Videokanál poslanca

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predseda, dobré ráno, ja vlastne ani tak úplne neviem, kde začať, lebo po tom, čo sme tu včera večer zažili, je podľa mňa aj možno trochu škoda, že bola tá rozprava prerušená, lebo to bolo také dramatické, ale možnože aj dobré, lebo sme mohli si od včera večera niektoré veci vstrebať a premyslieť. Ja sa pokúsim zrekapitulovať, o čom tu vlastne v tejto chvíli rokujeme, aby sme si to tak oživili od včera.
Nachádzame sa v druhom čítaní novely zákona o Fonde na podporu umenia, pričom ten pôvodný návrh, ktorý Národná rada v prvom čítaní schválila, si kládol za cieľ zvýšiť kontrolu tohto fondu a preto vlastne deklaroval ako zámer zvýšiť počet členov dozornej komisie Fondu na podporu umenia z pôvodných troch členov na päť členov. Už v prvom čítaní vlastne ten dôvod, pre ktorý predkladatelia navrhli tento, túto novelu, nebol uvedený žiaden, ale teda po tej diskusii, ktorú sme tu v parlamente mali, Národná rada v prvom čítaní tento zákon schválila. To, čo bolo na tej debate zaujímavé z môjho pohľadu, bolo to, že nebola vôbec o predmetnom návrhu zákona. Nebola vôbec o posilňovaní dozorných právomocí štátu v dozornej komisii, ale v skutočnosti tá diskusia, ktorá tu prebiehala, bola o tom, aké projekty fond podporuje, komu sa to páči, komu sa to nepáči, o rozhodovaní odborných komisií. A očividne sa v nej odrážali nie výhrady k tomu, že by fond nemal dostatočnú kontrolu z hľadiska alebo z uhla pohľadu dozornej komisie, ale v skutočnosti tie výhrady smerovali k tomu, čo fond podporuje a čo nepodporuje.
A práve preto sme si už aj vtedy aj tu v pléne kládli pomerne zásadnú otázku, čo presne predkladatelia sledujú touto navrhovanou právnou úpravou, nakoľko dozorná komisia kontroluje iba všeobecné financovanie fondu a doposiaľ neboli zaznamenané žiadne výhrady voči jej fungovaniu počas celej histórie fondu. Čiže z môjho pohľadu už ten pôvodný návrh zákona nemal vlastne žiadne opodstatnenie. Samozrejme aj z tej debaty, ktorú sme tu mali, aj z tajomného mlčania predkladateľov bolo jasné, že reálny zámer tohto zákona je úplne iný. V zásade aj ministerka kultúry pani Šimkovičová, ale aj pán poslanec Michelko sa ani netajili tým, že skutočným zámerom otvárania zákona o Fonde na podporu umenia je viac ovplyvňovať rozhodovací proces o prideľovaní podpory v tomto fonde.
V súčasnosti o prideľovaní podpory rozhodujú najmä odborné komisie, ktoré menuje rada fondu, a preto sme veľmi správne predvídali už vtedy, že k zákonu prídu pozmeňovacie návrhy, ktoré zmenia celkové fungovanie fondu a rozhodovacie mechanizmy v odborných komisiách. No áno, dočkali sme sa a dočkali sme sa toho tým najhorším možným spôsobom. Ja prv než sa dostanem k tomu, o čom tu vlastne dnes máme rokovať a akú katastrofu to môže pre slovenskú kultúru znamenať, dovoľte mi stručne zhrnúť, čo je to vlastne Fond na podporu umenia, lebo asi možno stále nie všetci poslanci vedia, o čom, o čom hovoríme.
Fond na podporu umenia je verejnoprávna inštitúcia, ktorá zabezpečuje podporu umeleckých aktivít kultúry a kreatívneho priemyslu. Bol zriadený v roku 2014 a prvú podporu udelil v roku 2015. A ten princíp jeho fungovania, alebo princíp, na ktorom je postavený, je, je za tým tá myšlienka, ktorá je ako konsenzus prakticky vo všetkých demokratických a vyspelých krajinách, že o rozhodovaní o tom, čo sa má v kultúre financovať, by nemali rozhodovať politici, ale mali by rozhodovať odborníci. To znamená, že úlohou politikov je určovať tie rámce podpory a nejakú filozofiu, kdežto o konkrétnych projektoch majú rozhodovať odborníci, pretože tak je to pre kultúru a pre slobodnú tvorbu lepšie.
Musím povedať a asi to tu nezaznie často v tomto pléne z našej strany, že ja považujem za celkom dôležitý fakt, že všetky tieto fondy, lebo my takéto fondy máme ešte dva, máme fond, Audiovizuálny fond a Fond na podporu kultúry národnostných menšín, vznikli za vlád SMER-u a ja sa vlastne nehanbím povedať, že to je jedna z najlepších vecí, ktorú SMER v politike urobil, lebo ja to považujem za jeden z najväčších krokov a výdobytkov kultúrnej politiky po roku 1989.
Tento fond administruje 20 miliónov eur ročne. Ročne prijme asi 5-tisíc žiadostí, z ktorých podporí niečo viac ako polovicu vo všetkých oblastiach umenia a všetkých regiónoch. Takže ako sme spomenuli, v prvom čítaní Národná rada schválila len v podstate drobnú zmenu v dozornej komisii fondu. Ja si myslím, že aj tá zmena, ktorú, ktorá tu bola schválená v prvom čítaní, je problematická, pretože tých nových dvoch členov volí rada, ktorú má tá dozorná rada kontrolovať. To znamená, že tam je založený explicitný konflikt záujmov, pretože tí, ktorí majú byť kontrolovaní, volia, volia tých, ktorí by ich mali kontrolovať, ale okej. Nemyslím si, že keby táto zmena prešla, že by to bol nejaký veľmi zásadný zásah do fungovania fondu.
Ten problém, pred ktorým tu dnes stojíme, je ten, že v druhom čítaní predložil predkladateľ tohto zákona, čiže nie niekto iný, ale samotný predkladateľ, pozmeňovací návrh, ktorým zásadne mení úplne celé fungovanie fondu. Tento pozmeňovací návrh nemá absolútne žiadnu oporu v pôvodnom návrhu, v jeho dôvodovej správe alebo v samotnom obsahu pôvodnej novely.
A tu sa naozaj ako keby ja pýtam a nemyslím to ako rečnícku otázku, pán poslanec Michelko, že čo sa zmenilo od prvého čítania? Prečo ste toto nepredložili už v prvom čítaní? Čo sa medzitým stalo? Náhle sa zmenili okolnosti, že musíte úplne zásadne inak novelizovať tento zákon? A myslíte si naozaj, že toto je legitímna legislatívna praktika, keď pozmeňovací návrh je o niečom úplne inom a radikálne zásadnejšom ako samotný návrh zákona? Mala by naozaj Národná rada podporovať takýto typ tvorby legislatívy? Ste hrdý na to, že to robíte takto? Lebo podľa mňa to nie je niečo, čo by, ako by sa mali zákony prijímať.
Čo teda tento pozmeňovací návrh obsahuje? V prvom rade koncentruje vlastne všetky právomoci pri prideľovaní podpory do rúk rady fondu. Rada bude rozhodovať o pridelení dotácie. Dnes o tomto rozhodujú alebo posudzujú projekty odborné komisie, a to preto, lebo keď som hovorila na začiatku, že, že fond je založený na tom princípe predĺženej ruky, to znamená, že vzďaľuje rozhodovanie o financovaní od politikov, tak to je princíp tých odborných komisií. Komisie posúdia, riaditeľ schvaľuje, rada berie na vedomie, tie právomoci sú medzi nimi rozdelené rovnomerne. Podľa tohto pozmeňovacieho návrhu rada môže rozhodnúť o podpore na základe návrhu odbornej komisie, ktorá ma iba poradný hlas, ale môže rozhodnúť aj v rozpore s týmto návrhom odbornej komisie bez toho, aby to musela akokoľvek zdôvodňovať. Dnes odborné komisie majú veľmi presné pravidlá toho, ako hodnotia tie projekty. Kritériá bodovania voči nejakým, voči teda kritériám, spôsob bodovania a tak ďalej. Tá budúca rada, ktorá bude rozhodovať, nebude mať na to žiadne kritériá a bude môcť rozhodovať podľa ľubovôle. A takýto, takýto princíp považujem ja osobne za extrémne netransparentný a za veľký ústupok od, od zodpovedného a transparentného hodnotenia projektov.
