45. schôdza

Ďakujem pekne, pani kolegyňa, za príspevok. Položila si množstvo otázok. Ja som rovnako vo svojom príspevku kládla tieto isté otázky, že podstatou ich alebo ich spoločným menovateľom bolo, koho s týmito podnetmi a so svojimi návrhmi na zlepšenie komisárka oslovila a či vôbec niekoho. Lebo ak sa tak nestalo, tak akákoľvek predchádzajúca činnosť úradu komisára bola samoúčelná. Pretože komisár nemá len mapovať, on má jednotlivé prípady, naozaj má urobiť akýsi spoločný menovateľ týchto problémov a riešiť problém plošne. Že keď my nevieme z tejto správy sa dozvedieť, nevieme z nej vydedukovať, koho komisárka s návrhom oslovila, koho oslovila s podnetom, kam viedli jej kroky, či podala trestné oznámenie vo veci, či podala návrh na kontrolu, či komunikovala s Generálnou prokuratúrou, s orgánmi činnými v trestnom konaní, či komunikovala s nejakými ďalšími odborníkmi, ktorí by problematiku posunuli dopredu, ak toto nevieme zo správy vyčítať, považujem naozaj túto činnosť za samoúčelnú. Pretože vidíme, že ako činnosť pani ombudsmanky, tak činnosť pani komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím, vedie ku konkrétnym riešeniam konkrétnym prípadov, ale nielen prípadov, ale aj veľkých množín problémov, hej. Takže v tom vidím veľký rozdiel a myslím, že v tom sme zhodli. Ak nevieme odpoveď na tieto otázky, tak táto správa je informáciou, ktorá nepriniesla v právach detí nič užitočné.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja som si pozorne vypočul vystúpenie, pani Zimenová, vaše, v podstate ste hovorili odborne. To ma potešilo, že ste neboli nejak veľmi invektívna a ocenili aj samotnú, samotnú správu. A musím povedať, že ste hovorili k veci a zobrali ste si na seba veľkú agendu. Ale tá agenda je aj v správe uvedená, v správe pani komisárky. Čiže má široko spektrálny ten záber táto správa, čo svedčí o tom, že úrad dokázal na seba zobrať aj veľkú a obsahovo náročnú agendu. Čiže rieši veľa problémov.
Pokiaľ sa týka napríklad toho, s kým spolupracuje pani komisárka. Ja som sa to vlastne dozvedel aj z tej samotnej správy, že, a podľa toho, ako je rozdelená, a to vidím, na jednotlivé tematické oblasti, či je to právo dieťaťa na rodinu alebo zdravotnú starostlivosť, vzdelanie, právo na súkromie či iné tematické oblasti. Tak ja predpokladám a verím tomu, že aj jednotlivé ministerstva si zoberú túto agendu za svoju a budú sa tomu venovať, pretože pani ministerka, okrem toho, že podáva v tejto správe aj nejaké zistenia, tak dáva aj návrhy na, na nápravu týchto, týchto problémov, ktoré ona napísala vo svojej správe.
Teší ma to, že ste si všimli aj to, že mnoho tých podnetov je stále živých. Živých z toho dôvodu, že sú v súdnych sporoch a nedá sa dnes prejudikovať, ako dopadnú, ako skončia, alebo ako skončili, pretože mnohé možno ešte treba zmonitorovať a potom hovoriť o tom, aký to má dopad na jednotlivé strany tohto súdneho sporu. Čiže je tam veľa vecí.
A čo sa týka toho Trebišova, tam si všimol, aj to bola vaša téma, pokiaľ viem, tak pani ministerka dala požiadavku na mesto Trebišov, aby prijalo aj všeobecne záväzné zariadenie zamerané na financovanie týchto skupín, ktoré sú tam. Takže týchto informácií o tom, ako spolupracuje a s kým, je naozaj veľa.

Tak príjemný podvečer, pani komisárka, pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne. Ja som teda v rámci aj nášho sociálneho výboru na niektoré veci pani komisárku upozornila, niektoré sme si prediskutovali. Ja sa preto budem venovať len takým oblastiam, ktoré teda ja považujem za významné. A teda každopádne po preštudovaní správy som, ktorú nám pani komisárka pre deti predložila, som sa dozvedela pár informácií, a teda viac-menej som, ma zaujali také, také tri oblasti, a to je teda monitoring detských domovov, reedukačných centier a domovov sociálnych služieb, a teda možno by som povedala aj riešenia ku koncu.
Čo sa týka, čo sa týka vlastne tých detských domovov, tak pani komisárka spomenula, že najväčší nedostatok vidí v zdravotnej starostlivosti. Ja to chcem potvrdiť už len z toho dôvodu, že v minulosti deti so zdravotným znevýhodnením boli umiestňované v domovoch sociálnych služieb, ale tie sa istým časom zrušili a tým pádom deti so zdravotným znevýhodnením boli rozptýlené do iných typov zariadenia, teda zariadení sociálnoprávnej ochrany, alebo teda, ak išlo o poruchy správania, tak viac-menej sa objavili v reedukačných centrách. A teda naozaj zdravotná starostlivosť tým pádom ako keby sa úplne stratila, čo sa týka dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou. Ja, naopak, myslím si, že dokumentácia o zdravotnom stave je veľmi dôležitá. A teda ja by som vôbec nevnímala tento bod ako niečo, na čo upozorňujete a nie je podstatné. Z mojej praxe je veľmi dôležité a vždy to hovorím našim zamestnancom, že je veľmi dôležité zaznamenávať každý zdravotný stav dieťaťa, lebo mnohokrát sme prišli na to, že čo je príčina toho, prečo to dieťa reaguje tak ako reaguje, a na základe práve dokumentácie sme vedeli vyanalyzovať práve príčinu, prečo sa stáva ten epizáchvat a vedeli sme na to adekvátne reagovať.
Preto si myslím, že je nevyhnutné, aby tá dokumentácia práve v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany a teda v detských domovoch bola práve preto, že sa tam nezabezpečuje 24-hodinová komplexná ošetrovateľská starostlivosť a teda akoby nemuseli viesť túto dokumentáciu. A de facto, de iure tie deti nielen nedostávajú komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť, ale dokonca ich zdravotný stav nie je vôbec evidovaný. Čiže naopak, tú chcem podporiť. Možno sa len opýtam, že teda či to napravili tie detské domovy, kde ste to teda pripomienkovali.
