Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predsedajúci, a ďakujem veľmi pekne, že strážite rokovací poriadok, pretože naozaj § 85 rokovacieho poriadku hovorí o tom, ako má prebiehať tretie čítanie. A ako má prebiehať v prípade, že sa v druhom čítaní podajú pozmeňovacie návrhy. Ako som spomínala aj vo svojom prejave, tu sa podali také pozmeňovacie návrhy, že dnes máme pred sebou úplne iný zákon ako ten, ktorý sme schválili v prvom čítaní. A aj keď je to niekde na okraji vôbec rokovacieho poriadku, ja trvám na tom, že je to vlastne podvodná legislatívna prax, ktorá by sa nemala používať.
Čo sa týka pána poslanca Jarjabka, ja sa naozaj, ja vám tu sľubujem, pán poslanec, že keď budú všetci spokojní a fond bude krásne fungovať, a kultúra bude fungovať, tak ja sa nielen vám ospravedlním, ale aj celej tejto Národnej rade. Ale pýtam sa, či sa vy ospravedlníte tým všetkým ľuďom, ktorým ste, ktorým sa práve chystáte zničiť jednu dobre fungujúcu inštitúciu bez argumentov, bez toho, aby ste vôbec vedeli zdôvodniť, prečo robíte to, čo robíte, lebo to tu nezaznelo v tej rozprave. Či sa tým všetkým ľuďom, ktorí dnes stáli pred parlamentom, ospravedlníte, keď to fungovať nebude.
A áno, môžeme sa hrať na tento, na túto hru, že počkajme si ako to, ako sa to stane, len to je podľa mňa extrémne nezodpovedná legislatívna prax, kedy my si tak robíme pokusy na dobre fungujúcich inštitúciách, že skúsme tu niečo zmeniť a uvidíme, či sa to nepokazí. No, pokazí sa a vy za to nebudete niesť potom zodpovednosť, to je ten problém.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážení kolegovia, vážené kolegyne, vážený pán predsedajúci, mojou prakticky celoživotnou misiou je hovoriť o dôležitosti kultúry pre spoločnosť. Celé roky sa snažím presviedčať politikov, tých, ktorí rozhodujú o verejných politikách, či aj obyčajnú verejnosť o tom, ako veľmi môžu kultúrne politiky ovplyvniť a zmeniť ich každodenný život. Musím sa priznať, že aj napriek tomu som nečakala, že diskusia o novele zákona o Fonde na podporu umenia bude trvať tak dlho, vzbudí také vášne, odkryje toľko nečakaných súvislostí a spôsobí dokonca prvú viditeľnú roztržku vo vládnej koalícii.
Podľa § 84 a 85 rokovacieho poriadku sa tretie čítanie môže vzťahovať len na tie časti zákona, ku ktorým boli v druhom čítaní schválené pozmeňujúce návrhy. Problém zákona, ktorý máme pred sebou, je však v tom, že to, čo prišlo v druhom čítaní, resp. na jeho samotnom konci, je diametrálne odlišný zákon ako ten, ktorý predkladateľ predstieral v prvom čítaní. Tu vidím prvý problém predkladaného zákona. Celý proces, ktorým sme sa dostali až do dnešného dňa, je vo svojej podstate legislatívnym podvodom. Predkladateľ doslova predstieral nejaký legislatívny zámer, aby nás na konci druhého čítania zaskočil zo zálohy pozmeňovacími a doplňujúcimi návrhmi, ktoré sú ale úplne iným zákonom. Samozrejme, nepredstieral dostatočne presvedčivo, takže sme tušili, že v tom bude nejaký háčik, ale zjavne to netušili ani niektorí spolupredkladatelia zákona z koaličných strán, ktorí týmto celým podvodom ostali tiež zaskočení.
Poprosím kolegov zo SMER-u, keby sa tak von išli porozprávať.
