Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, máme pred sebou ďalší zo série poslaneckých návrhov Slovenskej národnej strany a priateľov. Tentokrát tento návrh zákona otvára zákon o pamiatkovom fonde. A je to taká zmena oproti tým predošlým dvom zákonom, lebo síce tam je pamiatkový fond, ale to je, samozrejme, niečo iné ako verejnoprávne fondy. To, čo ho ale spája s tými predošlými návrhmi, je, že zdanlivo rieši veľmi drobnú záležitosť, ako povedal pán predkladateľ Michelko, predlžuje lehotu na uplatnenie predkupného práva štátu na kúpu národnej kultúrnej pamiatky v prípade, že táto je na predaj.
Samozrejme, tá predložená novela zákona opäť obsahuje všetky tie neduhy, ktoré sme tu už spomínali v predošlých dvoch zákonoch, obídenie MPK poslaneckým návrhom, nedostatočné zdôvodnenie a absencia alternatívnych riešení.
Na druhej strane musím povedať, že áno, takáto drobná úprava by na rozdiel od tých predošlých mohla byť kvalifikovaná na poslanecký návrh, ale to v prípade, že by išlo napríklad o nejakú naliehavú potrebu sektora, ktorá vyplýva z aplikačnej praxe, nakoľko ten návrh zákona vlastne nemení žiadne zásadné princípy ani koncepcie a to ho vlastne kvalifikuje na tento typ legislatívneho postupu. To by tak mohlo byť, keby ten návrh zákona obsahoval nejaké aspoň minimálne konkrétne dáta, príklady alebo situácie, ktoré by tú potrebu predĺženia lehoty na uplatnenie predkupného práva odôvodňovali, prípadne hovorili, že v súčasnosti existuje časová núdza na takúto úpravu, napríklad by nám hovorili, koľko takých prípadov bolo, kedy štát nestihol v 30-dňovej lehote tú pamiatku kúpiť, alebo akých pamiatok sa to týka a tak ďalej a tak ďalej, proste akékoľvek dáta, ktorými by predkladateľ podložil túto zmenu ako opodstatnenú. Ale bez takýchto jasných dôkazov o existujúcich problémoch súvisiacich s kratšou lehotou sa táto novela, bohužiaľ, opäť javí ako nejaký zastierací manéver bez reálneho prínosu.
Ja keď som sa rozprávala o tom s pamiatkarmi, tak vlastne nikto mi nepovedal, že by niekedy bol nejaký takýto problém s tridsaťdňovou lehotou. Naopak, v mnohých prípadoch štát potrebuje oveľa kratšiu lehotu na posúdenie, nakoľko o možných pamiatkach na odkúpenie vie väčšinou už dávno dopredu na základe priebežného mapovania pamiatkovej situácie. Zasa až tak veľa tých pamiatok na predaj nie je.
Musíme sa teda pýtať, bohužiaľ, aj keď vlastne nechcem prejudikovať, keď pán Michelko hovorí, že tentokrát nejde o konšpiráciu, musíme sa pýtať, je naozaj táto lehota zásadným problémom ochrany pamiatkového fondu v súčasnosti? Nie je to opäť iba nejaká noha do dverí zo strany poslancov SNS, ktorá im umožní prípadne v legislatívnom procese napríklad oslabovať kompetencie pamiatkového úradu pri posudzovaní plánovanej stavebnej činnosti či vydávaní rozhodnutí a záväzných stanovísk? Opäť vyvstáva otázka na predkladateľov, či náhodou neprídu s nejakými pozmeňovacími návrhmi v druhom čítaní. A teda ja som rada, že pán Michelko nás ubezpečil, že nie, ale nemôžete sa čudovať našej nedôvere, keď je to už tretí zákon, v ktorom systematicky obchádzate tie základné pravidlá legislatívneho procesu.
Opäť mám pocit, že možno pre, vlastne veľa tu hovoríme o dôvere, tak pre zvyšovanie tej dôvery aj v pléne Národnej rady, aj možno nejakej dôvery v sektore samotnom by možno bolo opäť lepšie stiahnuť tento zákon, ktorý nič zásadné nemení, a rozprávať sa aj na pôde tohto zákonodarného zboru o komplexnejšej zmene ochrany pamiatkového fondu, ktoré by viedlo k efektívnejšej ochrane a oprave pamiatok. Napríklad o finančných nástrojoch, ktoré by umožnili prílev súkromného kapitálu do ochrany pamiatkového fondu, keďže štát, samozrejme, nemá dosť peňazí na odkúpenie všetkých pamiatok, ktoré by, alebo na opravu všetkých pamiatok, ktoré by to potrebovali.