Pozmeňovací návrh pána poslanca Michelka navyše zvyšuje počet členov rady o štyroch členov. To znamená, že v budúcej rade bude 13 členov, ktorých všetkých teda menuje minister, ale piatich z nich na návrhy odborných organizácií a v súčasnosti štyroch priamo v tom novom návrhu bude, bude minister priamo navrhovať ôsmich, a to tu už bolo veľakrát povedané, to je naozaj úplné podriadenie fungovania fondu ministerstvu kultúry. V zásade je to úprava, ktorá v podstate úplne ruší ten fond, mohli by sme ten fond celý zrušiť, potom to vrátiť to celé na ministerstvo kultúry, bolo by to administratívne jednoduchšie a hlavne férovejšie, pretože, samozrejme, to je systém, ktorý bol pred tým, ako sme tento fond zriadili, ale musím povedať, že ešte aj ten grantový systém, ktorý bol na ministerstve kultúry, bol transparentnejší a demokratickejší, lebo tam jediný, kto mohol meniť rozhodovania odborných komisií, bol priamo minister, ktorý to využíval len veľmi zriedka a on osobne si za to niesol zodpovednosť. Tu za to nebude niesť zodpovednosť nikto. Zároveň tento pozmeňovací návrh dáva rade výlučnú právomoc svojvoľne menovať a rušiť odborné komisie. Dnes rada tiež menuje odborné komisie, ale sú na to veľmi presné pravidlá, ako na základe návrhov a na základe vylúčenia konfliktu záujmov tieto komisie menuje. Nie je vôbec jasné, prečo je tam toto ustanovenie, ktoré opäť narúša ten zabehaný systém. A, samozrejme, všetky tieto zmeny, ktoré úplne zásadne menia túto inštitúciu, chce navrhovateľ uviesť do platnosti 1. júna 2024, čo je za necelé dva mesiace.
Aké bude mať tento zákon následky? Fond evidentne teda stratí verejnoprávny charakter, stratí sa v ňom ten princíp predĺženej ruky a bude úplne podriadený ministerstvu kultúry. A to za úplne nejasných podmienok, bez toho, aby ktokoľvek za čokoľvek zodpovedal priamo. Zároveň, a to je podľa mňa ešte v niečom alarmujúcejšie, je, že fond po takejto úprave, jeho fungovanie skolabuje. Pretože aj keby sme so všetkým súhlasili, čo v tomto pozmeňujúcom návrhu je, čo teda mnohí nesúhlasíme, takúto radikálnu zmenu nie je možné urobiť od 1. júna. Na to, aby sa táto zmena uskutočnila a aby fond mohol opäť po tejto zmene udeľovať finančnú podporu, treba napríklad vyjednať nové schémy štátnej pomoci s protimonopolným úradom a Európskou komisiou. Tento proces, keď budem veľmi optimistická, trvá päť až šesť mesiacov, na začiatku založenia fondu trval takmer rok. Zároveň fond bude musieť si vypracovať a schváliť nové interné pravidlá, čo je asi desať veľmi zložitých dokumentov. Bude musieť vypracovať nové typy zmlúv, nové vnútorné fungovanie, bude musieť reorganizovať vnútorné personálne kapacity a toto všetko bude znamenať, že pol roka minimálne, a tu som veľký optimista, nedostane vôbec nikto žiadne peniaze a slovenská kultúra môže naozaj skolabovať. A tu chcem povedať, že tie argumenty, ktoré tu počúvame od kolegov, že mnohí sú nespokojní s fungovaním fondu, tak po prijatí tejto novely budú nespokojní všetci, lebo nedostane peniaze nikto.
Myslím si však, že fond bude kolabovať aj naďalej, aj potom keď by sa toto nejako vyriešilo, pretože rada nedokáže reálne hodnotiť 5 000 projektov ročne, 13-členná rada. Dnes je tam 70 komisií s 300 členmi a pán Michelko tu včera tvrdil, že teda to nie je pravda, lebo však to bude ako doteraz a tá rada sa bude venovať len nejakým zopár vybraným problematickým projektom. No nehnevajte sa, ale to je nič iné, len totálny priestor pre absolútne korupčné praktiky, pretože ak rada má zodpovedne rozhodovať o tom, komu dá finančnú podporu, tak ona predsa musí jednoducho vedieť, že aké projekty v tej výzve boli, aké sa podporili, aké sa nepodporili. Ona si nemôže naštudovať len tie projekty, keď niekto im zavolá, že ja som nedostal, prosím vás, pozrite sa na to. Takto to bude reálne vyzerať. Oni musia vedieť, aké sú tam iné projekty, lebo viete, projekty sa vždy hodnotia v kontexte. To znamená, že keď vy podáte projekt a je tam desať lepších od vášho, tak nedostanete tú podporu, ale keď podáte ten istý projekt a nie je žiaden lepší od vášho, tak ju dostanete. To znamená, že, že toto je proste základ pre absolútnu korupciu.
A po tretie, fond skolabuje aj preto, lebo už dnes takmer polovica zo všetkých členov odborných komisií, ktorých je teda asi 300, podpísala list, v ktorom hovorí, že odstúpi. To znamená, že keď oni odstúpia okamžite po schválení tejto novely, tak ten fond, tam nebude mať kto hodnotiť tie projekty a vy si možno myslíte, že fajn, však my si nájdeme iných našich, ktorí to budú hodnotiť lepšie. No ja vám garantujem, že si ich nenájdete, lebo už dnes má fond problém nájsť tých ľudí, ktorí sú zároveň odborníci a zároveň nemajú konflikt záujmov s tými projektami, ktoré hodnotia. Čiže to bude ďalšieho pol roka, kedy fond bude hľadať nových členov komisie. A o tom, že ten zákon zaťaží rozpočet fondu, lebo tam budú noví členovia rady, nové kapacity a že tých 200 000, čo je jedno percento z rozpočtu fondu, o ktoré navyšujete rozpočet, čo sa podľa mňa ani neoplatilo prepisovať ten paragraf, tak tie zhltne a oveľa viac ako to, celá táto reorganizácia.
Čiže tento zákon vlastne nič nezlepší, je vecne nesprávny, ale najmä je prakticky nedomyslený a ja keby som ho pomenovala pravým menom, tak to je naozaj zákon na likvidáciu tohto fondu. A ja sa pýtam, že kto za to ponesie zodpovednosť? Že ponesiete za to vy zodpovednosť, pán Michelko, keď sa toto udeje? Ponesie za to zodpovednosť pani ministerka Šimkovičová? A ja musím povedať, že mňa veľmi-veľmi až do hĺbky duše zasiahlo, keď som tu včera počula z viacerých strán, že však keď sa to neosvedčí za pol roka, tak to nejako zmeníme. No do pol roka ten fond bude rozvrátený, nikto nedostane peniaze, niečo, čo doteraz fungovalo, bude úplne nefunkčné, a vy ho rozvraciate len preto, že nejaké detaily jeho fungovania vám nevyhovovali. Tak toto je podľa mňa tak nezodpovedný prístup k verejným politikám, že ja vlastne ani nerozumiem tomu, že ako ste na to mohli prísť.
V každom prípade zároveň to, čo tu bolo včera prednesené ako problémy, však to bola taká zaujímavá analýza toho, že čo sa nepodporovalo v slovenskej kultúre, ale myslím si, že tie riešenia, ktoré navrhujete, nijako nevyriešia tie problémy. Ako vyrieši toto riešenie to, že sa nevydáva slovenská klasika? No nijak, pretože v skutočnosti fond mal dva roky za sebou výzvu na vydávanie slovenskej klasiky, do ktorej neprišla ani jedna žiadosť. Čiže problém je niekde inde, nie v tom, že by rada fondu nefungovala, ktorú idete meniť.
No na druhej strane musím povedať, že ja som ako veľmi pozorne počúvala tie argumenty predkladateľov a je škoda, že nie sú v tej dôvodovej správe k tomu zákonu, že ich iba tuto počujeme v pléne a aj som naozaj sa zamýšľala nad tými problémami, ktoré sa snažíte adresovať v tom zákone, a myslím si, že tieto problémy sa dajú riešiť oveľa menšou a menej invazívnou novelou zákona, lebo tak sa správne robí legislatíva, že zachovávame princíp právnej istoty, princíp primeranosti nových zákonných úprav a včera tu zaznelo, že ak teda máme lepšie riešenie, tak vlastne vy ste ochotní ho prijať. No ja si myslím, že je lepšie riešenie, je niekoľko lepších riešení, ktoré oveľa menej invazívne zasahujú do fungovania toho fondu a že vieme navrhnúť novelu, ktorá by fond úplne nerozbila, len by jemne upravila kompetenciu rady, ktorú podľa mňa má aj dnes, pridaním jedného paragrafu, ktorý by definoval jej právomoci v odvolacom konaní a zachovala by súčasný dizajn fondu. Niečo také by nemenilo systém ´brzda protiváh´, nemenilo by nastavenie súčasného systému a umožnilo by ten opravný mechanizmus, po ktorom vlastne voláte.