A tak tu dnes máme úplne iný zákon v treťom čítaní, ako sme mali v prvom. Nesedí dôvodová správa, nesedí to s programovým vyhlásením vlády, chýba akékoľvek MPK a konzultácie s tými, ktorých sa to týka, chýba zdôvodnenie aj zdravý rozum. Samotný predkladateľ podal pozmeňovací návrh vlastnej novely, pričom nám dodnes nevysvetlil, čo sa zmenilo medzi prvým a druhým čítaním, že tak náhle prezrel a zistil, že namiesto drobnej zmeny v dozornej rade fondu treba radikálne zmeniť celý fond. Namiesto súčasného modelu, ktorý v podstate sofistikovane vyvažuje právomoci pri udeľovaní podpory medzi odborné komisie, radu fondu a riaditeľa, sme dostali hrubou sekerou nasekaný autoritatívny model, ktorý dáva všetky právomoci rade. Tú si v jasnej väčšine menuje bez návrhov minister, hoci v súčasnom modeli prevažovali nominanti menovaní za návrhy odborných organizácií. Navrhovateľ má proste pred očami vidinu uchvátenia a ovládnutia rozhodovacieho procesu za každú cenu, a tak mu úplne unikajú nielen demokratické princípy, ale aj praktické detaily takéhoto modelu.
A túto radikálnu a hrubú reformu chcú, samozrejme, urobiť od 1. júna. To je za dva týždne, kolegovia.
Následky tohto zákona budú fatálne. Fond, ktorý je jeden, jedným z najväčších výdobytkov moderných kultúrnych politík na Slovensku a takých máme naozaj málo, stratí verejnoprávny charakter a bude úplne podriadený ministerstvu kultúry, a to za úplne nejasných podmienok bez toho, aby ktokoľvek za čokoľvek priamo zodpovedal. Fond v prvých mesiacoch prakticky skolabuje, pretože túto radikálnu zmenu jednoducho nie je možné urobiť za dva týždne. Aj keby sme súhlasili s jej obsahom, realistický termín na implementáciu takejto zmeny je možno 1. január budúceho roka, a aj to považujem za šibeničný termín.
Fond po prijatí tejto novely okamžite zastaví svoju činnosť a nikto nevie dnes odhadnúť, kedy ju obnoví. Každopádne bavíme sa o dlhých mesiacoch. Fond však bude kolabovať aj naďalej, pretože trinásťčlenná rada nedokáže reálne hodnotiť 5-tisíc projektov ročne, ktoré dnes hodnotí 70 komisií s 300 členmi. Predkladateľ tvrdí, že veď to budú ďalej robiť komisie ako doteraz a rada zmení len niektoré ich rozhodnutia. A ja sa pýtam, a ktoré presne bude meniť tá rada? Ako budú vedieť členovia rady, či projekty, ktoré sú im drahé, sú lepšie alebo horšie ako tie ostatné, keď si ich nepreštudujú. Budú, samozrejme, teda riešiť iba tie projekty, na ktorých budú mať osobný záujem. Systém, ktorý táto novela zavádza, je vlastne inštitucionalizovaný klientelizmus priamo napísaný do zákonnej normy.
Po tretie, fond skolabuje aj preto, lebo (Zaznievanie gongu.) už viac ako polovica členov komisií, ďakujem (rečníčka reaguje na zaznievajúci gong), povedala, že odstúpi a ja sa pýtam, kde nájdete nových, lebo zase takých ľudí až tak veľa nie je. Proste legislatívna práca na pohľadanie. Aj zámer predkladateľa je zlý, aj to nebude fungovať.
Čo ma však na tom celom zaujalo najviac, je fakt, že z rozhovorov s kolegami naprieč celým politickým spektrom tohto parlamentu sa mi to javí tak, že nikto tým vlastne nie je nadšený. Pochopiteľne, opozícia ale ani koalícia, dokonca ani poniektorí poslanci Slovenskej národnej strany. A tak sa pýtam, že prečo to tu vlastne ideme schvaľovať? Kto nás tu drží ako rukojemníkov? Neodhlasujeme si radšej tajnú voľbu? Možno by to veľa vyriešilo. Tí ľudia vonku by sa nám za to možno poďakovali.
