pre politika jeho druhu veľmi vážny problém. A výsledok sa dostavil v podobe zákona o zahraničných agentoch. V roku 22, 2022 Putin ešte pritvrdil. V roku 2017 sa Vladimír Putin stal veľkým učiteľom pre Viktora Orbána. Tiež to bolo rok pred parlamentnými voľbami. A tiež Orbán prijal zákon o zahraničných agentoch a následne tie voľby aj vyhral. Rozdiel medzi oboma krajinami vyplýval v tejto veci z toho, že Maďarsko je predsa len členom Európskej únie a po dvoch týždňoch od prijatia zákona Európska komisia podala žalobu na Súdnom dvore Európskej únie. V roku 2020 bolo Maďarsko nútené pod tlakom rozsudku tento zákon zrušiť. Nebudem hovoriť o dôvodoch, prečo to súdny dvor urobil. To moji kolegovia túto prácu už včera a dnes urobili za mňa.
Ale pozrime sa na to, ktoré krajiny sa inšpirovali okrem Maďarska Putinovým zákonom. Najčerstvejšie Gruzínsko, Kirgizsko, alergické na mimovládne organizácie Turecko, ale aj India. Včera spomínal pán Lučanský, že izraelská vláda sa mieni uberať rovnakým smerom. Áno, ale naozaj je dôležitý kontext. Premiér Netanjahu zúfalo bojuje o svoju beztrestnosť a politickú budúcnosť. Aj tak, že obmedzuje demokratické princípy vo vlastnej krajine a samozrejme, že mimovládne organizácie sú jedným z najväčších kritikov jeho politiky. V tom je istá podobnosť aj so Slovenskom. Pobavilo ma, že predkladatelia zdôvodňujú svoj návrh aj tým, že chcú posilniť dôveryhodnosť mimovládnych organizácií. Tak sa teda pozrime na to, ako ľudia vnímajú zmysel existencie neziskoviek a prečo je to tak. Mimochodom, tieto informácie pomôžu pochopiť ich význam pre život spoločnosti.
Podľa databázy, databázy Finstatu je aktuálne v Slovenskej republike viac ako 79-tisíc takýchto subjektov. A mám na mysli občianske združenia, nadácie, neinvestičné fondy, všeobecne prospešné spoločnosti. Centrum pre výskum etnicity a kultúry na konci minulého roka vypracovalo z prieskumu správu o tom, do akej miery ľudia na Slovensku dôverujú inštitúciám. A tie výsledky sú takéto. Celková dôvera ľudí voči mimovládnym organizáciám sa pohybuje nad 50 %. Zároveň sú mimovládne organizácie jedinou inštitúciou spolu s cirkvou, ktorej ľudia dôverujú viac ako v roku 2018. Tak my ideme posilňovať dôveryhodnosť a dôveru v to, čo je dnes na Slovensku najdôveryhodnejšie.
Druhé zistenie. Najviac užitočné sú podľa respondentov mimovládky, ktoré pomáhajú pri živelných pohromách. To si myslí takmer 79 % ľudí. Prípadne tie, ktoré poskytujú sociálne služby, pomáhajú ľuďom v ich ťažkej životnej situácii alebo sa starajú o ochranu životného prostredia. To podčiarkujem najmä to posledné, čo som povedala, lebo aj organizácie, ktoré sa starajú o ochranu životného prostredia, sú často terčom súčasnej vládnej koalície, respektíve navrhovateľov tohto zákona.
A teraz niečo, čo poteší predkladateľov, ale nemalo by ich to potešiť. Mimovládne organizácie podporujúce menšiny považujú ľudia za najmenej užitočné. V podstate len pomoc imigrantom a podpora práv sexuálnych menšín sa pohybovala v užitočnosti niečo pod 50 %. Na konci rebríčka užitočnosti boli organizácie, ktoré sa venujú podpore menšín, boju proti rasizmu či humanitárnej pomoci v iných krajinách. Ale to je problém. Tomu by sme sa nemali tešiť, ale považovať to za problém, pretože celkovo sú postoje k menšinám negatívne dlhodobo a zároveň patríme ku krajinám s veľmi negatívnymi postojmi k menšinám zo všetkých krajín Európskej únie. Príčinou je dlhodobé znevažovanie takýchto organizácií, či už politikmi a alternatívnymi médiami, či stránkami šíriacimi dezinformácie a konšpirácie. To je ten dôvod, prečo je to tak.
Čo je však kľúčové? Takmer tri štvrtiny ľudí si myslia, že občianske aktivity a mimovládne organizácie patria do demokratickej spoločnosti. A prečo si myslím, že je to kľúčové posolstvo? No práve preto, že často sme svedkami spochybňovania a spochybňovania, možno aj delegitimizácie úlohy tohto sektora v spoločnosti. Zdá sa, že napriek takto široko sýtenej diskusii si ľudia aj tak uvedomujú rolu pozitívneho dedičstva roku 1989, vďaka ktorému sa občianska spoločnosť stala veľmi dôležitým aktérom fungovania slovenskej spoločnosti. A teraz pár slov o tom, prečo naši, o tom, čo naši koaliční partneri nazývajú politickými mimovládkami a čoho sa zrejme aj prvoplánovo chytia.