Takže z mojej strany vlastne opäť už tretíkrát odporúčanie stiahnuť tento zákon, ale na diskusiu o tom, ako zlepšiť ochranu pamiatkového fondu, ktoré, čo je určite veľký problém, jeden z najväčších problémov v oblasti kultúry na Slovensku, sme kedykoľvek otvorení.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, čo dodať? (Povedané so smiechom.)
My tu už vlastne druhý deň rokujeme o jednom zákone, a teda konečne skončilo prvé čítanie zákona o FPU, a tento ďalší zákon je v podstate analogický. Je to také déja vu a vlastne by sme tu mohli celú tú rozpravu s menšími obmenami vlastne zopakovať znovu, tak to si asi ušetríme.
Ja iba veľmi stručne zhrniem, že všetky tie výhrady, ktoré, tie... najmä tie procesné výhrady, ktoré sme mali k tomu prvému zákonu, máme aj k tejto novele zákona o Audiovizuálnom fonde, pretože opäť ide o poslanecký návrh, ktorý neprešiel medzirezortným pripomienkovým konaním, a opäť teda tá dôvodová správa neuvádza ani dáta, ani analýzy, ani nič podobné a hovorím, že znovu by sme tu mohli hovoriť o tom, že prečo vlastne vládne politiky sa realizujú cez poslanecké návrhy, ale o tom sme už asi dnes diskutovali dosť a asi sme túto tému vyčerpali, pretože na tieto otázky nedostávame odpovede. Ja možno využijem túto príležitosť na taký príbeh o Audiovizuálnom fonde, alebo vôbec príbeh, ktorý veľmi často rozprávam v zahraničí.
Ja sa naozaj venujem kultúrnym politikám a financovaniu kultúry celkom dlho a musím povedať, že príbeh slovenského Audiovizuálneho fondu je v niečom veľmi zaujímavý, veľmi výnimočný a z hľadiska kultúrnych politík v zásade aj signifikantný, pretože hovorí o tom, ako dobré politiky môžu priniesť výsledky v relatívne krátkom čase. My vždy keď, ako keby štát, keď prijíma nejaké politiky, tak veľakrát ten horizont, v ktorom sa ukazujú tie výsledky, nie je až taký rýchly, a tento príbeh Audiovizuálneho fondu hovorí o tom, že keď sa proste robia dobré politiky, tak tie výsledky sa ukážu veľmi rýchlo.
Určite sa mnohí z vás pamätajú, že začiatkom tohto tisícročia, v tých 2000. rokoch boli také, bolo také obdobie, kedy sa na Slovensku nenatočili za niektoré roky, nenatočil ani jeden film, a ten dôvod bol, že... bol, tie dôvody boli, samozrejme, rôzne, jedným z hlavných bol práve, nazvime to, riadený krach filmových štúdií na Kolibe a v podstate rozpad celého audiovizuálneho sektora a vlastne reakciou aj na túto pomerne alarmujúcu situáciu v slovenskej audiovízii, ktorá ako keby na nejaký čas prestala existovať, boli snahy tej odbornej obce o založenie moderného, verejnoprávneho nezávislého fondu.
Tento fond vznikol tak, ako by podľa mňa, takéto fondy vznikať mali, tak ako by sa takéto politiky realizovať mali. Vznikol vlastne zdola, vznikol na ná... na návrhy a na diskusiu z odbornej obce, vznikol v roku 2008 a v roku 2009 udelil prvé granty. A to znamená, že reálne existuje koľko? Možno 14-15 rokov? Pamätáte sa, keď som hovorila, že boli roky, kedy sa nenatočil ani jeden film. No v roku 2022 vzniklo na Slovensku 50 filmov pre kiná, a nielen to, ale v rokoch 2015 až 2019 bol slovenský audiovizuálny trh za toto obdobie vyhodnotený ako najrýchlejšie rastúci trh v celej Európe podľa údajov European Audiovisual Observatory, ktoré sleduje celú Európu, teda nielen Európsku úniu, je to tá Beyond Eve Europa, a bol to naozaj najrýchlejšie rastúci trh s nárastom za toto obdobie 17,8 %, čo je z ekonomického hľadiska veľmi rapídny nárast. Výsledok už po niekoľkých rokoch, odkedy Audiovizuálny fond začal fungovať, bol, že nielen že sa nakrúcať filmy, nielenže ten audiovizuálny priemysel rástol, ale tie filmy postupne začali získavať aj ceny na medzinárodných festivaloch, začali byť medzinárodne známe, slovenskí producenti začali robiť koprodukcie medzinárodné, pretože to je jediný spôsob, ako dnes točiť filmy. A napriek tomu, že tá doba nepraje veľmi nárastu divákov v kinách, tak vlastne tie slovenské filmy si začali získavať aj divákov.