Ak chceme viac členov rady, okej, pridajme ich, ale pridajme ich rovnomerne a pridajme ich v tej logike, v akej dnes tá rada funguje. Dodajme tam napríklad zástupcu miest a regiónov, tu boli také požiadavky od kolegov, podľa mňa je to legitímna požiadavka, ale zároveň nemeňme tie pomery v rade.
A ja vlastne na záver tohto chcela by som poprosiť všetkých kolegov, ktorí tu sedia aj z koalície, pretože ja viem, že mojim kolegom vo výbore pre kultúru a médiá záleží aj na tomto fonde, že to nie je to, že by ho chceli robiť, alebo že by chceli niečomu ublížiť. Poďme, prosím vás, naozaj vylepšiť ten fond a neškoďme mu takýmito zákonmi. Pretože tak ako som to tu načrtla, podobným spôsobom vieme hovoriť aj o iných veciach v zákone, ktoré sa dajú vylepšiť, akurát že táto debata pred prijímaním tohto zákona nijakým spôsobom neprebehla. A toto považujem za naozaj absolútne ohnutie legislatívneho procesu, že robíme takúto zásadnú zmenu poslaneckým návrhom, do ktorého predkladateľ dá pozmeňovací návrh v druhom čítaní, kde neprebehne ani medzirezortné pripomienkové konanie, dokonca ani to malé, ktoré sa dáva na poslanecké návrhy medzi prvým a druhým čítaním, v zásade neprebehla ani debata na výbore poriadna, nikto to nekonzultoval s Fondom na podporu umenia. To je proste naozaj zlá legislatívna praktika, ktorá je navyše nefér voči celému sektoru. A z tých debát, ktoré sme mali na výbore, vyplynulo, že dokonca ani poslanci koalície, dokonca ani samotní predkladatelia tohto zákona vlastne neboli do tejto diskusie zahrnutí.
A tá debata, ktorú tu máme v pléne, nemôže nahradiť odborný legislatívny proces a ja by som naozaj chcela poprosiť všetkých prítomných poslancov, aby sme hľadali spôsob, že ako ešte tento proces zvrátiť, kým je čas a dodebatovali si veci, ktoré ani na pôde tohto zákonodarného orgánu nie sú vydebatované. Poďme sa kľudne baviť o navýšení rozpočtu, ktoré by vyriešilo väčšinu problémov, o ktorých sa tu hovorí, poďme sa baviť o inflačnom koeficiente na rozpočet fondu, poďme sa baviť o spoločných projektoch zo samosprávy, so samosprávami, lebo toto sú skutočné problémy fondu a keď sa o nich začneme baviť, ja vám garantujem, že tí nespokojní ľudia, o ktorých hovoríte, budú, oveľa viac z nich bude spokojných.
Možno len jednou vetou k tomu, čo tu včera zaznelo, ja som to povedala na výbore a poviem to aj tu. My sme tu politici, my sme tu tvorcovia legislatívy a to, že viacerí z nás majú profesionálny backround v kultúre, v umení a tak ďalej, neznamená, že na pôde tohto zákonodarného orgánu máme hodnotiť jednotlivé projekty.
Lebo, lebo vy ste tu, pán Michalko, mali včera takú analýzu, ktorá ale patrí niekde úplne inde. My dnes sme politici, vy ste tu hovorilo veľmi dlho o tom, čo sa vám páči a nepáči, čo podľa vás má byť podporené, nemá byť podporené. Keby som ja tu začala hovoriť, čo ja si myslím, že by malo byť podporené, vyzeralo by to inak. Keby to začal hovoriť tuto pán Dostál alebo pán Jariabek, každý z nás by sme mali ako keby iný na to názor a presne preto to tu nemáme hovoriť. My máme riešiť systémové zmeny. My máme odložiť naše estetické preferencie pri dverách tejto budovy a robiť všetko pre to, aby tie kultúrne projekty hodnotili čo najlepšie tí najlepší hodnotitelia, ktorých nebudeme nejako ovplyvňovať. Vtedy bude dobre fungovať kultúra.
Už nemám veľa času, ale teda, samozrejme, tento legislatívny návrh, ste si asi všimli, že vzbudil veľký odpor v kultúrnej obci a že takéto zámery boli aj jedným z dôvodov, prečo ľudia napríklad chcú a podpisujú to, aby ministerka kultúry bola odvolaná a boli aj súčasťou toho nášho odôvodnenia. Vy hovoríte, že robíte tento zákon preto, lebo niektorí boli s Fondom na podporu umenia nespokojní, ale teraz sa zdá, že s týmito vašimi zmenami sú nespokojní prakticky všetci, alebo absolútna väčšina. Že dali ste si toto na misku váh? A, samozrejme, o tých dôvodoch na odvolanie ministerky budeme diskutovať inokedy, ale ja vlastne mám takú dobrú radu, ktorú by som tu ani nemala hovoriť, ale vlastne myslím si, že ten zákon o FPU je dobrou príležitosťou pre Slovenskú národnú stranu aj pre vládnu koalíciu takpovediac nám trocha vybiť karty z rúk, pretože sa dá ešte opraviť. A hovorím to preto, že by malo byť naozaj naším spoločným záujmom, aby slovenská kultúra mala stabilné a dostatočné a predvídateľné financovanie. Tak prosím, nelikvidujme to najlepšie, čo v nej existuje a poďme diskutovať o tom, ako môže byť Fond na podporu umenia lepší a nie o tom, ako ho zničiť, lebo ešte stále máme túto šancu.
A úplne na záver vlastne by som chcela povedať jednu vec. Pán Michelko tu včera čítal akési úryvky z bližšie neurčenej knihy, ktorú podporilo FPU a ktoré považoval za škandalózne, a ja teda vám garantujem, že ak by som tu teraz začala čítať vybrané úryvky z kníh Michela Houellebecqa, alebo Vladimíra Nabokova, alebo Henryho Millera, tak táto sála by sa triasla oveľa viac, ako včera večer a je možné, že nikto z týchto svetoznámych autorov by v tej vašej predstave o fonde nedostal podporu. Ale ja by som chcela prečítať krátky úryvok z úplne inej knihy: "Márnosť nad márnosti, hovorí Kazateľ. Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť. Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa umára pod slnkom? Opäť som videl pod slnkom, rýchli nevyhrávajú beh, ani hrdinovia boj. Múdri nezískavajú chlieb, ani rozumní bohatstvo, ani priazeň nie je pre tých, čo vedia, ale čas a náhoda ich postihne všetkých."
A ja budem teraz naozaj veľmi osobná, robím to veľmi zriedkavo. Ja som čítala tento úryvok, ktorý, samozrejme, znalci vedia z Biblie z knihy Kazateľ preto, lebo ja som vlastne už dávno nemala takýto pocit totálneho zmaru. Ja si veľmi dobre pamätám, ako fungovala slovenská kultúra pred tým, ako sme mali Fond na podporu umenia. A v skutočnosti ja som v politike preto, lebo vtedy ako kultúrny profesionál som to chcela inak a verila som tomu, že na Slovensku môžu tiež fungovať dobré a moderné kultúrne politiky. A ja prv než vznikol tento fond, som strávila viac ako desať rokov obhajobou a propagáciou tejto myšlienky. Strávila som niekoľko zahraničných stáží v iných podobných inštitúciách, kde som študovala, ako tieto inštitúcie fungujú. A fond je niečím, za čo sme celé roky bojovali, čo sme dlho pripravovali, čo sme stále za chodu dolaďovali, čo nebolo a rozhodne nie je dokonalé, ale približovalo nás k vyspelému svetu.
A ja tu dnes stojím a pozerám sa na to, ako dnes ide niekto toto možno naozaj v dobrom úmysle, ale jedným ťahom pera zrušiť a zničiť. A my všetci vieme, že ten výsledok bude katastrofálny, ale bude katastrofálny pre vás aj pre nás, pre nás všetkých. A mne je vlastne, mne je vlastne normálne úprimne do plaču, musím povedať, z toho pocitu zmaru.
A ja by som vás preto chcela úplne osobne poprosiť, že my sme vždy vedeli slušne a kultivovane komunikovať, aj keď spolu veľakrát nesúhlasíme. Vy viete, že ja počúvam tie vaše argumenty a argumenty ďalších kolegov a výhrady voči fondu a ja vám viem naozaj zaručiť, že existujú lepšie riešenia, ako tieto, ktoré navrhujete. Takže ešte raz by som vás poprosila, neschvaľujme narýchlo to, čo máme dnes na stole a poďme sa o tom ešte zodpovedne porozprávať.
Ďakujem veľmi pekne.
(Potlesk.)