Ďalej musím povedať, že naozaj v rámci detských domovov máme takmer 5-tisíc detí, z toho takmer 800 máme deti so zdravotným znevýhodnením, čiže ide o veľké číslo. Ak si zoberieme, že je to 5-krát toľko, koľko nás je tu v sále, to znamená, že nejde o malý podiel počtu detí v detských domovoch. A preto je veľmi dôležité sa naozaj systémovo na to pozrieť. A ja potom poviem, aj kde vidím východiská práve pri riešení tohto stavu, lebo v podstate všetko, čo je osvojiteľné, je preč. Čiže de facto, de iure nám ostávajú neosvojené deti, ktoré majú nejaké zdravotné znevýhodnenie a sú teda štátne deti. A teda ja čo poznám aj profesionálne rodiny, aj pestúnov, v podstate vždy chodievajú sa radiť napríklad do našej DSS-ky ako postupovať, keď má dieťa poruchu správania, nepoznajú, ako naňho reagovať, alebo keď má dieťa autizmus alebo schizofréniu. Čiže vlastne tým ľuďom v podstate chýba, akým spôsobom majú pracovať s týmto dieťaťom. To je taká ďalšia veľká oblasť, že ak sme zrušili DSS-ká, musíme dať náhradné niečo, aby sme vlastne aj tých pestúnov a tých náhradných rodičov sprevádzali, ako sa starať vlastne o tie zdravotne znevýhodnené deti a tým pádom viaceré by sa mohli dostať do profesionálnych rodín.
Ja tak teraz vlastne spúšťam taký pilotný projekt cez službu včasnej intervencie, kde budeme poskytovať priamo v teréne v tých pestúnskych rodinách činnosť, ako majú robiť s konkrétnym dieťaťom, ktoré má zdravotné znevýhodnenie. Ukážeme, ako majú sanovať podnety, akým spôsobom s ním majú pracovať v domácom prostredí, aby si vlastne neubližovalo, a tak ďalej. Takže toto v podstate je podľa mňa cesta aj pre Slovensko.
No a čo sa týka, v reedukačných centrách, ja som teda bola úplne zhrozená z toho, k čomu ste vy dospeli, keď ste teda zmonitorovali tie zariadenia, pretože tým, že tam nechodievajú napríklad kurátori v stanovených lehotách a nemajú vlastne ani plán práce, tak neviem si ani predstaviť, čo reálne s tým dieťaťom robia. To znamená, že ono je tam ako keby len na ubytovanie, hej, ak toto chýba. Čiže to je vážna vec, pretože neviem si predstaviť zamestnanca sociálnych služieb alebo zariadenia sociálnoprávnej ochrany, že nemá pred sebou niečo na základe adaptačného procesu, kde je stanovený cieľ, čo chcem s tým dieťaťom urobiť.
Čiže je to závažné zistenie. A teda možno sa vás skôr pýtam, čo na to teda hovorilo ministerstvo, pretože by ste nemohli prejsť všetky zariadenia, a preto to môže byť... (Reakcia predkladateľky.) Prešli ste, hej? To znamená, môže, môže to byť systémový problém, kde musíme opäť do legislatívy tento, tento princíp zaviesť.
Niektoré plány boli teda formálne. Predpokladám, že to bolo ako cez kopirák, nebol stanovený cieľ, to znamená, že reálne sa s tým dieťaťom, aj napriek tomu, že je v reedukačnom procese, reálne nepracuje, je to len čiarka. A to je tiež vážny problém v našich zariadeniach, takto fungujú. Kurátorka napríklad odmietla telefonovať so 14-ročným dieťaťom. To je neprijateľné práve, práve pri deťoch, ktoré majú diagnózy a na základe toho sa ocitli vlastne v tých reedukačných, keď ich ešte odmieta aj samotný kurátor.
Tu v podstate cez tie, je to viacero vecí, nebudem to všetko vymenovávať, ale ja to čítam tak, pani komisárka, že určite sú aj dobrí kurátori, ale sú aj kurátori, ktorí nedoťahujú veci. A tam si treba rozanalyzovať, či ide o problém, že majú veľa toho, alebo ide o problém, že jednoducho nie je dobre, dobrá, nastavená tá činnosť medzi espeočkou a medzi reedukačnými centrami. A či následne existuje... (Reakcia predkladateľky.) A ešte diagnostické. To znamená, tam podľa mňa je ten radikálny problém, ktorý je potrebné riešiť a je to naozaj systémový problém, ak by sme to preniesli do takej väčšej roviny.
Ja som vlastne pani ministerke aj školstva, ktorá tu predkladala zákon, hovorila, že je absolútne demotivujúce pre sociálneho pracovníka, sociálneho pedagóga pracovať v školskom prostredí, pretože nie sú zaradení ani podľa novelizácie teraz k odborným zamestnancom. Títo ľudia tam nechcú robiť a potom sa nečudujme, že nie je plán práce, že v podstate to nefunguje. To znamená, že naozaj problém treba vidieť aj medzirezortne. To znamená, ak prijme sa norma, kde sociálny pedagóg nebude odborným zamestnancom, nebude mať záujem pracovať v zariadení, ktoré patrí pod gesciu školstva, a vy si môžte písať správ, koľko chcete, ale jednoducho, keď toto tam nefunguje, alebo naopak, aj vieme, že to nefunguje a ešte prijmeme normu, kde to zabetónujeme, tak jednoznačne ten problém bude narastať.
Ja som opakovane dvakrát vystúpila pri predkladaní návrhu pri pani ministerke a ja som ju pekne prosila, aby naozaj, ako odborníka, ktorý robil v praxi, zvážila tieto veci a jednoducho zaimplementovala to do odmeňovania pedagogických zamestnancov. Lebo tým, že má v gescii proste takéto zariadenia, tak je to obrovský problém. Keďže sa to nestalo, tak ja vyzývam aj vás, aby ste zo svojej pozície teda naozaj upozorňovali, že týchto sociálnych pracovníkov a odborných zamestnancov budeme strácať práve v prostredí ministerstva školstva.