Ja som ale po celý čas pozorne počúvala argumenty predkladateľov, škoda, že ich neuviedli v dôvodovej správe, a myslím si, že sčasti rozumiem frustrácii, ktorá nás doviedla do tohto bodu. Tú však bolo možné riešiť oveľa menšou a menej invazívnou novelou zákona, ktorá by dodržala princípy právnej istoty a primeranosti pri tvorbe legislatívy. Dokonca sa tu jedna taká aj vyskytla a pán Michelko ju niekoľko dní v médiách ohlasoval ako dohodnutý kompromis. Hovorím o verzii, ktorú pripravil pán poslanec Malatinec a za ktorú by sme s istými výhradami vedeli hlasovať aj my. Čo sa vlastne stalo? Kde zmizol tento kompromis? Ktorá plochá Zem ho schovala? Tento legislatívny zámer bol aj súčasťou verejnej výzvy na odstúpenie ministerky kultúry, ktorú podpísalo takmer 190-tisíc občanov, a ktorú dnes tento parlament vehementne odignoroval. Sami vidíte, aký veľký odpor v odbornej obci naprieč celým kultúrnym spektrom tento zámer vzbudil. Hovoríte, že to robíte preto, lebo niektorí ľudia boli z FPU nespokojní, ale zdá sa, že s vašimi zámermi sú nespokojní takmer všetci. Čo poviete tým ľuďom vonku, páni a dámy?
Na záver, ja už som tu tento citát v tejto rozprave čítala, a teda myslím si, že tieto múdre slová prečítam ešte raz: "Márnosť nad márnosť", hovorí kazateľ, "márnosť nad márnosti, všetko je márnosť. Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa umára pod slnkom?"
Naozaj musím sa priznať, že ja osobne som už dávno nemala takýto pocit zmaru. Fond na podporu umenia, jeho vznik a fungovanie bolo akýmsi závanom moderných európskych kultúrnych politík na Slovensku. Závidia nám ho v Českej republike, má dobré meno v medzinárodnom prostredí a robí z nás súčasť civilizovanej Európy, umožňuje nám dôstojnú kultúrnu spoluprácu a podporuje európsku kvalitu. A my sa tu dnes pozeráme na to, ako toto všetko niekto ide jedným ťahom pera zrušiť a zničiť. Väčšina z vás veľmi dobre vie, že výsledok bude pre kultúru katastrofálny, ale v mene uchovania vlády si to tu nakoniec odhlasujete. Nevadí vám, že nás tým vzďaľujete od európskych štandardov, od civilizovaného sveta, od demokracie, od kultúry, od nádeje na lepšie a kultúrnejšie Slovensko. Neverím, že všetci v tomto parlamente naozaj chcete prispieť k tomuto zmaru, a tak vás ešte raz všetkých poslancov koalície chcem poprosiť, aby ste v mene kultúry za tento zákon nehlasovali.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vzhľadom k tomu, že ide o návrh poslaneckého klubu Progresívneho Slovenska, budeme hlasovať za odvolanie ministerky kultúry. Tých dôvodov tu v tomto pléne zaznelo nespočetne veľa. Sme presvedčení o tom, že Martina Šimkovičová sa nikdy nemala stať ministerkou kultúry a nemala by ňou byť ani naďalej, a to najmä preto, že doteraz nepredstavila žiadnu pozitívnu víziu pre kultúru na Slovensku. Neprináša nič, čo by v kultúre niečo tvorilo, iba likviduje a ničí to, čo vybudovali pred ňou iní. Zároveň kultúru a ľudí, ktorí v nej pracujú, nemá rada a namiesto krásy šíri len nenávisť voči menšinám a zraniteľným skupinám.
A, bohužiaľ, aj jej prejav v tomto pléne bol príkladom toho, ako nedokáže žiadnym spôsobom reflektovať kritiku, ako ignoruje a spochybňuje 190-tisíc ľudí, ktorí podpísali petíciu na jej odvolanie, asi preto, že väčšinu týchto významných osobností slovenskej kultúry nepozná.