Danko Andrej, podpredseda NR SR
Ďakujem pani poslankyni. Počuť Kazateľa, to ma úprimne prekvapilo, ale za tú časť vám ďakujem. (Reakcia z pléna.) Takže máme tu, ale akože ja to hovorím v dobrom. Ja mám Kazateľa rád. A takže pokračujeme v rozprave. S faktickou poznámkou šesť ľudí, šesť poslancov.
Prvý - poslanec Grendel, nech sa páči.

Grendel, Gábor, poslanec NR SR
Ďakujem za slovo.
Pani poslankyňa, povedali ste A, že Fond po podporu umenia stratí verejnoprávny charakter, a ja poviem aj to B, ako som povedal aj včera večer vo svojom vystúpení v rozprave. Schválením tento novely fond nielenže stratí svoj verejnoprávny charakter, ale tento fond dostane politický charakter. A stane sa to preto, lebo rozhodovať o tom, kto získa a kto nezíska podporu, bude osem ľudí v rade fondu priamo nominovaných ministerkou kultúry. Kým dnes majú v rade väčšinu nominanti profesijných združení, po novom vďaka pozmeňujúcemu návrhu pána poslanca Michelka získa rozhodujúcu väčšinu osem ľudí priamo vybratých a nominovaných ministerkou kultúry.
No a chcem k tomu ešte dodať, že aké je to celé zbytočné, lebo umelecká tvorba, a to pán poslanec určite vie, je veľmi špecifická oblasť, je vecou subjektívneho vkusu, či sa nám nejaké umelecké dielo páči, alebo nepáči. Umelecká tvorba nie je pásová výroba. Či ide o literatúru, hudbu, výtvarné umenie. Umelecké diela nie sú prázdne sklenené fľaše, do ktorých roboty na jednom páse dolejú pivo, na ďalšom páse nasadia vrchnáky a na treťom páse etikety. Áno, nie všetko, čo Fond na podporu umenia podporí, sa musí každému páčiť. Bolo to tak aj doteraz, bude to tak aj v budúcnosti.
Pani poslankyňa Jaurová povedala, že fond skolabuje a nebude schopný rozdeliť tie peniaze. Možno sa to stane, možno nie. Pripusťme, že to tak nebude a že sa tých 20-miliónov rozdelí. Ale nič to nemení podľa mňa na tom, že umelecká tvorba zostane vecou osobného vkusu a nie každému sa bude páčiť, koho fond podporí.

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec Pročko.

Pročko, Jozef, poslanec NR SR
Ďakujem veľmi pekne.
Pani poslankyňa, povedali ste, že sú nespokojní niektorí členovia alebo žiadatelia. No oni sú nespokojní vlastne všetci a nespokojní budú, pretože naozaj my sa vraciame do socialistického realizmu. Ja si pamätám časy, kedy za komunizmu, teda za socializmu komunisti rozhodovali o tom, čo sa môže a čo nemôže. Také typy, ako je Michelko, takých som na vojne stretol strašne veľa. V reálnom živote nikdy nič v živote nedokázali. Dostali sa na vojnu, kde dostali moc a začali to takto riešiť. Jednoducho strana, Slovenská národná strana má to už v DNA. Chce všetko riadiť, všetko ovplyvňovať a na všetkom chcú kšeftovať. A toto je, toto je to, čo oni chcú robiť. Naozaj, im nezáleží na tom, aby to bolo spravodlivé, im nezáleží na tom, aby to bolo, aby to bolo v rámci toho, že naozaj nech dostanú tie najlepšie projekty, prípadne projekty, ktoré majú reálny základ uspieť. Nie, nie. Michelko je taký len výkonný práporčík súdruha Danka, ktorý prikáže a Michelko bude vykonávať jeho moc. Takých je tam viacej. Je tam Huliak, ktorý si včera zahúlil pri, v kabinete svojom a povedal, veď to je môj kabinet, môžem si tam zahúliť. Takže Michelko si teraz môže v kultúre robiť, čo chce. Michelko môže ovplyvňovať kultúru, ako chce, so Šimkovičovou. Oni to lámu, robia z toho naozaj socialistický realizmus. To, čo povie Slovenská národná strana, to bude správne. Kultúra, ktorú povie Slovenská národná strana, bude správna. Semafory, ktoré povedia v Slovenskej národnej strane, môžu ostať, a tie ostatné sa budú búrať. To bola zatiaľ len parafráza na usmievajúceho sa Danka, ktorý naozaj nám kultúru láme aj so Šimkovičovou. Katastrofa.

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec Michelko.

Michelko, Roman, poslanec NR SR
Ach, k Pročkovi sa ja nebudem vyjadrovať, veď to je absolútne pod akúkoľvek úroveň, ale dobre. (Reakcia poslanca Pročka.) Ticho, ticho, ja mám slovo!! Shut up! (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Prosím vás, obaja páni poslanci.

Michelko, Roman, poslanec NR SR
Dobré, k hlúp... nič. Dobre. Dobre, dobre. Takže. Idiot.
Áno, samozrejme, ste ťažký oligofrenik. Idem k pani, chcem ďalej čas, lebo toto nie je možné. Veď 30 minút mi tuná skákal tento do reči. Pani... Tridsať sekúnd. Dobre.
Pani Jaurová, ja vždycky veľmi pozorne sledujem, čo hovoríte, lebo vás rešpektujem ako osobu, ktorá bola v kultúre zorientovaná a tiež chce pomôcť. Veľmi intenzívne som čakal, aké to ľahké, elegantné riešenie navrhnete. Nejak som to nevidel. Troška ma mrzí, a dokonca aj celkom dosť, že vlastne od predloženia pozmeňováka až do tejto rozpravy bolo osem dní. Dal som to minulý pondelok, štvrtok sa to odložilo z výboru. Vyšlo to v utorok, bolo obrovské množstvo času, a dokonca bolo asi nie celkom šťastné, že ste komunikovali s kolegami z koalície, ale nie so mnou. Ja som vždy ochotný na tieto veci. Mohli sme to včas a racionálne začať riešiť a ja som, samozrejme, ak by tie argumenty boli pádne, tak ja mám záujem, aby fungoval fond a aby sa pomohlo kultúre a nie ničilo. Tie ostatné výhrady, ja naozaj ako nevidím tie katastrofické scenáre. Rada fondu bude v prenesenom význame robiť to, čo robil teda minister, výnimočné veci korigovať. Ale dobre, však môžme sa aj ďalej reagovať, uvidíme ešte v rozprave budem v ústnom určite reagovať na celú túto a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Ďakujem. Poprosím, pokračujeme s faktickými, pani poslankyňa Kleinert.

Kleinert, Dana, poslankyňa NR SR
Ďakujem. Ja mám dve veci, s ktorými by som chcela zareagovať na pani Jaurovú.
Jedna vec je tá, že my tu naozaj riešime na základe konkrétneho problému akože úplne niečo iné a likvidujeme a škodíme naozaj Slovensku a jeho kultúre. A to je vlastne, že viete, že vám, vašej vláde ľudia dali dočasnú dôveru spravovať veci verejné a vy na základe konkrétnych vecí likvidujete systémy. Na základe, napríklad pri Trestnom zákone, na základe konkrétnych ľudí, ktorým hrozila basa, riešime tu Trestný zákon pre celé Slovensko a poškodzujeme ľudí, obyčajných ľudí v mestách a obciach. Na základe nejakej malej cyklotrasy niekde, kde sa vám nepáči, riešime cestný zákon, ktorý poškodí 3-tisíc obcí na Slovensku. Na základe konkrétnej nespokojnosti pána Michelka alebo pár ľudí riešime vlastne celý problém a likvidujeme fond, že podľa mňa, toto nie je správne riešenie.
A druhá vec, čo som chcela povedať k tomu, že ako sa tu rozprávame o tom, že však ten, že jednoducho ten fond nebude schopný naozaj sprocesovávať tie žiadosti. Predstavte si, že získali teraz ľudia okolo 2,5-tisíc žiadostí. A to nie je 2,5-tisíc jednotlivcov, ktorí si možno doma niečo nakreslia alebo vytvoria. To sú častokrát aj medzinárodné korporácie, kde sa dlhodobo pripravujú medzinárodné projekty, ktoré potom, v tejto chvíli, teda nieže potom, to sa už teraz deje, nevedia jednotliví aktéri tých kooperácií, čo sa, čo sa vlastne udeje, či budú mať ten projekt vôbec, či to má nejakú budúcnosť. Nebudú jednoducho vedieť ďalej pokračovať, kazí to renomé Slovenskej republiky. Vy ako slovenská strana, Slovenská národná strana, hovoríte, že hájite národné záujmy. Ale vy ich tu že reálne likvidujete, lebo toto je že medzinárodná blamáž, medzinárodná hanba. V tejto chvíli sú tí ľudia s hlavou v smútku, lebo nevedia realizovať svoje projekty a nevedia, aká bude budúcnosť.