Čo sa týka domovov sociálnych služieb, tak tam okrem iného samozrejme chcem povedať, že celkovo si myslím, že tie zistenia, ktoré ste pomenovali a ktoré možno napíšete tak, tak ako ste to cítili, a keď to niekto číta, tak má pocit, že je to ako nezmyselné, čo tam píšete, napríklad nedodržiavanie práv dieťaťa na súkromie pri osobnej hygiene. Možno vyzerá, že je to úplne, že, že čo si vymýšľate. Ale je to obrovský problém, ak je dieťa prebaľované tak, že proste celá chodba naňho pozerá, alebo nemá zástenu, kde teda by nebolo nahé. Je to obrovský problém, kde, kde narastajú poruchy správania práve v dôsledku možno takých fyzických a nepodstatných vecí, ktoré my si nedokážeme vyhodnocovať tu v parlamente, pretože nie sme z praxe. Ja teda som, a preto hovorím na vašu obranu možno istým spôsobom, že je to správne poňaté. Je to veľmi dôležitá vec.
Nedodržiavanie práv dieťaťa, ktoré je odkázané na iný druh poskytovania starostlivosti. Viete dobre, ja opakovane na to hovorím, nemáme dobrú typológiu zariadení, treba ju prekopať. Prichádzajú nové diagnózy, prichádza nám iný počet detí, vidíme už ten pomer – nepomer ZŤP oproti deťom zdravým, čo sa týka štátnych detí. A teda naozaj je potrebné urobiť novú typológiu, nastaviť to nanovo aj s prognózami vývoja, ktoré očakávame v rámci, v rámci vývojových chorôb, ktoré sú na Slovensku a sú teda zaznamenané, a vieme sa na to pripraviť.
Možno, možno na konci by som to takto zhrnula. Čo by som čítala z vašej správy a čo by som ja určite zrealizovala, a to je, zaviedla by som tzv. centrá včasnej intervencie. Veľa tu hovorili kolegyne teda, aj o teda vzdelávaní inkluzívnom. Ale keďže sama vidíte, aj ja to vidím, že proste školstvo hovorí jednu vec, rezort práce si tvrdí svoju vec, ale v konečnom dôsledku nám ide o deti. Musíme to nastaviť nie cez službu včasnej intervencie, ktorá funguje v rámci sociálnych služieb, ale musíme urobiť centrá včasnej intervencie, ktoré by som dala pod ministerstvo školstva, a tam by sa riešili už aj osobní asistenti, aj celý ten servis vlastne od... (Reakcia predkladateľky.) Takže ale určite by to malo byť centrum včasnej intervencie.
Čo sa týka služby včasnej intervencie, tú by som zaviedla ako v rámci sieťovania, aby každá VÚC-ka mala v dosahu službu včasnej intervencie a tým pádom vlastne, či už deti, ktoré sa následne majú dostať do reedukačiek alebo teda do iných zariadení sociálnoprávnej ochrany alebo teda zariadení sociálnych služieb, hneď podchytiť na začiatku. Tam by nám vypadla jedna kategória detí, ktorú by sme vlastne neťahali ďalej.
Každopádne je potrebné urobiť reformu v sociálno-zdravotnej starostlivosti pre chronicky choré deti. Ja som to už dnes spomínala. V podstate pri tých správach sa to opakuje. Opakovalo sa to aj pri NKÚ, bude sa to opakovať aj pri komisárke ZŤP. To znamená, že tieto veci sú systémovým problémom, a teda preto sa nezáväzne nachádzajú vo všetkých správach, ktoré v dnešný deň prichádzajú. Preto to musíme riešiť systémovo. To znamená, nastaviť novú reformu sociálno-zdravotnej starostlivosti o chronicky chorých. A čo sa týka, v reedukačných zariadeniach, ja by som ich dala pod ministerstvo práce a teda tam ich koordinovala.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážená pani komisárka, v podstate už z môjho pohľadu tá debata, tá rozprava je taká, ako som aj predpokladal. Trošku by som, samozrejme, chcel aj pochváliť našich kolegov z opozície, ktorí sú viac-menej vecní, až na pani, pani Blahovú, ktorá do toho dala viac osobných vecí, ako mala. Ale tak už to bude, ja to nechcem naozaj hodnotiť, pretože vytvára často dramatické atmosféry v tejto, v tejto miestnosti. A tak sa budem venovať len, len samotnej správe, tak ako ju ja vnímam, ako som si ju prečítal a ako niektoré veci sa možno budú opakovať, lebo naozaj sa toho dotkli aj naši kolegovia z opozície.
Takže, ak dovolíte, ja to skúsim dokončiť dneska. Správa pani komisárky je jeden výrazný dokument, ktorý obsahuje množstvo informácií, má široký odpočet činnosti a zo správy je vidieť, že inštitút komisárky pre deti je príkladom dobre fungujúceho a kompetentného úradu, ktorý sa v zmysle zákona č. 176/2015 o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotných postihnutím má čím pochváliť. A tým nechcem zvýrazniť ani nejaké základné povinnosti, ktoré pani komisárka pre deti vymedzuje alebo ktoré sú pre pani komisárku vymedzené ustanoveniami § 4 ods. 1, ods. 4 zákona o komisárovi.
To, čo je pre mňa dôležité, je fakt, že zo správy môže čerpať vláda, parlament aj iné organizácie a môžu prinášať návrhy na riešenia, ale aj úpravy súčasného stavu a systému. Ale o tom sa už dneska hovorilo, že do akej miery spolupracuje pani komisárka s týmito inštitúciami. A to je práve to, že oni môžu z tejto správy naozaj čerpať.
Správa je zároveň aj obrazom osudov detí, tak ako ste aj povedali, ktoré na pozadí vlastných tém, často potichu a vo vlastných trápeniach a starostiach samé alebo s rodičmi hľadali pomoc. Tých osudov, tragických, ale i menej tragických, je veľa, a tak je potrebné ich naozaj preveriť a preveriť tak, aby to boli, bolo poukázané nielen na to, čo spôsobili inštitúcie, zariadenia, ale aj na tie problémy, tie podnety, ktoré spôsobujú aj individuálne osoby. Nemožno však o nich o všetkých vedieť, ani sa to samozrejme nedá. Avšak pokiaľ to je len trochu možné, tak každej detskej tragédii je potrebné venovať náležitú pozornosť. A preto, že tieto príbehy detí sú často veľmi tragické, a keď pri tom pochybí zariadenie, je to o to horšie a také, ktoré má pomôcť, je ťažko tieto situácie riešiť s ľuďmi, ktorí prišli o svoje deti. A tam ste aj v mnohom pomohli práve, práve vy.