A práve preto, že na začiatku tých dvetisícich rokov tu bola taká zlá situácia, tak sa tá slovenská, slovenská audiovízia dá chápať aj ako také laboratórium a v zásade príbeh Audiovizuálneho fondu napriek tomu, že v začiatkoch si prešiel takými detskými chorobami, ktoré vôbec neboli jednoduché, kde vlastne hneď v začiatkoch bolo treba odstraňovať veľmi zásadné konflikty záujmov o ktorých sa tu dnes celý deň bavíme, tak je to naozaj úspešný príbeh dobrých politík. A toto treba mať na pamäti pri tých debatách, ktoré tu vedieme a ktoré sú určite prínosné. Toto treba mať na pamäti, že špeciálne tá audiovízia je dobrý príklad, pretože to na rozdiel možno od aktivít, ktoré podporuje Fond na podporu umenia, ktoré sú umelecké a ktoré sú menej merateľné, tak audiovízia je predsa len priemysel a ten priemyselný cyklus je oveľa ľahšie merať a aj tie výsledky je oveľa ľahšie merať.
Rozumiem tomu, že existuje nejaká snaha zjednotiť povedzme tie dozorné komisie, aj keď si nemyslím, že je argument povedať, že aby obidva fondy fungovali rovnako, lebo tie dva fondy nie sú rovnaké ani náhodou, kým Fond na podporu umenia majoritne rozdeľuje verejné prostriedky, Audiovizuálny fond, doňho prispievajú rôzne typy prispievateľov, čiže len časť jeho prostriedkov pochádza zo štátneho rozpočtu a relatívne významná časť tých prostriedkov pochádza od rôznych iných typov prispievateľov, ako sú napríklad televízie, prevádzkovatelia retransmisie a tak ďalej a tak ďalej. To znamená, že, ja nehovorím, že to je argument pre alebo proti, ale, ale nie sú to rovnaké fondy a tým pádom nemusia mať rovnaké orgány.
Čo sa týka toho, že vo fonde sú nejaké, nejaké kontroly, to je podľa mňa štandardná vec. Zatiaľ vždy, vlastne pokiaľ aj nejaké nejasnosti boli, tak zatiaľ vždy tie kontrolné mechanizmy, ktoré má štát k dispozícii, fungovali a špeciálne pri audiovízii ten charakter tých projektov, ktoré ten fond podporuje, je relatívne komplikovaný, pretože sa bavíme o naozaj veľkých projektoch, ktoré sa realizujú počas dlhého časového obdobia, ktoré sa realizujú v medzinárodných koprodukciách, a veľmi ľahko môžu vzniknúť aj nejaké nejasnosti ohľadne vyúčtovaní. To znamená, že ja určite a myslím si, že aj celý audiovizuálny sektor podporuje to, aby tie kontrolné mechanizmy boli niekoľkostupňové, niekoľkovrstvové a aby sa naozaj zaručilo to, že, že štátne peniaze sa vynakladajú v súlade so zákonom.
Takže na základe vlastne všetkého toho, čo sme tu dva dni hovorili, ja opätovne si myslím, že, že takýto zákon, ktorý je predložený by sa mal predkladať iným spôsobom, a tak isto ako pri tom prvom zákone by som chcela za klub Progresívneho Slovenska požiadať predkladateľov o stiahnutie návrhu a o jeho predloženie v štandardnom režime s medzirezortným pripomienkovým konaním, kde budeme vedieť vlastne si vyjasniť to, že či takýto zákon je potrebný, alebo nie je potrebný.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený výborom pre kultúru a médiá za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: ústavnoprávny výbor a výbor pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážený pán podpredseda, ďakujem, otvorte rozpravu.