Takže prosím vás, keď vám záleží na Slovensku, tak nech vám záleží aj na tých tvorcoch, ktorí tieto veci a projekty robia.
Ďakujem.

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Poslanec Dostál.

vymazať rámček
=====

Ďakujem, pán predsedajúci, a ďakujem aj kolegom za reakcie.
Ja neviem, či mám vlastne reagovať na tie protiargumenty typu, že my robíme niečo zlé, lebo to robil aj niekto iný, alebo na protiargument typu, že keď nejaké výberové konanie nevyšlo dobre, tak všetky výberové konania sú zlé. Je úplne jasné, že verejné vypočutie kandidátov zvyšuje demokratickosť celého procesu, tam asi si to nemusíme vysvetľovať. A to, že tá verejnosť vidí vlastne kvalitu tých kandidátov, zvyšuje aj to, že môže potom kontrolovať a zasiahnuť, keď štatutár nerešpektuje výsledky výberového konania.
Ja vlastne možno zareagujem, sa tu veľa hovorilo o tom päťročnom funkčnom období. Funkčné obdobia sú preto tá najlepšia prax v riadení ľudských zdrojov a špeciálne pri kultúrnych inštitúciách, pretože tí riaditelia sa uchádzajú o funkciu s nejakým plánom a projektom, ktorý je na nejaké časové obdobie a keď to časové uplynie, tak oni vlastne urobia odpočet svojej práce. Toneznamená, že po piatich rokoch znovu ho musí niekto vymeniť, ale opäť to zvyšuje nielen verejnú kontrolu, ale aj manažérsku kontrolu, odbornú kontrolu a tak ďalej a tak ďalej.
Ja vlastne som rada, že aj v tejto rozprave úplne jasne vyplynulo, že, že tento zákon nie je možné veľmi obhájiť, a teda znovu pripomínam že my by sme navrhovali nepokračovať v rokovaní o tomto zákone.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci, sa tu dnes navystupujem.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja oceňujem, že po tých predošlých troch novelách zákonov o verejnoprávnych fondoch a pamiatkovom úrade tu máme konečne zákon, ktorý vlastne nič nepredstiera a ide k podstate veci. Lebo je očividné, že Slovenská národná strana sa, podobne ako pán Danko pred pár dňami v TA3, sa rozhodli povedať naplno, ako to so štátom a kultúrou vlastne myslia. Predkladaná novela zákona totižto ruší všetky štandardy transparentného výberu vedúcich zamestnancov v múzeách a galériách tým, že za a) ruší povinnosť verejného vypočutia uchádzačov, b) umožňuje odvolávať riaditeľov a vedúcich zamestnancov bez udania dôvodu a c) vypúšťa funkčné obdobia, na ktoré sú vedúci zamestnanci volení. A ja vlastne si tak aj hovorím, že konečne, lebo po sérii zákonov, v ktorých sa môžeme len domnievať, čo ich tvorcovia s danou legislatívou zamýšľajú, ta teda v tomto prípade nám legislátor hovorí úplne jasne, čo chce urobiť. Chce odvolať riaditeľov, chce ich odvolať bez výberového konania, a... teda chce odvolať riaditeľov, chce bez výberového konania vymenovať svojich, a to na neobmedzené obdobie.
V každom jednom bode je to návrat k praktikám, o ktorých sme sa domnievali, že už zapadli do temnej minulosti kultúrnej politiky na Slovensku. Je evidentné, že tento zákon je vlastne šitý na mieru úplne konkrétnym cieľom a konkrétnym mocenským cieľom, ktorými chcú isté skupiny ovládnuť konkrétne múzeá a galérie. Snaha o centralizáciu moci a kontrolu nad kultúrnymi inštitúciami je koniec koncov leitmotívom Slovenskej národnej strany v kultúre a pán predseda SNS Danko to vlastne pred dvoma dňami úplne priamo, otvorene, verejne povedal, čo vlastne oceňujem, lebo tým pádom hráme férovú hru. "My vládneme, my budeme ovládať kultúru," to je citát.
Aj od pána poslanca Michelka som vlastne zachytila a on to tu aj teraz povedal, že za tým zákonom je snaha primárne vymeniť, pôvodne ste hovorili že dvoch inštitúcií riaditeľov, teraz hovoríte že jednej. Čiže vlastne dokonca ešte aj predkladateľ priznáva, že ide meniť zákon, aby mohol vymeniť konkrétnych ľudí niekoľkých.
Verejné výberové konania, transparentné podmienky, za ktorých môžu byť vedúci zamestnanci odvolaní, či obmedzené funkčné obdobia sú absolútnym štandardom vo všetkých civilizovaných krajinách a... krajinách a v oblasti kultúry, ktorá si vyžaduje čo najslobodnejšiu doménu tvorby, obzvlášť.
Táto novela zákona podľa môjho názoru vracia slovenskú kultúru opäť o celé desaťročia dozadu. Pán Michelko hovoril, že je to návrat k roku 2022, ale treba povedať, že už naozaj, ja si pamätám, možno 15 rokov dozadu som bola účastná debát o tom, že takéto zmeny sa majú zaviesť. A to, že sa zaviedli až v roku 2022, tiež niečo hovorí o tej dynamike kultúrnej politiky na Slovensku. A teda naozaj sa vraciame proste o celé desaťročia dozadu, do čias, kedy tí, ktorí vládli, mohli rozhodovať o osudoch svojich poddaných, alebo teda, pardon, pracovníkov v kultúre.
Dobrý príklad je napríklad odstránenie funkčných období, ktoré sa do predmetného zákona teda dostalo tiež len pred tými dvomi rokmi a ktoré sa tam dostalo po tlaku odbornej obce, keďže obmedzené funkčné obdobie je osvedčenou, dobrou a veľmi častou praxou v HR a aj štandardom v európskych kultúrnych inštitúciách.
Mňa celkom zaujalo to tvrdenie, že vlastne komisie nie sú na nič dobré a že vlastne povedz mi, kto je v komisii, a ja ti poviem, kto vyhral. Tak viete, ono s tými komisiami je to tak jak s demokraciou, že nie je to dokonalé, ale zatiaľ je to to najlepšie, čo sme vymysleli. A to v tomto prípade platí dvojnásobne práve pri transparentných výberových konaniach.
Samozrejme, nebudem vlastne už nejak podrobnejšie rozoberať to, že predkladaný zákon neprešiel žiadnou diskusiou ani deliberáciou s odbornou obcou či dotknutými subjektami. Naopak, šokované odborné a reprezentatívne organizácie, ako Rada galérií Slovenska či Zväz múzeí Slovenska po jeho zverejnení vyzvali v niekoľkých otvorených listoch a stanoviskách poslancov a ministerku, aby ho stiahli a zastavili navrhované zmeny.
V otvorenom liste Rady galérií Slovenska sa píše, že tieto návrhy zo žiadneho hľadiska nezlepšujú postavenie a fungovanie galérií. Novelu považuje Rada galérií Slovenska za normalizáciu kultúrneho sektora. Upozorňuje tiež na to, že predložený návrh zákona je v hrubom rozpore s tým, o čo sa doteraz spoločne usilovali.
Zväz múzeí na Slovensku vo svojom stanovisku kritizuje čiastočné úpravy zákona o múzeách a galériách ako nedôvodné a oslabujúce odbornosť, zatiaľ čo uprednostňuje komplexné prepracovanie zákona s dôrazom na transparentnosť, právnu istotu a udržanie overených praxí v oblasti funkčných období.
A vlastne my po ten príklad, ako by to mohlo vyzerať po tom, čo sa tento zákon prijme, nemusíme ísť vôbec ďaleko, pretože nám to nedávno predviedol práve minister životného prostredia pán Taraba, zhodou okolností tiež nominant SNS, ktorý bez udania dôvodu odvolal dlhoročnú riaditeľku Banského múzea v Banskej Štiavnici a nahradil ju okresným predsedom SNS. Minister Taraba nebol schopný odpovedať na otázku smerujúcu k dôvodom odvolania ani na hodine otázok, keď som mu ju položila, ani v interpelácii, ktorú som mu poslala, ani nikde vlastne inde, kde túto otázku dostal. Odvoláva sa len na to, že zákon mu to umožňuje, a je to presne taký zákon, aký chcú teraz poslanci schváliť pre všetky múzeá a galérie na Slovensku. Treba podotknúť napríklad, že na základe tohto rozhodnutia rezignovala aj celá galerijná rada Galérie Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici, ktorá patrí pod banské múzeum.