A takýmto pochybeniam sa dnes venuje aj pani ombudsmanka pre ľudské práva, pán minister spravodlivosti, pán premiér či pani ministerka spravodlivosti. A preto ma prekvapuje, a teraz budem trošku osobný voči vám, že tá mediálna pozornosť v riešení týchto problémov je práve na nich a vy ako keby ste boli v úzadí týchto problémov. A vy ste ich začali samozrejme riešiť, ale, nechcem povedať, tú smotánku mediálnu zlízne niekto iný. Ale to je tam kvôli tomu, že aby sa to riešilo.
Tieto inštitúcie som uviedol aj preto, že všetky majú možnosti, aby implementovali vo svojich právnych predpisov agendu OSN o právach dieťaťa a ďalších deklarácií. A tých je naozaj veľa, tak ako ste ich uviedli aj v úvode svojej správy. A zase v závere ste uviedli a citovali takmer 36 právnych predpisov Slovenskej republiky, ktoré implementujú záväzky dohovorov a z ktorých vychádza aj vaša práca.
Tém, o ktorých správa hovorí, je veľa a stačí sa pozrieť na obsah a jednotlivé kapitoly a každý pochopí, o aký rozsah a rôznosť individuálnych osudov sa musí úrad pani komisárky zaujímať. A ja si aspoň niektoré dovolím spomenúť, lebo pre občanov je potrebné tieto témy predstaviť. Nie každý si správu prečíta a počúva častokrát iba negatívne hodnotenie práce.
Je to právo dieťaťa na rodinu, zdravotnú starostlivosť, právo na vzdelanie, právo na súkromie, dôstojnú životnú úroveň, dodržiavanie súdnych rozhodnutí. Je tam problematika šikanovania detí, dodržiavania práv dieťaťa v detských domovoch, edukačných centrách, v domovoch sociálnych služieb, v rómskych osadách a ďalšie. A o tom hovorila aj pani Zimenová a ďalší kolegovia hovorili, o tých osudoch v tom Trebišove. Takže ja len pár viet k tomu, že je to aj súčasťou tejto správy, čo je naozaj, naozaj dobré. A je to aj významná agenda v živote detí v marginalizovanej rómskej komunite v Trebišove. Deti tu vyrastajú naozaj v nedôstojných podmienkach, zlých hygienických podmienkach, majú slabý prístup k pitnej vode, zabezpečeniu vodoinštalácie, k likvidácii odpadu, odvoz odpadu a podobne. A preto, ako som aj vo faktickej poznámke povedal, podporujem váš návrh pre Trebišov naozaj urobiť aj to všeobecne záväzné nariadenie na financovanie tejto skupiny detí a malo by sa tam zriadiť aj nejaké komunitné centrum priamo v tejto, v tejto osade. Samozrejme, ale za sledovania, diagnostikovania tohto problému s centrami pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Čiže nie samostatne. A to aj za pomoci štátu, treba povedať otvorene, miest a obcí, ako i samospráv. Ale na to je aj v správe upozornené. Mám na mysli teda v tomto prípade spoluprácu s rezortom ministerstva sociálnych vecí, ministerstva školstva, zdravotníctva, úradu splnomocnenca pre rómske komunity, miestnu samosprávu mesta Trebišov a iných a aby sa nám nestalo, že mesto sa bude častokrát vyzúvať z týchto problémov a z povinností a úloh sociálne zabezpečovať svoje deti, svojich obyvateľov patriacich k slabším sociálnym vrstvám. A pri tejto spolupráci je potrebné nezabúdať ani na spätnú väzbu a výmenu informácií pri riešení problémov a pri dosiahnutých výsledkoch.
To, čo ma zaujalo a o čom sa verejne nesmie hovoriť, je riešenie individuálnych problémov detí a rodičov, ale v súvislosti s tým, že častokrát je dôležitá diskrétnosť, anonymita a nepreukazovanie totožnosti detí v týchto prípadoch. Preto treba zvýrazniť, že neriešite prípady, ale detské osudy. To je pre mňa veľmi dôležité. Keď sa len jednému dieťaťu pomôže, tak to treba oceniť. A ak vám rastie agenda a zvyšuje sa počet podnetov, to už hovoria aj naši kolegovia, je to myslím o nejakých 479, tak je každému jasné, že váš úrad je akcieschopný, nezávislý. A musím to povedať tak trošku, že patrí k tejto krajine a patrí ku krajine 21. storočia.
Treba si spomenúť na tých 310 podnetov, ktoré nebolo možné vyriešiť najmä z dôvodu prebiehajúcich súdnych konaní pred súdmi a inými inštitúciami štátnej správy. Napriek tomu sú informácie, že v prípade ukončených súdnych sporov ste pokračovali v monitorovaní a pokračovali ste zisťovať skutkový stav, ako to dopad..., ako to ďalej funguje a v prípade potreby ste zabezpečovali deťom aj odbornú pomoc.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážená pani komisárka, v rozprave sme si vypočuli toho mnoho a ja sa teším, že tu bolo naozaj veľa, veľa odborných, odborných vystúpení, respektíve nebolo ich veľa, ale boli to odborné vystúpenia, ktoré zároveň poukázali aj ako možno pani komisárka má postupovať. A ja si, verím tomu, že si zoberie z toho nejakým spôsobom aj podnet a bude sa týmto veciam venovať.
Nechcem hodnotiť rozpravu, ani nebudem, ani mi to neprislúcha, ale dovolím si skôr možno vyzvať všetkých poslancov a to naprieč politickému spektru na spoluprácu v tejto oblasti. Je to oblasť, na ktorú sa naozaj nedá vytĺkať politický kapitál. Určite nie na takýchto tragických osudoch detí. Tých osudov je veľa, o mnohých problémoch hovorí aj táto správa, a preto by sa malo hovoriť aj o nej a o týchto osudoch s úctou a veľkým rešpektom.