Myslíme si, že v tomto, v tejto sále sedia, ale aj v laviciach vládnej koalície, ľudia, ktorí sa celý život venujú kultúre, majú ju radi a nie je im to jedno. A chcem veriť, že ani oni nie sú spokojní s tým, ako je rezort kultúry riadený, a chcem veriť aj tomu, že niektorí z nich by možno našli odvahu a hlasovali podľa svojho vedomia a svedomia. Ďakujem.
(Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci.
A ďakujem kolegovi Dostálovi, že ako vždy správne upozornil na rôzne procesné pochybenia, ktoré v tejto rozprave sa vyskytujú. Len mám pocit, že tie procesné pochybenia nie sú len takou náhodnou chybou, ale skôr takým pravidlom, pretože v zásade tak ako chcú, tu SNS chce zobrať slovo poslancom, tak, tak isto chce zobrať slovo tým odborníkom, ktorí dnes posudzujú kultúrne projekty. O tom je celý tento zákon. Pretože dnes rozhodujú odborníci, tí odborníci nakoniec prezentujú rade to, prečo tak rozhodovali, rada môže sa ich pýtať na ich názor.
Čo bude v tomto novom mechanizme, je úplne jasné. Proste tí členovia rady budú riešiť len tie projekty, ktoré sú ich srdcu drahé, pretože päťtisíc projektov si nevedia prečítať. To znamená, že de facto tento zákon zavádza inštitucionalizovaný klientelizmus, že to je klientelizmus, ktorý rovno ste napísali do zákona.
To nie je medzi riadkami, to je priamo v tých riadkoch. A ja by som možno zdôraznila jednu vec, že Fond na podporu umenia bol niečím, čo nás približovalo k civilizovanej Európe. Boli sme naňho hrdí, závideli nám ho v Českej republike aj v iných krajinách. Bolo to niečo, čo z nás robilo súčasť kultúrneho európskeho sveta. A táto vláda nám to berie, berie nám to tak isto, ako sa nás momentálne snaží dostať mimo tento európsky kontext. A ja by som vás chcela vyzvať, že neberte slovo odborníkom, a nedávajte ho politikom, a neťahajte nás mimo Európu. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci, a chcem poďakovať kolegovi Kérymu, že teda celkom vlastne ako jediný z vládnej koalície aj priznal, že sú nejaké spory v koalícii v súvislosti s pani ministerkou. A že aj vlastne do istej miery skritizoval niektoré vyjadrenia ministerstva, predpokladám, že išlo o pána Machalu. Naozaj, tam je mlčať zlato. A v zásade, ja súhlasím s tým, čo hovoríte, že treba si to doma vyriešiť a možno to robte viac, lebo možno potom tu nebudeme musieť odvolávať tú ministerku, keď si to tak lepšie tam vyriešite. A mňa vlastne aj na tejto diskusii, ale aj na všetkých diskusiách, ktoré sme tu doteraz mali, mätie jedna vec, že vy, keď vám vyčítame niečo, tak vy vždy hovoríte, ale však aj iní pred nami to robili. Odvolávate sa na rok 2010 a na zlúčenie rozhlasu a televízie, no ja som to aj vtedy kritizovala a celá kultúrna obec to kritizovala. Odvolávate sa na zrušenie koncesionárskych poplatkov. Nikto to viac nekritizoval ako ja a my a, bohužiaľ, tu nesúhlasím s pánom Dostálom. Podľa mňa to bol extrémne hlúpy politický krok. Ale prečo hovoríte, že keď to niekto iný robí zle, aj vy to môžte robiť zle. Tak to proste nerobte, neopakujte tie chyby tých ľudí, ktorí boli pred vami, keď hovoríte, že to viete robiť lepšie. Robte to lepšie, neničte tie inštitúcie, ktoré sa tu vybudovali, lebo to, bohužiaľ, robíte aj čo sa týka verejnoprávnych fondov, aj čo sa týka verejnoprávnych médií.