Jediné dôsledky, ktoré takýto zákon môže priniesť, sú teda rozklad a zmar, politické a mocenské ovládnutie kultúrnych inštitúcií, strata dôvery, o ktorej tu veľmi veľa hovoríme, už tej poslednej, by som si tipla, neodbornosť a nekvalita. Preto by som opäť chcela spolu so všetkými relevantnými inštitúciami a odborníkmi na Slovensku vyzvať kolegov z koalície, lebo tu vidím aj v tejto sále teraz veľa ľudí z koalície, ktorí majú radi kultúru, ktorí sa jej venujú a ktorí podľa mňa aj rozumejú tomu, keď ten sektor proti niečomu protestuje: Naozaj chcete hlasovať za zákon, ktorý okrem pár dobrodruhov z SNS, hladných po akýchkoľvek funkciách, nepomáha nikomu a ničomu? Naozaj chcete hlasovať za zákon, ktorý nás vracia do minulosti, ktorý je protidemokratický a ktorý tu nikto znalý problematiky nechce? Nebolo by lepšie zastaviť rokovanie o tomto zákone a diskutovať o tom, ako napríklad pritiahnuť do kultúrnych inštitúcií kvalitných mladých ľudí, ako im zlepšiť podmienky ich práce, ako ich motivovať a inšpirovať? Ja sa naozaj s kýmkoľvek z vás budem o tom rada rozprávať a naozaj vyzývam aj predkladateľov tohto zákona, budujme nové veci a neničme to, čo máme!
Samozrejme, podobne ako v predošlých troch zákonoch navrhujem nepokračovať v rokovaní o tomto zákone.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci, a vlastne ďakujem aj kolegom za reakcie.
Myslím si, že na spoločnej snahe o ochranu pamiatok na Slovensku sa zhodneme úplne všetci naprieč celým politickým spektrom. Ja znovu len zopakujem to, čo som povedala aj v rozprave. Bohužiaľ, spôsob, akým je týchto päť zákonov predložených, nevzbudzuje tú dôveru, naopak, ju narúša. A možno je dobré sa porozprávať aj do budúcnosti nejak rámcovo o tom, akým spôsobom budeme vstupovať do legislatívneho procesu, pokiaľ chceme možno v niektorých veciach, v ktorých sa vecne zhodujeme, ako je táto, dosiahnuť aj povedzme politickú podporu naprieč koalíciou a opozíciou.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, máme pred sebou ďalší zo série poslaneckých návrhov Slovenskej národnej strany a priateľov. Tentokrát tento návrh zákona otvára zákon o pamiatkovom fonde. A je to taká zmena oproti tým predošlým dvom zákonom, lebo síce tam je pamiatkový fond, ale to je, samozrejme, niečo iné ako verejnoprávne fondy. To, čo ho ale spája s tými predošlými návrhmi, je, že zdanlivo rieši veľmi drobnú záležitosť, ako povedal pán predkladateľ Michelko, predlžuje lehotu na uplatnenie predkupného práva štátu na kúpu národnej kultúrnej pamiatky v prípade, že táto je na predaj.
Samozrejme, tá predložená novela zákona opäť obsahuje všetky tie neduhy, ktoré sme tu už spomínali v predošlých dvoch zákonoch, obídenie MPK poslaneckým návrhom, nedostatočné zdôvodnenie a absencia alternatívnych riešení.
Na druhej strane musím povedať, že áno, takáto drobná úprava by na rozdiel od tých predošlých mohla byť kvalifikovaná na poslanecký návrh, ale to v prípade, že by išlo napríklad o nejakú naliehavú potrebu sektora, ktorá vyplýva z aplikačnej praxe, nakoľko ten návrh zákona vlastne nemení žiadne zásadné princípy ani koncepcie a to ho vlastne kvalifikuje na tento typ legislatívneho postupu. To by tak mohlo byť, keby ten návrh zákona obsahoval nejaké aspoň minimálne konkrétne dáta, príklady alebo situácie, ktoré by tú potrebu predĺženia lehoty na uplatnenie predkupného práva odôvodňovali, prípadne hovorili, že v súčasnosti existuje časová núdza na takúto úpravu, napríklad by nám hovorili, koľko takých prípadov bolo, kedy štát nestihol v 30-dňovej lehote tú pamiatku kúpiť, alebo akých pamiatok sa to týka a tak ďalej a tak ďalej, proste akékoľvek dáta, ktorými by predkladateľ podložil túto zmenu ako opodstatnenú. Ale bez takýchto jasných dôkazov o existujúcich problémoch súvisiacich s kratšou lehotou sa táto novela, bohužiaľ, opäť javí ako nejaký zastierací manéver bez reálneho prínosu.
Ja keď som sa rozprávala o tom s pamiatkarmi, tak vlastne nikto mi nepovedal, že by niekedy bol nejaký takýto problém s tridsaťdňovou lehotou. Naopak, v mnohých prípadoch štát potrebuje oveľa kratšiu lehotu na posúdenie, nakoľko o možných pamiatkach na odkúpenie vie väčšinou už dávno dopredu na základe priebežného mapovania pamiatkovej situácie. Zasa až tak veľa tých pamiatok na predaj nie je.
Musíme sa teda pýtať, bohužiaľ, aj keď vlastne nechcem prejudikovať, keď pán Michelko hovorí, že tentokrát nejde o konšpiráciu, musíme sa pýtať, je naozaj táto lehota zásadným problémom ochrany pamiatkového fondu v súčasnosti? Nie je to opäť iba nejaká noha do dverí zo strany poslancov SNS, ktorá im umožní prípadne v legislatívnom procese napríklad oslabovať kompetencie pamiatkového úradu pri posudzovaní plánovanej stavebnej činnosti či vydávaní rozhodnutí a záväzných stanovísk? Opäť vyvstáva otázka na predkladateľov, či náhodou neprídu s nejakými pozmeňovacími návrhmi v druhom čítaní. A teda ja som rada, že pán Michelko nás ubezpečil, že nie, ale nemôžete sa čudovať našej nedôvere, keď je to už tretí zákon, v ktorom systematicky obchádzate tie základné pravidlá legislatívneho procesu.
Opäť mám pocit, že možno pre, vlastne veľa tu hovoríme o dôvere, tak pre zvyšovanie tej dôvery aj v pléne Národnej rady, aj možno nejakej dôvery v sektore samotnom by možno bolo opäť lepšie stiahnuť tento zákon, ktorý nič zásadné nemení, a rozprávať sa aj na pôde tohto zákonodarného zboru o komplexnejšej zmene ochrany pamiatkového fondu, ktoré by viedlo k efektívnejšej ochrane a oprave pamiatok. Napríklad o finančných nástrojoch, ktoré by umožnili prílev súkromného kapitálu do ochrany pamiatkového fondu, keďže štát, samozrejme, nemá dosť peňazí na odkúpenie všetkých pamiatok, ktoré by, alebo na opravu všetkých pamiatok, ktoré by to potrebovali.
Takže z mojej strany vlastne opäť už tretíkrát odporúčanie stiahnuť tento zákon, ale na diskusiu o tom, ako zlepšiť ochranu pamiatkového fondu, ktoré, čo je určite veľký problém, jeden z najväčších problémov v oblasti kultúry na Slovensku, sme kedykoľvek otvorení.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, čo dodať? (Povedané so smiechom.) My tu už vlastne druhý deň rokujeme o jednom zákone, a teda konečne skončilo prvé čítanie zákona o FPU, a tento ďalší zákon je v podstate analogický. Je to také déja vu a vlastne by sme tu mohli celú tú rozpravu s menšími obmenami vlastne zopakovať znovu, tak to si asi ušetríme.
Ja iba veľmi stručne zhrniem, že všetky tie výhrady, ktoré, tie... najmä tie procesné výhrady, ktoré sme mali k tomu prvému zákonu, máme aj k tejto novele zákona o Audiovizuálnom fonde, pretože opäť ide o poslanecký návrh, ktorý neprešiel medzirezortným pripomienkovým konaním, a opäť teda tá dôvodová správa neuvádza ani dáta, ani analýzy, ani nič podobné. A hovorím, že znovu by sme tu mohli hovoriť o tom, že prečo vlastne vládne politiky sa realizujú cez poslanecké návrhy, ale o tom sme už asi dnes diskutovali dosť a asi sme túto tému vyčerpali, pretože na tieto otázky nedostávame odpovede.
Ja možno využijem túto príležitosť na taký príbeh o Audiovizuálnom fonde, alebo vôbec príbeh, ktorý veľmi často rozprávam v zahraničí. Ja sa naozaj venujem kultúrnym politikám a financovaniu kultúry celkom dlho a musím povedať, že príbeh slovenského Audiovizuálneho fondu je v niečom veľmi zaujímavý, veľmi výnimočný a z hľadiska kultúrnych politík v zásade aj signifikantný, pretože hovorí o tom, ako dobré politiky môžu priniesť výsledky v relatívne krátkom čase. My vždy keď, ako keby štát, keď prijíma nejaké politiky, tak veľakrát ten horizont, v ktorom sa ukazujú tie výsledky, nie je až taký rýchly, a tento príbeh Audiovizuálneho fondu hovorí o tom, že keď sa proste robia dobré politiky, tak tie výsledky sa ukážu veľmi rýchlo.