Ďakujem, pán predsedajúci. Ďakujem aj kolegom za veľmi vecné pripomienky.
Vlastne ja som aj rada, že tu ukazujeme, ako by mohla vyzerať diskusia v tomto pléne, lebo nie vždy takto vyzerá.
Ja iba, vlastne stručná reakcia, čo sa týka pozmeňovacieho návrhu, ktorý odstráni archiváciu dokumentov, tak taký, samozrejme, nie je možný, pretože to nie je otázka zákonu o Fonde na podporu umenia, To je otázka úplne iných zákonov, ktoré to upravujú pre celú verejnú správu, a to by sme museli celkom zásadne zreformovať spôsob, akým u nás funguje verejná správa. Ešte v analógovej dobe.
Čo sa týka toho, čo pán Malatinec hovoril o tých prioritiach, ja, napríklad to je veľmi dobrý príklad, to 80. výročie SNP, si myslím, že to je presne tá priorita, ktorú by ten fond mohol mať. Problém je, že pokiaľ dáme fondu priority, ktoré budú viac ako 20, 30, 40 %, tak my vlastne ten fond úplne zaviažeme k nejakej jednej téme a celá ostatná kultúra, ktorá sa financie, vlastne nebude existovať. Čiže tých 20 % vo fonde je podľa mňa dobrý, dobré percento, ale, samozrejme, ministerstvo kultúry má aj iné nástroje, ktorými vie urobiť priority, ktoré sú mimo Fondu na podporu umenia, Eventuálne vie ako keby na tieto priority získať iné finančné prostriedky, čo opäť by mohla potvrdiť pani poslankyňa Lašáková, ktorá to taktiež robila, keď bola ministerka.
A, čo sa týka toho, že štát má právo kontrolovať to, ako sa tie prostriedky využívajú, tak s tým ja absolútne plne súhlasím. Myslím, že štát to aj robí, a čím lepšie to bude robiť, tým budeme všetci spokojnejší.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja by som teda možno pokračovala v tejto celkom zaujímavej rozprave. Ja dostávam celý deň vlastne také správy od ľudí, ktorí mi píšu, že ich naozaj teší, že konečne parlament rokuje o kultúre, a keďže tu máme ďalšie štyri zákony, tak budeme mať ešte taký maratón rokovania o kultúre, tak si to užime.
Ja na začiatku by som vlastne, lebo som nemala priestor v tej faktickej poznámke, odpovedala aj pánovi Malatincovi na tú otázku o tej stratégii kultúry, lebo tá je podľa mňa celkom, celkom zásadná. Ak tomu dobre rozumiem, to, čo sa pýtate je, že pokiaľ fond je nezávislá verejnoprávna inštitúcia, ako cez neho realizuje ministerstvo kultúry stratégie kultúrnej politiky. A odpoveď na túto otázku je, že presne tým, že taký fond zriadilo ministerstvo kultúry, pretože čo sa týka stratégie kultúrnej politiky, musíme si povedať, ako vyzerá stratégia kultúrnej politiky. A my máme stratégiu kultúrnej politiky, ktorá má sedem strategických cieľov. Tie strategické ciele sú napríklad: dobre spravovaná kultúra, efektívne financovaná kultúra, kvalitná kultúra, inkluzívna kultúra a zodpovedná kultúra a tak ďalej a tak ďalej.
A keďže si štát v rámci stratégie kultúrnej politiky, keďže sme európsky štát, keďže sme demokratický štát, ktorý uznáva kultúru a umenie ako doménu slobodnej tvorby, keďže sme sa uzhodli na tom, že podpora umenia, slobodnej tvorby a rozvoja kultúrnych komunít je jednou z priorít vlastne štátu a verejných politík, tak presne preto sme zriadili tento fond, ktorý je zriadený podľa toho princípu na dĺžku ruky. To znamená, že jeho činnosť je napĺňaním stratégie kultúrnej politiky, pretože financuje kultúrne a umelecké projekty a umožňuje slobodne tvoriť ľuďom bez toho, aby do tých rozhodnutí zasahovali politici.