A proste nájdite si lepšiu ministerku kultúry. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Ja by som vlastne nadviazala na kolegyňu Danu Kleinert, lebo pán poslanec Farkašovský, vy ste hovorili, že vlastne vy len napĺňate programové vyhlásenie vlády, to aj pani ministerka spomínala vo svojom prejave. No ale zoberme si len tie dve sporné veci, o ktorých tu teraz diskutujeme, lebo tých sporných je viac, ale teraz také tie najaktuálnejšie sú RTVS a verejnoprávne fondy. Ani v jednom nedodržujete programové vyhlásenie vlády. Pri RTVS máte napísané, že ju rozdelíte na rozhlas a televíziu. Čo idete urobiť? Idete ju zrušiť a založiť nejakú novú televíziu. Čiže nie, nedodržujete programové vyhlásenie vlády, ani pani ministerka ho nedodržuje svojim návrhom zákona.
Pri verejnoprávnych fondoch máte napísané, že predstavíte nový štatút fondov. No, to tiež nedodržujete, lebo to sa ani nedá, pretože vláda nemôže predstaviť nový štatút. Štatút vytvárajú a schvaľujú rady tých fondov. Čiže ten kto písal to programové vyhlásenie vlády, ani len nevie, ako to celé funguje. A to, bohužiaľ, vidno aj v tých návrhoch poslaneckých, pod ktorými ste aj vy podpísaný, ktoré to robia podobným spôsobom, že vlastne zasahujú do niečoho, čomu nerozumejú. A ja sa naozaj pýtam, aj v súvislosti s odvolávaním pani ministerky, že čo urobíte vy všetci, ktorí to teda podporujete, keď vám prejde ten váš zákon o takzvanej reforme Fondu na podporu umenia a najbližších deväť mesiacov nikto nedostane ani korunu z toho fondu, nikto v celej kultúre, pretože sa budú musieť zastaviť všetky dotačné schémy a robiť nové schémy štátnej pomoci a nové interné dokumenty. Ako sa potom ospravedlníte tým ľuďom?

Ďakujem pán predsedajúci.
No, ja musím povedať, že zdieľam tú emocionálnu reakciu kolegu Dubéciho, a aj to jeho zdesenie, tým, čoho sme sa tu v tomto pléne dožili. A my sme sa akurát s kolegami hore bavili, že my si pamätáme tento slovenský parlamentarizmus hádam od roku 1989 a že niečo takéto tu ešte nezaznelo. A pravda je ale taká, že napriek všetkým hrozným veciam, čo tu pani Kramplová povedala, tak ja som rovnaké ozveny počula aj v prejave pani ministerky Šimkovičovej. Určite si pamätáte, ako tu hovorila o tom, že vlastne ona nebude podporovať to dekadentné umenie, že s ním nesúhlasí, že je to niečo hrozné a že to treba vlastne vylúčiť z tých inštitúcií, ktoré spravuje.
No keďže je pani ministerka kultúrna osoba, tak jej určite niečo hovorí výraz Entartete Kunst. Entartete Kunst bola výstava, ktorú usporiadala nacistická strana v roku 1920, na ktorej vystavila obrazy a umenie, ktoré vybrala z galérií a vystavila ho ako keby na hanbu, že toto je umenie, ktoré my nebudeme podporovať, lebo je degenerované a dekadentné. No a, samozrejme, na tejto výstave boli vystavené obrazy napríklad Marka Šagala, Andryho Matisa, Vincenta Van Gogha alebo Pabla Picassa a ja presne ozvenu týchto naratívov, ktoré poznáme z tohto obdobia, som tu dneska počula v tak mrazivej kvalite, že musím povedať, že som nečakala, že jednoduché odvolávanie člena slovenskej vlády nás privedie až do takýchto temných zákutí slovenskej mysle.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci, no musím povedať, že aj ja som sa za posledných 25 minút cítila troška jak v 50-tych rokoch.