Určite sa mnohí z vás pamätajú, že začiatkom tohto tisícročia, v tých dvetisícich rokoch boli také, bolo také obdobie, kedy sa na Slovensku nenatočili za niektoré roky, nenatočil ani jeden film, a ten dôvod bol, že... bol, tie dôvody boli, samozrejme, rôzne, jedným z hlavných bol práve, nazvime to, riadený krach filmových štúdií na Kolibe a v podstate rozpad celého audiovizuálneho sektora a vlastne reakciou aj na túto pomerne alarmujúcu situáciu v slovenskej audiovízii, ktorá ako keby na nejaký čas prestala existovať, boli snahy tej odbornej obce o založenie moderného verejnoprávneho, nezávislého fondu.
Tento fond vznikol tak, ako by podľa mňa takéto fondy vznikať mali, tak ako by sa takéto politiky realizovať mali. Vznikol vlastne zdola, vznikol na ná... na návrhy a na diskusiu z odbornej obce, vznikol v roku 2008 a v roku 2009 udelil prvé granty. A to znamená, že reálne existuje koľko? Možno 14-15 rokov? Pamätáte sa, keď som hovorila, že boli roky, kedy sa nenatočil ani jeden film. No v roku 2022 vzniklo na Slovensku 50 filmov pre kiná, a nielen to, ale v rokoch 2015 až 2019 bol slovenský audiovizuálny trh za toto obdobie vyhodnotený ako najrýchlejšie rastúci trh v celej Európe podľa údajov European Audiovisual Observatory, ktoré sleduje celú Európu, teda nielen Európsku úniu, je to tá Beyond EVE Europa, a bol to naozaj najrýchlejšie rastúci trh s nárastom za toto obdobie 17,8 %, čo je z ekonomického hľadiska veľmi rapídny nárast. Výsledok už po niekoľkých rokoch, odkedy Audiovizuálny fond začal fungovať, bol, že nielen že sa začali nakrúcať filmy, nielenže ten audiovizuálny priemysel rástol, ale tie filmy postupne začali získavať aj ceny na medzinárodných festivaloch, začali byť medzinárodne známe, slovenskí producenti začali robiť koprodukcie medzinárodné, pretože to je jediný spôsob, ako dnes točiť filmy. A napriek tomu, že tá doba nepraje veľmi nárastu divákov v kinách, tak vlastne tie slovenské filmy si začali získavať aj divákov.
A práve preto, že na začiatku tých dvetisícich rokov tu bola taká zlá situácia, tak sa tá slovenská, slovenská audiovízia dá chápať aj ako také laboratórium a v zásade príbeh Audiovizuálneho fondu napriek tomu, že v začiatkoch si prešiel takými detskými chorobami, ktoré vôbec neboli jednoduché, kde vlastne hneď v začiatkoch bolo treba odstraňovať veľmi zásadné konflikty záujmov o ktorých sa tu dnes celý deň bavíme, tak je to naozaj úspešný príbeh dobrých politík. A toto treba mať na pamäti pri tých debatách, ktoré tu vedieme a ktoré sú určite prínosné. Toto treba mať na pamäti, že špeciálne tá audiovízia je dobrý príklad, pretože to na rozdiel možno od aktivít, ktoré podporuje Fond na podporu umenia, ktoré sú umelecké a ktoré sú menej merateľné, tak audiovízia je predsa len priemysel a ten priemyselný cyklus je oveľa ľahšie merať a aj tie výsledky je oveľa ľahšie merať.
Rozumiem tomu, že existuje nejaká snaha zjednotiť povedzme tie dozorné komisie, aj keď si nemyslím, že je argument povedať, že aby obidva fondy fungovali rovnako, lebo tie dva fondy nie sú rovnaké ani náhodou, kým Fond na podporu umenia majoritne rozdeľuje verejné prostriedky, Audiovizuálny fond, doňho prispievajú rôzne typy prispievateľov, čiže len časť jeho prostriedkov pochádza zo štátneho rozpočtu a relatívne významná časť tých prostriedkov pochádza od rôznych iných typov prispievateľov, ako sú napríklad televízie, prevádzkovatelia retransmisie a tak ďalej a tak ďalej. To znamená, že, ja nehovorím, že to je argument pre alebo proti, ale, ale nie sú to rovnaké fondy a tým pádom nemusia mať rovnaké orgány.
Čo sa týka toho, že vo fonde sú nejaké, nejaké kontroly, to je podľa mňa štandardná vec. Zatiaľ vždy, vlastne pokiaľ aj nejaké nejasnosti boli, tak zatiaľ vždy tie kontrolné mechanizmy, ktoré má štát k dispozícii, fungovali a špeciálne pri audiovízii ten charakter tých projektov, ktoré ten fond podporuje, je relatívne komplikovaný, pretože sa bavíme o naozaj veľkých projektoch, ktoré sa realizujú počas dlhého časového obdobia, ktoré sa realizujú v medzinárodných koprodukciách, a veľmi ľahko môžu vzniknúť aj nejaké nejasnosti ohľadne vyúčtovaní. To znamená, že ja určite a myslím si, že aj celý audiovizuálny sektor podporuje to, aby tie kontrolné mechanizmy boli niekoľkostupňové, niekoľkovrstvové a aby sa naozaj zaručilo to, že, že štátne peniaze sa vynakladajú v súlade so zákonom.
Takže na základe vlastne všetkého toho, čo sme tu dva dni hovorili, ja opätovne si myslím, že, že takýto zákon, ktorý je predložený, by sa mal predkladať iným spôsobom, a tak isto ako pri tom prvom zákone by som chcela za klub Progresívneho Slovenska požiadať predkladateľov o stiahnutie návrhu a o jeho predloženie v štandardnom režime s medzirezortným pripomienkovým konaním, kde budeme vedieť vlastne si vyjasniť to, že či takýto zákon je potrebný, alebo nie je potrebný.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Ďakujem aj kolegom za veľmi vecné pripomienky.
Vlastne ja som aj rada, že tu ukazujeme, ako by mohla vyzerať diskusia v tomto pléne, lebo nie vždy takto vyzerá.
Ja iba, vlastne stručná reakcia, čo sa týka pozmeňovacieho návrhu, ktorý odstráni archiváciu dokumentov, tak taký, samozrejme, nie je možný, pretože to nie je otázka zákonu o Fonde na podporu umenia, To je otázka úplne iných zákonov, ktoré to upravujú pre celú verejnú správu, a to by sme museli celkom zásadne zreformovať spôsob, akým u nás funguje verejná správa. Ešte v analógovej dobe.
Čo sa týka toho, čo pán Malatinec hovoril o tých prioritách, ja, napríklad to je veľmi dobrý príklad, to 80. výročie SNP, si myslím, že to je presne tá priorita, ktorú by ten fond mohol mať. Problém je, že pokiaľ dáme fondu priority, ktoré budú viac ako 20, 30, 40 %, tak my vlastne ten fond úplne zaviažeme k nejakej jednej téme a celá ostatná kultúra, ktorá sa financuje, vlastne nebude existovať. Čiže tých 20 % vo fonde je podľa mňa dobrý, dobré percento, ale, samozrejme, ministerstvo kultúry má aj iné nástroje, ktorými vie urobiť priority, ktoré sú mimo Fondu na podporu umenia. Eventuálne vie ako keby na tieto priority získať iné finančné prostriedky, čo opäť by mohla potvrdiť pani poslankyňa Laššáková, ktorá to taktiež robila, keď bola ministerka.
A, čo sa týka toho, že štát má právo kontrolovať to, ako sa tie prostriedky využívajú, tak s tým ja absolútne plne súhlasím. Myslím, že štát to aj robí, a čím lepšie to bude robiť, tým budeme všetci spokojnejší.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja by som teda možno pokračovala v tejto celkom zaujímavej rozprave. Ja dostávam celý deň vlastne také správy od ľudí, ktorí mi píšu, že ich naozaj teší, že konečne parlament rokuje o kultúre, a keďže tu máme ďalšie štyri zákony, tak budeme mať ešte taký maratón rokovania o kultúre, tak si to užime.