Zároveň rozumiem vašej otázke, ktorá sa týka možno nie strategických priorít, ale možno nejakých tematických priorít, krátkodobých priorít a tak ďalej. A na to tiež existuje v samotnom zákone o Fonde na podporu umenia mechanizmus a nástroj, ktorý hovorí o tom, že každý rok pri, pri schvaľovaní tej programovej činnosti a programov na jednotlivé roky si ministerstvo kultúry môže určiť nejaké tematické priority do výšky 20% ročného rozpočtu fondu. Čiže ministerstvo napríklad si povie, že tento rok je 35 rokov od roku 1989, je to zaujímavá kultúrna téma a určí túto tému ako jednu z priorít pre fond a fond to nejakým spôsobom zahrnie do svojich výziev. To znamená, že ten dialóg medzi ministerstvom a Fondom na podporu umenia je štrukturálne zahrnutý v tom zákone, ktorý, ktorý fond zriaďuje, a určite napríklad tuto pani Laššáková by o tom vedela veľa hovoriť, pretože keď ona bola ministerka, tak presne takéto špecifické výzvy aj s fondom dohodla, aj také niečo robili. To znamená, že štát má veľmi veľa nástrojov okrem týchto, ktoré mu stanovuje zákon, tak je logické, že pokiaľ minister a ministerstvo kultúry s fondom rokuje, tak je to vlastne organizácia, ktorá nejakým spôsobom patrí pod, pod sektor kultúry, a vlastne tie priority kultúrnej politiky sa dosahujú proste dialógom a konsenzom.
Vrátim sa k tej debate, ktorú tu vedieme už dlho, lebo podstatou tej debaty je, že tu máme pred sebou návrh na zvýšenie počtu členov dozornej komisie o dvoch a my tu vedieme debatu o fungovaní Fondu na podporu umenia. A tie problémy s touto debatou, ktorú tu vedieme, podľa mňa sú dva. Jedno je, že tá debata sa nijako netýka toho návrhu zákona, ktorý máme predložený, a po druhé, že tento typ debaty, ktorý tu vedieme, je podľa mňa dôležitý, ale debata o konkrétnych projektoch, o konkrétnych témach, o konkrétnych prioritách sa, pri všetkej úcte k tomuto zákonodarnému zboru, nemá primárne viesť v pléne Národnej rady. Sú na to úplne iné fóra, ktoré bolo treba využiť prv, než niekto zákon predložil do tohto parlamentu. Len, bohužiaľ, sa to nestalo, pretože tu máme poslanecký návrh, ktorý očividne nebol s tým sektorom odkonzultovaný, keďže ten sektor proti nemu protestuje.
A keď už teda tú debatu tu vedieme, tak si naozaj dajme pozor na to, aby sme si nezamieňali príčiny a následky, respektíve, a to je veľmi dôležité pre akúkoľvek budúcu debatu, nepodľahnime tomu efektu, ktorý by sme mohli nazvať že vzbura neúspešných žiadateľov, pretože pri grantových schémach akéhokoľvek typu, osobitne takých, kde je zvýšená miera odborného a sčasti subjektívneho hodnotenia, a teda nejedná sa o automatickú podporu, sa vždy vyskytuje tento veľmi pochopiteľný efekt, že úspešní žiadatelia sú spokojní a neúspešní žiadatelia sú nespokojní.
Problém, samozrejme, nastáva vtedy, keď tých neúspešných žiadateľov je príliš veľa, pretože tým pádom je oveľa viac tých, ktorí sú nespokojní ako tých, ktorí sú spokojní. A to ale neznamená, že by ten samotný systém bol zlý, ale znamená to to, že v tej schéme je proste málo finančných prostriedkov, lebo je oveľa viac tých, ktorí sú neúspešní. A existujú na to aj koeficienty, ktoré hovoria o tom, že koľko percent úspešných žiadostí z celkového počtu ukazuje, že je schéma efektívna, a ten sa mení v závislosti od typu schémy, ale keď počet neúspešných žiadostí zásadne prevažuje nad tými úspešnými, tak je jasné, že schéma má problém, a my tu teda akože nemôžme používať tie vizuálne pomôcky, tak vám neviem ukázať tie grafy, ale predstavte si to napríklad tak, že keď sa na mňa pozriete, tak tieto biele časti sú tie úspešné žiadosti (rečníčka ukazuje na svoje šaty), tie čierne sú tie neúspešné, tak to je dobrý pomer. Ale... (Reakcie z pléna. Smiech v sále.) Ale keď sa napríklad na pána Michelka pozriete, pomer bielych a tmavých častí, tak to už nie je dobrý pomer. A vo Fonde na podporu umenia je každoročný ne... viac ako trojnásobok žiadostí tých, ktoré žiadatelia podajú, voči tomu, akú sumu môže fond rozdeliť, čo jasne ukazuje, že fond tým pádom nemôže podporiť všetky naozaj kvalitné projekty, ktoré mu prídu, pretože nemá dosť peňazí, takže ja by som navrhovala, že naozaj sa venujme v Národnej rade tomu, čo sa, čomu sa tu máme venovať. Nepredkladajme poslaneckými návrhmi to, čo má robiť vláda a čo jej vyplýva z programového vyhlásenia vlády. Robme poriadne dôvodové správy, lebo potom si ušetríme veľa vzácneho času v pléne, my si to prečítame v dôvodovej správe a nebudeme klásť otázky zbytočné.