S výrokom, že občianske iniciatívy by sa nemali starať do politiky, na to máme politické strany, súhlasilo približne 61% respondentov. Ale podstatné je, aká bola charakteristika týchto respondentov. Mysleli si to najmä tí, ktorí rezignovali na akúkoľvek participáciu či sledovania politického diania. Mysleli si to tí, ktorí sa nikdy a nikde neangažovali. Sami sa považujú skôr za pasívnych a vôbec nesledujú politické dianie a častejšie si myslia, že MVO by nemali zasahovať do politiky. Jednoznačne z tejto charakteristiky respondentov vyplýva, že naša krajina vedie nedostatočnú diskusiu o tom, čo je politické a potom, samozrejme, to vedie k naratívom o politických mimovládkach. A trochu podobné je to aj pri výroku o tom, že väčšina občianskych iniciatív a MVO presadzuje ciele zahraničných sponzorov a slúži cudzím záujmom. Toto je naratív, s ktorým pracujú aj predkladatelia. Napriek tomu, a týmto predkladateľov vôbec nepoteším, sa k nemu, k tomuto výroku, priklonila menej ako polovica respondentov. Čiže väčšina s týmto výrokom nesúhlasí.
Kladiem si otázku aj v kontexte výsledkov tohto výskumu, ale aj v kontexte tohto likvidačného zámeru, o ktorom sa tu teraz rokuje, čo je vlastne potrebné vysvetľovať spoločnosti, aby takéto pokusy boli spoločnosťou razantne a viditeľne odmietnuté. Po prvé, treba zdôrazňovať, že mimovládne organizácie vôbec nespochybňujú potrebu transparentného financovania. Mnohé z občianskych združení už dnes nad rámec povinností zverejňujú svoje výročnej správy alebo si nechávajú robiť audit. Nadácie, neinvestičné fondy a všeobecne prospešné spoločnosti tak dokonca robia priamo na základe povinnosti, ktorú im ukladá zákon. V tomto kontexte je zámer poslancov, ktorí predložili tento zákon, úplne nezmyselný, ak len nemá ten význam, aby podsunul verejnosti presvedčenie, že vo financovaní je niečo pokútne, iný zmysel to nemôže mať. Po druhé, treba vysvetľovať, že aj vďaka finančnej podpore zo zahraničia môžu organizácie robiť verejnoprospešné aktivity. Veď to je dobré.
Teraz vám poviem jednu absolútne absurdnú vec, čo sa môže stať, keď prejde tento návrh zákona. Mnohí poznajú fundraisingovú platformu Donio. Keďže je čiastočne financovaná z Česka, podľa súčasného návrhu zákona by aj neinvestičný fond spadal do kategórie organizácie s finančnou podporou zo zahraničia. To by znamenalo potom, že mimovládky alebo neziskovky, ktoré neprijímajú ani cent zo zahraničia, ale majú vytvorenú dobročinnú výzvu na tejto platforme, dostanú označenie, že prijali podporu zo zahraničia. A to naozaj by sme sa už museli pominúť na rozume. Po tretie, treba zdôrazňovať a upozorňovať na to, že občianske združenia sú ohrozené aj tým, že ich po novom bude môcť rozpustiť rovno ministerstvo vnútra bez súdneho rozhodnutia. Presne tak, ako je tomu v totalitných režimoch. A teraz si treba položiť otázku, aký zmysel a logiku má tento zákon, keď je vopred z maďarského príbehu jasné, že zákon bude musieť byť zrušený. Z môjho pohľadu základným cieľom je deformovanie pohľadu spoločnosti na jednu z posledných pevností, ktoré chránia slobodu a demokraciu. Návrhom, ak by sa stal realitou, by sa prehlbovala neschopnosť a neochota časti občanov preberať na seba zodpovednosť za svoj život a umocňovala by sa ochota poslúchať a podriadiť sa. O to tu ide. A dalo by sa pokračovať ďalej.
A teraz na záver, jedna výzva pre demokraticky zmýšľajúcich občanov. Povedal to Timothy Snyder, známy historik, v knihe O tyranii: Dvadsať ponaučení z 20. storočia. Inštitúcie nám pomáhajú zachovať si mravnosť, ale aj ony potrebujú našu pomoc. Inštitúcie sa neubránia samy. Ak ich neubránite od začiatku, padnú jedna po druhej. Toto je pre demokraticky zmýšľajúcich občanov.
A teraz jeden citát, ktorý charakterizuje vás, páni poslanci, ktorí ste tento návrh predložili: „Všetci veľkí nepriatelia slobody 20. storočia boli súčasne nepriateľmi neziskových mimovládnych organizácií, charít a podobne. Komunisti požadovali od všetkých týchto skupín oficiálnu registráciu," tam sme teraz, „a zmenili ich na inštitúcie pod svojou kontrolou. Fašisti vytvorili niečo, čo nazvali korporátny systém, v rámci ktorého má každá ľudská aktivita svoje presné miesto, ktorá podlieha, ktoré podlieha straníckemu štátu. Aj dnešní autoritári sú vysoko alergickí na myšlienku slobodných združení a mimovládnych organizácií."
A teraz keď budeme o tom zákone hlasovať, tak tí, ktorí budú hlasovať za a budú podporovať tento zákon, sa môžu, si môžu vybrať, do ktorej z tých troch skupín by sa zaradili.
Ďakujem. (Potlesk.)