Ja na začiatku by som vlastne, lebo som nemala priestor v tej faktickej poznámke, odpovedala aj pánovi Malatincovi na tú otázku o tej stratégii kultúry, lebo tá je podľa mňa celkom, celkom zásadná. Ak tomu dobre rozumiem, to, čo sa pýtate, je, že pokiaľ fond je nezávislá verejnoprávna inštitúcia, ako cez neho realizuje ministerstvo kultúry stratégie kultúrnej politiky. A odpoveď na túto otázku je, že presne tým, že taký fond zriadilo ministerstvo kultúry, pretože čo sa týka stratégie kultúrnej politiky, musíme si povedať, ako vyzerá stratégia kultúrnej politiky. A my máme stratégiu kultúrnej politiky, ktorá má sedem strategických cieľov. Tie strategické ciele sú napríklad dobre spravovaná kultúra, efektívne financovaná kultúra, kvalitná kultúra, inkluzívna kultúra a zodpovedná kultúra a tak ďalej a tak ďalej.
A keďže si štát v rámci stratégie kultúrnej politiky, keďže sme európsky štát, keďže sme demokratický štát, ktorý uznáva kultúru a umenie ako doménu slobodnej tvorby, keďže sme sa uzhodli na tom, že podpora umenia, slobodnej tvorby a rozvoja kultúrnych komunít je jednou z priorít vlastne štátu a verejných politík, tak presne preto sme zriadili tento fond, ktorý je zriadený podľa toho princípu na dĺžku ruky. To znamená, že jeho činnosť je napĺňaním stratégie kultúrnej politiky, pretože financuje kultúrne a umelecké projekty a umožňuje slobodne tvoriť ľuďom bez toho, aby do tých rozhodnutí zasahovali politici.
Zároveň rozumiem vašej otázke, ktorá sa týka možno nie strategických priorít, ale možno nejakých tematických priorít, krátkodobých priorít a tak ďalej. A na to tiež existuje v samotnom zákone o Fonde na podporu umenia mechanizmus a nástroj, ktorý hovorí o tom, že každý rok pri, pri schvaľovaní tej programovej činnosti a programov na jednotlivé roky si ministerstvo kultúry môže určiť nejaké tematické priority do výšky 20% ročného rozpočtu fondu. Čiže ministerstvo napríklad si povie, že tento rok je 35 rokov od roku 1989, je to zaujímavá kultúrna téma a určí túto tému ako jednu z priorít pre fond a fond to nejakým spôsobom zahrnie do svojich výziev. To znamená, že ten dialóg medzi ministerstvom a Fondom na podporu umenia je štrukturálne zahrnutý v tom zákone, ktorý, ktorý fond zriaďuje, a určite napríklad tuto pani Laššáková by o tom vedela veľa hovoriť, pretože keď ona bola ministerka, tak presne takéto špecifické výzvy aj s fondom dohodla, aj také niečo robili. To znamená, že štát má veľmi veľa nástrojov okrem týchto, ktoré mu stanovuje zákon, tak je logické, že pokiaľ minister a ministerstvo kultúry s fondom rokuje, tak je to vlastne organizácia, ktorá nejakým spôsobom patrí pod, pod sektor kultúry, a vlastne tie priority kultúrnej politiky sa dosahujú proste dialógom a konsenzom.
Vrátim sa k tej debate, ktorú tu vedieme už dlho, lebo podstatou tej debaty je, že tu máme pred sebou návrh na zvýšenie počtu členov dozornej komisie o dvoch a my tu vedieme debatu o fungovaní Fondu na podporu umenia. A tie problémy s touto debatou, ktorú tu vedieme, podľa mňa sú dva. Jedno je, že tá debata sa nijako netýka toho návrhu zákona, ktorý máme predložený, a po druhé, že tento typ debaty, ktorý tu vedieme, je podľa mňa dôležitý, ale debata o konkrétnych projektoch, o konkrétnych témach, o konkrétnych prioritách sa, pri všetkej úcte k tomuto zákonodarnému zboru, nemá primárne viesť v pléne Národnej rady. Sú na to úplne iné fóra, ktoré bolo treba využiť prv, než niekto zákon predložil do tohto parlamentu. Len, bohužiaľ, sa to nestalo, pretože tu máme poslanecký návrh, ktorý očividne nebol s tým sektorom odkonzultovaný, keďže ten sektor proti nemu protestuje.
A keď už teda tú debatu tu vedieme, tak si naozaj dajme pozor na to, aby sme si nezamieňali príčiny a následky, respektíve, a to je veľmi dôležité pre akúkoľvek budúcu debatu, nepodľahnime tomu efektu, ktorý by sme mohli nazvať že vzbura neúspešných žiadateľov, pretože pri grantových schémach akéhokoľvek typu, osobitne takých, kde je zvýšená miera odborného a sčasti subjektívneho hodnotenia, a teda nejedná sa o automatickú podporu, sa vždy vyskytuje tento veľmi pochopiteľný efekt, že úspešní žiadatelia sú spokojní a neúspešní žiadatelia sú nespokojní.
Problém, samozrejme, nastáva vtedy, keď tých neúspešných žiadateľov je príliš veľa, pretože tým pádom je oveľa viac tých, ktorí sú nespokojní ako tých, ktorí sú spokojní. A to ale neznamená, že by ten samotný systém bol zlý, ale znamená to to, že v tej schéme je proste málo finančných prostriedkov, lebo je oveľa viac tých, ktorí sú neúspešní. A existujú na to aj koeficienty, ktoré hovoria o tom, že koľko percent úspešných žiadostí z celkového počtu ukazuje, že je schéma efektívna, a ten sa mení v závislosti od typu schémy, ale keď počet neúspešných žiadostí zásadne prevažuje nad tými úspešnými, tak je jasné, že schéma má problém, a my tu teda akože nemôžme používať tie vizuálne pomôcky, tak vám neviem ukázať tie grafy, ale predstavte si to napríklad tak, že keď sa na mňa pozriete, tak tieto biele časti sú tie úspešné žiadosti (rečníčka ukazuje na svoje šaty), tie čierne sú tie neúspešné, tak to je dobrý pomer. Ale... (Reakcie z pléna. Smiech v sále.) Ale keď sa napríklad na pána Michelka pozriete, pomer bielych a tmavých častí, tak to už nie je dobrý pomer. A vo Fonde na podporu umenia je každoročný ne... viac ako trojnásobok žiadostí tých, ktoré žiadatelia podajú, voči tomu, akú sumu môže fond rozdeliť, čo jasne ukazuje, že fond tým pádom nemôže podporiť všetky naozaj kvalitné projekty, ktoré mu prídu, pretože nemá dosť peňazí, takže ja by som navrhovala, že naozaj sa venujme v Národnej rade tomu, čo sa, čomu sa tu máme venovať. Nepredkladajme poslaneckými návrhmi to, čo má robiť vláda a čo jej vyplýva z programového vyhlásenia vlády. Robme poriadne dôvodové správy, lebo potom si ušetríme veľa vzácneho času v pléne, my si to prečítame v dôvodovej správe a nebudeme klásť otázky zbytočné.
A čo sa vlastne týka tých výhrad voči Fondu na podporu umenia, myslím si, že veľmi veľa z tých vecí, ktoré tu padli v pléne, by sa naozaj vyriešili tým, keby jednoducho tie fondy dostali viac peňazí, lebo by sme zistili, že veľká časť výhrad, ktorá zaznieva od tých neúspešných žiadateľov, zrazu by neexistovala.
Zaujímajme sa napríklad okrem toho, že koľko má fond peňazí, zaujímajme sa o iné zákony, ktoré tu my vieme zmeniť, napríklad zákony, ktoré zaťažujú fond obrovskou byrokratickou záťažou. Ja, napríklad ja neviem, či vy viete, ale tie fondy si musia napríklad prenajímať sklady, v ktorých skladujú papierové žiadosti, ktoré musia 15 rokov archivovať, to za chvíľu si budú hangáre najímať. A ako keby v 21. storočí, toto naozaj nerozumiem, prečo je potrebné, ale to im vyplýva zo zákona. Čiže napríklad umožnime tým fondom fungovať jednoduchšie, umožnime im fungovať oveľa digitálnejšie, to je všetko to, čo my tu máme v moci a čo vieme zmeniť, a všetci budeme spokojní, všetci budeme mať vlastne dobrý pocit, že sme prispeli k lepšiemu fungovaniu fondov.
Pripomínam teda, že stále sme sa nedozvedeli od poslancov SNS, aké pozmeňovacie návrhy plánujú v druhom čítaní, ale ak by teda nejaké plánovali, tak myslím si, že by mali ísť presne týmto smerom, že by sa mali týkať navýšenia rozpočtov týchto fondov, že by sa mali týkať rušenia byrokratickej záťaže pre fondy, a ak takéto pozmeňovacie návrhy prídu, tak v tomto snažení budeme určite radi spolupracovať.
Ďakujem veľmi pekne.