A čo sa vlastne týka tých výhrad voči Fondu na podporu umenia, myslím si, že veľmi veľa z tých vecí, ktoré tu padli v pléne, by sa naozaj vyriešili tým, keby jednoducho tie fondy dostali viac peňazí, lebo by sme zistili, že veľká časť výhrad, ktorá zaznieva od tých neúspešných žiadateľov, zrazu by neexistovala.
Zaujímajme sa napríklad okrem toho, že koľko má fond peňazí, zaujímajme sa o iné zákony, ktoré tu my vieme zmeniť, napríklad zákony, ktoré zaťažujú fond obrovskou byrokratickou záťažou. Ja, napríklad ja neviem, či vy viete, ale tie fondy si musia napríklad prenajímať sklady, v ktorých skladujú papierové žiadosti, ktoré musia 15 rokov archivovať, to za chvíľu si budú hangáre najímať. A ako keby v 21. storočí, toto naozaj nerozumiem, prečo je potrebné, ale to im vyplýva zo zákona. Čiže napríklad umožníme tým fondom fungovať jednoduchšie, umožníme im fungovať oveľa digitálnejšie, to je všetko to, čo my tu máme v moci a čo vieme zmeniť, a všetci budeme spokojní, všetci budeme mať vlastne dobrý pocit, že sme prispeli k lepšiemu fungovaniu fondov.
Pripomínam, teda že stále sme sa nedozvedeli od poslancov SNS, aké pozmeňovacie návrhy plánujú v druhom čítaní, ale ak by teda nejaké plánovali, tak myslím si, že by mali ísť presne týmto smerom, že by sa mali týkať navýšenia rozpočtov týchto fondov, že by sa mali týkať rušenia byrokratickej záťaže pre fondy, a ak takéto pozmeňovacie návrhy prídu, tak v tomto snažení budeme určite radi spolupracovať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
No ďakujem aj pánovi Malatincovi, on povedal veľmi veľa vecí a rada si s nimi niektoré prejdem aj individuálne, lebo to nestihnem za dve minúty.
Ja na margo toho regionálneho rozvrstvenia len chcem povedať, že ja mám pred sebou štatistiku úspešnosti projektov a najúspešnejšie projekty počas celého fungovania fondov, najúspešnejší boli zo Žilinského a Banskobystrického kraja, čiže nie z Bratislavského kraja, takže asi nie je úplne problém v tom regionálnom rozvrstvení ani hodnotiteľov, ani projektov.
A čo sa teda týka nejakého môjho konfliktu záujmov ja vlastne z toho čo ste hovorili mám pocit, že vy naozaj nerozumiete, ako funguje ten systém hodnotiteľov, pretože na začiatku ste hovorili, že nechcú dávať hodnotiteľov, ktorí majú konflikt záujmov, a na konci, že vám to vlastne vadí, keď niekto hodnotí a zároveň žiada. Tak ani jedno ani druhé nie je možné. A čo sa mňa týka, ja som súčasťou už dlhodobo nie hodnotiteľov, tých, ktorí hodnotia, ale takého zásobníka ľudí, z ktorých fond vyberá do konkrétnych komisií hodnotiteľov. A v minulosti som hodnotila niektoré projekty, dnes ďalej som v tom zásobníku, pretože to nie je žiaden konflikt záujmov podľa žiadneho zákona, ale odkedy som poslankyňou Národnej rady tak rada fondu ma pochopiteľne nevyberá do tých komisií, lebo by som ani na to nemala čas tam do nich chodiť. Čiže možno je väčší problém, keď je niekto poslanec a zároveň žiadateľ z fondu, a možno je oveľa väčší problém, keď je niekto poslanec, ktorý rozhoduje o zákonoch, a zároveň je ten neúspešný žiadateľ z fondu, to znamená, že sa mu, samozrejme, nepáči... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán predsedajúci.