Pani komisárka, ak nikto iný, tak ja si dovolím z tohto miesta vám poďakovať, aj celému vášmu tímu za vykonanú prácu. Vytvorili ste úrad takpovediac na holej lúke, silný, ale je znalý problematiky, a úrad, ktorý sa nevenuje politike, ale osudom detí, a robíte to dobre.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som informoval o prerokovaní tohto bodu vo výbore.
Funkčné obdobie predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivetty Macejkovej, podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky Milana Ľalíka, sudcov a sudkýň Ústavného súdu Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika uplynulo 16. februára 2019.
Národná rada Slovenskej republiky podľa čl. 134 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky navrhuje prezidentovi Slovenskej republiky dvojnásobný počet kandidátov na sudcu Ústavného súdu, ktorých má vymenovať.
Vzhľadom na skutočnosť, že Národnou radou Slovenskej republiky nebol doposiaľ zvolený dostatočný počet kandidátov, vyhlásil dňa 5. apríla predseda Národnej rady Slovenskej republiky novú voľbu č. II.
Na základe rozhodnutia predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 1498 z 5. apríla 2019 o vyhlásení novej voľby kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo v termíne do 15. apríla 2019 podľa § 116 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a § 15 ods. 2 a 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky doručených celkovo 37 návrhov, ktoré nominovali 25 uchádzačov.
V súlade s volebným poriadkom o voľbe a odvolávaní funkcionárov Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky pozval navrhovaných kandidátov na sudcov Ústavného súdu na svoju 97. schôdzu konanú dňa 2. a 3. mája 2019, aby prezentovali predstavu o svojom pôsobení na Ústavnom súde Slovenskej republiky. V prvej časti stručne informovali o motivácii a svojej predstave možného pôsobenia na Ústavnom súde Slovenskej republiky, následne odpovedali na otázky poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a zástupcov prezidenta Slovenskej republiky.
Ústavnoprávny výbor Slovenskej republiky v uznesení č. 614 konštatoval, že navrhovaní Pavol Boroň, Katarína Čechová, Ladislav Duditš, Anton Dulak, Libor Duľa, Michal Ďuriš, Dagmar Fillová, Boris Gerbery, Martina Jánošíková, Monika Jurčová, Vieroslav Júda, Eva Kováčechová, Štefan Kseňák, Michal Matulník, Peter Melicher, Soňa Mesiarkinová, Patrik Palša, Edita Pfundtner, Zuzana Pitoňáková, Radoslav Procházka, Peter Straka, Robert Šorl, Marek Tomašovič a Martin Vernarský spĺňajú podmienky ustanovené v čl. 134 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Navrhovaná Eva Fulcová listom zo dňa 30. apríla 2019 odvolala svoj súhlas s návrhom na voľbu kandidáta na sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené predseda ústavnoprávneho výboru navrhovanú Evu Fulcovú do návrhu na voľbu kandidátov na sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky nezaraďuje.
Ako spravodajca poverený ústavnoprávnym výborom navrhujem, aby sa voľba uskutočnila dnes o 17.00 hod. a v prípade, ak nebude zvolený dostatočný počet kandidátov, navrhujem, aby sa opakovaná voľba uskutočnila podľa priebehu rokovania schôdze zajtra, čas nejdem upresňovať.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, stojíme pred tretím pokusom zvoliť kandidátov na ústavných sudcov a dovoľte mi, aby som k tomu povedal tri veci.
Prvá vec je apel. Chcem apelovať na všetkých poslancov, ale predovšetkým na poslancov vládnej koalície, aby sme zvolili všetkých chýbajúcich kandidátov na ústavných sudcov. Už to neodkladajme. Nedopustime, aby sme na ďalšej schôdzi opäť mali bod voľba kandidátov na ústavných sudcov.
Ústavný súd nie je od 16. februára tohto roku funkčný. Na predchádzajúcej schôdzi sme síce zvolili osem kandidátov na ústavných sudcov a pán prezident vymenoval spomedzi nich troch nových ústavných sudcov, takže Ústavný súd už má sedem z ústavou predpokladaných 13 sudcov, čo je teoreticky väčšina, ale nemožno hovoriť o tom, že by Ústavný súd bol plne funkčný. Na to, aby rozhodlo plénum, sa musia zhodnúť všetci siedmi sudcovia. Stačí, aby jeden nesúhlasil, rozhodnutie neprijme. Stačí, aby jeden neprišiel, napríklad pre chorobu, plénum nie je uznášaniaschopné.
Chýba takmer polovica, šesť z trinástich ústavných sudcov, to znamená, že chýba polovica senátov. Veci, ktoré sa rozhodujú v senátoch, nemôžu byť rozhodované v normálnom tempe. Vzniknú prieťahy, ktoré bude Ústavný súd v lepšom prípade dobiehať ešte celé mesiace.
Apelujem na vás, lebo si parlament nesplnil povinnosť. Nesplnil si povinnosť zvoliť potrebný počet kandidátov a teraz už naozaj niet na čo čakať. Ešte by sa dalo rozumieť tomu, že pri tej prvej a čiastočne pri tej druhej voľbe mohli byť prítomné nejaké špekulácie. Nebolo jasné, ako dopadnú prezidentské voľby, a teda kto bude menovať ústavných sudcov spomedzi tých kandidátov, ktorých zvolí Národná rada. Nepovažujem tú špekuláciu – ak taká bola – za legitímnu, ale dnes už ani na ňu nie je dôvod. Novozvolená prezidentka Zuzana Čaputová nebude na kandidátov nahliadať nejakým iným spôsobom ako končiaci prezident Andrej Kiska. Sú kandidáti, ktorých by nevymenoval Andrej Kiska a je veľmi vysoký predpoklad, že takýchto kandidátov by nevymenovala ani Zuzana Čaputová.