Som rada, že teda Národná rada nám takto evokuje rôzne historické obdobia, ale podľa mňa tá debata by tu mala byť naozaj o niečom inom a na to všetko, čo pani poslankyňa Kramplová hovorila, asi veľmi ťažko reagovať. Tak ja by som ju len chcela upozorniť, že možno nemá celkom dobré informácie, čo sa týka napríklad nadácie Milana Šimečku, lebo spájať túto nadáciu napríklad s predsedom Progresívneho Slovenska, to je asi také, ako keby ste vnukovi Andreja Bagara vyčítali dotácie, ktoré dostalo Divadlo Andreja Bagara. Tam je asi taká súvislosť, tak možno, keď si pripravujete tieto komunistické prejavy, tak možno si treba len troška overiť fakty.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Aj mne inak vadí osobný tón. To súhlasím s predrečníkom, ale ja som tu osobný tón zatiaľ počula len od pána Tarabu, teraz od pani Šimkovičovej a ešte medzitým od pána Blahu. A naozaj mi to vadí, vadí mi to aj voči mojej osobe a vadí mi to aj voči všetkým ostatným, voči ktorým to tu zaznelo.
A ja som si teda myslela, že táto diskusia, ktorú vy považujete za zbytočnú, môže byť o tom, že sa niekam dopracujeme k tomu, akoby mal byť ten konsenzus o kultúre vyzerať, ale, bohužiaľ, po tomto prejave pani ministerky, čo si vážim, že teda konečne vystúpila, musím naozaj skonštatovať, že nič ste nepochopili a nič ste sa nenaučili. A bolo by veľa na čo reagovať, ale ja zareagujem iba na jednu vec pre krátkosť času. Hovoríte o našich progresívnych postojoch k ženám.
Tak ja vám poviem, aké sú progresívne postoje k ženám. My budeme vždy bojovať za to, aby ste vy ako žena mali rovnaké šance a rovnaké príležitosti.
My budeme vždy bojovať napríklad za to, aby ste ako žena mali rovnakú zodpovednosť, aby ste ako žena mohli byť rovnako kritizovaná za vaše kroky, ktoré robíte ako vo verejnom priestore. Aby napríklad za vás na tlačovkách nemuseli odpovedať okoloidúci muži, kľudne nám dajte znamenie, keď vás utláčajú a nedovolia vám hovoriť, my vieme zabezpečiť pomoc a budeme bojovať za to, aby ste mohli vždy vyjadriť ten svoj postoj, ale aby ste zároveň za ten svoj postoj niesli zodpovednosť. Toto sú naše progresívne postoje k ženám. Tie tu reprezentujem ja a moje kolegyne a asi to na skladbe nášho poslaneckého klubu je vidieť. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci a ďakujem kolegom za reakcie.
Ja by som možno ešte doplnila aj na margo celej tejto debaty, ktorú tu dnes vedieme, že viete, ja mám takú, taký sen. Že by som chcela, aby napriek tomu, že máme v tomto pléne rôzne politické tričká a rôzne názory na rôzne veci, tak aby kultúra bolo niečo, čo nás spája, aby kultúra naozaj dávala zmysel našim životom a aby z nás robila lepších ľudí, a to teda naprieč tým povestným politickým spektrom. A veľakrát ako mám také záblesky aj v tejto debate, aj v iných, že by to možno mohlo byť možné. Len ono sa to nedá s ministerkou, ktorej jedinou misiou je rozdeľovať. A všimnite si, že to počuť vo všetkých jej prejavoch. Aj v tom, čo tu kolegyňa citovala z telegramu. Vždy je to my a oni. Predtým ste mali vy, teraz máme my. Stále počujeme, že musí uspokojiť svojich voličov. A proste s takýmto nastavením sa jednoducho nedá ten rezort riadiť tak, aby tá kultúra bola naozaj pre všetkých, a aby možno aj v tomto pléne bola niečím, na čom sa dokážeme dohodnúť. Takže ja by som, ja verím, že tento môj sen snívate viacerí, že ho snívate aj v koalícii. A chcela by som vám povedať, že ak chceme naozaj tú hrdú národnú kultúru, o ktorej tu veľa rozprávame a o ktorej hovoril v konečnom dôsledku aj Ján Lajčiak, ktorého som citovala, tak proste nájdite iného ministra alebo ministerku a môže táto diskusia vyzerať úplne inak.
Ďakujem.