Pán poslanec Habánik, ďakujem, že ste to tu spomenuli, je to inak celkom dobrý príklad, na ktorom sa dá ilustrovať vôbec to, ako funguje princíp verejného financovania a štátnej pomoci.
Ja totižto poznám tento prípad z Fondu na podporu umenia a ten problém, bohužiaľ, je taký, že akademické knižnice sú financované z rozpočtu ministerstva školstva, kdežto Fond na podporu umenia je v kapitole ministerstva kultúry, a my máme na európskej úrovni legislatívu, ktorá hovorí o zamedzení dvojitého financovania, to znamená, že jedna vec sa nemôže podporovať z dvoch typov verejných zdrojov. A keďže existovala pochybnosť v tomto prípade o tom, či by takéto financovanie nebolo porušením tohto európskeho pravidla, tak Fond na podporu umenia pristúpil k k tomu opatreniu, o ktorom ste hovorili.
Zároveň, samozrejme, keď sa rozprávame o dvojitom financovaní, sa znovu dostávame k problematike toho, že fond nemá dosť peňazí, a tým pádom tie činnosti, ktoré sú financované z iných verejných zdrojov by nemal financovať už len čisto z hľadiska hospodárnosti, lebo o to viac bude potom tých neúspešných žiadateľov, ktorí tie peniaze nedostanú. Ale, samozrejme, je to jedna z mnohých tém, o ktorých treba diskutovať, aj keď si nemyslím, že zrovna plénum Národnej rady je priestor, kde o týchto veciach máme viesť nejakú rozsiahlu debatu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci, a ďakujem kolegovi Dubécimu, že v podstate znovu amplifikoval v tejto diskusii tie otázky, ktoré my stále nemáme zodpovedané o tomto predloženom návrhu zákona.
V prvom rade, že prečo sa ten zákon predkladá ako poslanecký, keď deklaruje, že ide o napĺňanie programového vyhlásenia vlády. Na to sme tu v tejto debate stále nepočuli odpoveď.
Tá ďalšia otázka je, že teda budú tie pozmeňováky v druhom čítaní, alebo nebudú, a ak budú, prečo pán Michelko ide dávať pozmeňováky na vlastný poslanecký návrh. Čo sa také udialo alebo udeje medzi prvým a druhým čítaním, že musí opravovať vlastný poslanecký návrh? A vlastne znovu upozorňujem na to, na čo aj kolega Dubéci upozornil, že toto je extrémne neférová a zlá legislatívna prax.
Zároveň sme stále nedostali, bohužiaľ, ani v dôvodovej správe, ale ani v tejto rozprave odpovede na otázku, čo je zmyslom tohto návrhu, pretože návrh hovorí o zvýšení počtu členov dozornej komisie, ale napríklad pán Jarjabek tu hovorí o dôvere, ako zvýšenie čle... (povedané so smiechom) počtu členov dozornej komisie zvýši dôveru žiadateľov, stále ja nerozumiem, aký je súvis medzi problémom a tými riešeniami, ktoré ten návrh navrhuje.
A teda ak tu hovoríme o nejakej nedôvere alebo o nespokojnosti, tak sa znovu pýtam, ako som sa aj včera pýtala, s kým bol tento návrh prekonzultovaný, keď takmer 200-tisíc ľudí podpísalo petíciu, ktorá aj toto uvádza ako jeden z dôvodov, prečo nechcú Martinu Šimkovičovú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán predsedajúci.
Ja teda iba, pán poslanec Jarjabek ma tu citoval, tak ja iba poviem, čo som presne povedala. Povedala som, že doteraz sme nezaznamenali žiadne výhrady voči fungovaniu dozornej komisie počas celej histórie fondu. To iba drobná oprava.