A apelujem na vás aj argumentom, aby sme prejavili rešpekt voči ľuďom, ktorí sa uchádzajú o post ústavných sudcov. My členovia ústavnoprávneho výboru, ale aj oni, viacerí z nich, majú za sebou už tri vypočutia. Sú tam takí kandidáti, ktorí absolvovali iba jedno vypočutie, sú tam vlastne ale iba traja úplne noví. Sú tam kandidáti, ktorí sa uchádzali dvakrát, ale aj kandidáti, ktorí tam boli trikrát.
Je veľmi dobré, že sme doplnili do zákona o Ústavnom súde inštitút verejných vypočutí, a tu sa chcem aj poďakovať ministerstvu spravodlivosti, ale aj všetkým tým, ktorí s touto myšlienkou prišli. Bola to dobrá vec. Vieme dnes o ľuďoch, ktorí sa chcú stať ústavnými sudcami, oveľa viac, ako sme vedeli o ľuďoch, ktorí sa chceli stať ústavnými sudcami v minulosti. Ale už stačilo. Naozaj je nedôstojné, ak záujemcov o post ústavných sudcov vystavíme tomu, že štvrtýkrát prídu na zasadnutie ústavnoprávneho výboru, štvrtýkrát budú hovoriť o tom, prečo sa chcú stať ústavnými sudcami, aké majú skúsenosti, čo ich kvalifikuje na ten post, a my im štvrtýkrát budeme si musieť vymýšľať, budeme musieť klásť znovu a znovu otázky. Sú medzi uchádzačmi takí, u ktorých je zaujímavé počúvať hoci aj trikrát, sú medzi uchádzačmi takí, o ktorých sme sa pri druhom vypočúvaní dozvedeli niečo, čo sme nezistili pri prvom, a to v pozitívnom aj v negatívnom slova zmysle, ale myslím si, že už stačilo. Trikrát a dosť by malo platiť aj v tomto prípade.
Moja druhá poznámka je v podstate tiež apel. Otázka je, akým spôsobom by sa mali poslanci rozhodovať. A tu by som chcel apelovať na to, aby sme sa rozhodovali všetci vecne, aby sme zohľadňovali odborné a morálne kritériá uchádzačov, aby sme nerozhodovali primárne politicky. Opozícia nemá medzi uchádzačmi žiadneho svojho človeka, nikto z demokratickej opozície nenavrhol ako uchádzača nikoho, ani nedohodol so žiadnou inštitúciou, ktorá by, ktorá má to právo navrhovať, aby, aby tam navrhol niekoho, kto je blízky opozícii. Napriek tomu sedeli sme na vypočutiach, študovali sme si informácie o uchádzačoch a máme na nich vytvorený názor. Máme názor na to, koho považujeme za kvalitného, odborne na úrovni kandidáta a u koho to trošku kríva alebo je menej presvedčivý. Vieme o kandidátoch, ktorí majú za sebou kauzy, ktorí majú za sebou napríklad harabinovskú minulosť, o ktorej, od ktorej sa nedokážu ani dnes úplne dištancovať, a ktorí kandidáti majú, naopak, čistý štít a ťažko im možno niečo vyčítať. A som presvedčený, že rovnakú sumu poznatkov, rovnako vytvorený názor majú aj členovia koaličných strán, ktorí tie vypočutia absolvovali. A človek nemusí byť právnik, aby si na toto dokázal vytvoriť, vytvoriť názor.
Čiže apelujem aj na vládne strany, aby, keď sa budú rozhodovať, koho podporia, aby počúvali svojich poslancov, ktorí sú členmi ústavnoprávneho výboru. Aby to nebolo o tom, že niekto niekoho pozná, ale o tom, aký dojem tí uchádzači urobili a o čo o nich reálne vieme.
My sme ako poslanecký klub SaS vyšli s iniciatívou, že sme pripravení rokovať o kandidátoch, a myslím si, že aj ostatné strany demokratickej opozície majú záujem rokovať. Bolo by dobré, keby sme sa na takejto dôležitej veci dokázali dohodnúť naprieč spektrom a dospieť k nejakej širšej dohode. Ale vládna koalícia má väčšinu, čiže ak sa dohodnete aspoň vy, tak môže byť zvolený potrebný počet kandidátov.
Tretia a posledná poznámka sa týka otázky, koľko kandidátov máme zvoliť. Myslel som, že tá otázka je zodpovedaná, že nebudú pochybnosti, že máme zvoliť desať kandidátov, ale existujú názory, že to tak nie je, existujú pochybnosti. Ten argument, prečo desať, je pomerne jednoduchý. Vo februári sa uvoľnilo deväť miest ústavných sudcov, to znamená, že prezident musí vymenovať deväť nových ústavných sudcov a dvojnásobok počtu deväť je 18, čiže parlament má povinnosť zvoliť 18 kandidátov. Parlamentu sa nepodarilo na prvý raz zvoliť nikoho, na druhý raz sa nám podarilo zvoliť osem kandidátov a pán prezident z nich vymenoval troch.
Čiže máme piatich, ktorí sú zvolení, a máme, máme, ešte chýba šesť ústavných sudcov, tak jasné, môžu vzniknúť pochybnosti, koľko ešte máme zvoliť. Keď má vymenovať šiestich, tak znamená to, že stačí, keď parlament navolí siedmich, bude to päť plus sedem dvanásť a z nich vymenuje prezident, prezident šiestich? Domnievam sa, že nie, a domnievam sa, že v situácii, keď si parlament nesplnil svoju povinnosť zvoliť všetkých 18 kandidátov, tak pán prezident nemal k dispozícii riešenie, ktoré by žiadne pochybnosti nevyvolalo. Ak by zvolil, ak by sme zvolili 18, tak by pán predseda Národnej rady posunul, posunul pánovi prezidentovi 18 kandidátov a z nich by prezident vybral deväť. Nevznikli by žiadne pochybnosti.
V situácii, keď sme zvolili iba ôsmich kandidátov, tak teoreticky pán predseda Národnej rady mohol čakať, kým navolíme 18, a až potom posunúť pánovi prezidentovi tých kandidátov. Neurobil to, posunul mu prvú várku tých ôsmich. Pán prezident takisto mohol čakať, kým mu parlament dodá osemnástich kandidátov, to by asi tiež nevyvolalo žiadne pochybnosti o tom, koľko a z akého počtu má vybrať, ale vyvolalo by to iný problém. Vyvolalo by to problém fungovania Ústavného súdu, keďže prezident má ústavný príkaz svojím rozhodovaním zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov, tak by predlžoval stav o týždne, možno mesiace, keď Ústavný súd nielenže nie je plne funkčný, ale je skoro úplne nefunkčný, lebo miesto štyroch senátov má jeden a plénum nie je uznášaniaschopné ani teoreticky.