Ja vlastne ďakujem viacerým kolegom, že pripomenuli to, že ja som teda pôsobila aj v rôznych orgánoch Fondu na podporu umenia, a dokonca som stála pri jeho zakladaní, takže veľmi dobre rozumiem tomu, ako tento fond funguje, a v podstate veľmi vítam túto debatu na pôde Národnej rady, lebo mám pocit, že takto veľa sa o kultúre ešte nikdy nerozprávalo.
A ďakujem aj za všetky tie pripomienky, až na nejaké drobné výnimky celkom vecné, len problém je, že tie všetky výhrady, ktoré tu zaznievajú, nijakým spôsobom nie sú obsiahnuté v tom návrhu zákona, ktorý mám pred sebou. Nie sú ani v jeho dôvodovej správe a ani ten zákon nič také nerieši. Ten zákon iba rozširuje počet členov dozornej rady. Tak ja sa pýtam, o čo ide v tomto zákone a o čo ide v tejto rozprave, lebo ja najlepšie viem a myslím si, že každý, kto sa v kultúre pohybuje a kto s fondami prichádza do styku, že je tam množstvo vecí, ktoré sa dajú opraviť, množstvo vecí, ktoré sa dajú robiť lepšie, vždy to tak je a vždy to tak bude a kľudne o tom diskutujme aj na pôde Národnej rady, ale diskutujme o tom pri zákonoch, ktoré sú zodpovedne napísané, ktoré sú dobre zdôvodnené, na základe nejakých dát, nie na základe toho, že tu má niekto pocit, nejaké pocity. A takúto debatu naozaj veľmi uvítam.
Ďakujem pekne.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja teda by som pokračovala. Predtým ako sme hlasovali, som hovorila o tom, že tieto návrhy od poslancov SNS a ďalších poslancov sú predkladané ako poslanecké návrhy, ale v skutočnosti by to mali byť vládne návrhy, a aj o tom, prečo je takýto postup podľa mňa nesprávny a oslabuje celý demokratický proces, demokratický charakter legislatívneho procesu. A vlastne na záver by som chcela povedať, že keďže to je takto, tak my si, samozrejme, musíme klásť otázku o tom, že aký je reálny zámer tohto napríklad konkrétne zákona, ktorý mení počet členov dozornej komisie vo Fonde na podporu umenia.
A ako som už bola spomenula, na nedávnej tlačovej konferencii sa pani ministerka kultúry spolu aj s pánom predsedom výboru Michelkom a ďalšími predstaviteľmi v podstate priznali k tomu zámeru ovplyvňovať rozhodovací proces o prideľovaní podpory vo verejnoprávnych umeleckých fondoch. Ten systém ale funguje tak, že o podpore v skutočnosti rozhodujú odborné komisie, ktoré menuje rada fondu, a preto sa teda pýtam naozaj, či budú k tomuto zákonu v druhom čítaní nejaké pozmeňovacie návrhy, ktoré zmenia kreovanie Rady FPÚ, či budú ďalšie návrhy, ktoré budú zasahovať do rozhodovacích mechanizmov v odborných komisiách, pretože ak áno, znamená to tak fundamentálny zásah do samotnej podstaty fondov, do ich riadiaceho princípu verejnoprávnej podstaty a nezávislosti, že ide de facto o zrušenie týchto inštitúcií a návrat k stavu spred roka ´89. Tieto legislatívne zámery, či už tento zákon, ale aj tie nasledujúce štyri, a plány sú aj dôležitou súčasťou verejnej výzvy na odstúpenie ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej, ktorú podpísalo takmer 190-tisíc občanov, a takisto sú súčasťou nášho odôvodnenia k odvolávaniu ministerky kultúry. Je očividné, že tieto zámery vzbudili veľmi veľký odpor v odbornej obci, ako hovorí pani ministerka, naprieč celým spoločenským spektrom.
Nechcem tu, samozrejme, predkladateľom zákona pripisovať zlé motívy a v podstate ani prejudikovať budúce činy, a tak by som ich chcela poprosiť, aby tento a ďalšie návrhy o verejnoprávnych fondoch stiahli z rokovania Národnej rady a predložili ich s riadnymi dôvodovými správami do štandardného legislatívneho procesu s medzirezortným pripomienkovým konaním, v ktorom bude možné viesť odborný dialóg, vďaka ktorému by sme teoreticky mohli aj v tejto Národnej rade dospieť k zlepšeniu fungovania verejnoprávnych kultúrnych fondov a kultúry ako takej.
Ďakujem pekne.