A tak ako sa parlament rozhodol, alebo rozhodol, nebol schopný rozhodnúť o zvolení plného počtu, čiže osemnástich kandidátov, na jeden raz v jednej voľbe, tak ako pán predseda parlamentu nečakal a posunul prvú zvolenú várku kandidátov pánovi prezidentovi, čo znamená, že aj parlament, aj predseda parlamentu pristúpili k splneniu si svojej ústavnej povinnosti tak, že ju robia postupne, tak aj pán prezident sa rozhodol, že si svoju ústavnú povinnosť vymenovať ústavných sudcov splní postupne. Čiže vymenoval zatiaľ iba troch.
Upozorňujem na to, že neboli by sme v kvalitatívne inej situácii, ani keby vymenoval štyroch. Zdanlivo by to bolo jednoduchšie v tom, že však z dvojnásobného počtu ôsmich vymenoval štyroch, ale aj tam by potom bola otázka: Sú tí zvyšní štyria odmietnutí alebo sú ešte stále v hre? Ak by boli ešte stále v hre, tak sme prakticky v rovnakej situácii ako dnes, keď sú ešte stále v hre tí piati kandidáti, ktorých sme zvolili v minulom kole, ale pán prezident ich nevymenoval. Ak by boli odmietnutí, tak môžu vzniknúť pochybnosti, či ich právo na prístup k verejným funkciám bolo za rovnakých podmienok ako tých zvyšných kandidátov, keďže tam si prezident vyberal ôsmich či štyroch z ôsmich, teraz si možno bude vyberať desiatich, teda piatich z desiatich, ale možnože teraz zvolíme iba štyroch, tak potom by si pán prezident mal vybrať dvoch. A máme ísť tým systémom, že budeme to dávkovať a budeme postupne dodávať? Pán prezident sa v situácii, keď mal k dispozícii iba nie úplne dobré možnosti, rozhodol, že vymenuje zatiaľ troch a počká, kým mu parlament dodá zvyšných desiatich kandidátov, aby celkový počet kandidátov bol desať.
Ak tú otázku otvoríme, ak to spochybníme, ak prídeme s iným číslom, tak jediný dôsledok bude, že predĺžime čas, kedy je Ústavný súd nefunkčný, lebo tým vyvoláme spor medzi parlamentom a prezidentom, ktorý evidentne sa prikláňa k tej interpretácii, že je potrebné zvoliť celkovo 18 kandidátov. Aj ja sa prikláňam k tej interpretácii, považujem to za správny výklad. A ak nám záleží na tom, aby Ústavný súd bol čo najskôr plne funkčný, tak by sme mali čo najskôr, čiže dnes alebo najneskôr zajtra, zatiaľ v neurčenom čase, zvoliť chýbajúcich desať kandidátov.
Ďakujem.

Dobrý deň prajem. Ďakujem za slovo. Ja by som nadviazal na to, čo hovoril kolega Ondro Dostál o tom, že koho máme voliť. On hovoril o tom, že máme voliť, máme voliť tak, aby boli navolení všetci uchádzači a všetci kandidáti, a ja by som chcel hovoriť o tom, koho by sme konkrétnejšie mali voliť a hlavne koho by sme voliť nemali.
Nemali by sme voliť takých právnikov, ktorí si myslia, že Slovensko je právny štát navzdory tomu, že odmietol základné ľudské práva svojej občianke Hedvige Malinovej až do tej miery, že jej prípad musel byť vyriešený v inom štáte, pretože Slovensko jej odmietlo poskytnúť ochranu tak, ako jej náleží podľa ústavy.
Nemali by sme voliť takých právnikov, ktorí za celý svoj život nezastávali spravodlivosť, len čítali zákony, ale spravodlivosť ich nezaujímala.
Nemali by sme voliť tých, za ktorých orodujú medzi poslancami významní iní právnici, ktorí reprezentujú také sily, ktoré bojujú proti právnemu štátu.
Nemali by sme voliť takých sudcov, ktorí vynášajú vo vysokom postavení rozsudky, ktoré ruší Ústavný súd preto, že tie rozsudky porušujú našu ústavu.
Nemali by sme voliť všelijakých pokútnych advokátov, ktorí majú byť dosadení na Ústavný súd, aby tie svoje pokútne aktivity zase vyvíjali na Ústavnom súde.
Nemali by sme voliť ľudí, ktorí sa spreneverili poslaniu verejnej služby pre Slovenskú republiku a ktorí nedodržali svoje sľuby a umožnili to, aby Slovensko ako neprávny štát pokračovalo ďalšie štyri roky.
Mali by sme, v krátkosti, voliť ľudí, ktorí vo svojom živote ako právnici zastávali nielen právo, ale hlavne spravodlivosť. O to vás veľmi pekne prosím a ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, myslím si, že pre poriadok jednoducho treba vystúpiť a aj preto, že aj v tejto voľbe je koho voliť. To treba jednoznačne povedať, je koho voliť. A zároveň, samozrejme, nie je jedno, kto bude zvolený a predložený prezidentovi ako kandidát na sudcu Ústavného súdu.
A zároveň treba povedať, že ak nikoho nezvolíme alebo nezvolíme dostatočný počet kandidátov pre prezidenta alebo prezidentku, tak je to jednoducho preto, že tento parlament nechce zvoliť kandidátov na sudcov Ústavného súdu, resp. väčšina v tomto parlamente, v tomto prípade koaličná väčšina, jednoducho nechce zvoliť kandidátov na sudcov Ústavného súdu.
A ja to považujem za hrubú neúctu voči všetkým kandidátom, hrubú neúctu voči všetkým, ktorí týchto kandidátov navrhovali, za hrubú neúctu voči inštitúcii Ústavného súdu a v konečnom dôsledku za hrubú neúctu voči ľuďom tejto krajiny, o ktorých hlasy sa práve teraz v ďalších voľbách všetky politické strany uchádzajú. Lebo v konečnom dôsledku je to vrcholná inštitúcia právneho štátu, ten posledný garant toho, že sa človek domôže svojich základných práv na Ústavnom súde, keď všetky ostatné inštitúcie zlyhajú. To znamená, nemať plne funkčný Ústavný súd, v zásade úmyselne, tak to je hrubá neúcta aj voči ľuďom tejto krajiny, a v tejto chvíli mne je úplne jedno, prečo väčšina parlamentu nechce zvoliť kandidátov na Ústavný súd.
Nadviažem na to, čo hovoril Ondrej Dostál. Je jasné, že keď si parlament nesplnil svoju funkciu a nezvolil 18 kandidátov a prezident pod časovým tlakom urobil rozhodnutie, ako urobil, a časť z nich vymenoval, je jasné, že to je situácia, ktorá legitímne otvára možno diskusie o tom, aký počet kandidátov treba dovoliť. A bolo to jasné od začiatku. Ale zase, ak je to téma, tak potom je hrubá neúcta voči kandidátom, voči navrhovateľom, voči inštitúcii a voči ľuďom, že sa tento parlament touto otázkou nezaoberal počas celého toho mesiaca, čo táto situácia je na stole. A dnes sa o tom začneme rozprávať v pléne? Veď tu máme ústavnoprávny výbor, uplynulo dosť času, kedy – ak výklad pána prezidenta nie je akceptovaný – sme sa tým mohli zaoberať.
Ak sme sa tým nezaoberali, no tak potom, a je to problém, pre mňa nie, ja som ochotná akceptovať výklad, ktorý bol ponúknutý pánom prezidentom, resp. akceptovať ten úmysel, s ktorým boli zvolení traja kandidáti. Ale ak je to pre niekoho problém, no tak potom bolo dosť času aj dosť inštitucionálnych priestorov, kde túto otázku vyriešiť, aby dnes sme mohli riadne voliť. Preto dopredu hovorím, že ak toto niekto si vezme ako zámienku na to, že dnes nebudú zvolení žiadni kandidáti, tak to je zase len prejav hrubej neúcty voči kandidátom, inštitúcii Ústavného súdu a v konečnom dôsledku voči ľuďom, o ktorých hlasy práve v týchto dňoch sa všetky politické strany vrátane strán vládnej koalície uchádzajú.
Na deň ústavy strašne veľa sa aj v tejto sále hovorí o právnom štáte a aký je dôležitý právny štát. Právny štát sú inštitúcie. Fungujúce inštitúcie a vzťah občanov k týmto inštitúciám je budovaný na báze dôvery. Nemôžu ľudia dôverovať inštitúcii Ústavného súdu, pokiaľ politici, ktorí majú zvoliť sudcov Ústavného súdu alebo kandidátov na sudcov Ústavného súdu, nemajú voči tejto inštitúcii ani toľko úcty, aby včas zasadli, dohodli sa a zvolili dostatočný počet kandidátov. Opakujem, stále platí, je koho voliť. A je to naša povinnosť v záujme právneho štátu na Slovensku.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, podľa zákona, podľa § 35 zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov činnosť a hospodárenie pozemkového fondu kontroluje jedenásťčlenná rada. (Musím sa trošku vydýchať.) Členov rady volí a odvoláva Národná rada, a to šiestich členov na návrh vlády a piatich členov na základe princípu pomerného zastúpenia politických strán a politických hnutí, za ktoré boli poslanci zvolení do Národnej rady na návrh výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Funkčné obdobie členov rady je tri roky.
Vzhľadom na to, že aj pri opakovanej voľbe zo dňa 6. decembra 2018 nebol zvolený potrebný počet členov Rady Slovenského pozemkového fondu, je potrebné vykonať novú voľbu. V súlade s čl. 2 volebného poriadku o voľbe a odvolávaní funkcionárov požiadal predseda výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie listom politické strany a politické hnutia, za ktoré boli poslanci zvolení do Národnej rady, o zaslanie návrhov kandidátov na členov Rady Slovenského pozemkového fondu.
Výbor dostal tieto návrhy kandidátov na člena Rady Slovenského pozemkového fondu: Ján Ilavský a Marcel Vrchota.
Bližšie charakteristiky kandidátov sú uvedené v prílohe č. 1 predloženého materiálu.
Výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie prerokoval predložené návrhy a konštatoval, že kandidáti spĺňajú všetky náležitosti a predložené návrhy sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov.
Výbor v svojom uznesení č. 269 z 29. apríla 2019 odporučil Národnej rade, aby zvolila jedného člena Rady Slovenského pozemkového fondu z navrhnutých kandidátov a túto voľbu uskutočnila tajným hlasovaním.
Výbor ma poveril vo svojom uznesení č. 276 z dňa 9. mája 2019 vystúpiť na schôdzi Národnej rady a predniesť uvedený návrh na voľbu člena Rady Slovenského pozemkového fondu a návrh na uznesenie Národnej rady, ktorá je prílohou v predmetnej tlači.
Pani predsedajúca, otvorte rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, príjemný dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi uviesť návrh na voľbu riaditeľa Národného bezpečnostného úradu, ktorý predkladá vláda Slovenskej republiky v súlade s § 71 ods. 2 zákona č. 215/2004 o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa tohto zákona riaditeľa Národného bezpečnostného úradu volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky na návrh vlády Slovenskej republiky.
Súčasnému riaditeľovi Národného bezpečnostného úradu Jozefovi Magálovi uplynie 31. mája tohto roku jeho funkčné obdobie, pričom pôjde – pre zaujímavosť – o prvého riaditeľa Národného bezpečnostného úradu, ktorý bol vo svojej funkcii celé sedemročné funkčné obdobie.
Za kandidáta na riaditeľa Národného bezpečnostného úradu vláda Slovenskej republiky navrhuje pána Romana Konečného, ktorý je momentálne námestníkom súčasného riaditeľa tohto úradu, pracuje na tomto úrade od roku 2012 a spĺňa všetky zákonom stanovené požiadavky. Verím, že tento návrh vlády Slovenskej republiky na voľbu riaditeľa Národného bezpečnostného úradu získa vašu podporu.
Ďakujem veľmi pekne.